Videokanál poslanca

Ďakujem. Tak kolegyňa Veslárová upresňovala niektoré veci, ktoré spomínala kolegyňa Matejičková a ja by som tam len doplnila. Popravde by som teda chcela zopakovať, že naozaj ten hlavný krok toho, že sa podporné opatrenia dostali do zákona, bol ešte za minulej vlády. Bola to reforma, ktorá sa dostala do plánu obnovy. V tom čase bol minister Gröhling. Do zákona sa to dostalo, keď bol minister Horecký. Začalo sa to implementovať, keď bol minister Pásztor a potom nastúpil minister Drucker. Čiže tá najkľúčovejšia vec, teda ten najkľúčovejší krok sa udial za minulej vlády. Teraz ide o to, aby sme vylepšovali to, čo v zákone máme. A ja zámerne aj vo svojom vystúpení som nechcela politizovať v zmysle ukazovať prstom, kto čo kedy urobil, neurobil. Myslím si, že tu sme teraz poslanci a poslankyne Národnej rady a máme možnosť ten systém zlepšiť. Tak ho poďme zlepšiť. Keď kebyže tú istú debatu vedieme na nejakom obecnom alebo mestskom zastupiteľstve, tak a veď aj tam nech urobia to, čo vedia urobiť. Veď každý môže priložiť ruku k dielu. Samozrejme, že tie budovy väčšinou patria mestám a obciam, čiže môžu aj oni prispieť. Ale často sú to malé mestá a obce, ktoré nemajú na to peniaze a môže prispieť aj ministerstvo. Ale v tomto prípade dokonca ani nejde nutne o peniaze. To som hovorila. Tuto my neriešime primárne peniaze na debarierizáciu, aj keď samozrejme aj tuná nám treba. Tuto riešime tie kroky toho, kto pomôže tým rodičom? Kto im pomôže, keď nevedia nájsť školu, kam by zapísali svoje dieťa? A to je niečo, čo vďaka tomuto zákonu vieme zmeniť. My, poslanci a poslankyne Národnej rady. Čiže navrhujem naozaj, neobracajme sa do minulosti, neobracajme sa na to, kto iný by čo mal urobiť alebo neurobiť, ale keď nám záleží na tom, aby všetky deti boli vzdelávané kvalitne, tak urobme to, čo môžeme urobiť my. Napríklad zlepšiť podporné opatrenia v školskom zákone.

Ďakujem kolegyni Kosovej, že tam priniesla taký ten širší pohľad. Ja som sa tak zamerala detailne na ten zákon, ale naozaj je dôležité si pripomínať to, že v konečnom dôsledku hovoríme o rovných príležitostiach na vzdelávanie pre všetkých. Alebo ešte inými slovami, hovoríme o tom, aby každé jedno dieťa naplnilo svoj plný potenciál a dosiahlo také vzdelanie, na aké má talent alebo záujem. Dúfam, že sa kolegyňa Veslárová neurazí, že použijem jej osobný príklad, ale napríklad ona si musela vyberať právnickú fakultu podľa toho, aby bola bezbariérová. A našťastie aspoň jedna z tých dvoch právnických, ktoré v Bratislave máme, tak bezbariérová bola. A vďaka tomu tu máme vyštudovanú právničku, osobu, ktorá spája aj tú osobnú skúsenosť s hlbokou odbornou znalosťou a so svojím nasadením a poslankyňu, političku, ktorá naozaj vie plnohodnotne hájiť práva ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ale toto by sa malo týkať nás všetkých a my možno tiež každý z nás možno jedného dňa skončí na vozíku, pretože nikto nevieme, čo nás čaká. A nikdy nevieme, čo nám ten osud namieša. A skúsme naozaj už od toho vzdelávania myslieť na to, že aj dieťa, ktoré prichádza s nejakým znevýhodnením, má potenciál, môže absolvovať základnú školu, strednú školu, vysokú školu, keď dostane tú podporu, ktorú potrebuje. Ja len pripomeniem nedávny údaj, že každé šieste dieťa na Slovensku odíde zo školstva bez toho, aby malo čo i len výučný list alebo maturitu. Tuto sa mrhá potenciálom v tejto krajine a my potrebujeme využiť každú príležitosť na to, aby sme deťom dali plnohodnotné vzdelanie.

Ďakujem za slovo. Ide teda o novelu školského zákona, v ktorej sa venujeme téme podporných opatrení a vôbec podpory detí so znevýhodnením v tom najširšom slova zmysle. Je to téma, ktorej sa spolu s kolegyňou Veslárovou venujeme v podstate od začiatku tohto volebného obdobia. V rôznych variantoch sme to predkladali aj ako návrhy zákonov, aj ako pozmeňujúce návrhy, vždy, keď bol školský zákon otvorený a niekedy sa nám tak zdá v tej opozícii, že je to ako také hádzanie hrachu na stenu, že teda predkladáme veci, ktoré neprechádzajú, ale práve dneska sme mali takú povzbudzujúcu ukážku toho Predkladali aj ako návrhy zákonov, aj ako pozmeňujúce návrhy vždy, keď bol školský zákon otvorený a niekedy sa nám tak zdá v tej opozícii, že je to ako také hádzanie hrachu na stenu, že teda predkladáme veci, ktoré neprechádzajú, ale práve dneska sme mali takú povzbudzujúcu ukážku toho, že naša opozičná práca môže priniesť aj výsledky a napríklad vďaka tomu, že sme teda veľmi intenzívne viedli rozpravu o pozmeňujúcom návrhu SNS k Občianskemu zákonníku, ktorý by ubližoval ľuďom, ktorí sú v podnájmoch a sú zraniteľné skupiny, tak sa nám podarilo, že pred chvíľou bol tento pozmeňujúci návrh stiahnutý. Čiže nesúhlasím s pánom predsedajúcim, že naša rozprava bola zbytočná, práve naopak. To bola jedna z mála rozpráv, ktoré naozaj priniesli svoje ovocie aj v tejto sále. A ja teda verím, že aj tieto naše pokusy s kolegyňou Veslárovou vylepšovať podporné opatrenia v školskom zákone, že v konečnom výsledku nebudú také hádzanie hrachu na stenu, ale že sa nám podarí aj niečo tým dosiahnuť. Čo? Hovoríme o podporných opatreniach v školskom zákone, čo je relatívne nový pojem. Mnohým možno ešte ani nie je nejako detailne známy, pretože je to pojem, ktorý sa nám do zákona dostal v roku 2023 ešte za minulej vlády, vlastne tesne pred minulými parlamentnými voľbami a dostal sa tam vďaka reforme, ktorá bola prijatá v rámci plánu obnovy alebo teda bola naplánovaná v rámci plánu obnovy a následne sme v rezorte školstva niekoľko mesiacov, určite vyše roka, pripravovali túto reformu. Ja som v tom čase tiež bola zamestnankyňa rezortu školstva a podieľala som sa aj teda na príprave tohto nového legislatívneho znenia, ktoré sa potom podarilo tesne pred tými voľbami dostať do zákona. A najprv by som teda predstavila, prečo sú podporné opatrenia také dôležité a zároveň prečo ich potrebujeme stále vylepšovať. Celkovo ten cieľ toho, aby sa podporné opatrenia dostali do zákona, bol ten, aby každé dieťa v školstve, nezávisle od toho, akú podporu potrebuje, aby tá podpora bola na mieru šitá pre to dané dieťa. Lebo môže ísť o dieťa so zdravotným znevýhodnením. Hovorili sme tu už o deťoch s autizmom, deťoch nechodiacich, deťoch so zrakovým obmedzením. Môže ísť o deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, pre ktorých práve tá generačná chudoba, z ktorej pochádzajú, tvorí nejakú bariéru. Môže ísť o deti s odlišným materinským jazykom, ale môže ísť aj o dieťa, ktoré dovtedy možno žiadnu potrebu nepotrebovalo, ale napríklad prechádza nejakým ťažkým životným obdobím, možno sa mu rozvádzajú rodičia alebo z iného dôvodu má nejakú krízu v živote a zrazu sa mu v tej škole nedarí tak ako predtým a možno tiež bude potrebovať nejakú podporu navyše. Čiže, kým dovtedy sa zákon pozeral iba na to, ako dieťa zadefinujeme a vlastne tie deti tak rozdelil do takých škatuliek bez toho, aby sa zameral na to, čo to dieťa naozaj potrebuje, pretože nie každé dieťa napríklad zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia potrebuje to isté. Tak namiesto toho, aby sme sa pozerali iba na diagnózu dieťaťa alebo na to, do akej škatuľky ho dáme, tak zrazu sa začalo pozerať na to, čo tie deti naozaj potrebujú, čo to individuálne dieťa potrebuje, alebo to môže byť aj kombinácia vecí. A takto sa vlastne vytvoril katalóg podporných opatrení, čiže zoznam vecí, ktoré môže to dieťa potrebovať. To môžu byť kompenzačné pomôcky. Ak je to dieťa slabozraké alebo nevidiace, možno potrebuje nejakú lupu alebo potrebuje texty v braillovom písme. To môžu byť presne tie pomôcky alebo tá desiata navyše alebo raňajky, ktoré pomôžu deťom, ktoré sú z chudobného prostredia a to potrebujeme kompenzovať. To môže byť psychologická intervencia. To môže byť kurz vyučovacieho jazyka. Jednoducho to môže byť veľa vecí a každé dieťa to môže mať nakombinované, ako