10. schôdza

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj, výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 30 dní a gestorský do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhovaným gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážená pani predkladateľka, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som vystúpil k návrhu novely infozákona, ktorú predkladá naša opozičná kolegyňa.
Sme v trochu zvláštnej situácii, že na programe tejto schôdze máme dva návrhy novely infozákona. Oba sú poslanecké, oba sú opozičné, oba sú z radov spolupracujúcich opozičných poslaneckých klubov, čo beriem ako miernu sebakritiku, že by sme mali zlepšiť vzájomnú komunikáciu a spoluprácu pri predkladaní návrhov, aby podľa možnosti aspoň sme nedávali novely podobné alebo rovnaké, alebo teda novely toho istého zákona na rovnakú schôdzu.
V tomto prípade, na rozdiel od minulej schôdze, kde sme boli v podobnej situácii ohľadom novely zákona o štátnej správe v školstve a v školskej samospráve, tie návrhy, ktoré predkladá skupina poslancov, ktorej som členom, a návrhu novely pani poslankyne Remišovej, tá navrhovaná úprava je odlišná, ale myslím si, že obe novely idú tým istým smerom a ten smer je väčšia transparentnosť vo fungovaní verejnej správy, väčšie a efektívnejšie zverejňovanie informácií. A preto aj v mene svojom, aj v mene kolegov, s ktorými sme navrhli novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, by som chcel predovšetkým vyjadriť podporu návrhu novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý predkladá kolegyňa Veronika Remišová, a povedať, že budeme hlasovať zaň. Ja teda určite a som si istý, že aj všetci kolegovia.
To, že prichádzame na túto schôdzu s dvoma návrhmi novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, súvisí možno aj s tým, že v zákone o slobodnom prístupe k informáciám je pomerne veľa vecí, ktoré by sa mohli a mali zmeniť a vylepšiť. Uznáva to prakticky každý. Uznáva to verejná správa, úrady, samospráva aj štátna správa, ktoré sa potýkajú v praxi s problémami, ktoré súvisia s uplatňovaním toho zákona, ale uznávajú to aj aktívni občania, mimovládne organizácie, zahraniční agenti, ako by povedali kolegovia fašisti, ktorí zase narážajú na nedostatky a nedokonalosti zákona o slobodnom prístupe k informáciám z tej opačnej strany, z hľadiska možnosti jeho uplatňovania. A teda je logické, že aj jedna, aj druhá strana sa snažia zákon zmeniť.
Otvárať infozákon je vždycky, ako otvárať Pandorinu skrinku. A napriek všetkým jeho nedostatkom, taký, aký je, je lepší, ako by mohol byť, to je tak od úplného samého začiatku od schválenia toho zákona, keď prešla verzia, ktorú navrhol Ján Langoš, a nie tie alternatívne návrhy, ktoré neboli až tak dotiahnuté. A že prešiel práve v tejto podobe, možno to bola len historická zhoda okolností, ale vďaka za ňu. A vždy keď bol otvorený zákon o slobodnom prístupe k informáciám potom v tom neskoršom období, tak bolo potrebné byť na pozore, lebo nielen to, čo vláda navrhla v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ale aj to, čo sa dostávalo alebo hrozilo, že sa dostane do zákona o slobodnom prístupe k informáciám v priebehu jeho prerokovania v Národnej rade, mohlo zákon o slobodnom prístupe k informáciám zhoršiť a spraviť ho menej kvalitným a menej ústretovým k občanom. To, že by sa to zmenilo opačným smerom, teda smerom k väčšej transparentnosti, sa v priebehu rokovania, v priebehu diskusií, rozpravy, prvých a druhých čítaní stávalo málokedy.
Napriek tomu aj my sa usilujeme ten zákon zmeniť. A aby som pomenoval aspoň niektoré z tých problémov, ktoré v zákone existujú a ktoré možno v budúcnosti by bolo dobré opraviť, jedno z nich je to, čo rieši náš návrhy novely, a teda predĺženie zverejňovania, povinne zverejňovaných zmlúv, faktúr a objednávok z piatich na 10 rokov. Je to niečo, čo má vláda vo svojom programovom vyhlásení, je to niečo, čo treba urobiť od 1. januára. Inakšie nám tam vznikne diera, keď budú môcť byť nejaké už zverejnené zmluvy, faktúry a objednávky stiahnuté z internetu. Ale priznám sa, že z našej strany je to kompromis, lebo nevidím žiadny vecný dôvod, technický, organizačný, finančný, ktorý by bránil tomu, aby raz zverejnené informácie, v tomto prípade raz zverejnené zmluvy, objednávky a faktúry boli zverejnené natrvalo. Nie na 5 rokov, na 10 rokov, na 20 rokov, ale natrvalo. Argumenty typu, že nemajú povinné osoby dostatočné kapacity na serveroch, sú v dnešnej dobe úplný nezmysel. Preto ja by som bol radšej, keby sa dokázala táto snemovňa zhodnúť na tom, že bude to natrvalo alebo povedzme že na 20, 30 rokov, ako na tých 10 rokov. A keď nie, tak budem rád, ak sa dohodneme aspoň na tých 10 rokoch, prinajmenšom si vytvoríme päťročné obdobie na to, aby sme to ešte ďalej predĺžili.
