Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi za Kresťanskodemokratické hnutie v druhom čítaní takisto zhodnotiť tento návrh zákona.
Začnem asi tým, čo spomínal tuná pán Baláž a dám mu za pravdu, že naozaj robiť zásadné, veľké, systémové zmeny na Slovensku je obrovský problém. Ja som si to tiež chvíľku zažíval tých jedenásť mesiacov na ministerstve zdravotníctva. Viete, keď prídete s niečím, tak obrovská vlna odporu sa zrazu na vás začne valiť z jednej, z druhej, z tretej strany. A je to práve preto, lebo ľudia, ktorí prakticky žijú v tomto systéme, možno nepoznajú iný systém, sú zvyknutí na tento systém, tak budú robiť všetko preto, aby tento systém bol zakonzervovaný tak, ako je. A toto je obrovský problém. Naozaj to je jedno, či tam bude jeden, druhý, tretí, to je obrovský problém, napriek tomu si myslím, že tento problém sa dá riešiť len tak, že je na tom ministerstve proste nejaký osvietený tím, ktorý sa nenechá vtiahnuť do tých žabomyších malých vojen, ale príde s nejakou víziou on sám. Buď že príde zo zahraničia, lebo však nemusíme vymýšľať koleso od začiatku, sú tu systémy, ktoré fungujú lepšie na Slovensku, to mi dáte asi za pravdu, ako na Slovensku. Tak možno hľadať nejaké inšpirácie v zahraničí, ako je to možné, že to napríklad v iných krajinách funguje lepšie, ako je to možné, že to u nás nefunguje dobre a presviedčajú vás títo aktéri tohto systému, že ale však dobre, poďme robiť zmenu, ale mňa sa tá zmena dotknúť nemôže, mňa sa tá zmena dotknúť nemôže. To je klasický príklad, ktorý som si zažíval aj na ministerstve pravidelne, podľa mňa minister to potvrdí, že to tak stále je. Áno, robme zmeny, ale nesmú sa dotýkať mňa.
Osvietený tím, ktorý vie, čo má urobiť. My sme dávali práve tento bod do plánu obnovy. Áno, v roku 2020 sme s ministrom Krajčím povedali, že sú tri priority v zdravotníctve, a to je investičný deficit v nemocniciach, duševné zdravie a dlhodobá následná paliatívna starostlivosť. To, čo sa s tým ďalej potom dialo, nechcem teraz ďalej rozvádzať, lebo aj o tom by mohla byť dlhá diskusia. Každopádne to duševné zdravie, nedá sa povedať, že by sa nerobilo na ňom nič. Vznikol odbor duševného zdravia, prvýkrát boli aj psychiatri, psychológovia na ministerstve zdravotníctva, čiže začal sa budovať odborný tím, ktorý tej problematike rozumel. Lebo doteraz na ministerstve, pri všetkej úcte, veľakrát sú to vykonávači. Vykonávači, ktorí sú odkázaní na odborníkov, špecialistov, ako tu bol spomínaný istý pán docent a iní, a dúfajú, že títo odborníci im poradia správne. Ale títo odborníci majú väčšinou vlastné záujmy, vlastné záujmy, ktoré presadzujú, a nevedia sa pozrieť nad ten obraz, že ako to má vyzerať pre pacienta, aby to bolo pre pacienta lepšie.
To bol ten problém, že začal sa budovať nejaký tím, mal nejakú víziu, nejakú predstavu, začal bojovať vlastne s tým svetom, ktorý je viac-menej s týmito problémami spokojný. Potom, samozrejme, títo ľudia ako na SZU vedia, že keď budú dostatočne vytrvalí, tak vlastne títo politici, ktorí sa tu o niečo snažia, aj tak odídu skôr ako oni a zase je tuná voľné miesto a môže ďalej fungovať v tomto pokazenom systéme. Takto to funguje. Proste takto to funguje aj na iných ministerstvách, proste tak to je.
