14. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, dávam návrh, aby Národná rada rozhodla o tom, že o tomto bode programu budeme rokovať aj po 19.00 hod. vrátane hlasovania.
Ďakujem pekne.

Áno. Nech sa páči, prezentujeme sa a hlasujme o tomto návrhu, pokiaľ nie je všeobecný súhlas. Vidím, že nie.
(Hlasovanie.) Prítomných 127, za 82, proti 43, 1 sa zdržal, 1 nehlasoval.
Konštatujem, že návrh procedurálny bol odsúhlasený.
Ako prvý v rozprave vystúpi... (Reakcie z pléna.) Pani poslankyňa, to je čo? (Reakcia z pléna.) No nie. Ukážte, prosím vás, kto sa prihlásil do rozpravy. (Reakcie z pléna.) Prepáčte, nie vy, ale tam technik. (Smiech v sále.) To znamená, že pán poslanec Marosz, Hrnko, Matovič, Číž, Blahová, Dostál, Farkašovský, Baránik, Viskupič a Remišová, ale... (Reakcie z pléna.) Aha, v poriadku. To znamená, vy ste jedenásti, lebo od dvojky to išlo. Ešte raz to ukážte. Áno, v poriadku. To znamená, že týchto pánov poslancov sa prihlásilo. Už neo..., prepáčte (reakcie z pléna), to je, to je jedno. Ja som to normálnym spôsobom otvoril, uzavrel.
Takže ako prvý vystúpi pán poslanec Marosz. Nech sa páči. (Reakcie z pléna.) Ešte raz. Môžte sa pozrieť aj hore. Páni poslanci, raz sme to už urobili, keď som trikrát otvoril možnosť sa prihlásiť do rozpravy, aj tak bolo zle. Teraz som normálne otvoril možnosť, prečítal som desiati, deviati, jedená... (Reakcia z pléna.) Pán kolega, keď chcete kričať, môžte, ale ja mám silnejší hlas, ešte k tomu aj mikrofón. Takže môžeme súťažiť, ak chcete, len vyhrám ja. Takže, pán kolega, ešte raz. Prečítal som, že deviati, mená nie. Deviati, potom, že jedenásti. Končím možnosť. Takže tých jedenásť tam je.
Takže, pán poslanec Marosz, nech sa páči, máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, Remiáš, Gaulieder, Serbin, je to, príbeh, ktorý počúvame, je aj o menách a dovoľte, aby som predniesol príspevok k historickému, historickým udalostiam práve z pohľadu jedného človeka, ktorého si, ktorého si nesmierne vážim... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcom.)

Hrnčiar, Martin, podpredseda NR SR
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, poprosím kľud v rokovacej sále.

