Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Ja by som v prvom rade chcela vlastne poopraviť svoje vyjadrenie aj zo včera, aj z dnešnej faktickej poznámky, som hovorila, že toto je podľa mňa znak upadajúcej legislatívnej kultúry, ale máme tu bývalú ministerku kultúry ako spravodajkyňu, tak by som chcela na záznam povedať, že podľa mňa toto nie je kultúra, toto je (Povedané s pobavením.) absolútne prznenie legislatívneho procesu a nazývať toto v akomkoľvek význame kultúrou, mi podľa mňa aj pani spravodajkyňa dá za pravdu, že je výsmechom do očí všetkých ľudí, ktorí vôbec rozumejú, čo kultúra znamená.
Ďalej by som chcela povedať, že keďže včera pán poslanec Michelko reagoval na naše výhrady, ktoré tu odzneli skoro v rovnakom čase v tejto rozprave tým, že preháňame, hysterizujeme, manipulujeme, tak by som chcela prečítať teda ten spomínaný text otvoreného listu od Slovenskej filmovej a televíznej akadémie a ďalších podpísaných organizácií, pretože teda ak my preháňame a môže nám niekto vyčítať, že veď v skutočnosti sa nás Audiovizuálny fond nejako netýka, nemáme z neho príspevky, ja filmy nenatáčam, ani neprodukujem, ani nič, tak je asi dôležité, aby tu v tomto pléne zaznel hlas tých, ktorých sa táto novela zákona o Audiovizuálnom fonde naozaj týka a ktorí tiež vyjadrujú obavy. Tak snáď to nebude tiež hodnotené ako nejaká hystéria.
Takže čítam: "Vážené poslankyne, vážení poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, Národná rada SR sa na aktuálnej schôdzi zaoberá novelou zákona o Audiovizuálnom fonde. Krátko pred začiatkom rozpravy k návrhu v druhom čítaní zverejnil predkladateľ pozmeňovací návrh, ktorý na rozdiel od znenia návrhu v prvom čítaní výrazným spôsobom zasahuje do fungovania fondu. Široká filmová obec reprezentovaná profesijnými a záujmovými združeniami podpísanými pod týmto listom má zásadné výhrady voči navrhovaným zmenám zákona o Audiovizuálnom fonde, pretože podkopávajú princípy odborného a nezávislého rozhodovania o finančnej podpore slovenskej audiovízie."
Toto mi naozaj ako manipulácia alebo hystéria nepripadá. Pokračujem:
"Audiovizuálna tvorba na Slovensku prešla za ostatných pätnásť rokov veľkým vývojom. Po období stagnácie je vo výbornej kondícii. Slovenské filmy vidia v kinách každý rok státisíce divákov a diváčok, ďalšie milióny na televíznych obrazovkách, a zároveň sú oceňované aj v zahraničí. Po celom Slovensku fungujú desiatky filmových klubov a vďaka ústretovým podmienkam a vysoko profesionálnemu prostrediu sem čoraz častejšie prichádzajú nakrúcať medzinárodné produkcie. Najväčšiu zásluhu na tomto vývoji má Audiovizuálny fond, ktorý filmovému prostrediu poskytol systematickú finančnú podporu založenú na princípoch odbornosti a nezávislosti od politických reprezentácií. Navrhovaná novela zákona toto všetko ohrozuje. Zásadné zmeny sa týkajú rady AVF. Počet jej členov a členiek sa má zmeniť z pôvodných deväť na trinásť, pričom päť členov alebo členiek rady bude menovať ministerka kultúry bez návrhov z profesionálneho prostredia. Ministerka kultúry môže svojich zástupcov a zástupkyne v rade kedykoľvek odvolať bez udania dôvodu, čo môže vážne ovplyvniť nezávislosť ich rozhodovania. Rada má podľa predloženého pozmeňovacieho návrhu získať kompetenciu schvaľovať podporu projektom, ktoré odporučia odborné komisie. Na schválenie podpory bude potrebných deväť hlasov, čo znamená, že bez súhlasu ministerstvom volených zástupcov a zástupkýň schválenie podpory nebude možné. Kompetenciu schvaľovať podporu projektom dosiaľ patrila riaditeľovi fondu. Prenos kompetencie na radu nabúra princíp vyváženej deľby moci, na ktorom bol Audiovizuálny fond vybudovaný, pretože zúži moc do rúk jedného orgánu fondu na úkor ostatných. Ministerstvo kultúry sa podobne ako pri zákonoch o STVR a FPÚ snaží získať kontrolu nad žiadateľmi a žiadateľkami, aj nad obsahom diel podporovaných z verejných zdrojov. V prípade, že konkrétny projekt alebo konkrétny žiadateľ či žiadateľka nebudú ideologicky, politicky či z iných dôvodov vyhovovať záujmom ministerstva kultúry, ministerstvo bude môcť ich podporu blokovať. Priamy politický vplyv sa nebude týkať iba nakrúcania filmov, ale aj ich distribúcie, filmových festivalov, výskumných projektov alebo modernizácie kín.
