27. schôdza

Ďakujem. Pán kolega, mňa naozaj zarazila tá vaša poznámka, že sme zbabelí šetriť. Preboha, však pán minister financií patrí medzi tých najväčších fiškálnych jastrabov. To je naozaj človek, ktorý úzkostlivo stráži verejné financie a naozaj veľmi výrazne šetrí, dokonca, by som povedal, na to, ako niektorí ľavičiari by to radi videli, vrátane mňa, až príliš. Ale, fajn, taká je doba. Treba šetriť. Sú tu nejaké európske pravidlá. Ale hovoriť o Petrovi Kažimírovi, že nie je dostatočný fiškálny jastrab? Viete, jediný rozdiel medzi Petrom Kažimírom ako ministrom financií a jeho predchodcom Ivanom Miklošom bol nieže v tom, že by bol Peťo Kažimír slabý fiškálny jastrab, ale v tom, že Ivan Mikloš bol fiškálny sup, mrchožrút, ktorý chcel šetriť aj cez mŕtvoly. A toto my robiť nikdy nebudeme. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážený pán poslanec, povedali ste, že sa dostatočne nečerpajú aj eurofondy, a preto náš deficit je pod 3 %. Áno, je pravda, že Slovensko zaostáva v čerpaní eurofondov. To je skutočnosť, ktorú všetci poznáme. Ich nedostatočné čerpanie nie je ale z dôvodu, aby sa deficit udržal pod 3 %, ale z môjho pohľadu je ich nedostatočné čerpanie pre veľkú administratívnu záťaž a zbytočnú byrokraciu zo strany Európskej únie, ale aj našej legislatívy. Teda nemôžeme hovoriť o zámere nečerpať eurofondy z dôvodu úspory na spolufinancovanie. Jednotlivé rezorty sú zodpovedné za čerpanie eurofondov. Je preto potrebné, aby zvýšili úsilie, zabezpečili spolufinancovanie, veď vláda, hlavne premiér a podpredseda vlády Ľubomír Vážny robia kroky na efektívne dočerpanie prostriedkov. Myslím, že v rokoch 2014 – 2015, aj v roku 2016 sa dočerpajú aj programy, ktoré sú v omeškaní a na ktoré sme dostali výnimku. Premiér Robert Fico presadil výnimku jeden rok do roku 2014 na dočerpanie prostriedkov z európskych fondov v sume 500 mil. až 600 mil. eur. Mali by sme to využiť na rozvoj infraštruktúry (hlavne diaľnice a cesty I. triedy), pomoc mladým nezamestnaným, na vzdelávanie, vedu a výskum a internetizáciu spoločnosti. Takže to, čo ste povedali, že šetríme kvôli tomu, aby náš rozpočet bol 3 %, absolútne nie je pravda. Ďakujem.

Ďakujem. Pani predsedajúca, ja každú hodinu budem dávať procedurálny návrh. Naozaj je nedôstojné, aby sme o štátnom rozpočte rokovali takýmto spôsobom, ako rokujeme. Je tu cca 10 % poslancov strany SMER. Prosím vás, zabezpečte účasť. Je to najdôležitejší zákon. Ja viem, že je síce piatok a piatky štandardne vy nerobíte, ale naozaj aspoň pre túto chvíľu, pre tento zákon, poprosím, zabezpečte si účasť svojich poslancov.

Ďakujem pekne. Len veľmi krátko. Samozrejme, pani poslankyňa, dáva sa to vysvetľovať hocijako. Môžeme hovoriť o tom, že v budúcnosti to dobehneme, kam všade dáme tie peniaze, keď prídu a tak ďalej. Ale jedno je isté, že v tomto roku sa šetrilo na tom. A prečo by som mal veriť, že v budúcom roku to tak nebude, keď chcete dosiahnuť ten deficit.
Čo sa týka deficitu, samozrejme, pán kolega, ide to bolo o 0,2 %. Ale ako? Tak, že keby ste do toho nezarátali tie superdividendy, ktoré dávajú jednotlivé štátne podniky, ktoré vyberáte, a ochudobňujete tú budúcnosť vlastne, to znamená, že v budúcnosti tie peniaze budú niekde chýbať, tak ten deficit by ste nedosiahli. A to viete veľmi dobre aj vy. Ďakujem pekne.

Pani podpredsedníčka, ja vám nechcem dávať úlohy, ale mám tiež procedurálny návrh ako kolega Hlina, aby sme ukončili rozpravu o návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok a aby sme išli hlasovať. Veď aj tak vládnych poslancov rozpočet nezaujíma, oni sú už rozhodnutí, ako budú hlasovať, a nevidím význam, aby sme takto naťahovali čas.

Pani predsedajúca, ďakujem za slovo. A po tom, čo sme tieto tanečky ukončili, tak by som aj ja rád povedal niečo k rozpočtu. Mne nechýba teda to, že tu nesedia všetci poslanci strany SMER. Dôvod je aj ten, že väčšina z nich sa zrejme tejto problematike nevenuje, tak načo by tu sedeli. Ale dôležité je, že tu máme poslancov pána Duchoňa, Kamenického a, samozrejme, ministra financií.
Predtým, ako prejdem k samotným niekoľkým mojim bodom, dovoľte mi povedať ešte pár poznámok k včerajšej rozprave.
Počuli sme rozsiahly exkurz rozpočtom od Ivana Mikloša v dĺžke hodinu aj štvrť. To je liga, v ktorej je doma bežne pán Číž. A neviem, či je to ešte niekto. Ale musím povedať, že ten, kto sa o štátny rozpočet zaujíma, sa rozhodne nenudil. Bola to vecná kritika rozpočtu. A opierala sa výlučne o materiály Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, Národnej banky Slovenska a ministerstva financií. Čiže všetky údaje, ktoré tu včera odzneli, boli zazdrojované, pričom nevyzeralo to vôbec dobre.
Rovnako však oceňujem aj to, že následné vystúpenie Petra Kažimíra, ktorým reagoval na Ivana Mikloša, bolo vecné. A bolo aj s patričnou mierou pokory. A bolo cítiť, že Peter Kažimír vie, že čísla nepustia. A na chvíľu sa zdalo, na chvíľu, že Národná rada mohla byť dejiskom vecnej a odbornej diskusie.
