12. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Ďakujem za slovo. Dobrý deň. Využila som svoje právo dané zo zákona verejnému ochrancovi práv na predloženie mimoriadnej správy verejného ochrancu v Národnej rade Slovenskej republiky. Je to v poradí tretia mimoriadna správa verejného ochrancu práv od roku 2012 s tým, že prvá mimoriadna správa, napriek tomu, aké je znenie zákona, nebola do pléna Národnej rady predložená. Za tejto Národnej rady, konštatujem, že už moja druhá mimoriadna správa je prerokovaná aj v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, čo je podľa môjho názoru veľmi dobré znamenie pre tých, ktorí sledujú postupy štátu vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd.
Táto mimoriadna správa je predložená Národnej rade preto, lebo sa týka skupiny ľudí, detí a mládeže, ktorí už tým, že ide o deti a o mládež, majú obmedzené možnosti na ochranu svojich základných práv, a práve preto patria medzi jednu z priorít verejného ochrancu práv pri vykonávaní jeho funkcie.
Verejný ochranca práv je ústavný činiteľ, ktorého náplňou práce je zisťovanie, ako postupujú orgány štátu pri ochrane a dodržiavaní základných ľudských práv. Potom, keď má také zistenia, ktoré nasvedčujú tomu, že štát porušuje svojimi postupmi základné práva osôb, má o tomto informovať aj Národnú radu Slovenskej republiky, má jej predkladať svoje poznatky preto, aby Národná rada zložená z volených zástupcov ľudu mohla naprávať veci, prípadne vymáhať nápravu. Predmetom tejto mimoriadnej správy bolo, bola aplikácia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí v dvoch ustanoveniach, a to aplikácia § 63 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí, v ktorom je uvedené, ja ho budem citovať, aby to nebolo tak, že to je môj názor, ale je to zákonný text:
"Podľa § 63 ods.1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele sa resocializačné stredisko zriaďuje na aktivizovanie vnútorných schopností detí a plnoletých fyzických osôb na prekonanie psychických dôsledkov, fyzických dôsledkov a sociálnych dôsledkov drogových závislostí alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí."
Pre verejného ochrancu práv to znamená toľko, že vzhľadom na to, že medzi základné ľudské práva patrí ochrana slobody, tak základné ľudskoprávne dokumenty, ku ktorým pristúpila Slovenská republika, aj naša ústava sa ochranou práva na slobodu zaoberajú veľmi podrobne a v zákonoch je ustanovené, kedy je možno obmedziť osobnú slobodu kohokoľvek vrátane detí. Toto zákonné ustanovenie, ktoré som citovala, predpokladá, že pokiaľ ide o deti a mládež, ktoré, ale aj iných osôb, ale v tomto konkrétnom ustanovení ide o deti a mládež, ktoré sú vyliečené z drogových závislostí, a je potrebné im pomáhať s prekonaním dôsledkov tejto choroby, môžu byť umiestnené do resocializačného zariadenia, ktorého úlohou je pomáhať s dôsledkami závislosti a aktivizovať ich do života. Do tohto resocializačného zariadenia môžu byť deti a mládež umiestnené dvomi právnymi, právne dovolenými spôsobmi, a to na základe dohody s rodičom takéhoto dieťaťa alebo na základe rozhodnutia súdu. V prípade, ak je umiestnené, predpokladá sa, že ide o dieťa, ktoré prekonalo drogovú závislosť, a ide sa mu pomáhať s vyrovnávaním s jej dôsledkami.
My sme prieskumom verejného ochrancu práv zistili, že bežná prax orgánov sociálnoprávnej ochrany detí, teda orgánov verejnej správy, je taká, že nepostupujú v zmysle tohto ustanovenia a do resocializačných zariadení dávajú deti na základe vlastnej..., alebo navrhujú umiestniť deti na základe vlastnej úvahy. To znamená, že nezisťujú, či ide o dieťa alebo mládež, ktorý naozaj bol alebo bola drogovo závislými a vyliečenými a ide už iba o etapu prekonávania dôsledkov. Naopak, sami na základe povedzme poznatku rodičov alebo oznámenia pochybností zo strany rodičov alebo iných okolností skonštatujú, že by bolo vhodné umiestnenie dieťaťa do resocializačného strediska, čím teda porušujú základné práva takýchto detí a čo môže mať aj na ich zdravie a neskorší psychický vývoj vážne dôsledky, pretože pobyt v resocializačnom zariadení nie je určený na liečenie drogových závislostí. Nie je na to vybavený. V správe máte uvedené aj stanovisko odborníka na túto problematiku, z ktorého vyplýva, že pokiaľ sa s dieťaťom takto postupuje, tak môže dochádzať k týmto následkom, ktoré som už uviedla.
Pre verejného ochrancu práv je dôležité zistenie aj, že určitý formalizmus je aj na strane súdov, pretože oni automaticky akceptujú takýto návrh, pokiaľ je predložený orgánom sociálnoprávnej ochrany, a umiestnia deti do resocializačného zariadenia bez toho, aby si žiadali dôkaz o tom, že ide o dieťa, ktoré už je vyliečené a ktoré už je v etape prekonávania dôsledkov. Myslím, že v tej správe je to podrobne opísané, aké negatívne dôsledky toto môže na dieťa mať, a preto verejný ochranca práv vytýka orgánom verejnej správy tento postup, lebo je v rozpore s najlepšími záujmami detí a mládeže. Pritom v zmysle čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takéto deti požívajú alebo majú právo na osobitnú ochranu a my sme sa zaviazali na túto osobitnú ochranu aj v Dohovore o právach dieťaťa.
Ďalšie nedostatky veľké, ktoré sme zistili, sa týkajú samotného nielen už tohto umiestňovania detí, ale aj samotného výberu zariadenia, do ktorého dieťa je umiestňované. Tým, že dieťa predtým nie je diagnostikované spravidla, spravidla nie je, tak sa nevie, aký typ výchovy, starostlivosti a čo by bolo pre ne najlepšie a akým spôsobom tie dôsledky závislosti by malo prekonávať a čo by mu malo byť poskytnuté. My sme zisťovali, že sociálni kurátori alebo sociálni pracovníci sa snažia vlastne podľa svojho nejakého najlepšieho svedomia a vedomia vyberať takéto zariadenia, ale je to veľmi nekvalifikovaný spôsob výberu, keďže mu nepredchádza tá diagnostika a odborné odporúčania, to po prvé. A po druhé ako motiváciu sme zistili, že nie je najlepší záujem dieťaťa, aby bolo umiestnené v tom-ktorom zariadení, ale je to skôr osobná skúsenosť toho vybavujúceho s tým typom zariadenia. Oni uvádzali doslova, že ak majú dobrú komunikáciu so zariadením, ak to zariadenie im prinesie deti, privezie, odvezie, ak sú ochotní proste v komunikácii, tak tam navrhnú to dieťa umiestniť.
Treba si uvedomiť, že takýto spôsob naozaj nie je v najlepšom záujme detí a vôbec ho nezohľadňuje. A ešte si treba uvedomiť aj ďalší rozmer, že štát na takúto starostlivosť dáva dosť veľké finančné prostriedky, že s každým dieťaťom a mladým človekom, ktorý je takto umiestnený na základe rozhodnutia súdu do resocializácie, prichádzajú príslušné finančné prostriedky, a my nevieme, či sú dobre využité, preto, lebo ďalším nedostatkom je, že my nezisťujeme, či to umiestnenie splnilo svoj účel. My sme povinní podľa dohovorov, keď obmedzíme niekomu osobnú slobodu, aj keď to je dieťa alebo mladý človek, tak zabezpečiť, aby účel, pre ktorý tá sloboda bola obmedzená, bol naplnený. Pokiaľ sme ho nenaplnili, tak sme porušili jeho právo na osobnú slobodu. My v Slovenskej republike napriek tomu nezisťujeme vôbec, že či takýto pobyt na základe rozhodnutia štátu, vlastne jeho orgánov, splnil svoj účel, a pokračujeme takto celé roky bez toho, aby sme na základe našich zistení, prípadne aj kontrol o tom, ako fungujú takéto zariadenia, vedeli robiť prípadné korekcie, či už v tom individuálnom prípade, alebo systémové veci.
Pokiaľ ide o ochranu práv detí, v tomto prípade nie sú ochránené, opäť sa potvrdilo aj tým, že samotné konania, ktoré prebiehajú, jednak nezabezpečuje, aby takéto deti a mladí ľudia, ktorí už sú schopní formulovať svoje názory, boli vôbec niekedy vypočuté v konaní, hoci sme sa zaviazali, je to právo týchto detí. A po druhé, v samotných konaniach tie deti vystupujú tak, že ide o kolíziu záujmov, v ktorej nie sú ochránené. Nielenže kvalifikovaným spôsobom ich nikto nezastupuje, ale dokonca ich zastupuje ten orgán, ktorý má najlepší záujem na tom, aby tie deti boli umiestnené v zariadení. Máte to opísané v správe, ako to je. Čiže tam je dvakrát kolízia práv, ktorá nie je vyriešená v prospech detí, ale na ich úkor. Toto vyčíta verejný ochranca práv v správe a ja som už aj predtým navrhovala, aby sa to právne zastupovanie alebo zastupovanie práv detí riešilo, lebo je viacej typov konaní, v ktorých zisťujeme, že to takto funguje, že dieťa je vlastne taký objekt konania, a nie subjekt, o ktorom sa koná a s ktorým sa koná.
Ďalším poznatkom z aplikácie tohto ustanovenia je poznatok, že napriek tomu, že sme sa zaviazali, že budeme kontrolovať podmienky, ktoré sú v takýchto zariadeniach, a spôsob výchovy, aká je poskytovaná a v starostlivosti, tak nemáme na to vytvorené zodpovedné inštitúcie. Aj máte v správe opísané presne, že čo sa stalo napríklad konkrétne v tom Čistom dni, keď prišli už v roku 2014 prvé podania na to, že je tam pochybnosť o zlom zaobchádzaní s deťmi. Najskôr nebol ten orgán, ktorý by sa cítil povolaný na to, aby preskúmaval tento typ podania, lebo naše orgány sú postavené na tom, že preskúmavajú financie, preskúmavajú hospodárenie, preskúmavajú hygienu, ale pokiaľ ide o to, že akou výchovou sú tie deti vychovávané, aká starostlivosť je im poskytovaná, aké metódy sú tam používané, tak na to sa necítil nikto kompetentný a priamo v zákone to napísané nebolo. Lenže Slovenská republika sa zaviazala v Dohovore o právach dieťaťa, ja to presne budem citovať, aby opäť to nebolo tak, že si verejný ochranca práv vytvára nejakú vlastnú filozofiu. Takže v čl. 25 Dohovoru o právach dieťaťa je uvedené:
"Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru," - čo sme teda aj my - "uznávajú právo dieťaťa, ktoré zverili príslušné orgány do starostlivosti ochrany alebo liečenia telesného alebo duševného zdravia náhradnému zariadeniu na pravidelné hodnotenie zaobchádzania s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením."
Pravidelné hodnotenie zaobchádzania s dieťaťom, to je presne to, o čom som hovorila a čo my vôbec v týchto prípadoch nerobíme. Je to systémový nedostatok toho, ako sú tieto postupy nastavené. No a okrem toho v tomto prípade, ten bol aj mediálne známy, sme skonštatovali aj určitú nečinnosť príslušných orgánov aj v takých okolnostiach, keď už boli spochybňované aj verejne postupy, ktoré v tomto zariadení boli používané. My vytýkame v správe nečinnosť ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože napriek mnohým poznatkom, ktoré trvali od roku 2014, ktoré mohli mať o činnosti tohto resocializačného zariadenia, mu nebola odňatá akreditácia, a ten postup, ktorý je použitý v správnom konaní o akreditácii, hodnotíme my tak, ako keby ho nerobil orgán verejnej správy, ale nejaký laik, ktorý nepozná predpisy Slovenskej republiky.
Keď to všetko zhrnieme, tak, pretože takéto nedostatky umožňuje súčasná právna úprava, je potrebné sa na tú právnu úpravu pozrieť a je potrebné ten systém prehodnotiť a nastaviť ho inak, čo môže urobiť buď orgán verejnej správy, od ktorého to môže požadovať Národná rada, alebo to môžu urobiť samotní poslanci Národnej rady. Čiže účelom tohto prieskumu bolo zistiť, ako je zabezpečený tento systém resocializáciami. Konštatujeme v správe, že, že nezodpovedá súčasným potrebám a požiadavkám, ktoré sú na nás kladené v zákonoch, v ústave a v Dohovore o právach dieťaťa. Preto tam navrhujem v závere správy aj odporúčania verejného ochrancu práv, ktoré máte k dispozícii.
My sme už v minulosti podobným spôsobom preskúmavali, ako v Slovenskej republike sa vykonáva reedukácia, to je zase iný typ pomoci deťom a obdobne niektoré veci sú skoro porovnateľné. Nedostatky sme zistili aj v tom systéme. To patrí ministerstvu školstva Slovenskej republiky. V iných prípadoch sme zistili povedzme, že formalistické konanie súdov, vo vzťahu k ním verejný ochranca nemá pôsobnosť, ale môže poukázať na to, že, že formalistické konanie vlastne je na úkor ochrany práv detí, a preto si myslíme, že aj tam je treba meniť niektoré predpisy a postupy, a teraz máme ďalší rezort, orgán verejnej správy, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, kde ukazujeme na podobný typ nedostatkov, čiže táto vec vyzerá prierezová. Nedostatky vyzerajú podobné. To má spoločného menovateľa a tým, ja by som ho zhrnula tak, že pri tom fungovaní našich inštitúcii to dieťa je na poslednom mieste alebo dokonca až na žiadnom. Oni si žijú ten svoj život a to dieťa tam je akoby taký artikel, v niektorom prípade naozaj objekt toho konania a v niektorom prípade možno aj, aj, aj naozaj ako tovar, lebo s ním chodia aj určité finančné zdroje. Čiže prvoradý záujem dieťaťa, tak ako nám to prikazuje dohovor, ale aj náš článok ústavy, nie je zabezpečený v týchto postupoch.
