Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vyzerá že dnes som posledný... (Reakcia spravodajcu.) Tak hovorím dnes, no dobre, tak možno nie. Odznelo tu dnes aj včera, aj v minulých dňoch k tomuto zákonu všeličo možné, pozitívne, negatívne.
Čo je pre mňa teraz veľmi obtiažne, je hovoriť po pánovi poslancovi Matovičovi. Pán poslanec Matovič teda povedal to, ako to cíti, ako to vníma, je ten bojovník. No a ja som mal premyslený iný príhovor, lenže teraz rozmýšľam nad tým, čo povedal pán Machiavelli, povedal, že proti nepriateľovi nemôžem nastaviť vľúdnu tvár a očakávať, že aj nepriateľ bude vľúdny, on to zneužije a zaútočí, pochopí to ako tvoju slabosť. Čiže, pán Matovič, toto sa totižto vzťahuje od pána Machiavelliho pre boj na život a smrť, na nepriateľa vo vojne. A ja si myslím, že my tu nemôžme byť nepriatelia na život a na smrť, nepriatelia vo vojne, my sme tu poslanci zvolení ľuďmi. Či sa nám to páči, či nie, my musíme nie sa tu navzájom osočovať a bojovať na život a na smrť, my tu musíme vymyslieť niečo konštruktívne, možno politické z iného spektra, iného pohľadu, ale výsledok musí byť niečo pozitívne pre občanov tejto republiky, niečo pozitívne. Možno viac priklonené k tým voličom, ktorí volili koaličnú stranu, opoziční sme možno v nevýhode, ale práve pri tvorbe tohto zákona som prvýkrát, prvýkrát pocítil, že oplatí sa byť aj opozičným poslancom, lebo naozaj ten prvotný návrh tohto zákona bol taký, ktorý by fakt mohol byť zneužitý na reálne obmedzenie politického práva voľne sa zhromažďovať, ak by teda bol taký úmysel to urobiť.
Následne teda došlo k prvému čítaniu a navrhovatelia pristúpili na naše pripomienky, na naše úvahy a naozaj tú časť tohto zákona, ktorá sa týka verejného alebo slobodného zhromažďovania sa verejne, zmenili a tie kľúčové administratívne obštrukcie, ktoré tam zakomponovali, vynechali alebo zmenili, že už toto neni na prvý pohľad zneužiteľné a vyzerá to tak, že je to, a v dobrej viere, použiteľné na to, o čom hovoria, že to má byť, zabezpečiť pokojné zhromaždenie osôb, keď o to majú záujem, samozrejme, s určitými obmedzeniami, ktoré obmedzenia predpokladá aj Európsky súdny dvor, aj medzinárodný dohovor o ľudských právach. Jasné, že neni to do takej miery navrhované schváliť, ako by sme sa s tým vedeli stotožniť, ale je to oveľa-oveľa lepšie a oveľa menej zneužiteľné zlovôli znemožniť voľne sa zhromažďovať.
