48. schôdza

Ja by som chcel pánovi poslancovi pripomenúť ešte tri fakty, ktoré snáď podčiarknu dôležitosť toho zrušenia amnestií.
Ja som bol u prezidenta Kováča tri roky ako jeho radca a pamätám sa na strašné útoky vtedajšieho premiéra, keď sa potom Kováč stal Tomášom Bórusom, by som to tak básnicky povedal. Naozaj, Mečiar vtedy ignoroval, obmedzoval, šikanoval tento úrad. A bola taká až švandovná, vtedy som plakal, teraz sa z toho smejem, situácia v decembri 1994, keď náhle vláda prišla k moci a prezident Kováč išiel do Vatikánu, kde sa diali strašné veci, ale  to nechcem tu spomenúť.
Druhá poznámka je, noviny Slovenská republika, ktoré naozaj vtedy pripravovali pôdu pre všetky ďalšie nezákonnosti, ktoré sa stali, útočili na prezidenta a pamätajú sa všetci na to. A chcem pripomenúť, že tí redaktori, mnohí dnes pracujú ako keby nič v iných médiách a nikdy nepovedali: "prepáčte". Lebo tam sa rodila ideologická záležitosť.
Tretia vec je divoká privatizácia. Vtedy naozaj jeho kamaráti, pána Mečiara, vytvorili naraz vrstvu bohatých, ktorých tí seriózni podnikatelia už nikdy nedohonia. Minule mi priamy účastník takej privatizácie povedal, mali tri strany položiek, čo jedna, jeden riadok - jedna položka, a tak sa rozhodovali: Ferovi dáme, Fero, nie, Fero je rozvedený trikrát, má frajerku, Jano neplatí dane, Pišta neni náš, tak dáme Jožovi, Jožo je výborný, dobre, tomu to dáme a, bum, išlo sa na ďalšiu položku. Čiže toto bola vtedy právna situácia v tejto vláde, o ktorej teraz hovoríme a ktorej amnestie by naozaj bolo treba dať na poriadok.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ako si povedal, pán kolega, že koho by to zaujímalo teraz, hej? Že ako? No viete, koho by to zaujímalo? No zaujímalo by to svedomie národa. Tých poctivých, ktorých tu ešte, aspoň verím, že máme, ktorí by chceli vidieť, že ako sa to vlastne berie a vlastne kam my to chceme kočírovať, tú našu ďalšiu budúcnosť. V akých intenciách?
Veď 73 % na Slovensku je veriacich, sa hlási k viere. A tá ich učí, že by mali svoje skutky prehodnocovať v svetle pravdy, aké robili. Že nás nič nedobehne? Všetko nás dobehne. A ako sa hovorí, pravda očisťuje a lož zotročuje. Tak vieme, čo chceme? Ja viem.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja som zmienil sa o vlaňajšom návrhu, keď som vstúpil do rokovania o ústave, len kvôli tomu, aby som pripomenul krátku históriu. Nemá to byť výčitka a ja pevne súhlasím s tým, že možno nie som správnym politikom a že to naozaj by bolo bývalo kontraproduktívne a vôbec sa o tom nechcem sporiť.
Ja by som sa len veľmi rád sporil s tými, ktorí dnes budú hľadať a nachádzať argumenty, prečo sa toto nedá podporiť. Tomu neporozumiem a verím, že neexistuje nič také, čo by ma donútilo takejto logike politického dialógu porozumieť. Možno by sme mali len poslať z dnešného stretnutia akýsi list pani Remiášovej a možno stačí úplne jedno slovo: prepáčte. A možno ešte jedno: nedá sa.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Panie poslankyne, páni poslanci, chcel by som sa podeliť s dvomi poznámkami k prerokovávanému návrhu.
Už v úvode bol spomenutý prípad v Čechách vysporiadania sa vlastne s obdobím komunizmu a takisto prípad v Nemecku z II. svetovej vojny. Preto ja som požiadal asistenta svojho, aby pozrel, že či vo svete sa stali podobné prípady, ako sa tie-ktoré krajiny s takýmito prípadmi vysporiadali. A on aj našiel jeden prípad, s ktorým by som chcel vás oboznámiť, a je to prípad z Argentíny.
