58. schôdza

Ďakujem pekne, za slovo. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku bol som určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Otvorte, prosím pekne, pán predsedajúci, rozpravu.

Ďakujem pekne. Tak ako som sľúbil, trošku to rozvedieme. Takže, kto má uši, nech počúva, kto má oči, nech pozerá.
Vlastníctvo. Áno, vlastníctvo k pôde je problémové v našej krajine a musím povedať, že za tých 50 rokov socializmu sme na vzťah k pôde celkom zanevreli a ten vzťah k pôde, tak ako mali naši rodičia alebo prarodičia, bojím sa, že táto generácia nemá. Uvedomujeme si to vôbec, že my sme to dostali iba akože do správy od toho najvyššieho? Sme dostali od neho, aby sme spravovali túto zem? Ako ju spravujeme? – pýtam sa. Akým spôsobom sa o ňu staráme, aby ďalšia generácia mohla pokračovať v gazdovaní na našich pozemkoch? Respektíve ako utužujeme to vlastnícke právo, ktoré by malo byť dedené po ďalšie generácie, keď už sme ju v tej správe raz dostali? Bojím sa, že máme toľko zádrheľov, toľko, by som povedal, že hluchých miest pri výkone či už vlastníckeho a užívacieho práva, že to je až neskutočné.
Pýtam sa, mali by sme komplikovať život v tejto oblasti cez naše zákony alebo ho zjednodušovať? Mali by sme utvrdzovať právo vlastníka na výkon jeho vlastníckeho práva alebo ho zanedbávať a nejakým spôsobom negovať? Myslím si, že demokracia bola aj o tom, aby sme napravili túto vážnu, by som povedal, krivdu, ktorá bola socializmom spáchaná. Užívacie právo počas celého socializmu bolo nadradené vlastníckemu právu. Vážení, ešte raz opakujem, užívacie právo bolo nadradené vlastníckemu právu. Nechcem v tom pokračovať a verím, že ani vy, pretože máme to aj v ústave, že vlastnícke právo je nedotknuteľné a dedičstvo je, je garantované.
Neviem, či si uvedomujete, vážení občania Slovenska, že v roku ´91 bol prijatý zákon o pôde. Zákon o pôde 229/1991, jeho účinnosť je od 24. júna 1991. Viete, čo sa píše v § 2 ods. 1? Citujem: "Okrem vlastníka majú právo užívať pôdu iné osoby len na základe zmluvy uzavretej s vlastníkom alebo na základe zmluvy uzavretej s pozemkovým fondom, ak nie je zákonom ustanovené inak." Myslím, že jasne čitateľný paragraf.
Pýtam sa, ako je to možné, že v dnešnom roku 2015 nemajú mnohé užívateľské subjekty podpísané nájomné zmluvy? Nehovorím o tom, že ani nevyplácajú tieto nájomné zmluvy, hoci aj s nimi majú. Ako je to možné? Dodneska vidím pred svojimi očami rok 1991, respektíve ´92, keď dochádzalo k transformácii družstiev. Zákon 42/1991, keď si dobre pamätám. Pamätám si, ako ich agronómovia a predstavitelia družstiev išli na bývalú geodéziu, teraz správu katastra, a celé pozemnoknižné vložky kopírovali, aby vedeli transformovať družstvo, respektíve privatizovať štátny majetok. Neskutočné haldy papierov, aby mali to, tak ako to zákon ukladal. Inak sa nemohli transformovať a privatizovať. Pýtam sa, ako je to možné, že dneska tento vzťah chcú anulovať a nemajú ho dotiahnutý do konca tak, ako to má byť? Pritom na tieto pozemky, samozrejme, že idú čerpať dotácie. Myslím si, že to je doslova, že podvod na našich vlastníkoch, a mali by sme to vnímať, že túto krivdu by sme mali aj legislatívne odstrániť.
