10. schôdza

Ďakujem pekne. Ďakujem Igorovi Matovičovi za veľmi dobré zhrnutie problémov tohto zákona a prihováram sa tiež za to, aby tento zákon bol stiahnutý kvôli tomu, že aké sú jeho dôsledky na určitú nevyhnutnú kohéznosť tohto orgánu. My síce môžeme mať rôzne názory na rôzne veci, ale nejaké základné pravidlá koexistencie by tu mali existovať. A tento zákon ich popiera. Mal som tiež niekoľko drobných pripomienok napríklad k tomu, čo bolo uvedené, pokiaľ ide Ficov nájom, ako jeden z dôvodov existencie tohto zákona za účelom prekrytia káuz. Ficov nájom podľa všetkého nie je hodné považovať za hotovú vec, môže to kľudne byť len fiktívny nájom, pretože je veľmi pravdepodobné, podľa toho, ako sa všetci aktéri tejto kauzy chovajú, že Robert Fico je vlastne vlastníkom tohto bytu a nielen nájomcom v tom byte. Z vlastných skúseností viem, že existuje iks spôsobov, ako sa toto dá ošetriť aj bez toho, aby bol ako vlastník uvedený v katastri.
No a pokiaľ ide o charakter tých, ktorí išli do volieb s tým, že majú charakter, je treba povedať, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Alebo kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť.
A ešte v rýchlosti pripomeniem, že rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva je súčasťou nášho právneho poriadku.

No mrzí ma, že predsedáte teraz práve vy, lebo vidím, že ja sa chcem prihovoriť ku koalícii a dať jej dobré rady a neviem, či mám, či to tam doznie. Predovšetkým treba povedať, že ofenzíva opozície a Matovič vôbec ako osoba očividne poriadne vystrašili pánov zo SNS, v MOST-e a v SMER-e, lebo navonok mu nadávate všetci do šašov, ale kvôli nemu prijímate zákon, meníte pracovný poriadok parlamentu, čo sa za celé roky neudialo. Čiže ak ho tak podceňujete, mali ste sa preniesť nad tie jeho verbálne prejavy alebo nad nejaké tie jeho vizuály. Lenže je to zrejme celkom inak.
Neuvedomujete si, a teraz prejdem k tej rade, lebo mám len dve minúty a keďže vám chcem pomôcť, tak druhú minútu musím využiť na tú pomoc. Spomeňte si, ako Robert Fico vstúpil do kampane OĽANO, teda na pomoc kampani OĽANO a statočne útočil do Matoviča, až kým mu zhruba nezdvojnásobil percentá. Tento bravúrny výkon určite ste v SMER-e neraz komentovali a, v úvodzovkách, dobre ste sa nasmiali na tejto nezmyselnosti, že Robert Fico v podstate vyzdvihol Matoviča, urobil si z neho sparring partnera a zabezpečil mu voličov. Vážení, teraz idete to isté urobiť druhý raz. A keď niekto tú istú chybu urobí druhý raz, to už nebude omyl, tam je závada potom hlbšie. Čiže dobre vám radím, nepomáhajte neustále Igorovi Matovičovi, stačilo.

Ďakujem. Nedá mi, veľmi dobrá poznámka, pán Budaj. Ale, Igor, aby som reagovala na teba. Ďakujem ti teda za tú reč. Urobila som si viac poznámok, ale v prvom rade musím povedať, že si miestami trošku provokoval, ako je pre teba typické. A síce, nie s tým vždy súhlasím, ale som presvedčená, že práve to je dôvod, prečo ťa ľudia volia. Myslím si, že nikdy nebolo v parlamente tak veľa, nazvime nás rebelov, ako je dnes. A je to také malé parlamentné perpetuum mobile, lebo obávam sa, že sa nebudú chcieť zbaviť len tých transparentov a voľného prejavu, ale aj teba samotného a všetkých, ktorých ich teda nejakým spôsobom vyrušujú a ktorí priamo poukazujú na to, čo robia a hovoria teda rečou bežných ľudí. A práve preto si myslím, že presne, ako hovoril pán Budaj, dokazujú si tým iba svoju malosť a svoj strach. Čím väčším bičom práskajú, tým viac dokazujú, akí sú malí a aký veľký strach majú.