Potom je ďalší okruh problémov, ktoré sú v zákone a ktoré sa týkajú napríklad zverejňovania informácií a materiálov, ktoré sú určené na rokovanie zastupiteľstva. Myslím teraz zastupiteľstvá obecné, mestské, miestne a krajské. V súčasnosti neexistuje nejaká špecifická úprava, existuje iba odkaz na to, že sa zverejňujú podobné veci, ako zverejňuje Národná rada, čiže má sa tam použiť nejako analógia. A, samozrejme, že Národná rada zverejňuje návrhy zákonov, čo ale vedie k tomu, že samosprávy nie sú povinné zverejňovať všetky materiály, ktoré prerokúvajú. Pri niektorých to povinne stanovuje zákon, či už zákon o slobodnom prístupe k informáciám, alebo nejaké osobné zákony, napríklad zákon o obecnom zriadení, ktorý hovorí o tom, že návrh všeobecne záväzného nariadenia musí byť zverejnený pred jeho schválením na dobu minimálne 15 dní, rovnako aj po jeho zverejnení návrh rozpočtu a podobne. Ale to je naprosto nedostatočné, pretože tie materiály alebo tie informácie, ktoré takýmto spôsobom obce povinne zverejňujú, sú absolútne menšinové, tvoria, nechcem povedať, že úplne zanedbateľný zlomok, ale tvoria len veľmi malú časť toho, o čom zastupiteľstvá rokujú a rozhodujú a čo obyvateľov dotknutých obcí, miest a regiónov zaujíma aj sa ich dotýka.
Preto by napríklad bolo správne, aby povinne zverejňované boli všetky informácie, ktoré idú do zastupiteľstva, všetky materiály, nielen návrhy uznesení, schválené uznesenia, ale aj materiály, ktoré sú prerokovávané, pretože samotný návrh uznesenia častokrát je absolútne nič nehovoriaci v tej chvíli a už nehovoriac o tom, keď sa to stane alebo keď si človek chce dozadu vyhľadať nejaké informácie.
Rovnako by malo byť správne doplnenie do toho zákona, že sa budú zverejňovať materiály nielen, ktoré idú na rokovanie samotného zastupiteľstva, ale aj na rokovanie jeho poradných orgánov, teda napríklad obecnej rady alebo komisií, ktoré sú vytvorené pri zastupiteľstvách. A mala by sa predĺžiť lehota, ktorá v tejto chvíli je minimálna. Je tam iba trojdňová lehota, keď musí byť zverejnený návrh uznesení alebo návrh programu rokovania zastupiteľstva, čo je častokrát nedostatočné pre samotných poslancov, nie pre občanov, ktorí to nemajú povinnosť sledovať na takejto krátkej báze.
Ďalší okruh problémov sa týka vyššej úrovne, a teda ešte sa vrátim k tým samosprávam. Samozrejme, že mnohé samosprávy toto už dnes robia. Mnohé samosprávy dobrovoľne, samy od seba zverejňujú tento typ informácií, ktoré sa týka rokovaní zastupiteľstva. Ale otázka je, že prečo by to nemalo byť stanovené ako povinnosť v zákone, prečo sa máme spoliehať na to, že je to dobrá vôľa samospráv alebo že je to tam zaužívaný zvyk, ktorý častokrát ani nie je výsledkom dobrej vôle samospráv, ale nejakého tlaku zo strany občianskej verejnosti, zo strany aktivistov alebo zo strany nejakej skupiny komunálnych poslancov, ktorým na tom záležalo. A tá väčšina, častokrát taký príbeh bol, najprv sa tomu bránila, považovala to za nezmyselné a nakoniec to pustila a dnes to už všetci považujú za samozrejmé. Ale bývali to zápasy.
A zákony nie sú písané primárne do dobrého počasia, ale do zlého počasia. To znamená, že mali by vytvárať prostredie pre to, aby transparentné boli nielen tie samosprávy, ktoré chcú byť transparentné samé od seba, ale aj tie, ktoré sa tomu dosiaľ bránia.
Druhý okruh, o ktorom by som chcel hovoriť, je zverejňovanie pripomienok k vládnym materiálom. Na úrovni tvorby právnych predpisov je ten proces upravený zákonom o tvorbe právnych predpisov. A v rámci medzirezortného pripomienkového konania, samozrejme, že pripomienky sú zverejňované, ale potom materiál prejde poradnými orgánmi vlády, prejde až do vlády a výstupom je, že vláda schváli materiál alebo ho neschváli, alebo ho schváli s pripomienkami. Pričom tá informácia, aké to boli pripomienky, kto ich navrhol, ale teda hlavne aké to boli pripomienky a ako zmenili ten materiál, ktorý prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, nie je celkom jasné. Čiže opäť bola by to drobnosť, že by sa okrem materiálov a uznesení zverejňovali aj schválené materiály, teda schválené pripomienky k textom materiálov a uznesení vlády.