potrebuje. Čiže naozaj ten dôraz sa začal klásť na to, čo dieťa potrebuje. To znenie sa dostalo do zákona, dostalo sa to do praxe. Nie je to úplne ideálne, ani teraz v praxi, keď sa rozprávam so školami, viem, že viacero vecí tam treba vylepšiť. Napríklad, že je to často spojené s veľkou byrokraciou, že je to spojené s tým, že nemáme dostatok financií v systéme, napríklad na asistentov alebo na školské podporné tímy. A keď sa pozriem na to, ako sa ten zákon zmenil za ministra Druckera, tak musím povedať, že niektoré veci sa tam aj vylepšili. Napríklad rozdelenie podporných opatrení na tri úrovne. To je niečo, čo som aj verejne tu podporila, ale boli tam urobené aj zmeny, ktoré ten systém zhoršili. A boli tam a absentujú tam zmeny, ktoré možno zo začiatku sme úplne nevideli, ako to najlepšie nastaviť. Teraz po pár rokoch v praxi už to vidíme a bolo by treba ten paragraf a ďalšie teda súvisiace paragrafy upraviť tak, aby to naozaj pre tie školy a predovšetkým nakoniec pre tie deti bolo čo najužitočnejšie. A tu vlastne prichádzame s naším návrhom, v ktorom prinášame niekoľko zmien, ktoré by ten systém vedeli vylepšiť. Ilustrujem to na takom príklade a poviem vám, ako to funguje dnes a ako by to mohlo fungovať, keby prešiel náš pozmeňujúci, teda naša novela zákona. Predstavme si dneska, že sa niekde na Slovensku narodí dieťa s rázštepom chrbtice, pri ktorom teda vieme, že bude celý život na vozíku, je nechodiace. V prvom rade, to, že takéto dieťa by malo nastúpiť do školy a zo zákona má právo nastúpiť do svojej spádovej školy, sa tá škola dozvie až pri zápise. To znamená, že pár mesiacov pred nástupom. Dieťa príde v apríli, rodičia oznámia: máme tu dieťa, ktoré je na vozíku, vy ste naša spádová škola, chceme, aby k vám chodilo, a oni povedia, no to nás mrzí, ale my sme bariérová škola, ako si povedzme na rovinu prakticky všetky školy na Slovensku. Slovenské školy sú bariérové. My tu máme schody pri vchode a máme schody medzi poschodiami a všelikde máme schody a máme úzke zárubne a máme neprispôsobené záchody. No to bude veľmi ťažké, aby vaše dieťa k nám chodilo. My ho nevieme prijať. Toto povie škola. Je to bežný prípad, ktorý sa nám deje každý jeden školský rok. Možno by im aj napadlo, že zažiadajú si nejaké peniaze o debarierizáciu na škole, teda na ministerstve tá škola, ale aj tak nemajú čas na to, aby tú debarierizáciu reálne stihli, pretože od apríla do septembra je tak málo času, že ani projekt by si nestihli vypracovať. Rodičia tým pádom nevedia, čo majú robiť. Majú dieťa, ktoré bude od septembra školopovinné, nevedia, kde ho zaradiť. Začnú obvolávať vedľajšiu obec a ďalšie mesto a ďalšie a ďalšie. My sme sa stretli s Veronikou, tuším predminulý rok, s pani, ktorá má syna s autizmom, potrebovala ho zaradiť do základnej školy, dieťa v školopovinnom veku, obvolala asi 20 škôl, aby vôbec našla školu, kde jej syna vezmú. Je to absurdné. Takto tuto aj, ako tu stojím, hovorím vám, že je to absurdné, že my všetci vieme, že deti sú od šiestich rokov školopovinné, ale máme tu každý jeden školský rok rodičov, ktorí zúfalo obvolávajú školy a nevedia, ktorá bude schopná ich dieťa prijať. A keď aj nakoniec sa im aj nejako podarí, aby teda to nejaká škola niekde v okolí, niekedy sú to desiatky km, ktoré zrazu tá rodina musí cestovať, nejaká teda tá škola to dieťa aj prijme, tak štát aj začne prispievať tej škole na to dieťa v podobe takzvaného zvýšeného normatívu. Každý jeden rok ministerstvo školstva pošle desiatky, možno 100 miliónov € dokopy na zvýšených normatívoch školám na základe toho, že sú určené pre deti so zdravotným znevýhodnením. Lenže my vôbec nevieme, ako školy tieto peniaze využijú. Pretože tie peniaze prídu v jednom balíku s normatívom, niečo sa dá na platy, na odmeny, na nevieme čo. Ministerstvo to nekontroluje, nemajú to nijako predpísané v zákone, čiže ešte aj tie peniaze, ktoré štát reálne už teraz dáva na túto tému, sa nám vlastne niekde stratia v tom systéme. Čiže, aby som to zhrnula, tá spádová škola sa dozvie neskoro, že nastúpi dieťa so zdravotným znevýhodnením. Nemá čas riešiť napríklad debarierizáciu. Keď sa rozhodne toto dieťa neprijať, čo mimochodom zo zákona vlastne nemôže urobiť, ale v praxi sa nám to deje, tak celé bremeno je na pleciach rodičov a musia zúfalo obvolávať školy, ktorá ich vezme. A keď teda aj nájdu nejakú školu, tak v konečnom dôsledku my ani nevieme, čo sa deje s tými peniazmi, ktoré tá škola dostane. A toto sú štyri problémy, ktoré všetky adresujeme v tom našom návrhu a všetky štyri by sa skrz tento náš návrh mohli zlepšiť. A je to návrh, ktorý mimochodom sám o sebe nič nestojí. Toto je návrh, kde tie jednotlivé legislatívne kroky sa vedia aplikovať aj bez toho, aby sme tým navýšili štátny rozpočet. Prvé, čo navrhujeme, je plán nástupu. Keď vieme, že sa narodilo dieťa so zdravotným znevýhodnením a niektoré tie znevýhodnenia sú zrejmé už pri narodení. Čiže naozaj to vieme šesť rokov predtým, ako to dieťa nastúpi do základnej školy, tri roky predtým, ako má nastúpiť do škôlky. Keď vieme, že sa také dieťa narodilo, vieme, kde tí rodičia bývajú, ktorá je ich spádová škola, nech začnú s tou školou komunikovať vopred. Navrhujeme inštitút, aby mohli už tri roky vopred osloviť tú školu, dať čestné vyhlásenie, že plánujeme dieťa zapísať k vám, chceme, aby k vám chodilo, ste naša spádová škola, začnite sa na to pripravovať. Pretože napríklad taká debarierizácia, už aj keď tá škola dostane tie peniaze, je dlhý proces. Treba urobiť projekt, teda treba zohnať peniaze, treba urobiť projekt, treba naplánovať nejaké stavebné úpravy a v konečnom dôsledku to treba zrealizovať. A pokiaľ sú to stavebné úpravy, tak najlepšie sa realizujú v lete, vtedy, keď sa nevyučuje. Čiže to akurát tak tie tri roky vopred je najvyšší čas začať to riešiť. Alebo to môžu byť aj nejaké ďalšie veci, nielen debarierizácia, ale nájsť napríklad zamestnanca primerane kvalifikovaného. Keď škola vie, že príde nepočujúce dieťa, tak možno bude zháňať asistenta, ktorý ovláda posunkový jazyk alebo asistenta, ktorý ovláda nejaký iný materinský jazyk. Čiže navrhujeme, aby bolo možné túto situáciu riešiť už tie tri roky vopred, kedy už sa vie, že to dieťa by malo do tej danej školy nastúpiť. Druhá vec. Navrhujeme, aby zodpovednosť za výber školy, pokiaľ na tej škole to naozaj nevyjde, pokiaľ naozaj ten riaditeľ má odôvodnené dôvody, prečo nemôže to podporné opatrenie, ktoré to dieťa potrebuje, poskytovať, tak my nemôžeme nechať to bremeno na pleciach rodičov. My nemôžeme nechať zúfalých rodičov, aby museli obvolávať školy a zisťovať si, kde inde dieťa vezmú. A tuto vstupuje vlastne stredný manažment v školskom systéme, regionálne úrady školskej správy, ktoré by mali byť tie, na ktoré sa tí rodičia môžu obrátiť. A toto je idea, ktorá od začiatku bola v tom zákone. A ono to tam tak trošku v tej súčasnej formulácii aj je schované, ale je to tak veľmi schované, že sa to nijako neaplikuje v praxi. My navrhujeme to tam jednoznačnejšie stanoviť, aby naozaj ten rodič vedel: obrátim sa na regionálny úrad školskej správy. V každom krajskom meste je takýto úrad. Povedia, aký majú problém a potom nech ten úrad je zodpovedný za to, že bude obvolávať tie školy. Oni vedia, aké školy sú v kraji. Oni majú mať zoznam, ktoré školy sú bezbariérové, ktoré školy majú napríklad zdravotnú sestru, ktoré školy vedia vo svojej jedálni poskytovať diétne stravovanie. A nech oni si obvolajú tých riaditeľov z pozície štátnych úradníkov, vysvetlia im, že hľadajú miesta pre také a také dieťa a oni v konečnom dôsledku môžu tej škole povedať: „Toto dieťa zoberiete, ako keby bolo vaše spádové.