Dobrý deň.
Dnešná situácia, kedy ideme teda opraviť to skrátenie premlčacích lehôt z 10 späť na 20 rokov je podľa mňa veľmi malé, ale, ale stále dôležité víťazstvo všetkých žien žijúcich na Slovensku, ktoré vlastne tejto vládnej koalícii odkázali, že si nenechajú šliapať po svojich právach. A preto by som sa v tejto rozprave už nechcela venovať, rovnako ako moje kolegyne z poslaneckého klubu PS Lucka Plaváková a Beáta Jurík, tomu, čo sa...
Dobrý deň.
Dnešná situácia, kedy ideme teda opraviť to skrátenie premlčacích lehôt z 10 späť na 20 rokov je podľa mňa veľmi malé, ale, ale stále dôležité víťazstvo všetkých žien žijúcich na Slovensku, ktoré vlastne tejto vládnej koalícii odkázali, že si nenechajú šliapať po svojich právach. A preto by som sa v tejto rozprave už nechcela venovať, rovnako ako moje kolegyne z poslaneckého klubu PS Lucka Plaváková a Beáta Jurík, tomu, čo sa stalo, ale práve tomu, čo je v tejto krajine potrebné spraviť ďalej a čo potrebujeme spraviť ako Národná rada Slovenskej republiky a vláda viac, aby sme reálne a účinne pomohli osobám, ktoré zažívajú sexuálne násilie, sexuálne zneužívanie a obťažovanie, znásilnenie, domáce násilie a iné formy násilia na ženách.
Myslím si, že v tejto snemovni je veľmi dôležité pripomenúť, čo to vlastne násilie na ženách je, pretože tu opakovane síce spomíname pojmy, či už násilie na ženách, alebo rodovo podmienené násilie, mám však pocit, že vzhľadom na tie poznámky a komentáre, ktoré sa tu opakovane vyskytujú, je vhodné pripomenúť, že násilie na ženách je rodovo podmienené násilie nasmerované proti žene, pretože je ženou a ženy neúmerne postihuje. Zahŕňa všetky činy rodovo motivovaného násilia, ktoré majú, alebo môžu mať za následok telesnú, sexuálnu, duševnú, ale aj ekonomickú ujmu alebo utrpenie, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi. Patria k nemu trestné činy ako sexuálne násilie vrátane znásilnenia, ale aj mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútené manželstvo, nútené umelé prerušenie tehotenstva a násilná sterilizácia, vieme, že s tým sme mali problém aj na Slovensku a dodnes nie sú odškodnené obete, obchodovanie s ľuďmi na účely sexuálneho vykorisťovania, čo tiež nie je problém len v zahraničí, nebezpečné prenasledovanie, sexuálne obťažovanie, femicída, nenávistné prejavy a veľmi dôležité trestné činy na základe pohlavia, rôzne formy online násilia, to tzv. kybernetické násilie, vrátane zdieľania intímneho materiálu alebo manipulácie s ním bez predchádzajúceho súhlasu, kybernetické nebezpečné prenasledovanie a kybernetické obťažovanie, o ktorom pred chvíľou hovorila aj moja kolegyňa Lucia Plaváková.
Takéto násilie vychádza z rodovej nerovnosti, ktorá je prejavom štrukturálnej diskriminácie žien. Takisto domáce násilie je formou násilia na ženách, keďže neúmerne postihuje ženy. Dochádza k nemu v rámci rodiny alebo domácnosti bez ohľadu na biologické alebo právne rodinné väzby, buď medzi intímnymi partnermi, alebo medzi inými rodinnými príslušníkmi, a to aj medzi rodičmi a deťmi. Ženy sú neúmerne zastúpené medzi obeťami oboch foriem násilia v dôsledku základných vzorcov nátlaku, moci alebo kontroly. Potenciálnou obeťou tohto násilia však môže byť každý, ako nám tu správne pripomína bývalá ministerka spravodlivosti pani Kolíková, pretože to môže byť napríklad aj muž, mladší alebo starší človek, deti a takisto LGBTIQIA osoby, pričom na tieto kategórie osôb pri dnešnej definícii znásilnenia vôbec nemyslíme.
