Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Pán Hajko veľmi presne, fundovane vyzdvihol všetky negatívne prvky tohto zákona, poukázal na ich škodlivosť. Ja by som sa chcel venovať tomu, že zákonne umožňuje ľubovoľne tej rade rozhodovať neverejne. Neverejne, to znamená utajene. V demokratickej spoločnosti takéto formy jednoducho existujú. Napríklad trestný, lebo prípravné konanie trestné je neverejné, ale má svoje dôvody, prečo je neverejné, hlavne aby chránilo princíp prezumpcie neviny aj účel celého trestného konania. Následné konanie pred súdom už je verejné.
Väčšinou to, čo má vyť utajené pre verejnosť, musí ohrozovať štátny záujem, musí ohrozovať bezpečnosť úst... bezpečnosť štátu, ústavy. Máme zákon na ochranu utajovaných skutočností, kde podstatou celého je chrániť podstatu demokracie utajenou formou.
Ale tu sa má rozhodovať o poskytovaní dotácií pre nejaké filmovú tvorbu, čiže tu nejde o podozrenie, že nejaká špionážna agentúra má byť, rozkvitá, jednoducho tu je, to je verejná záležitosť, že či sa natočí, či nenatočí, alebo aká, aká tvorba dostane podporu. To nemôže byť bez informovania verejnosti. Jedine preto, že tí, ktorí sa o tom takto neverejne chcú rozhodovať, sa hanbia priznať, že on bol ten, ktorý bol proti, on bol ten, ktorý mal taký názor, že dobre sám vie, že to je v rozpore s etikou, kultúrou, a neviem s čím všetkým to má byť, jednoducho, že sa bude... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Ja sa priznám, do manažmentu kultúry sa nejak veľmi nevyznám, čiže a napriek tomu cítim v sebe potrebu niečo tu povedať. Niečo k tomu povedať. Počul som Zuzku, Ježiši, však vy nevidíte, čo tu robíte? Jéj. Viete, ja som tu pred chvíľou rečnil, ja som si stokrát zahryzol do jazyka, krv z neho striekala, aby som nepovedal niečo, čo by bolo v rozpore s etikou, v rozpore s tým udržaním zmieru, že sa tu dá konštruktívne niečo predkladať. A vidím, že to bolo zbytočné. Mal som byť jak čert, mal som tam rozvrátiť ten pult. Viete, že s tým nesúhlasím, čo sa tu deje. Môžem tu hovoriť zmierlivo. To je asi všetko, čo som chcel povedať. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Reagujem na pána Mikulca v tom kontexte, v ktorom upozorňoval na fakt, dodržiavanie toho princípu prezumpcie neviny. Ja aj on, obidvaja sme sa snažili maximálne vychádzať v ústrety a v rámci tejto, v rámci tejto prezumpcie neviny akceptovať, lenže aj ja by som chcel poukázať na to, že tá prezumpcia neviny platí pre všetkých, nielen pre pána Gašpara alebo pre ľudí, ktorí sú nominanti alebo blízki strane SMER. Takisto aj platí na tých čurillovcov, aj na všetkých, ktorí sú v tomto celom komplexe problémov zamontovaní. Jednoducho keď my, tak aj vy. Jednoducho ten meter musí byť rovnaký. Vy často vo svojich vystúpeniach používate ten výraz, že meter, kilometer, rôzne pojmy. Keď sa vám to hodí, tak rozhodnutie Ústavného súdu je alfa-omega, keď sa vám to nehodí, tak to neni nič, tak to neakceptujeme. Viete, to je to, že rovno, ja som sa snažil byť preto taký mierny, aby som ukázal aj tým voličom našim, vašim, že jednoducho dá sa to robiť aj mierne, korektne, odborne a nie útočiť, nie byť nepriatelia na život a na smrť. Ale táto nominácia naozaj vyvolá v tých našich voličoch obrovskú, obrovskú nevôľu, nepochopenie toho, lebo im vadí, že osoba trestne stíhaná a žalovaná má byť podpredsedom parlamentu Slovenskej republiky, kde sa tvoria zákony. Viete to naši voliči to nedokážu len tak akceptovať. Môžem ja tu byť mierny a zdvorilý a akýkoľvek, jednoducho to sa to, to neni dobré. To dobré neni.

Vážený predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, možnože som ešte trochu zadychčaný, lebo som utekal z kontrolného výboru na SIS, takže možno sa trošku nadýchnem. K tomuto veľmi vážnemu počinu, ktorému som sa podujal za klub Progresívne Slovensko vyjadriť sa k návrhu poslaneckého klubu SMER nominovať na podpredsedu parlamentu Tibora Gašpara. Čo k tomu dodať?