Ale do reality ma vrátila poznámka pani poslankyne Hufkovej, ktorej reakcia na vyše hodinové vystúpenie prešpikované argumentmi bola v duchu: „To je síce pekné, pán Mikloš, čo tu rozprávate, ale vy ste pohnojili daňovú správu.“ Áno, aj ja si myslím, že Ivan Mikloš sa dopustil pri daňovej správe chýb. A som posledný, ktorý by to chcel zľahčovať. Ale dnes diskutujeme o rozpočte, nediskutujeme o Achmei, kde štát zaplatil právnikom 20 mil. za to, aby prehrali spor v hodnote 25 mil. Nediskutujeme ani o tom, že k dispozícii nebol vrtuľník a možno jedna pacientka mohla žiť. A takisto nediskutujeme o daňovej správe spred dvoch rokov. Takže, pani Hufková, až máte dojem, že o daňovej správe by to chcelo ešte sa porozprávať, v poriadku, navrhnite mimoriadnu schôdzu a môžeme dosýta sa baviť o tomto. To je asi ako keby Robert Fico tu v snemovni tvrdil, že dva plus dva sú štyri a ja mu na to poviem, pán Fico, to nie je pravda preto, lebo vy ste zohnali vlastnou hlavou 50 mil. korún. Asi takýto tam je súvis. Snažím sa vám to vysvetliť. A opäť raz sme sa dostali k tomu, že tri základné komunikačné pravidlá strany SMER sú, po prvé, nikdy nepriznať chybu, po druhé, reagovať vždy protiútokom, po tretie, uraziť sa, uraziť sa pri sebemenšej zámienke.
No späť k vystúpeniu Petra Kažimíra a tiež ešte k faktickým poznámkam pánov Kamenického a Duchoňa. A ešte raz chcem oceniť vecný prístup.
Takže, Peter, ja som si včera urobil niekoľko poznámok, a preto som už nevystúpil vo faktickej, lebo ich je dosť veľa. Nakoniec, aj tvoje vystúpenie nebolo z tých päťminútových. Tak päť vecí som si poznačil.
Po prvé. Povedal si, že nechceš sa vybrať cestou porovnávania konsolidácie. A ja sa pýtam: Prečo nie? Čo je na tom zlé, že budeme porovnávať, ktorá vláda koľko konsolidovala, a že budeme porovnávať také tie už ťažšie pojmy typu štrukturálny deficit a jednorazové opatrenia a tak ďalej? Ešte lepšie by bolo takéto porovnanie nechať, povedzme, na Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Myslím si, že je najvyšší čas, aby sme sa vybrali cestou porovnávania mier konsolidácie, mier výšky deficitov a úspor. Keď to nerobíme, tak vieš, čo sa deje potom? Porovnávame, kto koľko komu čo daroval, kto bol za väčšieho Ježiška. A medzičasom aj SMER pochopil, že táto cesta nás vedie do záhuby. A nechcem teraz tvrdiť, že SMER je jediný, ktorý by to nechápal. To boli také hypotézy. A ja som bol pri tom. Rád by som teraz upresnil koniec roka 2011, keď sa pripravovali rozpočty na rok 2012. Áno, bolo jedno sedenie Koaličnej rady, nie priamo Koaličnej rady, ale zástupcov koaličných strán, keď Ivan Mikloš predložil návrh štyridsiatich opatrení. Za SaS tam bol Jozef Kollár a ja. Sme v plnom rozsahu s tým súhlasili. Žiaľ, boli sme len SDKÚ a SaS, dvaja za to. Je tu Zsolt? Nie. Tak Zsoltom Simonom som bol obvinený, že snáď sa teraz nebudeme pretekať v šetrení, že kto viac ušetril. Čo to je za sprostú disciplínu? No a preto si myslím, že doba sa zmenila. A je to dobré. A preto si myslím, Peter, mali by sme sa vybrať cestou porovnávania toho, kto robí koľko dlhov. To je po prvé.
Po druhé. Povedal si, odmietaš rozpočtovať stratu v zdravotníctve. Myslím si, že to je veľmi vážna vec. Po prvé, klamete len seba samých a klamete aj nás, keď sa tvárite, že strata nebude. A pritom veď vieme, že bude. A vieš to aj ty. A vedia to aj zdravotníci. Keď má byť dôvod, že ja to tam nechcem napísať preto, aby si zdravotníci nemysleli, že to je v suchu, oni to vedia a urobia stratu, lebo vy ich tie straty necháte robiť. A určite nie je rozpočtová zodpovednosť vedieť o nejakej strate a nezapísať ju tam. Je to niečo podobné vedieť o tom, že rast HDP nebude, bude prepad, a nenapísať to tak. Teraz narážam na rok 2007. Tak ja, samozrejme, teraz nechcem vás tu vyzývať, aby ste došli s iným rozpočtom, lebo vieme všetci, že to nespravíte, tak ako nemá zmysel, aby som hovoril, že my ten rozpočet nepodporíme. To tiež vieme navzájom. Ale predsa len si myslím, že keď vieme, že strata v zdravotníctve bude, tak by to v rozpočte malo byť. A toto je, Peter, tvoja hanba, že to tam nie je, nehovorím, že je to tvoja vina, že tá strata vzniká. Na to je tam celá vláda. Ale myslím si, že správny hospodár všetky straty, o ktorých vie, tam je asymetrický prístup, čiže keď vie, že niekde sú náklady, straty, tak ich tam napíše ešte predtým, ako nastanú. A inde keď vie, že by mohli byť výnosy, tak ich napíše až po tom, čo sú tie výnosy reálne. To je prístup poctivého a zodpovedného hospodára.