Násilie na ženách a domáce násilie sú vecou trestného práva, sú porušovaním ľudských práv a formou diskriminácie, to je veľmi dôležité si uvedomiť. Čo je dôležité uvedomiť si, je tiež to, že boj proti nim je súčasťou ochrany základných hodnôt nielen Slovenska, ale celej Európskej únie, ako aj zabezpečovania hodnôt, ktoré sú vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie a v Európskom dohovore o ľudských právach, pričom oboma týmito dokumentami je Slovenská republika viazaná.
Ako už povedala aj Beáta Jurík vo svojom príspevku, násilie na ženách je všadeprítomné v celej Európskej únii, odhaduje sa, že sa týka každej tretej ženy. My tu máme v súčasnosti viac ako 30 poslankýň, myslím Národnej rady, čiže si môžete vyrátať podľa štatistík Európskej únie, koľko z nás nejakej forme rodovo podmieneného násilia bolo asi vystavených. Podľa prieskumu FRA bola v roku 2014 jedna z desiatich žien obeťou sexuálneho násilia a jedna z dvadsiatich znásilnená. Pokiaľ ide o kybernetické násilie, to sa vyskytuje rovnako často. V roku, podľa prieskumu v roku 2020 zažila každá druhá mladá žena rodovo motivované kybernetické násilie. Každá druhá mladá žena v roku 2020. Predpokladám, že situácia dnes v roku 2024 by bola veľmi, veľmi podobná.
Na ženy sa systematicky zameriavajú aj online násilné pravicové extrémistické a teroristické skupiny, ktorých cieľom je šíriť nenávisť voči ženám. Napríklad tzv. hnutie incel, nedobrovoľný celibát podnecuje násilie na ženách online a propaguje ho dokonca ako hrdinské činy. Kybernetické násilie postihuje najmä ženy pôsobiace vo verejnom živote ako napríklad političky, novinárky, obhajkyne ľudských práv. Môže mať za následok umlčiavanie žien, bránenie ich účasti na spoločenskom živote a podkopávanie zásady demokracie. Ženy takisto zažívajú násilie na pracovisku, podľa štatistík približne tretina žien v Európskej únii zažila sexuálne obťažovanie práve na pracovisku.
Toto sú rôzne formy rodovo podmieneného násilia na ženách, s ktorými sa ženy na Slovensku, ale aj v Európskej únii stretávajú a vo vzťahu ku ktorému Slovenská republika robí žalostne málo. Čo by sme teda ako základ mali spraviť v súčasnosti? Predovšetkým je to to, čo už moje kolegyne Lucia Plaváková a Beáta Jurík, ale aj Mária Kolíková tejto snemovni neustále pripomínajú, a to je téma redefinície znásilnenia, pretože to je práve kľúčová téma, ktorú by sme mali momentálne riešiť, ak by sme sa nemuseli zaoberať skracovaním premlčacích lehôt znásilnenia. Pretože naším cieľom by malo byť pomoc všetkým osobám v intímnych vzťahoch a prevencia toho, aby vôbec k znásilneniu ako trestnému činu dochádzalo, a zároveň v prípade, ak k nemu už dochádza, naším cieľom by predsa malo byť to, aby to znásilnenie bolo trestne postihované v tej forme, v akej k nemu v realite, v skutočnosti dochádza. To znamená, že ide o trestný čin, ktorý zahŕňa absenciu súhlasu pri intímnom styku, pretože len ten podľa najnovších poznatkov odbornej verejnosti zahŕňa vlastne celú tú šírku a rozsah toho trestného činu, ku ktorému v prípade znásilnenia dochádza vo vzťahu aj k jeho priebehu, aj k najtypickejšej reakcii preživších znásilnenia, ktorou je práve to zmrznutie.