“ Čiže ide nám o to, aby sme odbremenili tých rodičov, ktorí sú často naozaj v strašne ťažkej situácii. Aj včera, keď sme sedeli s tými matkami s deťmi s autizmom, ako to už aj dneska odznelo od kolegyne Kolejárovej. To sú často veľmi často osamelé matky, lebo veľmi často teda práve to zdravotné znevýhodnenie toho dieťaťa v tej rodine spôsobuje, že sa to manželstvo rozpadne. Finančne ledva-ledva to zvládajú. Veľká časť ich peňazí ide do odborných intervencií, ktoré tiež v ideálnom stave a v štáte fungujúcom by malo platiť zdravotné poistenie, ale nie, nedeje sa. Čiže doplácajú ešte na intervencie, aby tým svojim deťom pomohli, tak aspoň im nemôžeme hádzať na plecia to, že musia obvolávať školy. Nech to robí štátny úradník, ktorý je za to platený, ktorý to má v náplni práce a ktorý má tú autoritu tú školu nakoniec povedať, že má to dieťa zobrať. Čiže tú zodpovednosť dávame na regionálne úrady školskej správy, aby práve ony vyhľadali najlepšiu školu pre to dieťa, pokiaľ to nemohla byť tá spádová. A tu sa dostanem k zmene, ktorú zaviedol už minister Drucker a s ktorou zásadne nesúhlasíme a opakovane sme to kritizovali, že debarierizácia a diétna strava boli vypustené z katalógu podporných opatrení. A boli vypustené z odôvodnenia. Pokiaľ to nemohla byť tá spádová. A tu sa dostanem k zmene, ktorú zaviedol už minister Drucker a s ktorou zásadne nesúhlasíme a opakovane sme to kritizovali, že debarierizácia a diétna strava boli vypustené z katalógu podporných opatrení. A boli vypustené s odôvodnením, že ide o právo dieťaťa. Problém je v tom, že právo dieťaťa síce znie dôležite, ale nemáme v školskom zákone žiaden mechanizmus, ktorý by v konečnom dôsledku zabezpečil to právo dieťaťa. Máme aj dohovor o právach detí, o zdravotnom alebo o celku osôb so zdravotným postihnutím už vyše 10 rokov ratifikovaný a napriek tomu by vám kolegyňa mohla povedať x oblastí, v ktorých to, že je to právo, vôbec nestačí, lebo v praxi sa to nedodržuje. A tento istý problém budeme mať aj s tou debarierizáciou. Kým to bolo podporné opatrenie, tak fungoval ten systém, alebo akurát sa začal rozbiehať ten systém toho, že dieťa si o to zažiada, alebo teda rodičia v mene dieťaťa si o to zažiadajú, škola musí dať stanovisko, či vie poskytnúť, nevie poskytnúť, keď nevie poskytnúť, lebo na to nemá peniaze, môže si zažiadať o príspevok z ministerstva školstva. Jednoducho je tam nejaký mechanizmus krokov, nejaký proces cez legislatívu. V momente, keď to vypadlo z podporných opatrení, tak už nijaký proces nemáme. Napríklad, kým to bolo podporné opatrenie, tak pokiaľ dieťa nemohlo chodiť do svojej spádovej školy, lebo nie je bezbariérová a muselo chodiť do nejakej vzdialenejšej školy, aspoň im štát preplácal dopravné. Po novom už im neprepláca dopravné, pretože už sa to netýka systému podporných opatrení. Čiže to sú veľmi praktické kroky, prečo znovu apelujeme na ministra školstva, aby vrátil debarierizáciu a diétne stravovanie medzi podporné opatrenia, pretože, keď to bude v tom zozname, tak vieme na to nadviazať presne aj tieto ďalšie kroky, ktoré navrhujeme. Napríklad to, aby regionálny úrad školskej správy musel nájsť inú školu, lebo on má mať zoznam debarierizovaných škôl. On má mať zoznam školských jedální, ktoré vedia poskytnúť napríklad bezlepkovú stravu. Lebo, keď je dieťa celiatik a nebude mať bezlepkovú stravu v školskej jedálni, to znamená, že nemôže dostať obed, to znamená, že už nevydrží popoludní v družine, to znamená, že zase obmedzujeme tých rodičov v tom, že nemôžu plnohodnotne napríklad sa vrátiť do zamestnania, pretože cez obed musí niekto prísť a doniesť dieťaťu obed, alebo ho vytiahnuť z tej školy a družiny skôr. Toto sú naozaj praktické veci, ktoré potom majú extrémny dopad na život tých rodín. Čiže, preto navrhujeme, a to je teda tretia veľká zmena, ktorú prinášame v tomto zákone, aby sa vrátili to prekonávanie fyzických bariér a diétna strava medzi podporné opatrenia tak, ako tam boli pôvodne. A tá štvrtá oblasť, hovorila som o štyroch problémoch, ktoré adresujeme a teda štvrté riešenie, ktoré prinášame, sa týka tých peňazí. Ako som už spomenula, aj v súčasnosti štát dáva zvýšený normatív na deti so zdravotným znevýhodnením. Problém je v tom, že my vôbec nevieme, čo sa s tými peniazmi deje. A preto práve v tomto zákone navrhujeme, aby škola, keď má dieťa, ktoré potrebuje podporné opatrenie, či už je to asistent alebo lupa spomínaná alebo niečo ďalšie, doučovanie, a nemá na to peniaze, tak je povinná využiť práve tieto peniaze, ktoré už od štátu dostáva. To je akoby základný princíp nejakej hodnoty za peniaze. Tak, keď posielame okolo 100 miliónov ročne na školy, aby pomáhali deťom so zdravotným znevýhodnením, tak predsa chceme, aby im aj naozaj pomohli. A keď to dieťa potrebuje podporné opatrenie a tá škola nemá iné zdroje, z ktorých to financovať. Ak má veľa zdrojov, tak super. Pokojne nech to zaplatia z niečoho iného. Ale, keď tie iné zdroje nemá, tak musia využiť tieto peniaze. Ja som nedávno na jednej letnej škole stretla pani učiteľku zo základnej školy a tak sa sťažovala, že ja mám takú ťažkú triedu, taký ťažký kolektív. Má tam, ja neviem, dieťa s autizmom a dieťa s ADHD a dieťa s vývinovými poruchami učenia. Veď dneska už prakticky v každej triede máme deti s nejakou diagnózou aj vďaka tomu, ako sa nám zlepšila vôbec diagnostika. A pýtam sa jej: A pani učiteľka, vy viete, ako vedenie vašej školy využíva tie peniaze, ktoré dostáva na tieto deti? Možno by z toho napríklad vám vedeli zaplatiť asistenta. Keď už máte štyri, päť alebo aj viac takýchto detí v triede, tak možno tá škola aj má peniaze na to, aby doplatila aspoň pol úväzku asistenta. Ona ani nevedela, že tá škola vôbec tie peniaze navyše dostáva. Čiže naozaj sú to veľmi konkrétne a praktické riešenia, ktoré prinášame. O poslednom, ktoré sa týka maturity, ešte bude hovoriť moja kolegyňa Veslárová. Ale, aby som to teda zhrnula. Teraz čelíme minimálne štyrom problémom pri tom, keď chceme, aby dieťa so znevýhodnením dostalo podporu v školách. Tá škola sa to dozvie až pri zápise, čo je často neskoro. Pokiaľ ide o debarierizáciu, tak po novom už si ani nemôžu zažiadať príspevok na podporné opatrenia, alebo nemôže si napríklad tá škola zažiadať dopravné, teda tá rodina, ak to dieťa kvôli tomu bude dochádzať niekde inde. Ak tá škola spádová to dieťa vôbec neprijme, tak celé bremeno nájsť lepšiu školu je na pleciach rodičov a musia zúfalo obvolávať školy. A keď ešte aj tie peniaze, ktoré tá škola vôbec dostane, tak nevieme, kde končia. My navrhujeme, aby sa zaviedol plán nástupu, čiže legislatívna možnosť už tri roky pred nástupom vytvoriť niečo ako zmluvu medzi tými rodičmi a školou, aby sa začali pripravovať na to, čo to dieťa potrebuje. Aby sa debarierizácia a diétne stravovanie vrátili do systému podporných opatrení, pretože potom na to vieme nadviazať príspevky a ďalšiu podporu. Aby to bola zodpovednosť štátu nájsť vhodnú školu, pokiaľ to tí rodičia nevedia. Čiže, aby to boli regionálne úrady školskej správy, ktoré majú tú povinnosť zistiť, ktorá škola v okolí to dieťa vie prijať a vie mu zabezpečiť takú podporu, akú potrebuje. A aby peniaze, ktoré tam idú, boli priamo naviazané na to poskytovanie podporných opatrení. Budem veľmi rada, ak máte aj nejaké otázky, pokojne sa na nás obráťte aj tuto v rozprave alebo aj po rozprave. Som hlboko presvedčená, že toto sú veci, konkrétne kroky, ktoré ten systém podporných opatrení v školstve posúvajú ešte ďalej k lepšiemu. A asi všetci poznáme príbehy, či už rodín, detí so znevýhodnením, ktoré nevedia vlastne zabezpečiť tú podporu, alebo poznáme prípady škôl, ktoré tiež, nakoniec, aj tí učitelia sa s tým trápia, keď tam napríklad nemajú asistentov, keď nemajú odborných zamestnancov na škole. A práve preto navrhujeme tento zákon. A teraz som sa trošku zasekla, lebo som si uvedomila, že vystupujem ako navrhovateľka, čiže kolegovia zatiaľ nemali možnosť na mňa reagovať, ale myslím, že budem mať možnosť ešte sa prihlásiť aj ako vystupujúca a, ak budete mať faktické poznámky, tak budem veľmi rada, keď teda vstúpime aj do dialógu.