Nutnosť rozhodnúť o podpore projektov a o voľbe či odvolávaní riaditeľa deviatimi hlasmi z trinásť namiesto obyčajnej väčšiny, môže značne obmedziť fungovanie fondu najmä v prípade, ak zloženie rady nebude kompletné, ako je to aj v súčasnosti, keď pre nečinnosť ministerstva kultúry ostáva od januára tohto roku jedno miesto v rade neobsadené." Krásne, by som podotkla.
"Rada AVF má zároveň získať možnosť rokovať neverejne, čím by odborná verejnosť prišla nielen o možnosť kontroly, ale zároveň by sa sťažilo zapájanie profesionálneho prostredia do fungovania fondu. V súčasnosti je každé rokovanie rady s výnimkou dvoch konkrétnych prípadov špecifikovaných v zákone verejné. Podľa navrhovanej novely by rada získala možnosť sama rozhodnúť o tom, že bude rokovať s vylúčením verejnosti, pričom tak môže urobiť bez udania dôvodu hocikedy a ak bude chcieť, teda vždy. Avizované zmeny ohrozujú životaschopnosť celého filmového priemyslu. Doba výroby jedného audiovizuálneho diela štandardne prekračuje rámec jedného volebného obdobia. Politicky motivované rozhodnutia ministerských nominantov a nominantiek môžu ohroziť vznik diel, ktorých výroba sa už začala a uvrhnúť do špirály neistoty novo podporené projekty, ktoré môžu prísť o podporu v budúcich produkčných fázach, keď dôjde k zmenám vo vláde po parlamentných voľbách. Pre ďalší rast slovenskej audiovízie je kľúčová stabilita výrobného a dotačného prostredia a tá sa vylučuje s tým, že o podpore projektov môže rozhodnúť politicky nominovaná časť rady fondu. Sme presvedčení, že zmenám, ktoré sa dotknú fungovania celého audiovizuálneho prostredia, by mala predchádzať široká odborná diskusia. Do diskusie o predmetnom pozmeňovacom návrhu však nebola odborná verejnosť vôbec prizvaná a poslanecký zbor dostal znenie návrhu k dispozícii pár hodín pred začiatkom rozpravy k nemu. Toto konanie nemožno vnímať inak ako účelové. Jeho cieľom nie je skvalitniť fungovanie AVF v prospech slovenskej audiovízie, ale zabezpečiť politický vplyv na jeho rozhodovacie procesy. Predložený pozmeňovací návrh, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o Audiovizuálnom fonde, ohrozí odborné a nezávislé rozhodovacie procesy v AVF a tým negatívne ovplyvní celé slovenské audiovizuálne prostredie. Vyzývame vás, aby ste predmetný pozmeňovací návrh neprijali. V mene filmovej a kultúrnej obce Slovenská filmová a televízna akadémia, Asociácia slovenského dokumentárneho filmu, Asociácia scenáristov slovenskej audiovízie, Asociácia nezávislých producentov, Asociácia producentov animovaného filmu, Asociácia slovenských kameramanov, Asociácia slovenských filmových strihačov, Únia filmových distribútorov, Združenie prevádzkovateľov kín, Slovenská asociácia producentov v audiovízii a platforma Otvorená kultúra!"