Preto tu dookola opakujeme, že len redefiníciou súhlas... redefiníciou znásilnenia na základe absencie súhlasu naozaj štát vo svojej skutočnej podstate zabezpečí to, aby všetky trestné činy znásilnenia, ktoré sa nielen na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii dejú, ale teda vo vzťahu vlastne k pôsobnosti nás ako zákonodarcov, tak len prijatím tejto redefinície znásilnenia naozaj zabezpečíme to, aby všetky preživšie a obete tohto trestného činu sa mohli domáhať pozitívneho záväzku, ktorý Slovenská republika má a vyplýva z článku 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a z Charty základných slobôd, a to je práve záväzok efektívne stíhať a odhaľovať tieto trestné činy, ktoré sú trestnými činmi znásilnenia. Zároveň súčasťou vlastne toho by mala byť aj zodpovedná sexuálna a vzťahová výchova, založená na poznatkoch modernej vedy, pretože tá je jedinou cestou na to, aby sme zabezpečili, aby sme žili v rešpektujúcich, zdravých a intímnych vzťahoch, ktoré nebudú poznačené emocionálnym, sexuálnym a iným fyzickým násilím.
To, že redefinícia znásilnenia už prešla v prípade pani ministerky Kolíkovej medzirezortným pripomienkovým konaním, preukazuje to, že na tomto, že by sme teda túto redefiníciu mali prijať, už existuje široká odborná zhoda.
A preto my by sme sa tu dnes v roku 2024 nemali vôbec baviť o tom, že či ideme skracovať a následne opravovať premlčanie znásilnenia, ale práveže by sme sa mali baviť práve o tej redefinícii a o jej zavedení. Toto podľa môjho názoru musíme spraviť, ak nám ako spoločnosti záleží na tom, aby sme ochránili všetky, naozaj všetky obete tohto trestného činu v tej podstate, akej sa tento trestný čin deje.
To však nestačí, v skutočnosti ideálny stav, do ktorého by sme sa mali dostať, je nie diskusia o tom, že ideme opravovať skrátenie premlčacích dôb znásilnenia, ale to, že či 20 rokov, resp. 15 rokov od dosiahnutia osemnástin je v skutočnosti aj na základe výsledkov modernej vedy dostatočná doba na, premlčacia doba na to, aby bolo poskytnuté preživším znásilnenia a sexuálneho obťažovania a iných sexuálne motivovaných trestných činov dostatočný čas na to, aby mohli tieto trestné činy nahlásiť a aby sa mohlo začať trestné stíhanie a mohla byť podaná obžaloba. Takúto diskusiu by sme si mali želať, aby sa viedla namiesto týchto týždňov, kde sme počúvali tie absurdné argumenty o motivácii žien a podobne. Pretože ak by sme takúto diskusiu vyvolali a viedla by sa odborne, nadrezortne, nadstranícky, so zapojením všetkých partnerov, ktorí k tejto téme majú naozaj odborne čo povedať, mohli by sme sa dopracovať k zisteniu, že aj tých 20 rokov, resp. 15 rokov v prípade maloletých obetí po dosiahnutí plnoletosti, možno nie je dosť a zjavne potrebujeme túto diskusiu o tom, že či má byť premlčanie znásilnenia a sexuálneho obťažovania oveľa dlhšie, alebo aj bez stanovenia hornej hranice práve tou diskusiou, ktorú by sme mali práve teraz otvoriť a hovoriť o nej, pretože to by v skutočnosti naozaj pomohlo preživším znásilnenia.
My v Progresívnom Slovensku sa budeme snažiť o iniciovanie takejto odbornej diskusie a zároveň apelujeme na vás, pán minister spravodlivosti, aby ste aj v súlade s tým, čo sa už na pôde ministerstva spravodlivosti v minulosti odohralo, čo hovorí odborná verejnosť, aby ste naozaj nielen redefiníciu znásilnenia, ale aj diskusiu o predĺžení premlčacích dôb vo vzťahu k týmto trestným činom otvorili a viedli odborným spôsobom.
