18. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ja len veľmi krátko. Ja sa chcem všetkým poďakovať za túto rozpravu, ktorá tuná bola v tomto pléne pred voľbou riaditeľa, ktorá iste je nesmierne dôležitá pre každého, ako bude nasledujúcich päť rokov kreovaná verejnoprávna RTVS.
Ja len chcem povedať, že ja som veľmi rád, že sa menia aj v podstate postoje a názory na verejnoprávnosť za tých ix rokov od samostatného Slovenska, od roku ’93. Aj tí, čo kedysi hovorili, že tá verejnoprávnosť je nepotrebná a treba s ňou čosi robiť, ako napríklad pán Dostál, aj dnes už má iný názor na verejnoprávnosť a myslím si, že v nejakej takej debate pri okrúhlom stole by možno vyšli najavo aj iné okolnosti, prečo má ten iný názor a prečo tú verejnoprávnosť skutočne treba aj v rámci verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu.
Ja sa ale vrátim k tejto RTVS, niekdajšej Slovenskej televízii a niekdajšiemu rozhlasu a myslím si, že aj z tohto miesta a pri tejto voľbe a v tomto čase treba povedať veľké ďakujem všetkým zamestnancom, ktorí v tej televízii, v rozhlase a dnes v RTVS boli, a poďakovať sa im za to, že sú. Lebo konkrétne Slovenská televízia prebehla neskutočnými, ale skutočne neskutočnými otočkami a hrozil tuná, opäť mi to pán poslanec Dostál potvrdí, lebo bol pri tom, privatizácia druhého programu, kde, dovolím si tvrdiť, aspoň tak sme sa o tom bavili, pán Dostál bol toho zástancom v istom období, dva razy hrozila privatizácia druhého programu. Prvý raz za vlády pána Mečiara, druhý raz za vlády pána Dzurindu. V jednom prípade tomu zabránila rada, v ktorej som bol, a osvojila si tzv. vtedy Ftáčnikovu novelu, vtedy som nebol v parlamente. Ale to bola veľmi vážna situácia, veľmi vážna situácia, pretože sa blížil vtedy koniec jedného volebného obdobia. A druhý raz, druhý raz za vlády Mikuláša Dzurindu tiež toto hrozilo a dokonca tá strana, v ktorej bol pán Dostál, toho bola akýmsi nositeľom vtedy. Však? To OKS vtedy ako o týchto veciach hovorilo veľmi, veľmi, veľmi oficiálne dokonca, aj teda neoficiálne. Tá privatizácia tuná hrozila. Nestalo sa tak. Dneska sú páni v parlamente v iných stranách, samozrejme, niektorí v druhej, tretej, štvrtej a neviem koľkej a ich názory sú, samozrejme, iné. Však, pán poslanec Osuský? Aby som bol konkrétny. (Reakcia z pléna.) V koľkých stranách ste to boli a v koľkých stranách ste to teraz ešte? No. Ja som amatér popri vás. (Reakcia z pléna.) To vám hovorím celkom vážne, celkom vážne, celkom vážne.
V tom roku ’93 dostala prvý zásah Slovenská televízia preto, lebo absolútne nebola pripravená na samostatné Slovensko, absolútne nebola pripravená na to, že v tomto prostredí má nejakým spôsobom existovať, a po rozdelení Československa Slovenská televízia jednoducho nemala čo vysielať. Rozhlas bol na tom trošku lepšie. Udržala sa. Druhý zásah prišiel vlastne v ’95. roku, keď vznikol, vznikol tzv. duálny mediálny priestor, kde vstúpila prvá súkromná televízia Markíza a Slovenská televízia okamžite, niečo podobného sa dialo aj s rozhlasom, ale v menšej miere, Slovenská televízia okamžite stratila penzum reklamy a začala sa vtedy dostávať do finančných problémov. Posledným riaditeľom, kde televízia tento problém nemala, bol riaditeľ Stadtrucker a programový riaditeľ bol pán profesor Mistrík. Vtedy to bolo, to boli posledné dni Slovenskej televízie, keď nemala finančné problémy, resp. keď nebola v tých rôznych červených číslach. Taká je pravda.