Ja teraz nehovorím čiste ako politik, lebo som veľmi dlhé roky bol policajt. Základné úlohy štátu, tie najzákladnejšie, sú práve v tomto, že musí zabezpečiť občanom, aby sa mohli voľne zhromažďovať, slobodne prejaviť svoj názor, a musí zabezpečiť, aby to mohli urobiť slobodne, pokojne a bezpečne. Na druhej strane musí zabezpečiť aj to, aby nedošlo k ohrozeniu ich života, majetku, zdravia, nielen tým demonštrujúcim, tým, ktorí sa takto chcú prejaviť, ale aj tým, ktorí povedzme nesúhlasia s týmto zhromaždením, ich to obmedzuje v ich právach, ako aj všetkým ostatným. No a tu je ten problém. Ja ako policajt som absolvoval zákroky proti demonštrantom. Prvýkrát v živote som to začal robiť 18. novembra 1989. Som bol nasadený v Prahe strážiť ÚV KSČ. To bolo drsné. Bol som policajt. Sme sa dohodli, že nebudeme biť ľudí, lebo sme tiež cítili tú demokraciu. A následne som absolvoval viac demonštrácie proti spúšťaniu Vodného diela v Gabčíkove a mohol by som tu recitovať, kde všade som bol nasadený a čo všade som musel zabezpečiť, či už majetky, životy, zdravie demonštrujúcich alebo aj tých, ktorým sa tá demonštrácia nepáči. Potom som sa presunul do pozícií, kde som mal riadiť takéto aktivity. Potom som mal zodpovedať za riadenie týchto aktivít a vždy tak, aby sa zachovala rovnováha medzi tými, čo chcú slobodne prejavovať svoju vôľu, a tými, ktorí chcú im tú vôľu zabezpečiť, aby mohli prejaviť a aby ich pritom nemohol ohroziť nikto iný a aby sa navzájom tam nelikvidovali, neničili svoje životy, zdravie a majetky. Čiže ja viem sa na túto vec pozrieť z obidvoch uhlov pohľadu, lebo som ich zažil, riadil, zodpovedal za výkon. Preto ja presne viem, keď som si čítal tento návrh, že kto ho písal, a ja by som ho napísal takisto, aj keby sme sa opýtali policajtov, ktorí v týchto opatreniach boli, čo by navrhovali, tak by navrhovali zhruba toto isté, lebo policajt, aj zodpovedný policajt za výkon bezpečnostných opatrení v prvom rade, v prvom rade hľadí na to, aby to bolo pokojné, bezpečné, aby chránil majetok, život, zdravie a tak ďalej. Ale toto môže robiť len vtedy, keď má patričné kompetencie, možnosti. Lenže demokracia v tomto výkone bráni, lebo demokratické vymoženosti voľne sa zhromažďovať a prejavovať svoj názor má tiež svoju váhu demokracie. Čiže tu treba pristupovať veľmi-veľmi opatrne preto, lebo neadekvátny zásah môže vzbudiť ešte väčšiu reakciu, aká pôvodne bola plánovaná tým zhromaždením. Nakoniec sa demonštruje už proti samotnej polícii, ktorá neľudsky zasiahla, a už ani nie proti tomu, proti čomu sa chcelo demonštrovať. Keď sa nezasiahne, tak zase je polícia kritizovaná, že nechala voľný priebeh, a sa ľudia sťažujú, že nemohli prísť pre deti do škôlky, mali problémy sa dostať do zamestnania, zásobovanie zlyháva, deti sa strhávajú zo sna, lebo je krik. Viete, neni to vôbec jednoduché. Jednoducho povedané, na jednej strane ľudskoprávni aktivisti, na druhej strane policajti, ktorí to majú zabezpečiť. Nakoniec vždy tí policajti sú buď vinní, alebo hrdinovia.
Viete, ja som, nebudem tu rozprávať svoje osobné zážitky, ale ani som o tom nechcel hovoriť, len viackrát tu bolo spomenuté, že počas jedných vlád sa zasahovalo, počas iných vlád sa nezasahovalo. Ako keby tá, ten jeden typ vlády bol nejaký demokratickejší, viac by povoľoval voľne sa zhromažďovať a prejaviť svoj názor a ten iný zase nie, lebo striekali vodnými delami do demonštrantov, a tým pádom ako keby neboli demokratickí. Áno, v tých gorilích demonštráciách pred Národnou radou som ja prikázal striekať vodným delom do demonštrantov. Ale mal som na to zákonné dôvody, aj zákonným spôsobom to bolo vykonané. Musím to povedať, lebo stále sa to omieľa ako niečo neľudské. Čiže demonštrácia proti Gorile... (rečník sa pozrel na veľkoplošnú obrazovku), dobre, mám ešte čas. Demokracia proti, demonštrácia proti Gorile, ak to tak nazveme, pred Národnou radou, pred týmto objektom, obrovské množstvo ľudí, masa ľudí, demonštranti, ktorí demonštrovali, lebo sa im nepáčilo, nepáčila sa im tá situácia okolo tých problematík súhrnne nazvaných Gorila.
