Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a zároveň spolupredkladateľ tohto návrhu zákona, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, v úvode zablúdim do inej oblasti, ktorá však bude mať isté prepojenie s predmetom zákona, tak ako bol predstavený.
Keď sa pozrieme na benzínové pumpy, do diaľky svietia elektronické tabule, ktoré informujú o cenách, pochopiteľne, a niet veľmi o čom rozprávať. Keď sa pozrieme na naše autostrády, vidíme tabule, ktoré informujú o teplote vozovky, ovzdušia, o hroziacej námraze, o tom, že za chvíľočku budú dopravné pomery zúžené do úzkeho profilu, alebo naopak, že môžme očakávať premávku v protismere. Pozrieme sa na niektoré toky, elektronické tabule kontinuálne informujú o prietokoch vody, teplote vody. Sú aj ďalšie tabule. Ja nebudem vás s tým zaťažovať, ale ešte predsi len jedna bratislavská mi je blízka, viem, že to je ešte do istej miery novinka, ktorá možno za chvíľočku už nebude novinkou. Často cestujeme z hlavného nádražia, z hlavnej stanice, teda po slovensky, v Bratislave a tabuľa nás informuje o minútach, ktoré ostávajú do odchodu jednotlivých spojov. Nepochybne zaujímavé, dôležité a potrebné údaje, ktoré postupne začínajú byť úplne normou, aj keď nedávno, niektoré vo vzdialenejšej minulosti, niektoré menej vzdialenej, ešte neexistovali, zvykli sme si na ne a považujeme za istú samozrejmosť.
Nebudem posudzovať ich dôležitosť. Niektoré môžu byť pre náš život veľmi dôležité. Vedieť o tom, že bude námraza o 5 kilometrov, je životne dôležité. No vedieť o tom, že cena benzínu je na tejto stanici taká, aká je, v živote dôležité nie je, ale proste tá elektronika to umožňuje a my ju využívame. Nuž, ak sa vieme pozrieť na ceny benzínu, na teplotu ciest, na námrazu, na odchody MHD, na prietoky vôd na elektronických tabuliach, ktoré dnes začíname považovať za štandard, no je tu celkom pochopiteľná otázka, či by sme nemali považovať za oveľa samozrejmejšie pozrieť sa na čistotu vzduchu, ktorý dýchame. Je to podľa mňa z hľadiska naliehavosti životných potrieb oveľa dôležitejšie ako príklady, ktoré som vymenoval. Pretože mnoho vecí, ktoré možno necítime vo vzduchu, môžu byť nesmierne nebezpečné a život ohrozujúce. Tu máme v tejto sále zákonnosti klímu, je tu podľa všetkého, subjektívne vzaté, veľmi čistý a dobrý vzduch. Ale keby náhodou tu boli látky, ktoré by sa dali považovať, o ktorých by sme vedeli, že sú nebezpečné, len sú bez farby, vône, chuti a zápachu, a bola by tu tabuľa, ktorá by zablikala a informovala nás o tom, že, pozor, koncentrácie niektorých súčastí tohto ovzdušia prudko presiahli normu, no, ktovie, či by sme tak pokojne tu sedeli a či by sa mnohí z poslancov v záujme zachovania vlastného zdravia nerozhodli dať prednosť tomu zdraviu pred prejednávaným zákonom.
Ja viem, trocha to priťahujem za vlasy, ale tu chcem len upozorniť na to, že existujú na území Slovenska nemalé rozsiahle územia, kde ľudia nevedia, čo dýchajú. Niekedy to nesmrdí, necítiť to a je to nebezpečné. Niekedy to cítiť až strašne, možno to nie je nebezpečné, ale tí ľudia sú tým subjektívne nesmierne zaťažení, a naozaj to netreba brať na váhu ľahkú, že ideme tu dávať nejaké tie tabule, ktoré nie sú potrebné a chudákov podnikateľov, stredných a veľkých znečisťovateľov, zaťažiť akýmisi nadbytočnými výdajmi. Vôbec nie, tie výdaje, ktoré sú s tým spojené, sú zlomkom oproti tomu, čo predstavujú výdaje osobného zdravia, nasadenia, obáv, strachu ľudí, ako som už povedal, nemalých území, ktorí musia dýchať čosi, čomu neveria.