Nasledovali rôzne úvahy o privatizácii. Nasledovalo nesčetné množstvo riaditeľov s takými a onakými teóriami a stále nebolo vyriešené, ako Slovenská televízia a Slovenský rozhlas budú existovať. Samozrejme, s tou kultúrou, vtedy tou kultúrou istou časťou verejnosti nechceného slovenského, nechcenej Slovenskej republiky, medzi ktorých, samozrejme, zase patril môj kolega starý pán poslanec Osuský, ktorí kreovali všetky svoje názory podľa toho, v akom prostredí žili. To je úplne legitímne, to nie je výčitka. To je len konštatovanie, aby sme teda pochopili aj verejnosť, ktorá v tomto prostredí žila.
V tomto žila verejnoprávna televízia, ktorá bola v istom období samostatnosti sama v rámci médií zástancom Slovenskej republiky. Taká je pravda. Aj v dobrom, aj v zlom. Pochopiteľne, aj s vecami, ktoré moc s tou verejnoprávnosťou nesúviseli. A verte mi, že ako tie, tie veľké debaty na výbore pre kultúru, ktoré vtedy boli, si dosť dobre, vtedy, pamätám, a možnože keby o tom niekto napísal knižku, tak by sme to nedeformovali tak, ako sa to deformuje teraz ústami práve tých, ktorí to vtedy zažili a ktorí boli na druhej strane. Ale dnes to nie je pravda, samozrejme. Dnes je situácia iná, lebo tí dotyční sedia v iných stranách. A tie strany akosi rozmýšľajú úplne inak. Už rozmýšľajú kultúrne. Vtedy to bolo nekultúrne.
Takže vďaka Slovenskej televízii, vďaka Slovenskému rozhlasu, vďaka aj RTVS. Preto, lebo naozaj to bol, to bol veľký zásah do, to bol veľký zásah do štruktúry televízie a rozhlasu, a keď vznikol tento, tento návrh zákona, podľa ktorého je aj v súčasnosti táto voľba, my sme to nejako nekomentovali, my sme za tento zákon nehlasovali vtedy a priznám sa, že do dnešného dňa ja si myslím, že spojenie rozhlasu a televízie nie je dobré. Ale to je môj osobný názor, mám na to, samozrejme, svoj subjektívny pohľad, nemusia so mnou mnohí súhlasiť, ale proste je to tak. My sme sa rozhodli jednoducho tento zákon nemeniť a skutočne si objektívne zistiť, ako to povedal aj pán poslanec Viskupič, že teda čo z tohoto všetkého vznikne.
Teraz je naozaj situácia, keď, myslím si, že v novom prostredí, v kultúrnom prostredí sa opäť môžeme pozrieť na tento zákon o RTVS a môžeme ho novelizovať. A môžeme ho novelizovať zase po debate v tomto pléne a určite nie politicky, lebo tam sa nedohodneme nikdy. Máme každý skúsenosti profesné aj s televíziou, aj s rozhlasom, vieme isté veci porovnávať. Sú tu mnohí ľudia, ktorí pracovali v televízii alebo v rozhlase. Je naozaj s čím porovnať, len, prosím vás, nedávajme do toho stále tú istú politiku, ktorá tu bola. Presne toto tuná bolo pred piatimi rokmi, desiatimi rokmi, proste toto jednoducho nemá význam. Naozaj prišla doba, keď treba novelizovať tento zákon, pozrieť sa naňho, ale dnes, bohužiaľ, musíme podľa tohto zákona voliť riaditeľa, či sa to niekomu páči alebo nepáči, je to politická voľba, lebo je v tomto parlamente, a ten riaditeľ bude zvolený. Dostane dôveru či už v prvom kole, alebo v druhom kole, a keď sa tak nestane, tak opäť do piatich dní musím urobiť výzvu ako predseda výboru a spolu s výborom musíme zopakovať celý ten trojmesačný kolotoč.