A tak isto si myslím, že toto konanie je v súlade s vývojom na Slovensku, v súlade s vývojom v krajine, lebo čím viac moci majú komunisti a diktátori, tak tým menej práv majú obyčajní ľudia, ich zástupcovia. A práve tí si znova budú voliť o to viac rebelov parlamentu. Čiže myslím si, že touto zmenou si z dlhodobého hľadiska vôbec nepomôžu, dosadia alebo zabezpečia to, že ľudia opäť zvolia podobných, Igor, ako si ty, máme tu, prvýkrát v živote máme tu Kotlebu, máme tu Borisa Kollára, sú tu mnohí kolegovia, ktorí sú evidentne prejavom nejakej rebélie. Ľudia sa už nemôžu pozerať na tých beztrestných, ktorí si robia, čo chcú, a chcú tu ľudí, ktorí im to povedia priamo do očí. Takže myslím si, týmto si nepomôžu, dokážu iba to, akí sú malí a aký majú strach.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za všetky reakcie. Len by som pre také teda pochopenie chcel doplniť aj zdôvodnenie, že keď som hovoril o tom, že, a vopred opakovane hovorím, že nebudem rešpektovať, keď tento zákon prijmete, a stretol som sa aj s kritikou vlastne v opozičných radoch, v takých tých extrémistických stranách alebo menej extrémistických, máme tu také dve, tak od nich zaznieva také, že jednoducho zákony treba rešpektovať tak, ako sú napísané. Ale ja by som ich chcel upriamiť na pozornosť čl. 32, aby potom pochopili, prečo to robím, a to je čl. 32 ústavy, a to je: "Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené." Ja tým, ak si vy tu na základe toho iba, že máte moc, schválite, že vy budete nezávislý arbiter, rozhodca, alebo Andrej Danko o tom, že čo ešte je slušné, alebo nie, ak takýmto spôsobom nám zoberiete právo tu rečniť alebo prezentovať tie vizuálne pomôcky, nebijem sa o obrazové ani zvukové, tak v tom prípade si myslím, že do bodky spĺňate to, aby som mal právo, spĺňate to, čo hovorí čl. 32 ústavy, že budete odstraňovať demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd. A podporujem to aj tým, čo som hovoril, že existuje rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Karáczonyi a spol. verzus Maďarská republika, ktorý jednoznačne opozičným poslancom dáva právo hovoriť a jednoznačne im dáva právo používať vizuálne pomôcky. Čiže budem nerešpektovať zákon v súlade s ústavou, lebo ústava mi na to dáva právo, a doslova je to mojím príkazom. Keď som to dal raz pri prísahe, sľub, že budem rešpektovať zákony a ústavu, v tomto prípade ústava mi káže, priam káže, aby som využil článok 32.

Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, priznám sa, že mám také jemné politické nutkanie prekročiť rečnícky Everest z piatkového večera a rozprávať tu aspoň dve hodiny vkuse. Ale porušil by som tým svoj vlastný sľub, ktorý som dal minule v rozprave, že moje vystúpenia v rozprave nebudú nikdy dlhšie ako desať minút. Bolo by to proti zdravému rozumu a proti tomu, čo svojho času hlásal známy a svetový politický britský politik Winston Churchill, že je dôležité vyčerpať tému, a nie poslucháča.
Dámy a páni, opakovanie je užitočné aj v dospelosti, nie nadarmo sa o ňom hovorí, že je matkou múdrosti. A preto zopakujem výrok, ktorý som povedal v rozprave v prvom čítaní k tomuto bodu. Ide o výrok známeho britského dramatika Georga Bernarda Shawa: "Slovo je najsilnejšia zbraň na svete, je silnejšie ako atómová bomba. Dokáže liečiť, dokáže potešiť, ale dokáže aj raniť, deštruovať a zničiť. Preto s ním treba zaobchádzať rozumne, s úctou a s rešpektom." Toľko citát z minulosti.