Ďalej sme v praxi preskúmavali, ako sa aplikuje § 53 toho istého zákona. To je zase iná okolnosť, v ktorej sa môže dieťa ocitnúť. To je ten prípad dieťaťa, ktoré nemá rodičov, alebo sa ho rodina vzdala, alebo je potrebné nahradiť rodinu starostlivosťou zo strany štátu. Tento § 53 ods. 2 zákona o právnej ochrane detí a sociálnej kuratele uvádza toto. Detský domov je podľa neho povinný utvárať podmienky v detskom domove tak, aby každé dieťa do troch rokov veku, ktoré sa prijíma do detského domova, bolo najneskôr po štvortýždňovej diagnostike zaradené do profesionálnej rodiny. A sú tam výnimky, kedy to neplatí, väčšinou ide o zdravotné dôvody. To znamená, že v zmysle tohto zákonného ustanovenia má dieťa do troch rokov byť diagnostikované do štyroch týždňov a má byť, keď sa prijíma do detského domova, a má byť zaradené do profesionálnej rodiny, ak je vo veku od narodenia do šesť rokov.
Pre to, akým spôsobom sa má starostlivosť v profesionálnych rodinách a v detských domovoch uskutočňovať, ako sa deti umiestňujú do týchto zariadení, na to má ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny interné predpisy. Okrem iného v týchto interných predpisoch ustanovuje aj pre deti vo veku do 6 rokov, pre deti vo veku do 1 roka aj počet detí, ktoré môžu byť umiestnené do profesionálnej rodiny. V termíne profesionálna rodina sa môže skrývať aj iba jeden človek, nemusia to byť dvaja rodičia, ale môže to byť aj jeden rodič. U nás my sme preskúmavali postup pri zaraďovaní detí do detského domova a profesionálnej rodiny, v prípade detského domova, ktorý bol tiež medializovaný, PETO, a to z toho dôvodu, že jednak sme dostali podnet, ale jednak vyšlo, vyšli najavo aj verejne informácie, že u profesionálnej matky bolo viac ako štyri, bolo umiestnených viac ako štyri deti do jedného roka, v určitom období to mohlo byť aj šesť detí do jedného roka, a to bolo v rozpore so samotným interným predpisom ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.
Takže verejný ochranca práv preskúmaval postupy, ako je možné, že sa niečo takéto stane. Zistili sme, že je to možné na základe výnimky, ktorú dostane profesionálny rodič od detského domova, v ktorom je zamestnaný. Tento prípad poukazuje na to, že bez toho, aby došlo k porušeniu zákona, teraz sú tie predpisy tak nastavené, môže zriaďovateľ detského domova, ktorý je občianske združenie, občianske združenie má konateľa, tak konateľ takéhoto občianskeho združenia môže byť zároveň aj riaditeľom detského domova, zároveň môže byť zamestnancom tohto detského domova a zároveň si môže sám sebe udeliť výnimku na počet detí. Treba povedať, že pokiaľ by išlo o staršie deti ako jeden rok, tak musí mať ešte zvýšenú kvalifikáciu, pokiaľ ide o deti do jedného roka, tak tam sa nezaoberajú ďalšou kvalifikáciou, iba takou základnou, čo sa týka starostlivosti. Opäť, na každé takéto dieťa štát vynakladá finančné prostriedky. Čiže keď úrad navrhne zveriť dieťa do domova, súd formalistickým spôsobom bez vykonávania bližšieho dokazovania, ako máme preskúmané z obsahu súdnych spisov, dieťa umiestni do detského domova a detský domov ho umiestni takto profesionálnej matke.
V našom prípade, my sme zisťovali, aj ako fungujú tieto prideľovania kvázi, by som povedala, detí do tých jednotlivých typov starostlivosti a máte uvedené v tých materiáloch, ktoré sú obsahom správy, aj tabuľky, kde je znázornené, za posledné obdobie ako sa deti prideľovali, a my vidíme, že súčasný systém je nastavený tak, že umožnil, aby nejakým preferenčným alebo klientelistickým spôsobom boli deti prisunuté do jedného domova vo veku do jedného roka, kde naozaj tá profesionálna matka bola aj zamestnankyňou, aj riaditeľkou, aj profesionálnou matkou, a kde teda sú pochybnosti, či by sa mohla fyzicky stihnúť osobne riadne starať o deti takéhoto veku. Si predstavte, že máte doma štvorčatá a že zároveň okrem toho riaditeľujete, robíte konateľa, staráte sa o deti v detskom domove a okrem toho ešte v tom istom čase sa staráte o štyri miminká. Takže terajší, terajšie nastavenie toto dovoľuje. Pritom v tom istom období boli iné zariadenia, ktoré nemali takto naplnenú kapacitu, čiže bolo možné poskytnúť deťom naozaj možno teda väčšiu pozornosť a lepšiu starostlivosť. Je to v tej tabuľke znázornené, všetko sú to podklady, ktoré sme získali my z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, a my namietame, že tento spôsob nie je porušovaním základných práv týchto detí. Naopak, tvrdíme, že práva týchto detí boli porušené, pretože im mala byť poskytnutá lepšia starostlivosť alebo mali možnosť mať lepšiu starostlivosť, ale sa im takejto starostlivosti nedostalo.
Aj v tomto prípade sme sa stretli s tým, že ani jeden z orgánov verejnej správy sa necítil kompetentný na vykonanie kontroly, pokiaľ ide o výchovu a starostlivosť o tieto deti, o zaobchádzanie s nimi. My sme sa obrátili na súd a súd nám, keď, keď zistil, pretože nikdy nechodia skoro do takýchto zariadení, ale na základe teda nás išli preskúmať toto zariadenie a správa, máte ju tam citovanú, v spise zo súdu je, že to zariadenie je pekne zariadené, že má dobrú vybavenosť, hračky, ale o tom, že kto sa oňho stará, ako sa s ním zaobchádza, akým spôsobom proste to je organizované, to zaobchádzanie, to, čo nám dohovor ukladá pravidelne kontrolovať, hodnotiť, a podľa toho potom konať, tak to v tej správe súdnej nie je. A na základe tejto správy a tohoto zistenia súdy prestali konať. Čiže ten systém celý je zle.
Ak nám ide o tie deti, tak naozaj by sme sa mali na to pozrieť a mali by sme to nastaviť inak. Ani jeden z orgánov verejnej správy sa necítil kompetentný toto kontrolovať a ani vlastne zaobchádzanie s deťmi nepreskúmaval. Preskúmajú formálne veci, spisy a to, čo som povedala, hygienu a podobne. Čiže na základe aj týchto zistení sme usúdili, že systém zaobchádzania s deťmi vo veku do jedného roka alebo do šesť rokov má toľko, ako sa v praxi ukázalo, toľko, nedostatkov, že je potrebné podľa môjho názoru meniť aj legislatívu, ale aj vyžadovať zodpovednosť od príslušných orgánov verejnej správy, čo je plne v kompetencii Národnej rady Slovenskej republiky. Ale pre verejného ochrancu práv toto je 99. potreba, pre nás je prvoradá potreba, aby sme nastavili systémy tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základných práv detí a mládeže, a to jednak, ja pripomeniem, aj v tých reedukačných zariadeniach, aj v tých resocializačných, aj pokiaľ ide o tieto deti, ktoré majú byť umiestňované do profesionálnych rodín.
A zároveň je potrebné povedať, že ak štát teda už investoval do toho toľko energie, legislatívy, finančných prostriedkov, tak by sa vždy mal zaujímať o to, že či ten účel, pre ktorý toto bolo zriadené, sa aj napĺňa a či teda práva osôb, o ktoré sa má starať, v tomto prípade takýchto bezbranných, sú napĺňané, a ak to tak nie je, tak má pristúpiť k opatreniam.
Táto správa je preto mimoriadna, lebo sa týka potenciálne veľkého počtu detí a mladých. Takže ja nebudem tu teraz o všetkých odporúčaniach verejného ochrancu práv čítať, lebo Národná rada ich má k dispozícii, Chcem iba povedať, aby, aby sme si uvedomili ešte jednu vec, že aj náš Ústavný súd sa zaoberal rôznymi a zaoberá sa pravidelne rôznymi situáciami a my často proste sa snažíme vyriešiť problémy, ktoré vznikajú a na ktoré aj verejnosť často upozorňuje, že nebol porušený zákon. To je pravidelná odpoveď.
Tak ja som si dovolila v súvislosti aj s týmto a možno aj s inými vecami, o ktorých Národná rada bude rozhodovať, prečítať jednu vetu Ústavného súdu, ktorú uviedol prvý senát Ústavného súdu v judikáte 306/2010, to je právo na ochranu pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu, ale je to aplikovateľné aj, aj v iných prípadoch, čiže: "Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti." U nás vedie k porušovaniu základných práv, v tých prípadoch, na ktoré ja poukazujem. Ďalej sa píše o súde, ale myslím si, že to by mohli extenzívne použiť aj poslanci Národnej rady pri svojich úvahách, že: "Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, právnych princípov." Pri výklade aplikácie právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu.
Čiže my, v tomto prípade verejný ochranca práv, hovoríme o tom, že postupmi orgánov verejnej správy, ktoré niektoré sú aj v súlade so zákonom, s jeho textom výslovným, hej, ale niektoré sú aj v rozpore s tým textom, sa porušujú základné práva detí.
Ďalej. Môžeme povedať ešte, ešte jeden citát, tiež z Ústavného súdu, z judikátu tiež prvého senátu Ústavného súdu 22/2001, kde ide o judikát, ktorý sa týka práva na ochranu súkromného a rodinného života. Je to aj pod heslom sociálna prevencia. Tam hovorí Ústavný súd: "Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných predpisov."
Treba povedať, že medzi takéto orgány štátu patrí aj Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je takisto viazaná týmito princípmi, o ktorých som teraz citovala z judikatúry Ústavného súdu.
Nemám viacej k veci, takže som pripravená odpovedať na otázky, skončila som.
Rozpracované
Vystúpenia
9:20
Ďakujem.
Ďakujem veľmi pekne. Ja si dovolím veľmi krátko odpovedať. Pozrite sa, ja som sa nijako nebránila prísť sem s tým zákonom, pretože je to náš zákon. Áno, pravdepodobne si v ARDAL-e neuvedomili dosah tohto zákona a neavizovali tento problém. My sme si to s ministrom financií vydiskutovali, ale zároveň mám tak dlhoročnú skúsenosť aj s legislatívnym procesom, že ja nechcem hovoriť o niečom takom, ako je zlyhanie alebo niečo podobné, pretože viem, že najmä pri nových veciach a komplikovaných veciach niekedy to uvedomenie si všetkých dopadov proste je zložité a musí prísť vec do praxe, aby naozaj proste niektoré veci vyplávali na povrch. Takže ja to do tejto polohy jednoducho nechcem stavať.
Ďakujem.
Rozpracované
9:20
Táto mimoriadna správa je predložená Národnej rade preto, lebo sa týka skupiny ľudí, detí a mládeže, ktorí už tým, že ide o deti a o mládež, majú obmedzené možnosti na ochranu svojich základných práv, a práve preto patria medzi jednu z priorít verejného ochrancu práv pri vykonávaní jeho funkcie.
Verejný ochranca práv je ústavný činiteľ, ktorého náplňou práce je zisťovanie, ako postupujú orgány štátu pri ochrane a dodržiavaní základných ľudských práv. Potom, keď má také zistenia, ktoré nasvedčujú tomu, že štát porušuje svojimi postupmi základné práva osôb, má o tomto informovať aj Národnú radu Slovenskej republiky, má jej predkladať svoje poznatky preto, aby Národná rada zložená z volených zástupcov ľudu mohla naprávať veci, prípadne vymáhať nápravu. Predmetom tejto mimoriadnej správy bolo, bola aplikácia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí v dvoch ustanoveniach, a to aplikácia § 63 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí, v ktorom je uvedené, ja ho budem citovať, aby to nebolo tak, že to je môj názor, ale je to zákonný text:
"Podľa § 63 ods.1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele sa resocializačné stredisko zriaďuje na aktivizovanie vnútorných schopností detí a plnoletých fyzických osôb na prekonanie psychických dôsledkov, fyzických dôsledkov a sociálnych dôsledkov drogových závislostí alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí."
Pre verejného ochrancu práv to znamená toľko, že vzhľadom na to, že medzi základné ľudské práva patrí ochrana slobody, tak základné ľudskoprávne dokumenty, ku ktorým pristúpila Slovenská republika, aj naša ústava sa ochranou práva na slobodu zaoberajú veľmi podrobne a v zákonoch je ustanovené, kedy je možno obmedziť osobnú slobodu kohokoľvek vrátane detí. Toto zákonné ustanovenie, ktoré som citovala, predpokladá, že pokiaľ ide o deti a mládež, ktoré, ale aj iných osôb, ale v tomto konkrétnom ustanovení ide o deti a mládež, ktoré sú vyliečené z drogových závislostí, a je potrebné im pomáhať s prekonaním dôsledkov tejto choroby, môžu byť umiestnené do resocializačného zariadenia, ktorého úlohou je pomáhať s dôsledkami závislosti a aktivizovať ich do života. Do tohto resocializačného zariadenia môžu byť deti a mládež umiestnené dvomi právnymi, právne dovolenými spôsobmi, a to na základe dohody s rodičom takéhoto dieťaťa alebo na základe rozhodnutia súdu. V prípade, ak je umiestnené, predpokladá sa, že ide o dieťa, ktoré prekonalo drogovú závislosť, a ide sa mu pomáhať s vyrovnávaním s jej dôsledkami.