Neviem, uvidíme, ako sa situácia vyvinie, a ja len, ja len dúfam, že nový riaditeľ bude zvolený. Akýkoľvek nový riaditeľ bude zvolený a bude môcť pokračovať vo všetkom tom dobrom, čo bývalý riaditeľ spravil. Poďakovali sme sa na výbore riaditeľovi, ktorý dal úplne inú tvár Slovenskej televízii a Slovenskému rozhlasu, čo je veľmi dobré. Len dnes končí funkčné obdobie a je to prvý riaditeľ od roku 1993, ktorý skončil s plným mandátom.
Takže ďakujem ešte teraz verejne skutočne všetkým zamestnancom aj pánovi riaditeľovi, všetkým tým, ktorí sa podieľali na tom, že päť rokov tá televízia tak existovala s rozhlasom, ako existovali, a ideme ďalej. A či to bude v tajnej voľbe alebo vo verejnej voľbe, ktorú si odsúhlasíme, to je len vec poslancov. Len vec poslancov, ktorí zahlasujú, a predpokladám, že tak to bude aj rešpektované, lebo tak to v tej demokratickej spoločnosti existuje.
Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem a prajem vám zdravý rozum a pevnú ruku. Všetko dobré!

Pán predseda Národnej rady Danko, ja vás žiadam, aby ste pri najbližšom hlasovaní dodržiavali rokovací poriadok. Pán podpredseda Glváč sa tu neustále hlásil s procedurálnym návrhom a vy ste mu ani raz neudelili slovo. (Smiech v sále.)

Ďakujem pekne. Kolegom z výboru na kontrolu činnosti NBÚ pripomínam, dnešné zasadnutie výboru 13.15 hod.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Dovoľte mi tak isto pripomenúť, výbor o 13.00 hod., kolegovia z európskeho výboru, v miestnosti č. 149. Ďakujem.

Takisto pripomínam, dnes výbor pre financie a rozpočet o 13.00 hod. Ďakujem pekne. (Ruch v sále.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja len pripomínam, vážené kolegyne, kolegovia, že dole vo foyer je akcia, ktorú poriadia výbor pre zdravotníctvo v spolupráci s obezitologickou spoločnosťou, môžete si dať zmerať body mass index, krvný tlak, cholesterol, ste srdečne pozvaní. Ďakujem.

(Dvojminútová prestávka.)

(Po prestávke.)

Vážený pán predseda, vážený pán predkladateľ, vážené kolegyne a kolegovia, pán poslanec Fecko predkladá ďalší z návrhov, ktoré sa týkajú územnej samosprávy, v minulosti to bol tzv. laznícky zákon týkajúci sa roztrateného osídlenia, pri ktorom sme tiež zviedli istú debatu, a teraz ide o novelu zákona o obecnom zriadení týkajúcu sa zjednodušenia procesu delenia obcí alebo v tomto prípade skôr miest.
Oba návrhy pána poslanca majú jedno spoločné, idú v protismere k tomu, čo územná samospráva na Slovensku potrebuje ako soľ. Oba idú proti municipalizácii, teda proti myšlienke združovať obce do rozpočtovo a kompetenčne silnejších samosprávnych celkov. Na Slovensku máme aktuálne približne 2 900 miestnych samospráv, teda obcí, miest a mestských častí, z nich dve tretiny majú menej ako tisíc obyvateľov. Rast počtu malých obcí po roku 1989 u nás zastavila až novela zákona o obecnom zriadení v roku 2001, a to ustanovením § 2a ods. 5, podľa ktorého odvtedy platí, že obec sa môže rozdeliť, ak nové obce budú mať katastrálne územie alebo súbor katastrálnych území tvoriaci súvislý územný celok s najmenej tritisíc obyvateľov, ak urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami obce. Obec nemožno rozdeliť, ak do rozvoja odčleňovanej obce boli vložené investície, od ktorých je závislá celá obec.