Ďakujem za slovo. Ide teda o novelu školského zákona, v ktorej sa venujeme téme podporných opatrení a vôbec podpory detí so znevýhodnením v tom najširšom slova zmysle. Je to téma, ktorej sa spolu s kolegyňou Veslárovou venujeme v podstate od začiatku tohto volebného obdobia. V rôznych variantoch sme to predkladali aj ako návrhy zákonov, aj ako pozmeňujúce návrhy, vždy, keď bol školský zákon otvorený a niekedy sa nám tak zdá v tej opozícii, že je to ako také hádzanie hrachu na stenu, že teda predkladáme veci, ktoré neprechádzajú, ale práve dneska sme mali takú povzbudzujúcu ukážku toho Predkladali aj ako návrhy zákonov, aj ako pozmeňujúce návrhy vždy, keď bol školský zákon otvorený a niekedy sa nám tak zdá v tej opozícii, že je to ako také hádzanie hrachu na stenu, že teda predkladáme veci, ktoré neprechádzajú, ale práve dneska sme mali takú povzbudzujúcu ukážku toho, že naša opozičná práca môže priniesť aj výsledky a napríklad vďaka tomu, že sme teda veľmi intenzívne viedli rozpravu o pozmeňujúcom návrhu SNS k Občianskemu zákonníku, ktorý by ubližoval ľuďom, ktorí sú v podnájmoch a sú zraniteľné skupiny, tak sa nám podarilo, že pred chvíľou bol tento pozmeňujúci návrh stiahnutý. Čiže nesúhlasím s pánom predsedajúcim, že naša rozprava bola zbytočná, práve naopak. To bola jedna z mála rozpráv, ktoré naozaj priniesli svoje ovocie aj v tejto sále. A ja teda verím, že aj tieto naše pokusy s kolegyňou Veslárovou vylepšovať podporné opatrenia v školskom zákone, že v konečnom výsledku nebudú také hádzanie hrachu na stenu, ale že sa nám podarí aj niečo tým dosiahnuť. Čo? Hovoríme o podporných opatreniach v školskom zákone, čo je relatívne nový pojem. Mnohým možno ešte ani nie je nejako detailne známy, pretože je to pojem, ktorý sa nám do zákona dostal v roku 2023 ešte za minulej vlády, vlastne tesne pred minulými parlamentnými voľbami a dostal sa tam vďaka reforme, ktorá bola prijatá v rámci plánu obnovy alebo teda bola naplánovaná v rámci plánu obnovy a následne sme v rezorte školstva niekoľko mesiacov, určite vyše roka, pripravovali túto reformu. Ja som v tom čase tiež bola zamestnankyňa rezortu školstva a podieľala som sa aj teda na príprave tohto nového legislatívneho znenia, ktoré sa potom podarilo tesne pred tými voľbami dostať do zákona. A najprv by som teda predstavila, prečo sú podporné opatrenia také dôležité a zároveň prečo ich potrebujeme stále vylepšovať. Celkovo ten cieľ toho, aby sa podporné opatrenia dostali do zákona, bol ten, aby každé dieťa v školstve, nezávisle od toho, akú podporu potrebuje, aby tá podpora bola na mieru šitá pre to dané dieťa. Lebo môže ísť o dieťa so zdravotným znevýhodnením. Hovorili sme tu už o deťoch s autizmom, deťoch nechodiacich, deťoch so zrakovým obmedzením. Môže ísť o deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, pre ktorých práve tá generačná chudoba, z ktorej pochádzajú, tvorí nejakú bariéru. Môže ísť o deti s odlišným materinským jazykom, ale môže ísť aj o dieťa, ktoré dovtedy možno žiadnu potrebu nepotrebovalo, ale napríklad prechádza nejakým ťažkým životným obdobím, možno sa mu rozvádzajú rodičia alebo z iného dôvodu má nejakú krízu v živote a zrazu sa mu v tej škole nedarí tak ako predtým a možno tiež bude potrebovať nejakú podporu navyše. Čiže, kým dovtedy sa zákon pozeral iba na to, ako dieťa zadefinujeme a vlastne tie deti tak rozdelil do takých škatuliek bez toho, aby sa zameral na to, čo to dieťa naozaj potrebuje, pretože nie každé dieťa napríklad zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia potrebuje to isté. Tak namiesto toho, aby sme sa pozerali iba na diagnózu dieťaťa alebo na to, do akej škatuľky ho dáme, tak zrazu sa začalo pozerať na to, čo tie deti naozaj potrebujú, čo to individuálne dieťa potrebuje, alebo to môže byť aj kombinácia vecí. A takto sa vlastne vytvoril katalóg podporných opatrení, čiže zoznam vecí, ktoré môže to dieťa potrebovať. To môžu byť kompenzačné pomôcky. Ak je to dieťa slabozraké alebo nevidiace, možno potrebuje nejakú lupu alebo potrebuje texty v braillovom písme. To môžu byť presne tie pomôcky alebo tá desiata navyše alebo raňajky, ktoré pomôžu deťom, ktoré sú z chudobného prostredia a to potrebujeme kompenzovať. To môže byť psychologická intervencia. To môže byť kurz vyučovacieho jazyka. Jednoducho to môže byť veľa vecí a každé dieťa to môže mať nakombinované, ako potrebuje. Čiže naozaj ten dôraz sa začal klásť na to, čo dieťa potrebuje. To znenie sa dostalo do zákona, dostalo sa to do praxe. Nie je to úplne ideálne, ani teraz v praxi, keď sa rozprávam so školami, viem, že viacero vecí tam treba vylepšiť. Napríklad, že je to často spojené s veľkou byrokraciou, že je to spojené s tým, že nemáme dostatok financií v systéme, napríklad na asistentov alebo na školské podporné tímy. A keď sa pozriem na to, ako sa ten zákon zmenil za ministra Druckera, tak musím povedať, že niektoré veci sa tam aj vylepšili. Napríklad rozdelenie podporných opatrení na tri úrovne. To je niečo, čo som aj verejne tu podporila, ale boli tam urobené aj zmeny, ktoré ten systém zhoršili. A boli tam a absentujú tam zmeny, ktoré možno zo začiatku sme úplne nevideli, ako to najlepšie nastaviť. Teraz po pár rokoch v praxi už to vidíme a bolo by treba ten paragraf a ďalšie teda súvisiace paragrafy upraviť tak, aby to naozaj pre tie školy a predovšetkým nakoniec pre tie deti bolo čo najužitočnejšie. A tu vlastne prichádzame s naším návrhom, v ktorom prinášame niekoľko zmien, ktoré by ten systém vedeli vylepšiť. Ilustrujem to na takom príklade a poviem vám, ako to funguje dnes a ako by to mohlo fungovať, keby prešiel náš pozmeňujúci, teda naša novela zákona. Predstavme si dneska, že sa niekde na Slovensku narodí dieťa s rázštepom chrbtice, pri ktorom teda vieme, že bude celý život na vozíku, je nechodiace. V prvom rade, to, že takéto dieťa by malo nastúpiť do školy a zo zákona má právo nastúpiť do svojej spádovej školy, sa tá škola dozvie až pri zápise. To znamená, že pár mesiacov pred nástupom. Dieťa príde v apríli, rodičia oznámia: máme tu dieťa, ktoré je na vozíku, vy ste naša spádová škola, chceme, aby k vám chodilo, a oni povedia, no to nás mrzí, ale my sme bariérová škola, ako si povedzme na rovinu prakticky všetky školy na Slovensku. Slovenské školy sú bariérové. My tu máme schody pri vchode a máme schody medzi poschodiami a všelikde máme schody a máme úzke zárubne a máme neprispôsobené záchody. No to bude veľmi ťažké, aby vaše dieťa k nám chodilo. My ho nevieme prijať. Toto povie škola. Je to bežný prípad, ktorý sa nám deje každý jeden školský rok. Možno by im aj napadlo, že zažiadajú si nejaké peniaze o debarierizáciu na škole, teda na ministerstve tá škola, ale aj tak nemajú čas na to, aby tú debarierizáciu reálne stihli, pretože od apríla do septembra je tak málo času, že ani projekt by si nestihli vypracovať. Rodičia tým pádom nevedia, čo majú robiť. Majú dieťa, ktoré bude od septembra školopovinné, nevedia, kde ho zaradiť. Začnú obvolávať vedľajšiu obec a ďalšie mesto a ďalšie a ďalšie. My sme sa stretli s Veronikou, tuším predminulý rok, s pani, ktorá má syna s autizmom, potrebovala ho zaradiť do základnej školy, dieťa v školopovinnom veku, obvolala asi 20 škôl, aby vôbec našla školu, kde jej syna vezmú. Je to absurdné. Takto tuto aj, ako tu stojím, hovorím vám, že je to absurdné, že my všetci vieme, že deti sú od šiestich rokov školopovinné, ale máme tu každý jeden školský rok rodičov, ktorí zúfalo obvolávajú školy a nevedia, ktorá bude schopná ich dieťa prijať. A keď aj nakoniec sa im aj nejako podarí, aby teda to nejaká škola niekde v okolí, niekedy sú to desiatky km, ktoré zrazu tá rodina musí cestovať, nejaká teda tá škola to dieťa aj prijme, tak štát aj začne prispievať tej škole na to dieťa v podobe takzvaného zvýšeného normatívu. Každý jeden rok ministerstvo školstva pošle desiatky, možno 100 miliónov € dokopy na zvýšených normatívoch školám na základe toho, že sú určené pre deti so zdravotným znevýhodnením. Lenže my vôbec nevieme, ako školy tieto peniaze využijú. Pretože tie peniaze prídu v jednom balíku s normatívom, niečo sa dá na platy, na odmeny, na nevieme čo. Ministerstvo to nekontroluje, nemajú to nijako predpísané v zákone, čiže ešte aj tie peniaze, ktoré štát reálne už teraz dáva na túto tému, sa nám vlastne niekde stratia v tom systéme. Čiže, aby som to zhrnula, tá spádová škola sa dozvie neskoro, že nastúpi dieťa so zdravotným znevýhodnením. Nemá čas riešiť napríklad debarierizáciu. Keď sa rozhodne toto dieťa neprijať, čo mimochodom zo zákona vlastne nemôže urobiť, ale v praxi sa nám to deje, tak celé bremeno je na pleciach rodičov a musia zúfalo obvolávať školy, ktorá ich vezme. A keď teda aj nájdu nejakú školu, tak v konečnom dôsledku my ani nevieme, čo sa deje s tými peniazmi, ktoré tá škola dostane. A toto sú štyri problémy, ktoré všetky adresujeme v tom našom návrhu a všetky štyri by sa skrz tento náš návrh mohli zlepšiť. A je to návrh, ktorý mimochodom sám o sebe nič nestojí. Toto je návrh, kde tie jednotlivé legislatívne kroky sa vedia aplikovať aj bez toho, aby sme tým navýšili štátny rozpočet. Prvé, čo navrhujeme, je plán nástupu. Keď vieme, že sa narodilo dieťa so zdravotným znevýhodnením a niektoré tie znevýhodnenia sú zrejmé už pri narodení. Čiže naozaj to vieme šesť rokov predtým, ako to dieťa nastúpi do základnej školy, tri roky predtým, ako má nastúpiť do škôlky. Keď vieme, že sa také dieťa narodilo, vieme, kde tí rodičia bývajú, ktorá je ich spádová škola, nech začnú s tou školou komunikovať vopred. Navrhujeme inštitút, aby mohli už tri roky vopred osloviť tú školu, dať čestné vyhlásenie, že plánujeme dieťa zapísať k vám, chceme, aby k vám chodilo, ste naša spádová škola, začnite sa na to pripravovať. Pretože napríklad taká debarierizácia, už aj keď tá škola dostane tie peniaze, je dlhý proces. Treba urobiť projekt, teda treba zohnať peniaze, treba urobiť projekt, treba naplánovať nejaké stavebné úpravy a v konečnom dôsledku to treba zrealizovať. A pokiaľ sú to stavebné úpravy, tak najlepšie