No a to je len ten úvod, hej, že určite súhlasím, nebolo by fér, keby sme tu spustili vlnu kritiky, že len tuná pán minister Šaško, on je zodpovedný za to, že aký zákon priniesol do parlamentu. Nie, päť rokov sa na tomto zákone pracuje, ale, bohužiaľ, bohužiaľ, musím povedať, že on je súčasťou tej špirály alebo súčasťou tej karavány, ktorá, bohužiaľ, doniesla do parlamentu zákon, ktorý je nedokonalý, ktorý je, bohužiaľ, nedokonalý. To treba jasne povedať. A nedokonalý je preto napríklad, že ste vyhodili z toho tú psychoterapiu. Čiže tá pôvodná myšlienka, kedy sme to dávali do plánu obnovy v roku 2020, bola, že ideme reformovať celý systém psychológie a súčasťou psychológie je aj psychoterapia. Proste to sú spojené nádoby. To sa nedá robiť oddelene. A, samozrejme, že sú tam obrovské vnútorné pnutia a vplyvy, ktoré sa snažia, aby tá psychoterapia povedzme ostala tak, ako je to teraz, že to je certifikovaná pracovná činnosť, a k tomu sa dostanem ešte v mojej rozprave. No, ale toto nie je cesta.
Ja sa pýtam, že tento zákon, ktorý teraz o jedenástej schválime, že komu pomôže? Splníme si míľnik plánu obnovy? No jedine tak, že kolegovia v Európskej únii nebudú dobre čítať a prehliadnu, že v podstate nie je to nejaká tá reforma, ktorú sme sľúbili v roku 2020, že sa tam nenachádza psychoterapia, že to v podstate nie je nejaká veľká reforma, že to je niečo také, aby sa urobilo, aby sa niečo urobilo, aby sme to potom mohli, ako sa teraz pekne hovorí, však nie je to dokonalé, ale veď potom to opravíme. Také slovenské typické. Čiže míľnik plánu obnovy, som skeptický, bodaj by to tak bolo, aby sme aspoň tie zdroje vedeli získať.
Pacientom? Pomôže to naozaj pacientom? Sme si istí, to, čo hovoril minister, že naozaj sa zlepší dostupnosť starostlivosti, psychologickej starostlivosti, psychoterapeutickej starostlivosti na Slovensku? Veľmi o tom pochybujem. Veľmi o tom pochybujem, že by niečo také, k takému niečomu došlo. Budú spokojní možno aspoň tí psychológovia, ktorí sú rozhádaní? Počuli sme tuná na dvoch stoličkách ako keby tá klinická časť, to znamená tí zdravotnícki psychológovia s tými nezdravotníckymi psychológmi, mimochodom tých zdravotníckych je možno okolo 20 %, ostatných je 80 %, ale ich hlas sa veľmi nepočúva, dôjde k nejakej vzácnej zhode a budú spokojní? Obávam sa, že nie.
Čiže toto je ten hlavný problém, že prídeme so zákonom, ktorý de facto nič nerieši. A môžme sa tu vyhovárať, že kto je na vine, že či tá vláda, hentá, oná, však aj vy ste tam boli, hej, ale výsledok je taký, že proste pacientovi neprinesie lepšiu psychologickú starostlivosť.