Áno, pravdou je, že mať vlastníctvo znamená aj práva, aj povinnosti. Nie iba práva, ale aj povinnosti. Pýtam sa, aká bola osveta? Aká bola osveta po páde socializmu, čo môže vlastník pôdy, s touto pôdou ďalej ako nakladať? My sme to nemali, dátum nejaký, ktorý by povedal, že od dneska už môžeš gazdovať iba ty, nikto iný nemôže gazdovať. Tak to nejakým spôsobom nenápadne prešlo do tých foriem, ktoré dneska tu máme v tých agropodnikateľských subjektoch. A pokiaľ sa dneska chcete dostať ku pôde, máte smolu. Nedostanete sa, nedostanete sa, pretože zabetonuvávame znovu to užívacie právo cez nájomné zmluvy, ktoré boli prijaté, žiaľ, aj v tomto parlamente, na 15, 25, relatívne že 30 rokov s tým, že výpovedná lehota je tam rok pred ubehnutím tejto lehoty, ak máte na dobu určitú.
Myslím si, že znovu ideme späť a užívacie právo bude nad vlastníckym, a to by sme nemali dopustiť (rečník si odkašľal), pardon.
Ak si niekto myslí, že niečo preskočí, tak nepreskočíme nič. Nenahraditeľných už tu bolo dosť. A ja si spomínam, aký bol prístup v deväťdesiatych rokoch k vlastníkom jednotlivých transformovaných alebo privatizovaných poľnohospodárskych subjektoch. Už som to raz tu spomínal. Poviem, ako moja rodina preberala poľnohospodársky dvor. Štátny majetok Lipany, hovorím otvorene, kde v novembri ´92 to brali, že robíme sabotáž, a policajti prišli s pištoľami na nás, že preberáme si vlastný majetok. Pritom sme chceli povedať, že štátny majetok gazduje ešte ďalších sto rokov, dáme ti celý náš majetok, ktorý sme nie privatizáciou, ale poctivou prácou našich predkov 120 rokov dávali dokopy, a socializmus nám to v 47., v 48. vzal. Reakcia predstaviteľov štátnych majetkov bola: vrátime váš majetok iba cez našu mŕtvolu. A pri tom sme chceli iba obyčajnú "nájomnú zmluvu", že vy ste užívateľ a ja som vlastník. A hanbím sa, že do dnešného dňa si tento štát, s týmto sa nevysporiadal, a dodneska cítime krivdy, ktoré sú robené na vlastníkoch z titulu užívania ich pôdy cudzími subjektmi, o ktorých ani nevedia, že ich užívajú a nemajú nájomné zmluvy.
Nevyhovárajme sa na rozdrobené vlastníctvo. Nevyhovárajme sa na to, pretože zákony, ktoré toto rozdrobené vlastníctvo by mali sceľovať, tu máme od roku 1991, zákon o pozemkových úpravách. Poslanci, ktorí boli v tejto snemovni, si uvedomovali, že je problém, tak prijímali zákony v deväťdesiatych rokoch, aby sme urobili aj register. To znamená, aby sme vedeli, čo tu máme, aby sme prijímali aj to, že tu budeme komasovať, aj to, že budeme zveľaďovať ten poľnohospodársky pôdny fond verejnoprospešnými zariadeniami. Idea bola krásna. Ja som vtedy bol radový pracovník pozemkového úradu a musím povedať, že do piatich rokov reštitúcie dokončíme, do desiatich ROEP-ky a pozemkové do pätnásť. To bola vízia ministerských pracovníkov a štátnych zamestnancov pozemkových úradov. Dodneska sa hanbím, že nie sú reštitúcie dokončené, ROEP-ky, ešte máme nejakých 30 katastrálnych území a pozemkové úpravy máme možnože na jednej sedmine územia. Ostatné sa nedejú.