V roku 1986 zákon o úplnom zastavení a v roku 1987 zákon o povinnej poslušnosti udelil príslušníkom vojenskej chunty takmer úplnú amnestiu od zločinov spáchaných počas vlády vojenskej chunty v Argentíne. Išlo o imunitu pre takmer všetkých príslušníkov armády, s výnimkou najvyšších predstaviteľov, pred trestným stíhaním za zločiny spáchané v období rokov 1976 až 1983. Neskôr, v roku 1987 tieto amnestie potvrdil Najvyšší súd Argentíny. V roku 2003 boli tieto zákony zrušené hornou aj dolnou komorou argentínskeho parlamentu. V roku 2005 Najvyšší súd Argentíny potvrdil zákony z roku 2003 a definitívne zrušil amnestie z roku ´86 a ´87, čím bolo umožnené začať alebo pokračovať v trestnom stíhaní voči členom vojenskej chunty. Tieto konania reálne ďalej pokračovali štandardným spôsobom, ako by ani amnestie neboli existovali.
Vtedy boli použité nasledovné argumenty, a to, po prvé, významné porušenie ľudských práv vojenskou chuntou, nikto nesmie byť postavený nad zákon, ochrana spoločenského záujmu a vlády práva, nesúlad s medzinárodnými dohovormi, ktoré sú záväzné; v neposlednom rade žiadnym právnym aktom nemožno zabrániť vyšetrovaniu zločinov alebo iných trestných činov, ktoré vo svojej podstate idú proti ľudským právam; týmto by sme zrušili imperatív ľudských práv, respektíve ich nezrušiteľnosť, práve preto musia byť spätne, dokonca aj so spätnou účinnosťou amnestie zrušené.
Interamerický súd pre ľudské práva v roku 2001 vyhlásil amnestie udelené v Peru pre masakru v roku 1995 za nezlučiteľné s Americkým dohovorom o ľudských právach. Je to podobný dohovor európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý platí u nás. A tým takéto amnestie de facto zrušil. Vytvoril tým obrovský precedens, ktorý pomohol ako Argentíne, tak aj ďalším krajinám.
Dnes sa na pozadí medzinárodných dohovorov a trestných súdov riešia amnestie v niektorých afrických krajinách. A to preto, lebo prizma ľudských práv stojí nad štátom. Štát nemôže ani v intenciách najlepších záujmov amnestiami či milosťami potláčať ľudské práva a slobody. Toto je základ argumentácie v prípade Argentíny.
Druhú poznámku, ktorú by som chcel k tomuto povedať, sa týka Slovenska a týka sa potreby zrušenia Mečiarových amnestií. A myslím si, že si to uvedomuje aj strana SMER, a je to vidieť aj na predloženom alebo do pripomienkového konania predloženom návrhu zákona o spravodajských službách. Veď je zrejmé, že názov spravodajskej služby sa mení vtedy, ak sa spravodajská služba potrebuje dištancovať od niektorých závažných krokov, ktoré sa v histórii tej-ktorej spravodajskej služby udiali. Tak sa zmenil názov Štátnej bezpečnosti po 89. na Federálnu bezpečnostnú a informačnú službu za Československa a tak sa zmenil, keď vznikla Slovenská republika, názov na Slovenskú informačnú službu. Teraz vláda, strana SMER navrhuje zmenu názvu Slovenskej informačnej služby zo SIS na Úrad civilného spravodajstva, pričom v krátkej histórii Slovenskej informačnej služby je jeden jediný moment, jeden jediný moment, keď je Slovenská informačná služba podozrivá z účasti na zavlečení občana Slovenskej republiky a tak isto je podozrivá z účasti na úmrtí Remiáša. Jasné, že v dôvodovej správe toto nijakým spôsobom nie je uvedené, ale ináč si neviem vysvetliť, prečo by strana SMER prichádzala s takouto zmenou názvu informačnej služby.