Aby som bol stručný, aby som dodržal všetky zásady, o ktorých tu hovoríme v súvislosti s atentátom, v súvislosti s deeskaláciou napätia v spoločnosti, v súvislosti s tým, že platia u nás zákony, platí aj prezumpcia neviny, v podstate všetko, keď zoberiem v úvahu a chcem byť naozaj korektný, nechcem byť, a som sa zaprisahal, keď som vstúpil do tohto parlamentu, že ani nebudem, vulgárny, arogantný, neprístojný, urážajúci osobnú dôstojnosť iných ľudí, takže čo mi zostáva povedať.
Ak bude pán Tibor Gašpar zvolený týmto parlamentom za podpredsedu Národnej rady, tak mu gratulujem k tejto pozícii. Lebo naozaj keď tak analyzujem jedného po druhom poslancov za stranu SMER, tak fakt mi vychádza Tibor Gašpar ako vizuálne, odborne, rétoricky, diplomaticky, akokoľvek, z akéhokoľvek uhla pohľadu ho hodnotím, fakt ako najlepšia voľba pre stranu SMER. Ak by som bol straník SMER-u, tak tiež by som ho asi navrhoval, lenže nie som. Som tu poslanec za stranu Progresívne Slovensko. Sú ľudia, ktorí ma volili, ja im zodpovedám za svoju činnosť tu a sám som o tom presvedčený, že táto nominácia neni podľa mňa ani podľa nášho klubu správna. Neni správna. Ani tu neni pán Tibor Gašpar.
Pán Tibor Gašpar bol policajný prezident, ja som bol tiež policajný prezident, mohol by som tu rozprávať celú pol hodinu o tom, ako sme sa spoznali, ako sme mali problémy, ako sme boli kamaráti, ako som ho odvolával z funkcie, ako ma vymieňal vo funkcii, ako to celé tam prebiehalo, ako sa vyvíjal, až nakoniec sa stal poslancom Národnej rady. Aha, ty. Nikdy to nebude, že o ňom bez neho, takže nepočul to najdôležitejšie, čo som o ňom povedal, lebo teraz zrejme príde asi trochu aj kritika, lebo som presvedčený, že Tibor Gašpar, keď prijal túto nomináciu, tak rátal s tým, že debata o tejto nominácii tu prebehne. Určite rátal aj s tým, lebo je to stratég a taktik a vie, čo sa bude diať, že bude počuť možno aj osobné, možno aj negatívne, možno rôzne iné invektívy voči svojej osobe, takže určite je na to pripravený.
Ja som sa čudoval, keď nastúpil za policajného prezidenta, ma vystriedal vo funkcii, lebo už v tom predchádzajúcom období, keď bol riaditeľ úradu boja proti korupcii, tu mediálne zaznelo všeličo možné negatívne na činnosť tohto úradu, aj na neho samého, som sa čudoval, že čo v ňom je, ako dokáže tak silne odolať tým všetkým negatívnym informáciám a tlakom a všeličomu možnému negatívnemu, že ide zas do funkcie, dokonca funkcie policajného prezidenta.
Takže nepochybujem o tom, že ak tu dnes bude počuť všeličo možné, tak ho to nijako neodradí, určite to neodradí ani stranu SMER, aby ho nominovala, ale čo musím povedať, je, že v rámci akceptovania fakt princípu prezumpcie neviny, tak pred orgánmi činnými v trestnom konaní alebo pred verejnosťou musíme sa naňho pozerať ako na nevinného, i keď je osoba, ktorá je v rôznych štádiách trestného konania, existujú dôkazy, na základe ktorých bol obvinený, následne obžalovaný, bol umiestnený vo väzbe, rozhodovali tam orgány činné v trestnom konaní, alebo aj súdne orgány, Ústavný súd, identifikované boli rôzne pochybenia vo vyšetrovaní, ale jedna vec zatiaľ zastavená nebola a to je samotné trestné stíhanie, ktoré má byť ukončené až, ak sa pred tým meritórnym rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní neukončí iným spôsobom, tak súdnym pojednávaním a rozhodnutím súdu.
Pánovi Gašparovi, ako aj viacerým predstaviteľom strany SMER sa počas tých peripetií s trestným konaním podarilo presvedčiť určitú časť verejnosti o svojej nevine. O tom, že vlastne oni sú ako keby obetné baránky opozície vtedajšej, na ktorú brutálnym spôsobom útočila vtedajšia koalícia a vymyslela si rôzne obvinenia, vyfabulovala dôkazy, svedkov a všetko, čo viedlo až k tomu, že boli obvinení, stíhaní alebo umiestnení vo väzbe. Nevieme presne, ako to bolo, ale určitá časť verejnosti, ktorá uverila týmto tvrdeniam, verejne prezentovaným, tak zvolila stranu SMER do tohto parlamentu. Strana SMER vyhrala parlamentné voľby a strana SMER teraz nominovala Tibora Gašpara za podpre... ako do funkcie podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak sa tak stane, tak toto bude zodpovednosť, alebo zodpovednosť ponesú oni. Tvrdia, že konajú tak, ako rozhodli voliči. Áno, sme demokracia, uznávam princípy demokracie, uznávam výsledky volieb, uznávam, že strana SMER má právo nominovať podpredsedu Národnej rady, a oni si vybrali Tibora Gašpara.