Po tretie. Zvýšenie výnosu DPH. Áno, opatrenia, ktoré boli pod tvojím vedením zavedené na zamedzenie únikov v DPH, treba hodnotiť pozitívne, aj keď zrejme nie každé jedno pozitívne bude, ale toto je práve tak neprebádané pole, že jednoducho treba spraviť všetko, čo by sa mohlo javiť, že by to mohlo byť prínosné. A preto pri väčšine opatrení si myslím, že je správne to robiť. Povedal si v rámci týchto opatrení takú zaujímavú vetu, že vieme doručiť stovky miliónov eur a zmeníme štrukturálny deficit. To som si poznamenal. No ale opäť sa pýtam, kde je teda šetrenie, lebo, jasné, štrukturálny deficit sa dá znížiť aj tým, že budú vyššie daňové výnosy. Len potom by si nemal byť ty zároveň ten istý, ktorý hovorí, nie je príjemné od ľudí vyberať dane. To bol ďalší tvoj citát, ktorý som si poznačil. A myslím si, že aj obyvateľstvo, aj platcovia dane by oveľa ľahšie takéto opatrenia akceptovali, chápali, keby to bolo spojené s tým, že, dobre, tu robíme tvrdé opatrenia, veľakrát aj formou represií, ale zároveň znižujeme sadzbu. Ja teda chcem dúfať, keď už sa vám tak dobre pri tej DPH darí, že nezmeníte existujúci zákon o DPH a keď bude deficit pod 3 %, že naozaj necháte klesnúť sadzbu z 20 na 19 %, tak ako sme to svojho času zapísali my do zákona, do zákona o DPH.
Po štvrté. Hovoril si, že znižujete daň z príjmu na 22 % a znižujete maximálny vymeriavací základ pre výpočet zdravotných odvodov. To je chvályhodné. Teší ma, že SMER sa učí z vlastných chýb. To, že to robíte, samozrejme, vychádzam z toho, že ste pochopili, že ste spravili chybu. A nechcem, aby ste porušili vaše komunikačné pravidlo číslo jedna. A to teda je nikdy nepriznať chybu. Čiže ja to nepotrebujem od vás explicitne počuť. Ale som rád, že aspoň konáte a túto chybu naprávate. Problém je však v tom, že aj tu je hrozná asymetria, že zvýšiť daň z 19 na 23 % napácha oveľa vyššie škody, ako následne zníženie dane z 23 na 19 % prinesie osohu, a to preto, lebo subjekty sa medzičasom adaptovali, keď nejakých daňovníkov naštvete tým, že im zdvihnete dane a oni si povedia, že kašlú na to a stačilo a dosť a zariadia sa podľa toho, to znamená, zoptimalizujú svoje príjmy, tak nebudú predsa zo dňa na deň ich rýchlo meniť, aby mohli platiť 19-percentnú daň, preto, lebo keď niekto raz zoptimalizuje svoje príjmy, tak sa nevyhne len tomu nárastu z tých 19 na 23 %, on sa vyhne aj tým 19 %. Toto som sa vám snažil pred rokom vysvetliť. Bohužiaľ, to bolo hádzanie hrachu na stenu. Ale dnes už sme múdrejší o jeden rok a o dve správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, k tomu ešte prídem. Dúfam, že nabudúce budete lepšie počúvať ľudí, ktorí vedia možno o tom viac, nie teraz tak slepo, že my musíme zvýšiť daň, lebo ukázalo sa, že tie výsledky sú veľmi chabé.
No a takisto aj Zákonník práce, neviem, či to bol Peter Kažimír alebo pán poslanec Kamenický. Padol tu taký argument, že, dobre, Zákonník práce je menej liberálny, teda viacej socialistický, ale stále ešte pod priemerom OECD. Len tento argument je slabý preto, lebo my keď sa pozrieme na situáciu ceteris paribus, to je taký odborne znejúci pojem, ktorý hovorí, že nič iné nezmeníme a zmeníme len tento Zákonník práce a všetko ostane rovnaké, tak zhoršenie, respektíve menšia sloboda v Zákonníku práce alebo viac socialistický Zákonník práce znamená menej pracovných miest, aj keď sme pod priemerom OECD. Len tento argument, skrátka, nie je súvzťažný k tomuto tvrdeniu preto, lebo keď sa ideme pozerať na OECD, tak sa poďme pozrieť na infraštruktúru, súdnictvo, mieru korupcie. Tam budeme ako v tých hodnotách s OECD? My sa poďme porovnávať s OECD, ale potom aj by sme to museli brať komplexne. A keď porovnávame iba jedno kritérium, povedzme, ten Zákonník práce, tak platí to, že Zákonník práce tým, že je viac socialistický, tak zamedzil tvorbe pracovných miest, respektíve niektoré, a to sme zažili koncom minulého roku, z nich aj zlikvidoval.
Pán poslanec Duchoň, vidím, že už došiel, dobrý deň, jednu poznámku by som chcel povedať. Vy ste vraveli včera, že určite aj počas existencie rovnej dane dochádzalo k optimalizácii. Áno, určite k optimalizácii dochádzalo a nikto nikdy netvrdil, že by k nej nedochádzalo. Ale rozhoduje miera. A, opäť, keď sa na to pozrieme ceteris paribus, čiže predstavíme si, že nič iné by sa nezmenilo, tak ja sa vás pýtam, kedy subjekty optimalizujú viac. Dnes, keď ste daň dvihli na 23 % z 19 a zároveň ste zaviedli 14-percentné zdravotné odvody z dividend, alebo bolo to vtedy, pred desiatimi rokmi, keď došlo k masívnemu zníženiu daňových sadzieb, ktoré s dvojročným oneskorením spôsobili masívne zvýšenie daňových výnosov? Čiže, áno, pán poslanec Duchoň, aj vtedy určite sa ešte našli nejakí vydriduchovia, ktorí optimalizovali, áno, ale bolo ich oveľa menej. Toto je podstatné. A preto aj prvých päť rokov po zavedení rovnej dane boli daňové výnosy vždy vyššie, ako to odhadol výbor pre daňové prognózy. Aj nad tým by ste sa mali zamyslieť.
No ale chcem teda oceniť, že na rozdiel od situácie spred roka, aj možno nie celá strana SMER, ale minimálne minister financií má snahu podnikateľské prostredie zlepšovať. Bolo už niekoľko takých návrhov zákonov typu povinnosť účtovania zjednodušiť a podobne. A dúfam, že tieto dobré zvyky si zachováte.
No a teraz k samotnému rozpočtu.