Je to zaujímavé, že týmto ona akoby uznáva potrebu zmeniť, dištancovať sa od týchto vecí, z ktorých je Slovenská informačná služba podozrivá na jednej strane, ale na druhej strane strana SMER nie je ochotná zmeniť svoj vzťah k trestným činom, z ktorých Slovenská informačná služba je podozrivá.
Preto by som apeloval aj na poslancov strany SMER, ak sú presvedčení, že nie je potrebné uvoľniť ruky spravodlivosti, tak nie je dôvod meniť názov Slovenskej informačnej služby. Ak to váš minister a vaša vláda predkladá, tento návrh, tak je dôvod, aby návrh, ktorý je predložený na zrušenie Mečiarových amnestií, ste takisto podporili. Nie je možné sa v jednom prípade zasprávať tak, akoby tieto trestné činy, sa na nich služba podieľala, a v druhom prípade sa správať tak, akože sa nič nestalo a môžeme tieto trestné činy prehliadať. Preto poprosím hlavne poslancov SMER-u o podporu tohto návrhu, lebo je v súlade s tým, čo vláda v inom zákone predkladá.
Ďakujem pekne.

Svojou poznámkou by som sa chcel opýtať, aj si odpovedať, že ako je možné, že národ vtedy tieto nezákonnosti bral a vlastne mlčal a vlastne volil týchto, aj opakovane.
Ja chcem pripomenúť tú megalomanskú, až, som povedal, goebelsovskú kampaň v rokoch ´92 až ´94. Pamätáte sa, vtedy, keď na Mount Everest viala zástava HZDS? A povedali vtedy, že ak by sa to nepodarilo, tak pôjdeme do Álp a tam to nafotíme, ten Mount Everest. Pamätáte sa na švajčiarsky bilbord s Matterhornom, ktorý sa nahradil vtedy Kriváňom? Potom to prasklo a nič z toho nebolo. Pamätáte sa na to, že Sparta Rezešova hrala vtedy v dresoch HZDS veľký futbal? Hurá! Vtedy. A mnoho iných vecí. Claudia Cardinale, Schiffer, Depardieu, Ornella Muti, mladý Belmondo, všetci tuná chodili a my sme ako to, ako barani sa na toto všetko dívali a platili z daňových poplatníkov.
Vtedy Srholec povedal po jedných voľbách, že: "Veriaci, kde ste, ako je možné, že volíte skorumpovaných a morálne podlých ľudí?" Ja by som ešte priklincoval jeden výrok Abrahama Lincolna, ktorý iste poznáte, ale že: "Za bláznov možno držať niekoľko ľudí celý čas, všetkých ľudí nejaký čas, ale nie všetkých ľudí celý čas. "A keby sme sa týchto amnestií teraz naozaj raz a navždy zbavili, tak by sme znova potvrdili, že ten výrok Abrahama Lincolna skutočne aj dnes platí.

Ďakujem pekne. Uvedený príklad možno dáva nádej, že aj na Slovensku sa to raz podarí a že si uvedomia všetci, že treba sa dištancovať od takto mimoriadne závažných štátnych trestných činov, štátom organizovaných. Je možné, že vzhľadom na to, akú mala Argentína históriu inú, ako sme mali históriu my, že oni si to predsa len o nejakých pár rokov uvedomili skôr. Mne to tak vychádza, že ešte jedno volebné obdobie musí byť KDH trpezlivé, lebo tých pohrobkov vtedajšej vlády a vtedajšieho HZDS je ešte stále veľa aj v radoch vládnej strany. To znamená, že oni majú problém s tým. Ja si to takto vysvetľujem. A preto je riešenie asi, buď počkať ešte, alebo, ak budeme neúspešní, alebo druhá alternatíva je tak ako pri ostatných možných zákonoch, my sami, to znamená SMER. Ak teda v prvom rade teraz tomu je také návestie, zmena názvu SIS, tak v druhom kole môže prísť takýto návrh z ich vlastných radov a potom oni budú tí, ktorí sa postarajú o čistenie našej histórie novodobej, aby sme jednoducho nemali žiadnu čiernu bodku a nemuseli sa hanbiť.