Ak si pamätáte, nie je to tak dávno, čo práve tu sme predkladali zákon o zápachoch. Niektorí sa možno aj usmiali nad tým košíčkom, kde boli pohľadnice, kde boli aj vzorky istého zápachu v podobe syrečkov, ktoré sú známe práve touto vlastnosťou. Ale vôbec nešlo o žart, vôbec nešlo o niečo, čo by malo byť považované za akýsi druh poslaneckého humoru. Chceli sme len poukázať na ľudí, konkrétne v tomto prípade na občanov Ružomberka, ktorí sa boja otvoriť okná, ktorí sa boja vyjsť von, ktorí sa boja svoje deti posielať do školy, pretože to, čo cítia, to, čo dýchajú, je podľa všetkého oveľa horšie, ako to možno slovami popísať.
Ani nie päť dní dozadu som dostal mail práve z časti Hrboltová, časť miestna Ružomberka, že vraj údajne sa tam zase nedá dýchať, že chodia tam nejakí emisári z fabriky, z Mondi, ktorí zisťujú subjektívne, že čo to tí ľudia vlastne cítia a na čo sa sťažujú.
No zoberte si gigant, ktorý podľa všetkého má veľký podiel, ja teraz samozrejme nemôžem kvantifikovať na kvalite či skôr na nekvalite ovzdušia, my by sme sa mali pri takomto mnoho miliardovom gigante zamýšľať nad tým, či mu neurčiť zákonnú povinnosť, aby, tak ako to hovoril pán predseda výboru, kontinuálne zverejňoval na dostupnej tabuli 24 hodín denne hodnoty, ktoré sú vo vzduchu. Ak už ten smrad nevedia odstrániť, ak ten neznesiteľný zápach musí byť, no tak keby aspoň mali isté možnosti upokojenia v tom, že zápach je jedna vec, aj keď je otázka, ako pôsobí na ľudské zdravie, ozaj jeho nositelia nie sú prejavom nejakých patogénnych vecí, a ako týmto ľuďom jednoducho pomôcť aspoň tak, žeby vedeli, síce zapácha, ale, nebojte sa, normy nie sú prekročené. Ja si myslím, že ak sa aspoň trošinka empaticky pozrieme na týchto obyvateľov, no nemôže nám byť problém zhodnúť sa na tom, že by mali mať jasne zaručené aj zákonom informovanie 24 hodín denne o tom, čo vlastne dýchajú.
Myslím, že to spomenul aj pán predseda a treba to tu priklincovať, stav ovzdušia v našej krajine vôbec nie je dobrý. Aj keď sme zelená, hornatá a stále idylicky pôsobiaca krajina, merania hovoria o niečom inom. Európska environmentálna agentúra zistila, že nám patrí tretie "naj" miesto, čo sa týka nekvality ovzdušia. Ja samozrejme nemôžem, ani nie som, sa stavať do roviny nejakého experta, ktorý by to vedel posúdiť z hľadiska toho, že čo je vlastne v tom ovzduší až tak negatívne, a viem, že v tej správe sa spomína aj veľký vplyv napríklad na dojčenskú ani nie tak úmrtnosť, ale chorobnosť, veľmi vážne dôsledky. A tendencia, najmä tá je tu zlá.
Takže teraz sa vraciam oblúkom k tomu jednoduchému predmetu nášho návrhu. Nedávame za úlohy žiadne nové povinnosti, nechceme stavať niečo, čo poškodí podnikateľské prostredie, nechceme hovoriť o nejakých nereálnych veciach, lebo dnes skutočne sú významné technické možnosti, ako znížiť stav emisií v ovzduší, ako znížiť zápach, ale je to mnohokrát spojené s veľkými nákladmi, ktoré možno by odhryzli obrovský kus tržieb takýchto gigantov. A možno by sme sa dostali do nejakého diagramu prelomu, že sa mi už ani neoplatí podnikať, tobôž hneď by nám niečo povedali o tom, že nemôžu už ani zamestnávať vo svojom regióne ľudí, pokiaľ ich budeme stavať do role tých, ktorí sú povinní využiť špičkovú technológiu, ktorú ponúkajú najlepšie výrobné zariadenia sveta na to, aby zápachy a emisie neboli.