Takže, vážení, výhovorka, že nebudem vedieť, koho nájsť, kto je vlastníkom, neplatí, neberiem, pretože v zákone aj neznámi vlastníci sú ošetrení. Kým? No Slovenským pozemkovým fondom. Aj keď vám niekto zomrie a nemáte dedičské konanie, nastupuje Slovenský pozemkový fond. To znamená, je tu možnosť uzatvoriť nájomnú zmluvu a Slovenský pozemkový fond, ktorý vlastne zastupuje vás, to znamená, je to príjem do štátu, respektíve do tejto organizácie, ktorý sa potom, ten zisk, rozdeľuje na iné, myslím, že zmysluplné využitie.
Takže, vážení, uvedomme si, že v politike by to malo byť o tom, či dáme, alebo nedáme pomocnú ruku. Keď si myslíte, že budeme raz dávať odpočet, či pani Radičovej, či pánu Ficovi, či pánu Mečiarovi. Asi nie. Asi tomu najvyššiemu, ktorý sa opýta, že: a, páni kolegovia, keď ste boli v Národnej rade v roku 2015, ako ste dali pomocnú ruku vlastníkovi, na ktorého pozemkoch sa nejaký agropodnikateľ obohacoval iba z titulu toho, že sme ho nezaviazali zákonom, aby podpísal nájomnú zmluvu a zároveň aj v tejto zmluve realizoval platby, za čo boli dojednané?
Keď hovoríme, že všetko ide cez peniaze, možnože aj ten vzťah, lebo teraz mať peniaze je "in", samozrejme, a každý ide cez mŕtvoly, doslova, tak sa pýtam, či by tento vzťah nebolo možné k pôde navrátiť aj tým, že dotácie by dostával vlastník, nie užívateľ. A či ich, tú pôdu, obrobí sám alebo v nejakej inej, iným človekom alebo organizáciou, to by bolo na ňom. Pretože každá pôda, v akejkoľvek kultúre je, tak má svoj režim. A je to iba o tých kontrolných orgánoch, ktoré by tento režim dosledovali, alebo nedosledovali.
Takže myslím si, že možnosti sú tu, ako to zlepšiť, aj ten vzťah k pôde, možnože cez tie peniaze. A keď mi poviete, že to je technicky nerealizovateľné, tak myslím si, že pri súčasnej technike, ktorú tu máme, máme tu notebooky a kadejaké facebooky a všetko možné a analogicky kadejakých programov do bludu, neni problém.
Môžem vám povedať jedno, že národ by to asi ocenil, pretože pokiaľ nevieme, čo tu máme, koľko tu máme izieb v našej krajine, to znamená, koľko tu máme parciel, akých tu máme vlastníkov, kto tu užíva, tak je tu asi podľa mňa chaos. A my sme v postavení opačne ako západná Európa. U nás 90 % pozemkov je v užívaní. To znamená, vlastníci ju neužívajú. Iba 10 % vlastníkov užíva vlastnú pôdu. A to je nonsens. A ja by som bol najradšej, keby sa to obrátilo. A tak to bolo za oných čias, keď sme spred ´48. roku gazdovali, a v súčasnosti je to veľký problém. Áno, preto som rád, že pán minister pôdohospodárstva, pán Jahnátek vybojoval 84 mil. z eurofondov na pozemkové úpravy. Bodaj by ich minul celé do roku 2020. Ale tak, ako momentálne bolo aj na výbore tlmočené, že niečo je v rozpočte a niečo je naplánované nejako ináč, tak neviem, kde by to ešte mohlo sa preukázať, pretože aj eurofondy do rozpočtu spadajú. Zatiaľ nejakú tú jeho dobrú vôľu, že by začal každý rok nejakých 10 mil. míňať na pozemkové úpravy, nevidím a prakticky sme už v prvom roku čerpania týchto eurofondov.