Marosz, Ján, poslanec NR SR
Chcem predniesť postrehy človeka, ktorého si nesmierne vážim, a práve preto si ho vážim, lebo v tom čase dokázal nezlomne bojovať proti režimu, proti mečiarizmu a dokázal si poctivo plniť svoju profesionálnu a stavovskú povinnosť. Tento človek vo svojej skromnosti nechcel byť menovaný, ale dovoľte, aby som, vypočujte si, prosím, slová, ktoré adresuje tomuto plénu, a dovoľte mi, aby som ich odcitoval:
Prečo by sme mali nepodporiť návrh koalície, ale naopak podporiť návrh pána Jána Budaja na prijatie ústavného zákona, ktorým budú zrušené články z opravovanej tzv. amnestie Mečiara ako zastupujúceho prezidenta v zákone č. 55/1998 z 3. marca ’98 čl. 5 a 6? Nakoľko predmetom diskusie je prípad zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska z 31. augusta ’95, pripomeniem znenie článku, ktorý, žiaľ, nesprávne citovali aj niektorí právni experti z radov koalície. Pri interpretácii znenia musíme byť striktne právne prísni. Pán Mečiar v diskusnej relácii klamal, že to bolo rozhodnutie vlády a že ktosi ho len zle uverejnil v Zbierke zákonov, a preto bolo potrebné ho opraviť. Nie je to pravda. Bolo to rozhodnutie predsedu vlády a v závere bolo uvedené Vladimír Mečiar v. r., predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky. Článok 6 mal nasledovné znenie: "Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny."
V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na znenie článku 7: "Toto rozhodnutie sa nevzťahuje na osoby, ktoré boli v posledných desiatich rokoch právoplatne odsúdené za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody alebo ktoré boli v posledných desiatich rokoch prepustené z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý im bol uložený za úmyselný trestný čin s výnimkou tých, na ktoré sa hľadí ako by neboli odsúdené." To znamená, druh amnestie abolíciu bolo možné aplikovať len na známych páchateľov.
Dňa 7. júla 1998 Vladimír Mečiar vyhlásil rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 214/1998, v ktorom doslovne uviedol, v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 vyhlásil čl. 1 a čl. 2, a ten sa mal vzťahovať na zavlečenie a znel: "Nariaďujem, aby sa nezačínalo a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré by mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995."
Obe tieto rozhodnutia sú právnym paškvilom, a ak by sudcovia postupovali v súlade so zákonom, nebolo by potrebné realizovať toto zasadnutie v parlamente a prípad by bol už dávno skončený. Faktom je skutočnosť, že ani jedno znenie tzv. amnestie sa nevzťahuje na skutok zavlečenia prezidentovho syna do cudziny. Skonštatoval to aj druhý senát Ústavného súdu v Košiciach vo svojom rozhodnutí z 18. augusta 1999 č. 90/99, pričom nepoukázal na jednu závažnú skutočnosť, že ani prezident svojím rozhodnutím nemôže zabrániť vyšetreniu trestného činu, ktorý má byť amnestovaný. Mečiar svojím rozhodnutím chcel amnestovať podozrenie z trestného činu a celé znenie tak bolo koncipované. V súlade so svojimi výrokmi počas rokov ’95 až ’97 sa snažil všetkých ľudí presvedčiť, že nedošlo k tomuto skutku a že išlo o samoúnos. Tak načo potom niečo amnestovať, čo nebolo trestným činom?
