20. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Pani poslankyňa, možno súhlasiť len s tebou, že skrátenie doby zo šiestich mesiacov na dva mesiace je naozaj veľmi krátke a skutočne v tejto dobe zamestnanec možno tieto nedostatky, ako si poukázala pri jednotlivých profesiách, kde to zaškolenie trvá dlhšie, je táto doba krátka. A domnievam sa, že túto lehotu by bolo treba ponechať. Takže súhlasím s tým tvojím návrhom, aby lehota, tak ako je stanovená v doteraz platnom Zákonníku práce, aj naďalej zostala. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, ja sa pripájam k slovám predrečníčky, ktorá podporila tvoje vystúpenie. Myslím si, že aj tie profesie, ktoré si citovala vo svojom vystúpení, vychádzajú reálne zo života.
A stotožňujem sa aj s tým, že si v tejto chvíli nepodala žiaden pozmeňujúci návrh, nakoľko myslím si, že koaličný valec bude fungovať ďalej a akýkoľvek pozmeňujúci návrh zo strany opozície by aj tak nebol prijatý.

Ďakujem pekne za slovo. Neplnenie si pracovných povinností je niečo úplne iné ako skúšobná doba. Skúšobná doba je obdobie, v ktorom sa má zamestnanec oboznámiť s prostredím, zaškoliť, zaučiť. A naozaj súhlasím s tým, že je táto doba rôzna v závislosti od náročnosti pozície, ktorú pracovník vykonáva. Na druhej strane je obdobie, po ktoré má zamestnávateľ upozorňovať zamestnanca na neplnenie si pracovných povinností. A tu nehovoríme o nezaučenom a nezaškolenom zamestnancovi, tu hovoríme o zamestnancovi, ktorý... (Hlas v sále.)

... už je zaučený, zaškolený a má stabilne vykonávať pracovné úlohy, ktoré mu boli pridelené. A u toho, kto to nerobí, a zamestnávateľ ho môže na to upozorňovať, nie je dôvodné, aby toto obdobie trvalo viac ako dva mesiace. Naozaj, ja si myslím, že toto je primeraná doba na to. A zdá sa mi naozaj nedôvodné porovnávať tieto dve záležitosti.
A zdá sa mi veľmi čudné, že pri prieskume pani kolegyne mali zamestnávatelia s takouto možnosťou problém, pretože táto úprava im nedáva žiadnu povinnosť. Dáva im len možnosť skrátiť dobu, po ktorú sú ochotní neustále zamestnanca upozorňovať na to. Nie je to žiadna povinnosť, nemusia ukončiť s ním pracovný pomer, môžu ho upozorňovať na to ďalších 17 rokov, nikto im v tom nebude brániť. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa chcem poďakovať kolegom za podporu.
A, pani kolegynka, asi toľko. Bola som u nás v okrese vo veľkých firmách, ktoré zamestnávajú niekoľko tisíc pracovníkov. A preberali sme tieto profesie jednotlivo, od tých najjednoduchších až po tú najzložitejšiu. Jednoznačne sa im zdá, že pre jednoduchú profesiu, tak ako som to uviedla, je to moja vecná pripomienka, sú tie dva mesiace dobré. Ale ak je to už náročnejšia profesia, bez ohľadu na to, či je zaškolený alebo nie je zaškolený pracovník, dva mesiace sú veľmi málo na to. A tým pádom vlastne sa dostávame aj do sporu, ako to vlastne ten zamestnávateľ bude posudzovať. Preto ja som za to, aby tá lehota šiestich mesiacov bola zachovaná. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, o predloženom návrhu zmeny Zákonníka práce sa už diskutuje dlhší čas, nielen na rôznych odborných stretnutiach, ale aj v médiách či na ulici. Tam začal zľudovievať jeho nový názov Zákonník zamestnávateľov, lebo ak by sme mali navrhované pravidlá zavesiť na biblickú váhu spravodlivosti, tak by sa miska so zamestnávateľmi odtrhla od retiazok, ktoré ju držia. Je pre mňa zarážajúce, ako v súčasnosti môžu niekomu zísť na um právne úpravy, ktoré svojim obsahom spadajú do čias 19. storočia. Dotknem sa iba tých ustanovení, ktoré sú pre mňa najneprijateľnejšie.
