Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne povedať zopár slov k tejto problematike. Na začiatok by som chcel možno dať také povedzme politicko-morálne nejaké stanovisko a potom prejdeme aj ku konkrétnostiam v rámci tohto zákona, aká je naša, naše stanovisko ako KDH k tejto problematike.
No, to duševné zdravie, naozaj som rád, že sa začína o ňom stále viac hovoriť a, bohužiaľ, stále sme ešte v tej fáze skôr hovorenia ako nejakých reálnych krokov. My sme naozaj ako spoločnosť a teda nielen Slovensko, ale aj iné krajiny vystavení obrovským hrozbám a rizikám, čo sa týka teda duševného zdravia detí, ale aj dospelej populácie a už nehovorím napríklad o nejakej gerontopsychológii, gerontopsychiatria, iných, iných oblastiach. My sme ešte, vrátim sa pomerne hlboko dozadu, v roku 2020, keď sa ešte pod vedením Mareka Krajčího diskutovalo o tom, čo majú byť tie najväčšie priority v rámci zdravotníctva na nasledujúce obdobie, tak sa zadefinovali jasné tri priority.
Prvou prioritou bolo, aby sme investovali do nemocníc, pretože tie majú obrovský investičný deficit, chceli sme urobiť optimálnu nemocničnú sieť, čo sa trochu podarilo, trochu nie. Druhý veľký, druhú veľkú oblasť sme zadefinovali práve duševné zdravie, práve duševné zdravie, ktoré bolo na pokraji záujmu, neboli tam odborníci, neboli tam ľudia, ktorí naozaj vedeli nejakým spôsobom rozvíjať politiky v rámci, v rámci tejto oblasti a stala sa to, stala sa z toho priorita, priorita aj v pláne obnovy. Čiže dvanásty komponent je aj vďaka Marekovi Krajčímu, ktorý tuná sedí, pretože on ako minister vtedy povedal, áno, duševné zdravie je oproti, okrem nemocníc a okrem dlhodobej následnej a paliatívnej starostlivosti jednou z našich top priorít. Toto, čo sa dialo potom, žiaľ, je taký smutný obraz slovenskej politiky, ako to už veľakrát býva, menia sa ľudia, menia sa gestá, menia sa nejaké, nejakí ľudia na ministerstve a vždy sa začína kdesi odznova, od začiatku, vždy to niekto nový zoberie, ale ako keby nám chýbala nejaká taká vyššia vízia, že kde sa vlastne my chceme dostať, čo chceme vlastne s tým duševným zdravím urobiť a ako to má vlastne celé fungovať. A treba si naozaj uvedomiť, že prečo je to ten problém.
Problém je to naozaj z môjho pohľadu, a to možno nebudete súhlasiť, ale pre mňa je to hlavne obrovská kríza rodín, ktorá je v rámci Slovenska veľkým problémom, a to má, samozrejme, veľmi veľa konotácií, dôvodov, prečo to tak je, od toho, že rodičia dávajú tablet svojmu dieťaťu už od malého, útleho veku, tu sa hraj, ja chcem mať pokoj, lebo som unavený po celej práci, potom že jednoducho sa tým deťom prestávame venovať, že na škole takisto nie sme vnímaví, nerozmýšľame, že čo sa takéto adolescentné deti, dospievajúce deti o čom sa bavia, čo sledujú, čo robia na internete a tak ďalej, to sú obrovské veci, ktoré nám postupne vybuchujú pod rukami, a do toho prichádza umelá inteligencia, do toho prichádzajú ďalšie a ďalšie zrady v rámci celého systému. No a my tu chceme hovoriť stále len o tom, že máme málo psychológov, málo psychiatrov a proste niečo s tým treba urobiť. No treba začínať aj tam, kde to vlastne celé začína, že ten rozvrat rodín, to, že akým spôsobom fungujeme v spoločnosti. Pokiaľ nedokážeme zastabilizovať napríklad aj naše rodinné prostredie, tak môžme si tu vymýšľať rôzne, rôzne zákony, žiaľ, nebude to fungovať.
Ja som presvedčený o tom, že ak chceme, aby fungovalo duševné zdravie, tak je nesmierne dôležitá integrácia, jednu tú základnú zložku som povedal, to je rodina, druhá je škola, tretia je, samozrejme, aj nejaká záchytná sieť, čo sa týka psychiatrov, čo sa týka psychológov, čo sa týka psychoterapeutov a všetkých, ktorí sú ale len podpornými, podpornými prostriedkami na to, aby sme sa ako spoločnosť vedeli tolerovať, aby sme vedeli fungovať medzi sebou, vychádzať, aby sme neboli naozaj vystavovaní možno aj poruchám psychiky alebo dokonca nejakým psychotickým stavom, ktoré, z ktorých sa môžu niektoré, niektoré veci vyvinúť, do ktorých sa môžu niektoré veci vyvinúť. Takže tá integrácia je nesmierne dôležitá, darmo napíšeme len nejaký zákon, pokiaľ tá integrácia nebude zapadať do seba ako ozubené kolesá, nebude to fungovať.