Aké dôsledky a dopady to bude mať do budúcna zatiaľ neviem povedať, ale neviem, či ešte niekde vo svete sa to stalo, že osoba, ktorá je obvinená zo závažnej trestnej činnosti, dokonca obžalovaná, je podpredsedom parlamentu. Toto je to, čo si musia klásť základnú otázku hlavne členovia alebo poslanci strany SMER, ktorí zrejme tiež všetci uverili jednoznačne, že pán Tibor Gašpar bol účelovo obviňovaný, vykonštruovanými trestnými procesmi nasilu perzekvovaný. Áno, sú tu určité argumenty, ktoré tu sám Tibor Gašpar prednášal viackrát, že nachádzajú sa rôzne trestno-procesné pochybenia v trestnom procese, ale nie v samotnej, v samotnom merite veci, v samotnom merite veci. To neviem ani ja, preto nechcem, ani nikdy nepoviem, že Tibor Gašpar je zločinec alebo, alebo grázel, alebo nič také, nikdy v živote som to nepovedal, ani to nepoviem. Musí rozhodnúť súd, alebo kompetentný orgán činný v trestnom konaní svojim meritórnym rozhodnutím rozhodnúť na základe odôvodneného uznesenia. Potom až budeme môcť povedať, či vec sa má tak alebo nie. Dovtedy bude, ak bude zvolený podpredsedom parlamentu Slovenskej republiky Tibor Gašpar, ktorý je, lebo je obvinený a v niektorých štádiách trestného konania obžalovaný zo spáchania trestnej činnosti.
Mohol by som tu rozvádzať rôzne skutočnosti o jeho osobe, ako ho poznám, čo sme spolu všeličo zažili, lenže neni to ani potrebné, je len potrebné povedať to, že my ako strana Progresívne Slovensko nepodporíme túto kandidatúru, lebo jednoducho ju z toho dôvodu podporiť ani nemôžme, lebo my nechceme byť súčinní na tom, že podpredsedom parlamentu je osoba, ktorá doposiaľ nemá trestno-procesne vysporiadané svoje záležitosti, v ktorých je obviňovaný, podozrievaný. A to nehovorím len čiste kvôli tomu, že síce presvedčil či už všetkých poslancov svojej strany, presvedčil aj väčšinu, väčšinu, nejakú, nejaký segment občanov Slovenskej republiky, ktorí volili túto stranu, že im zrejme tento úkaz, tento jav nevadí. Sme v demokracii, platí prezumpcia neviny, keď im to nevadí, nevidia v tom reálny problém, tak je to jednoducho tak. S tým sa musíme zmieriť, môžme akurát len povedať, že nám to vadí, my by sme boli radšej, ak by bol podpredseda parlamentu človek, ktorý má vysporiadané trestno-procesné závislosti okolo svojej osoby a to tak, že buď sa preukáže, že skutok sa nestal, alebo že síce sa stal, ale on nenesie vinu a je nevinný. Uvidíme, ako tieto trestné spory skončia. Ešte musím povedať, ak by som napríklad ja bol v takejto situácii, tak ja by som zrejme takúto ponuku neprijal predtým, ako by som mal vysporiadané svoje trestno-právne záležitosti.
Čiže viac nevidím zmysel, aby som tu rozprával, ja nie som človek, ktorý hovorí veľa a zbytočne, hovorím len to, čo si myslím, že je veľmi dôležité a podstatné. Nikdy nebudem robiť to, že budem spochybňovať výsledky volieb, spochybňovať rozhodnutie tých kompetentných, ktorí rozhodovať majú, môžem zaujať svoj postoj, ten som tu povedal, a aj postoj našej politickej strany.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Ja by som sa chcel oprieť o tú skutočnosť, že jeden z tých dôvodov, ten posledný je, že uviedla na verejnosť nepravdivé informácie, ktoré mali poškodiť dobré meno. Nepravdivé. Nevšimol som si ja pri vystúpeniach pani Kolíkovej, že nejaké nepravdivé informácie uviedla. Ani nie sú uvedené konkrétne, tak jak bolo povedané v rozprave. Čiže naozaj by ma zaujímalo, ktoré sú tie fakt nepravdivé informácie, podložené nejakými dôkazmi a pravdami, na základe ktorých niekto vyhodnotí, že táto informácia poskytnutá je nepravdivá. To je jedna vec.
A druhá vec je to, čo sa tu hovorí o tom vyzradení nejakých utajovaných skutočností alebo utajované skutočnosti, to sami predkladatelia zistili zrejme, že neni úplne vôbec pravda, preto to zrejme do toho návrhu ani, ani nezakomponovali, a preto neni vhodné to tu spomínať v rozprave.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vyzerá že dnes som posledný... (Reakcia spravodajcu.) Tak hovorím dnes, no dobre, tak možno nie. Odznelo tu dnes aj včera, aj v minulých dňoch k tomuto zákonu všeličo možné, pozitívne, negatívne.