Pár mesiacov predtým došlo k obdobnému demonštrovaniu v Grécku, kde demonštranti, masa ľudí prenikla až do parlamentu a demolovala parlament grécky. U nás možno hrozilo aj to, ale nepredpokladali sme, urobili sme bezpečnostné opatrenia pred Národnou radou, zaistené zo všetkých uhlov pohľadu, a tá demonštrácia sa vyvinula do masového fyzického útočenia na policajtov, ktorí držali kordón v mínus 14 stupňoch možno vyše dvoch hodín. A tí demonštranti do nich pľuli, najskôr vajcia hádzali, potom kamene hádzali, štyria policajti museli byť odvezení do nemocnice na okamžité ošetrenie, lebo mali rozbité hlavy. Potom boli rozobraté už tie kovové zábrany a tými kovovými zábranami búchali do tých policajtov a chceli prelomiť ten kordón, ktorý držali policajti. A viete, v tomto prípade je to tak, ako keď je povodeň, pretrhne sa hrádza na jednom metri a potom už to nikto nezastaví, potom už to ide. A aj tak som vždy držal, že nestriekať, ešte to udržíme. Udržte to, udržte to, až kým už voľne tí hlavní demonštranti, ktorým fakt išlo o vec, o demonštráciu, o voľný prejav svojho názoru, rozišli sa. Až v momente, keď už tam prevažne, alebo už len boli tí, ktorí boli na prvý pohľad agresívni, rôzni... (rečník si vzdychol), ako to nazvem, nechcem ich dehonestovať nikoho, fanúšikovia futbaloví, skinheadi a rôzni takto vyzerajúci ľudia, ktorí len búšili a bolo na nich zrejmé, že oni chcú ten kordón preraziť a robiť bordel. Tak až keď títo tam boli, vtedy som povolil rozohnať ich tým vodným delom.
Na druhej strane pri tých demonštráciách, ktoré podľa Tibora, jak tu hovoril, neboli nikdy rozohnaté, no neboli pred tým Bonaparte, lebo neviem, či tam niekto, neviem, možnože sa to stalo, rozbíjal hlavy policajtom kameňmi alebo železnými zátarasami. Ak áno, neviem, podľa, ja neviem, že to tak bolo, bola demonštrácia, ktorá možno bola prejavená svojsky, ale nedošlo k fyzickému násiliu, k fyzickým útokom, takže nemuseli ani zakročovať. Ani proti demonštráciám, ktoré sme organizovali my Progresívne Slovensko. Tam keby ani jeden jediný policajt nebol, ani tak by sa nič nestalo, lebo to bolo tak, tá vôľa ľudí sa prejavila a tá intenzita, tá, tá, tá nevôľa s tým, čo sa deje, možno vykrikovaním, ale nie ničením, nie fyzickým útočením na nikoho, ani cestou domov rozbíjanie áut a tak ďalej. V tých demonštráciách na Gorilu sme mali informácie, že platia mladým chlapcom alkoholické nápoje, aby sa opili a potom aby robili bordel a potom keď polícia zakročí, aby mohlo byť brutálne útočené na políciu, že rozháňa demokratické spôsoby verejného prejavenia. Dokonca tehotné mladé dievčatá tam boli nasadené, aby ten náš policajný zákrok bol ešte akože dehonestujúcejší voči občanom.
V Bonaparte nezakročili, lebo ak by zakročia, tak ja si myslím, že by ešte väčšiu nevraživosť v tej verejnej mienke si získali, lebo v tom Bonaparte tí ľudia si mysleli, že je namieste demonštrovať vzhľadom k tej budove, vzhľadom k tomu objektu, vzhľadom k tým všetkým okolnostiam, ktoré tam boli. Jednoducho nechcem hovoriť o tejto minulosti, ale tie vodné delá som musel povedať, lebo jednoducho to tak bolo. A áno, ja som to povolil. Dokonca ja som bol na to hrdý, lebo jak by prerazili ten kordón, v zálohe sme mali zásahové jednotky Lynx Commando. Čiže títo chlapi by týchto demonštrantov museli tvrdým spôsobom buď zastaviť, možno by utrpeli viac škôd na zdraví, ako keď boli pokropení tou studenou vodou.