Takzvaná Mečiarova amnestia nebola jediná, v histórii existencie bývalého Československa a vždy bola udeľovaná pri významných príležitostiach, a nie preto, že po skončení mandátu prezidenta Ing. Michala Kováča staršieho dňa 2. marca ’98 prešli právomoci prezidenta na vládu a tá v osobe Mečiara vyhlásila rozhodnutie, ktoré malo povahu zakrývania trestnej činnosti, na ktorej sa podieľali príslušníci štátneho orgánu Slovenskej republiky, ako to konštatoval aj rakúsky súd pri rozhodnutí, ktorým nevydal prezidentovho syna na ďalšie konanie do Nemecka.
Nie je pravdou, že Ústavný súd v Košiciach rozhodol, že amnestiu nie je možné zrušiť. Vo svojom rozhodnutí z 28. júna 1999 č. 30/99, uverejnenom pod č.59/99, konštatoval, že súčasťou práva prezidenta nie je aj oprávnenie akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutia o amnestii už uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ústavný súd rozhodoval vtedy na podklade návrhu 37 poslancov vedených Tiborom Cabajom a zaoberal sa rozhodnutím, ktorým Mikuláš Dzurinda z 8. decembra 1998, ktorý vypustil články z tzv. amnestií Mečiara vzťahujúce sa na referendum a zavlečenie. Ak to platí teda pre amnestie Dzurindu, platí to aj pre amnestiu Mečiara zo 7. júla 1998. Okrem toho druhý senát Ústavného súdu vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že všetky tieto rozhodnutia sú platné, pretože Ústavný súd ich výkladom nemôže zrušiť, ako to nebude môcť urobiť ani Európsky súd pre ľudské práva v prípade prijatia ústavného zákona o zrušení amnestií Národnou radou Slovenskej republiky.
Okrem toho prvý senát svojím rozhodnutím ohľadom bývalého námestníka riaditeľa Svěchotu, ktorým zrušil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia pre trestný čin zavlečenia, porušil zákon, pretože len prokurátor môže podľa Trestného poriadku zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia, naviac konať v rozpore s vlastnou, naviac konal v rozpore s vlastnou judikatúrou, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Ústavný súd nemá takéto oprávnenie. Veď ani neuviedol ustanovenie, podľa ktorého rozhodol, pretože také neexistuje. Dotyčný predseda senátu Ústavného súdu v Košiciach potom pôsobil ako právnik v HZDS.
V dôvodovej správe k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení neskorších predpisov, sa tiež uvádza, že návrh ústavného zákona sa predkladá podľa § 27 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov. Z uvedeného dôvodu nebol návrh zákona predmetom medzirezortného pripomienkového konania. Prezident republiky podľa článku 102 písm. 1 podľa pôvodného znenia ústavy mal oprávnenie udeľovať amnestiu, odpúšťať a zmierňovať tresty uložené trestnými súdmi a nariaďovať, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahladzuje tresty. Podľa čl. 11 Trestného poriadku sa trestným konaním rozumie konanie podľa tohto zákona.
Prezident Michal Kováč správne vo svojom rozhodnutím nariadil zastaviť trestné stíhanie, nie konanie a za nedbanlivostný trestný čin s trestom odňatia slobody... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán poslanec.
Nech sa páči, pán poslanec Hrnko.