sa realizujú v lete, vtedy, keď sa nevyučuje. Čiže to akurát tak tie tri roky vopred je najvyšší čas začať to riešiť. Alebo to môžu byť aj nejaké ďalšie veci, nielen debarierizácia, ale nájsť napríklad zamestnanca primerane kvalifikovaného. Keď škola vie, že príde nepočujúce dieťa, tak možno bude zháňať asistenta, ktorý ovláda posunkový jazyk alebo asistenta, ktorý ovláda nejaký iný materinský jazyk. Čiže navrhujeme, aby bolo možné túto situáciu riešiť už tie tri roky vopred, kedy už sa vie, že to dieťa by malo do tej danej školy nastúpiť. Druhá vec. Navrhujeme, aby zodpovednosť za výber školy, pokiaľ na tej škole to naozaj nevyjde, pokiaľ naozaj ten riaditeľ má odôvodnené dôvody, prečo nemôže to podporné opatrenie, ktoré to dieťa potrebuje, poskytovať, tak my nemôžeme nechať to bremeno na pleciach rodičov. My nemôžeme nechať zúfalých rodičov, aby museli obvolávať školy a zisťovať si, kde inde dieťa vezmú. A tuto vstupuje vlastne stredný manažment v školskom systéme, regionálne úrady školskej správy, ktoré by mali byť tie, na ktoré sa tí rodičia môžu obrátiť. A toto je idea, ktorá od začiatku bola v tom zákone. A ono to tam tak trošku v tej súčasnej formulácii aj je schované, ale je to tak veľmi schované, že sa to nijako neaplikuje v praxi. My navrhujeme to tam jednoznačnejšie stanoviť, aby naozaj ten rodič vedel: obrátim sa na regionálny úrad školskej správy. V každom krajskom meste je takýto úrad. Povedia, aký majú problém a potom nech ten úrad je zodpovedný za to, že bude obvolávať tie školy. Oni vedia, aké školy sú v kraji. Oni majú mať zoznam, ktoré školy sú bezbariérové, ktoré školy majú napríklad zdravotnú sestru, ktoré školy vedia vo svojej jedálni poskytovať diétne stravovanie. A nech oni si obvolajú tých riaditeľov z pozície štátnych úradníkov, vysvetlia im, že hľadajú miesta pre také a také dieťa a oni v konečnom dôsledku môžu tej škole povedať: „Toto dieťa zoberiete, ako keby bolo vaše spádové.“ Čiže ide nám o to, aby sme odbremenili tých rodičov, ktorí sú často naozaj v strašne ťažkej situácii. Aj včera, keď sme sedeli s tými matkami s deťmi s autizmom, ako to už aj dneska odznelo od kolegyne Kolejárovej. To sú často veľmi často osamelé matky, lebo veľmi často teda práve to zdravotné znevýhodnenie toho dieťaťa v tej rodine spôsobuje, že sa to manželstvo rozpadne. Finančne ledva-ledva to zvládajú. Veľká časť ich peňazí ide do odborných intervencií, ktoré tiež v ideálnom stave a v štáte fungujúcom by malo platiť zdravotné poistenie, ale nie, nedeje sa. Čiže doplácajú ešte na intervencie, aby tým svojim deťom pomohli, tak aspoň im nemôžeme hádzať na plecia to, že musia obvolávať školy. Nech to robí štátny úradník, ktorý je za to platený, ktorý to má v náplni práce a ktorý má tú autoritu tú školu nakoniec povedať, že má to dieťa zobrať. Čiže tú zodpovednosť dávame na regionálne úrady školskej správy, aby práve ony vyhľadali najlepšiu školu pre to dieťa, pokiaľ to nemohla byť tá spádová. A tu sa dostanem k zmene, ktorú zaviedol už minister Drucker a s ktorou zásadne nesúhlasíme a opakovane sme to kritizovali, že debarierizácia a diétna strava boli vypustené z katalógu podporných opatrení. A boli vypustené z odôvodnenia. Pokiaľ to nemohla byť tá spádová. A tu sa dostanem k zmene, ktorú zaviedol už minister Drucker a s ktorou zásadne nesúhlasíme a opakovane sme to kritizovali, že debarierizácia a diétna strava boli vypustené z katalógu podporných opatrení. A boli vypustené s odôvodnením, že ide o právo dieťaťa. Problém je v tom, že právo dieťaťa síce znie dôležite, ale nemáme v školskom zákone žiaden mechanizmus, ktorý by v konečnom dôsledku zabezpečil to právo dieťaťa. Máme aj dohovor o právach detí, o zdravotnom alebo o celku osôb so zdravotným postihnutím už vyše 10 rokov ratifikovaný a napriek tomu by vám kolegyňa mohla povedať x oblastí, v ktorých to, že je to právo, vôbec nestačí, lebo v praxi sa to nedodržuje. A tento istý problém budeme mať aj s tou debarierizáciou. Kým to bolo podporné opatrenie, tak fungoval ten systém, alebo akurát sa začal rozbiehať ten systém toho, že dieťa si o to zažiada, alebo teda rodičia v mene dieťaťa si o to zažiadajú, škola musí dať stanovisko, či vie poskytnúť, nevie poskytnúť, keď nevie poskytnúť, lebo na to nemá peniaze, môže si zažiadať o príspevok z ministerstva školstva. Jednoducho je tam nejaký mechanizmus krokov, nejaký proces cez legislatívu. V momente, keď to vypadlo z podporných opatrení, tak už nijaký proces nemáme. Napríklad, kým to bolo podporné opatrenie, tak pokiaľ dieťa nemohlo chodiť do svojej spádovej školy, lebo nie je bezbariérová a muselo chodiť do nejakej vzdialenejšej školy, aspoň im štát preplácal dopravné. Po novom už im neprepláca dopravné, pretože už sa to netýka systému podporných opatrení. Čiže to sú veľmi praktické kroky, prečo znovu apelujeme na ministra školstva, aby vrátil debarierizáciu a diétne stravovanie medzi podporné opatrenia, pretože, keď to bude v tom zozname, tak vieme na to nadviazať presne aj tieto ďalšie kroky, ktoré navrhujeme. Napríklad to, aby regionálny úrad školskej správy musel nájsť inú školu, lebo on má mať zoznam debarierizovaných škôl. On má mať zoznam školských jedální, ktoré vedia poskytnúť napríklad bezlepkovú stravu. Lebo, keď je dieťa celiatik a nebude mať bezlepkovú stravu v školskej jedálni, to znamená, že nemôže dostať obed, to znamená, že už nevydrží popoludní v družine, to znamená, že zase obmedzujeme tých rodičov v tom, že nemôžu plnohodnotne napríklad sa vrátiť do zamestnania, pretože cez obed musí niekto prísť a doniesť dieťaťu obed, alebo ho vytiahnuť z tej školy a družiny skôr. Toto sú naozaj praktické veci, ktoré potom majú extrémny dopad na život tých rodín. Čiže, preto navrhujeme, a to je teda tretia veľká zmena, ktorú prinášame v tomto zákone, aby sa vrátili to prekonávanie fyzických bariér a diétna strava medzi podporné opatrenia tak, ako tam boli pôvodne. A tá štvrtá oblasť, hovorila som o štyroch problémoch, ktoré adresujeme a teda štvrté riešenie, ktoré prinášame, sa týka tých peňazí. Ako som už spomenula, aj v súčasnosti štát dáva zvýšený normatív na deti so zdravotným znevýhodnením. Problém je v tom, že my vôbec nevieme, čo sa s tými peniazmi deje. A preto práve v tomto zákone navrhujeme, aby škola, keď má dieťa, ktoré potrebuje podporné opatrenie, či už je to asistent alebo lupa spomínaná alebo niečo ďalšie, doučovanie, a nemá na to peniaze, tak je povinná využiť práve tieto peniaze, ktoré už od štátu dostáva. To je akoby základný princíp nejakej hodnoty za peniaze. Tak, keď posielame okolo 100 miliónov ročne na školy, aby pomáhali deťom so zdravotným znevýhodnením, tak predsa chceme, aby im aj naozaj pomohli. A keď to dieťa potrebuje podporné opatrenie a tá škola nemá iné zdroje, z ktorých to financovať. Ak má veľa zdrojov, tak super. Pokojne nech to zaplatia z niečoho iného. Ale, keď tie iné zdroje nemá, tak musia využiť tieto peniaze. Ja som nedávno na jednej letnej škole stretla pani učiteľku zo základnej školy a tak sa sťažovala, že ja mám takú ťažkú triedu, taký ťažký kolektív. Má tam, ja neviem, dieťa s autizmom a dieťa s ADHD a dieťa s vývinovými poruchami učenia. Veď dneska už prakticky v každej triede máme deti s nejakou diagnózou aj vďaka tomu, ako sa nám zlepšila vôbec diagnostika. A pýtam sa jej: A pani učiteľka, vy viete, ako vedenie vašej školy využíva tie peniaze, ktoré dostáva na tieto deti? Možno by z toho napríklad vám vedeli zaplatiť asistenta. Keď už máte štyri, päť alebo aj viac takýchto detí v triede, tak možno tá škola aj má peniaze na to, aby doplatila aspoň pol úväzku asistenta. Ona ani nevedela, že tá škola vôbec tie peniaze navyše dostáva. Čiže naozaj sú to veľmi konkrétne a praktické riešenia, ktoré prinášame. O poslednom, ktoré sa týka maturity, ešte bude hovoriť moja kolegyňa Veslárová. Ale, aby som to teda zhrnula. Teraz čelíme minimálne štyrom problémom pri tom, keď chceme, aby dieťa so znevýhodnením dostalo podporu v školách. Tá škola sa to dozvie až pri zápise, čo je často neskoro. Pokiaľ ide o debarierizáciu, tak po novom už si ani nemôžu zažiadať príspevok na podporné opatrenia, alebo nemôže si napríklad tá škola zažiadať dopravné, teda tá rodina, ak to dieťa kvôli tomu bude dochádzať niekde inde. Ak tá škola spádová to dieťa vôbec neprijme, tak celé bremeno nájsť lepšiu školu je na pleciach rodičov a musia zúfalo obvolávať školy. A keď ešte aj tie peniaze, ktoré tá škola vôbec dostane, tak nevieme, kde končia. My navrhujeme, aby sa zaviedol plán nástupu, čiže legislatívna možnosť už tri roky pred nástupom vytvoriť niečo ako zmluvu medzi tými rodičmi a školou, aby sa začali pripravovať na to, čo to dieťa potrebuje. Aby sa debarierizácia a diétne stravovanie vrátili do systému podporných opatrení, pretože potom na to vieme nadviazať príspevky a ďalšiu podporu. Aby to bola zodpovednosť štátu nájsť vhodnú školu, pokiaľ to tí rodičia nevedia. Čiže, aby to boli regionálne úrady školskej správy, ktoré majú tú povinnosť zistiť, ktorá škola v okolí to dieťa vie prijať a vie mu zabezpečiť takú podporu, akú potrebuje. A aby peniaze, ktoré tam idú, boli priamo naviazané na to poskytovanie podporných opatrení. Budem veľmi rada, ak máte aj nejaké otázky, pokojne sa na nás obráťte aj tuto v rozprave alebo aj po rozprave. Som hlboko presvedčená, že toto sú veci, konkrétne kroky, ktoré ten systém podporných opatrení v školstve posúvajú ešte ďalej k lepšiemu. A asi všetci poznáme príbehy, či už rodín, detí so znevýhodnením, ktoré nevedia vlastne zabezpečiť tú podporu, alebo poznáme prípady škôl, ktoré tiež, nakoniec, aj tí učitelia sa s tým trápia, keď tam napríklad nemajú asistentov, keď nemajú odborných zamestnancov na škole. A práve preto navrhujeme tento zákon. A teraz som sa trošku zasekla, lebo som si uvedomila, že vystupujem ako navrhovateľka, čiže kolegovia zatiaľ nemali možnosť na mňa reagovať, ale myslím, že budem mať možnosť ešte sa prihlásiť aj ako vystupujúca a, ak budete mať faktické poznámky, tak budem veľmi rada, keď teda vstúpime aj do dialógu.