Myslíme si, že to je jeden, že to sú minimálne veci, ktoré my ako štát a ako spoločnosť môžeme spraviť v prospech preživších týchto trestných činov. To však stále nie je všetko. Z článku 3 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že naša krajina má pozitívny záväzok zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, a to bez ohľadu na to, kedy vlastne obeť tento trestný čin nahlási.
Ak tvrdíme, že tieto trestné činy nemôžme a nedokážeme vyšetrovať, keď ich ženy alebo v prípade, ak by prešla redefinícia znásilnenia, nahlásia až s veľkým časovým odstupom alebo v prípade, ak by sme pristúpili k redefinícii znásilnenia na základe absencie súhlasu, tak takéto tvrdenie musíme odmietnuť. Pretože z môjho pohľadu ide naozaj o nepochopenie záväzku, ktorý štát vo vzťahu ku všetkým preživším má. Štát je totiž povinný zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, pretože má zodpovednosť k obeti, ako aj zodpovednosť k verejnosti, ktorá nechce, aby boli páchatelia týchto trestných činov nepotrestaní a aby žili v prostredí, ktoré ich podporuje v beztrestnom páchaní týchto trestných činov. Pretože práve v takejto spoločnosti, ktorá v súčasnosti sa prikláňa skôr k beztrestnosti páchateľa a nevytvára podmienky pre spravodlivé konanie vo vzťahu k obetiam, práve v takejto spoločnosti dnes žijeme. Prispieva k tomu jednak už spomínaná nedostatočná definícia znásilnenia, pomerne krátke premlčacie doby, predsudky a stereotypy naprieč spoločnosťou, ktoré sa prejavujú aj v trestných konaniach, neefektívne a neúčinné trestné konanie a odškodňovanie preživších, nedostatočná pomoc obetiam a zle nastavená legislatíva.
V skutočnosti, ak používame argument, že nevieme preukázať, že došlo k páchaniu znásilnenia, čím väčší je časový odstup od tohto trestného činu alebo k spáchaniu sexuálneho zneužívania, poukazuje to skôr nie na nemožnosť vyšetriť tieto trestné činy, ale na pohodlnosť, neschopnosť a ignoráciu a neochotu na strane orgánov činných v trestnom konaní, ale aj súdov tieto trestné činy spôsobom zodpovedajúcim modernej vede, vyšetrovať a oslobodiť sa od predsudkov. A toto nie je teda objektívna nemožnosť vyšetrovať tieto trestné činy, ale je to skutočnosť, s ktorou sa dá pri troche snahy a ochoty veľmi veľa urobiť. Táto snaha a ochota by mala zahŕňať intenzívne školenia orgánov činných v trestnom konaní, ale aj odstraňovanie predsudkov vo verejnosti a jasné odmietnutie všetkých foriem násilia na ženách, sexuálnu a vzťahovú výchovu, ktorá smeruje k bezpečnému intímnemu prostrediu pre všetkých, výraznú podporu organizácií, ktoré poskytujú pomoc a podporu obetiam týchto trestných činov, odrádzanie mužov od páchania násilia vrátane odrádzania od rôznych zosmiešňujúcich poznámok, ale napríklad aj výchove a podpore vo vzťahu k predchádzaniu kybernetickému násiliu, ktoré sa dostáva do popredia ako výrazná forma rodovo podmieneného násilia, ktorým žena, ktorým ženy čelia a s ktorým neriešime,
s ktorým nerobíme v súčasnosti vôbec nič, ani na tej praktickej, ani na legislatívnej úrovni. A, samozrejme, zabezpečiť efektívne vyšetrovanie a súdne konanie vo vzťahu k týmto prípadom.