Čo je pre mňa teraz veľmi obtiažne, je hovoriť po pánovi poslancovi Matovičovi. Pán poslanec Matovič teda povedal to, ako to cíti, ako to vníma, je ten bojovník. No a ja som mal premyslený iný príhovor, lenže teraz rozmýšľam nad tým, čo povedal pán Machiavelli, povedal, že proti nepriateľovi nemôžem nastaviť vľúdnu tvár a očakávať, že aj nepriateľ bude vľúdny, on to zneužije a zaútočí, pochopí to ako tvoju slabosť. Čiže, pán Matovič, toto sa totižto vzťahuje od pána Machiavelliho pre boj na život a smrť, na nepriateľa vo vojne. A ja si myslím, že my tu nemôžme byť nepriatelia na život a na smrť, nepriatelia vo vojne, my sme tu poslanci zvolení ľuďmi. Či sa nám to páči, či nie, my musíme nie sa tu navzájom osočovať a bojovať na život a na smrť, my tu musíme vymyslieť niečo konštruktívne, možno politické z iného spektra, iného pohľadu, ale výsledok musí byť niečo pozitívne pre občanov tejto republiky, niečo pozitívne. Možno viac priklonené k tým voličom, ktorí volili koaličnú stranu, opoziční sme možno v nevýhode, ale práve pri tvorbe tohto zákona som prvýkrát, prvýkrát pocítil, že oplatí sa byť aj opozičným poslancom, lebo naozaj ten prvotný návrh tohto zákona bol taký, ktorý by fakt mohol byť zneužitý na reálne obmedzenie politického práva voľne sa zhromažďovať, ak by teda bol taký úmysel to urobiť.
Následne teda došlo k prvému čítaniu a navrhovatelia pristúpili na naše pripomienky, na naše úvahy a naozaj tú časť tohto zákona, ktorá sa týka verejného alebo slobodného zhromažďovania sa verejne, zmenili a tie kľúčové administratívne obštrukcie, ktoré tam zakomponovali, vynechali alebo zmenili, že už toto neni na prvý pohľad zneužiteľné a vyzerá to tak, že je to, a v dobrej viere, použiteľné na to, o čom hovoria, že to má byť, zabezpečiť pokojné zhromaždenie osôb, keď o to majú záujem, samozrejme, s určitými obmedzeniami, ktoré obmedzenia predpokladá aj Európsky súdny dvor, aj medzinárodný dohovor o ľudských právach. Jasné, že neni to do takej miery navrhované schváliť, ako by sme sa s tým vedeli stotožniť, ale je to oveľa-oveľa lepšie a oveľa menej zneužiteľné zlovôli znemožniť voľne sa zhromažďovať.
Ja teraz nehovorím čiste ako politik, lebo som veľmi dlhé roky bol policajt. Základné úlohy štátu, tie najzákladnejšie, sú práve v tomto, že musí zabezpečiť občanom, aby sa mohli voľne zhromažďovať, slobodne prejaviť svoj názor, a musí zabezpečiť, aby to mohli urobiť slobodne, pokojne a bezpečne. Na druhej strane musí zabezpečiť aj to, aby nedošlo k ohrozeniu ich života, majetku, zdravia, nielen tým demonštrujúcim, tým, ktorí sa takto chcú prejaviť, ale aj tým, ktorí povedzme nesúhlasia s týmto zhromaždením, ich to obmedzuje v ich právach, ako aj všetkým ostatným. No a tu je ten problém. Ja ako policajt som absolvoval zákroky proti demonštrantom. Prvýkrát v živote som to začal robiť 18. novembra 1989. Som bol nasadený v Prahe strážiť ÚV KSČ. To bolo drsné. Bol som policajt. Sme sa dohodli, že nebudeme biť ľudí, lebo sme tiež cítili tú demokraciu. A následne som absolvoval viac demonštrácie proti spúšťaniu Vodného diela v Gabčíkove a mohol by som tu recitovať, kde všade som bol nasadený a čo všade som musel zabezpečiť, či už majetky, životy, zdravie demonštrujúcich alebo aj tých, ktorým sa tá demonštrácia nepáči. Potom som sa presunul do pozícií, kde som mal riadiť takéto aktivity. Potom som mal zodpovedať za riadenie týchto aktivít a vždy tak, aby sa zachovala rovnováha medzi tými, čo chcú slobodne prejavovať svoju vôľu, a tými, ktorí chcú im tú vôľu zabezpečiť, aby mohli prejaviť a aby ich pritom nemohol ohroziť nikto iný a aby sa navzájom tam nelikvidovali, neničili svoje životy, zdravie a majetky. Čiže ja viem sa na túto vec pozrieť z obidvoch uhlov pohľadu, lebo som ich zažil, riadil, zodpovedal za výkon. Preto ja presne viem, keď som si čítal tento návrh, že kto ho písal, a