Ďalšia vec sa opäť týka samosprávy, týka sa kontroly samosprávy prostredníctvom kontroly či už hlavným kontrolórom, alebo Najvyšším kontrolným úradom, alebo Úradom pre verejné obstarávanie, kontroly zákonnosti, činnosti samosprávy prostredníctvom prokurátora. Tieto informácie tiež slušné a korektné samosprávy obvykle zverejňujú, ale nie všetky samosprávy sa takto správajú a – či už bez zlého úmyslu, alebo so zlým úmyslom – tento typ informácií nezverejňujú. Opäť si myslím, že ide o vec, ktorú by obyvatelia daných obcí mali mať k dispozícii a mali by byť povinne zverejňované, pretože nielen napríklad všeobecne záväzné nariadenie je dôležité pre obyvateľov obce a pre to, čo môžu robiť na území obce, ale napríklad aj protest prokurátora voči tomu nariadeniu, to, či zastupiteľstvo vyhovelo alebo nevyhovelo protestu. A ak nevyhovelo, tak ak sa prokurátor obrátil na súd so žalobou, tak aj tá žaloba a potom, samozrejme, že výsledok tej žaloby, veci, ktoré by mali byť úplne samozrejme zverejňované. Rovnako aj tie kontroly, lebo tie hovoria veľa o tom, ako samospráva funguje, ale teda nielen v podobe nejakých súhrnných správ, ktoré hlavný kontrolór predkladá na zverejnenie, teda na prerokovanie v zastupiteľstve, ale všetkých kontrol, ktoré sú, ktoré sa týkajú danej obce, či už to robí vlastný kontrolór, alebo nejaká externá kontrola.
Ďalšou veľkou témou, ktorá bola aj predmetom úvah o zmene zákona, je povinné zverejňovanie sprístupnených informácií. Deje sa totiž to, že občania a fyzické osoby, právnické osoby majú možnosť žiadať o informácie a verejná správa má nejakú prácu s tým, že tie informácie niekde zhromaždí a poskytne ich. A ak by sa tieto informácie, ktoré už raz boli sprístupnené na žiadosť, povinne zverejňovali, tak by to bol krok k väčšej transparentnosti, a teda by to bolo v záujme občanov, že tú informáciu by si vedeli sami dohľadať na webe, ale zároveň by to aj tú povinnú osobu odbremenilo, pretože ak by tie informácie boli zverejnené prehľadným spôsobom, v ktorom je možno vyhľadávať napríklad prostredníctvom tém, tak jednoducho by sa menej žiadateľov na nich obracalo s otázkami, pretože by si dokázali sami tú informáciu nájsť na internete. A tá informácia existuje, keďže už raz bola poskytnutá. A aj v prípade, že by si to ten žiadateľ nedokázal nájsť sám na webe, tak ak je tá informácia už raz zverejnená, tak pre povinnú osobu, teda pre úrad, je oveľa jednoduchšie odkázať žiadateľa na informáciu, ktorá je už zverejnená na webe, napríklad prostredníctvom odpovede na inú žiadosť o sprístupnenie informácie, ako nanovo tú informáciu vyrábať a posielať mu ju ako osobitnú odpoveď. A, samozrejme, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám umožňuje poskytnúť informáciu aj spôsobom, že sa odkáže na zverejnenú informáciu.
Ďalšou vecou, o ktorej dokonca sa uvažovalo aj v predchádzajúcom volebnom období v rámci prípravy novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorá prebehla na ministerstve spravodlivosti, je otázka zverejňovania údajov o objednávkach a faktúrach v centrálnom registri zmlúv. Teda nielen samotných zmlúv, ale aj tých súvisiacich informácií o faktúrach a objednávkach. A je to vec, ktorá technicky by zjednodušila ten proces a zjednodušila by aj ten proces vyhľadávania tohto typu informácií. A, samozrejme, že by bolo dobré, keby sa táto povinnosť stanovila všetkým povinným osobám, teda aby tie informácie neboli roztrúsené po internetových stránkach jednotlivých povinných osôb, ale aby boli sústredené v centrálnom registri zmlúv, aj pre obce napríklad.
Ďalšia vec, opäť sa vrátim k obciam, je, že obce, ktoré majú webové sídlo, by mali mať povinnosť zverejňovať informácie, ktoré sa teda povinne zverejňujú aj na internete. Pretože zákon aj v súčasnosti stanovuje povinným osobám, že povinné zverejňovanie informácie sa zverejňuje spôsobom umožňujúcim hromadný prístup, to znamená na internete, ale výnimku z tejto povinnosti majú obce, ktoré nie sú mestami. Otázka je, že prečo by takú povinnosť mali mať tie obce, ktoré síce nie sú mestami, ale majú zriadené svoje webové sídlo.
Potom je tam otázka výnimiek, ktoré sa týkajú informácií, ktoré sa nezverejňujú, či už informácie, ktoré sú poskytnuté od iných osôb, alebo ochrany duševného vlastníctva, a tie výnimky sú tiež nastavené pomerne široko. A teda nechcem zachádzať do detailov, ale aj tam by sa dal obmedziť rozsah výnimiek, obmedziť rozsah toho, čo zákon umožňuje nesprístupňovať, pretože aj ochrana práv nejakých tretích osôb, aj ochrana autorského práva veľmi často sa zneužíva, keď je záujem odmietnuť poskytnutie nejakej informácie. A ochrana autorského práva nie je skutočným dôvodom alebo ochrana toho, že nejaká iná osoba, ktorá to poskytla, s tým nesúhlasí, aby sa zverejnila tá informácia alebo sprístupnila tá informácia, nie je tým skutočným dôvodom.