To, že práve vo fáze vyšetrovania a súdneho konania pri preživších trestných činov sexuálneho zneužívania a znásilnenia zlyhávame, máme v poslednom období čoraz viac dôkazov. Chcela by som napríklad poukázať, že takto pred rokom 1. júna v roku 2023 vyšiel článok v denníku SME, ktorý skúmal, aká je úspešnosť pri nahlasovaní trestných činov znásilnenia. Analyzovali vlastne to, že keď preživšia podá, ohlási tento trestný čin, v koľkých percentách prípadov sa vôbec obvodné oddelenie dostane k tomu, aby bola, aby bol prípad vyšetrený, aby bola vznesená obžaloba. Zistili napríklad, že ak obeť znásilnenia príde podať trestné oznámenie na policajnú stanicu v bratislavskom Starom Meste, šanca, že sa prípad úspešne vyšetrí, je významne nižšia, ako keby trestné oznámenie podala napríklad v Karlovej Vsi alebo v Dúbravke. Len každé desiate trestné oznámenie, ktoré podali od roku 2013 obete trestných činov sexuálneho násilia v bratislavskom Starom Meste, sa premenilo do návrhu na obžalobu.
Na druhej strane, v Karlovej Vsi a v Dúbravke dokázali až dve z piatich trestných oznámení úspešne vyšetriť a podať návrh na obžalobu. Ešte lepšie vyhliadky mali obete trestných činov sexuálneho násilia v Kežmarku. Policajti z tamojšieho okresného riaditeľstva dokázali úspešne vyšetriť každé druhé podané trestné oznámenie.
Ak dokážeme takýmto spôsobom vyhodnotiť postup polície pri vyšetrovaní a vidíme, že v takomto postupe dochádza k absolútne neodôvodneným rozdielom, tak diametrálnym, že teda obeť alebo preživšia sexuálne motivovaného trestného činu má väčšiu nádej na úspech na jednom obvodnom oddelení ako na druhom a môžeme to vlastne analyticky zdokumentovať. Mali by sme sa naozaj zodpovedne pozrieť na to, kde máme problém už v týchto prvotných fázach vyšetrovania týchto trestných činov. Preživšie totiž opisujú zaobchádzanie, ktorému sú na polícii často vystavované, a to je napríklad spochybňovanie ich výpovede, opakované znalecké posudky, nedôvera, bagatelizovanie, niekedy oveľa väčší tlak je vyvíjaný na obeť ako na páchateľa, opakované výsluchy a z toho vyplývajúca retraumatizácia alebo aj nezabezpečenie dostatočného oddelenia obete a páchateľa, alebo sa sťažujú na prílišnú dĺžku vyšetrovania a podobne. To všetko dnes vedie k tomu, že preživšie dnes žijú v situácii, kedy skôr preferujú tieto trestné činy nenahlasovať, aby sa nevystavili príliš dlho trvajúcej traume, absencie pomoci a ochrany pred páchateľom a spoločenskej hanbe, ktorú stále tieto preživšie, či už znásilnenia, alebo iných trestných činov, sexuálne motivovaných u nás zažívajú.
A netýka sa to len dospelých preživších, ale aj tých, ktoré zažili sexuálne zneužívanie ako deti. Chcela by som poukázať na to, že 7. júna v roku 2021 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky nález 4ÚS9/2021, kde sa, kde vyslovil a vyjadril sa k zákazu ponižujúceho zaobchádzania a k sekundárnej viktimizácii v dôsledku postupu všeobecných súdov. Ústavný súd tu skúmal sťažnosť sťažovateľky, ktorá ako maloleté dieťa zažila sexuálne zneužívanie zo strany jej trénera. Mala vtedy dvanásť rokov. Trestné konanie sa začalo až so značným časovým odstupom, keďže ona bola vtedy stále maloletá, tak trestné oznámenie podala jej matka v apríli 2008.