No, čo je veľký problém, myslím si, je to, čo, nebudem hovoriť už o tom procese, že v máji tu prišlo nejaké, nejaký návrh, ktorý sa potom musel stiahnuť, lebo bol naozaj veľmi nedopracovaný, bolo veľa neakceptovaných zásadných pripomienok, nebudeme sa k tomu vracať. Ale v tejto verzii teda hovoríme o tých garantoch, to je taká dosť veľká výtka, ktorou hovorí Slovenská psychologická komora, že prakticky klinický psychológ má robiť garanta pre iných neklinických psychológov. Čiže predstavte si psychológa, ktorý pracuje dvadsať rokov v školstve, a tomuto školskému expertovi, odborníkovi má robiť garanta nejaký klinik, ktorý sa zaoberá onkologickými pacientami. No on nemá páru o tom, že čo vlastne je kľúčové a kruciálne vlastne v tom školstve. A my akože ideme toto urobiť, aby proste... Lebo viete, to je systém garantov, to je pre mňa, to je pre mňa taký systém obabrávania kvality. To sme si zvykli tak na Slovensku, systém obabrávania kvality, SOK. Majme garantov. Čo je to garant? Však ja garantujem, keď som anestéziológ alebo keď som nejaký odborník, tak garantujem, že na svojom mieste vykonávam svoju činnosť správne. My sme si tu z rôznych dôvodov zvykli, že máme garanta dvesto kilometrov od nejakého skutočného vykonávania činnosti a on garantuje to, že ja to o dvesto kilometrov robím správne. A možno ani pri mne nebol, ale berie dvesto eur každý mesiac, lebo je garant, lebo je garant. Systém obabrávania kvality, toto sú tí garanti. A to sa nedeje len v psychológii, to sa deje v medicíne všeobecne. Máme garanta na všeobecné lekárstvo, garant na detskú kardiológiu a pritom ani nebol v tej ambulancii, čo garantuje. Absurdné veci sa tu dejú. Systém obabrávania kvality sú títo garanti. Čiže toto, čo prinášate tuná, je úplná hlúposť, úplná hlúposť. Aby klinický psychológ robil garanta nejakému edukačnému psychológovi niekde v školstve. Nezmysel, úplný nezmysel.
To isté je to, že má byť ministerstvo zdravotníctva zodpovedné za, ak dôjde ku nejakým teda sťažnostiam, tak ono má vlastne v tom druhom slede robiť ako keby arbitra v prípade nejakých nezrovnalostí. No ale zase, ono môže robiť arbitra tým klinickým psychológom alebo psychológom, ktorí sú centrovaní na zdravotníctvo, ale čo oni vlastne majú s tými psychológmi, ktorí pracujú na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, v dopravnom inšpektoráte alebo inde? Čo oni s tým majú, čo oni s tým majú? Takže čo to ministerstvo zdravotníctva, kto tam má kompetenciu vôbec o tom rozprávať? Opäť veľmi nešťastné, nešťastná formulácia v tomto zákone, jasne vám to povedala aj Slovenská komora psychológov.
Viete, čo je zaujímavé? A mňa to ako prekvapilo a ja som si myslel, že toto už naozaj možné nie je, ale naozaj keď chcete byť členom Slovenskej komory psychológov, hádajte, čo musíte byť. Skončíte psychológiu magisterskú, vy nemôžte byť členom komory. Členom komory môže byť len zdravotnícky pracovník. To znamená len ten psychológ, ktorý sa prihlási do nemocnice a chce robiť klinického psychológa, len ten môže byť v tejto komore. Veď to je absurdné. My tu máme 80 % neklinických psychológov, ktorí sú blokovaní vlastne, aby vstúpili do komory. Aj toto mal riešiť tento zákon, aby bola jednotná komora, ktorá bude spájať aj štát, aj teda zdravotníckych psychológov, aj tých nezdravotníckych psychológov, ktorá bude možno robiť vzdelávanie pre tých nezdravotníckych, lebo v tých zdravotníckych oblastiach to máme lepšie zaregulované, ale v tých nezdravotníckych vôbec. A toto mal robiť nejaký spoločný orgán, to je napísané aj v pláne obnovy, to viem, ale toto sa nenachádza v tomto zákone, páni, pán minister. Takže toto sú vážne veci, ktoré prakticky tento zákon vôbec nerieši, ako keby sa ani tohoto nedotýkal.