My sme prieskumom verejného ochrancu práv zistili, že bežná prax orgánov sociálnoprávnej ochrany detí, teda orgánov verejnej správy, je taká, že nepostupujú v zmysle tohto ustanovenia a do resocializačných zariadení dávajú deti na základe vlastnej..., alebo navrhujú umiestniť deti na základe vlastnej úvahy. To znamená, že nezisťujú, či ide o dieťa alebo mládež, ktorý naozaj bol alebo bola drogovo závislými a vyliečenými a ide už iba o etapu prekonávania dôsledkov. Naopak, sami na základe povedzme poznatku rodičov alebo oznámenia pochybností zo strany rodičov alebo iných okolností skonštatujú, že by bolo vhodné umiestnenie dieťaťa do resocializačného strediska, čím teda porušujú základné práva takýchto detí a čo môže mať aj na ich zdravie a neskorší psychický vývoj vážne dôsledky, pretože pobyt v resocializačnom zariadení nie je určený na liečenie drogových závislostí. Nie je na to vybavený. V správe máte uvedené aj stanovisko odborníka na túto problematiku, z ktorého vyplýva, že pokiaľ sa s dieťaťom takto postupuje, tak môže dochádzať k týmto následkom, ktoré som už uviedla.
Pre verejného ochrancu práv je dôležité zistenie aj, že určitý formalizmus je aj na strane súdov, pretože oni automaticky akceptujú takýto návrh, pokiaľ je predložený orgánom sociálnoprávnej ochrany, a umiestnia deti do resocializačného zariadenia bez toho, aby si žiadali dôkaz o tom, že ide o dieťa, ktoré už je vyliečené a ktoré už je v etape prekonávania dôsledkov. Myslím, že v tej správe je to podrobne opísané, aké negatívne dôsledky toto môže na dieťa mať, a preto verejný ochranca práv vytýka orgánom verejnej správy tento postup, lebo je v rozpore s najlepšími záujmami detí a mládeže. Pritom v zmysle čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takéto deti požívajú alebo majú právo na osobitnú ochranu a my sme sa zaviazali na túto osobitnú ochranu aj v Dohovore o právach dieťaťa.
Ďalšie nedostatky veľké, ktoré sme zistili, sa týkajú samotného nielen už tohto umiestňovania detí, ale aj samotného výberu zariadenia, do ktorého dieťa je umiestňované. Tým, že dieťa predtým nie je diagnostikované spravidla, spravidla nie je, tak sa nevie, aký typ výchovy, starostlivosti a čo by bolo pre ne najlepšie a akým spôsobom tie dôsledky závislosti by malo prekonávať a čo by mu malo byť poskytnuté. My sme zisťovali, že sociálni kurátori alebo sociálni pracovníci sa snažia vlastne podľa svojho nejakého najlepšieho svedomia a vedomia vyberať takéto zariadenia, ale je to veľmi nekvalifikovaný spôsob výberu, keďže mu nepredchádza tá diagnostika a odborné odporúčania, to po prvé. A po druhé ako motiváciu sme zistili, že nie je najlepší záujem dieťaťa, aby bolo umiestnené v tom-ktorom zariadení, ale je to skôr osobná skúsenosť toho vybavujúceho s tým typom zariadenia. Oni uvádzali doslova, že ak majú dobrú komunikáciu so zariadením, ak to zariadenie im prinesie deti, privezie, odvezie, ak sú ochotní proste v komunikácii, tak tam navrhnú to dieťa umiestniť.
Treba si uvedomiť, že takýto spôsob naozaj nie je v najlepšom záujme detí a vôbec ho nezohľadňuje. A ešte si treba uvedomiť aj ďalší rozmer, že štát na takúto starostlivosť dáva dosť veľké finančné prostriedky, že s každým dieťaťom a mladým človekom, ktorý je takto umiestnený na základe rozhodnutia súdu do resocializácie, prichádzajú príslušné finančné prostriedky, a my nevieme, či sú dobre využité, preto, lebo ďalším nedostatkom je, že my nezisťujeme, či to umiestnenie splnilo svoj účel. My sme povinní podľa dohovorov, keď obmedzíme niekomu osobnú slobodu, aj keď to je dieťa alebo mladý človek, tak zabezpečiť, aby účel, pre ktorý tá sloboda bola obmedzená, bol naplnený. Pokiaľ sme ho nenaplnili, tak sme porušili jeho právo na osobnú slobodu. My v Slovenskej republike napriek tomu nezisťujeme vôbec, že či takýto pobyt na základe rozhodnutia štátu, vlastne jeho orgánov, splnil svoj účel, a pokračujeme takto celé roky bez toho, aby sme na základe našich zistení, prípadne aj kontrol o tom, ako fungujú takéto zariadenia, vedeli robiť prípadné korekcie, či už v tom individuálnom prípade, alebo systémové veci.
Pokiaľ ide o ochranu práv detí, v tomto prípade nie sú ochránené, opäť sa potvrdilo aj tým, že samotné konania, ktoré prebiehajú, jednak nezabezpečuje, aby takéto deti a mladí ľudia, ktorí už sú schopní formulovať svoje názory, boli vôbec niekedy vypočuté v konaní, hoci sme sa zaviazali, je to právo týchto detí. A po druhé, v samotných konaniach tie deti vystupujú tak, že ide o kolíziu záujmov, v ktorej nie sú ochránené. Nielenže kvalifikovaným spôsobom ich nikto nezastupuje, ale dokonca ich zastupuje ten orgán, ktorý má najlepší záujem na tom, aby tie deti boli umiestnené v zariadení. Máte to opísané v správe, ako to je. Čiže tam je dvakrát kolízia práv, ktorá nie je vyriešená v prospech detí, ale na ich úkor. Toto vyčíta verejný ochranca práv v správe a ja som už aj predtým navrhovala, aby sa to právne zastupovanie alebo zastupovanie práv detí riešilo, lebo je viacej typov konaní, v ktorých zisťujeme, že to takto funguje, že dieťa je vlastne taký objekt konania, a nie subjekt, o ktorom sa koná a s ktorým sa koná.
Ďalším poznatkom z aplikácie tohto ustanovenia je poznatok, že napriek tomu, že sme sa zaviazali, že budeme kontrolovať podmienky, ktoré sú v takýchto zariadeniach, a spôsob výchovy, aká je poskytovaná a v starostlivosti, tak nemáme na to vytvorené zodpovedné inštitúcie. Aj máte v správe opísané presne, že čo sa stalo napríklad konkrétne v tom Čistom dni, keď prišli už v roku 2014 prvé podania na to, že je tam pochybnosť o zlom zaobchádzaní s deťmi. Najskôr nebol ten orgán, ktorý by sa cítil povolaný na to, aby preskúmaval tento typ podania, lebo naše orgány sú postavené na tom, že preskúmavajú financie, preskúmavajú hospodárenie, preskúmavajú hygienu, ale pokiaľ ide o to, že akou výchovou sú tie deti vychovávané, aká starostlivosť je im poskytovaná, aké metódy sú tam používané, tak na to sa necítil nikto kompetentný a priamo v zákone to napísané nebolo. Lenže Slovenská republika sa zaviazala v Dohovore o právach dieťaťa, ja to presne budem citovať, aby opäť to nebolo tak, že si verejný ochranca práv vytvára nejakú vlastnú filozofiu. Takže v čl. 25 Dohovoru o právach dieťaťa je uvedené:
"Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru," - čo sme teda aj my - "uznávajú právo dieťaťa, ktoré zverili príslušné orgány do starostlivosti ochrany alebo liečenia telesného alebo duševného zdravia náhradnému zariadeniu na pravidelné hodnotenie zaobchádzania s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením."
Pravidelné hodnotenie zaobchádzania s dieťaťom, to je presne to, o čom som hovorila a čo my vôbec v týchto prípadoch nerobíme. Je to systémový nedostatok toho, ako sú tieto postupy nastavené. No a okrem toho v tomto prípade, ten bol aj mediálne známy, sme skonštatovali aj určitú nečinnosť príslušných orgánov aj v takých okolnostiach, keď už boli spochybňované aj verejne postupy, ktoré v tomto zariadení boli používané. My vytýkame v správe nečinnosť ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože napriek mnohým poznatkom, ktoré trvali od roku 2014, ktoré mohli mať o činnosti tohto resocializačného zariadenia, mu nebola odňatá akreditácia, a ten postup, ktorý je použitý v správnom konaní o akreditácii, hodnotíme my tak, ako keby ho nerobil orgán verejnej správy, ale nejaký laik, ktorý nepozná predpisy Slovenskej republiky.
Keď to všetko zhrnieme, tak, pretože takéto nedostatky umožňuje súčasná právna úprava, je potrebné sa na tú právnu úpravu pozrieť a je potrebné ten systém prehodnotiť a nastaviť ho inak, čo môže urobiť buď orgán verejnej správy, od ktorého to môže požadovať Národná rada, alebo to môžu urobiť samotní poslanci Národnej rady. Čiže účelom tohto prieskumu bolo zistiť, ako je zabezpečený tento systém resocializáciami. Konštatujeme v správe, že, že nezodpovedá súčasným potrebám a požiadavkám, ktoré sú na nás kladené v zákonoch, v ústave a v Dohovore o právach dieťaťa. Preto tam navrhujem v závere správy aj odporúčania verejného ochrancu práv, ktoré máte k dispozícii.
My sme už v minulosti podobným spôsobom preskúmavali, ako v Slovenskej republike sa vykonáva reedukácia, to je zase iný typ pomoci deťom a obdobne niektoré veci sú skoro porovnateľné. Nedostatky sme zistili aj v tom systéme. To patrí ministerstvu školstva Slovenskej republiky. V iných prípadoch sme zistili povedzme, že formalistické konanie súdov, vo vzťahu k ním verejný ochranca nemá pôsobnosť, ale môže poukázať na to, že, že formalistické konanie vlastne je na úkor ochrany práv detí, a preto si myslíme, že aj tam je treba meniť niektoré predpisy a postupy, a teraz máme ďalší rezort, orgán verejnej správy, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, kde ukazujeme na podobný typ nedostatkov, čiže táto vec vyzerá prierezová. Nedostatky vyzerajú podobné. To má spoločného menovateľa a tým, ja by som ho zhrnula tak, že pri tom fungovaní našich inštitúcii to dieťa je na poslednom mieste alebo dokonca až na žiadnom. Oni si žijú ten svoj život a to dieťa tam je akoby taký artikel, v niektorom prípade naozaj objekt toho konania a v niektorom prípade možno aj, aj, aj naozaj ako tovar, lebo s ním chodia aj určité finančné zdroje. Čiže prvoradý záujem dieťaťa, tak ako nám to prikazuje dohovor, ale aj náš článok ústavy, nie je zabezpečený v týchto postupoch.
Ďalej sme v praxi preskúmavali, ako sa aplikuje § 53 toho istého zákona. To je zase iná okolnosť, v ktorej sa môže dieťa ocitnúť. To je ten prípad dieťaťa, ktoré nemá rodičov, alebo sa ho rodina vzdala, alebo je potrebné nahradiť rodinu starostlivosťou zo strany štátu. Tento § 53 ods. 2 zákona o právnej ochrane detí a sociálnej kuratele uvádza toto. Detský domov je podľa neho povinný utvárať podmienky v detskom domove tak, aby každé dieťa do troch rokov veku, ktoré sa prijíma do detského domova, bolo najneskôr po štvortýždňovej diagnostike zaradené do profesionálnej rodiny. A sú tam výnimky, kedy to neplatí, väčšinou ide o zdravotné dôvody. To znamená, že v zmysle tohto zákonného ustanovenia má dieťa do troch rokov byť diagnostikované do štyroch týždňov a má byť, keď sa prijíma do detského domova, a má byť zaradené do profesionálnej rodiny, ak je vo veku od narodenia do šesť rokov.
Pre to, akým spôsobom sa má starostlivosť v profesionálnych rodinách a v detských domovoch uskutočňovať, ako sa deti umiestňujú do týchto zariadení, na to má ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny interné predpisy. Okrem iného v týchto interných predpisoch ustanovuje aj pre deti vo veku do 6 rokov, pre deti vo veku do 1 roka aj počet detí, ktoré môžu byť umiestnené do profesionálnej rodiny. V termíne profesionálna rodina sa môže skrývať aj iba jeden človek, nemusia to byť dvaja rodičia, ale môže to byť aj jeden rodič. U nás my sme preskúmavali postup pri zaraďovaní detí do detského domova a profesionálnej rodiny, v prípade detského domova, ktorý bol tiež medializovaný, PETO, a to z toho dôvodu, že jednak sme dostali podnet, ale jednak vyšlo, vyšli najavo aj verejne informácie, že u profesionálnej matky bolo viac ako štyri, bolo umiestnených viac ako štyri deti do jedného roka, v určitom období to mohlo byť aj šesť detí do jedného roka, a to bolo v rozpore so samotným interným predpisom ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.