Vážený pán predsedajúci, vážené plénum, milí kolegovia, na začiatku chcem povedať, že nerozprávam tu za žiadnu politickú stranu, za žiaden politický klub, hovorím tu v zmysle paragrafu, teda článku ústavy o tom, že poslanec je v svojom konaní samostatný a neprináleží mu dávať príkazy, a teda môže v tomto zmysle aj vystupovať.
Predovšetkým by som chcel povedať jednu vec. Bol som človek, ktorý tieto veci z autopsie v parlamente prežil a zažil. Nikto ma nemôže obviniť z toho, že by som bol nejakým stúpencom Mečiara, práve naopak. S Mečiarom sme od začiatku mali mnohé, mnohé rozpory, najmä v tom, o tom, ako treba vykonávať politickú moc, a treba aj povedať to, že mnohé veci, ktoré chcel Mečiar presadiť, napríklad vylúčenia, vylúčenie Kňažka z parlamentu, som ja svojou aktivitou zamedzil a zamedzil aj to, aby mohla vzniknúť nejaká koalícia trvalá s SNS, a bol som aj medzi tými, ktorí v marci 1994 pripravovali aj uskutočnili odvolanie Mečiarovej vlády, a bol som stúpencom tej dočasnej vlády Vladimíra Moravčíka a počas celého ďalšieho obdobia som bol v opozícii voči Mečiarovej politike a treba aj povedať, že do určitej miery Mečiar bol aj iniciátorom skazy mojej prvej politickej kariéry, ktorá skončila v roku 1998. Takže nikto ma nemôže obviniť, že by som bol nejakým stúpencom Mečiara alebo jeho politiky.
Čo by som však chcel povedať, je, že ako človek, ktorý od začiatku pracoval na vytvorení ústavného systému tejto republiky, od začiatku pracoval na tom, ako a akým spôsobom sa má organizovať tento štát, som jeden z tvorcov ústavy, musím jasne a jednoznačne povedať, že nepodporím ani zrušenie Budaja, ani to, čo predkladá vláda, pretože odo mňa nikto nemôže chcieť, aby som rušil a búral ústavný poriadok, ktorý som staval. Takže v tomto zmysle nepodporím ani jedno, ani druhé. Niccolo Machiavelli svojho času povedal niečo podobné, neviem to presne, hej, zakaždým trošku inak tu citujem, ale zmysel je asi taký, že nikdy sa nevracaj riešiť staré krivdy, pretože poškodeným krivdu neodčiníš a nové krivdy narobíš. Tohoto by sme sa mali držať a základný princíp je, že 22 rokov je dosť na to, aby sa už tým prestali zaoberať politici a venovali sa tomu historici, pretože historický výskum bude ten, ktorý skutočne povie pravdu o tom, nie to, ten verejný lynč, ktorý sa tu dnes organizovaný tlačou a televíziou vykonáva a uskutočňuje, ale skutočnú pravdu o tom, čo, kedy, kto, ako zneužíval svoje právomoci.
Musím vám ale povedať a sklamať vám, že prvý, ktorý použil tajnú službu proti svojmu politickému protivníkovi, bol prezident Kováč, ktorý cez SIS-ku nasadil legalizanta do kabinetu Vladimíra Mečiara. Dal sledovať premiéra vlády Slovenskej republiky tajnou službou. A potom to, samozrejme, pokračovalo tak, ako to pokračovalo, nechcem nejakým spôsobom obhajovať tých alebo tých, ale nazvať toto zločinným režimom mečiarizmu, ako to nad truhlou nebohého Kováča povedal prezident Kiska, je skutočne nehoráznosť. Bola taká doba, hľadali sme v prechodnom období možno aj limity, kam môžeme ísť a čo dosiahnuť. Netreba to ospravedlňovať, treba to vysvetľovať, ale človek, ktorý pokladá za vzor demokracie pána Erdogana a Turecko za vzorový štát demokratický alebo ktorý na východe podporuje režim v Kyjeve, nazvať to, čo bolo u nás, zločinným režimom, je skutočne nehorázne, a preto často sa hovorí, myslím, že to je z Biblie, ale nie som si istý, že nepočúvaj, čo hovorí, ale kto to hovorí.
A pozrime sa, kto nám tu hovorí, kto nám tu chce kázať. Tí, ktorí začali ten zničujúci boj vo vnútri VPN, ktorý viedol k rozdeleniu VPN, a prehrali ten zápas, chcú teraz, aby sme my za nich vyriešili ich problémy. Preboha, kde sme to? To, čo ten, teraz riešime, to je len jeden problém vo vnútri VPN-ky, politického subjektu, ktorý vznikol v roku ’89, a tak sa tí ľudia pohádali, tak sa nenávidia, že ani smrť si nevedia odpustiť. A to máme my riešiť? Za toto má trpieť slovenský ústavný poriadok? Za toto máme vytvárať precedensy, ktoré nám môžu zlomiť krk v budúcnosti? Keď sa budovalo Kosovo, to je unikátne, nebude precedens, dnes máme Abcházsko, dnes máme Južné Osetsko, dnes máme Krym a čudujeme sa, že všetci hovoria, však už sa to stalo raz.
Takže podľa môjho názoru, a apelujem tu na vás, že spravodlivosť nie je možné budovať ináč ako prostredníctvom práva a zákona. V minulosti - a teraz hovorím ako historik - sa stalo ix 500 udalostí, kde honba za spravodlivosťou stála životy tisíce, tisíce a ďalšie tisíce nevinných ľudí, pretože spravodlivosť, ktorá je mimo zákona, ktoré je mimo práva, nie je spravodlivosť, je lynč.
To a teraz je tá posledná vec, na ktorú by som chcel upozorniť, čo sa dnes deje, že herci hovoria, ako majú poslanci napĺňať zákony, že publicisti, zas sa nám objavili noví mňačkovia, noví špicelovci, ktorí hovoria, že treba Clementisa, Horákovú popraviť, opäť sa nám schádzajú závodné rady a výbory, ktoré hovoria, ako máme nakladať so svojím mandátom. Kde sme sa to dostali, páni?! Toto sú 50. roky ako vyšité a s tým, nehnevajte sa, nemôžete so mnou rátať, že by som sa na takomto niečom zúčastnil. Príliš si vážim česť, svoje meno, zákon a spravodlivosť a ako historik vám hovorím, ako vy, rozhodnutie, to bude na vašom, na vás, ale história bude hodnotiť každého jedného, tu jak sedíme, a ten odsudok alebo ten súd bude tvrdý.
Ďakujem za pozornosť.