Nebudem tu spomínať všetky tie čísla, ktoré spomínal včera Ivan Mikloš, myslím si, že to bolo rozsiahle, ale prečítam pár viet zo správy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Toto je nezávislý orgán, ktorý je obsadený tromi ľuďmi. Na čele je tam Ivan Šramko, bývalý guvernér Národnej banky, Ľudo Ódor a pán Horváth. Títo traja páni boli zvolení, pokiaľ viem, celým parlamentom. Čiže myslím si, že nikto nebude spochybňovať ich nejakú objektívnosť a už vonkoncom nie ich erudovanosť. Tak idem čítať.
Šiesta strana. Bude to len z troch strán, a síce zhrnutie. Nebudem vás tu zaťažovať ani tabuľkami, ani číslami. Ale čo sa píše v tejto správe? Píše sa tam doslova: „Oproti pôvodným plánom vyjadrenými v Programe stability je návrh rozpočtu na rok 2014 menej ambiciózny.“ Čiže sú to, opäť, veľké plány, potom príde stret s realitou a, bohužiaľ, plány treba prerobiť. (Hlas z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.) Toto už nie je pravda. Tak ja len čítam, čo tu je, zo správy, ktorá je tri týždne stará. Kým v apríli ministerstvo financií predpokladalo pokračovanie konsolidácie verejných financií tempom 0,8 % HDP, teraz hovorí o zápornom úsilí mínus 0,2. Konsolidácia je vlastne o tom, že budeme robiť menej dlhov. Je to síce také, komplikuje to pohľad na vec, ale ide o to, že budeme robiť menej dlhov.
No ďalší odsek: „Návrh rozpočtu na rok 2014 zhoršuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií,“ ani toto, predpokladám, nie je pravda, ale rada si to myslí, „návrh rozpočtu je postavený najmä na jednorazových a dočasných opatreniach, ktorých vplyv v strednodobom horizonte pominie.“ A toto teda zaručene pravda je. Určite nájdeme, pán poslanec Kamenický, nejaké číslo niekde, ako ste to aj vo faktických poznámkach vraveli, že, aha, veď my tu šetríme 0,3 % a neviem čo. Áno, môže to byť, ale vy ten rozpočet nestaviate tak, aby bežné príjmy kryli bežné výdavky, vy robíte to, že máme tu nejaké výdavky, bežné, nie sme ich schopní znížiť, povedzme, aj preto, lebo bránia tomu naše vlastné predvolebné sľuby, bránia tomu očakávania našich voličov a podobne, nie sme ich schopní znížiť, tak ideme nejaké jednorazové príjmy povyťahovať. K tomu prídem ešte o chvíľu. Ale toto tiež nie je zodpovedný prístup k zostavovaniu rozpočtu.
No a potom tu je aktuálna prognóza komisie, predpoklad a deficit v roku 2014 na úrovni 3,2 % a 3,8 % v roku 2015, píše to rada. Tá taktiež píše: „Takmer všetky riziká, na ktoré upozorňovala rada pred rokom, sa naplnili.“ A konštatujem, že naplnilo sa aj to, na čo sme upozorňovali my, respektíve ja osobne. No a tieto negatíva boli kompenzované predovšetkým vyšším objemom predaja núdzových zásob ropy a výrazne nižším čerpaním eurofondov. K eurofondom ešte o chvíľku prídem.
Ďalej sa píše v správe: „Nižšie konsolidačné úsilie bude musieť byť postupne vykompenzované vyššou konsolidáciou v budúcich rokoch.“ Čiže vy teraz šetríte menej, lebo neviem čo. A tvrdíte, že budete šetriť o dva roky alebo o tri roky viac. Ale asi tomu sami moc neveríte. No a oproti roku 2013, aby teda to nebolo negatívne, vidí rada v návrhu rozpočtu, tohtoročnom, menej rizík, čo však súvisí aj s menším rozsahom štrukturálnych opatrení. No čiže neviem, neviem, ale každopádne riziká za to zdravotníctvo, ktoré Peter Kažimír odmieta dať do rozpočtu, sú odhadované na úrovni sto miliónov, ďalšie riziká sú v rozpočtovaní miest a obcí.
Ďalej sa píše v správe: „Rada hodnotí negatívne, že namiesto posunu k skutočnému trojročnému rozpočtu návrh už ani len formálne neobsahuje rozpis položiek príjmov a výdavkov spôsobom, ktorý by naplnil cieľové hodnoty deficitu v rokoch 2015 a 2016.“ To je ako keby tieto roky nedošli. Možno príde dovtedy koniec sveta. Sme tesne pod 57 %, dobre, máte rezervu tým, že ste nakúpili, napožičiavali si do rezervy, len teda dúfajme, že tá rezerva bude stačiť, lebo momentálne podľa vašich čísel vychádza to, že je dve desatinky pod 57 % by sa mal verejný dlh zastať.
Desiata strana. To už nie je v zhrnutí. Ešte bude jeden citát: „Najväčšiu odchýlku od rozpočtovanej hodnoty zaznamenávajú daňové a odvodové príjmy, ktoré revidovali tri aktualizácie prognóz.“ Tá odchýlka celková je 526 miliónov eur, to je 0,5 mld. eur. To, že momentálne vám médiá skočili na celkom šikovnú hru a píše sa najmä o tom, že teda veď daňové príjmy sú vyššie, ako sú prognózy, hodnotím ako veľmi šikovný ťah. A, nakoniec, strana SMER v marketingu bola vždy veľmi dobrá. Čo sa vlastne stalo? Peter Kažimír tu pred rokom predstavil rozpočet s nejakými plánovanými príjmami, kde sme vraveli, že to je vylúčené, aby tieto príjmy sa naplnili, to je úplne vylúčené. A to sa, samozrejme, stalo. Oproti tomu plánu spred roka chýba 526 miliónov eur, 0,5 mld. eur. To je strašný peniaz. Ale stalo sa to, že pekne koncom roka to takto porozprával. Potom došla februárová zmena prognózy, o tri mesiace neskôr. A povedalo sa, sorry, nebude to toľko, bude to menej. Potom došla júnová prognóza a povedalo sa, bude to ešte hrozne menej, sedemsto možno. No tak, jasné, už tak sa hrozne na to leto stlačili tie očakávania, že teraz v septembri prognóza to mohla si dovoliť navýšiť, no tak už to nebude sedemsto, už bude to len päťsto a všetko je v suchu. No nie je to v suchu. Chýba vyše 0,5 mld. eur oproti tomu, čo ste si naplánovali. A výsledok je ten smrteľný kokteil, ktorý ste namiešali podnikateľskému prostrediu. Áno, dokážete to kompenzovať. A za to teda vám tlieskam a držím palce. Dokážete to kompenzovať opatreniami pri výbere DPH, ale celkové daňové príjmy sú o pol miliardy nižšie, ako si tu, Peter, ty pred rokom tvrdil, že budú. Sú o pol miliardy nižšie pre budúci rok. Ďalší rok je to dokonca 745 miliónov. Dvadsiata ôsma strana je to, na ktorej to takto odhaduje rada. Toľko k daňovým príjmom.