Potom sú tam nejaké parciálne veci, ktoré sa týkajú napríklad informácií o konaniach pred Európskou komisiou a Súdnym dvorom Európskej únie, kde dnes je to v zásade paušálne. Je to možné zverejniť, ak je tam na tom nejaký verejný záujem. A otázka je, že prečo akceptujeme, že pokiaľ ide o konania, ktoré sú živé, tak môže tam nastať nejaký problém z hľadiska toho, že by to mohlo ovplyvniť priebeh konania, aj keď ani tam vždy nie. Ale v tých konaniach, ktoré sú ukončené, tak takéto informácie by mali byť zverejňované.
Posledná vec, ktorú chcem zmieniť, je, že aby sa tie informácie poskytovali v otvorených formátoch. Vo formátoch, ktoré umožňujú vyhľadávanie, kopírovanie informácií. Teraz som bol upozornený, že porušujem rokovací poriadok asi o jednu dvadsať, ale ešte to nie je účinné, tak som si dovolil jeden poslednýkrát prekročiť tú dĺžku dvadsiatich minút.
Tak tieto veci, a teda tých vecí, ktoré by stáli za opravu alebo za úpravu v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, je oveľa viac. Ministerstvo spravodlivosti avizovalo, že budúci rok má ambíciu pripraviť nejakú väčšiu novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, takže podobne ako iní zahraniční agenti sa budem usilovať aj ja, aby tá novela išla smerom k väčšej, nie k menšej transparentnosti. A keďže aj ten návrh, ktorý predložila kolegyňa Remišová, ide k väčšej a nie k menšej transparentnosti, tak si myslím, že si zaslúži našu podporu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem.
Veľmi dobre, Ondrej. A súhlasím aj s tvojou podporou návrhu zákona, ktorý predkladá pani Remišová v sále.
Mám dve také poznámky. Jedna sa týka toho zverejňovania údajov a zmlúv dozadu. Argument, ktorý zatiaľ neodznel, je, že keby sme mali 20-ročnú históriu zverejňovania zmlúv, tak môžme robiť štatistické časové rady a vidieť, ako sa hýbu ceny cétečiek, čohokoľvek iného. Viem napríklad, že v Spojených štátoch sa ľahko človek dostane k takýmto časovým radom, ktoré sa týkajú miest rôznych profesií. U nás také oficiálne dáta poriadne zverejňované nie sú, a teda sa stáva, že sú diskusie o tom, koho vlastne potrebuje trh práce, či manuálnych pracovníkov, alebo duševných a tak ďalej a tak ďalej. Nemáme tie dáta. To isté platí pre nákup cez verejné obstarávanie. Vedeli by sme lepšie rozhodovať, keby sme tie dlhodobé dáta mali.
Druhá poznámka sa týka toho, že postupne mám pocit, že už v niektorých zákonoch, ktoré výborne, že zvyšujú transparentnosť, ale ako by sme už troška narážali na to, že niektoré už prinášajú aj viac byrokracie, tak len hovorím, že dávajme pozor, no.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne kolegovi Dostálovi, ktorý zhrnul aj ďalšie nedostatky, ktoré máme v koncepte otvoreného vládnutia. A my sme sa tak zaviazali vo volebnom programe, že tieto jednotlivé nedostatky budeme postupne odstraňovať, tak budem veľmi rada, keď to budeme robiť spolu.
A je to aj výzva pre pani ministerku Žitňanskú, ktorá aj schránkovým zákonom chcela zúžiť priestor pre korupciu a vytvoriť väčšiu transparentnosť, aby takéto pripomienky sa zapracovali možno aj do vládneho návrhu infozákona.
Ďakujem.

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Ja súhlasím s tým, že môže sa zdať, že pridávanie nových povinností zverejňovať ďalšie a ďalšie veci je vnímané ako ďalšia byrokracia, ale v konečnom dôsledku som presvedčený, že to uľahčuje fungovanie nielen občanom, odborníkom, ľuďom, ktorí sa chcú dopátrať k nejakým informáciám, či už štatistického, alebo iného charakteru, alebo chcú tie informácie nejakým spôsobom spracovávať a využívať, ale umožňuje a zlepšuje to aj fungovanie samotnej verejnej správy a tých dotknutých úradov. A možno nielen tým, že sú pod väčšou kontrolou a musia si dávať viacej pozor, ale aj z hľadiska nejakého dobromyseľného výkonu.