Ďakujem za slovo. Ide teda o novelu školského zákona, v ktorej sa venujeme téme podporných opatrení a vôbec podpory detí so znevýhodnením v tom najširšom slova zmysle. Je to téma, ktorej sa spolu s kolegyňou Veslárovou venujeme v podstate od začiatku tohto volebného obdobia. V rôznych variantoch sme to predkladali aj ako návrhy zákonov, aj ako pozmeňujúce návrhy, vždy, keď bol školský zákon otvorený a niekedy sa nám tak zdá v tej opozícii, že je to ako také hádzanie hrachu na stenu, že teda predkladáme veci, ktoré neprechádzajú, ale práve dneska sme mali takú povzbudzujúcu ukážku toho Predkladali aj ako návrhy zákonov, aj ako pozmeňujúce návrhy vždy, keď bol školský zákon otvorený a niekedy sa nám tak zdá v tej opozícii, že je to ako také hádzanie hrachu na stenu, že teda predkladáme veci, ktoré neprechádzajú, ale práve dneska sme mali takú povzbudzujúcu ukážku toho, že naša opozičná práca môže priniesť aj výsledky a napríklad vďaka tomu, že sme teda veľmi intenzívne viedli rozpravu o pozmeňujúcom návrhu SNS k Občianskemu zákonníku, ktorý by ubližoval ľuďom, ktorí sú v podnájmoch a sú zraniteľné skupiny, tak sa nám podarilo, že pred chvíľou bol tento pozmeňujúci návrh stiahnutý. Čiže nesúhlasím s pánom predsedajúcim, že naša rozprava bola zbytočná, práve naopak. To bola jedna z mála rozpráv, ktoré naozaj priniesli svoje ovocie aj v tejto sále. A ja teda verím, že aj tieto naše pokusy s kolegyňou Veslárovou vylepšovať podporné opatrenia v školskom zákone, že v konečnom výsledku nebudú také hádzanie hrachu na stenu, ale že sa nám podarí aj niečo tým dosiahnuť. Čo? Hovoríme o podporných opatreniach v školskom zákone, čo je relatívne nový pojem. Mnohým možno ešte ani nie je nejako detailne známy, pretože je to pojem, ktorý sa nám do zákona dostal v roku 2023 ešte za minulej vlády, vlastne tesne pred minulými parlamentnými voľbami a dostal sa tam vďaka reforme, ktorá bola prijatá v rámci plánu obnovy alebo teda bola naplánovaná v rámci plánu obnovy a následne sme v rezorte školstva niekoľko mesiacov, určite vyše roka, pripravovali túto reformu. Ja som v tom čase tiež bola zamestnankyňa rezortu školstva a podieľala som sa aj teda na príprave tohto nového legislatívneho znenia, ktoré sa potom podarilo tesne pred tými voľbami dostať do zákona. A najprv by som teda predstavila, prečo sú podporné opatrenia také dôležité a zároveň prečo ich potrebujeme stále vylepšovať. Celkovo ten cieľ toho, aby sa podporné opatrenia dostali do zákona, bol ten, aby každé dieťa v školstve, nezávisle od toho, akú podporu potrebuje, aby tá podpora bola na mieru šitá pre to dané dieťa. Lebo môže ísť o dieťa so zdravotným znevýhodnením. Hovorili sme tu už o deťoch s autizmom, deťoch nechodiacich, deťoch so zrakovým obmedzením. Môže ísť o deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, pre ktorých práve tá generačná chudoba, z ktorej pochádzajú, tvorí nejakú bariéru. Môže ísť o deti s odlišným materinským jazykom, ale môže ísť aj o dieťa, ktoré dovtedy možno žiadnu potrebu nepotrebovalo, ale napríklad prechádza nejakým ťažkým životným obdobím, možno sa mu rozvádzajú rodičia alebo z iného dôvodu má nejakú krízu v živote a zrazu sa mu v tej škole nedarí tak ako predtým a možno tiež bude potrebovať nejakú podporu navyše. Čiže, kým dovtedy sa zákon pozeral iba na to, ako dieťa zadefinujeme a vlastne tie deti tak rozdelil do takých škatuliek bez toho, aby sa zameral na to, čo to dieťa naozaj potrebuje, pretože nie každé dieťa napríklad zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia potrebuje to isté. Tak namiesto toho, aby sme sa pozerali iba na diagnózu dieťaťa alebo na to, do akej škatuľky ho dáme, tak zrazu sa začalo pozerať na to, čo tie deti naozaj potrebujú, čo to individuálne dieťa potrebuje, alebo to môže byť aj kombinácia vecí. A takto sa vlastne vytvoril katalóg podporných opatrení, čiže zoznam vecí, ktoré môže to dieťa potrebovať. To môžu byť kompenzačné pomôcky. Ak je to dieťa slabozraké alebo nevidiace, možno potrebuje nejakú lupu alebo potrebuje texty v braillovom písme. To môžu byť presne tie pomôcky alebo tá desiata navyše alebo raňajky, ktoré pomôžu deťom, ktoré sú z chudobného prostredia a to potrebujeme kompenzovať. To môže byť psychologická intervencia. To môže byť kurz vyučovacieho jazyka. Jednoducho to môže byť veľa vecí a každé dieťa to môže mať nakombinované, ako potrebuje. Čiže naozaj ten dôraz sa začal klásť na to, čo dieťa potrebuje. To znenie sa dostalo do zákona, dostalo sa to do praxe. Nie je to úplne ideálne, ani teraz v praxi, keď sa rozprávam so školami, viem, že viacero vecí tam treba vylepšiť. Napríklad, že je to často spojené s veľkou byrokraciou, že je to spojené s tým, že nemáme dostatok financií v systéme, napríklad na asistentov alebo na školské podporné tímy. A keď sa pozriem na to, ako sa ten zákon zmenil za ministra Druckera, tak musím povedať, že niektoré veci sa tam aj vylepšili. Napríklad rozdelenie podporných opatrení na tri úrovne. To je niečo, čo som aj verejne tu podporila, ale boli tam urobené aj zmeny, ktoré ten systém zhoršili. A boli tam a absentujú tam zmeny, ktoré možno zo začiatku sme úplne nevideli, ako to najlepšie nastaviť. Teraz po pár rokoch v praxi už to vidíme a bolo by treba ten paragraf a ďalšie teda súvisiace paragrafy upraviť tak, aby to naozaj pre tie školy a predovšetkým nakoniec pre tie deti bolo čo najužitočnejšie. A tu vlastne prichádzame s naším návrhom, v ktorom prinášame niekoľko zmien, ktoré by ten systém vedeli vylepšiť. Ilustrujem to na takom príklade a poviem vám, ako to funguje dnes a ako by to mohlo fungovať, keby prešiel náš pozmeňujúci, teda naša novela zákona. Predstavme si dneska, že sa niekde na Slovensku narodí dieťa s rázštepom chrbtice, pri ktorom teda vieme, že bude celý život na vozíku, je nechodiace. V prvom rade, to, že takéto dieťa by malo nastúpiť do školy a zo zákona má právo nastúpiť do svojej spádovej školy, sa tá škola dozvie až pri zápise. To znamená, že pár mesiacov pred nástupom. Dieťa príde v apríli, rodičia oznámia: máme tu dieťa, ktoré je na vozíku, vy ste naša spádová škola, chceme, aby k vám chodilo, a oni povedia, no to nás mrzí, ale my sme bariérová škola, ako si povedzme na rovinu prakticky všetky školy na Slovensku. Slovenské školy sú bariérové. My tu máme schody pri vchode a máme schody medzi poschodiami a všelikde máme schody a máme úzke zárubne a máme neprispôsobené záchody. No to bude veľmi ťažké, aby vaše dieťa k nám chodilo. My ho nevieme prijať. Toto povie škola. Je to bežný prípad, ktorý sa nám deje každý jeden školský rok. Možno by im aj napadlo, že zažiadajú si nejaké peniaze o debarierizáciu na škole, teda na ministerstve tá škola, ale aj tak nemajú čas na to, aby tú debarierizáciu reálne stihli, pretože od apríla do septembra je tak málo času, že ani projekt by si nestihli vypracovať. Rodičia tým pádom nevedia, čo majú robiť. Majú dieťa, ktoré bude od septembra školopovinné, nevedia, kde ho zaradiť. Začnú obvolávať vedľajšiu obec a ďalšie mesto a ďalšie a ďalšie. My sme sa stretli s Veronikou, tuším predminulý rok, s pani, ktorá má syna s autizmom, potrebovala ho zaradiť do základnej školy, dieťa v školopovinnom veku, obvolala asi 20 škôl, aby vôbec našla školu, kde jej syna vezmú. Je to absurdné. Takto tuto aj, ako tu stojím, hovorím vám, že je to absurdné, že my všetci vieme, že deti sú od šiestich rokov školopovinné, ale máme tu každý jeden školský rok rodičov, ktorí zúfalo obvolávajú školy a nevedia, ktorá bude schopná ich dieťa prijať. A keď aj nakoniec sa im aj nejako podarí, aby teda to nejaká škola niekde v okolí, niekedy sú to desiatky km, ktoré zrazu tá rodina musí cestovať, nejaká teda tá škola to dieťa aj prijme, tak štát aj začne prispievať tej škole na to dieťa v podobe takzvaného zvýšeného normatívu. Každý jeden rok ministerstvo školstva pošle desiatky, možno 100 miliónov € dokopy na zvýšených normatívoch školám na základe toho, že sú určené pre deti so zdravotným znevýhodnením. Lenže my vôbec nevieme, ako školy tieto peniaze využijú. Pretože tie peniaze prídu v jednom balíku s normatívom, niečo sa dá na platy, na odmeny, na nevieme čo. Ministerstvo to nekontroluje, nemajú to nijako predpísané v zákone, čiže ešte aj tie peniaze, ktoré štát reálne už teraz dáva na túto tému, sa nám vlastne niekde stratia v tom systéme. Čiže, aby som to zhrnula, tá spádová škola sa dozvie neskoro, že nastúpi dieťa so zdravotným znevýhodnením. Nemá čas riešiť napríklad debarierizáciu. Keď sa rozhodne toto dieťa neprijať, čo mimochodom zo zákona vlastne nemôže urobiť, ale v praxi sa nám to deje, tak celé bremeno je na pleciach rodičov a musia zúfalo obvolávať školy, ktorá