No a teraz k celkovému verejnému dlhu. Takže ten je 57 %. Normálne keby sa skutočne poctivo rátalo, potom vlastne (Ruch v sále.), majte sa, pán Přidal, verejný dlh by mal byť súčet všetkých deficitov. Predstavte si modelovú situáciu: Krajina začína na nule, urobí deficit prvý rok 3 %, druhý rok 5 % a tretí rok 2 %. Logický verejný dlh musí byť 3 + 5 + 2 = 10. Takto by to malo byť. Ale Únia medzičasom tú metodiku zjemnila (Povedané s úsmevom.), čo vlastne len znamená, že skomplikovala to. A niektoré veci sa do deficitu nerátajú, ale rátajú sa do verejného dlhu. A preto sa to odchyľuje. Je to preto, aby mohli tvrdiť, aha, veď deficit sú 3 %. A môžete si pozrieť minulý rok. Peter, prepáč, koľko bol deficit v roku 2012? Nevieš to náhodou takto z hlavy? (Reakcia navrhovateľa.) Štyri-päť. Ale verejný dlh stúpol o 7 %. Ako je to možné? No lebo tam došli vystavené záruky pre Grécko, pre súkromné španielske banky, ktoré ale nešli do deficitu. Čiže nikoho to nevystrašilo. A tam sa to zvýšilo z 50 na 57 %. A konkrétne kvôli týmto zárukám stúpol náš verejný dlh o 2,4 %, a to do roku 2012 o 1,8 a rok na to o 0,6 %. Čiže my sme dnes mohli mať verejný dlh 54,5 %, nebyť veľkorysých záruk pre Grécko, súkromné španielske banky. Dnes sme teda nemuseli lízať 57-percentnú hranicu zospodu. A tá hranica vďaka Európskej únii, treba povedať, a vďaka ústavnému zákonu o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý sme tu schválili všetci spoločne, táto hranica to má v sebe, lebo vláda bude povinná predložiť, keď túto hranicu prekročíme, vyrovnaný rozpočet.
Vyrovnaný rozpočet je v dnešných podmienkach Slovenska fakticky nemožná vec. Totiž my máme síce deficit iba nejaké tento rok 3 % alebo dokonca pod 3 %. A to sa javí tak nevinne, že na 3 %, čo je na tom, tak keď má vláda výdavky 100, tak príjmy má 100, no tak výdavky má 103 %, no, bože. Ale to tak nie je. To nie sú 3 % z príjmov, ako by to malo byť, ale to je len ďalší odrb v tomto účtovaní, lebo tie 3 % sa vzťahujú k nejakej úplne inej veličine, vzťahujú sa k HDP. To je asi, ako keď chcete vyrátať mieru vlastného zadlženia, zarábate tisíc eur ročne a váš dlh je dvetisíc, tak nepoviete, že to je 200 %, teda museli by ste povedať, že to je 200 %, to je, samozrejme, hrozne škaredé číslo, tak spravíte to, že pozriete si v celom baraku, koľko ľudia dokopy zarábajú, zarábajú, povedzme, dvadsaťtisíc a z toho dvetisíc už je len 10 %. To je ďaleko ľahšie stráviteľné číslo. V podmienkach slovenského rozpočtu to znamená, že keď má vláda príjmy približne 13 mld. eur, tak trojpercentný deficit by logicky mal znamenať 390 miliónov. A malo by to byť tak, že sú príjmy 13 miliárd a výdavky 13,39 mld. (13,4 mld.). Lenže nie je to tak. Tie 3 % sa vzťahujú k HDP, HDP je 75 miliárd a z toho 3 % sú hneď, bum, 2,2. No a už to potom nie sú príjmy 13 mld. a výdavky 13,4 mld., ale príjmy 13 mld. a výdavky 15,2 mld. A to kebyže máme znížiť na tých 13, lebo vrátim sa k tej 57-percentnej hranici, tak by to znamenalo, že vláda by musela zoškrtať výdavky o 2 miliardy eur. To je v tomto momente nemožné, myslím si, že to by nedokázala ani pravicová vláda. Pozeral som, či tu je pán Blaha, chcel som povedať, že to by nedokázali ani supi (Povedané s úsmevom.) behom jedného roka. O to väčší hazard je to, že takto rýchlo sme sa k tej 57-percentnej hranici priblížili, i keď sme sa tak priblížiť nemuseli. Samozrejme, do toho vstupujú nielen záruky pre Grécko, ale aj vyslovené hazardovanie so štátnym rozpočtom v rokoch 2006 až 2010. Peter Kažimír vtedy nebol síce ministrom, ale bol štátnym tajomníkom a ministrom bol Ján Počiatek, keď sme zažili 8-percentné deficity, opäť, nie voči príjmom, ale voči HDP. A to už boli strašidelné sumy.