Keď si, kolega Jurzyca, spomenul ceny cétečiek, no tak nie všetci chcú vymýšľať nejaké divné schémy pri kúpe cétečiek, ktorých výsledkom je, že sa cétečká kupujú za predraženú cenu. Ale nepochybujem o tom, že mnohí to robia úprimne a snažia sa, snažia sa nakúpiť čo najlepšie cétečko za čo najlepšiu cenu. A ak by mali napríklad tento typ informácií, prehľad o cenách cétečiek, ktoré boli nakupované v predchádzajúcom období inými inštitúciami, tak by im to mohlo zjednodušiť situáciu a pomôcť to aj samotným úradom. A podobne je to aj v iných prípadoch.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Ako jeden z predkladateľov infozákona z tých čias, keď infozákon vznikal, spolu s Jánom Langošom som veľmi rád, že pani poslankyňa Remišová dnes prichádza s novelou, ktorá dôležitým spôsobom posunie účinnosť tohto infozákona. Jednoducho podpora a sponzoring zo strany štátu a verejných inštitúcií sú už celé roky, najmä ten spomínaný TIPOS, to bolo hniezdo neustálych afér, aj je, sú celé roky doslova dierou do trezoru, v ktorej by mali byť chránené verejné financie. Predstavte si, že máte trezor na všetky tie miliardy štátneho rozpočtu, ale celé desiatky rokov nechávate zozadu také malé, väčšie dvierka, ktorými sa dlhou rukou môže ktokoľvek načiahnuť. Nevidíme to v štátnom rozpočte, nemôžeme robiť poslanecké prieskumy. Nemôžme zistiť, čo sa s týmito peniazmi deje. A ide o veľké milióny eur.
Je to skutočne zákon, ktorý ide v duchu protikorupčných sľubov ministerky spravodlivosti. Ide v duchu protikorupčnej rétoriky vládneho vyhlásenia. Ja ho budem naozaj považovať za istý lakmusový papierik pokryteckosti alebo nepokryteckosti protikorupčných opatrení tejto vládnej garnitúry.
Schránky sú pekná vec, ale toto mieri k zaužívanej diere, veľkej potkanej diere do nášho spoločného trezoru, z ktorej kŕmi svojich ľudí nejedna vláda. A ja v tejto chvíli pripomeniem jeden príbeh, ktorý by som chcel adresovať všetkým poslancom, ale najmä poslancom vládnej koalície.
Vo vládach, v prvej vláde Mikuláša Dzurindu na konci, keď tá vláda končila, ja som tu sedel v parlamente, si pamätám, ako pán Dzurinda medzi bilanciu svojej vlády pripísal prijatie infozákona, revolučného zákona. Skutočne to bola jedna revolúcia. My sme po rôznych pokusoch na Slovensku, lebo boli tu pokusy, napríklad že sa oslobodí ten, kto korumpoval. Potom sa to zrušilo. Proste hľadali sa, niekedy naozaj aj úprimne, spôsoby, ako treba obmedziť túto čoraz rastúcejšiu korupciu. Lebo začiatkom 90. rokov ešte naozaj tá bezohľadnosť nebola taká ako koncom 90. rokov. Už išlo o každú korunu. Ľudia sa vrhali na tie štátne inštitúcie na sklonku Mečiarovej vlády a štát si požičiaval za 40 % úvery. A politici Mečiarovej inštitúcie drancovali rôznymi tunelmi, áno, práve aj cez TIPOS napríklad a cez rôzne granty, ktoré sa nezverejňovali.
Vláda si to pripísala ako revolučný prelom, ale nebola to jej vôľa. Vláda dokonca nám na ten zákon nedala odporúčanie, nedala odporúčanie. Bola to vôľa poslancov, ktorí si uvedomovali, že hoci podporujú postmečiarovskú garnitúru, že táto garnitúra nerobí všetko dobre. Hovorím to k poslancom vládnej koalície. My sme mali tú silu predkladať zákony, ktoré svietili na prsty Dzurindovej prvej vláde. V druhej vláde som už poslancom nebol, ako viete ani pán Langoš, a o tej by som si netrúfal hovoriť. Ale o tej prvej môžem dosvedčiť. Vystupoval som ako člen koalície proti jej korupcii, keď sa prejavovala jej korupcia. Isteže sa to nepáčilo a malo to svoje dôsledky, ale ja som si tu plnil tú povinnosť a ten poslanecký sľub, ktorý som dal voličom. A rovnako Ján Langoš. Prijatie infozákona nám pán minister financií neodporučil. Pán minister, pán premiér neodporučil. Ale dokázali sme presvedčiť poslancov vtedajších vládnucich strán, pravicových strán, že nie je možné sa ďalej pozerať takémuto predstieranému zápasu s korupciou.
Vážení poslanci, infozákon funguje, máme ho. Nie raz boli špekulácie, že mu nejak zakrútime krkom alebo ho vykastrujeme, ale, chvalabohu, občianska spoločnosť, ktorá si dobre pamätá ten zápas, lebo len vďaka tomu nakoniec sa našla podpora a vďaka tomu nakoniec vláda nezasiahla nejakou, straníckym príkazom a poslanci dostali viac-menej právo a šancu podporiť infozákon. Mimochodom, podobne vznikal aj zákon o pamäti národa. Tak isto bez vôle a proti vôli vtedajšej vládnucej koalície.