Napriek zastaveniu ďalšej fragmentácie na úrovni miestnej samosprávy touto novelou v roku 2001 naďalej platí, že na Slovensku prevládajú populačne malé obce, ktoré majú malé rozpočty, a teda veľmi obmedzené možnosti rozvíjať obec a jej územie a vynakladať dostatočné prostriedky na služby, ktoré obecná samospráva má poskytovať svojim obyvateľom. Malé obce vynakladajú na správu, teda na chod úradu, ak si ho vôbec môžu dovoliť, plat starostu aspoň na čiastočný úväzok a nejakého úradníka aspoň na čiastočný úväzok často i polovicu zdrojov, ktorými disponujú. Počtom obyvateľov malé a rozpočtovo slabé samosprávy nie sú schopné plniť pre svojich občanov neraz i základné úlohy.
Tento problém by sme mali riešiť systémovo, komunálnou reformou, municipalizáciou, teda nie ďalším drobením obcí, ale ich spájaním do silnejších samosprávnych celkov, iným prerozdelením financií medzi centrálnou vládou a samosprávami, a to nie na úkor samospráv, ako je to dnes, ale na úkor centrálnej vlády a následne, ak chceme mať zábezpeku, aby sa municipality rozvíjali rovnomerne a rovnomerne sa starali o rozvoj celého územia, môžeme diskutovať o tom, akými nástrojmi to chceme docieliť. Jedným z nich je napr. participatívne rozpočtovanie, ktorým je možné samosprávu zaviazať, aby časť rozpočtu obce preinvestovala podľa dohodnutého kľúča v tej-ktorej časti municipality po konzultácii s občanmi tej-ktorej časti obce.
Vráťme sa ale od komunálnej reformy a municipalizácie k predloženému návrhu novely zákona o obecnom zriadení. Ak by sme návrh pána poslanca prijali, neželaným dôsledkom by mohla byť situácia, že z veľkého počtu obcí na Slovensku by sme mali ešte väčší počet obcí. Keďže pán poslanec nenavrhuje, aby sa zrušilo zákonné obmedzenie, ktoré hovorí, že odčlenená obec musí mať aspoň tritisíc obyvateľov, ale zároveň navrhuje, aby o odčlenení v referende rozhodovali len občania tej časti obce, ktorá sa chce odčleniť, dôsledkom jeho návrhu by nebol ďalší nárast už i tak veľkého počtu malých obcí, ale mohla by to byť lavína referend o odčleňovaní okrajových mestských častí od miest.
Miestne referendum o odčlenení by sa podľa tohto návrhu nemalo konať v celom meste ako je to dnes, ale len v tej časti, časti mestskej alebo časti obce, ktorej aspoň 60 % oprávnených voličov sa v petícii vyjadrilo, že, že chcú odčleniť príslušnú mestskú časť. Malou zábezpekou proti tejto lavíne, ktorá je do návrhu zakomponovaná, je doplnenie ustanovenia § 2 ods. 5 v prvej vete, v jej závere, o tom, že obec sa môže rozdeliť, ak nové obce budú mať katastrálne územie obce alebo súbor katastrálnych území tvoriacich súvislý územný celok s najmenej tritisíc obyvateľov, ak urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami obce, ak cesta spájajúca odčleňovanú časť obce s obcou, ktorá je súčasťou, ktorá je súčasťou, vedie cez inú obec. Čiže navrhuje sa, aby sa od mesta mohla odčleniť taká časť obce, ktorá má aspoň tritisíc obyvateľov, a zároveň platí, že cesta spájajúca odčleňovanú časť obce od mesta, vedie cez inú obec. Treba doplniť, čo nezaznelo alebo nezaznieva tu explicitne, že toto ustanovenie je akoby šité na mieru v Nižnej Šebastovej, v ktorej pán poslanec Fecko žije, ide o mestskú časť Prešova, ktorá má približne tritisíc obyvateľov, a s centrom Prešova ju spája cesta, ktorá vedie cez dnes už samostatnú obec Ľubotice, ktorá v minulosti bola taktiež súčasťou mesta. Už sme tu viackrát aj na tejto schôdzi, aj na minulej schôdzi, hovorili o tom, že zákony by mali mať všeobecnú platnosť, teda mali by stanovovať nejaké všeobecné, všeobecné pravidlá.