Vážený pán predsedajúci, pán navrhovateľ, vážené dámy a páni, dovoľte mi, aby som vystúpil ako jeden z navrhovateľov tohto návrhu zákona. Hneď na začiatku musím konštatovať, že som veľmi sklamaný z toho, ako vládna strana SMER, jej poslanci sa postavili k tomuto návrhu zákona. Naozaj my šesťdesiati, ktorí sme sa podpísali pod tento návrh zákona, sme nepotrebovali ani nepotrebujeme tu dookola vystupovať a presviedčať sami seba o tom, že zrušenie Mečiarových amnestií je správne. My sme dali ten podpis pod ten návrh zákona, preto je jasné, že s tým súhlasíme. Ale som tu, som si dovolil vykríknuť na pána predsedu Národnej rady minulý týždeň, keď som mu zakričal, že demokracia je diskusia, presne som čakal, že vystúpia poslanci zo SMER-u a budú nám oponovať, prečo to nemôžu podporiť. Myslím si, že vládna strana SMER má dostatok poslancov aj s právnym vzdelaním, ktorí dokážu argumentovať.
A čakal som, že bude tu prebiehať takáto diskusia a vo vyspelých štátoch po takejto diskusii, debate, vznikajú legislatíva, zákony pre ľudí, na riešenie problémov ľudí. Ale tu žiadna taká diskusia neprebehla. Bola tu jedna faktická poznámka vládneho poslanca SMER-u pána Martvoňa, ktorý na jednej strane označil obdobie mečiarizmu na Slovensku ako obdobie temna, s čím sa dá len súhlasiť, ale zároveň hovoril o tom, že už to je možno premlčané a že možnože tí ľudia nežijú. A na dôvažok ale povedal, že čo teda s tými zločinmi komunizmu, toto, čo spáchali eštebáci v minulosti, v päťdesiatych rokoch, šesťdesiatych rokoch, a že sú nepostihnuteľní. Tak aj jemu chcem odkázať, niektorí kolegovia to už spomínali, prokurátorka, ktorá súdila doktorku Horákovú, bola v Čechách odsúdená vo vysokom veku. Bolo to cez 90 rokov, tuším. A myslím si, že už je aj na pravde božej, ale spravodlivosti bolo učinené zadosť. Nie preto, aby tú 90-ročnú pani zatvorili, ale aby bol to akt spravodlivosti, o ktorom rozhodli súdy v Česku.
A preto dneska, keď sa bavíme o tom, aby sa zrušili Mečiarove amnestie na skutok a skutky, ktoré súviseli so zavlečením Michala Kováča a so zrušeným referendom, aby boli zrušené, aby bolo spravodlivosti na Slovensku učinené zadosť.
Áno, stretávam sa s občanmi, aj včera som mal také stretnutie. A občanov dneska, živnostníkov na Slovensku dneska trápi čo? Nevyplatené faktúry voči veľkým firmám, nemôžu sa domôcť spravodlivosti. A ja im hovorím: áno, ak by fungovali u nás súdy, ako majú, ak by tá spravodlivosť bola účinná, aby tá vymáhateľnosť práva fungovala na Slovensku, nemuseli by sme možno v parlamente vymýšľať zákony o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní. Ak by ten živnostník podal žiadosť na súd, že má nevyplatené, súd odsúdil príslušného do mesiaca a nastúpil exekútor, nemuseli by sme vymýšľať tú novú legislatívu.
Alebo klienti nebankových subjektov, myslím aj BMG a Horizontu, ktorí prišli o svoje mnohokrát celoživotné úspory. Ak by bola účinnosť spravodlivosti na Slovensku, aby bola účinná spravodlivosť na Slovensku, už dávno mal prebehnúť súdny proces, kde majitelia, ktorí zdefraudovali takéto finančné úspory občanov, mali byť odsúdení, zhabaný ich majetok, exekvovaný ich majetok a títo klienti mali byť odškodnení.