Takže, vážení, ja by som bol veľmi rád, keby ste napriek politickým spektrom, pretože toto si myslím, že zasahuje všetkých voličov, všetkých občanov, každý, kto má nejaké vlastnícke právo k pôde, by mal mať aj z tejto pôdy to právo čerpať nejaký ten úžitok, z tejto pôdy a mali by sme my ako legislatívci v Národnej rade dopomôcť, aby ten vzťah bol transparentný raz a navždy. Raz a navždy. A chcem veriť, že vaše svedomie vám povie, že áno, mali by sme s tým urobiť poriadok a povedať, že: vlastník, nech sa páči, máš to tu a môžeš s týmto nakladať.
Ďakujem pekne. Žiadam o vašu podporu. Neviem, či ešte budem mať tú česť vystúpiť v tomto parlamente, takže bolo mi cťou, že som mohol zastupovať svojich, teda voličov a občanov Slovenskej republiky všetkých. Pokiaľ v mojich vystúpeniach niekto zareagoval alebo sa cítil byť ukrivdený, tak sa ospravedlňujem, pretože snažil som sa vecne pristupovať k problémom a odborne. A chcem veriť, že poslanci, ktorí nastúpia možnože po nás, alebo v ďalších volebných obdobiach, budú slúžiť občanom tak, ako dávajú sľub na Ústavu Slovenskej republiky, keď vstupujú do Národnej rady, či už z regiónu východu, stredu alebo západného Slovenska.
Takže, vážení kolegovia, ďakujem pekne za spoluprácu. Verím, že aj tento zákon nájde vo vašom svedomí určitú odozvu a napriek politickým spektrom ho podporíme. Budem končiť tak ako stále. Predkovia vám odkazujú, že: Slováci, žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba.
Ďakujem pekne.

Pán kolega Fecko, musím trošku zareagovať na to, čo ste vystúpili. Naozaj, podmienilo ma k tomu to vaše vystúpenie, že za tie roky, čo sa urobilo v Národnej rade. Keby som položil otázku, že koľko rokov si tu, tak odpoveď je šesť. Ja som dvakrát toľko. Ale mnohokrát darmo v tejto Národnej rade človek chce dobré veci, keď niet na to sily väčšiny. Môže to tu odznieť desaťkrát, keď nie je na to vôľa.
Na Slovensku v pozemkovom práve najväčší problém je jeho rozdrobenosť, ktorú sme zdedili od Márie Terézie z Rakúska-Uhorska. Keď tu poviete, že, slovo Maďar, každému sa zježí srsť na chrbte, každému Slovákovi. Ale, nedajboh, sa vzdať uhorského práva. To som stále hovoril, že jednoducho Slovensko potrebuje modernú pozemkovú reformu, vrátane aj zmeny spôsobu dedenia poľnohospodárskej a lesnej pôdy, pretože bez toho ani tie pozemkové úpravy nám nepomôžu. Lebo dnes ich scelíme, a zajtra nám ich notári rozdelia na také isté malé švíky a takisto sa na tom nebude dať hospodáriť. To je ten skutočný problém.
A dovoľ, aby som ešte vec povedal, tie pozemkové úpravy. Ďakuješ pánovi ministrovi. Vieš, kde pôjde väčšina tých peňazí? Na poľné cesty, lebo tie sa vonku dnes obstarávajú, a nie na scelenie pozemkov. Lebo biznis je tam, kde Váhostav môže stavať.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán kolega za reakciu tvoju. Samozrejme, že beriem, ty si bol ministrom, ja som ešte ministrom nemal tú česť byť. Takže beriem tak, že máš asi väčší prehľad o týchto, ako pán kolega Radošovský napríklad, čo bol štátnym tajomníkom, samozrejme, že boli ste už doma v tejto oblasti. Takže áno, som ten, ktorý je tu už piaty rok, 5. 7. som to oslávil. A musím povedať, že áno, treba dotiahnuť legislatívu do bodky, aj čo sa týka toho dedenia, ako si spomínal, že niečo scelíme, a notári to následne o dva, tri, päť rokov rozdelia. To znamená, áno, dať, že keď určíme nejakú lehotu, nie 50 árov, nie 20 árov, vyššiu, pokiaľ to už raz bolo po pozemkových úpravách, tak ďalšie dedičské konanie, ktoré bude toto robiť, neni možné, musia sa dojednať ľudia v tej rodine, keď budú dediť. Tak to mali v Čechách a fungovalo to. Takže myslím si, že dalo by sa s tým niečo robiť, len musíme si my povedať, čo tu chceme vlastne s tým robiť. Zatiaľ to nejako nevidím.