K bodu 22, ktorým sa dopĺňa ustanovenie § 45 o odseky 5 a 6. V odseku 6 sa uvádza: „Skúšobná doba sa nepredlžuje o časť prekážok v práci na strane zamestnanca a ďalšie objektívne dôvody, o ktoré sa predlžuje skúšobná doba, vrátane času prekážok v práci na strane zamestnávateľa.“ Na prvý pohľad to vyzerá rovnovážne, až na slová „ďalšie objektívne dôvody zo strany zamestnávateľa“. Pýtam sa: Aké sú to dôvody? Nikde nie sú definované, nie je uvedený príklad. A tak zamestnávateľ si ich môže aj vymyslieť a zamestnanec ich musí rešpektovať, ak nechce stratiť prácu.
K bodu 31, v ktorom sa rieši aj vzdelávanie našich stredoškolákov.
V odseku 1 v treťom riadku sa uvádza: „Zamestnávateľ je povinný uzatvoriť so žiakom strednej odbornej školy alebo odborného učilišťa pracovnú zmluvu a umožniť mu ďalší odborný rast.“ Je to krásna veta, s ktorou sa dá len súhlasiť. No, žiaľ, už v siedmom riadku toho istého odseku sa uvádza: „Zamestnávateľ môže odmietnuť uzatvorenie tejto pracovnej zmluvy so žiakom, ak nemá pre neho vhodnú prácu, pretože sa menia jeho úlohy...“ Tento legislatívny návrh je priam návod, ako sa zbavovať absolventov stredných odborných škôl, ktorí počas celého štúdia pracovali u zamestnávateľa ako lacná pracovná sila, vytvárali pre neho zisk, pričom on sa ich môže nakoniec bez problémov zbaviť. Celé ustanovenie tak stráca logiku. Predsa ak niekoho s určitou perspektívou prijíma zamestnávateľ do budúceho zamestnania, nemôže ho napr. po štyroch rokoch štúdia odbornej prípravy a zároveň využívania v práci jednoducho neprijať. Podľa mne dostupných správ Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pripravuje legislatívnu úpravu niektorých zákonov, prostredníctvom ktorých budú zamestnávatelia dostávať ešte aj určitú finančnú čiastku na týchto študentov. Zastávam názor, že v každom ustanovení vrátane tohto by mali byť okrem práv aj povinnosti a sankcie platné pre obidve strany.
V odseku 2 sa bez zábran zatlačilo na študenta, že musí pre zamestnávateľa po skončení školy odpracovať tri roky alebo že mu uhradí primerané náklady, ktoré zamestnávateľ vynaložil na jeho prípravu. Pýtam sa: Čo sú to primerané náklady? Opäť nedefinovaný pojem. Môže to byť aj milión eur? Veď zákon by mal presne definovať, aké má zamestnávateľ náklady s týmto študentom. A zároveň by mal mať na zreteli aj jeho možné finančné zisky, ktoré sa z týchto nákladov musia odpočítať. Dnes vieme, že mnoho žiakov stredných odborných škôl pracuje už u malých a stredných zamestnávateľov, napr. v stravovacích zariadeniach pracujú každý deň v obedňajších špičkách. Dokonca sú využívaní aj na obsluhovanie počas sobôt a nedieľ na rôznych súkromných podnikateľských aktivitách, ako sú svadby, rodinné oslavy a podobne. Osobne sa mi zverili, že za túto prácu nedostávajú od zamestnávateľa nič. Pritom zamestnávateľ evidentne zarába minimálne na mzdách, ktoré by musel vyplatiť trvalo zamestnanému obsluhujúcemu personálu.
Odsek 3, to je odsek, ktorý je opätovne legislatívne nejasný. Tu sa tiež požaduje povinná úhrada primeraných nákladov na prípravu študenta predchádzajúcemu zamestnávateľovi od zamestnávateľa, ku ktorému prestúpil už zamestnanec počas zotrvania v pracovnom pomere, ktorú sa tento zaviazal plniť. Opäť je tu otázka: Aké sú to primerané náklady?
Nasledujúci odsek 4 by mal mať osobitný výklad, lebo jeho úloha a celá dikcia je úplne nejasná. Pre koho je tento odsek určený? Ak je určený pre odsek 3, tak by sa mal v texte naň odvolať.