Vo mne sa táto myšlienka zakorenila tak hlboko, že sa postupne vlastne stala mojou najcennejšou mediálnou skúsenosťou. Raz sa ma v jednom rozhovore istá novinárka pýtala, čo považujem za najvzácnejšie čo mi dala práca v rádiu a v televízii? Povedal som, odpovedal som asi takto: Spoznal som veľa nových krajín, nových kultúr, nových spôsobov života, myslenia, konania a vyjadrovania, spoznal som stovky, možno nepreženiem, až tisícky zaujímavých ľudí a osobností, od ktorých som sa mohol učiť, to bola tá ozajstná vysoká škola života. Ale to najcennejšie, čo ma naučila práca v rádiu a v televízii, sa dá zhrnúť do dvoch viet: Naučila ma strihať sám seba. Naučila ma, že každá veta sa končí bodkou. A je obrovské umenie dať tú bodku v pravom čase na pravé miesto. Nehovoriť veľa, hovoriť jednoducho, ale pripravene, vážiť si čas a vážiť si možnosť, ktorú vám ľudia venujú. Ak to nepreženieme, ak hovoríme vecne, ak kontrolujeme a vidíme, že nás ľudia počúvajú a počúvajú nás celkom so záujmom, navyše, ľudia vám rozumejú a nenudia sa, neunavujeme ich, tak vtedy je človek na najlepšej ceste ako dosiahnuť ten zázrak úspešnej komunikácie. Garantujem vám, že takýmto spôsobom si vás ľudia a nás všetkých zapamätajú a budú sa na rečnícke prejavy aj v tomto parlamente tešiť.
V rozprave k novele rokovacieho poriadku zaznelo už pár miliónov slov. Zazneli aj mnohé otázky, samozrejme nebudem na všetky reagovať, ale vyberiem si tri také najdôležitejšie.
V prvom rade, načo nám je? Každý z nás mal v živote svoju pracovnú skúsenosť, stručne, ak dovolíte, sa podelím o svoju. Keď som nastúpil do londýnskej centrály rozhlasovej a televíznej korporácie BBC ako novinár, priznám sa, mal som skutočne malú dušičku a v hlave desiatky otáznikov a otázok, kam som sa to vlastne dostal, ako sa tu môžem čo najrýchlejšie udomácniť, ako tu vlastne existovať a čo mám robiť, keď... Nebol som jediný s takýmito myšlienkami a oni to veľmi dobre vedeli. Nenechali, aby sme prepadli nejakej skepse alebo pochybnostiam samých o sebe. Hneď v prvý deň sme dostali jeden vzácny dar, bol to manuál BBC, 450 strán textu, ktorý obsahoval všetko, obsahoval programovú politiku, obsahoval princípy BBC, organizáciu, kompetenčné usporiadanie, sociálnu, zdravotnú starostlivosť, etický kódex, manuál správania sa, manuál obliekania, riešenia problémov, sporov, vystupovania na verejnosti v mene BBC a tak ďalej. Skrátka, úplne všetko. Štyristopäťdesiat, na prvý pohľad odstrašujúcich strán textu, ale keď som si ich prečítal, vtedy som pochopil, aký poklad sme dostali. Bolo to obrovské know-how, vďaka ktorému sme sa na nové podmienky, na novú prácu adaptovali v priebehu niekoľkých dní.
Dnes už každá významná a rozumná firma má svoj vlastný manuál, niekde sa to volá organizačný know-how a niekde komunikačný, niekde výrobný, niekde firemný, to je úplne jedno. Správne tu podotkli predstavitelia opozície, že ide v každom prípade o súbor pravidiel. O súbor pravidiel, ktoré sú pre chod firmy nespochybniteľne užitočné, pretože vytvárajú istotu pod nohami tých, ktorí nastúpia do firmy, a samozrejme istotu aj tých, ktorí už vo firme nejaký ten rok odskákali.
Umožní, jeden alebo druhý typ manuálu, predchádzať rôznym sporom, konfliktom a umožní predísť aj nevraživosti medzi ľuďmi, čo je veľmi dôležité. A umožní nastoliť zdravé medziľudské vzťahy. A v tejto polohe sa dotýkam aj otázky, ktorá tu tiež bola často vznesená, že Národná rada by sa mala venovať problémom, ktoré trápia ľudí. Plne s tým súhlasím, stotožňujem sa. Lenže, dámy a páni, parlament je výkladná skriňa tohto štátu. Úroveň komunikácie, ako tu medzi sebou rozprávame, aké slová používame, to je zrkadlový obraz, ktorý ľudia si všímajú. A práve preto vyzerá to s medziľudskými vzťahmi na Slovensku tak, ako to vyzerá, lebo vidia zlý príklad v parlamente. Takže preto, aby sme zlepšovali aj medziľudské vzťahy v rámci celej spoločnosti, mali by sme sa riadiť naozaj striktne danými pravidlami.