A tie poľné cesty? No, pán kolega, na to tu asi bude tá nejaká opozícia, aby kričala, kam to pôjde, kam to nepôjde, pokiaľ bude vládna strana SMER nominovať ministra pôdohospodárstva. Takže asi tak.
Ďakujem pekne za tvoju reakciu.

Ďakujem pekne. Ja si dovolím takú krátku reakciu, takú krátku reakciu z poznania a zo skúseností, ktoré teda už mám a už sa teda rátajú na dlhšie obdobie.
Reparát reštitučného zákona, reparát zákona o nájme poľnohospodárskej pôdy, reparát o kúpe poľnohospodárskej pôdy alebo nadobúdaní poľnohospodárskej pôdy, stoštyridsiatka, nie je možný, lebo jednoducho mocní tohto štátu to prosto nechcú, vyhovuje im to. Náprava je možná a stane sa po skúsenostiach z minulého storočia, ktoré skončilo len pred pätnástimi rokmi, len pred pätnástimi rokmi, ale sme nepoučiteľní, iba mimoriadnou udalosťou: revolúcia alebo vojna. Nie je to tak ďaleko. Neoprávneným užívateľom prajem to, čo zažil môj dedo, oprávnený užívateľ, vlastník, bohatý, ale skromný a poctivý chlap, ktorý skončil tak, že ako osemdesiatročný si ešte chodil privyrobiť na družstvo, pretože z penzie, ktorú dostal, nemohol žiť. Prajem to aj súčasným užívateľom, ktorí nechápu vlastníkov a nechcú ich nikdy pochopiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán spravodajca, že si vystúpil v rozprave. A myslím si, že si to povedal, že akým, čo seješ, to budeš žať. To znamená, že a niekedy tá žatva príde aj v ďalšej, tretej alebo piatej generácii. Takže beriem to tak, že áno, mali by sme predsa len sa poučiť z minulosti a nerobiť chyby, ktoré možnože boli robené, ja neviem, z nejakej tej politickej, neviem akej eufórie, že poďme do toho. A musím povedať, že najväčší problém je, viete čo? A to musím povedať. Za posledných sto rokov, koľko sme tu mali revolúcií? V osemnástom sme vznikli, v štyridsiatom ôsmom naruby niečo, v osemdesiatom deviatom zase niečo naruby. Kedy pôjde ďalšia? To znamená, keď tu budeme niečo budovať štyristo rokov, tak to musí byť vyzametané. Ja hovorím a ja by som bol veľmi rád, keby sme si dali cieľ aj v poľnohospodárstve, že tu chceme vlastne mať, a nie po nejakej tej revolúcii znovu naruby všecko obracať, lebo tak sa žiť nedá. Ja v takomto chaose, nehnevajte sa, neviem žiť.
Ďakujem.

Pán predseda, aj kolegyne, kolegovia, chcel by som, tak v rozprave bližšie predstavím návrh zákona, ktorým by sme chceli upraviť zákon o udeľovaní štátneho občianstva, ktorý, teda dlhodobo tu máme jeden problém, ktorý, by sme mohli konečne prejaviť vôľu problém odstrániť. Medzičasom pán minister vnútra začal udeľovať veľkodušne výnimky, ak ho ľudia požiadajú. Ale, hovorím, bližšie k tomu by som povedal v samotnej rozprave, do ktorej sa týmto aj zároveň hlásim.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Dovoľte mi predniesť spravodajskú informáciu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 40/1993 Z.. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, tlač 1799.