16. apríla 2009 bolo, na obvineného bola podaná obžaloba na Okresnom súde v Trnave a trestné konanie trvalo ešte aj v roku 2021, kedy bola podaná sťažnosť zo strany tejto poškodenej na Ústavný súd. Teda trinásť rokov trvalo konanie na okresnom a krajskom súde. Ústavný súd uviedol, rozhodol v prospech tejto sťažovateľky aj s ohľadom na tú neprimeranú dĺžku toho konania, ktorá, žiaľ, nie je žiadnou výnimkou na našich súdoch, a ja považujem za dôležité, aby sme si vypočuli, čo Ústavný súd vlastne povedal. Pripomínam, že toto trestné konanie na súde ešte nie je stále skončené, myslím, a že v tom čase, keď Ústavný súd rozhodol, trvalo trinásť rokov, nebolo ukončené, páchateľ nebol odsúdený a obeť, ktorá v čase spáchania tohto sexuálneho zneužívania mala iba dvanásť rokov, stále čakala na dosiahnutie spravodlivosti, pričom sama už medzičasom dospela a mala aj dieťa.
Ústavný súd povedal: "Sťažovateľka bola negatívne dotknutá dĺžkou trestného konania, ako psychologicky zraniteľná osoba v dôsledku sexuálneho zneužívania bola ponechaná v stave neistoty príliš dlho. Hoci sa neskôr prijali opatrenia na minimalizovanie jej druhotnej viktimizácie, už samotná skutočnosť, že po takmer desiatich rokoch od podania trestného oznámenia sa musela opakovane dostaviť na súd a prednášať svoju verziu skutkov, svedčí o zarážajúcom nedostatku efektívnosti súdneho konania. Takýto postup súdov nielenže vystavuje obete trestných činov proti ľudskej dôstojnosti sekundárnej viktimizácii, ale navyše znižuje nielen ich dôveru v súdny systém. Ak ani trinásť rokov od podania trestného oznámenia a dvanásť rokov od podania obžaloby nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu súdu o skutkoch týkajúcich sa sťažovateľky, nemôže to Ústavný súd považovať za ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s procesnou požiadavkou rýchlosti konania, ako je tradične chápaná v zmysle práva na prejednanie záležitostí pri primeranej lehote. Ústavný súd vzhľadom na priebeh napadnutého konania poznamenáva, že práve zmeny v osobe zákonného sudcu najviac ovplyvnili predĺženie konania. Čiastočne k tomu prispel aj obvinený využitím procesného práva namietať zmenu zloženia senátu. Je zodpovednosťou štátu, aby svoj justičný systém zorganizoval takým spôsobom, aby súdom bolo umožnené postupovať v súlade s požiadavkami dohovoru."
A ja sa pýtam, ak sme tu predchádzajúce štyri mesiace diskutovali o zásadnej novele Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorá bola odôvodnená niekoľkými rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkali porušenia práva na spravodlivý súdny proces a inými údajnými porušeniami ľudských práv, nie je aj tento nález Ústavného súdu, ktorý hovorí o trinásť rokov trvajúcom trestnom konaní vrátane súdneho konania, kde teda pochybili najmä súdy v prípade poškodenej, ktorá bola v čase spáchania skutku dvanásťročným dieťaťom, dôvodom na to, aby sme sa na ministerstve spravodlivosti zaoberali tým, akým spôsobom zefektívniť súdne konanie a trestné konania vo vzťahu k preživším sexuálneho zneužívania, sexuálneho násilia a znásilnenia? Nie sú toto práve dôvody, to, že nám tu Ústavný súd hovorí, že máme vážne problémy pri efektívnosti trestného stíhania a trestného konania vo vzťahu k týmto trestným činom, dôvodom, aby sme s tým začali niečo robiť? Ja si myslím, že to jednoznačne dôvodom je a pýtam sa, že prečo tak nerobíme.
Prečo okamžite tu nemáme na stole novelu Trestného zákona, ktorá by podporovala právo obetí na účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, ešte viac podporovala ich postavenia ako obetí a poškodených aj vo vzťahu k dosiahnutiu odškodnenia a aby sme okamžite začali riešiť aj podporu mimovládnych organizácií, ktoré preživším a iným obetiam týchto trestných činov poskytujú pomoc a podporu.