Veľmi dôležitá je implementácia, pretože tu sme takisto svedkami, povedal som, že my sme mali tiež nejakú krásnu víziu, chceli sme niečo urobiť, dali sa na to peniaze, dokonca veľké zdroje sa uvoľnili práve na duševné zdravie, ale potom postupne, žiaľ, sa ukazovalo, že tento zámer možno nebol celkom správny, tento zámer, nie sú na to ľudia, tento zámer sa možno v iných krajinách dá uplatniť, ale na Slovensku nie, no a, bohužiaľ, sme sa dostali do situácie, aká tu je, že to duševné zdravie si nikto veľmi nechcel prisvojiť, nechcel zobrať za svoje, no a už teraz vlastne len hľadáme riešenia, akým spôsobom tie finančné prostriedky, ktoré sú alokované na túto oblasť, nejako zachrániť. No a tu sa dostávam teda k tomuto nášmu zákonu, že aj tento návrh, ktorý tuná pán minister priniesol, je niečím takým podobným, že je síce veľmi obsiahly, tvári sa to ako veľmi sofistikovane, je tu naozaj popísané toho veľa, dokonca aj etický kódex, ako sa majú psychológovia správať, ale keď si len pozrieme, akým spôsobom dochádza ku tejto legislatívnej, legislatívnemu návrhu, tak už nám na prvý pohľad musí prísť zvláštne, že nie je akýmsi spôsobom prijatý celou verejnosťou, celou tou odbornou verejnosťou, psychológmi, psychoterapeutmi a ako keby bol šitý vlastne na mieru možno tým klinickým psychológom, ktorí sú samozrejme nejakou takou dominantnejšou časťou v tejto oblasti, ale rozhodne nie rozhodujúcou, lebo sú len malým časť, malou časťou všetkých psychológov, ktorí pôsobia na Slovensku.
No a už keď sa len pozrieme, ako prebiehalo to MPK, ja som tu nebol, keď rozprával aj pán poslanec Sabo a asi to už viacerí spomínali, že ak je počet vznesených pripomienok 393, 393 vznesených pripomienok a z toho je 76 zásadných, no tak to už nám musí docvaknúť, že asi nie je celkom všetko v poriadku. No a ak si pozrieme tie vyhodnotené, tak z tých zásadných pripomienok, to znamená, to sú pripomienky nieže niekomu sa nepáči nejaká veta v zákone, aleže on zo svojho pohľadu klinika, človeka, ktorý pracuje v tom teréne, toto vníma ako veľký problém, tak z týchto 76 bolo akceptovaných len 23. A celý tento návrh išiel do vlády s rozporom a vláda ho takýmto spôsobom s rozporom prijala. Toto je naozaj veľký precedens, pretože ak chceme, a dúfam, že chceme, aby bol implementovaný, aby posunul duševné zdravie na Slovensku, tak jednoducho nemôžeme ho takto lámať cez koleno. No mne sa niekedy zdá, že, pán minister, pri všetkej úcte, prichádzate s návrhmi ako my z opozície. My nemáme ansámbl ľudí, ktorý dokáže perfektne pripraviť nejaký návrh, prichádzate s vecami, ktoré nie sú ešte detailne prediskutované v odborných spoločnostiach. Áno, to kritizujú aj nás, že my teda nechodíme do tých odborných spoločností, ale my sme opozícia, my nemáme na to dostatok ľudí, ktorí by, ktorí by dokázali vlastne absorbovať, a my skôr prichádzame s nejakými, s nejakými, s nejakými témami, ktoré chceme otvoriť a ktoré si myslíme, že sú dôležité. Ale ak prichádza návrh z ministerstva, tak musí byť pripravený kvalitne. Musí byť pripravený kvalitne, pretože to má dopad na bežný život našich psychológov, psychoterapeutov, psychiatrov, celý tento segment. No a, žiaľ, tu musím povedať, že tento zákon aj podľa týchto pripomienok zjavne pripravený nie je.
Komora psychológov, to je tá komora, ktorá by mala byť tým základným orgánom, ona sama komora dala v MPK 75 pripomienok. Takže ako je možné, že nebola ako gestor zapojená do tohto celého procesu? Tým základným cieľom bolo zriadenie akejsi nadrezortnej komory a cieľom bolo, aby vlastne hlavne aj tí psychoterapeuti, ktorí pôsobia teraz v rôznych pozíciách, teda môžete byť lekár, môžete byť logopéd, môžete si urobiť určitý kurz a ste psychoterapeut, tak aby sa to nejakým spôsobom zjednotilo. A ja tomu aj rozumiem, rovnako rozumiem aj tomu, že teda tie služby, ktoré poskytujú psychoterapeuti, psychológovia, môžu byť rôzne. Niekto robí kvalitnejšiu prácu, niekto menej kvalitnú, nie je to celkom kontrolované, nie je to regulované a bola tu snaha, aby sa to nejakým spôsobom zaregulovalo, ale zjavne nepodarí sa toto cez túto, cez túto, cez tento zákon, pretože napriek tomu pretrváva veľmi veľa výnimiek pre iné rezorty, pre školstvo je výnimka, pre sociálne veci, pre vnútro, pre obranu. Čiže ten pôvodný zámer, aby sme nejakým spôsobom dostali všetkých na jednu loď, sa tu zjavne, toto sa nám zjavne touto novelou nepodarí.