Takže verejný ochranca práv preskúmaval postupy, ako je možné, že sa niečo takéto stane. Zistili sme, že je to možné na základe výnimky, ktorú dostane profesionálny rodič od detského domova, v ktorom je zamestnaný. Tento prípad poukazuje na to, že bez toho, aby došlo k porušeniu zákona, teraz sú tie predpisy tak nastavené, môže zriaďovateľ detského domova, ktorý je občianske združenie, občianske združenie má konateľa, tak konateľ takéhoto občianskeho združenia môže byť zároveň aj riaditeľom detského domova, zároveň môže byť zamestnancom tohto detského domova a zároveň si môže sám sebe udeliť výnimku na počet detí. Treba povedať, že pokiaľ by išlo o staršie deti ako jeden rok, tak musí mať ešte zvýšenú kvalifikáciu, pokiaľ ide o deti do jedného roka, tak tam sa nezaoberajú ďalšou kvalifikáciou, iba takou základnou, čo sa týka starostlivosti. Opäť, na každé takéto dieťa štát vynakladá finančné prostriedky. Čiže keď úrad navrhne zveriť dieťa do domova, súd formalistickým spôsobom bez vykonávania bližšieho dokazovania, ako máme preskúmané z obsahu súdnych spisov, dieťa umiestni do detského domova a detský domov ho umiestni takto profesionálnej matke.
V našom prípade, my sme zisťovali, aj ako fungujú tieto prideľovania kvázi, by som povedala, detí do tých jednotlivých typov starostlivosti a máte uvedené v tých materiáloch, ktoré sú obsahom správy, aj tabuľky, kde je znázornené, za posledné obdobie ako sa deti prideľovali, a my vidíme, že súčasný systém je nastavený tak, že umožnil, aby nejakým preferenčným alebo klientelistickým spôsobom boli deti prisunuté do jedného domova vo veku do jedného roka, kde naozaj tá profesionálna matka bola aj zamestnankyňou, aj riaditeľkou, aj profesionálnou matkou, a kde teda sú pochybnosti, či by sa mohla fyzicky stihnúť osobne riadne starať o deti takéhoto veku. Si predstavte, že máte doma štvorčatá a že zároveň okrem toho riaditeľujete, robíte konateľa, staráte sa o deti v detskom domove a okrem toho ešte v tom istom čase sa staráte o štyri miminká. Takže terajší, terajšie nastavenie toto dovoľuje. Pritom v tom istom období boli iné zariadenia, ktoré nemali takto naplnenú kapacitu, čiže bolo možné poskytnúť deťom naozaj možno teda väčšiu pozornosť a lepšiu starostlivosť. Je to v tej tabuľke znázornené, všetko sú to podklady, ktoré sme získali my z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, a my namietame, že tento spôsob nie je porušovaním základných práv týchto detí. Naopak, tvrdíme, že práva týchto detí boli porušené, pretože im mala byť poskytnutá lepšia starostlivosť alebo mali možnosť mať lepšiu starostlivosť, ale sa im takejto starostlivosti nedostalo.
Aj v tomto prípade sme sa stretli s tým, že ani jeden z orgánov verejnej správy sa necítil kompetentný na vykonanie kontroly, pokiaľ ide o výchovu a starostlivosť o tieto deti, o zaobchádzanie s nimi. My sme sa obrátili na súd a súd nám, keď, keď zistil, pretože nikdy nechodia skoro do takýchto zariadení, ale na základe teda nás išli preskúmať toto zariadenie a správa, máte ju tam citovanú, v spise zo súdu je, že to zariadenie je pekne zariadené, že má dobrú vybavenosť, hračky, ale o tom, že kto sa oňho stará, ako sa s ním zaobchádza, akým spôsobom proste to je organizované, to zaobchádzanie, to, čo nám dohovor ukladá pravidelne kontrolovať, hodnotiť, a podľa toho potom konať, tak to v tej správe súdnej nie je. A na základe tejto správy a tohoto zistenia súdy prestali konať. Čiže ten systém celý je zle.
Ak nám ide o tie deti, tak naozaj by sme sa mali na to pozrieť a mali by sme to nastaviť inak. Ani jeden z orgánov verejnej správy sa necítil kompetentný toto kontrolovať a ani vlastne zaobchádzanie s deťmi nepreskúmaval. Preskúmajú formálne veci, spisy a to, čo som povedala, hygienu a podobne. Čiže na základe aj týchto zistení sme usúdili, že systém zaobchádzania s deťmi vo veku do jedného roka alebo do šesť rokov má toľko, ako sa v praxi ukázalo, toľko, nedostatkov, že je potrebné podľa môjho názoru meniť aj legislatívu, ale aj vyžadovať zodpovednosť od príslušných orgánov verejnej správy, čo je plne v kompetencii Národnej rady Slovenskej republiky. Ale pre verejného ochrancu práv toto je 99. potreba, pre nás je prvoradá potreba, aby sme nastavili systémy tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základných práv detí a mládeže, a to jednak, ja pripomeniem, aj v tých reedukačných zariadeniach, aj v tých resocializačných, aj pokiaľ ide o tieto deti, ktoré majú byť umiestňované do profesionálnych rodín.
A zároveň je potrebné povedať, že ak štát teda už investoval do toho toľko energie, legislatívy, finančných prostriedkov, tak by sa vždy mal zaujímať o to, že či ten účel, pre ktorý toto bolo zriadené, sa aj napĺňa a či teda práva osôb, o ktoré sa má starať, v tomto prípade takýchto bezbranných, sú napĺňané, a ak to tak nie je, tak má pristúpiť k opatreniam.
Táto správa je preto mimoriadna, lebo sa týka potenciálne veľkého počtu detí a mladých. Takže ja nebudem tu teraz o všetkých odporúčaniach verejného ochrancu práv čítať, lebo Národná rada ich má k dispozícii, Chcem iba povedať, aby, aby sme si uvedomili ešte jednu vec, že aj náš Ústavný súd sa zaoberal rôznymi a zaoberá sa pravidelne rôznymi situáciami a my často proste sa snažíme vyriešiť problémy, ktoré vznikajú a na ktoré aj verejnosť často upozorňuje, že nebol porušený zákon. To je pravidelná odpoveď.
Tak ja som si dovolila v súvislosti aj s týmto a možno aj s inými vecami, o ktorých Národná rada bude rozhodovať, prečítať jednu vetu Ústavného súdu, ktorú uviedol prvý senát Ústavného súdu v judikáte 306/2010, to je právo na ochranu pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu, ale je to aplikovateľné aj, aj v iných prípadoch, čiže: "Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti." U nás vedie k porušovaniu základných práv, v tých prípadoch, na ktoré ja poukazujem. Ďalej sa píše o súde, ale myslím si, že to by mohli extenzívne použiť aj poslanci Národnej rady pri svojich úvahách, že: "Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, právnych princípov." Pri výklade aplikácie právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu.
Čiže my, v tomto prípade verejný ochranca práv, hovoríme o tom, že postupmi orgánov verejnej správy, ktoré niektoré sú aj v súlade so zákonom, s jeho textom výslovným, hej, ale niektoré sú aj v rozpore s tým textom, sa porušujú základné práva detí.
Ďalej. Môžeme povedať ešte, ešte jeden citát, tiež z Ústavného súdu, z judikátu tiež prvého senátu Ústavného súdu 22/2001, kde ide o judikát, ktorý sa týka práva na ochranu súkromného a rodinného života. Je to aj pod heslom sociálna prevencia. Tam hovorí Ústavný súd: "Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných predpisov."
Treba povedať, že medzi takéto orgány štátu patrí aj Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je takisto viazaná týmito princípmi, o ktorých som teraz citovala z judikatúry Ústavného súdu.
Nemám viacej k veci, takže som pripravená odpovedať na otázky, skončila som.
Ďakujem za slovo. Dobrý deň. Využila som svoje právo dané zo zákona verejnému ochrancovi práv na predloženie mimoriadnej správy verejného ochrancu v Národnej rade Slovenskej republiky. Je to v poradí tretia mimoriadna správa verejného ochrancu práv od roku 2012 s tým, že prvá mimoriadna správa, napriek tomu, aké je znenie zákona, nebola do pléna Národnej rady predložená. Za tejto Národnej rady, konštatujem, že už moja druhá mimoriadna správa je prerokovaná aj v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, čo je podľa môjho názoru veľmi dobré znamenie pre tých, ktorí sledujú postupy štátu vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd.
Táto mimoriadna správa je predložená Národnej rade preto, lebo sa týka skupiny ľudí, detí a mládeže, ktorí už tým, že ide o deti a o mládež, majú obmedzené možnosti na ochranu svojich základných práv, a práve preto patria medzi jednu z priorít verejného ochrancu práv pri vykonávaní jeho funkcie.
Verejný ochranca práv je ústavný činiteľ, ktorého náplňou práce je zisťovanie, ako postupujú orgány štátu pri ochrane a dodržiavaní základných ľudských práv. Potom, keď má také zistenia, ktoré nasvedčujú tomu, že štát porušuje svojimi postupmi základné práva osôb, má o tomto informovať aj Národnú radu Slovenskej republiky, má jej predkladať svoje poznatky preto, aby Národná rada zložená z volených zástupcov ľudu mohla naprávať veci, prípadne vymáhať nápravu. Predmetom tejto mimoriadnej správy bolo, bola aplikácia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí v dvoch ustanoveniach, a to aplikácia § 63 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí, v ktorom je uvedené, ja ho budem citovať, aby to nebolo tak, že to je môj názor, ale je to zákonný text:
"Podľa § 63 ods.1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele sa resocializačné stredisko zriaďuje na aktivizovanie vnútorných schopností detí a plnoletých fyzických osôb na prekonanie psychických dôsledkov, fyzických dôsledkov a sociálnych dôsledkov drogových závislostí alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí."
Pre verejného ochrancu práv to znamená toľko, že vzhľadom na to, že medzi základné ľudské práva patrí ochrana slobody, tak základné ľudskoprávne dokumenty, ku ktorým pristúpila Slovenská republika, aj naša ústava sa ochranou práva na slobodu zaoberajú veľmi podrobne a v zákonoch je ustanovené, kedy je možno obmedziť osobnú slobodu kohokoľvek vrátane detí. Toto zákonné ustanovenie, ktoré som citovala, predpokladá, že pokiaľ ide o deti a mládež, ktoré, ale aj iných osôb, ale v tomto konkrétnom ustanovení ide o deti a mládež, ktoré sú vyliečené z drogových závislostí, a je potrebné im pomáhať s prekonaním dôsledkov tejto choroby, môžu byť umiestnené do resocializačného zariadenia, ktorého úlohou je pomáhať s dôsledkami závislosti a aktivizovať ich do života. Do tohto resocializačného zariadenia môžu byť deti a mládež umiestnené dvomi právnymi, právne dovolenými spôsobmi, a to na základe dohody s rodičom takéhoto dieťaťa alebo na základe rozhodnutia súdu. V prípade, ak je umiestnené, predpokladá sa, že ide o dieťa, ktoré prekonalo drogovú závislosť, a ide sa mu pomáhať s vyrovnávaním s jej dôsledkami.
My sme prieskumom verejného ochrancu práv zistili, že bežná prax orgánov sociálnoprávnej ochrany detí, teda orgánov verejnej správy, je taká, že nepostupujú v zmysle tohto ustanovenia a do resocializačných zariadení dávajú deti na základe vlastnej..., alebo navrhujú umiestniť deti na základe vlastnej úvahy. To znamená, že nezisťujú, či ide o dieťa alebo mládež, ktorý naozaj bol alebo bola drogovo závislými a vyliečenými a ide už iba o etapu prekonávania dôsledkov. Naopak, sami na základe povedzme poznatku rodičov alebo oznámenia pochybností zo strany rodičov alebo iných okolností skonštatujú, že by bolo vhodné umiestnenie dieťaťa do resocializačného strediska, čím teda porušujú základné práva takýchto detí a čo môže mať aj na ich zdravie a neskorší psychický vývoj vážne dôsledky, pretože pobyt v resocializačnom zariadení nie je určený na liečenie drogových závislostí. Nie je na to vybavený. V správe máte uvedené aj stanovisko odborníka na túto problematiku, z ktorého vyplýva, že pokiaľ sa s dieťaťom takto postupuje, tak môže dochádzať k týmto následkom, ktoré som už uviedla.
Pre verejného ochrancu práv je dôležité zistenie aj, že určitý formalizmus je aj na strane súdov, pretože oni automaticky akceptujú takýto návrh, pokiaľ je predložený orgánom sociálnoprávnej ochrany, a umiestnia deti do resocializačného zariadenia bez toho, aby si žiadali dôkaz o tom, že ide o dieťa, ktoré už je vyliečené a ktoré už je v etape prekonávania dôsledkov. Myslím, že v tej správe je to podrobne opísané, aké negatívne dôsledky toto môže na dieťa mať, a preto verejný ochranca práv vytýka orgánom verejnej správy tento postup, lebo je v rozpore s najlepšími záujmami detí a mládeže. Pritom v zmysle čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takéto deti požívajú alebo majú právo na osobitnú ochranu a my sme sa zaviazali na túto osobitnú ochranu aj v Dohovore o právach dieťaťa.
Ďalšie nedostatky veľké, ktoré sme zistili, sa týkajú samotného nielen už tohto umiestňovania detí, ale aj samotného výberu zariadenia, do ktorého dieťa je umiestňované. Tým, že dieťa predtým nie je diagnostikované spravidla, spravidla nie je, tak sa nevie, aký typ výchovy, starostlivosti a čo by bolo pre ne najlepšie a akým spôsobom tie dôsledky závislosti by malo prekonávať a čo by mu malo byť poskytnuté. My sme zisťovali, že sociálni kurátori alebo sociálni pracovníci sa snažia vlastne podľa svojho nejakého najlepšieho svedomia a vedomia vyberať takéto zariadenia, ale je to veľmi nekvalifikovaný spôsob výberu, keďže mu nepredchádza tá diagnostika a odborné odporúčania, to po prvé. A po druhé ako motiváciu sme zistili, že nie je najlepší záujem dieťaťa, aby bolo umiestnené v tom-ktorom zariadení, ale je to skôr osobná skúsenosť toho vybavujúceho s tým typom zariadenia. Oni uvádzali doslova, že ak majú dobrú komunikáciu so zariadením, ak to zariadenie im prinesie deti, privezie, odvezie, ak sú ochotní proste v komunikácii, tak tam navrhnú to dieťa umiestniť.