ich vezme. A keď teda aj nájdu nejakú školu, tak v konečnom dôsledku my ani nevieme, čo sa deje s tými peniazmi, ktoré tá škola dostane. A toto sú štyri problémy, ktoré všetky adresujeme v tom našom návrhu a všetky štyri by sa skrz tento náš návrh mohli zlepšiť. A je to návrh, ktorý mimochodom sám o sebe nič nestojí. Toto je návrh, kde tie jednotlivé legislatívne kroky sa vedia aplikovať aj bez toho, aby sme tým navýšili štátny rozpočet. Prvé, čo navrhujeme, je plán nástupu. Keď vieme, že sa narodilo dieťa so zdravotným znevýhodnením a niektoré tie znevýhodnenia sú zrejmé už pri narodení. Čiže naozaj to vieme šesť rokov predtým, ako to dieťa nastúpi do základnej školy, tri roky predtým, ako má nastúpiť do škôlky. Keď vieme, že sa také dieťa narodilo, vieme, kde tí rodičia bývajú, ktorá je ich spádová škola, nech začnú s tou školou komunikovať vopred. Navrhujeme inštitút, aby mohli už tri roky vopred osloviť tú školu, dať čestné vyhlásenie, že plánujeme dieťa zapísať k vám, chceme, aby k vám chodilo, ste naša spádová škola, začnite sa na to pripravovať. Pretože napríklad taká debarierizácia, už aj keď tá škola dostane tie peniaze, je dlhý proces. Treba urobiť projekt, teda treba zohnať peniaze, treba urobiť projekt, treba naplánovať nejaké stavebné úpravy a v konečnom dôsledku to treba zrealizovať. A pokiaľ sú to stavebné úpravy, tak najlepšie sa realizujú v lete, vtedy, keď sa nevyučuje. Čiže to akurát tak tie tri roky vopred je najvyšší čas začať to riešiť. Alebo to môžu byť aj nejaké ďalšie veci, nielen debarierizácia, ale nájsť napríklad zamestnanca primerane kvalifikovaného. Keď škola vie, že príde nepočujúce dieťa, tak možno bude zháňať asistenta, ktorý ovláda posunkový jazyk alebo asistenta, ktorý ovláda nejaký iný materinský jazyk. Čiže navrhujeme, aby bolo možné túto situáciu riešiť už tie tri roky vopred, kedy už sa vie, že to dieťa by malo do tej danej školy nastúpiť. Druhá vec. Navrhujeme, aby zodpovednosť za výber školy, pokiaľ na tej škole to naozaj nevyjde, pokiaľ naozaj ten riaditeľ má odôvodnené dôvody, prečo nemôže to podporné opatrenie, ktoré to dieťa potrebuje, poskytovať, tak my nemôžeme nechať to bremeno na pleciach rodičov. My nemôžeme nechať zúfalých rodičov, aby museli obvolávať školy a zisťovať si, kde inde dieťa vezmú. A tuto vstupuje vlastne stredný manažment v školskom systéme, regionálne úrady školskej správy, ktoré by mali byť tie, na ktoré sa tí rodičia môžu obrátiť. A toto je idea, ktorá od začiatku bola v tom zákone. A ono to tam tak trošku v tej súčasnej formulácii aj je schované, ale je to tak veľmi schované, že sa to nijako neaplikuje v praxi. My navrhujeme to tam jednoznačnejšie stanoviť, aby naozaj ten rodič vedel: obrátim sa na regionálny úrad školskej správy. V každom krajskom meste je takýto úrad. Povedia, aký majú problém a potom nech ten úrad je zodpovedný za to, že bude obvolávať tie školy. Oni vedia, aké školy sú v kraji. Oni majú mať zoznam, ktoré školy sú bezbariérové, ktoré školy majú napríklad zdravotnú sestru, ktoré školy vedia vo svojej jedálni poskytovať diétne stravovanie. A nech oni si obvolajú tých riaditeľov z pozície štátnych úradníkov, vysvetlia im, že hľadajú miesta pre také a také dieťa a oni v konečnom dôsledku môžu tej škole povedať: „Toto dieťa zoberiete, ako keby bolo vaše spádové.“ Čiže ide nám o to, aby sme odbremenili tých rodičov, ktorí sú často naozaj v strašne ťažkej situácii. Aj včera, keď sme sedeli s tými matkami s deťmi s autizmom, ako to už aj dneska odznelo od kolegyne Kolejárovej. To sú často veľmi často osamelé matky, lebo veľmi často teda práve to zdravotné znevýhodnenie toho dieťaťa v tej rodine spôsobuje, že sa to manželstvo rozpadne. Finančne ledva-ledva to zvládajú. Veľká časť ich peňazí ide do odborných intervencií, ktoré tiež v ideálnom stave a v štáte fungujúcom by malo platiť zdravotné poistenie, ale nie, nedeje sa. Čiže doplácajú ešte na intervencie, aby tým svojim deťom pomohli, tak aspoň im nemôžeme hádzať na plecia to, že musia obvolávať školy. Nech to robí štátny úradník, ktorý je za to platený, ktorý to má v náplni práce a ktorý má tú autoritu tú školu nakoniec povedať, že má to dieťa zobrať. Čiže tú zodpovednosť dávame na regionálne úrady školskej správy, aby práve ony vyhľadali najlepšiu školu pre to dieťa, pokiaľ to nemohla byť tá spádová. A tu sa dostanem k zmene, ktorú zaviedol už minister Drucker a s ktorou zásadne nesúhlasíme a opakovane sme to kritizovali, že debarierizácia a diétna strava boli vypustené z katalógu podporných opatrení. A boli vypustené z odôvodnenia. Pokiaľ to nemohla byť tá spádová. A tu sa dostanem k zmene, ktorú zaviedol už minister Drucker a s ktorou zásadne nesúhlasíme a opakovane sme to kritizovali, že debarierizácia a diétna strava boli vypustené z katalógu podporných opatrení. A boli vypustené s odôvodnením, že ide o právo dieťaťa. Problém je v tom, že právo dieťaťa síce znie dôležite, ale nemáme v školskom zákone žiaden mechanizmus, ktorý by v konečnom dôsledku zabezpečil to právo dieťaťa. Máme aj dohovor o právach detí, o zdravotnom alebo o celku osôb so zdravotným postihnutím už vyše 10 rokov ratifikovaný a napriek tomu by vám kolegyňa mohla povedať x oblastí, v ktorých to, že je to právo, vôbec nestačí, lebo v praxi sa to nedodržuje. A tento istý problém budeme mať aj s tou debarierizáciou. Kým to bolo podporné opatrenie, tak fungoval ten systém, alebo akurát sa začal rozbiehať ten systém toho, že dieťa si o to zažiada, alebo teda rodičia v mene dieťaťa si o to zažiadajú, škola musí dať stanovisko, či vie poskytnúť, nevie poskytnúť, keď nevie poskytnúť, lebo na to nemá peniaze, môže si zažiadať o príspevok z ministerstva školstva. Jednoducho je tam nejaký mechanizmus krokov, nejaký proces cez legislatívu. V momente, keď to vypadlo z podporných opatrení, tak už nijaký proces nemáme. Napríklad, kým to bolo podporné opatrenie, tak pokiaľ dieťa nemohlo chodiť do svojej spádovej školy, lebo nie je bezbariérová a muselo chodiť do nejakej vzdialenejšej školy, aspoň im štát preplácal dopravné. Po novom už im neprepláca dopravné, pretože už sa to netýka systému podporných opatrení. Čiže to sú veľmi praktické kroky, prečo znovu apelujeme na ministra školstva, aby vrátil debarierizáciu a diétne stravovanie medzi podporné opatrenia, pretože, keď to bude v tom zozname, tak vieme na to nadviazať presne aj tieto ďalšie kroky, ktoré navrhujeme. Napríklad to, aby regionálny úrad školskej správy musel nájsť inú školu, lebo on má mať zoznam debarierizovaných škôl. On má mať zoznam školských jedální, ktoré vedia poskytnúť napríklad bezlepkovú stravu. Lebo, keď je dieťa celiatik a nebude mať bezlepkovú stravu v školskej jedálni, to znamená, že nemôže dostať obed, to znamená, že už nevydrží popoludní v družine, to znamená, že zase obmedzujeme tých rodičov v tom, že nemôžu plnohodnotne napríklad sa vrátiť do zamestnania, pretože cez obed musí niekto prísť a doniesť dieťaťu obed, alebo ho vytiahnuť z tej školy a družiny skôr. Toto sú naozaj praktické veci, ktoré potom majú extrémny dopad na život tých rodín. Čiže, preto navrhujeme, a to je teda tretia veľká zmena, ktorú prinášame v tomto zákone, aby sa vrátili to prekonávanie fyzických bariér a diétna strava medzi podporné opatrenia tak, ako tam boli pôvodne. A tá štvrtá oblasť, hovorila som o štyroch problémoch, ktoré adresujeme a teda štvrté riešenie, ktoré prinášame, sa týka tých peňazí. Ako som už spomenula, aj v súčasnosti štát dáva zvýšený normatív na deti so zdravotným znevýhodnením. Problém je v tom, že my vôbec nevieme, čo sa s tými peniazmi deje. A preto práve v tomto zákone navrhujeme, aby škola, keď má dieťa, ktoré potrebuje podporné opatrenie, či už je to asistent alebo lupa spomínaná alebo niečo ďalšie, doučovanie, a nemá na to peniaze, tak je povinná využiť práve tieto peniaze, ktoré už od štátu dostáva. To je akoby základný princíp nejakej hodnoty za peniaze. Tak, keď posielame okolo 100 miliónov ročne na školy, aby pomáhali deťom so zdravotným znevýhodnením, tak predsa chceme, aby im aj naozaj pomohli. A keď to dieťa potrebuje podporné opatrenie a tá škola nemá iné zdroje, z ktorých to financovať. Ak má veľa zdrojov, tak super. Pokojne nech to zaplatia z niečoho iného. Ale, keď tie iné zdroje nemá, tak musia využiť tieto peniaze. Ja som nedávno na jednej letnej škole stretla pani učiteľku zo základnej školy a tak sa sťažovala, že ja mám takú ťažkú triedu, taký ťažký kolektív. Má tam, ja neviem, dieťa s autizmom a dieťa s ADHD a dieťa s vývinovými poruchami učenia. Veď dneska už prakticky v každej triede máme deti s nejakou diagnózou aj vďaka tomu, ako sa nám zlepšila vôbec diagnostika. A pýtam sa