Tento návrh zákona vzhľadom k tomu špecifiku, o ktorom som hovoril, by sme pokojne mohli nazvať lex Nižná Šebastová, tak ako sme tu v utorok mali lex Raši, včera lex Krajniak, či lex Babiš, dnes tu máme lex Nižná Šebastová. Nie je to, samozrejme, také účelové menenie pravidiel hry, ako nám tu predvádza vládna koalícia, ale tiež to je zákon akoby šitý na mieru, na mieru jednej konkrétnej mestskej časti. A ja súhlasím s pánom poslancom, že zákon o obecnom zriadení si vyžaduje zmeny aj nastavenie pravidiel pre fungovanie samosprávy si vyžaduje, si vyžaduje významné, významné zmeny, tá situácia nie je uspokojivá, ale tá správna cesta by podľa môjho názoru bola komplexná, komplexná novela zákona o obecnom zriadení.
Onedlho tu budeme mať novelu, ktorú nám ponúkne ministerstvo vnútra, v ktorej upieklo iba so ZMOS-om, teda bez širšej konzultácie a systémové zmeny by mali smerovať nie k vytváraniu predpokladov a podmienok pre jednoduchšie drobenie už existujúcich celkov, teda miest a obcí, ale práve naopak k spájaniu tých menších do väčších častí, k municipalizácii, ku komunálnej reforme.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán kolega, áno, ja neskrývam, dávam to asi štvrtýkrát alebo piatykrát. Tí kolegovia, ktorí tu boli aj v minulom volebnom období, vedia, že je to o aj tej našej časti, preto som tam ešte aj dával tie ďalšie podmienky, pretože vyzerá, že tie štyri podmienky nestačia podľa všetkého, aby sme to referendum urobili tak, ako by to malo byť v tej nespokojnej časti. A ako to nazveme, to je jedno, každopádne aj pán Fico povedal, že keď iba jednému občanovi, tuto, z tohto pléna povedal, keď iba jednému občanovi novela zákona pomôže, stojí za to, aby sa s ním zapodieval parlament. Tak ja tlmočím iba názory pána premiéra, ktorý momentálne vládne a v programovom vyhlásení tu to predniesol. Tritisíc obyvateľov, je to málo? Je to málo? Veď my sme vlastne povedali, že pre Slovenskú republiku bude tritisícčlenný kolektív životaschopný, pán kolega, a povedal som to v roku 2001, jak ste povedali, že to bolo ako prijatá novelou. To znamená, buď povedzme, že vôbec sa nemôže deliť, a je to vybavené, alebo keď sa môže deliť, tak nie iba de iure, ale aj de facto, lebo v živote, keď sa referendum robí v celom meste, sa predsa táto časť neodtrhne. Veď to predsa má svoju logiku, dúfam a ja hovorím, ja nechcem deliť. Áno, som za spájanie, ale hovorím Slovenská republika povedala, že tritisícčlenná partia už je tá, ktorá sa uživí sama. Tak povedzme, že nie, a povedzme, že tam je iba stočlenná partia, alebo desaťtisíc, jak majú Nemci, alebo dajme dvadsaťtisíc a potom povieme, v poriadku. Alebo to celkom vyhoďme z toho, že sa nemôže deliť nič, a potom budeme mať jedno veľké mesto, ktoré sa bude volať Slovensko, a budeme tam mať všetky spojenia a je to vybavené.