Dámy, páni, stretávam sa aj s názorom hlavne mladých ľudí, ktorí povedia: nás už Mečiarove amnestie nezaujímajú. Áno, vyrástla tu za tých 20 rokov, dámy a páni, je to 20 rokov, toho roku to bude 20 rokov, keď sa tento skutok zavlečenia prezidentovho syna do zahraničia stal, vyrástla tu ďalšia generácia. A oni neradi už dneska veľmi čítajú, neradi chcú počuť to, čo bolo, a radšej by chceli počuť to, čo je dnes a čo bude zajtra. Aj možno už im tieto Mečiarove amnestie nič nehovoria. Ale som presvedčený o tom, že národ, ktorý nepozná históriu, aj históriu svojej spravodlivosti, si nezaslúži, aby mal budúcnosť, a preto je potrebné, aby boli zrušené tieto Mečiarove amnestie.
Na dôvažok preto, že je vysoké podozrenie a je množstvo indícií vrátane rozhodnutia rakúskeho súdu o tom, že tento skutok zavlečenia Michala Kováča mladšieho spáchali slovenské štátne orgány.
Dámy a páni, Vladimír Mečiar vyhlásil tieto amnestie ako zastupujúci prezident. To znamená, ako vtedajší premiér, na ktorého len na určité obdobie prešli právomoci prezidenta. A naozaj človek by očakával, že takýto zastupujúci prezident bude vykonávať len nevyhnutné akty pre fungovanie ústavnosti a práva na Slovensku, a nie že udelí amnestie na skutok, ktorý ešte nebol vyšetrený, na skutok, ktorý nebol odsúdený, kde neboli konkrétni ľudia ešte odsúdení, a on udelí amnestie všeobecne na tento skutok a dokonca aj na podozrenia, ktoré súvisia s týmto skutkom. Takže on ako vtedajší premiér, zastupujúci prezident, ako štátny orgán udelil amnestiu iným štátnym orgánom na skutok, ktorý nebol vyšetrený, ktorý nebol odsúdený. A preto si myslíme, že spravodlivosti nebolo učinené zadosť, a preto potrebujeme nielen my, ale aj tí konkrétni, ktorí v tomto prípade boli účastníkmi, páchateľmi tohto konania, obvinenými, možno sú medzi nimi aj takí, ktorí by sa dokázali v trestnom konaní alebo na súde obhájiť, že s tým nemali nič spoločné.
Ja si nedovolím dneska hovoriť, kto bol konkrétne za tento čin zodpovedný, kto ho spáchal. Na to sú orgány činné v trestnom konaní, na to máme súdy na Slovensku, ale tých indícií, podozrení je tu príliš veľa, že slovenské štátne orgány, Slovenská informačná služba, jej vtedajší šéf Ivan Lexa, vysoký predstaviteľ SIS Jaroslav Svěchota, ktorý už nežije, že boli zapletení do tohto skutku, nie že zapletení, ale že ho spáchali. Ale toto malo byť učinené spravodlivosti zadosť, malo to byť vyšetrené a mali byť odsúdení. Ak by potom pán prezident, ktorý by bol udelil amnestiu, tak tá amnestia by bola konkrétna, ale amnestie, ktoré udelil Vladimír Mečiar, neboli na konkrétneho človeka a za konkrétne odsúdenie. Takže spravodlivosti nebolo vykonané zadosť.
Padli tu slová, že únos Michala Kováča bol akt štátneho terorizmu. To sú vážne slová, ktoré Slovenská republika si so sebou nesie. Takže preto keď som na začiatku povedal, že národ, ktorý nepozná svoju históriu, a tá história nie je ani až taká stará, si nezaslúži mať budúcnosť, preto by som chcel zakončiť aj slovami svätého Jána, ktorý v evanjeliu hovorí, že: poznajte pravdu a pravda vás vyslobodí.