Druhý problém je výrazné zníženie kapitálových výdavkov, teda investícií. Peter Kažimír sa včera vyjadril, že neexistuje príkaz ministerstva financií škrtiť kapitálové výdavky. Chcem tomuto veriť. Ale fakt je ten, že neinvestujeme do budúcnosti preto, lebo výrazne tieto výdavky klesli. V rokoch 2010 a 2011, teda počas pravicovej vlády boli kapitálové výdavky približne 2,5 mld. eur ročne. Tento rok je to už len jedna miliarda, budúci rok to trochu stúpne na 1,5 miliardy. A tiež klesajú aj kapitálové výdavky obcí. Takže buďme síce radi, že strana SMER chápe, že nedá sa žiť večne na dlh, povedzme, aj pod tlakom Európskej únie a pod tlakom udalostí v Grécku a v Španielsku naozaj má snahu docieliť tento trojpercentný deficit, čo ešte v rokoch 2008 a 2009 bolo hádzanie hrachu na stenu, niekomu zo strany SMER vysvetľovať, že existuje trojpercentná hranica, vtedy sme mali osempercentné deficity, zrejme by sme aj veľa čakali, keby sme chceli, aby kolegovia zo strany SMER pochopili, že do budúcnosti treba investovať, keď v budúcnosti má byť nejaký osoh, a že my si budúcnosť zhoršujeme, keď neinvestujeme a keď všetky peniaze prejeme.
Tretí moment, na ktorý by som rád upozornil, sú jednorazové príjmy. Jednorazové príjmy sú také, ktoré sú dnes a nebudú zajtra. Čiže konsolidovať pomocou jednorazových príjmov je veľmi ošemetná vec, lebo potom je otázka, čím budeme konsolidovať o rok, o dva, a jedného dňa bude všetko prejedené, všetko predané, čo ja síce vítam, lebo tvrdím, že štát nevie hospodáriť, nech to predá, ale tie deficity v rozpočte ostanú vždy. Jednorazové príjmy sú napríklad predaje zásoby ropy, 2. pilier, licencie pre Telekom a superdividenda.
K superdividende by som rád povedal pár slov, lebo superdividenda nie je nič iné, iba super tunel. V roku 2005, posledný celý rok Dzurindovej vlády boli aktíva SPP na úrovni 100 mld. korún. A v roku 2006, keď už teda vládol Robert Fico, zrazu došlo k veľkému prehodnoteniu a už aktíva nemali hodnotu 100 mld. korún, ale 250 mld. korún, len tak. Aktíva sú súčtom celého majetku finančného, hmotného, takého, onakého, nejakej spoločnosti. V prípade SPP, samozrejme, je to hodnota všetkých tých trubičiek, rúr, ventilov, čerpadiel a toho, čo všetko majú. Toto všetko malo hodnotu 100 mld. korún a o rok neskôr 250 mld. korún. Zázračná metóda, volá sa to preceňovanie majetku. Čiže nejaký ventil bol už odpísaný a jeho hodnota bola koruna možno. Tak povedalo sa, nemá hodnotu korunu, má hodnotu milión korún. A bolo to vybavené. Dobre, môžeme sa baviť aj o tom, či preceňovanie majetku treba, netreba. Vždy je dobré ten majetok oceniť reálnymi hodnotami. Problém ale nastal v tom, že keď už zrazu SPP mal obrovský majetok, mohol sa aj obrovsky zadlžiť. Na to, samozrejme, najprv bolo treba vykázať veľký zisk, potom bolo treba naplniť kapitálové fondy a potom sa mohli zobrať úvery. Museli sa zobrať úvery, lebo veď chcete vyplatiť zisk, ten tam nebol, on tam fyzicky nebol, iba sa precenil majetok. Je to len účtovná operácia a teda podfuk. No ale zobrali sa úvery a miera zadlženia stúpla z roku 2005, keď bola 17 mld. korún, na 65 mld. korún v roku 2010. Behom piatich rokov stúpol o 50 mld. korún dlh SPP. Tomuto sa hovorí tunel. Toto je tunel. Zobralo sa 50 mld. korún na dlh SPP a tie sa rozdelili ako superdividenda. Superdividenda nie je podiel na skutočnom zisku. Superdividenda prečo sa to volá, ani neviem v podstate. To je to, že spoločnosť zoberie úver a vyplatí ho vlastníkom. A, samozrejme, tým sa deje to, že zhoršuje sa celková hodnota podniku, čiže bohatstvo štátu, pokiaľ je to štátny podnik. Keď sme tu odvolávali premiéra preto, lebo kúpil SPP za jednu korunu, ale to teraz nechcem rozoberať, tak vo svojom vystúpení Robert Fico povedal, čím vlastne obvinil druhú Dzurindovu vládu, že vy ste na vine, lebo ste sprivatizovali SPP za neviem koľko, 2,8 mld. USD a už 3,5 mld. USD si zahraniční vlastníci vybrali. Áno, vybrali si toľko. Vybrali si viac, ako zaplatili za prvých päť alebo šesť rokov, alebo sedem. Ale do veľkej miery je za to zodpovedný Robert Fico, ktorý rok čo rok, v rokoch 2006 až 2010 súhlasil so superdividendou, súhlasil s týmto tunelom. Z tých 3,5 miliardy treba 1,5 miliardy odrátať, čo sú čisté, vytunelované peniaze a nič iné. Z toho tunela, samozrejme, vláda dostala tú druhú polovicu, ďalších 1,5 miliardy, a tým kryla nejaké svoje tam deficity. Čiže to je k tomu, najbližšie keď sa budeme baviť o tom, kto vytuneloval SPP. A toto sú obrovské tunely. Toto nie je to, že kancelársky papier sa kúpi za 5 eur namiesto za 3 eurá. Toto sú desiatky a desiatky miliárd korún, ktoré odišli zo Slovenska. Boli sprosto vytunelované zahraničnými vlastníkmi za výdatnej pomoci Roberta Fica. Aby sme teda vedeli, o čom hovoríme. A dnes pokračovať v tejto superdividende, dokonca zdvojnásobiť príjem štátu, to je pokračovanie v tunelovaní SPP, v tunelovaní SPP. V roku 2011 počas našej vlády superdividenda nebola alebo bola zanedbateľná. To by som len chcel doplniť. Tretí bod boli tieto jednorazové príjmy a superdividenda.
Štvrtý bod, a tým už budem pomaly končiť, platby do Európskej únie a z Európskej únie. Tak ako sme sa pred pár dňami dozvedeli, najbližších sedem rokov máme dostať 20,3 mld. eur na eurofondoch a máme zaplatiť len 6,8 miliardy. To znie ako výborný deal pre Slovensko. Žiaľ, nie je to také výhodné, ako sa to na prvý pohľad zdá.