Si to pustia viackrát (reakcia rečníka na poznámku o rýchlom prednese). V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku, alebo si zoberú tento prepis, však to majú k dispozícii, o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj za spravodajcu k návrhu zákona, tlač 1799. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 21. januára 2016 a gestorský výbor do 22. januára 2016.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Takže predkladaný návrh zákona, ktorým by sme chceli vyriešiť problém niekoľko stoviek, možno tisícov ľudí, už je to skôr tisícov ľudí, ktorým dnes na Slovensku si nenašlo uplatnenie v tom Ficovom sociálnom štáte a neusmialo sa na nich šťastie, čiže možno ani nemajú prácu, možno začali podnikať, niekto im nezaplatil faktúru, možno to bol Váhostav, alebo jednoducho doplatili na nejakú inú Ficovu zlodejinu a povedali si, že v tejto republike nejak tu uplatnenie nemajú, svoje rodiny chcú uživiť, tak si povedali, že odídu niekam inakam. A bývajú dnes možno v Anglicku, možno v Nemecku, niekto v Austrálii a v tomto štáte už medzičasom majú možnosť získať občianstvo alebo už aj získali občianstvo. Ale oni nezanevreli na Slovenskú republiku, oni by sa sem raz chceli vrátiť, keď prestane vládnuť možno banda zlodejov, alebo jednoducho keď konečne ten štát začne fungovať tak, ako sme si to sľúbili na námestiach v roku 1989. Ale kým tento stav nenastane, tak buď sa im sem hnusí vrátiť, lebo jednoducho nechcú žiť v štáte, kde ľudia platia dane na to, aby pár mocných tie dane rozkrádalo pre svoj vlastný prospech, pre svoje tety, ujov, sponzorov a kamarátov, alebo možno tam študujú, možno tam sú, robia pre nejakú charitatívnu organizáciu, robia dobrú činnosť a áno, úplne legitímne nadobudli občianstvo nejakej tej druhej krajiny, ku ktorej majú reálnu väzbu. Čiže buď sú tam zamestnaní, tam študujú alebo tam aktívne podnikajú, vykonávajú charitatívnu činnosť, misijnú činnosť. Jednoducho je to niekto, misionár, ale má vzťah k tej krajine, tak si požiadal o to občianstvo, možno aj z praktických dôvodov, že má uľahčený život potom v tej krajine, v ktorej býva. Alebo ako vrcholný športovec a je tam už niekoľko rokov, lebo na Slovensku tie podmienky nemal. Alebo odišla tam matka s dieťaťom alebo teda išla za svojím manželom, lebo manžel tam pracuje, ona tam odišla, je tam de facto na materskej, alebo sa stará o svoje postihnuté dieťa, lebo na Slovensku mu adekvátna liečba možno nebola poskytnutá, a tak podobne. V týchto prípadoch by sme podľa našej novely, ktorú predkladáme, by sme chceli týmto ľuďom umožniť, aby mohli mať aj druhé občianstvo beztrestne. Čiže tak, aby zároveň im zostalo aj občianstvo slovenské, aby o neho neprichádzali. Lebo áno, dnešný stav je taký, že ak ktorýkoľvek z týchto ľudí, ktorých som vymenoval, získa občianstvo cudzieho štátu a prizná sa Slovenskej republike, čiže keď sa samoudá, lebo my to inak ako nemáme ako štát zistiť, tak v tom prípade príde o to druhé občianstvo tej druhej krajiny. Nemyslíme si, že to je fér.