ja by som ho napísal takisto, aj keby sme sa opýtali policajtov, ktorí v týchto opatreniach boli, čo by navrhovali, tak by navrhovali zhruba toto isté, lebo policajt, aj zodpovedný policajt za výkon bezpečnostných opatrení v prvom rade, v prvom rade hľadí na to, aby to bolo pokojné, bezpečné, aby chránil majetok, život, zdravie a tak ďalej. Ale toto môže robiť len vtedy, keď má patričné kompetencie, možnosti. Lenže demokracia v tomto výkone bráni, lebo demokratické vymoženosti voľne sa zhromažďovať a prejavovať svoj názor má tiež svoju váhu demokracie. Čiže tu treba pristupovať veľmi-veľmi opatrne preto, lebo neadekvátny zásah môže vzbudiť ešte väčšiu reakciu, aká pôvodne bola plánovaná tým zhromaždením. Nakoniec sa demonštruje už proti samotnej polícii, ktorá neľudsky zasiahla, a už ani nie proti tomu, proti čomu sa chcelo demonštrovať. Keď sa nezasiahne, tak zase je polícia kritizovaná, že nechala voľný priebeh, a sa ľudia sťažujú, že nemohli prísť pre deti do škôlky, mali problémy sa dostať do zamestnania, zásobovanie zlyháva, deti sa strhávajú zo sna, lebo je krik. Viete, neni to vôbec jednoduché. Jednoducho povedané, na jednej strane ľudskoprávni aktivisti, na druhej strane policajti, ktorí to majú zabezpečiť. Nakoniec vždy tí policajti sú buď vinní, alebo hrdinovia.
Viete, ja som, nebudem tu rozprávať svoje osobné zážitky, ale ani som o tom nechcel hovoriť, len viackrát tu bolo spomenuté, že počas jedných vlád sa zasahovalo, počas iných vlád sa nezasahovalo. Ako keby tá, ten jeden typ vlády bol nejaký demokratickejší, viac by povoľoval voľne sa zhromažďovať a prejaviť svoj názor a ten iný zase nie, lebo striekali vodnými delami do demonštrantov, a tým pádom ako keby neboli demokratickí. Áno, v tých gorilích demonštráciách pred Národnou radou som ja prikázal striekať vodným delom do demonštrantov. Ale mal som na to zákonné dôvody, aj zákonným spôsobom to bolo vykonané. Musím to povedať, lebo stále sa to omieľa ako niečo neľudské. Čiže demonštrácia proti Gorile... (rečník sa pozrel na veľkoplošnú obrazovku), dobre, mám ešte čas. Demokracia proti, demonštrácia proti Gorile, ak to tak nazveme, pred Národnou radou, pred týmto objektom, obrovské množstvo ľudí, masa ľudí, demonštranti, ktorí demonštrovali, lebo sa im nepáčilo, nepáčila sa im tá situácia okolo tých problematík súhrnne nazvaných Gorila.
Pár mesiacov predtým došlo k obdobnému demonštrovaniu v Grécku, kde demonštranti, masa ľudí prenikla až do parlamentu a demolovala parlament grécky. U nás možno hrozilo aj to, ale nepredpokladali sme, urobili sme bezpečnostné opatrenia pred Národnou radou, zaistené zo všetkých uhlov pohľadu, a tá demonštrácia sa vyvinula do masového fyzického útočenia na policajtov, ktorí držali kordón v mínus 14 stupňoch možno vyše dvoch hodín. A tí demonštranti do nich pľuli, najskôr vajcia hádzali, potom kamene hádzali, štyria policajti museli byť odvezení do nemocnice na okamžité ošetrenie, lebo mali rozbité hlavy. Potom boli rozobraté už tie kovové zábrany a tými kovovými zábranami búchali do tých policajtov a chceli prelomiť ten kordón, ktorý držali policajti. A viete, v tomto prípade je to tak, ako keď je povodeň, pretrhne sa hrádza na jednom metri a potom už to nikto nezastaví, potom už to ide. A aj tak som vždy držal, že nestriekať, ešte to udržíme. Udržte to, udržte to, až kým už voľne tí hlavní demonštranti, ktorým fakt išlo o vec, o demonštráciu, o voľný prejav svojho názoru, rozišli sa. Až v momente, keď už tam prevažne, alebo už len boli tí, ktorí boli na prvý pohľad agresívni, rôzni... (rečník si vzdychol), ako to nazvem, nechcem ich dehonestovať nikoho, fanúšikovia futbaloví, skinheadi a rôzni takto vyzerajúci ľudia, ktorí len búšili a bolo na nich zrejmé, že oni chcú ten kordón preraziť a robiť bordel. Tak až keď títo tam boli, vtedy som povolil rozohnať ich tým vodným delom.