Treba si uvedomiť, že takýto spôsob naozaj nie je v najlepšom záujme detí a vôbec ho nezohľadňuje. A ešte si treba uvedomiť aj ďalší rozmer, že štát na takúto starostlivosť dáva dosť veľké finančné prostriedky, že s každým dieťaťom a mladým človekom, ktorý je takto umiestnený na základe rozhodnutia súdu do resocializácie, prichádzajú príslušné finančné prostriedky, a my nevieme, či sú dobre využité, preto, lebo ďalším nedostatkom je, že my nezisťujeme, či to umiestnenie splnilo svoj účel. My sme povinní podľa dohovorov, keď obmedzíme niekomu osobnú slobodu, aj keď to je dieťa alebo mladý človek, tak zabezpečiť, aby účel, pre ktorý tá sloboda bola obmedzená, bol naplnený. Pokiaľ sme ho nenaplnili, tak sme porušili jeho právo na osobnú slobodu. My v Slovenskej republike napriek tomu nezisťujeme vôbec, že či takýto pobyt na základe rozhodnutia štátu, vlastne jeho orgánov, splnil svoj účel, a pokračujeme takto celé roky bez toho, aby sme na základe našich zistení, prípadne aj kontrol o tom, ako fungujú takéto zariadenia, vedeli robiť prípadné korekcie, či už v tom individuálnom prípade, alebo systémové veci.
Pokiaľ ide o ochranu práv detí, v tomto prípade nie sú ochránené, opäť sa potvrdilo aj tým, že samotné konania, ktoré prebiehajú, jednak nezabezpečuje, aby takéto deti a mladí ľudia, ktorí už sú schopní formulovať svoje názory, boli vôbec niekedy vypočuté v konaní, hoci sme sa zaviazali, je to právo týchto detí. A po druhé, v samotných konaniach tie deti vystupujú tak, že ide o kolíziu záujmov, v ktorej nie sú ochránené. Nielenže kvalifikovaným spôsobom ich nikto nezastupuje, ale dokonca ich zastupuje ten orgán, ktorý má najlepší záujem na tom, aby tie deti boli umiestnené v zariadení. Máte to opísané v správe, ako to je. Čiže tam je dvakrát kolízia práv, ktorá nie je vyriešená v prospech detí, ale na ich úkor. Toto vyčíta verejný ochranca práv v správe a ja som už aj predtým navrhovala, aby sa to právne zastupovanie alebo zastupovanie práv detí riešilo, lebo je viacej typov konaní, v ktorých zisťujeme, že to takto funguje, že dieťa je vlastne taký objekt konania, a nie subjekt, o ktorom sa koná a s ktorým sa koná.
Ďalším poznatkom z aplikácie tohto ustanovenia je poznatok, že napriek tomu, že sme sa zaviazali, že budeme kontrolovať podmienky, ktoré sú v takýchto zariadeniach, a spôsob výchovy, aká je poskytovaná a v starostlivosti, tak nemáme na to vytvorené zodpovedné inštitúcie. Aj máte v správe opísané presne, že čo sa stalo napríklad konkrétne v tom Čistom dni, keď prišli už v roku 2014 prvé podania na to, že je tam pochybnosť o zlom zaobchádzaní s deťmi. Najskôr nebol ten orgán, ktorý by sa cítil povolaný na to, aby preskúmaval tento typ podania, lebo naše orgány sú postavené na tom, že preskúmavajú financie, preskúmavajú hospodárenie, preskúmavajú hygienu, ale pokiaľ ide o to, že akou výchovou sú tie deti vychovávané, aká starostlivosť je im poskytovaná, aké metódy sú tam používané, tak na to sa necítil nikto kompetentný a priamo v zákone to napísané nebolo. Lenže Slovenská republika sa zaviazala v Dohovore o právach dieťaťa, ja to presne budem citovať, aby opäť to nebolo tak, že si verejný ochranca práv vytvára nejakú vlastnú filozofiu. Takže v čl. 25 Dohovoru o právach dieťaťa je uvedené:
"Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru," - čo sme teda aj my - "uznávajú právo dieťaťa, ktoré zverili príslušné orgány do starostlivosti ochrany alebo liečenia telesného alebo duševného zdravia náhradnému zariadeniu na pravidelné hodnotenie zaobchádzania s dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením."
Pravidelné hodnotenie zaobchádzania s dieťaťom, to je presne to, o čom som hovorila a čo my vôbec v týchto prípadoch nerobíme. Je to systémový nedostatok toho, ako sú tieto postupy nastavené. No a okrem toho v tomto prípade, ten bol aj mediálne známy, sme skonštatovali aj určitú nečinnosť príslušných orgánov aj v takých okolnostiach, keď už boli spochybňované aj verejne postupy, ktoré v tomto zariadení boli používané. My vytýkame v správe nečinnosť ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, pretože napriek mnohým poznatkom, ktoré trvali od roku 2014, ktoré mohli mať o činnosti tohto resocializačného zariadenia, mu nebola odňatá akreditácia, a ten postup, ktorý je použitý v správnom konaní o akreditácii, hodnotíme my tak, ako keby ho nerobil orgán verejnej správy, ale nejaký laik, ktorý nepozná predpisy Slovenskej republiky.
Keď to všetko zhrnieme, tak, pretože takéto nedostatky umožňuje súčasná právna úprava, je potrebné sa na tú právnu úpravu pozrieť a je potrebné ten systém prehodnotiť a nastaviť ho inak, čo môže urobiť buď orgán verejnej správy, od ktorého to môže požadovať Národná rada, alebo to môžu urobiť samotní poslanci Národnej rady. Čiže účelom tohto prieskumu bolo zistiť, ako je zabezpečený tento systém resocializáciami. Konštatujeme v správe, že, že nezodpovedá súčasným potrebám a požiadavkám, ktoré sú na nás kladené v zákonoch, v ústave a v Dohovore o právach dieťaťa. Preto tam navrhujem v závere správy aj odporúčania verejného ochrancu práv, ktoré máte k dispozícii.
My sme už v minulosti podobným spôsobom preskúmavali, ako v Slovenskej republike sa vykonáva reedukácia, to je zase iný typ pomoci deťom a obdobne niektoré veci sú skoro porovnateľné. Nedostatky sme zistili aj v tom systéme. To patrí ministerstvu školstva Slovenskej republiky. V iných prípadoch sme zistili povedzme, že formalistické konanie súdov, vo vzťahu k ním verejný ochranca nemá pôsobnosť, ale môže poukázať na to, že, že formalistické konanie vlastne je na úkor ochrany práv detí, a preto si myslíme, že aj tam je treba meniť niektoré predpisy a postupy, a teraz máme ďalší rezort, orgán verejnej správy, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, kde ukazujeme na podobný typ nedostatkov, čiže táto vec vyzerá prierezová. Nedostatky vyzerajú podobné. To má spoločného menovateľa a tým, ja by som ho zhrnula tak, že pri tom fungovaní našich inštitúcii to dieťa je na poslednom mieste alebo dokonca až na žiadnom. Oni si žijú ten svoj život a to dieťa tam je akoby taký artikel, v niektorom prípade naozaj objekt toho konania a v niektorom prípade možno aj, aj, aj naozaj ako tovar, lebo s ním chodia aj určité finančné zdroje. Čiže prvoradý záujem dieťaťa, tak ako nám to prikazuje dohovor, ale aj náš článok ústavy, nie je zabezpečený v týchto postupoch.
Ďalej sme v praxi preskúmavali, ako sa aplikuje § 53 toho istého zákona. To je zase iná okolnosť, v ktorej sa môže dieťa ocitnúť. To je ten prípad dieťaťa, ktoré nemá rodičov, alebo sa ho rodina vzdala, alebo je potrebné nahradiť rodinu starostlivosťou zo strany štátu. Tento § 53 ods. 2 zákona o právnej ochrane detí a sociálnej kuratele uvádza toto. Detský domov je podľa neho povinný utvárať podmienky v detskom domove tak, aby každé dieťa do troch rokov veku, ktoré sa prijíma do detského domova, bolo najneskôr po štvortýždňovej diagnostike zaradené do profesionálnej rodiny. A sú tam výnimky, kedy to neplatí, väčšinou ide o zdravotné dôvody. To znamená, že v zmysle tohto zákonného ustanovenia má dieťa do troch rokov byť diagnostikované do štyroch týždňov a má byť, keď sa prijíma do detského domova, a má byť zaradené do profesionálnej rodiny, ak je vo veku od narodenia do šesť rokov.
Pre to, akým spôsobom sa má starostlivosť v profesionálnych rodinách a v detských domovoch uskutočňovať, ako sa deti umiestňujú do týchto zariadení, na to má ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny interné predpisy. Okrem iného v týchto interných predpisoch ustanovuje aj pre deti vo veku do 6 rokov, pre deti vo veku do 1 roka aj počet detí, ktoré môžu byť umiestnené do profesionálnej rodiny. V termíne profesionálna rodina sa môže skrývať aj iba jeden človek, nemusia to byť dvaja rodičia, ale môže to byť aj jeden rodič. U nás my sme preskúmavali postup pri zaraďovaní detí do detského domova a profesionálnej rodiny, v prípade detského domova, ktorý bol tiež medializovaný, PETO, a to z toho dôvodu, že jednak sme dostali podnet, ale jednak vyšlo, vyšli najavo aj verejne informácie, že u profesionálnej matky bolo viac ako štyri, bolo umiestnených viac ako štyri deti do jedného roka, v určitom období to mohlo byť aj šesť detí do jedného roka, a to bolo v rozpore so samotným interným predpisom ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.
Takže verejný ochranca práv preskúmaval postupy, ako je možné, že sa niečo takéto stane. Zistili sme, že je to možné na základe výnimky, ktorú dostane profesionálny rodič od detského domova, v ktorom je zamestnaný. Tento prípad poukazuje na to, že bez toho, aby došlo k porušeniu zákona, teraz sú tie predpisy tak nastavené, môže zriaďovateľ detského domova, ktorý je občianske združenie, občianske združenie má konateľa, tak konateľ takéhoto občianskeho združenia môže byť zároveň aj riaditeľom detského domova, zároveň môže byť zamestnancom tohto detského domova a zároveň si môže sám sebe udeliť výnimku na počet detí. Treba povedať, že pokiaľ by išlo o staršie deti ako jeden rok, tak musí mať ešte zvýšenú kvalifikáciu, pokiaľ ide o deti do jedného roka, tak tam sa nezaoberajú ďalšou kvalifikáciou, iba takou základnou, čo sa týka starostlivosti. Opäť, na každé takéto dieťa štát vynakladá finančné prostriedky. Čiže keď úrad navrhne zveriť dieťa do domova, súd formalistickým spôsobom bez vykonávania bližšieho dokazovania, ako máme preskúmané z obsahu súdnych spisov, dieťa umiestni do detského domova a detský domov ho umiestni takto profesionálnej matke.
V našom prípade, my sme zisťovali, aj ako fungujú tieto prideľovania kvázi, by som povedala, detí do tých jednotlivých typov starostlivosti a máte uvedené v tých materiáloch, ktoré sú obsahom správy, aj tabuľky, kde je znázornené, za posledné obdobie ako sa deti prideľovali, a my vidíme, že súčasný systém je nastavený tak, že umožnil, aby nejakým preferenčným alebo klientelistickým spôsobom boli deti prisunuté do jedného domova vo veku do jedného roka, kde naozaj tá profesionálna matka bola aj zamestnankyňou, aj riaditeľkou, aj profesionálnou matkou, a kde teda sú pochybnosti, či by sa mohla fyzicky stihnúť osobne riadne starať o deti takéhoto veku. Si predstavte, že máte doma štvorčatá a že zároveň okrem toho riaditeľujete, robíte konateľa, staráte sa o deti v detskom domove a okrem toho ešte v tom istom čase sa staráte o štyri miminká. Takže terajší, terajšie nastavenie toto dovoľuje. Pritom v tom istom období boli iné zariadenia, ktoré nemali takto naplnenú kapacitu, čiže bolo možné poskytnúť deťom naozaj možno teda väčšiu pozornosť a lepšiu starostlivosť. Je to v tej tabuľke znázornené, všetko sú to podklady, ktoré sme získali my z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, a my namietame, že tento spôsob nie je porušovaním základných práv týchto detí. Naopak, tvrdíme, že práva týchto detí boli porušené, pretože im mala byť poskytnutá lepšia starostlivosť alebo mali možnosť mať lepšiu starostlivosť, ale sa im takejto starostlivosti nedostalo.
Aj v tomto prípade sme sa stretli s tým, že ani jeden z orgánov verejnej správy sa necítil kompetentný na vykonanie kontroly, pokiaľ ide o výchovu a starostlivosť o tieto deti, o zaobchádzanie s nimi. My sme sa obrátili na súd a súd nám, keď, keď zistil, pretože nikdy nechodia skoro do takýchto zariadení, ale na základe teda nás išli preskúmať toto zariadenie a správa, máte ju tam citovanú, v spise zo súdu je, že to zariadenie je pekne zariadené, že má dobrú vybavenosť, hračky, ale o tom, že kto sa oňho stará, ako sa s ním zaobchádza, akým spôsobom proste to je organizované, to zaobchádzanie, to, čo nám dohovor ukladá pravidelne kontrolovať, hodnotiť, a podľa toho potom konať, tak to v tej správe súdnej nie je. A na základe tejto správy a tohoto zistenia súdy prestali konať. Čiže ten systém celý je zle.