Áno, podľa našej novely naďalej v situáciách, kedy by ľudia získali občianstvo druhej krajiny bez akejkoľvek reálnej väzby k tej druhej krajine, čiže možno by povedali iba, že áno, ja rozprávam tým istým jazykom, ako rozprávajú v tej istej krajine, som sa naučil ten jazyk v škole, tak ja chcem mať aj občianstvo tej krajiny. V tom prípade áno, naďalej by platil súčasný stav, že tento človek by štátne občianstvo Slovenskej republiky v prípade, ak sa prizná orgánom Slovenskej republiky, tak by prišiel o štátne občianstvo.
Inak povedané. Predkladáme novelu a opakovane, ja neviem, či sme ju už štyri, päť raz predkladali, ja som ju v podstate predkladal ešte aj za predošlej vlády Ivety Radičovej, predkladáme novelu, ktorou chceme zmäkčiť súčasný stav, alebo nepovedal by som, že zmäkčiť, ale urobiť ho spravodlivý. Lebo tá súčasná právna úprava bez ohľadu na to, kto to je, či tam má reálnu väzbu na druhý štát, všetkým ľuďom automaticky občianstvo berie, čo nepovažujeme za spravodlivé. Považujeme, áno, za spravodlivé, ak občan, ktorý nemá reálnu väzbu na druhý štát, občianstvo Slovenskej republiky stratí, ak tú väzbu na druhý štát nemá a to občianstvo nadobudol de facto tak možno z roztopaše, že si chcel teda dokazovať, že on je schopný získať aj občianstvo ďalších krajín.
Navrhujeme zároveň týmto návrhom, aby aj tí ľudia, u ktorých prišlo k strate občianstva Slovenskej republiky za posledných teda asi päť rokov, koľko platí súčasný právny stav, aby týmto ľuďom bolo prinavrátené občianstvo, ak mali reálnu väzbu na druhý štát. Tento návrh zákona, keď som aj v minulosti predkladal, vždy tu bola taká búrlivá diskusia od poslancov strany MOST – HÍD. A v podstate som dnes aj možno rád, že sa tejto diskusii evidentne vyhneme, lebo majú tu iba jedného zástupcu a ten asi diskutovať nebude. Lebo ja si myslím, že nemá zmysel do tohoto vnášať nejaké emócie. Je to racionálny návrh, ktorý vychádza v ústrety tým ľuďom, ktorí prichádzajú o občianstvo a majú reálnu väzbu na druhú krajinu, a áno, čiastočne sa teda necháva v platnosti aj ten súčasný právny stav. Čiže bol by som veľmi rád, ak by sme dokázali sa povzniesť, áno, možno nad tričko, možno nad nejaké svoje predstavy, že treba ten zákon úplne zrušiť, čo si myslím, že sa nepodarí a dúfam, že sa nepodarí ani v budúcnosti, že treba si vedieť povedať podmienky, že keď niekto získa občianstvo a má väzby, nech má aj 25 občianstiev; keď nemá väzby, nech slovenské občianstvo stráca, lebo on ukazuje, že opovrhuje Slovenskou republikou. Takže boli by sme radi, ak by tento návrh podporu získal.