Po prvé, čerpáme len polovicu z toho. A aby to neboli len približné odhady, tak ja vám poviem, koľko my tak asi iba čerpáme. Tých operačných programov je nejakých desať, dvanásť, desať, povedzme, napríklad informatizácia spoločnosti, rozpočtovaných 295 miliónov, vyčerpaných 100 miliónov, životné prostredie, zo 463 miliónov sa vyčerpalo 150 miliónov, to je len tretina, prvé dva príklady, vzdelávanie, zo 150 mil. sa vyčerpalo 100 mil. a tak ďalej a tak ďalej, dokopy z 2,9 miliardy, z troch miliárd sa vyčerpalo 1,25 miliardy. To sú tie operačné programy. A potom je tam ešte poľnohospodárstvo. Tam to čerpanie je takmer 100-percentné, lebo je nárokovateľné, ale výsledok je, že z 3,5 miliardy čerpáme 1,8 miliardy, čiže polovicu. Toto sa nezmení výrazne. A problém je, že náš štátny rozpočet sa dostáva do schizofrenickej situácie preto, lebo na jednej strane je dobré, tie fondy keď už sú, no tak aspoň ich čerpáme, ale na druhej strane čím viac ich čerpáme, tým viac musíme platiť spoluúčasť a namiesto rozpočtovanej spoluúčasti 620 miliónov tento rok, to bude len 220 miliónov, mínus 400 miliónov, 403 miliónov, aby som bol presný. No to je super, lebo inak by nemal Peter Kažimír trojpercentný deficit, keby náhodou sme tie fondy čerpali. My sme sa tu dostali do čertovho kruhu, preto, lebo čerpať fondy znamená nedodržať deficit a zase nečerpať fondy znamená, že my na Európsku úniu doplácame. My najchudobnejšia krajina eurozóny, jedna z najchudobnejších krajín Európskej únie doplácame na Európsku úniu, a to nielen vďaka tejto vláde, vďaka všetkým vládam od roku 1998. Čiže čerpáme len polovicu.
Po druhé. Netvárme sa, že neexistuje korupcia. Práve v eurofondoch je korupcia. A práve za vlády strany SMER sa korupcii darí. Aj počas našej vlády bola korupcia, určite sa niekde korumpovalo v tých fondoch, ale ten trend bol klesajúci a korumpovalo sa výrazne menej. A vždy, keď sme sa o tom dozvedeli, tak sme konali. A to vieme aj preukázať. Vláde strany SMER sa, skrátka, v tej korupcii darí oveľa lepšie. A netoleruje ju len vláda, toleruje ju aj Európska únia samotná, preto, lebo týmito eurofondmi korumpuje naše politické elity, aby súhlasili s každou jednou hlúposťou, ktorá z Bruselu prichádza.
Ďalšia vec. Pri týchto nešťastných eurofondoch treba zohľadniť deformáciu podnikateľského prostredia. Tak si predstavte dva penzióny vedľa seba, konkurujú si, súťažia, snažia sa, bojujú na tom trhu, no a z nich zrazu milión eur na rekonštrukciu jeden dostane a druhý nedostane. Ten to dostane, lebo bude v správnej strane alebo, skrátka, dal na správne miesto správnu obálku so správnym obsahom. A ten to nespravil. No tento už nemá šancu bojovať, konkurovať takémuto. Eurofondy silne deformujú podnikateľské prostredie. Aj to treba zohľadniť, keď sa ideme baviť o výhodnosti. A financujú sa nezmysly. kadejaké zbytočné školenia na hlúposti, ktoré nikto nepotrebuje, predražené. Alebo taký dobrý príklad je rozhľadňa v údolí.
No a potom ešte tú spoluúčasť vlastne treba zohľadniť, že vlastne tá spoluúčasť nám bráni v čerpaní eurofondov, lebo keby sme ich skutočne čerpali, tak zas nedodržíme deficit, ako som už vravel, čo je, a preto, keď to porovnáme, to nie je tak, že tu dvadsať dostaneme a tu sedem zaplatíme. My tu dostaneme reálne možno 5 %, ale platiť musíme 7 %, čo je ale podstatný rozdiel, 7 % platíme zo štátneho rozpočtu za 7 rokov, roky 2014 až 2020, to ide zo štátneho rozpočtu. To nám zvyšuje deficit a verejný dlh, ale z tých 20 nejdú všetky do štátneho rozpočtu. To ide kdekade a kadejako. Je to respektíve nie tých 20, ale možno 5 %. A preto si myslím, že keby vláda chcela skutočne bojovať proti deficitu, tak mala by začať aj pri týchto veľkých položkách, napríklad sa snažiť aspoň o čiastočné započítanie našich platieb do Bruselu s nárokmi na eurofondy, také, ktoré nečerpáme, také, ktoré nikto nepotrebuje, na nejaké úplné hlúposti. Tak povedia: „Viete, poďme to zarátať.“ To sa nedeje, samozrejme.
No to bola štvrtá moja výhrada voči tomuto rozpočtu.
Záverom chcel by som konštatovať, že oceňujem, že SMER chápe, že deficit je zlá, škaredá vec a treba s tým niečo robiť. Oceňujem, že dnes sa nebavíme o tom, či deficit bude 7 alebo 8 %, ale o tom, či bude 2,8 alebo 2,6 %. To sú dobré správy. Zároveň konštatujem, že dosiahnutie tohto deficitu, cieľa, s ktorým sa dá len súhlasiť, je nesprávnymi prostriedkami. Je to jednorazovými príjmami a je to prejedaním toho, čo máme, je to za cenu zhoršovania celkového bohatstva štátu. Snáď teda sa SMER jedného dňa aj v tomto poučí. Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem. Pán Sulík, chcem reagovať hlavne na záver vášho vystúpenia, nakoľko z toho celého toho výkladu, čo ste nám tu dneska povedali, cítim, že nemyslím, že vidíte ten rozpočet až tak zle, ako ste nám to tu odprezentovali. Minulý rok bolo oveľa horšie to vaše vystúpenie, ja myslím, z hľadiska tej kritiky. Takže ja to vnímam pozitívne.