Ale my o tom vôbec nehovoríme, my teraz nemáme na mysli žiadne prevratné technické novinky, ktoré sú na špici technológií, ktoré sú dostupné. My hovoríme o svetelnej tabuli, ktorá sa bude veľmi podobať tej tabuli na benzínke, na autostráde, pri potoku, respektíve pri riekach, ktorá bude sa podobať veľmi tabuli, ktorá, blízko tabuli, ktorá je na už moderných zastávkach mestskej hromadnej dopravy, ktorá jednoducho mi umožní, obyvateľovi, ktorý žije v takto postihnutej oblasti, vedieť, čo dýcham. A už sme vám to spomínali vtedy, keď sme hovorili o tých zápachoch, že tí ľudia sú veľmi postihnutí. Oni by mnohokrát, aj by zutekali z tohto prostredia, ktoré je tak zaťažené, len nemajú tú možnosť, pretože im mnohokrát, keď by chceli predať svoj domček alebo byt, povedia v realitke: ´Aha tak vy bývate v Hrboltovej, vy bývate v Hencovciach, vy bývate v Poši, vy bývate pri Bukovci; viete, tam, tam ceny sú veľmi nízke a dopyt ešte nižší, stadiaľ tak ľahko nezutekáte.´ No, čím sa tí ľudia previnili, že musia dostávať informácie tohto typu?
Takže ak sa pozrieme na to, že to skutočne nie je jednoducho riešiteľné, lebo treba chápať problémy v ich celistvosti a náväznosti, a nie je to také samozrejmé, aby tu niekto povedal: No tak zatvorme takú fabriku! Ja viem, že narazíme na kopu zložitých vzťahov, ale vráťme sa k podstate tohto zákona: informovať ľudí o tom, čo aj tak sa musí merať, len tomu dať formu digitálnej tabule, ktorá stále informuje o stave, ktorý v ovzduší je. Takéto tabule napokon nie sú žiadnou novinkou, takéto tabule poznáme z niektorých miest. Ak chceme ľudí, ktorí žijú v takomto prostredí, jednoducho upokojiť aspoň tým, že by takúto informáciu dostali.
Takže moje vystúpenie ako spolupredkladateľa je, samozrejme, podporné a súhlasné, to nikoho neprekvapí, ale už by som bol rád, keby predkladateľov táto snemovňa prekvapila tým, že sa na niektoré veci pozrieme ozaj očami tých, ktorých zastupujeme, že sa nebudeme baviť na tom, že kto to predkladá. Lebo signálov, že toto je dôležité, bude možno aj dnes, zajtra hovoriť v takom prípade reč, že je dôležité, kto to predkladá, a nie čo predkladá, je tak veľa, že niekedy je to na úvahu. Aj keď ja to znegujem, tú myšlienku, ale poviem ju, že či vôbec vynakladať čas na to, aby sa robili zákony, návrhy, ktoré reagujú na potreby ľudí a o ktorých vieme, že neprejdú, pretože ich nepredkladajú tí správni poslanci. No čo to je za prístup?! Čo to je za snahu poukázať na niečo, čo nemá žiadny význam? Ak by niekto tu, vystúpi a povie, vážení predkladatelia, vy predkladáte niečo, čo nemá logiku, čo je drahé, čo je neúnosné, čo jednoducho nie je potrebné, možno sa budem brániť tým, no tak poďme sa ubytovať na týždeň do Hrboltovej, poďme na týždeň do Hencoviec. A možno potom, po tom týždni, zodpovieme, že či by sme takú tabuľu chceli, alebo nechceli.
Takže možno zase trocha zoširoka, ale s veľkým apelom na to, aby sme takéto elektronické zariadenia, ktoré sú technicky dostupné a pre ľudí potrebné a ktoré jediné sú vlastne cieľom nami predkladaného zákona, aby boli touto snemovňou, snemovňou prijaté a aby čo najrýchlejšie slúžili ľuďom, ktorým síce nepomôžu dýchať čistejší vzduch, ale ktorí aspoň budú vedieť, či tam ešte dýchať môžu, alebo radšej majú bez ohľadu na súvislosti rýchlo utekať, pretože nebudú riskovať svoje zdravie a zdravie svojich detí. Myslím, že téma je vážna a riešenie, ktoré ponúkame, realistické.
Ďakujem za pozornosť.