Čiže som rád, že teraz po tých rôznych novelách, i keď zrejme nebudú schválené tie naše, ale tie, ktoré navrhne vládna koalícia aj na základe našich možno pripomienok a pripomienok aj iných štátnych inštitúcií, teda zapracovali a naozaj tie najradikálnejšie spôsoby obmedzenia, ktoré naoko možno vyzerajú, že zabezpečenie pokojného zhromaždenia, by sa mohli zneužiť na zakazovanie akéhokoľvek verejného zhromažďovania. A toto si myslím, že je tá cesta... (rečník pozrel na veľkoplošnú obrazovku), ešte mám čas, toho zmieru. Lebo samotný účel, si myslím, tohto navrhovaného zákona je v tom, aby sme znížili eskaláciu. Znižovať eskaláciu. No lenže možno by nastal pravý opak, ak by sa to schválilo v tej pôvodnej forme, lebo naozaj niektorí ľudia, ak by možno bol zákaz, by pociťovali, že toto je obmedzenie ich základného politického práva voľne sa zhromažďovať, voľne vyjadriť svoj názor a práve v týchto prípadoch ľudia sú schopní demonštrovať, lebo pociťujú to ako obmedzenie svojich základných práv. To vždycky tak bolo, akákoľvek demonštrácia bola. Väčšinou demonštrujú preto, že cítia, že je obmedzovaná ich sloboda. Iní, neonacisti a tak, oni demonštrujú zas kvôli niečomu inému, ale väčšinou je to vtedy, keď človek cíti, že je obmedzovaná jeho sloboda. A týmto by to, ten pocit možno mal.
Teraz keď sme to spoločnými rokovaniami sa snažili nejak upraviť a naozaj tí predkladatelia tie najradikálnejšie zásahy vypustili, tie menej radikálne zmenili, je možný predpoklad, že naozaj, ak sa to schváli, zabezpečí ten účel, kvôli ktorému deklarujú, že ho prijímajú, na zvýšenie bezpečnosti demonštrantov. Potom už bude záležať len na tých samotných organizátoroch tých demonštrácií aj tých zúčastnených osôb na tých demonštráciách, že ako toto využijú, že či budú prezentovať tí hovorcovia alebo tí organizátori agresívne, nabádať na tú nevôľu, na tú zlobu proti tomu druhému, ak sa budú tváriť, jak radí Machiavelli, že proti nepriateľovi nemôžeš ukázať vľúdnu tvár, musíš ísť, no tak sa nikde nedopracujeme. Ja to považujem, ak sa to tak schváli, ako prvý krok k tomu, nie samotné telo toho zákona spôsobí tú deeskaláciu, ale, ale to, ako tá vládna koalícia na základe našich pripomienok to zjemnila, to už je prvý krok. To je náznak tej eskalácie možnej do budúcna. Ale to bude záležať vždy len od toho, ako sa k tomu postavia tí organizátori, ako sa postavia k tomu aj politici, ktorí vo svojich prejavoch bez verejných zhromaždení, v médiách, kdekoľvek budú o tomto rozprávať. Či budú nastavovať aj tú vľúdnu tvár, lebo nie sme nepriatelia, nemôžme byť nepriatelia.
Môžme byť, a to aj musíme byť, politickí súperi, konkurenti, záujmy svojich voličov musíme hájiť, ale nie tak, že ich ženieme do zúfalstva, na základe ktorého sa začnú správať tak, ako nechceme, aby sa správali. Preto je to aj na nás ako, lebo samotné telo zákona, akéhokoľvek, nepomôže.
Skončil som. (Potlesk.)