V každom prípade infozákon teda máme, funguje. Je pre vás všetkých, ktorí dnes tvoríte vládnu koalíciu, pripomienkou toho, že poctivý poslanec, ktorý si dodržuje sľub, predovšetkým dbá na to, aby bol ochránený štát, verejný majetok. To sme sľubovali, nie stranícky záujem. A keď ste takí, chráňte infozákon a podporte poslancov, ktorí teraz sa pokúšajú cez infozákon zalepiť túto zadnú dieru v tom veľkom trezore s našimi peniazmi. Totiž práve objavom infozákona bolo to, že nie rôznymi inými trikmi v zákonoch obmedzíme korupciu, ale jednou vynikajúcou metódou je informovanosť, otvorené vládnutie. Odvtedy sa o to otvorené vládnutie bojuje.
Ten infozákon bol vtedy prvou hviezdičkou, prvým svetlom na konci tunela, lebo aj po tom páde Mečiarovej garnitúry, keď sme videli, že časť toho hnojiska zostala, kdekomu sa hodilo v tom hnojisku, v tých mútnych vodách sa dobre lovilo. Aj z tej koalície, ktorá vznikla po Mečiarovi. Infozákon rozháňal tie mútne vody. Dával občanovi šancu pýtať sa svojich predstaviteľov, ako napríklad hospodária s peniazmi daňových poplatníkov. Až na to, na tieto nadácie a granty a to míňanie, ktoré teraz chce zastaviť pani poslankyňa Remišová. Skutočne sa stavia do tej rady, ktorá tuná celé tie roky usiluje o otvorené vládnutie.
A chcem povedať, že ak by táto vládna koalícia aspoň v tejto jednej veci nezaváhala, nezlyhala, tak by priniesla pozitívny vietor do úsilia tej slovenskej loďky, ktorá sa plaví kamsi od totality k slušnej spoločnosti.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem.
Ďakujem veľmi pekne kolegovi poslancovi Budajovi, ktorý pripomenul, že kde vlastne ten náš zápas za otvorenú spoločnosť začal. Niekde tam veľmi dávno, kedy to bolo úsilie odvážnej skupiny poslancov napriek tomu, že si to neželala vládna moc.
A myslím si a chcem teda povedať, že mnohé kauzy, pripomínam, že len zverejňovanie zmlúv by nestačilo. Pretože často sa tu chválime, že zverejňovanie zmlúv je tým najväčším výdobytkom, ktoré sa nám podarilo v boji proti korupcii. Nie. To by nestačilo, keby sme nemali možnosť pýtať si informácie aj podľa infozákona. V najväčších kauzách, ktorým som sa venovala, ako ten dôkazový materiál bol často získaný z informácií podľa infozákona.
A ešte veľmi pekne pomenoval, áno, je to presne potkania diera, ktorá slúži na odmeňovanie rôznych spriaznených alebo lojálnych postáv a postavičiek alebo firiem. A často počujeme hlavne o predstaviteľoch štátnych firiem, napríklad pri kauze kompa to bola Vodohospodárska výstavba, kedy pán riaditeľ bohorovne tvrdil, že však to nie sú peniaze zo štátneho rozpočtu. Toto je tiež to zvrátené, že štátne firmy, ktoré stopercentne hospodária s našimi spoločnými peniazmi, si dovolia hovoriť, že však to nie sú peniaze zo štátneho rozpočtu. Samozrejme, že sú to verejné peniaze, aj keď pochádzajú napríklad z platieb za elektrinu, alebo keď pochádzajú z ich obchodnej činnosti. Čiže toto je ďalšia veľká oblasť, ktorej by sme sa mali venovať.
Čiže ďakujem veľmi pekne a ďakujem aj tým odvážnym poslancom, ktorí ten infozákon, ktorý my tu teraz sa snažíme zlepšovať, že ho presadili.
Ďakujem.

Ďakujem.
Podľa mňa je vždy veľmi dobré, keď do súčasných pomerov alebo súčasného pléna príde aj ten moment, že niekto má pamäť a príde s informáciami, ktoré sa niekedy diali. A, vážené kolegyne a kolegovia, ktorí ste o ôsmej hodine zostali, skúste si to predstaviť dnes. Skúste si predstaviť autentického odvážneho poslanca vládnej koalície, ktorý nebude predklonený pred ministrami, dokonca premiérom, sme sa dozvedeli, a niečo v mene svojho mandátu, ktorý vykonáva na základe svedomia a presvedčenia, presadí pre nič menej a ani nič viac, ako je verejný záujem.
Pán Budaj, pripomenuli ste, že mali sme svetlé obdobia pléna Národnej rady Slovenskej republiky, kedy si poslanci povedali, že nie, nebudú predklonení pred ministrami, premiérami a vládou, ale dokázali vo verejnom záujme, ako ste to sám naznačili, zažnúť povestné svetlo na konci tunela a napriek nevôli premiéra, napriek nevôli dôležitého ministra ste prijali dôležitý, toľkokrát skloňovaný a toľkokrát používaný zákon ako záchrannú vestu mnohých engeočiek a mnohých ľuďoch, ktorí to myslia so Slovenskom dobre, ako vestu alebo záchranné koleso. Chcem sa vám preto poďakovať za túto poznámku, za toto vystúpenie, pretože niekedy mám pocit, že je zlé, že strácame pamäť. A keďže pri tom ste boli osobne, tak vám chcem aj týmto poďakovať, že infozákon máme a uzrel svetlo sveta.
Ďakujem.