Ja ešte pripomeniem jednu vec, lebo myslím si, že je dôležité, aby si to aj možno verejnosť uvedomila, kde sa práve nachádzame. To Slovensko je také fascinujúce preto, lebo máme tu strašne veľa rôznych, rôznych napríklad aj vzdelávaní, hej. Keď si pozrieme, ako je nastavené vzdelávanie v psychológii na Slovensku, tak máme ten prvý stupeň bakalársky, v poriadku, to je aj v iných krajinách, ja som to porovnával s Nemeckom. Je to taká polyvalentná psychológia, úplné základy, v poriadku, nie je problém. V druhom stupni máme magisterské, ktoré je na Slovensku všeobecné, to ako skončíte ako všeobecný psychológ, môžete ísť pracovať do školy, nemôžte sa zapísať do Slovenskej komory psychológov paradoxne, ale môžte pracovať povedzme v školstve. No a v Nemecku ale už ten master, to znamená, keď chcete študovať tie dva roky po bakalárskom štúdiu, tak už sa tam rozdeľujú dve vetvy. Jedna vetva je tá klinická, tá zdravotnícka, druhá vetva je tá nezdravotnícka. Čiže už tam vlastne keď v Nemecku skončí master, a tu urobili veľkú reformu v roku 2020 a dali 12-ročné prechodné obdobie do roku 2032, to sú tiež ďalšie špecifiká Slovenka, že my urobíme reformu, ale nemyslíme už na to, že na dobeh a čo to spôsobí so systémom a tak ďalej, no tak Nemci ako dali prechodné obdobie do roku 2032, no a urobili ale takúto zásadnú zmenu. Že absolvent psychológie v Nemecku končí master, ktorý sa volá už, ja to presne poviem, Psycholog/innen mit Schwerpunkt Klinische Psychologie und Psychotherapie. Takto končí absolvent po novom v nemeckých školách psychológie. To znamená, ak sa rozhodne pre tú medicínsku vetvu, venuje sa už vtedy v pregraduálnom štúdiu tým aj medicínskym záležitostiam, alebo sa rozhodne, že ide inou vetvou a potom môže skončiť ako napríklad v pracovnej, ale organizačnej psychológie, ale v iných, hej. Ale tam už je vlastne toto delenie a potom nasleduje takzvané postgraduálnej štúdium, u nás sa vola špecializačné štúdium, ale postgraduálnej štúdium, kde po piatich rokoch v Nemecku končí tento lekár ako klinický psychológ/psychoterapeut alebo odborný psychoterapeut. Čiže päť rokov štúdium psychológie, päť rokov ďalšieho vzdelávania, za desať rokov máme klinického psychológa a plus psychoterapeuta odborne vzdelaného.
Tá psychoterapia je širší pojem, širší pojem, nemusia to robiť len klinickí psychológovia. U nás, ak u nás ten systém, aby som ešte dokončil vlastne ten systém, ako vyzerá u nás, je to špecializačné štúdium, čiže musíte sa prihlásiť na tú klinickú psychológiu, sú dve miesta, kde sa môžete prihlásiť a môžete sa prihlásiť teda buď na klinickú psychológiu, poradenskú psychológiu alebo pracovnú organizačnú psychológiu. Drvivá väčšina chce ísť na klinickú psychológiu, lebo je to aj podmienka, keď chcete byť certifikovaným psychoterapeutom, musíte byť klinickým psychológom. Čiže musíte mať trojročné špecializačné štúdium na povedzme SZU, musíte si urobiť, tam je tá skupina okolo pána docenta menovaného tu už viackrát, pána Šlepeckého, musíte si urobiť toto špecializačné štúdium a následne sa môžete prihlásiť do takzvanej certifikačnej prípravy, na výkon certifikovaných pracovných činností a tuná si môžete vybrať teda psychoterapiu.