Namiesto toho sme v novele Trestného zákona, ktorá bola schválená 8. februára, schválili napríklad aj tú neslávne známu zásadu, na ktorú som už niekoľkokrát poukazovala, a to, že bude možné použiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. A ja sa pýtam, ako toto napríklad zasiahne práve trestné konania, ktoré sa týkajú obetí a preživších znásilnenia a sexuálneho zneužívania. Pretože, ak by sme sa pozreli do toho, akým spôsobom sa vedie odborná diskusia o používaní napríklad nezákonne získaných nahrávok v trestnom konaní, tak by sme zistili, že väčšina právnej vedy práve poukazuje na to, že takéto dôkazy by mali byť použité práve v prospech slabšej strany, obete, napríklad ženy, ktorá si pri útoku manžela nahrá tento útok, alebo si nahrá nejaké iné jeho prejavy, ktoré môžu neskôr preukázať práve to správanie násilné, ktoré zažívala, či už emocionálne, alebo fyzické, alebo psychické. Lenže my ideme pristúpiť k tomu, že umožníme používať takýto nezákonne získaný dôkaz nie v prospech obete, ale v prospech páchateľa. Pýtam sa prečo? Na koho prospech? Keď som sa to spýtala na ľudskoprávnom výbore, štátny tajomník Pavol Gašpar mi opísal situáciu, že to bude vtedy, keď proti obvinenému svedčia spolupracujúci, spolupracujúci obvinení a že teda existuje nejaká nahrávka, ktorá ho vyviňuje z toho, že bol na mieste trestného, nebol na mieste, kde bol spáchaný trestný čin.
Čiže znova máme tu v tej schválenej novele Trestného zákona zakotvenú novú zásadu, na ktorej nie je ani odborná zhoda, ktorá, ktorú skritizoval dokonca aj koaličný kandidát na člena Súdnej rady, profesor trestného práva pán Klátik, keď sme ho v pondelok vypočúvali na ústavnoprávnom výbore, a ktorého som sa špeciálne spýtala, či si myslí, či táto zásada má byť v našom Trestnom poriadku a on to skritizoval. Aj preto, že trestný, trestné konanie bude zamorené, môže byť zamorené vlastne nezákonne získavanými dôkazmi. Tak napriek tomu sa to teda schválilo pre nejaký úzky záujem a možno by sme sa mohli začať pozerať na to, že či takéto niečo nebude môcť byť zneužívané v trestnom konaní aj v neprospech obetí sexuálnych, sexuálne motivovaných trestných činov.
Myslím si, že v skutočnosti aj s ohľadom na to, že o chvíľu tu budeme mať 8. marec, Deň žien, aj s ohľadom na to, akú diskusiu sme len za posledné štyri týždne absolvovali v tomto parlamente vo vzťahu k trestnému činu znásilnenia, že by sme si mohli povedať, že vieme a chceme urobiť viac.
My ženy v tejto spoločnosti podľa mňa už máme plné zuby toho, že neustále čelíme sexuálnym útokom. Či už v realite, alebo online, ale aj v téme kybernetického násilia. My tu riešime premlčanie znásilnenia a jeho skracovanie, keď by sme sa mali baviť o tom, že moderná technika už umožňuje páchanie násilia na ženách celkom novým spôsobom.
Preto chceme, aby sa násilím na ženách spoločnosť, ale najmä štátne orgány, a tí, ktorí aktuálne vykonávajú moc, teda táto vládna koalícia, začala zaoberať reálne a účinne.
Dúfam, že si na tento Deň žien, ktorý nás čaká tento rok, nebudeme môcť povedať len to, že sme si vydýchli, že nám vládna koalícia teda nejde skrátiť to premlčanie znásilnenia z 20 rokov na 10, ale pretože to je príliš málo.
My v skutočnosti dnes v roku 2024, ako ženy žijúce v tejto krajine, chceme od tejto vlády a od tejto vládnej koalície, aby vo vzťahu k násiliu páchanom na ženách a k systémovej diskriminácii, ktorej ženy neustále čelia, spravila viac. A nedáme vám pokoj, kým vašu aktivitu v tomto smere nedosiahneme.
Ďakujem.
(Potlesk.)
Skryt prepis