Ďakujem vám, kolegovia. A už len jedna poznámka. Vládnucim všade na svete a vždy chutí heslo "teraz nás nechajte na pokoji". Chutí, je to ľudské. Neotravujte nás! Ale je tu ešte záväzok k svedomiu a voličom a ten majú predovšetkým poslanci. Ak poslanec funguje tak, ako tu sľúbil, keď kládol prsty na ústavu, nemôže mať problém zahlasovať za dobré zákony, nech sú z dielne kohokoľvek, ak najmä takým spôsobom ochraňujú štát a potierajú korupciu, ako je teraz návrh Veroniky Remišovej.

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi trošku sa vydýchať, lebo v Národnej rade nefungujú výťahy. Čakali sme s kolegyňou skoro 10 minút, než sme sa sem dostali. Dobré ráno.
Včera otvorená a dnes pokračujúca rozprava o z môjho pohľadu veľmi dôležitom zákone, ja vysvetlím, prečo si to myslím, že je veľmi dôležitý, hovorí asi o dvoch veciach. Myslím si, že upravovať parametre toho, akým spôsobom sa môže odborná verejnosť a verejnosť dozvedať o jednotlivých metódach, spôsoboch a matriciach pri nakladaní s verejnými zdrojmi, je vždy pre toto plénum jednoducho vhodná. Včera, keď som sa aj pripravoval na môj vstup do tejto debaty, pre mňa zaznel aj jeden možno z nových a objavných momentov, a to je, ako zákon, ktorý Veronika Remišová sa rozhodla novelizovať, de facto vznikal. Čiže má svoju a podľa mňa veľmi dobrú históriu a dozvedeli sme sa, že tento zákon má vo svojej DNA zapísané, že nevzniká so súhlasom exekutívy alebo so súhlasom vtedajšej vlády. Tento zákon je podľa mňa jedným zo svetlých okamihov tohto pléna, kedy si poslanci Národnej rady našli tu sami medzi sebou väčšinu a jednoducho 211-ku, ako ju často voláme, pretlačili. Prišiel s týmto príbehom alebo s týmto označením, kde môžme v slovenskom zákonodarstve nájsť začiatok boja za transparentnosť a povedal nám teda to, že vtedajší premiér, dokonca významní ministri jednoducho nesúhlasili, ale poslanci si povedali, že po ich volebnom období, po ich činnosti takúto normu, prepotrebnú normu, niekoľkokrát osvedčenú jednoducho do nášho zákonodarstva zavedú.
To, čo by sme mali mať každý ale na mysli, je, že vieme, akým spôsobom koná nedobrý úmysel, akým spôsobom konajú ľudia, ktorí sa chcú zákonom a ich napĺňaniu vyhýbať a akým spôsobom dokážu možno niekedy úmysly zákonodarcu obchádzať. A preto, ak by sme nemali pri nachádzaní zákonnosti a dozoru nad používaním finančných, verejných finančných prostriedkov, ak by sme nemali v krajine atmosféru obchádzania zákona, ale mali by sme atmosféru dodržiavania zákona, každá jedna poslankyňa a každý jeden poslanec by návrh zákona alebo novelu návrhu zákona, ktorú predkladá Veronika Remišová, jednoducho podporil, a to z prvého a možného dôvodu, pretože prichádzame, keďže ľudia nedobrých úmyslov - často o nich hovoríme, že majú dobré vybavenie - sú pred nami o nejaké dva, tri kroky. Preto minimálne táto novela by mohla povedať o tom, že s nimi vieme držať krok.
Myslím si, že ak budeme hovoriť o tom, že mali by sme mať možnosť vidieť alebo svietiť do modelov nakladania s finančnými prostriedkami aj štátnych firiem, nazvem ich tak všeobecne, asi každý jeden z nás by pred kamerami a pred verejnosťou kýval hlavou. Dôležité však bude, akým spôsobom sa k tomuto postavíte tu v tomto pléne a či chcete vyrovnať krok s ľuďmi, ktorí pod rúškom tajomstva, kde by to tajomstvo nemalo byť, alebo rúškom tmy jednoducho vedia nájsť cestičky, akým spôsobom sa dostať k balíkom peňazí, ktoré im nepatria.
Myslím si, že aj samotný predkladateľ je veľmi dobre zvolený a je asi absolútne každému jasné, že tá iniciatíva aj z hľadiska plnenia osobného nasadenia a osobnej ambície vstúpiť do politického sveta a zároveň aj dodržiavanie parametrov nášho volebného programu v osobe Veroniky Remišovej je jasné. Kauza kompa je predsa z môjho pohľadu presne to, kde máme aj príkladne a úplne jasne a myslím, že to je tá jedna z najznámejších káuz, že toto je veľmi potrebné. Pretože jedná sa o štátny podnik, pretože bolo podľa mňa veľmi zložité prísť na to, akým spôsobom ten korupčný uzol bol nastavený a akým spôsobom sa môže rozmotať.
Čiže toto je jedna oblasť, ktorú z môjho pohľadu hovoril aj teda môj predrečník v tejto rozprave z hľadiska žiadosti o podporu návrhu zákona Ján Budaj a preto aj tento prvý, prvú časť vstupu by som chcel dovoliť ukončiť tým, že vás žiadam o podporu.