Ak nám ide o tie deti, tak naozaj by sme sa mali na to pozrieť a mali by sme to nastaviť inak. Ani jeden z orgánov verejnej správy sa necítil kompetentný toto kontrolovať a ani vlastne zaobchádzanie s deťmi nepreskúmaval. Preskúmajú formálne veci, spisy a to, čo som povedala, hygienu a podobne. Čiže na základe aj týchto zistení sme usúdili, že systém zaobchádzania s deťmi vo veku do jedného roka alebo do šesť rokov má toľko, ako sa v praxi ukázalo, toľko, nedostatkov, že je potrebné podľa môjho názoru meniť aj legislatívu, ale aj vyžadovať zodpovednosť od príslušných orgánov verejnej správy, čo je plne v kompetencii Národnej rady Slovenskej republiky. Ale pre verejného ochrancu práv toto je 99. potreba, pre nás je prvoradá potreba, aby sme nastavili systémy tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základných práv detí a mládeže, a to jednak, ja pripomeniem, aj v tých reedukačných zariadeniach, aj v tých resocializačných, aj pokiaľ ide o tieto deti, ktoré majú byť umiestňované do profesionálnych rodín.
A zároveň je potrebné povedať, že ak štát teda už investoval do toho toľko energie, legislatívy, finančných prostriedkov, tak by sa vždy mal zaujímať o to, že či ten účel, pre ktorý toto bolo zriadené, sa aj napĺňa a či teda práva osôb, o ktoré sa má starať, v tomto prípade takýchto bezbranných, sú napĺňané, a ak to tak nie je, tak má pristúpiť k opatreniam.
Táto správa je preto mimoriadna, lebo sa týka potenciálne veľkého počtu detí a mladých. Takže ja nebudem tu teraz o všetkých odporúčaniach verejného ochrancu práv čítať, lebo Národná rada ich má k dispozícii, Chcem iba povedať, aby, aby sme si uvedomili ešte jednu vec, že aj náš Ústavný súd sa zaoberal rôznymi a zaoberá sa pravidelne rôznymi situáciami a my často proste sa snažíme vyriešiť problémy, ktoré vznikajú a na ktoré aj verejnosť často upozorňuje, že nebol porušený zákon. To je pravidelná odpoveď.
Tak ja som si dovolila v súvislosti aj s týmto a možno aj s inými vecami, o ktorých Národná rada bude rozhodovať, prečítať jednu vetu Ústavného súdu, ktorú uviedol prvý senát Ústavného súdu v judikáte 306/2010, to je právo na ochranu pred diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu, ale je to aplikovateľné aj, aj v iných prípadoch, čiže: "Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti." U nás vedie k porušovaniu základných práv, v tých prípadoch, na ktoré ja poukazujem. Ďalej sa píše o súde, ale myslím si, že to by mohli extenzívne použiť aj poslanci Národnej rady pri svojich úvahách, že: "Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, právnych princípov." Pri výklade aplikácie právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu.
Čiže my, v tomto prípade verejný ochranca práv, hovoríme o tom, že postupmi orgánov verejnej správy, ktoré niektoré sú aj v súlade so zákonom, s jeho textom výslovným, hej, ale niektoré sú aj v rozpore s tým textom, sa porušujú základné práva detí.
Ďalej. Môžeme povedať ešte, ešte jeden citát, tiež z Ústavného súdu, z judikátu tiež prvého senátu Ústavného súdu 22/2001, kde ide o judikát, ktorý sa týka práva na ochranu súkromného a rodinného života. Je to aj pod heslom sociálna prevencia. Tam hovorí Ústavný súd: "Orgány štátu sú povinné zabezpečiť efektívnu ochranu práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Tejto ich povinnosti musí zodpovedať aj výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných predpisov."
Treba povedať, že medzi takéto orgány štátu patrí aj Národná rada Slovenskej republiky, ktorá je takisto viazaná týmito princípmi, o ktorých som teraz citovala z judikatúry Ústavného súdu.
Nemám viacej k veci, takže som pripravená odpovedať na otázky, skončila som.
Rozpracované
9:50
Vystúpenie spoločného spravodajcu 9:50
Anna VerešováMimoriadnu správu verejného ochrancu práv prerokovali dva výbory, výbor pre sociálne veci a výbor pre ľudské práva a...
Mimoriadnu správu verejného ochrancu práv prerokovali dva výbory, výbor pre sociálne veci a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Oba výbory zobrali mimoriadnu správu na vedomie a odporúčali Národnej rade zobrať ju na vedomie. Na základe výsledkov rokovania určených výborov gestorský výbor odporúča Národnej rade zobrať na vedomie mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a detí postupom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.
Vystúpenie spoločného spravodajcu
9.2.2017 o 9:50 hod.
Mgr.
Anna Verešová
Videokanál poslanca
Vážený pán predsedajúci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, z poverenia gestorského Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny mi dovoľte predložiť spoločnú správu výborov o prerokovaní predmetnej mimoriadnej správy (tlač 366a).
Mimoriadnu správu verejného ochrancu práv prerokovali dva výbory, výbor pre sociálne veci a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny. Oba výbory zobrali mimoriadnu správu na vedomie a odporúčali Národnej rade zobrať ju na vedomie. Na základe výsledkov rokovania určených výborov gestorský výbor odporúča Národnej rade zobrať na vedomie mimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a detí postupom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.
Rozpracované
9:52
Témou dnešných dní je fašizmus a rôzni myslitelia na verejných fórach v teoretickej rovine dišputujú o tom, čo robiť, aby v budúcnosti neprichádzalo k dehonestovaniu človeka a jeho práv, pričom ľahostajne všetci prechádzajú okolo toho, že aktuálne a v súčasnosti sa pod vlajkou tohto štátu a s jeho požehnaním dejú neprístojnosti na ľudských právach, na právach detí, a to napriek našim zákonom, a to napriek medzinárodným dohovorom, ktorými sme viazaní. Zaviazali sme sa napríklad k tomuto: "Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa zabezpečia, aby žiadne dieťa nebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu."
Hanebne, hanebne sme sa spreneverili nielen medzinárodným zmluvám a prísľubom z nich vyplývajúcich, hanebne sme sa spreneverili hlavne tomu ľudskému v nás. Keď som minulé leto počúvala výpovede zúfalých rodičov o tom, ako ich maloleté deti boli v zariadení na resocializáciu sexuálne zneužité, bité, týrané, ako sa trápili na samotke bez záchodu a postele, a keď som bola svedkom ich beznádejných pokusov dovolať sa práva a spravodlivosti, opantal ma pocit zúfalstva, pretože títo ľudia, rodičia ublížených detí už dávno využili všetky možnosti, ktoré im naša legislatíva poskytovala. Sťažovali sa, podávali podnety na ústredie práce a ministerstvo, podávali trestné oznámenia a žiaden zo štátnych orgánov na ich apely adekvátne nereagoval. Všetky oficiálne náboje už boli vystrieľané, jedine preto som napísala článok, ktorý popísal aktuálnu situáciu jedinej dievčiny a jednej rodiny v zúfalej situácii, no v tejto chvíli nebola s podobným osudom jediná.
Podané trestné oznámenia na sexuálne zneužívanie, znásilnenie, ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, trestný čin ohrozovania pohlavnou chorobou, týrania a zanedbávania boli odložené a zabudnuté, lebo to niekto zariadil. Je otrasné, hnusné a hanebné, že spravodlivosť začala fungovať až po medializácii. Odrazu mal tlačovku prezident Policajného zboru, ktorý v priamom prenose uvádzal na pravú mieru to, že zo zneužívania je skutočne podozrivý zamestnanec zariadenia. Vzápätí tlačovka Generálnej prokuratúry, že okamžite rozbiehajú šetrenie, a výsledkom tohto šetrenia bolo, že jedno trestné stíhanie vo veci sexuálneho zneužitia znovu otvárajú na základe nových informácií a druhé trestné stíhanie vo veci zločinu znásilnenia otvárajú znovu, pretože našli závažné pochybenia. Generálna prokuratúra zistila, že vyšetrovateľ vôbec nezisťoval skutkový stav veci, nevykonal ani len výsluch svedkov, nezaoberal sa listinnými dôkazmi a v priebehu vyšetrovania on, on porušil viaceré ustanovenia Trestného poriadku.
Čo si o tom pomyslieť, to naozaj je len medializácia zárukou práva a spravodlivosti? Nebyť jedného blogového článku, stíhania za zločiny by zostali zatvorené v archíve? V takomto štáte žijeme? A zatvorené v archíve aj s hrubými zanedbaniami a neodpustiteľnými chybami? A čo na to ministerstvo práce? Až po desiatkach podnetov na týranie, zanedbávanie, šikanovanie, neľudské zaobchádzanie poslalo do VIP zariadenia kontrolu, ktorá skontrolovala papiere. Nikto sa nepýtal detí, ako sa tam majú, nikto nekontroloval pracovné zmluvy zamestnancov, či sú odborne na úrovni a akú majú mzdu. Zo štyroch náhodne vybraných spisov pre ministerskú kontrolu bol každý jeden spis katastrofálny prípad. V prvom prípade dievča recidivovalo priamo v zariadení, v druhom prípade sa chlapec otrávil priamo v zariadení analgetikami, musel byť hospitalizovaný. V ďalšom prípade malo byť dievča zneužité zamestnancom a v poslednom prípade malo byť naozaj dievča znásilnené zástupcom riaditeľa. Trestom tomu dotyčnému malo byť udelenie výpovede jeho zamestnávateľom.
Po kontrole s takýmto výsledkom by bolo namieste zo strany ministerstva práce okamžite zariadenie zrušiť, alebo ak k tomu nemá vôľu, malo by ho aspoň oceniť rádom doktora Mengele, nech všetci vieme, na čom sme. Ak chceme tolerovať týranie, znásilňovanie, zneužívanie detí v ústavných zariadeniach zastrešených štátom, treba sa k tomu priznať, treba osloviť OSN, že odstupujeme od Všeobecnej deklarácie ľudských práv a rovnako odstupujeme od Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa. Ak nie sme schopní garantovať bezpečie a starostlivosť o naše deti, tak nie sme hodní, aby sme sa pridružovali ku krajinám, ktorým sú ich vlastné deti prioritou.
Kolorit absurdnosti doplňujú, doplňuje prípad komisárky pre deti pani Tomanovej, ktorá osobne je predmetom mimoriadnej správy verejného ochrancu práv, a to nie preto, že by sa k niečomu vyjadrila alebo nevyjadrila, ale preto, že ona sama je v kolosálnom konflikte záujmov. Býva totiž v dome, ktorý je multifunkčným zariadením, a spolu so svojou dcérou prevádzkuje detský domov, v ktorom nie sú rešpektované zákony. Podľa platnej legislatívy majú mať bábätká všetky - aj tie opustené - svoju vzťahovú osobu. Ak ju človek v rannom detstve nemá, je navždy hendikepovaný. Dom, v ktorom žije naša komisárka pre deti so svojou dcérou, je však z tejto povinnosti oslobodený. Predstavte si dom plný bábätiek, z ktorých každé potrebuje svoju mamu, a ona tam strieda vychošky v zmenách a dala im funkciu profesionálny rodič. V každom inom detskom domove je zakázané mať deti do šesť rokov veku na skupine, len u Tomanovej je všetko v poriadku. V dome, v ktorom býva komisárka pre deti! Robíme si z týchto funkcií srandu, robíme si srandu z medzinárodných dohovorov, smejeme sa z ľudských práv, smejeme sa z práv dieťaťa?! V tom prípade to deklarujme verejne, odstúpme od medzinárodných zmlúv, lebo ich nevieme napĺňať, lebo sme naplnení korupciou a klientelizmom.
No ak nejdeme odstúpiť od tých dohovorov, očakávam okamžité a radikálne zmeny. Súčasný stav nie sú schopní trpieť všetci tí, na ktorých bremeno neschopnosti štátu dopadá, sú to hlavne deti a ich rodičia, a to v celom diapazóne problémov, ktorý štát nevie a nechce riešiť. Ak si budeme chcieť zadefinovať úlohu štátu, jednou z jej najdôležitejších funkcií je strážiť práva jej občanov a spravodlivosť. V tejto funkcii štát na plnej čiare zlyhal, zlyhal kardinálne, neuchránil tých najslabších.
Čakám zmeny, volám po nich a budem nepríjemným tŕňom v oku a upriamujem pozornosť občanov a novinárov na to, aby sa zamerali na pranie peňazí v sociálnej sfére. Táto oblasť je totiž tak neprehľadná, že sa v nej topia peniaze, o ktorých by sa vám ani nezdalo. Nestarostlivosť, zanedbávanie, ignorácia klientov a zároveň obetí, to sú len vedľajšie efekty tohoto tunelovania. Ak minister práce Richter neodníme akreditáciu zariadeniu, ktoré porušilo mnohé paragrafy niekoľkých zákonov, ktoré konalo v rozpore s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovensko viazané, ak minister Richter nezjedná vo svojom rezorte nápravu v zmysle zistení mimoriadnej správy verejného ochrancu práv, bude čeliť odvolávaniu za kardinálne prehrešky voči zákonom, voči ústave a voči medzinárodným zmluvám, ktorými je Slovensko viazané.