Ja by som povedala, že to je dosť široký zoznam organizácií, profesijných, odborných organizácií v audiovízii, ktorí tu vyjadrujú veľmi konkrétne námietky, a zároveň hovoria, že s nimi nikto o tom nerokoval. My sme tu včera počuli, že vraj s nejakými producentami niekde sa hovorilo, a že teda oni nejakým spôsobom s tým budú vedieť žiť. Síce im to nepomôže, ale ani nezhorší. Ja si myslím, že tento list a pod ním desať alebo koľko som tých organizácií prečítala, majú diametrálne odlišný názor a postoj k tomu, že by sa bolo s niekým rokovalo.
Takže, vážení kolegovia, kolegyne, vážená pani spravodajkyňa, naozaj po prečítaní tohto listu podľa mňa žiaden súdny človek, ktorému záleží na kultúre v tejto krajine, ktorému záleží na filmovom priemysle, či už preto, lebo je bývalou ministerkou kultúry, alebo preto ako ja, obyčajný človek, čo som iba obyčajná filmová fanúšička a rada chodím do kina, vás prosím, nerobte toto a stiahnite tento návrh zákona.
Ďakujem. (Potlesk.)

Viete, ja už som to tu včera vo svojej rozprave nazvala veľkým znakom upadajúcej legislatívnej kultúry, a to, akým spôsobom bolo teraz vlastne otvorené to druhé čítanie, čo sa tu deje, ja už aj veľmi ťažko hľadám nejaké právnické a odborné slová. Verím tomu, že aj vám, pani spravodajkyňa, to asi nie je príjemné, pretože naozaj tu máme poslanecký zákon, ktorý je menený z ničoho nič v druhom čítaní ďalším poslaneckým návrhom zákona len tak, prosto obsahuje ustanovenia, ktoré zásadne menia Audiovizuálny fond. A keď sa proti tomu zdvihne vlna kritiky, tak tu príde pani ministerka a namiesto toho, aby teda povedala, že ten zákon bude stiahnutý a nejakým spôsobom prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, tak sa otvorí druhé čítanie, aby sa vyňali nejaké, nejaký bod na osobitné hlasovanie. A teraz sa len obávam toho, že ak, nedajbože, bude tento zákon aj s tým pozmeňovacím návrhom pána Farkašovského schválený, tak nakoniec ešte sa bude snáď tvrdiť, že tu nejaká odborná diskusia o tom prebehla, lebo tu bolo zopakované druhé čítanie, a to už podľa mňa bude úplne že ad absurdum. Ešte nám včera aj pán Michelko povedal, že vlastne nesúhlasí s týmto procesom a robí iným fackovacieho panáka. A to ja už naozaj neviem, že to vám fakt nevadí, že užívať si tú kritiku za niečo, čo spôsobil niekto iný s vedomím, že kultúrna obec toto nechce a že idete proti ich záujmom, veď možno pani ministerka nebude pôsobiť v tej obci, ale ja verím, že aj pani spravodajkyňa, aj pán Michelko, ako včera hovoril, tak sú ľudia z kultúry a malo by im záležať na tom, ako toto celé vyzerá.

Ďakujem za reakcie.
Ja by som v prvom rade chcela povedať, že to, že sa nám niečo nepáči, alebo nechceme, ešte neznamená, že to môžeme aj zákonom zakazovať. Môžeme to morálne a eticky odsúdiť, ale nemáme právo obmedzovať právo na zhromažďovanie a ďakujem vám, pán poslanec Glück, že chcete chrániť aj miesto môjho obydlia, ja som však do verejnej sféry vstupovala s tým, že viem, že ako politička musím niesť vyššiu mieru zasahovania do môjho súkromia alebo do mojej osoby ako bežný občan alebo občianka. Toto je normálny štandard potvrdený aj štandardnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. K ostatným pripomienkam chcem ešte povedať teda, že Benátska komisia je komisia, ktorá podáva právny výklad k návrhom zákona, rozhodne sa nebude vyjadrovať k nejakým demonštráciám, to si asi vyjasnime. A k zvyšku by som chcela povedať aj, aj vám, pán Gašpar, aj vám, pán Glück, že prosím vás, naozaj ja sa snažím vždy všetky moje príspevky ako aj tento, ani som nevyužila desať minút, aby ste to nechápali ako nejakú účelovú obštrukciu, viesť odborne a argumentovať právne a naozaj ja nemám chuť sa zapájať do týchto diskusií, že kde ste boli vtedy a vtedy, keď nejaká vláda robila toto a toto.