Sú tu rôzne zaujímavé veci, napríklad povinnosť poistenia za škodu vzniknutú pri výkone profesijnej činnosti. No čo sa týka zdravotníctva, nie je to štandardom, aby bola napríklad takáto povinnosť poistenia za škodu. Ja osobne si myslím, že to nie je zlý nápad, je to bežná prax, ak niekto robí súkromného lekára, povedzme aj psychológa, tak mal by mať poistenie škody, ak v prípade svojej činnosti dôjde k nejakému poškodeniu zdravia, ale je to v tomto kontexte niečo navyše, čo teda psychológovia by robiť mali a ostatní zatiaľ nemusia.
Rovnako čo vnímame ako riziko, je supervízna činnosť, ktorá ešte stále nie je zadefinovaná a ako bude vyzerať, ako bude vyzerať to certifikačné štúdiom, ako bude vyzerať akreditácia, toto všetko sú zatiaľ nevytvorené veci a prichádzame s návrhom, ktorý, ktorý zatiaľ tieto veci nedefinuje, nevieme, v akej časovej osi sa nachádzame, že koľko na to budeme potrebovať času. Chýbajú prechodné ustanovenia, to je ďalší veľký problém, že mal by začať účinnosť tohto zákona od 1. 7. 2025, ale, ako už spomínali aj kolegovia predo mnou, je tuná veľmi veľa rôznych psychológov, psychoterapeutov s rôznymi druhmi kurzov a táto diverzita nemá dostatok času na to, aby sa prispôsobila novému zákonu. To znamená, že mrzí nás, že ste do toho nedali aspoň nejaké prechodné, prechodné ustanovenia, ktoré by pomohli a predĺžili ten interval, dokedy sa musia, musia nastaviť. Celkom zaujímavý je teda ten etický kódex ako príloha zákona. Je to také trochu špecifikum. My tie zákony, neviem teda, či úmyselne, ale väčšinou sa nám to celkom darí, komplikujeme, škrabeme sa cez ucho, dávame tam veci, ktoré možno sa kľudne vedia nechať v nejakej podzákonnej norme, no my tu máme aj teda ten etický kódex psychológa, ale tak, ako je naformulovaný, tak sú to také kvetnaté vety, ktoré pôsobia až veľmi rušivo, keď sa pozriete, že sú súčasťou, že sú súčasťou, že sú súčasťou zákona. Takže myslím si, že tieto veci by možno ani v zákone nemuseli byť a mohlo sa to riešiť podzákonnou normou.
Celkom zaujímavé je aj to, čo spomínal aj pán, pán Gašpar, je tá pripomienka Generálnej prokuratúry, lebo práve tu v tom etickom kódexe je, čuduj sa svete, aj takáto pripomienka Generálnej prokuratúry, ktorá vlastne hovorí o tom, čo sa asi udialo. Nie je to teda také explicitné, ale, ale predpokladáme, že Generálna prokuratúra, na ktorej pôsobí aj pani, pani sestra teda nášho premiéra Roberta Fica, tak napísala niečo také: „Pri osobných vyhláseniach vo verejnom priestore registrovaná osoba deklaruje, že hovorí o svojich vlastných názoroch a nereprezentuje všetkých príslušníkov profesie." To znamená, že takúto, takúto symboliku máme my vlastne v tomto navrhovanom takisto zákone. Čiže etický kódex zdravotníckych pracovníkov napríklad na porovnanie nič takéto neobsahuje. Čiže je to, samozrejme, nejaká novinka, ktorá tu prišla, predpokladám, z pera sestry pána Roberta Fica. Takže toto je tiež celkom zaujímavý, zaujímavý moment.
Nebudem ďalej dlho diskutovať, povedal som asi tie najdôležitejšie, že myslíme si, že tá pôvodná myšlienka bola správna, že chceli sme a asi zákonodarca chce nejakým spôsobom nastaviť veci lepšie, aby fungovali, no ale obávam sa, že prijatím tohto zákona sa situácia nezlepší. Je to zákon, ktorý je zákon pre zákon, aby sa splnil určitý míľnik plánu obnovy, aby sme neprišli o zdroje, ktoré boli alokované na túto oblasť, a myslím si, že takýmto spôsobom nenaštartujeme to, čo, o čom som hovoril na začiatku, že duševné zdravie na Slovensku bude prioritou a že bude, budeme pracovať na tom, aby sa duševné zdravie občanov Slovenskej republiky zlepšilo.
Ďakujem pekne za pozornosť.