Na druhej strane pri tých demonštráciách, ktoré podľa Tibora, jak tu hovoril, neboli nikdy rozohnaté, no neboli pred tým Bonaparte, lebo neviem, či tam niekto, neviem, možnože sa to stalo, rozbíjal hlavy policajtom kameňmi alebo železnými zátarasami. Ak áno, neviem, podľa, ja neviem, že to tak bolo, bola demonštrácia, ktorá možno bola prejavená svojsky, ale nedošlo k fyzickému násiliu, k fyzickým útokom, takže nemuseli ani zakročovať. Ani proti demonštráciám, ktoré sme organizovali my Progresívne Slovensko. Tam keby ani jeden jediný policajt nebol, ani tak by sa nič nestalo, lebo to bolo tak, tá vôľa ľudí sa prejavila a tá intenzita, tá, tá, tá nevôľa s tým, čo sa deje, možno vykrikovaním, ale nie ničením, nie fyzickým útočením na nikoho, ani cestou domov rozbíjanie áut a tak ďalej. V tých demonštráciách na Gorilu sme mali informácie, že platia mladým chlapcom alkoholické nápoje, aby sa opili a potom aby robili bordel a potom keď polícia zakročí, aby mohlo byť brutálne útočené na políciu, že rozháňa demokratické spôsoby verejného prejavenia. Dokonca tehotné mladé dievčatá tam boli nasadené, aby ten náš policajný zákrok bol ešte akože dehonestujúcejší voči občanom.
V Bonaparte nezakročili, lebo ak by zakročia, tak ja si myslím, že by ešte väčšiu nevraživosť v tej verejnej mienke si získali, lebo v tom Bonaparte tí ľudia si mysleli, že je namieste demonštrovať vzhľadom k tej budove, vzhľadom k tomu objektu, vzhľadom k tým všetkým okolnostiam, ktoré tam boli. Jednoducho nechcem hovoriť o tejto minulosti, ale tie vodné delá som musel povedať, lebo jednoducho to tak bolo. A áno, ja som to povolil. Dokonca ja som bol na to hrdý, lebo jak by prerazili ten kordón, v zálohe sme mali zásahové jednotky Lynx Commando. Čiže títo chlapi by týchto demonštrantov museli tvrdým spôsobom buď zastaviť, možno by utrpeli viac škôd na zdraví, ako keď boli pokropení tou studenou vodou.
Čiže som rád, že teraz po tých rôznych novelách, i keď zrejme nebudú schválené tie naše, ale tie, ktoré navrhne vládna koalícia aj na základe našich možno pripomienok a pripomienok aj iných štátnych inštitúcií, teda zapracovali a naozaj tie najradikálnejšie spôsoby obmedzenia, ktoré naoko možno vyzerajú, že zabezpečenie pokojného zhromaždenia, by sa mohli zneužiť na zakazovanie akéhokoľvek verejného zhromažďovania. A toto si myslím, že je tá cesta... (rečník pozrel na veľkoplošnú obrazovku), ešte mám čas, toho zmieru. Lebo samotný účel, si myslím, tohto navrhovaného zákona je v tom, aby sme znížili eskaláciu. Znižovať eskaláciu. No lenže možno by nastal pravý opak, ak by sa to schválilo v tej pôvodnej forme, lebo naozaj niektorí ľudia, ak by možno bol zákaz, by pociťovali, že toto je obmedzenie ich základného politického práva voľne sa zhromažďovať, voľne vyjadriť svoj názor a práve v týchto prípadoch ľudia sú schopní demonštrovať, lebo pociťujú to ako obmedzenie svojich základných práv. To vždycky tak bolo, akákoľvek demonštrácia bola. Väčšinou demonštrujú preto, že cítia, že je obmedzovaná ich sloboda. Iní, neonacisti a tak, oni demonštrujú zas kvôli niečomu inému, ale väčšinou je to vtedy, keď človek cíti, že je obmedzovaná jeho sloboda. A týmto by to, ten pocit možno mal.
Teraz keď sme to spoločnými rokovaniami sa snažili nejak upraviť a naozaj tí predkladatelia tie najradikálnejšie zásahy vypustili, tie menej radikálne zmenili, je možný predpoklad, že naozaj, ak sa to schváli, zabezpečí ten účel, kvôli ktorému deklarujú, že ho prijímajú, na zvýšenie bezpečnosti demonštrantov. Potom už bude záležať len na tých samotných organizátoroch tých demonštrácií aj tých zúčastnených osôb na tých demonštráciách, že ako toto využijú, že či budú prezentovať tí hovorcovia alebo tí organizátori agresívne, nabádať na tú nevôľu, na tú zlobu proti tomu druhému, ak sa budú tváriť, jak radí Machiavelli, že proti nepriateľovi nemôžeš ukázať vľúdnu tvár, musíš ísť, no tak sa nikde nedopracujeme. Ja to považujem, ak sa to tak schváli, ako prvý krok k tomu, nie samotné telo toho zákona spôsobí tú deeskaláciu, ale, ale to, ako tá vládna koalícia na základe našich pripomienok to zjemnila, to už je prvý krok. To je náznak tej eskalácie možnej do budúcna. Ale to bude záležať vždy len od toho, ako sa k tomu postavia tí organizátori, ako sa postavia k tomu aj politici, ktorí vo svojich prejavoch bez verejných zhromaždení, v médiách, kdekoľvek budú o tomto rozprávať. Či budú nastavovať aj tú vľúdnu tvár, lebo nie sme nepriatelia, nemôžme byť nepriatelia.