Tak vás len chcem so všetkou úctou a rešpektom poprosiť, že keď ja takto diskutujem, aby ste na mňa mali faktické poznámky, ktoré sú vecné a odborné, lebo potom tu prosto zbytočne vyvolávame takéto veci, ako sme tu pred chvíľou mali a na tom ja úmysel a zámysel nemám.
Ďakujem za pochopenie. (Potlesk.)

Ďakujem.
Ja sa chcem v krátkosti vyjadriť k jednému bodu vlastne pozmeňovacieho návrhu, a to je teda ten zákaz demonštrácií pred domami funkcionárov, alebo ľudí s výkonom povolania ktorých tá demonštrácia súvisí, ako som tu už krátko hovorila aj v druhom čítaní. Ja považujem osobne túto konštrukciu v navrhovanom jednak v pôvodnom zákone aj to, ako to bolo zmenené týmto, týmto pozmeňovacím návrhom vlastne zo správy gestorského výboru za veľmi a mimoriadne problematickú.
Chcem uviesť, že naozaj si uvedomujem, aké dôvody k tomu viedli, vnímam tú dlhotrvajúcu diskusiu o tom, že sa nám nepáčili protesty pred domami lekárov, že je to prosto obmedzujúce pre ľudí, keď pred domom, kde býva nejaký verejný funkcionár alebo ktokoľvek, vlastne sa protestuje, že tí ostatní ľudia majú pocit nejakého príkoria. Častokrát podľa toho na strane akej morálno-politicko-etického spektra stojíme, sa nám dôvod tej demonštrácie môže javiť ako neetický, nemorálny, môžeme mať k nemu celý rad výhrad a to je úplne v poriadku. Čo nie je v poriadku je, že chceme tieto výhrady pretaviť do kogentného ustanovenia, ktoré prikáže vlastne obciam takéto zhromaždenie zakázať. A ja som si k tomu robila naozaj veľmi podrobný výskum, pretože som chcela ako keby dať do kritiky aj tento môj názor, kde vychádzam z toho, že zásahy do slobody zhromažďovania naozaj musia byť individuálne, musia byť primerané, musia splniť ten test primeranosti, o ktorom hovoria aj naše ústavné orgány aj Európsky súd pre ľudské práva. A chcela som ten môj názor skonfrontovať s tým, že či vôbec je možné kogentne povedať, že sa nemôže protestovať pred obydlím nejakého funkcionára pre výkon jeho povolania a nenašla som jediný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva alebo výkladové pravidlo Benátskej komisie, ktoré by toto umožňovalo. A priznávam, tá diskusia o tom, že či takéto niečo je možné, je momentálne živá, je momentálne živá v politike na Slovensku, v politike v Spojených štátoch amerických aj v politike vo Veľkej Británii, kde ako vieme, tiež došlo k útokom na politikov aj k zavraždeniu vlastne poslankyne. Ale nikde, ani z jednej tejto diskusie, keď si to vyhľadáte, takzvaný residential picketing, nevyšlo žiaden právny názor, ktorý by povedal, že môže zákonodarca kogentným spôsobom takto upraviť a zasiahnuť do zhromažďovacieho práva.
Preto považujem za mimoriadne dôležité, aby som na to v tomto treťom čítaní opätovne upozornila, pretože my tu v rýchlosti v skrátenom legislatívnom konaní schvaľujeme lex atentát, ktorý výrazným spôsobom zasahuje do zhromažďovacieho práva, kde za normálnych okolností podľa mňa mal byť vytvorený priestor, aby sme si k týmto zásahom minimálne vypýtali názor Benátskej komisie, ktorá takýmto spôsobom sa vyjadrovala aj k iným návrhom zákonov v iných členských štátoch Rady Európy, keď sa mali týkať zhromažďovacieho práva. A ak by sme toto boli urobili, podľa mňa by sme mali oveľa väčšie garancie, že to, čo tu dnes prijmeme, obstojí ústavnoprávne aj v prípadnom konaní pred ESĽP, ak by nejaký zvolávateľ zhromaždenia pred domom politika, alebo iného verejného funkcionára to chcel neskôr napadnúť.