Dovoľte mi záverom poďakovať pani doktorke Dubovcovej za to, čo všetko vykonala v prospech tých malých, slabých a nepočutých. Bolo to jej posledné verejné vystúpenie v tejto funkcii a ja sa skláňam pred jej prácou. (Reakcia z pléna.) Teším sa, že nebolo, ale a vítam to. (Povedané so smiechom.) Skláňam sa pred vašou prácou, posunuli ste celú našu krajinu, posunuli ste ju nezabudnuteľne, a to k smerom k ľudskosti. Ďakujem za každého človeka, ktorému ste pomohli domôcť sa jeho práv, ďakujem za každého precitnutého štátneho úradníka, ktorý si uvedomil zmysel svojej práce. A ďakujem vám za túto mimoriadnu správu, a teda za všetky zachránené deti, lebo dúfam a verím, že zrkadlo, ktoré ste nastavovali, má veľkú silu a vedie ku zmenám.
Tak teda ďakujem za všetkých tých, ktorým ste pomohli, a ďakujem za Slovensko. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
9.2.2017 o 9:52 hod.
Mgr.
Natália Blahová
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ombudsmanka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, boli sme oboznámení s tým, že v našej krajine prišlo k závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí, a to postupom štátnych orgánov, tých orgánov, ktorých jedinou a najdôležitejšou úlohou bolo deti chrániť. Hrubo sa spreneverili svojmu povolaniu a svojmu poslaniu. Poviem vám úprimne, je mi do plaču. Je mi do plaču nad krajinou, v ktorej trpia deti a trpia vinou hlúpych, ľahostajných, mocibažných, arogantných a mamonárskych hlupákov. Pretože urobiť si džob z týrania detí, to chce naozaj hutnú dávku hyenizmu.
Témou dnešných dní je fašizmus a rôzni myslitelia na verejných fórach v teoretickej rovine dišputujú o tom, čo robiť, aby v budúcnosti neprichádzalo k dehonestovaniu človeka a jeho práv, pričom ľahostajne všetci prechádzajú okolo toho, že aktuálne a v súčasnosti sa pod vlajkou tohto štátu a s jeho požehnaním dejú neprístojnosti na ľudských právach, na právach detí, a to napriek našim zákonom, a to napriek medzinárodným dohovorom, ktorými sme viazaní. Zaviazali sme sa napríklad k tomuto: "Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa zabezpečia, aby žiadne dieťa nebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu."
Hanebne, hanebne sme sa spreneverili nielen medzinárodným zmluvám a prísľubom z nich vyplývajúcich, hanebne sme sa spreneverili hlavne tomu ľudskému v nás. Keď som minulé leto počúvala výpovede zúfalých rodičov o tom, ako ich maloleté deti boli v zariadení na resocializáciu sexuálne zneužité, bité, týrané, ako sa trápili na samotke bez záchodu a postele, a keď som bola svedkom ich beznádejných pokusov dovolať sa práva a spravodlivosti, opantal ma pocit zúfalstva, pretože títo ľudia, rodičia ublížených detí už dávno využili všetky možnosti, ktoré im naša legislatíva poskytovala. Sťažovali sa, podávali podnety na ústredie práce a ministerstvo, podávali trestné oznámenia a žiaden zo štátnych orgánov na ich apely adekvátne nereagoval. Všetky oficiálne náboje už boli vystrieľané, jedine preto som napísala článok, ktorý popísal aktuálnu situáciu jedinej dievčiny a jednej rodiny v zúfalej situácii, no v tejto chvíli nebola s podobným osudom jediná.
Podané trestné oznámenia na sexuálne zneužívanie, znásilnenie, ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, trestný čin ohrozovania pohlavnou chorobou, týrania a zanedbávania boli odložené a zabudnuté, lebo to niekto zariadil. Je otrasné, hnusné a hanebné, že spravodlivosť začala fungovať až po medializácii. Odrazu mal tlačovku prezident Policajného zboru, ktorý v priamom prenose uvádzal na pravú mieru to, že zo zneužívania je skutočne podozrivý zamestnanec zariadenia. Vzápätí tlačovka Generálnej prokuratúry, že okamžite rozbiehajú šetrenie, a výsledkom tohto šetrenia bolo, že jedno trestné stíhanie vo veci sexuálneho zneužitia znovu otvárajú na základe nových informácií a druhé trestné stíhanie vo veci zločinu znásilnenia otvárajú znovu, pretože našli závažné pochybenia. Generálna prokuratúra zistila, že vyšetrovateľ vôbec nezisťoval skutkový stav veci, nevykonal ani len výsluch svedkov, nezaoberal sa listinnými dôkazmi a v priebehu vyšetrovania on, on porušil viaceré ustanovenia Trestného poriadku.
Čo si o tom pomyslieť, to naozaj je len medializácia zárukou práva a spravodlivosti? Nebyť jedného blogového článku, stíhania za zločiny by zostali zatvorené v archíve? V takomto štáte žijeme? A zatvorené v archíve aj s hrubými zanedbaniami a neodpustiteľnými chybami? A čo na to ministerstvo práce? Až po desiatkach podnetov na týranie, zanedbávanie, šikanovanie, neľudské zaobchádzanie poslalo do VIP zariadenia kontrolu, ktorá skontrolovala papiere. Nikto sa nepýtal detí, ako sa tam majú, nikto nekontroloval pracovné zmluvy zamestnancov, či sú odborne na úrovni a akú majú mzdu. Zo štyroch náhodne vybraných spisov pre ministerskú kontrolu bol každý jeden spis katastrofálny prípad. V prvom prípade dievča recidivovalo priamo v zariadení, v druhom prípade sa chlapec otrávil priamo v zariadení analgetikami, musel byť hospitalizovaný. V ďalšom prípade malo byť dievča zneužité zamestnancom a v poslednom prípade malo byť naozaj dievča znásilnené zástupcom riaditeľa. Trestom tomu dotyčnému malo byť udelenie výpovede jeho zamestnávateľom.
Po kontrole s takýmto výsledkom by bolo namieste zo strany ministerstva práce okamžite zariadenie zrušiť, alebo ak k tomu nemá vôľu, malo by ho aspoň oceniť rádom doktora Mengele, nech všetci vieme, na čom sme. Ak chceme tolerovať týranie, znásilňovanie, zneužívanie detí v ústavných zariadeniach zastrešených štátom, treba sa k tomu priznať, treba osloviť OSN, že odstupujeme od Všeobecnej deklarácie ľudských práv a rovnako odstupujeme od Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa. Ak nie sme schopní garantovať bezpečie a starostlivosť o naše deti, tak nie sme hodní, aby sme sa pridružovali ku krajinám, ktorým sú ich vlastné deti prioritou.
Kolorit absurdnosti doplňujú, doplňuje prípad komisárky pre deti pani Tomanovej, ktorá osobne je predmetom mimoriadnej správy verejného ochrancu práv, a to nie preto, že by sa k niečomu vyjadrila alebo nevyjadrila, ale preto, že ona sama je v kolosálnom konflikte záujmov. Býva totiž v dome, ktorý je multifunkčným zariadením, a spolu so svojou dcérou prevádzkuje detský domov, v ktorom nie sú rešpektované zákony. Podľa platnej legislatívy majú mať bábätká všetky - aj tie opustené - svoju vzťahovú osobu. Ak ju človek v rannom detstve nemá, je navždy hendikepovaný. Dom, v ktorom žije naša komisárka pre deti so svojou dcérou, je však z tejto povinnosti oslobodený. Predstavte si dom plný bábätiek, z ktorých každé potrebuje svoju mamu, a ona tam strieda vychošky v zmenách a dala im funkciu profesionálny rodič. V každom inom detskom domove je zakázané mať deti do šesť rokov veku na skupine, len u Tomanovej je všetko v poriadku. V dome, v ktorom býva komisárka pre deti! Robíme si z týchto funkcií srandu, robíme si srandu z medzinárodných dohovorov, smejeme sa z ľudských práv, smejeme sa z práv dieťaťa?! V tom prípade to deklarujme verejne, odstúpme od medzinárodných zmlúv, lebo ich nevieme napĺňať, lebo sme naplnení korupciou a klientelizmom.
No ak nejdeme odstúpiť od tých dohovorov, očakávam okamžité a radikálne zmeny. Súčasný stav nie sú schopní trpieť všetci tí, na ktorých bremeno neschopnosti štátu dopadá, sú to hlavne deti a ich rodičia, a to v celom diapazóne problémov, ktorý štát nevie a nechce riešiť. Ak si budeme chcieť zadefinovať úlohu štátu, jednou z jej najdôležitejších funkcií je strážiť práva jej občanov a spravodlivosť. V tejto funkcii štát na plnej čiare zlyhal, zlyhal kardinálne, neuchránil tých najslabších.
Čakám zmeny, volám po nich a budem nepríjemným tŕňom v oku a upriamujem pozornosť občanov a novinárov na to, aby sa zamerali na pranie peňazí v sociálnej sfére. Táto oblasť je totiž tak neprehľadná, že sa v nej topia peniaze, o ktorých by sa vám ani nezdalo. Nestarostlivosť, zanedbávanie, ignorácia klientov a zároveň obetí, to sú len vedľajšie efekty tohoto tunelovania. Ak minister práce Richter neodníme akreditáciu zariadeniu, ktoré porušilo mnohé paragrafy niekoľkých zákonov, ktoré konalo v rozpore s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovensko viazané, ak minister Richter nezjedná vo svojom rezorte nápravu v zmysle zistení mimoriadnej správy verejného ochrancu práv, bude čeliť odvolávaniu za kardinálne prehrešky voči zákonom, voči ústave a voči medzinárodným zmluvám, ktorými je Slovensko viazané.
Dovoľte mi záverom poďakovať pani doktorke Dubovcovej za to, čo všetko vykonala v prospech tých malých, slabých a nepočutých. Bolo to jej posledné verejné vystúpenie v tejto funkcii a ja sa skláňam pred jej prácou. (Reakcia z pléna.) Teším sa, že nebolo, ale a vítam to. (Povedané so smiechom.) Skláňam sa pred vašou prácou, posunuli ste celú našu krajinu, posunuli ste ju nezabudnuteľne, a to k smerom k ľudskosti. Ďakujem za každého človeka, ktorému ste pomohli domôcť sa jeho práv, ďakujem za každého precitnutého štátneho úradníka, ktorý si uvedomil zmysel svojej práce. A ďakujem vám za túto mimoriadnu správu, a teda za všetky zachránené deti, lebo dúfam a verím, že zrkadlo, ktoré ste nastavovali, má veľkú silu a vedie ku zmenám.
Tak teda ďakujem za všetkých tých, ktorým ste pomohli, a ďakujem za Slovensko. (Potlesk.)
Rozpracované
10:04
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:04
Branislav GröhlingVšetci vieme, že školský zákon hovorí, že žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami má právo na vytvorenie nevyhnutných podmienok na vzdelávanie. Zákon o financovaní základných škôl, stredných...
Všetci vieme, že školský zákon hovorí, že žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami má právo na vytvorenie nevyhnutných podmienok na vzdelávanie. Zákon o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení zas hovorí, že v prípade potreby ministerstvo iba môže vyčleniť financie na plat asistenta učiteľa. Ja by som veľmi rád takto verejne vyslovil, že aktuálne evidujeme štyridsať..., 33 728 žiakov so špeciálnymi potrebami a školy žiadali asistentov pre 14 399 žiakov, teda takmer 43 % z týchto žiakov. V septembri školy žiadali takmer deväť..., takmer 3 900 úväzkov na asistenta, pridelených však bolo iba 1 710, čo je iba 43 %. Zo strany zákonov to bolo ešte veľmi zaujímavé, lebo v roku 2014, kedy školský zákon pôvodne hovoril, že výkonom práv začleneného dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami môžu byť obmedzené práva ostatných detí, ktoré sú účastníkom výchovy a vzdelávania. Táto formulácia však zmizla, pravdepodobne aby nevznikol úplne jasný konflikt v situácii, kedy ministerstvo neposkytne financie na asistentov.
Táto téma podľa mňa je veľmi silná a veľmi výrazná a zároveň sa kompetentní tvária, že to vôbec nie je problém, tak ja iba verím, že aj v tejto problematike bude vaša nástupkyňa veľmi aktívna, a za vašu doterajšiu prácu vám patrí veľká vďaka aj v mojom mene, aj v mene mnohých občanov, ktorí si vážia všetky náležitosti, ktoré ste riešili za nich.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 10:04 hod.
Mgr.
Branislav Gröhling
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade aj ja by som sa chcel poďakovať za vašu doterajšiu prácu a za vytrvalosť. Ja verím, že vaša nástupkyňa sa bude veľmi výrazne venovať aj problematike detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Všetci vieme, že školský zákon hovorí, že žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami má právo na vytvorenie nevyhnutných podmienok na vzdelávanie. Zákon o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení zas hovorí, že v prípade potreby ministerstvo iba môže vyčleniť financie na plat asistenta učiteľa. Ja by som veľmi rád takto verejne vyslovil, že aktuálne evidujeme štyridsať..., 33 728 žiakov so špeciálnymi potrebami a školy žiadali asistentov pre 14 399 žiakov, teda takmer 43 % z týchto žiakov. V septembri školy žiadali takmer deväť..., takmer 3 900 úväzkov na asistenta, pridelených však bolo iba 1 710, čo je iba 43 %. Zo strany zákonov to bolo ešte veľmi zaujímavé, lebo v roku 2014, kedy školský zákon pôvodne hovoril, že výkonom práv začleneného dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami môžu byť obmedzené práva ostatných detí, ktoré sú účastníkom výchovy a vzdelávania. Táto formulácia však zmizla, pravdepodobne aby nevznikol úplne jasný konflikt v situácii, kedy ministerstvo neposkytne financie na asistentov.
Táto téma podľa mňa je veľmi silná a veľmi výrazná a zároveň sa kompetentní tvária, že to vôbec nie je problém, tak ja iba verím, že aj v tejto problematike bude vaša nástupkyňa veľmi aktívna, a za vašu doterajšiu prácu vám patrí veľká vďaka aj v mojom mene, aj v mene mnohých občanov, ktorí si vážia všetky náležitosti, ktoré ste riešili za nich.