V bode 60 sa rieši § 83a Obmedzenie zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru. Hneď úvodom by som chcela upozorniť, že tento návrh ustanovenia je podľa môjho názoru v rozpore s ústavným čl. 35 ods. 1, kde sa uvádza: „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“ Ak by sa mal navrhovaný odsek 1 uplatniť v regionálnom školstve, tak každý učiteľ by musel zostať jeden rok po skončení pracovného pomeru doma a nemohol by sa uchádzať na susednej škole o zamestnanie, lebo tá je svojím školským vzdelávacím programom konkurentom prvej školy. Zastávam názor, že toto ustanovenie je v príkrom rozpore s tým, čo tvrdia jeho predkladatelia obhajcovia, že tento zákon má podporiť rast zamestnanosti.
O správnosti môjho názoru ma ubezpečil aj bod 73, ktorý rieši prácu nadčas. V súčasnom Zákonníku práce sa uvádza najviac 250 hodín práce nadčas počas jedného kalendárneho roka, v predkladanom ustanovení sa objavuje 400 hodín práce nadčas a u riadiacich zamestnancoch je to dokonca 560 hodín práce nadčas. Ak si toto posledné číslo prerátame na pracovné dni, tak je to okolo 69 – 70 pracovných dní do roka. Týmto krokom sa predsa zamestnanosť nezvýši, ale práve naopak, touto navrhovanou zmenou sa vytvorí legislatívny rámec, ktorý umožní využívať zamestnancov prostredníctvom práce nadčas. Pýtam sa: Kde je hygiena práce, čo na to inšpektoráty bezpečnosti práce?
Snáď najmarkantnejšia ukážka poplatnosti tohto zákona zamestnávateľom je evidentná v bode 162, kde sa v ustanovení § 142a ods. 1 uvádza: „Ak zamestnanec nemôže z vážnych prevádzkových dôvodov vykonávať prácu, môže zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno, za ktoré patrí zamestnancovi mzda najmenej v sume základnej zložky mzdy.“ V odseku 3 sa uvádza: „Ak pominú prekážky v práci zo strany zamestnávateľa podľa odseku 1, zamestnanec je povinný dodatočne odpracovať pracovné voľno, za ktoré mu bola poskytnutá mzda.“ Pritom však v odseku 2 sa uvádza: „Časť pracovného voľna poskytnutého zamestnancovi podľa odseku 1 sa posudzuje ako výkon práce.“ K tomuto šalamúnskemu textu vzniká niekoľko nezodpovedaných otázok: Ak odsek 2 definuje uvedené pracovné voľno ako výkon práce, prečo odsek 3 ho žiada odpracovať? Kedy ho má zamestnanec odpracovať, ak dodržuje denne stanovenú pracovnú dobu? Zrejme až po jej uplynutí. No v odseku 5 je hneď odpoveď: „Táto práca sa nebude považovať za prácu nadčas.“ Z celého ustanovenia vyplýva, že zamestnanec bude robiť od rána do večera za základnú mzdu a zamestnávateľ si bude z času na čas vymýšľať prevádzkové prekážky. Toto považujem za absolútnu nehoráznosť.
Záverom môjho vystúpenia by som chcela vysloviť počudovanie nad odvahou, že takýto zákon predkladáte v 21. storočí, ktoré je vo vyspelých štátoch západnej Európy legislatívne usmerňované k väčšiemu sociálnemu cíteniu a porozumeniu, k postupnému zmenšovaniu bariér a rozdielov medzi bohatými a chudobnými vrstvami obyvateľstva. V Národnej rade Slovenskej republiky zrejme vo vládnej koalícii zastal čas. Z týchto dôvodov uvedený zákon pri hlasovaní nepodporím. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ja opäť využijem svoje právo vstúpiť do diskusie, znovu poprosím o prepáčenie, ale znovu musím reagovať na fakticky zlú argumentáciu, ktorú som teraz počul z úst pani poslankyne.
Na zmeny v § 53 sa, prosím, spýtajte v Klube 500. Pred pár hodinami tu niekto z vás, z vašej strany hovoril niečo také, že predsa Klub 500 nepodporuje zmeny v Zákonníku práce. Tak sa, prosím, spýtajte jeho zástupcov, prečo je zmena v § 53.