A možno ešte k tomu, čo som povedal aj teda tak v tom úvodnom slove, že dnes sa minister vnútra Kaliňák rozhodol si zabezpečiť do vlastných rúk ako také veľkoknieža vymoženosť, že môže veľkodušne udeľovať ľuďom výnimky, ak požiadajú o to, že by chceli teda predsa, aby sa ich ten súčasný právny stav nejako nedotýkal a oni majú nejakú tú reálnu väzbu na ten druhý štát, tak pána ministra Kaliňáka majú listom, úslužným, osloviť a poprosiť ho, či by sa nad nimi nezmiloval. Mne to pripadá hlúpe voči týmto ľuďom. A hlavne aj to, že v prípade, ak sa nad nimi nezmiluje a dodnes o nich nevedel, alebo nevedela Slovenská republika, že títo ľudia majú druhé občianstvo, tak takýmto spôsob, že požiadajú ministra vnútra Slovenskej republiky o milosť, o výnimku, tak sa vlastne samoudajú. Čiže v prípade ak im minister vnútra nevyjde v ústrety, že aby sa na nich ten zákon nevzťahoval, tak mal by podľa súčasného právneho stavu automaticky týmto ľuďom, ktorým v ústrety nevyjde, odobrať občianstvo. A to považujem naozaj za nespravodlivé, lebo tí ľudia v dobrej viere požiadali ministra vnútra o výnimku, v dobrej viere sa samoudajú, a minister vnútra im potom sekne po krku a zoberie im občianstvo. Čiže neriešme to takto a nedávajme do ruky ľuďom, ktorí by chceli tu zaviesť diktatúru, absolútnu moc, aby oni od stola na základe svojho svojvoľného rozhodovania posudzovali žiadosti, aby sa im ľudia mali pomaly tam na kolenách pred nimi plaziť a prosíkať ich o to, aby im dali nejakú výnimku. Vyriešme to jednoduchou zmenou zákona, ktorá je spravodlivá, ktorú opakovane navrhujeme a ktorú opakovane, bohužiaľ, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky napriek vôli ľudí neschválili a skôr prešli mlčaním a potichu ju odignorovali. Budem veľmi rád, ak v tomto prípade to bude inak.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, predloženým návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 147 o reklame. Predkladaný návrh zákona má za cieľ zvýšiť ochranu občanov pred nebezpečenstvom alkoholizmu, ako aj všetkých nežiaducich javov plynúcich z požívania alkoholických nápojov, eliminovať vplyv týchto nápojov na deti a mládež. Zákonodarca sa popri súbore opatrení, ktoré definujú iné právne predpisy, rozhodol do tohto procesu ochrany zapojiť i obec, a to tým spôsobom, že obec má v zmysle predloženého návrhu zákona právo obmedziť alebo zakázať umiestňovanie reklamy na alkoholické nápoje na reklamných stavbách vo svojom územnom obvode alebo časti svojho územného obvodu. Týmto posilňujeme postavenie obce vo vzťahu k ochrane obyvateľov obce, keď už k existujúcej možnosti obce obmedziť požívanie alkoholických nápojov na verejných priestranstvách sa pridáva i možnosť obmedzenia alebo zákazu reklamy takýchto nápojov na reklamných stavbách v obci.
Pôjde napríklad o možnosť zakázať alebo obmedziť umiestňovanie reklamy alkoholických nápojov na reklamných stavbách v okolí škôl, školských zariadení, pretože je aj úlohou obce chrániť deti a mládež pred možnými negatívnymi vplyvmi takejto reklamy. Uvedomujeme si, že každý zásah do podnikateľského prostredia, ktoré iste reprezentuje i reklama, musí byť citlivý. Na druhej strane sme si však rovnako vedomí i svojej úlohy v spoločnosti v prípade potreby reagovať na negatívne javy v spoločnosti, k čomu sme sa rozhodli pristúpiť v tomto prípade, nakoľko aplikačná prax ukazuje nedostatočnosť úpravy v tejto oblasti.
Rozhodli sme sa teda delegovať túto právomoc rozhodovať o umiestňovaní reklamy na alkoholické nápoje v určitých lokalitách na obec, pretože jej reprezentanti tak budú sami schopní reagovať na negatívne tendencie umiestňovania reklamy na alkoholické nápoje v lokalitách, kde jednoducho nepatria. Ide teda, ako som už vyššie spomínal, o lokality škôl a školských zariadení. Vzhľadom na to, že alkoholizmus je negatívnym prvkom v spoločnosti, je potrebné neustále prijímať opatrenia, ktoré nielen riešia problém samotného alkoholizmu, ale mu aj vo výraznom predstihu predchádzajú, teda pôsobia preventívne. Možnosť obmedziť alebo zakázať reklamu na alkoholické nápoje preto považujem za jeden z nástrojov takejto prevencie.
Ďakujem, pán predsedajúci, skončil som.