Ďakujem veľmi pekne.
Rozpracované
10:04
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:04
Andrej HrnčiarVystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 10:04 hod.
Mgr. art.
Andrej Hrnčiar
Videokanál poslancaPán poslanec Tomáš.
Rozpracované
10:06
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:06
Erik TomášMôžem sa opýtať aj pani verejnej...
Môžem sa opýtať aj pani verejnej ochrankyne práv, keď už napísala túto mimoriadnu správu, tento komplot, ktorý bol spáchaný v spolupráci s vami, prečo ste sa nikdy neopýtali týchto ľudí, ktorí sú na balkóne. Budem prvý (reakcia z pléna), ktorý, budem prvý (reakcia z pléna), budem prvý, ktorý bude rešpektovať názor orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci. Ale zatiaľ ani polícia, ani prokuratúra nepotvrdila nič z vašich vecí... (Reakcie z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, poprosím vás.
Tomáš, Erik, poslanec NR SR
... slovami (reakcie z pléna), slovami jedného klienta vám musím povedať, budem ho citovať: "Vy ste zlý človek, pani Blahová." A o nič iné tu nešlo, len o váš cynizmus. Tu nešlo o ochranu detí, tu nešlo o žiadnu ochranu detí, ale o cynické zneužitie tejto témy proti vláde Slovenskej republiky, o nič iné tu nejde. Už, prosím vás, nehrajte tu toto divadlo a na vašej strane by som sa naozaj od hanby prepadol pod zem, od hanby... (Reakcia z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, poprosím vás.
Tomáš, Erik, poslanec NR SR
Nechajte ma hovoriť! Nechajte ma hovoriť! Takže naozaj sa hanbím za tých ľudí, čo sú na balkóne. (Reakcia z pléna.) Táto komunita, ktorá tam sedí, potrebuje jednotu, potrebuje sa liečiť a vy ste do tejto komunity takto nechutne vstúpili. (Reakcia z pléna a potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 10:06 hod.
Mgr.
Erik Tomáš
Videokanál poslanca
Pani poslankyňa Blahová, vy sa nehanbíte? (Potlesk.) Na balkóne, na balkóne sedí vaše svedomie, pani poslankyňa Blahová, na balkóne sedí vaše svedomie, 53 rodičov, klientov a všetkých podporovateľov domova Čistý deň tam sedí. Vy ste už zabudli na poslanecký prieskum, kde ste boli? Môžem sa vás opýtať, prečo ste nikdy neprijali týchto ľudí? Prečo ste nikdy neprijali týchto ľudí, aby ste počuli ich názor?
Môžem sa opýtať aj pani verejnej ochrankyne práv, keď už napísala túto mimoriadnu správu, tento komplot, ktorý bol spáchaný v spolupráci s vami, prečo ste sa nikdy neopýtali týchto ľudí, ktorí sú na balkóne. Budem prvý (reakcia z pléna), ktorý, budem prvý (reakcia z pléna), budem prvý, ktorý bude rešpektovať názor orgánov činných v trestnom konaní v tejto veci. Ale zatiaľ ani polícia, ani prokuratúra nepotvrdila nič z vašich vecí... (Reakcie z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, poprosím vás.
Tomáš, Erik, poslanec NR SR
... slovami (reakcie z pléna), slovami jedného klienta vám musím povedať, budem ho citovať: "Vy ste zlý človek, pani Blahová." A o nič iné tu nešlo, len o váš cynizmus. Tu nešlo o ochranu detí, tu nešlo o žiadnu ochranu detí, ale o cynické zneužitie tejto témy proti vláde Slovenskej republiky, o nič iné tu nejde. Už, prosím vás, nehrajte tu toto divadlo a na vašej strane by som sa naozaj od hanby prepadol pod zem, od hanby... (Reakcia z pléna a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, poprosím vás.
Tomáš, Erik, poslanec NR SR
Nechajte ma hovoriť! Nechajte ma hovoriť! Takže naozaj sa hanbím za tých ľudí, čo sú na balkóne. (Reakcia z pléna.) Táto komunita, ktorá tam sedí, potrebuje jednotu, potrebuje sa liečiť a vy ste do tejto komunity takto nechutne vstúpili. (Reakcia z pléna a potlesk.)
Rozpracované
10:08
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:08
Erika JurinováTakže ďakujem vám za tento prejav, ďakujem za zhutnené informácie a ja verím, že spravodlivosti raz príde zadosťučinené, ale verím, že dovtedy nebude postihnutých príliš veľa detí.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 10:08 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Pani kolegyňa, chcem ti poďakovať za tento silný prejav, bol naozaj veľmi silný a možnože až pri počúvaní toho, čo všetko si zhutnila do týchto svojich slov, by si človek mal uvedomiť, ako zlyháva systém ochrany našich detí. Správu, ktorú máme na stole, alebo správa, ktorú máme na stole, vo veľkej miere potvrdzuje jej slová, ktoré, alebo možno celú správu, ktorú sme vypracovali aj ako výbor a ktorá bola schválená výborom, v plnej miere potvrdzuje slová mimoriadnej správy pani verejnej ochrankyne práv a výsledkom je, že zlyháva ochrana detí na Slovensku. Tí, ktorí majú deti chrániť, im často spôsobujú ujmy.
Takže ďakujem vám za tento prejav, ďakujem za zhutnené informácie a ja verím, že spravodlivosti raz príde zadosťučinené, ale verím, že dovtedy nebude postihnutých príliš veľa detí.
Ďakujem.
Rozpracované
10:09
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:09
Renáta KaščákováSom šokovaná zo správy ombudsmanky pani Dubovcovej, pretože mi odhalila v plnej nahote, v akom štáte my vlastne žijeme, a upozornila ma ako matku, že môžem byť šťastná, že mojim deťom som dokázala zabezpečiť to, že mohli vyrastať v zdravej, normálnej rodine, pretože keby sa, nedajbože, so mnou alebo s mojimi...
Som šokovaná zo správy ombudsmanky pani Dubovcovej, pretože mi odhalila v plnej nahote, v akom štáte my vlastne žijeme, a upozornila ma ako matku, že môžem byť šťastná, že mojim deťom som dokázala zabezpečiť to, že mohli vyrastať v zdravej, normálnej rodine, pretože keby sa, nedajbože, so mnou alebo s mojimi blízkymi niečo stalo a mali by zostať odkázaní na starostlivosť štátu, tak neviem, kde by dnes boli, neviem, ako by dopadli, neviem, ktoré, poviem to veľmi expresívne, hyeny by sa mi o ne starali, a jednoducho je to, je to pre mňa absolútny šok, toto odhalenie a som veľmi šťastná, že ľudia ako pani Dubovcová majú tú odvahu a vôbec na tieto - aj ako Natália Blahová - majú na tieto veci poukazovať, a to, že to poslanci vládnej koalície, tí, ktorí sú za tento stav zodpovední, ktorí by tu mali riešiť, dokážu takýmto otrasným spôsobom dehonestovať a otáčať na to, že tu niekto vytĺka neviem čo, nejaký politický kapitál. Prosím vás, vy to nevidíte? Sú to vaši ministri, vaši nominanti, vaši ľudia, ktorých chránite! Vy máte odvahu a tú drzosť tu takto vystupovať?!
Ja vám ďakujem, pani Dubovcová, že ste sa takto venovali tejto problematike, ďakujem, Natália, že si to tu povedala, ďakujem za ľudí ako vy, pretože bez nich by táto krajina už išla neviem kam. Veď táto krajina nemá ducha, strácame ducha, zákon. Vy ste sama povedali, zákony máme (reakcie z pléna), ale ich duch... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Páni poslanci, páni poslanci, poprosím kľud.
Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
... ich duch sa nedodržuje. Je to otrasné. Som naozaj šokovaná. A z celého srdca vám ďakujem. (Reakcie z pléna.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 10:09 hod.
Mgr.
Renáta Kaščáková
Videokanál poslanca
Uf, pre mňa je veľmi ťažké teraz ovládnuť emócie po tom, čo som si tu vypočula z úst pána Tomáša, ale pokúsim sa zachovať kľud.
Som šokovaná zo správy ombudsmanky pani Dubovcovej, pretože mi odhalila v plnej nahote, v akom štáte my vlastne žijeme, a upozornila ma ako matku, že môžem byť šťastná, že mojim deťom som dokázala zabezpečiť to, že mohli vyrastať v zdravej, normálnej rodine, pretože keby sa, nedajbože, so mnou alebo s mojimi blízkymi niečo stalo a mali by zostať odkázaní na starostlivosť štátu, tak neviem, kde by dnes boli, neviem, ako by dopadli, neviem, ktoré, poviem to veľmi expresívne, hyeny by sa mi o ne starali, a jednoducho je to, je to pre mňa absolútny šok, toto odhalenie a som veľmi šťastná, že ľudia ako pani Dubovcová majú tú odvahu a vôbec na tieto - aj ako Natália Blahová - majú na tieto veci poukazovať, a to, že to poslanci vládnej koalície, tí, ktorí sú za tento stav zodpovední, ktorí by tu mali riešiť, dokážu takýmto otrasným spôsobom dehonestovať a otáčať na to, že tu niekto vytĺka neviem čo, nejaký politický kapitál. Prosím vás, vy to nevidíte? Sú to vaši ministri, vaši nominanti, vaši ľudia, ktorých chránite! Vy máte odvahu a tú drzosť tu takto vystupovať?!
Ja vám ďakujem, pani Dubovcová, že ste sa takto venovali tejto problematike, ďakujem, Natália, že si to tu povedala, ďakujem za ľudí ako vy, pretože bez nich by táto krajina už išla neviem kam. Veď táto krajina nemá ducha, strácame ducha, zákon. Vy ste sama povedali, zákony máme (reakcie z pléna), ale ich duch... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Páni poslanci, páni poslanci, poprosím kľud.
Kaščáková, Renáta, poslankyňa NR SR
... ich duch sa nedodržuje. Je to otrasné. Som naozaj šokovaná. A z celého srdca vám ďakujem. (Reakcie z pléna.)
Rozpracované
10:11
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:11
Alojz BaránikPrečo tí najslabší trpia tak, ako trpia? To preto, že nemáme právny štát, že nemáme súdy, ktoré ochraňujú tých, ktorých majú povinnosť ochraňovať, že nemáme prokuratúru, ktorá robí niečo...
Prečo tí najslabší trpia tak, ako trpia? To preto, že nemáme právny štát, že nemáme súdy, ktoré ochraňujú tých, ktorých majú povinnosť ochraňovať, že nemáme prokuratúru, ktorá robí niečo pre ľudí, máme prokuratúru, ktorá je len právnou ochrankou tohto mafiánskeho vedenia štátu, a políciu, samozrejme, všetci vieme, že akú máme, je to polícia hlavného mafiána Kaliňáka. Takže my nemáme žiaden právny štát. My máme demokraciu. Môžeme si zvoliť toho, kto všelijakými populistickými ťahmi a prejavmi sa dostane do vlády, alebo prípadne klamstvami, že bude klamať, že je charakter alebo že chce nejaký lepší štát. Takú demokraciu máme, ale nemáme právny štát. Naše súdy neposkytujú reálne súdnu ochranu, naša prokuratúra koná len v záujme vládnej kliky a naša polícia je jednoducho fyzická ochranka tohto mafiánskeho štátu.
Preto tí najslabší v tomto štáte najviac trpia a to, že pani ombudsmanka sa musí zaoberať takýmito vecami, je výsmech, pretože to sú veci pre políciu a prokuratúru a pre súdy, nie pre ombudsmanku. Taká je realita. Keby sme mali aspoň súdy, ale ani tie nemáme, lebo tie by mohli rozhodovať podľa našich medzinárodných záväzkov... (Prerušenie vystúpenia časomerom a reakcie z pléna.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
9.2.2017 o 10:11 hod.
JUDr.
Alojz Baránik
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Ďakujem za vystúpenie (ruch v sále), ďakujem kolegyni Blahovej za jej vystúpenie a za všetko, čo pre tých najslabších v našej spoločnosti urobila a stále robí. Chcem odpovedať na niektoré otázky, ktoré si ona vo svojom vystúpení položila.
Prečo tí najslabší trpia tak, ako trpia? To preto, že nemáme právny štát, že nemáme súdy, ktoré ochraňujú tých, ktorých majú povinnosť ochraňovať, že nemáme prokuratúru, ktorá robí niečo pre ľudí, máme prokuratúru, ktorá je len právnou ochrankou tohto mafiánskeho vedenia štátu, a políciu, samozrejme, všetci vieme, že akú máme, je to polícia hlavného mafiána Kaliňáka. Takže my nemáme žiaden právny štát. My máme demokraciu. Môžeme si zvoliť toho, kto všelijakými populistickými ťahmi a prejavmi sa dostane do vlády, alebo prípadne klamstvami, že bude klamať, že je charakter alebo že chce nejaký lepší štát. Takú demokraciu máme, ale nemáme právny štát. Naše súdy neposkytujú reálne súdnu ochranu, naša prokuratúra koná len v záujme vládnej kliky a naša polícia je jednoducho fyzická ochranka tohto mafiánskeho štátu.
Preto tí najslabší v tomto štáte najviac trpia a to, že pani ombudsmanka sa musí zaoberať takýmito vecami, je výsmech, pretože to sú veci pre políciu a prokuratúru a pre súdy, nie pre ombudsmanku. Taká je realita. Keby sme mali aspoň súdy, ale ani tie nemáme, lebo tie by mohli rozhodovať podľa našich medzinárodných záväzkov... (Prerušenie vystúpenia časomerom a reakcie z pléna.)
Rozpracované