Chcel by som povedať, hodnotenie rady, ktoré ste spomínali, považujem tiež za neaktuálne, ako sme to už povedali. Bolo predtým, ako sme znížili deficit z 2,83 na 2,64 %, aj keď teda nemyslím si, že by sa to hodnotenie nejako výrazne zmenilo. Ale myslím si, že určite bolo pozitívnym krokom zníženie deficitu.
Musím sa zastať kolegu Duchoňa, ktorý tu spomínal, čo sa týka vlastne optimalizácie. Áno, máte pravdu v jednom, že ten trend by mal byť taký, aký je, ak by bolo nižšie daňové zaťaženie, že by sa malo menej optimalizovať. Tu bolo spomenuté k roku 2007, dnes sa rovnako optimalizuje, nakoľko je to percento subjektov, ktoré optimalizuje, rovnako vysoké. Čiže ja si myslím, že podnikateľ optimalizoval vždy, aj dnes optimalizuje a bude optimalizovať v rámci nejakých tých pravidiel, ktoré sú stanovené. To je všetko, ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Sulík, hovoríte teda, že my využívame nejaký politický marketing. Ale rovnako si myslím, že aj vy tu tak šikovne marketingovo neustále hovoríte o nejakom smrteľnom kokteile, ktorý podľa mňa vôbec nie je smrteľný, a neviete exaktne dokázať na konkrétnych číslach a faktoch, akým spôsobom sa prejavili opatrenia prijaté, povedzme, takto pred rokom, neviete povedať, koľko firiem, povedzme, muselo ukončiť svoju činnosť v dôsledku zmien Zákonníka práce, neviete povedať, koľko firiem začalo masívnejšie optimalizovať z dôvodu zvýšených daní. Proste hovoríte tu stále o nejakom kokteile, ale výsledky neviete dokázať.
Ak hovoríte o výbere daní, po zavedení rovnej dane, myslím, že ste spomenuli 2 roky, potom tam boli tie výsledky, čo sa týka výberu, oveľa priaznivejšie, zase, viete, to je o tom neustálom hraní sa s číslami. Ak si zoberieme dlhodobo pomer daňových príjmov vo vzťahu k HDP, tak potom tie výsledky sú úplne iné, pretože mám tu teraz pre sebou z Eurostatu konkrétnu tabuľku, kde od roku 1995 ten výber daňových príjmov vo vzťahu k HDP neustále klesá. O čo ide? Vy síce hovoríte, že po zavedení rovnej dane, dva roky potom teda bol ten výber fantastický, ale, zase, kde sme boli, čo sa týka rastu HDP? To je to, čo som tu aj viackrát zdôraznil, že pokiaľ sa ekonomike darí, tak, samozrejme, aj tá tendencia platiť dane je oveľa vyššia, bez ohľadu na to, aká je sadzba dane.
Posledná poznámka ešte rýchla. Čo sa týka tých korekcií, ktoré tu boli robené vo vzťahu k daňovým príjmom, tak, samozrejme, keď sa tvoril pôvodný rozpočet na rok 2013, tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán Sulík, hovorili ste o tunelovaní SPP a hovorili ste o tom, ako v zásade v precenení majetku sa vytvára ako keby účtovný zisk, ktorý sa potom môže účtovne rozdeliť len na to, aby naň bolo si treba požičať. My sme tu mali pred mesiacom v druhom čítaní novelu Obchodného zákonníka, kde tie pravidlá na to, aké všetky vlastné zdroje sa môžu použiť na rozdelenie zisku, sa vlastne uvoľnili, všetky vlastné zdroje. To znamená, dnes je úplne bezpochyby aj podľa nášho Obchodného zákonníka, že akékoľvek vlastné zdroje aj tie, ktoré vyplývajú z precenenia, možno použiť na rozdelenie zisku. Bola to taká nenápadná zmena v pripomienkovom konaní, ktorá trošičku ako keby uvoľnila ešte tú situáciu a urobila ju právne úplne bezpochybnou. A v pripomienkovom konaní, inak, to bola požiadavka, zásadná pripomienka ministerstva financií.

Ďakujem pekne. Pán kolega Sulík, nadviazal by som na to, čo váš kolega výstižne nazval sprostá disciplína, preteky v šetrení, úplne výstižné. To je presne to, čo ste tu predviedli. Sa tu ako ekonómovia hráte na to, kto je tu ten väčší šetrič, a teraz si tu meriate niečo, aby ste teraz ukázali, že vy ste ten väčší šetrič. A keď máme pomáhať ľuďom a keď máme robiť nejakú sociálnu politiku, tak to je Ježiško, čiže Ježiško, ktorý vôbec nepomáha ekonomike. Takže vzdelávanie, aby sme mali kvalitnú a vzdelanú pracovnú silu, školstvo tiež, to nepomáha ekonomike. Zdravotníctvo, aby sme mali zdravú pracovnú silu, to nepomáha ekonomike. To, že tu máme sociálnu stabilitu, to ekonomike nepomáha. Lepšie je, keď štrajkujú ľudia a keď sú v uliciach, že? Alebo to, že staviame cesty a infraštruktúru, to nepomáha ekonomike, to je Ježiško. Ale dôležité pre vás ekonómov je šetriť, šetriť, šetriť ako tí supi. To som spomínal pred tým. Ivan Mikloš bol presne fiškálny sup, nemyslel na ľudí. Peťo Kažimír je fiškálny jastrab, to znamená, úzkostlivo stráži verejné financie, ale myslí zároveň na ľudí. Tu je ten rozdiel. Pán kolega, vy ste to robili naozaj ako tí supi. Potrebujeme šetriť? Zoberme dôchodcom invalidné dôchodky, nedajme ich dôchodcom, škrtnime učiteľom financie, plaťte ľudia u lekára, toto bol váš spôsob šetrenia. Náš spôsob je sociálne citlivejší a namiesto sociálnej vojny, ktorú vy by ste chceli mať najradšej, sa snažíme presadzovať sociálny zmier. Čiže, pán kolega, áno, aj tento rozpočet je na sociálnej hrane a každý škrt bolí ľudí. Ale my na to myslíme, aby sme tým ľuďom aj dávali, aby tu bol sociálny zmier, a vy tu ponúkate iba niečo, čo by som nazval budgetový extrémizmus. Ďakujem.