jej: A pani učiteľka, vy viete, ako vedenie vašej školy využíva tie peniaze, ktoré dostáva na tieto deti? Možno by z toho napríklad vám vedeli zaplatiť asistenta. Keď už máte štyri, päť alebo aj viac takýchto detí v triede, tak možno tá škola aj má peniaze na to, aby doplatila aspoň pol úväzku asistenta. Ona ani nevedela, že tá škola vôbec tie peniaze navyše dostáva. Čiže naozaj sú to veľmi konkrétne a praktické riešenia, ktoré prinášame. O poslednom, ktoré sa týka maturity, ešte bude hovoriť moja kolegyňa Veslárová. Ale, aby som to teda zhrnula. Teraz čelíme minimálne štyrom problémom pri tom, keď chceme, aby dieťa so znevýhodnením dostalo podporu v školách. Tá škola sa to dozvie až pri zápise, čo je často neskoro. Pokiaľ ide o debarierizáciu, tak po novom už si ani nemôžu zažiadať príspevok na podporné opatrenia, alebo nemôže si napríklad tá škola zažiadať dopravné, teda tá rodina, ak to dieťa kvôli tomu bude dochádzať niekde inde. Ak tá škola spádová to dieťa vôbec neprijme, tak celé bremeno nájsť lepšiu školu je na pleciach rodičov a musia zúfalo obvolávať školy. A keď ešte aj tie peniaze, ktoré tá škola vôbec dostane, tak nevieme, kde končia. My navrhujeme, aby sa zaviedol plán nástupu, čiže legislatívna možnosť už tri roky pred nástupom vytvoriť niečo ako zmluvu medzi tými rodičmi a školou, aby sa začali pripravovať na to, čo to dieťa potrebuje. Aby sa debarierizácia a diétne stravovanie vrátili do systému podporných opatrení, pretože potom na to vieme nadviazať príspevky a ďalšiu podporu. Aby to bola zodpovednosť štátu nájsť vhodnú školu, pokiaľ to tí rodičia nevedia. Čiže, aby to boli regionálne úrady školskej správy, ktoré majú tú povinnosť zistiť, ktorá škola v okolí to dieťa vie prijať a vie mu zabezpečiť takú podporu, akú potrebuje. A aby peniaze, ktoré tam idú, boli priamo naviazané na to poskytovanie podporných opatrení. Budem veľmi rada, ak máte aj nejaké otázky, pokojne sa na nás obráťte aj tuto v rozprave alebo aj po rozprave. Som hlboko presvedčená, že toto sú veci, konkrétne kroky, ktoré ten systém podporných opatrení v školstve posúvajú ešte ďalej k lepšiemu. A asi všetci poznáme príbehy, či už rodín, detí so znevýhodnením, ktoré nevedia vlastne zabezpečiť tú podporu, alebo poznáme prípady škôl, ktoré tiež, nakoniec, aj tí učitelia sa s tým trápia, keď tam napríklad nemajú asistentov, keď nemajú odborných zamestnancov na škole. A práve preto navrhujeme tento zákon. A teraz som sa trošku zasekla, lebo som si uvedomila, že vystupujem ako navrhovateľka, čiže kolegovia zatiaľ nemali možnosť na mňa reagovať, ale myslím, že budem mať možnosť ešte sa prihlásiť aj ako vystupujúca a, ak budete mať faktické poznámky, tak budem veľmi rada, keď teda vstúpime aj do dialógu.

Ďakujem za slovo. S kolegyňou Veronikou Veslárovou predkladáme novelu zákona č. 245/2008 Z. z., takzvaného školského zákona, v ktorom navrhujeme upraviť viaceré paragrafy v súvislosti so zlepšovaním podmienok podporných opatrení. Viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá. Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem kolegyni Kolejárovej, že tak zdôraznila naozaj tú dôležitosť ambulantných služieb. Ja teda túto problematiku poznám veľmi dôverne práve z toho pohľadu školských politík, aj sa často stretávam s rodičmi detí s rôznym znevýhodnením. Práve včera sme s kolegyňou Veslárovou mali okrúhly stôl s rodinami detí s autizmom a naozaj by som chcela potvrdiť tie slová toho, že pre týchto rodičov je najdôležitejšie, aby na jednej strane to dieťa cez deň mali kde umiestniť, tak ako bežné deti chodia do školy, chodia do družiny, chodia na krúžky, aby to dieťa cez deň malo kde byť a zároveň, aby mohlo bývať doma. To je často aj v diskusiách o špeciálnych školách. Sa bavíme o tom, že pre niektoré deti sú špeciálne školy vhodné, pokiaľ sú dostupné dopravne, ale rodičia nechcú dávať svoje malé deti na internát kvôli tomu, aby ich vôbec niekde vedeli umiestniť. A podobne podľa mňa je to s tými zariadeniami. Že ideálne je, keď to dieťa tam môže byť od rána do popoludnia a zároveň potom a tým pádom tí rodičia, a naozaj často sú to osamelé matky, tak, aby tá matka mohla pracovať, aby mohla mať normálny život, ale zároveň, aby si potom vedela to dieťa vyzdvihnúť a zobrať domov. A používam síce slovo dieťa, ale často sa nebavíme len o malých deťoch, ale naozaj aj o teda už aj mladých dospelých, lebo to sú často ľudia, ktorí nie sú schopní samostatného života, nie sú schopní sa odsťahovať. Veľká téma presne, keď skončí povinná školská dochádzka, kam ich umiestniť. Čiže tie ambulantné sociálne služby sú obrovská pomoc pre tieto rodiny a práveže ich máme už teraz nedostatok a potrebujeme ich ďalej udržať a rozširovať. Ďakujem.

Ďakujem pekne a naozaj tento pozmeňovač SNS tú debatu posunul niekde ďalej. Dovtedy, veď mali sme, teda právnici z nášho klubu mali niektoré vecné výhrady, ale celkovo si myslím, že naozaj sme s veľkým rešpektom pristupovali k tej bohatej odbornosti, ktorá teda bola pri vzniku tohto nového Občianskeho zákonníka a je škoda, že takto na poslednú chvíľu teda pár ľudí len takto pravdepodobne kvôli svojim osobným záujmom sa rozhodli to zmeniť. Ja by som chcela oceniť od poslanca Deá. Ono naozaj nie je jednoduché zdieľať aj svoje osobné príbehy, ale myslím si, že je to dôležité a je dôležité, aby sme všetci pamätali na to, že sme ľudia s nejakým osobným príbehom a aj je potrebné naozaj v tejto spoločnosti myslieť na všetkých a predovšetkým na ľudí, ktorí skrz nešťastie v živote alebo skrz nejaký svoj osobný príbeh sú v ťažkej situácii a obzvlášť obzvlášť voči nim by sme mali byť citliví, keď prijímame zákony. A zrovna tento pozmeňovací takýto citlivý naozaj nie je. Z reakcie Open

Ďakujem. A podľa mňa je dôležité poukázať aj na to, že naozaj pri týchto ohrozených skupinách nestačí rozdávať sociálne dávky. Že to nie je ako verejná politika, nielen o tom, že ukrajujete z verejného rozpočtu a rozdávate, či už na 13. dôchodkoch alebo neviem na akých dávkach, a tým ste si povedali, že je to vybavené a ľuďom sa bude lepšie žiť. Nie, ako z 13. dôchodku si nikto nájom nezaplatí, pokiaľ ho jeho majiteľ bytu mu dá výpoveď a nemá žiadnu náhradu. Čiže naozaj aj tu sa ukazuje, že tie verejné politiky musia byť zamerané, keď majú pomôcť zraniteľným skupinám, ako sú dôchodcovia, ako sú jednorodičovia, tak musia byť komplexnejšie zamerané. A presne tu im ubližujete. Presne tu ste sa rozhodli sa vzoprieť tým odborným návrhom, ktoré prišli z tej rekodifikačnej komisie, a povedali ste si, že nie, toto sa nám nepáči. My chceme viacej chrániť majiteľov bytov. A dobre, veď je to nejaký legitímny politický postoj, tak sa zaňho aj postavte a zdôvodnite ho a povedzte to vašim voličom. Ale na jednej strane rozdávať z verejnej kasy, zadlžovať Slovenskú republiku na generácie vopred, to vám je dobré, ale potom, keď príde na skutočné, skutočné podmienky života pre týchto ľudí, tak sa postavíte na stranu majiteľov bytov oproti tým zraniteľným skupinám. A toto nech si ľudia uvedomia, keď najbližšie pôjdu voliť.

Ďakujem za slovo a myslím si, že je veľmi dôležité, že keď už koalícia nijako nekomentuje tie pozmeňováky, ktoré na poslednú chvíľu predložilo SNS, tak aspoň opozícia tak trošku prekladá pre ľudí, čo sa tu vlastne deje. A naozaj si treba povedať, že toto je zákon, ktorý sa chystal, myslím, že vyše 10 rokov, desiatky, asi stovky odborníkov nad tým sedelo a snažili sa nejakým spôsobom vyvážiť v ňom rôzne záujmy a potom zrazu tesne pred ukončením druhého čítania v parlamente príde SNS a rozhodne sa výrazne posilniť pozíciu majiteľov bytov voči nájomcom aj voči tým najohrozenejším skupinám, ktoré teda nemajú na to, aby vlastnili vlastný byt, ktorí bývajú dlhodobo v podnájmoch alebo aj musia často striedať tie podnájmy, čiže môžu to byť aj krátkodobé podnájmy a tieto osoby idú teraz prísť o určité práva, ktoré mali navrhnuté, lebo pán Danko a strana SNS sa rozhodli, že nie, my ideme ochraňovať majiteľov bytov. A veď OK, je to nejaký legitímny spor, ľavice, pravice, ale tak to aspoň pomenujte. Tak nech sa postará strana SNS a povie: „My sme tu za majiteľov bytov.“ A potom nech strana HLAS a strana SMER, ktorí stále máte tú sociálnu demokraciu v názve, aj keď už to teda dávno neplatí, nech povedia, že: „No dobre, my sme s tým OK.“ alebo: „Tak dobre, tak nechali sme sa dovydierať našim koaličným partnerom.“ Ale tuto sa snažíte pod rúškom tmy nechať prejsť nejaký pozmeňovák na konci rozpravy a naozaj som vďačná aj kolegyni Plavákovej. Teda musíme si tu znovu povedať, že vďaka kolegom z opozície vôbec sa ide verejnosť dozvedieť, čo sa tu vlastne ide meniť. A teda nie je to pekná zmena z môjho pohľadu.