Môžme byť, a to aj musíme byť, politickí súperi, konkurenti, záujmy svojich voličov musíme hájiť, ale nie tak, že ich ženieme do zúfalstva, na základe ktorého sa začnú správať tak, ako nechceme, aby sa správali. Preto je to aj na nás ako, lebo samotné telo zákona, akéhokoľvek, nepomôže.
Skončil som. (Potlesk.)

Ďakujem za faktickú poznámku. Ešte by som na margo toho celého dopovedal, že teda môže sa stať, že tá obec napriek upozorneniam polície nezakáže, pokutu zaplatí len vtedy, keď nakoniec predsa len nastanú tie dôvody, kvôli ktorým to mala zakázať, alebo bude pokutovaných viac osôb za porušenie zákona o zhromažďovaní. Viac osôb, viete, to je zas také vágne, viac osôb, to je 10, 20, 30 osôb? Môže sa zdať veľa že 30 osôb, pri demonštrácii 200 osôb, ale pri demonštrácii 10-tisíc je 30 osôb len pomerne zanedbateľná časť. Čiže toto tiež nie je presne definované. Čo je to tých viac osôb pokutovať a kto, vlastne to je všetko.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Vážené dámy, vážení páni, kolegyne a kolegovia, začnem a budem pokračovať v nedokončenej rozprave, ktorú som včera po dvadsiatich minútach nestihol dokončiť, čiže ostáva mi desať minút.
Toto je názorný príklad alebo ukážka toho, prečo sa takýto typ zákona nemá realizovať v skrátenom legislatívnom konaní. Ja som včera sa rozhodol, že budem vecne argumentačne hovoriť tých 30 minút o konkrétnych, jednotlivých navrhovaných ustanoveniach a vecne a argumentačne budem pôsobiť alebo hovoriť o ich nevhodnosti alebo škodlivosti pre slobodu zhromažďovania ako takú. Dopracoval som sa len k bodu 2, možno časom bod 3 a takýmto štýlom sa jednoducho nedá vecne argumentačne zdôvodňovať, navrhovať pozitívnejšie riešenia alebo iné riešenia, ako sú práve v návrhu, o ktorom rokujeme. Preto je nevyhnutné takýto návrh zákona riešiť v normálnom legislatívnom konaní, kde je čas, priestor argumentačne hovoriť o tom, čo je pozitívne, čo je negatívne, ako by to malo byť, aby to vyhovovalo všetkým občanom v našej republike, ktorých politické základné právo zhromažďovať sa je vlastne kľúčové pre demokratickú spoločnosť. Takže dnešných už teraz len osem a pol minút využijem úplne iným štýlom a budem hovoriť vo všeobecnosti jednoznačne, aby som to stihol.
Čiže keď som si prečítal návrh súvisiaci s právom slobodne sa zhromažďovať občanov a slobodne prejavovať svoj názor, ako bývalý policajt som nadobudol dojem tento. Ak by som bol policajný prezident a chcel by som zamedziť, zabezpečiť, aby nebolo organizované konkrétne, alebo ktorékoľvek zhromaždenie občanov, tak podľa tohto návrhu by som to vedel zabezpečiť. Vedel by som to zabezpečiť, lebo navrhované novely sú tak nejednoznačné, ich výklad umožňuje rôzne formy argumentácie, že by som to vedel v zmysle, ak tento zákon bude schválený, v zmysle schválenej právnej normy, čiže podľa zákona zamedziť zhromažďovaniu občanov v akejkoľvek forme, kdekoľvek, a to preto, že tie výrazy sú nejednoznačné, umožňujú rôzny výklad, začal som s tým včera hovoriť. Napríklad ak Policajný zbor získa informácie nasvedčujúce tomu, nasvedčujúce tomu, informácie je možné získať kedykoľvek, hockedy. Tu je veľmi potrebné poznamenať, že zákonodarca, alebo tí, ktorí tvorili túto novelu, zároveň zrejme tvorili aj novelu Trestného poriadku. Tam vedeli, keď to potrebovali a potrebovali to naozaj definovať niektoré pojmy a jednoznačne, napr. ako potrebovali znefunkčniť používanie osôb ako, ktorí sa všeobecne nazývajú kajúcnici, tak vedeli povedať jedno, že polícia musí mať, musí dokázať, keď váži spoločenské nebezpečnosti jednotlivých konaní, jednoznačne a preukázateľne. Takýto zvrat je tam použitý, „jednoznačne a preukázateľne". V tomto návrhu sa hovorí, „získa podozrenie". To je obrovský rozdiel, ak by a to takto nadefinovalo, že Policajný zbor musí jednoznačne a preukázateľne napísať tie dôvody, podľa ktorých je to zhromaždenie možné zakázať. Čiže toto je problém, jednoznačne preukázateľne.