Nečudujme sa, že pre medziľudské vzťahy, ktoré vidia ľudia aj v parlamente, nadávajú na politiku a na politikov. Nie je to žiadne tajomstvo, keď parlament dáva zlý príklad. Ja som napríklad šesť rokov života v Británii nepočul v parlamentnej rozprave slová "debil, trtko, hovädo a smrad". Ako hovoria Angličania, no way, v žiadnom prípade, je to neprípustné.
Súhlasím s tým, aby... Ešte takto, dá sa urobiť aj nejaká listina v spolupráci s Jazykovedným ústavom Slovenskej akadémie vied, aby to nebol výmysel niektorého z nás, a stanoviť presne slová, ktorá nepatria na parlamentnú pôdu, aj keď tu používame a využívame imunitu poslaneckú. Myslím si, že to káže slušnosť.
Tŕňom v oku je aj časový limit na vystúpenia v rozprave. Súhlasím s tým, nemám s tým duševný problém, aby aj na ministrov platilo 20 minút. Ale zase uznajme, pri uvádzaní zákona o štátnom rozpočte asi 20 minút by pre ministra bolo ako úvodná reč málo. Takže môžeme odsúhlasiť aj výnimky, ale súhlasím s tým, aby ten časový limit bol. Čo sa limitu týka,, má to svoje výhody, prinúti nás poslancov dôslednejšie sa pripraviť do rozpravy, byť vecný a byť na najlepšej ceste aj pochopený. Každý s každým nebudeme súhlasiť asi nikdy, ale uznať argumenty politického súpera predsa nie je prejav slabosti ani hriechu. A argumentov za 20 minút, alebo koľko sa dohodneme na limite, určite uznáte, že môžete povedať neúrekom.
Samozrejme, summa summarum, skúsme sa teda pozerať na novelu rokovacieho poriadku nie cez červené súkno. To, že ho treba novelizovať a upravovať, alebo upraviť, dokazuje život a prax. Ale je to otvorený dokument, ktorý sa dá novelizovať alebo modernizovať, či už raz za dva roky alebo na prahu volebného obdobia, alebo ako sa Národná rada dohodne.
No a vzhľadom na to, že končím limit môj, ktorý som si dal, nikto tu ešte neprišiel s návrhom, aby sme odsúhlasili povinnú dvojhodinovú, dvojhodinový časový limit, aby každý dodržal v rozprave dve hodiny a rozprával.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán Farkašovský, stihli ste to za tých 10 minút práve a len zato, že ste sa nestihli ani minútu venovať obsahu, vecnému obsahu navrhnutého zákona. Bolo to veľmi zaujímavé, objasnili ste nám niečo o remesle moderátora, ale teraz by to chcelo uznať, ja viem ,že vy to viete pochopiť, ste bystrý človek, len to uznať, že my tu nie sme, aby sme ľudí zaujali a zabávali, nás sem ľudia poslali, aby sme skúmali návrhy zákonov, aby sme ich skúmali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. To je sľub poslanca. Limit zásadne redefinuje tento sľub. Máme skúmať, a to starostlivo, predkladané zákony, pretože Slovenská republika nemá druhú komoru. Čo sa tu pokazí, to ide do praxe a ako vidíte na množstve predkladaných zákonov, teraz, za túto schôdzu sme tu premleli – koľko? – desať, dvadsať, tridsať vládnych zákonov? Idú jak na bežiacom páse. Ja viem, že možno vládna koalícia proste bude stláčať gombíky a nebude o nich diskutovať, lebo veríme, ale opozícia má povinnosť naozaj voči občanom, aby aspoň ona bola poistkou a aby nedôverčivo skúmala, pýtala sa, hľadala, ukazovala grafy, ukazovala vizuály a preukazovala oponentúru. To je zmysel demokracie, nie zabávanie, nie predpísanie slov.