Veľmi paradoxné je, že celú psychoterapiu sme presunuli z takého univerzitného prostredia do rôznych občianskych združení, že to robia rôzne inštitúty vzdelávania v psychoterapii, tak sa to rôzne volá, je ich zopár. Nebudem sa venovať tomu, že prečo to tak je, každopádne situácia je taká, že tieto inštitúty vzdelávajú buď certifikovaných psychoterapeutov, to sú tí, ktorí majú klinickú psychológiu, čiže študujú už teda ešte na SZU. Zopakujeme si, päť rokov magisterské, tri roky špecializačné štúdium a štyri až päť rokov trvá psychoterapia. Čiže u nás to trvá koľko? Sedem plus päť, dvanásť, trinásť, čiže tu sme už o dva-tri roky dlhší ako Nemci, aby vyštudoval certifikovaného psychoterapeuta alebo, a to je tiež veľmi zaujímavé, majú aj takúto, že necertifikovaný psychoterapeut. To znamená, všetci tí ostatní, ktorí nie sú klinickými psychológmi alebo lekármi, tak sú takzvaní necertifikovaní psychoterapeuti.
No a teraz si predstavte to slovenské nebo, akých všelijakých psychológov tu máme. My tu máme magisterských psychológov, ktorí nie sú v komore, nie sú zdravotníckymi pracovníkmi, pracujú niekde inde. My tu máme psychológov, ktorí sú povedzme špecialistami v klinickej psychológii, ale nemajú napríklad psychoterapeutický kurz. Ja si neviem celkom predstaviť, že ako môže byť klinický psychológ bez psychoterapie, lebo veď, dobre, jedna vec je diagnostika, druhá terapia, ale však dobre. Väčšina si aj tak tú psychoterapeutickú skúšku musí urobiť, lebo je to prirodzené, že ju potrebujú. Máme necertifikovaných psychoterapeutov, máme kadejakých psychológov a teraz sa začína také rôzne pokútne divadlo, že tí necertifikovaní to robia nejako že na keš, doma a tak ďalej, tí certifikovaní, tí môžu byť hradení napríklad aj zo zdravotného poistenia. Je to proste neporiadok a my tento neporiadok žiadnym spôsobom neriešime. Tento neporiadok žiadnym spôsobom neriešime, nechávame celý systém tak, ako bol doteraz, čo, samozrejme, keď robíme päť rokov reformu bola, mala byť ambícia. Nie, veď toto mala byť ambícia, že poďme sa pozrieť konečne na to poriadne a poďme to urobiť poriadne. No, žiaľ, musím skonštatovať, že sa to nepodarilo.
A teraz ešte to, čo aj hovoril Michal Sabo, že tá skupina 20 % klinických psychológov z istého dôvodu má pocit, že oni sú niečo viac. Oni musia garantovať, oni sú tí, ktorí sú, to sú tí praví psychológovia. My sme tí praví psychológovia. A tí, ktorí majú povedzme 20 rokov skúseností s deťmi, detskí psychológovia, ktorí sa naozaj venujú telom a dušou deťom s duševnými poruchami v inom prostredí, nie v medicínskom, tak tí sú proste takí nejakí menejcenní. Alebo keď si môžu urobiť psychoterapiu, tak ale necertifikovanú psychoterapiu. Čiže to ako, prečo si toto robíme vlastne. Hej, prečo tuná nepríde niekto osvietený a povie, vážení, dobre, vy my tu hovoríte z jednej, z druhej, z tretej strany, že tak, tak, tak, ale čo chceme vlastne dosiahnuť? Chceme, aby pre pacientov bola lepšia dostupnosť, chceme, aby sa tento bordel tuná, s prepáčením, bordel, upratal, aby proste sa to vyčistilo a nemusíme teraz hľadať a rozmýšľať, že kto a kto nás chce podviesť. Však zoberme, veď vravím, nemecký model ja takým štandardom v podstate, hej. Však Nemci sú pracovití, poctiví ľudia, ktorí si to tak nalinajkujú a podľa toho idú. Prečo sa napríklad nedalo urobiť niečo také? Áno, samozrejme, to vyžaduje veľkú odvahu a silu aj z ministerstva, aj zo strany ministra, minister musí tejto problematike rozumieť. Minister musí bojovať s tými záujmovými skupinami, musí proste proti nim argumentovať a jednoducho snažiť sa hľadať nejaký kompromis, ale nie na úkon celého systému, že potom príde s niečím a po odsúhlasení tohto zákona de facto sme zase tam, kde sme boli a musíme to reformovať znovu. Čiže ja toto vyčítam pánovi ministrovi, ale rešpektujem, že to nie je len jeho vina. To proste sa ťahá už dlhé roky a niet tej sily, aby sme ako jednotne ako spoločnosť proste rozhodli, že ideme urobiť niečo dobré pre našich pacientov. Takže toľko z mojej strany ku tomuto zákonu o psychológoch, psychológii.