Takže, vážení, ja teraz hovorím, že to je krivda socializmu, a demokracia by mala tieto krivdy odstraňovať. A to nie sú, pán kolega, jak som povedal v rozprave, to nie sú státisíce ani desiatky, ani stovky, to je, možnože napočítam do tridsať takýchto mestských častí, ktoré sú cez tento, cez túto novelu by boli v stave robiť tie referendá, to nebude celá lavína... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ja by som chcela podporiť vystúpenie kolegu Ondreja Dostála, pretože ja osobne mám tiež skúsenosť s tým, že je veľmi nešťastným krokom, ak sa na Slovensku drobia obce namiesto toho, aby sa spájalo územie, na ktorom ľudia žijú a na ktorom sa spravujú veci verejné, do vyšších celkov, do nejakých väčších zoskupení.
Ja sa dlhodobo venujem aj reforme vzdelávaniu, vzdelávania, ktorá ma priviedla celkom spontánne a prirodzene aj ku komunálnej reforme, k potrebe komunálnej reformy, takže teraz v tej faktickej nechcem o tom hovoriť zoširoka, ale, ale dovolím si povedať, že je veľa problémov aj pre takéto malé obce, ktoré súvisia s dobrou správou veci verejných, ja v tom plne podporujem Ondreja Dostála a som rovnakého názoru, že by sa obce nemali takýmto spôsobom drobiť a už vonkoncom nie, ak sú vedené takýmto jedným konkrétnym príkladom tie, tie novely zákonov. A nechcem teraz handrkovať sa o počty, ale ja si nemyslím, že je automatickým pravidlom, že trojtisícová obec je už životaschopná, ja poznám veľa obcí, ktoré majú problémy napr. s užívaním škôl a podobne, to nie sú také jednoduché veci.
Takže len toľko som chcela povedať.

Ďakujem obom kolegom za reakcie a kolegyni Zimenovej za podporu.
Pán poslanec Fecko, veď pokojne diskutujeme. Toto je vec, na ktorú máme iný názor evidentne. A to, čo povedal pán premiér Fico, že keď novela zákona pomôže aspoň jednému občanovi, tak to stačí a treba ju prijať. No, to znie pekne, ako taká teoretická téza, ale v praxi to tak nikdy alebo skoro nikdy nie je. Lebo, lebo keď niekomu pomôžete, druhému uškodíte. Keď niekomu vyhoviete, druhého nahneváte. Keď niekomu pridáte, druhému zoberiete alebo odniekadiaľ musíte zobrať. To, čo ste pomenovali vo svojom príspevku, teda tá hranica 3-tisíc, no áno, mali by sme sa o tom baviť, že tých, či tých, či tých 3-tisíc obyvateľov je dostatočná hranica, či to, či to nie je príliš málo, či by sme nemali smerovať k tomu, aby sa, aby sa, aby sa to zvýšilo. Pretože teda pokiaľ nechceme robiť municipalizáciu a komunálnu reformu, tak nám to môže byť jedno a pokojne si tu majme obce, ktoré majú pár desiatok alebo pár stoviek obyvateľov. Obce, ktoré, v ktorých nikto nejaví záujem uchádzať sa o funkciu starostu alebo poslanca zastupiteľstva, lebo aj také obce sú. Obce, ktoré väčšinu alebo polovicu svojho rozpočtu dávajú na plat starostu alebo, alebo, alebo úradníka a nemajú, nemajú žiadny prostriedky, aby investovali do služieb a do rozvoja.
Snáď jediná vec, s ktorou by som tak dosť zásadne nesúhlasil, je, že, že dávať to polohy, že krivda socializmu a demokracie, že socializmus spájal a demokracia rozpája. Existuje množstvo demokratických krajín, ktoré, kde prebehla municipalizácia, spájanie obcí. Sú to úspešné príbehy a demokratické.