Končím možnosť na hlásiť sa s faktickými poznámkami. Šesť faktických poznámok na vystúpenie pána poslanca.
Nech sa páči, pani poslankyňa Cigániková.

Ďakujem pekne. Pán kolega, hovorili ste, že Kováč ako prvý použil tajnú službu a aj o rôznych iných neduhoch a previneniach, ktoré kto kedy, kto kedy urobil.
Ja chcem len povedať, že aj keby ich bolo dvadsať, veď predsa musíme niečím niekedy začať. A tu, ako som aj hovorila vo svojom vystúpení, vidím najväčší problém v tom, že toto nie je bežná amnestia, tu predsa ide o konflikt záujmov, kde vinník amnestoval sám seba a svoju partaj. To vám vôbec neprekáža? To nie je úplne bežná amnestia. Hovoríte o tom, že už to tu máme 20 rokov a že už by sa s tým mali zaoberať historici. Nesvieti vám kontrolka, že 20 rokov sa k tomu vraciame? Nevidíte, že to zaujíma ľudí? To nie je vec historikov, to je vec ľudí a my sme ich zástupcovia. Takže myslím si, že by sme sa tým zaoberať mali, lebo národ to trápi, ako vidíte. Vymenovali ste od ničoho po Krym všetky možné dôvody, prečo to, prečo za to nehlasovať, a nepovedali ste jeden, prečo hlasovať.
"Spravodlivosť sa nedá budovať inak ako pomocou práva a zákona," ste povedali. Povedali ste to vy, ktorý, ktorý ktorého, ktorý je vo vláde, kde je predseda Fico, kde kryjete Kaliňáka. To hovoríte naozaj vážne? A ešte k tomu sa tu postavíte a poviete, že Mečiarove amnestie sú v poriadku a netreba ich rušiť. Vážne? A potom poviete túto vetu, pán Hrnko?
Hovoríte, herci a publicisti, že oni nám tu kážu. Viete, herci a publicisti sú tiež ľudia. Dokonca často odvážnejší a čestnejší, ako ste vy. Pretože na rozdiel od vás, vy svoj plat budete dostávať, či sa tu postavíte a poviete svoj názor, alebo nie. Vám sa nič nemôže stať. Napriek tomu vždy pritakávate a robíte to, čo vám povedia hore. Na rozdiel od vás sa oni majú čoho báť, pretože sa môžu báť takých, ako ste vy. Môžu sa báť buzerácií štátu, ale oni sa napriek tomu postavia a povedia, čo si myslia, viete. Takže určite sú to väčší hrdinova ako vy a vaši kolegovia.

Pani poslankyňa Kaščáková.

Pán Hrnko, ja som teda s úžasom pozorovala tú spŕšku neuveriteľných teórii a téz a voľných úvah vašich, ktoré ste tu predviedli, a naozaj teda veľmi ťažko sa mi reaguje na tú zmes a spleť fakt neuveriteľných rečí, ktoré ste tu predviedli, ale predsa len ako ten výrok, že honba za spravodlivosťou mimo zákona, mimo práva, že vy ako historik ste proti nej.
No ak niečo bolo mimo práva, tak to boli Mečiarove amnestie, pre boha živého. Tak ako sa zamyslime nad tým, čo je mimo práva, a nejaká snaha dospieť k nejakej spravodlivosti, aby sme sa postavili aspoň zodpovedne voči nejakým budúcim generáciám v tom, že, že chceme tieto krivdy napraviť. Tak to vy považujete za honbu za spravodlivosťou mimo zákona? Strašne sa mi ťažko na to naozaj reaguje, ale teda nedá mi, vy hovoríte, že necháme to na historikov, nech sa ukáže, kde je pravda. No, ja si myslím, že pani Remiášová nepotrebovala žiadnych historikov na to, keď prišla k pánovi Mečiarovi a udrela ho kyticou, aby jej niekto hovoril o tom, čo je pravda, že jej syn bol zavraždený. Nehnevajte sa, akože toto, toto sú neuveriteľné veci, ktoré vy ste tu predviedli, a nesúhlasím s tým, čo ste povedali, že taká bola doba.
Akože aká bola doba? Veď tá doba bola proste brutálna, vraždilo sa a bolo to mimo zákon. Tá doba bola mimo zákon, tie amnestie samotné. O čom ste to tu rozprávali, prosím vás?

Poslanec Dostál.