Viete čo? Vy nebudete, ani pán predseda nikdy sudcom tohto celého, čo sa volá demokracia. Na to je známy sudca, volá sa volič.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, poslanec Farkašovský, vy ste povedali, dobrý diskutér by sa mal vedieť odstrihnúť. Obdobné úvahy o tom, že ako každý by mal vedieť vtesnať svoju myšlienku do tých 20 minút a podobne, by malo byť kritériom toho, že kto sa môže stať poslancom? Viete, aké sú kritériá, kto môže byť volený za poslanca Národnej rady? To nie je ten, kto vie diskutovať. Môže byť niekto, kto sa bude zajakávať a bude mu trvať oveľa dlhšie sa vyjadriť. Za poslanca Národnej rady môže byť zvolená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky, v deň volieb dovŕši 21 rokov veku, má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, nie je vo výkone trestu odňatia slobody a nenastala uňho prekážka vo výkone práva voliť. Predstavte si, že tu bude poslanec, ktorý bude hluchonemý a bude sa jeho reč tlmočiť. Aj jemu odstrihneme čas za 20 minút? My nie sme novinári, my sme tu odborníci v prvom rade a ľudia z ulice, ktorí nás zvolili, ľudia vo voľbách a poslali do Národnej rady obhajovať ich záujmy. Nemala by forma, hoc vášho príjemného hlasu, moderátorského, novinárskeho prevažovať nad obsahom, pretože ten je dôležitý tu v parlamente, ten je dôležitý pri prerokovávaní zákonov, ktoré ovplyvnia život celej našej spoločnosti.

Ďakujem. Pán kolega Farkašovský, mám veľké výhrady voči vášmu vystúpeniu. Považujem ho za krajne farizejské. Národná rada je zrkadlom spoločnosti a to, čo sa tu deje, je odrazom skutočnosti, že v tomto štáte nefungujú základné funkcie. Nefunguje tu polícia, nefungujú tu súdy, nefunguje tu prokuratúra. Keby fungovali, tak by sme nemuseli tu zvyšovať hlas, nemuseli by sme tu používať nepríjemné výrazy, pretože veľká časť členov tohto parlamentu by bola vo väzení. A vy sa nám tu snažíte nahovoriť, že my by sme sa mali prirovnávať k parlamentu vo Veľkej Británii? Vy si myslíte, že v Británii fungujú polícia, prokuratúra a súdy tak ako tu? Tam môžu byť uhladení a musia byť uhladení, pretože tam tí, ktorí sú zločinci, nesedia v parlamente, nesedia v parlamente tí, ktorí ochraňujú zločincov vo vláde a v iných úradoch. Buďte taký láskavý, hovorte pravdu, neklamte.

Ďakujem pekne za slovo. Ja ďakujem pánovi poslancovi Farkašovskému za ten príklad so štátnym
rozpočtom. To je typický jav toho, čo tu hovoríme v podstate od začiatku, od prvého čítania, prečo neobmedzovať vôbec hovory v rámci rozpravy, pretože ak dáme výnimku pánovi ministrovi, alebo prípadne neskôr predkladateľom návrhov zákonov, ako k tomu prídu tí ostatní, ktorí sa možno za konkrétne poslanecké kluby tiež chcú neobmedzene vyjadriť a nielen v rámci 30, 20 alebo 10 minút. Čiže z tohto uhla pohľadu, vráťme sa teda z kratšej cesty a ako som už naznačil niekoľkokrát, stiahnime tento návrh zákona a diskutujme na túto tému, pretože výnimka bude vždy plodiť len ďalšiu výnimku. Ak už teda chceme skracovať, zase trvám na tom, čo som tu povedal už niekoľkokrát, skracujme pre všetkých, aby mali všetci rovnaké podmienky, a to vrátane predsedu vlády či predsedu parlamentu. V opačnom prípade to skutočne nie je demokratická právna norma, ako to naznačujú moji kolegovia v podstate už od samého počiatku diskusie na túto tému.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán kolega Farkašovský, súhlasím s tým, že kultivovaný prejav, úroveň diskusie kultivuje, a preto som si dal tú námahu, alebo chcel som si ho vypočuť, pretože ste k nemu pristúpili takýmto spôsobom. Chcel by som vám povedať v podstate to isté, čo povedal môj predrečník, pán poslanec Klus. Pokiaľ bude zabezpečená reciprocita, to znamená, že naozaj sa doplní do rokovacieho poriadku, aby to bolo, alebo do vašej novely, úplne zrejmé, že minister a podpredseda parlamentu môže v rozprave k jednému bodu vystúpiť iba raz, tak potom si myslím, že aspoň základná férovosť v prístupe opozície a koalície bude zachovaná. Pretože úplne najhoršie je, keď sa niekto snaží vystupovať kultivovane, ale pritom, povedal by som, rozpráva vecne neférové alebo nekultivované veci. Čomu nehovorím, že je váš prípad toho vášho vystúpenia, ale na to, aby sme mohli k tomu takto pristúpiť, tak je nutná tá podmienka, aby ten rokovaní poriadok bol férový. Ak bude férový, tak potom môže kultivovať.