Chcel by som ešte v krátkosti povedať ohľadom prílepku, ale detaily bude hovoriť František Majerský. Myslím si, že Kresťanskodemokratické hnutie aj kvôli tomuto prílepku za tento zákon hlasovať, samozrejme, nebude. Vyjadrili sme sa jasne, aké sú naše pripomienky. Čo sa týka prílepku, tak poviem len jednu dôležitú vec, aby tu odznela a bude tu odznievať ešte, že vlastne, pán minister, vy ste sa týmto prílepkom vlastne priznali, že ste robili protiprávne kroky. (Reakcia ministra.) Dobre, však ja mám teraz slovo, vy sa môžte prihlásiť a mi odpovedať. Každopádne my sme vám hovorili, že keď budete dávať vlastne povolenia na záchrannú zdravotnú službu, tak musíte mať na to nejaký zákonný rámec. Týmto firmám vypršala licencia, ktorú mali šesť rokov. Vypršala. Dobre, podľa vás nevypršala, podľa mňa vypršala. A vy ste jednoducho nemali legislatívny rámec a napriek tomu ste poverili dokonca ešte tie firmy, ktoré mali problémy v minulosti. No a teraz akože podľa vás, keďže to bolo všetko legálne, tak prečo prichádzate tu s týmto prílepkom? (Reakcia ministra.) No však, samozrejme, ale my sme vás vyzývali na to, aby k tomuto bordelu vôbec neprišlo. My sme vás vyzývali už v marci na to, aby ste nedovolili, aby tento tender prebehol netransparentne. To ste sa tak smiali, a však to bude, to bude, je to v poriadku, čo to tu riešiš. Všetko zase a nechcem spomínať, čo ste všetko hovorili, jak to bude transparentné, jak nás všetkých prizvete, jak budeme všetci, ako proste jak božie oko to bude všetko čisté. No a zrazu zistíme, že proste nič sa neudialo, majú získať 50 % staníc proste firmy, ktoré už dopredu vieme, kto ich získa. A vy sa tu teraz tvárite ako keby že idete teraz spasiť svet a idete to zachrániť v podstate celé. Však ale vy ste spoluzodpovední, spolu so stranou HLAS, za to, ako sa to dobabralo celé. Veď toto absolútne, ja nechápem, že ako si vôbec môžete dovoliť tuná takto bohorovne stáť a si myslieť, že všetko je v poriadku. (Reakcia ministra.) No v poriadku nie je nič, to sú tak závažné podozrenia z politickej korupcie, tak závažné podozrenia vlastne z klientelizmu, že toto je veľmi (reakcia ministra), aj my sme dali trestné oznámenia a my sme vás okrem toho aj viackrát vyzývali, aby k tomuto vôbec nemuselo dôjsť. Čiže vlastne ten váš pozmeňovák, ten váš pozmeňovák je vlastne priznaním sa k tomu, že ste štyri body záchranné zdravotnej služby poverili nezákonným spôsobom a teraz vlastne to opravujete v tomto pozmeňováku.
Ďakujem pekne.