Ďakujem za pozornosť.

Neviem ako vy, ale ja keď vidím, že niekto spácha nejaký zlý skutok a zároveň niekto druhý tento zlý skutok kryje, tak v podstate považujem za väčšieho zločinca toho, kto ten zlý skutok kryje, ako ten, kto zlý skutok spácha. V tomto prípade bola spáchaná vražda, evidentne vražda na politickú objednávku. A chcem z tohto miesta upozorniť všetkých kolegov, ktorí v tomto prípade budú hlasovať proti zrušeniu amnestií, že v podstate kryjú vraždu a tým pádom z môjho uhla pohľadu sú horší ako ten vrah, ktorý tú vraždu spáchal.

Ja by som trošku ináč povedal. A myslím, že častejšie sa používa to, čo pán poslanec Zajac povedal, že národ, ktorý si nepamätá svoju históriu, je odsúdený na to, aby ju prežil znovu. A to je omnoho horšie. Pretože nikto, nikto, kto tu sedí v tejto sále ani na strane poslancov SMER-u, nespochybňuje to, že sa tu stalo niekoľko trestných činov, že sa tu stala vražda, že sa tu stal únos a že sa možno stali ďalšie súvisiace trestné činy. Tieto amnestie, ktoré sú naozaj absolútne mimo akýchkoľvek štandardov a účelu, na aký vôbec inštitút amnestie bol od nepamäti vymyslený a využívaný, bráni tomu, aby sa učinilo spravodlivosti zadosť, aby sa odhalila pravda.
Keď to neodstránime, keď bude tento stav pretrvávať, je to hlboká jazva, nezahojená a prehlbujúca sa jazva na právnom vedomí národa. Keď takýto odkaz tu necháme súčasníkom, nasledovníkom, mladej generácii, tak jednoducho do podvedomia kolektívnej pamäti sa vtláča stopa, že môže sa vraždiť. Môžu sa páchať trestné činy, keď máte politickú moc, ktorá vám umožní zakryť tieto trestné činy. To je neprípustné, to je popretie právneho štátu, popretie vlády zákona, popretie západného poňatia demokracie a kultúry. To je Byzancia, Orient, teda všetko iné, len nie to, na čom Európa stojí. A teraz my rozhodujeme o tom, kam máme patriť a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ja sa už tretíkrát prihlasujem, vidím, že som mal radšej vystúpiť v rozprave, ale nedá mi, prepáčte, že pripomeniem Remiáša. O rok bude dvadsať rokov, čo bol zabitý, viete, že 29. apríla ´96 naraz jeho auto vybuchlo s jasnou nástražnou výbušninou. Vtedy mal 26 rokov, bol sprostredkovateľ vtedy medzi novinármi a svedkom únosu Michala Kováča mladšieho. Viackrát som sa za ten čas s pani Remiášovou stretol, jej bolesť je stále veľká a stále očakáva, že sa zadosťučiní to, čo sa vtedy stalo, no.
Ja pripomeniem ešte jednu vec. Jeden z najkrajších okamihov môjho života, keď po voľbách ´98 vyhralo HZDS a v našej rodine bolo veľa ľudí, všetky ženy začali plakať. A ja som vyskočil ako veľký víťaz, pretože som vedel, že mečiarizmu je koniec, ale to už k tomu bolo treba určitú politickú skúsenosť, ktorú tie ženy vtedy ešte nemali.
No a posledná poznámka je táto, že bol taký vtip, a dovolím si ho povedať. Ešte chvíľu mám, že? Rýchlosť prevratu v Poľsku bola desať rokov, v Maďarsku desať mesiacov, v Rumunsku desať dní, v Albánsku desať minút, desať sekúnd súťažila o to Kuba, Severná Kórea, ale vyhralo to Slovensko po voľbách ´98, keď za desať sekúnd, už som to hovoril, pochopil, že Mečiar je v háji.
Ďakujem.