Pokiaľ ide o to, na čo ste sa tiež pýtali, čo sú to primerané náklady. Tak tí, ktorí vám pripravovali podklady pre vaše vystúpenie, si nezaslúžia svoju odmenu, pretože si zrejme vôbec nepozreli, ako bol § 53 riešený doteraz, resp. ako je riešený v stále platnom znení Zákonníka práce. Napr. odsek 4 vo vládnom návrhu je presnou kópiou § 53 ods. 4 tak, ako tam bol doteraz. Takže tam nájdete odpoveď, čo sú to primerané náklady.
A keď náhodou vám teda nestačí to, že odkazujem vás na § 53 ods. 4 súčasného Zákonníka práce, tak určite vaša kolegyňa, ktorá sedí za vami, vám rada v tomto pomôže, pretože štyri roky s týmto Zákonníkom práce sama pracovala aktívne.
Pokiaľ ide o tú kritiku v bode 73, to je to isté, čo som tu už odkazoval vášmu kolegovi pánovi Petrákovi, nadčasy, 400 hodín, to je „prašť jako uhoď“, rovnako, ako to bolo doteraz.
A pokiaľ ide o § 142a, to znamená flexikonto, ktoré sa stáva trvalým nástrojom, tak tam si zase pozrite súčasné znenie Zákonníka práce v Prechodných ustanoveniach, kde flexikonto a tieto jednotlivé ustanovenia sú riešené takisto ako v tom presunutom § 142 ods. 1. Tam k vecným zmenám prakticky nedochádza.
Takže pýtate sa na niečo, čo je v starom Zákonníku práce, s tým, že namietate, ako je to zle urobené, ako je to dobabrané, ako to je k ničomu. No tak potom bol k ničomu jednoducho ten pôvodný Zákonník práce.

Pán minister, vcelku ja vítam, že ako jeden z mála ministrov rešpektujete niektoré veci, ktoré sa zvyknú v parlamente chápať ako férové, že vystupujete v rozprave, pokiaľ pociťujete na to potrebu, a že teda máme možnosť na to reagovať. No ale predsa len na druhej strane býva zvykom, že teda ministrovi zostáva tá vecná stránka a politika sa zvykne pomerne prenechať parlamentu. Poznámky typu, že ako ste hotový, že teda máme sa v strane to, opýtať sa ap., čo ste hovorili, sú, že automaticky nám tým chcete implikovať stav, že ako keby sme nerozmýšľali ako individuality aj. A po druhé, predsa tie zdanlivo rozdielne názory sú často dané len diskusiou a zvýrazňovaním tej-ktorej hodnoty a vysvetľovaním tej-ktorej hodnoty. Na druhej strane, pán minister, je to nenáležité už len preto teraz, že názory, čo odznievajú tu teda z tej vašej jednoliatej masy, názory pána Brocku alebo pána Matoviča, alebo pána Kaníka, alebo zase na druhej strane niektorých ďalších kolegov, dokumentujú skôr, že vy ste ako minister pravdepodobne nedospeli k tomu, aby sa vám podarilo aspoň v základných veciach, o ktorých sa tu rokuje, zjednať vo vlastných kluboch koaličných nápravu. Takže v tomto smere skúste zachovať vecný tón, vedzte, že to oceníme.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja naozaj oceňujem, pán minister, že vystupujete v rámci tejto rozpravy a že teda nevystúpite len v rámci záverečného slova. Ja len pre upresnenie pána ministra, „prašť jako uhoď“ je po slovensky „bum ako bum“ A ja len dúfam, pán minister, veľmi úprimne, že tento tzv. Zákonník práce buchne ešte skôr, ako sa stane zákonnou normou. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja takisto oceňujem, pán minister, že vystupujete v rámci rozpravy, chcem vám za to poďakovať, aby sme mohli na vás reagovať.
A ja by som sa dotkla len tej časti, kde ste upozornili na flexikonto. Áno, flexikonto bolo v minulom volebnom období zavedené a reagovalo na hospodársku krízu, ale to bolo len na prechodné obdobie s tým, že toto ustanovenie malo platiť do konca roku 2012. Vy však zavádzate flexikonto ako trvalú súčasť Zákonníka práce. A to, si myslím, nie je správne. Ďakujem pekne.