Čiže moja rozprava v tomto bode naozaj vedie k tomu, aby sme sa minimálne v tomto bode kriticky zamysleli, či robíme dobre a že či nejdeme príliš rýchlo riešiť vec, ktorú by sme mali riešiť veľmi opatrne a s nejakým autoritatívnym názorom inštitúcií, ktoré k tomu majú čo povedať a nie takto v rýchlosti skrátene a vlastne zakazujúcim spôsobom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem ti, Lucia, aj za to odcitovanie konkrétneho prípadu. Ja musím povedať za seba, že ako človek, ktorý dlhodobo sa venuje imigrácii a skôr som teda stála vždy na strane ľudí, ktorí žiadali o naše štátne občianstvo a videla som, čo to pre nich znamená, tak som zároveň človek, ktorý vždy bol v takom odpore voči, voči tým dôvodom pre stratu štátneho občianstva. Naozaj mi to príde, že štátne občianstvo je tak výsostne unikátny a intímny zväzok medzi človekom a krajinou, že jeho strata by mala nastať iba v prípade, ak si to výslovne tento človek želá. A že tie dôvody pre nedobrovoľné, násilné odobratie alebo stratu štátneho občianstva by naozaj mali byť len tie, keď bolo získané nejakým podvodom, alebo teda dobrovoľne človek takúto vôľu vyjadrí. A práve tento náš návrh zákona, ktorý rieši stratu štátneho občianstva pri nadobudnutí štátneho občianstva v prípade zväzku, ktoré naša krajina neuznáva, to mne príde ako mimoriadne krutý spôsob, akým sa doslova náš štát vysmieva queer ľuďom, vlastným štátnym občanom, ktorí sú štátnymi občanmi od narodenia tejto krajiny, len preto, že sa rozhodnú a že prosto stretnú lásku svojho života v zahraničí a nadobudnú aj štátne občianstvo svojho partnera alebo partnerky. Vlastne nedobrovoľne stratia slovenské štátne občianstvo. Že naozaj je to jednak forma trestu a je to ako keby ešte pridanie toho ťažkého kríža, ktorý si nesú celý život na Slovensku. Kedy nedobrovoľne v podstate sa zasiahne do ich identity, do ich totožnosti, pretože pre mňa ako pre Slovensku je to štátne občianstvo tiež veľmi dôležité. Neviem si ani predstaviť, že by ma niekto zbavil štátneho občianstva a musela by som si vyberať.
Čiže apelujem na kolegov, aby sa naozaj zamysleli, v akej situácii sú títo ľudia a aby tento zákon... (Prerušenia vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Ja si dovolím len posledné slovo teda k tejto veľmi krátkej rozprave. Verím tomu, že aj keď ste teda nemali žiadne faktické pripomienky zo strany našich koaličných partnerov, že naozaj chápete vážnosť situácie a naozaj aj pre vás sú dôležité hodnoty demokracie, obrany ľudských práv a presadzovania právneho štátu a že v tomto smere sme schopní ako Národná rada Slovenskej republiky vyslať v tento deň signál, že si uvedomujeme, že aj iní ľudia na Slovensku, ktorí dennodenne vlastne nemajú také privilegované postavenie ako my poslanci a poslankyne a verejní funkcionári, ale dennodenne pracujú na tom, aby v našej republike naozaj boli dodržiavané ústava, zákony, zaznieval kritický hlas, že si ich prácu vážime a že veľmi tvrdo odsudzujeme akékoľvek útoky, ktorých cieľom je ich zamlčanie a zastrašovanie. Pretože práve kritické médiá a občianska spoločnosť, ktorá je aktívna, ktorá je nebojácna, ktorá je odvážna, sú podľa môjho názoru kostrou, chrbtovou kosťou vlastne celej našej spoločnosti a na nich sa vlastne láme demokracia. Bez nich demokracia a sloboda naozaj nemôže byť.