Potom v ďalších bodoch, vlastne ktoré tri body rozširujú možnosť alebo povinnosť rovno zakázať zhromaždenie, obec môže zhromaždenie zakázať, ak sa má konať v mieste, kde by potrebné obmedzenie spojené s konaním zhromaždenia, najmä obmedzenie práva na súkromie, obmedzenie pokojného užívania obydlia, obmedzenie dopravy alebo obmedzenie zásobovania boli v závažnom rozpore so záujmom obyvateľstva. So záujmom obyvateľstva, tu sa rozumie jedného, dvoch, troch, obytnej zóny, celého sídliska, čiže akého počtu obyvateľov, lebo samotná podstata zhromaždenia či už protestného, alebo v prospech niečoho, podstata toho celého je založená na tom, že tí, ktorí sa takto chcú prejavovať verejne, svoj názor, chcú tým zhromaždením vlastne vyvolať pozornosť tých, ktorí sa toho zhromaždenia nezúčastňujú. Čiže zhromaždenie vždy, účelom zhromaždenia je demonštrovať alebo prezentovať svoj názor tam, kde je to viac-menej pre iných možno obmedzujúce, a tí to musia strpieť, lebo jednoducho ľudia majú voľnosť a možnosť prejaviť svoj názor aj so zhromaždením na tom mieste, aby to splnilo účel toho zhromaždenia.
Čiže podľa tohto vágne napísaného obmedzenia vždy môže dôjsť k obmedzeniu zásobovania, obmedzeniu dopravy, skoro vždy. Také zhromaždenie, ktoré by toto vôbec neobmedzovalo, by mohlo byť organizované niekde na lúke za mestom, ale tým pádom by nesplnilo svoj účel, že by nebolo tam, proti čomu sa vlastne demonštruje. To je hlavný účel všetkých zhromaždení.
Ďalej, že je zakázané zhromažďovať sa pred obydlím osôb, keď sa demonštruje voči ich funkcii, povolaniu alebo zamestnaniu. Áno, s tým by som vedel súhlasiť, ak sa demonštruje proti tomu, proti tej osobe, ktorá je problematická, proti ktorej sa demonštruje, tak v tomto prípade by sa nemalo demonštrovať pred jeho obydlím. Ale môže nastať prípad, že demonštrácia neni proti osobe, ale proti tomu samotnému obydliu, čiže ak tá osoba vo verejnej funkcii získala to obydlie netransparentným spôsobom, alebo to obydlie samo osebe je morálne, eticky nevhodné, nadrozmerné, alebo z akýchkoľvek dôvodov neprimerané, spochybnené občanmi, tak by mali mať právo demonštrovať pred týmto objektom, lebo demonštrujú, účel demonštrácie poukázať na ten objekt, a v tom prípade tú ťarchu tej demonštrácie by mal znášať ten, kto takéto obydlie hoc vo verejnej funkcii zabezpečil pre svoju rodinu. Čiže aj tá rodina si musí byť vedomá toho, že ak tu bývame v tomto luxusnom, neprimerane získanom možno obydlí, tak pravdepodobne že sa to občanom nebude páčiť a nemôže im nikto zakázať, aby tam demonštrovali.
Čiže, čo sa, lebo problém je v tom, sám pán Gašpar včera povedal, že snažili sa upozorniť samosprávu, že demonštrácia môže byť riziková, môže urobiť problémy, možno nebudú mať sily a prostriedky, aby zabezpečili nerušený chod tej demonštrácie, avšak prišli k problému, že tá samospráva im nevyhovela a tú demonštráciu napriek tomu povolila. Alebo nieže povolila, nezakázala, lebo netreba to povoľovať, len zakázať, nezakázala. Čiže tu vidieť tú snahu, že sa snažili to zakázať, len platný zákon im to neumožňoval, museli sa spoliehať na tú samosprávu. Tak teraz aby toto mohli obísť, tak doplnili tam, že ak tá samospráva napriek celkom vágnym podozreniam to nezakáže, tak dostane pokutu 16 500 euro. Čiže viac-menej nepriamo ju ako keby nútili, buď to zakážeš, alebo dostaneš pokutu.
No a toto všetko je v rozpore s tým, čo som už tu povedal hneď v prvej časti môjho vystúpenia, že administratívne podmienky pre zhromažďovanie nesmú byť nastavené tak, že predstavujú skrytú prekážku pre slobodu zhromažďovania, skrytú prekážku. Tvrdíme, že to je v prospech, ale v podstate a podstata nám umožňuje presný opak. Tu existujú rozhodnutia Európskeho súdneho dvoru pre ľudské práva v konkrétnych prípadoch, včera som ich aj citoval, kde práve toto vytkol ten Európsky súdny dvor... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)