Druhá časť. Myslím si, že v používaní 211-ky by sme mohli ísť a mali ísť ďalej a preto akákoľvek novelizačná snaha, ktorá hovorí o tom, že sú oblasti, kde nakladanie s verejnými zdrojmi napriek zverejňovaniu faktúr, napriek možno teraz, keď sme na konci v prijatí protischránkového zákona, to svetlo nesvieti. Ak si voľne zoberiem slová z poslednej relácie v O 5 minút 12, kde de facto sa debata točila okolo schránkového zákona, ministerka Žitňanská použila slová, že aj schránkový nástroj je lampou alebo svetlom, ktoré svieti doteraz v tmavých a bude svietiť doteraz v tmavých kútoch a prinesie viac svetla do spôsobu nakladania s verejnými zdrojmi.
Veronika Remišová toto dopĺňa - a skupina poslancov, ktorí to predkladáme - a snaží sa urobiť moment, aby práve pod lampou nezostala tá najväčšia tma. To znamená, že ak sa budeme rozprávať o, a ak budeme chcieť vedieť, akým spôsobom je nakladané s finančnými zdrojmi v štátnych akciovkách, v štátnych podnikoch a podobne, čiže oblasti veľmi blízko štátu, oblasti, kde ešte nemôžeme hovoriť o súkromných zdrojoch, kde neprechádza tak ako pri verejných obstarávaniach zhruba 4,7 alebo 5 miliárd eur z verejných zdrojov cez verejné obstarávania do súkromných, ale tu sme stále v oblasti verejných zdrojov, sme stále v oblasti politicky nominovaných ľudí, ktorí sa starajú o štátne podniky a neviem, pre akú príčinu a prečo sme doteraz nenašli politickú vôľu v tomto pléne, aby parametre zákona platili tak, ako ich dnes predkladáme my.
Preto ak chceme ísť v duchu transparentnosti a v duchu toho, že po prijatí zverejňovania zmlúv a zaviazanie tej prezumpcie platnosti až tým, že budú zverejnené, ak súhlasíme s tým, že je dobré, že sme prijali zúženie priestoru pre korupciu protischránkovým zákonom, tak tento, táto novelizačná snaha môže spraviť aj také to kroslé svetlo, aby nám pod lampou nezostávala najväčšia tma.
Preto si dovolím aj z tohto miesta požiadať o podporu a povedať, že áno, máme v DNA hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti zapísané hlboko to, že sa snažíme byť transparentní a snažíme sa napĺňať základné poslanie antikorupčného hnutia. Preto vás chceme poprosiť o podporu tejto novelizačnej snahy, chceme vás poprosiť o to, aby ste sa na túto cestu vydali s nami, aby sme atmosféru, ktorú tu mnohí politici nechali - a to je atmosféra obchádzania zákona -, otočili a priniesli sme atmosféru dodržiavania zákona, atmosféru toho, že sa oplatí byť v tejto krajine slušný, na Slovensku slušný, že sa oplatí bojovať napríklad aj tým, že niekto si sadne za počítač a zháňa informácie a snaží sa možno niekedy vo svojom voľnom čase dopátrať toho, akým spôsobom je nakladané s verejnými zdrojmi v inom type ich používania, ako je priamo štátna alebo v širšom okruhu verejná správa.
Chcel som ešte jednu poznámku ohľadom fungovania samospráv, pretože ja sa venujem oblasti médií a kultúry a priamo v tejto oblasti, či budem hovoriť o vúckarských kultúrnych zariadeniach alebo kultúrnych zariadeniach, ktoré prevádzkujú mestá a obce, a tam je tak isto veľmi vhodné, aby 211-ka platila prísnejšie a aby sa nemohli informačnej povinnosti jednotlivé samosprávy alebo vyššie územné celky vyhýbať.
Dokonca ja mám osobnú skúsenosť, kde pri mestom zriadenej súkromnej, mestom zriadenej eseročke, ktorá mala stopercentné vlastníctvo mesta, pri žiadosti o to, akým spôsobom, jednalo sa o IT firmu, akým spôsobom nakladá s verejnými zdrojmi, tak prišla drzá a arogantná odpoveď, že oni nie sú viazaní zákonom 211. Nastal celkom čudný najprv mediálny potom právny pingpong a preto precizovanie tých povinností, o ktorých sa momentálne pri novelizačnej snahe rozprávame, je len a len dobré.
Čiže chcem povedať, že ak máme ambíciu sa minimálne vyrovnať s korupčníkmi a s ľuďmi s nekalými úmyslami alebo možno ich o pol kroka predbehnúť, tak musíme jednoducho túto novelizačnú snahu podporiť, rozumieť jej a dúfam, že sa viac ako 76 ľudí v tejto sále nájde. Totižto táto novelizačná snaha, a často to hovoríme pri iných typoch návrhov zákonov, by nemala mať politické tričko. Ak nám záleží na transparentnosti a boji proti korupcii, tak tento návrh zákona politické tričká vyzlieka a tento návrh zákona by mal byť len vecný.
Ďakujem za pozornosť a naozaj verím a chcem veriť, že Veroniku Remišovú a skupinu poslancov, ktorá to podáva s ňou, podporíte.
Ďakujem.