A myslím si, že pre všetkých z nás by malo byť dôležité, aby sme sa čo najviac snažili ich chrániť, podporovať a vytvárať také zákonné prostredie, ktoré v prípade, ak budú čeliť v snahe o umlčiavanie a zastrašovanie, sa výrazným a jasným spôsobom s páchateľmi takýchto činov vysporiada. Ďakujem.
Preto na vás chcem znova apelovať, aby ste tento náš návrh posunuli do druhého čítania, aby sme o ňom mali väčšiu diskusiu. Ďakujem.

Ďakujem, Lucia.
Ja by som ešte chcela v nadväznosti na príspevok mojej spolupredkladateľky doplniť, že v rámci nášho návrhu novely Trestného zákona v tejto súvislosti zavádzame aj novú skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania, ktorá vychádza vlastne práve z článku 9 Smernice Európskeho parlamentu a rady o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, ktorú by sme mali ako Slovenská republika v nasledujúcich dvoch rokoch implementovať a v našom práve doteraz chýba.
Čiže naozaj sme sa rozhodli reagovať na túto tému komplexne, všimnúť si jednak ľudí, ktorí pre svoje povolanie čelia útokom a nadizajnovať tú zmenu, tú novelu Trestného zákona tak, aby tieto útoky boli jednak osobitným postihované ako osobitný motív a jednak, aby ženy mali osobitnú ochranu v rámci tohto trestného činu, ktorý sa práve venuje tomu online kybernetickému násiliu. Pretože si myslíme, že tá spoločenská situácia je tak vážna, že nie je dôvod čakať dva roky v rámci transpozičnej lehoty, ale túto úpravu by sme mohli prijať už teraz a výrazným spôsobom by to zlepšilo situáciu žien, ktoré takémuto typu násilia čelia.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Spoločne s kolegyňou Luciou Plavákovou predkladáme na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon.
Naším cieľom je reagovať na spoločenskú situáciu, ktorá priniesla nárast útokov voči ľuďom, ktorí pracujú vo verejnom priestore, či už ide o ľudí, ktorí sa venujú napríklad presadzovaniu a ochrane ľudských práv, pracujú v médiách alebo v mimovládnych organizáciách. V minulosti zase sme videli, že takéto útoky smerovali voči ľuďom z medicínskeho prostredia počas pandémie Covid-19.
Bližšie vysvetlím ciele a dôvody tohto nášho návrhu zákona v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

No, ja znova musím len nadviazať na Beu a povedať, že mňa napríklad ako ženu naozaj veľmi uráža, že keď čokoľvek chceme zmeniť, či už teda je to moje priezvisko alebo čokoľvek iné, čo sa považuje za historicky afiliované so ženstvom na Slovensku, tak za to schytávame v podstate kritiku a obviňovanie, že nie sme buď dostatočne slovenskí, alebo že to nechce dostatočne veľa žien, ako keby toto malo byť nejaké kritérium. Už len ľudia, ktorí sa tu v rámci tejto rozpravy, moje kolegyne, vyjadrili o tom, aké problémy mali pri prechyľovaní alebo neprechyľovaní svojho súčasného alebo minulého priezviska, alebo tie ženy, ktoré sa nám ozvali, sú dostatočnou vzorkou toho, že na Slovensku existujú ženy, ktoré prosto majú problém s prechyľovaním svojho priezviska, chceli by to inak a nechcú byť diskriminované vo vzťahu k ostatným ľuďom, že keď nechcú mať prosto to priezvisko prechýlené, tak musia urobiť o jeden, dva, tri kroky naviac oproti všetkým ostatným a musia ešte aj vyhlásiť, že formálne menia svoju národnosť. To je presne príklad úplne učebnicový toho, keď sa s niekým nerovnako zaobchádza a je to vlastne porušenie ústavného princípu, a zároveň aj práva na súkromný život. A jediné vlastne, čo týmto návrhom zákona chceme priniesť, je zrovnoprávnenie žien, ktoré chcú mať možnosť vybrať si, či budú mať za priezviskom -ová, alebo nebudú mať. To je celé.
Ďakujem.