14. schôdza

Ja ako spravodajca len jednoducho. Tento návrh zákona je veľmi potrebný, veľmi užitočný, nezaťaží finančný rozpočet. Ak si niekto myslí, že sú to nejaké nadmerné finančné požiadavky, ani zďaleka nie a myslím si, že pani kolegynka predkladateľka dostatočne zdôvodnila, prečo to bude dobré. Ešte raz chcem zdôrazniť, bude to jednoduché, jasné, logické a odstráni sa napríklad aj zbytočná byrokracia. Aj z pohľadu samotných úradov zjednodušia sa procesy. A hlavne rodiny, ktoré tie peniažky naozaj veľmi potrebujú, nejde o nejakú závratnú sumu, ale im to veľmi pomôže. Ďakujem za podporu.

Ďakujem za slovo. Ja si tiež osobne myslím, že je to dobrý návrh zákona. A teda vždy upozorňujem na to, že títo ľudia majú zvýšené výdavky pri starostlivosti hlavne do tých šiestich rokov, kedy tie najdôležitejšie operácie je potrebné urobiť práve do tohto veku života, hlavne šľachy, aby u detí, ktoré sú ležiace, aby chodili aspoň pokolenačky. No a myslím si, že je také smutné, že títo ľudia to zbierajú z dvoch percent alebo že sa im na to skladá verejnosť.
No ak zoberieme do úvahy ďalší aspekt, že príspevok za opatrovanie sa bude zdvíhať, môže sa práve stať, že táto cieľová skupina v konečnom dôsledku dostane menej finančných prostriedkov, ak pôjdeme v tej línii, ako hovorí pán minister, že chce príspevok z opatrovania zdvíhať do výšky minimálnej mzdy, lebo práve pre túto cieľovú skupinu, čiže rodičov, ktorí sa starajú o zdravotne ťažko postihnuté dieťatko do šiestich rokov veku života, budú mať za starostlivosť menej peňazí ako teda ľudia, ktorí sa budú starať o toto dieťa nad šesť rokov veku života.
Podporujem tento návrh zákona a naozaj je to vysledované v praxi, že je čas, aby sme sa zamysleli práve nad týmto princípom ako pomôcť tej rodine, ktorá je naozaj krehká, práve kedy sa spamätáva z toho, že takéto dieťa prišlo do rodiny.

Áno, ďakujem veľmi pekne, ono je to tak, ja to podávam vlastne v dvoch rôznych návrhoch noviel a týmto návrhom vstupujem do návrhu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ide mi o to, že ak nebude schválený ten zvýšený rodičovsky príspevok, čo predpokladám, akokoľvek je to už smutné, že nebude pre rodiny s dieťaťom, ktoré má ťažké zdravotné postihnutie, tak dovtedy sú tieto rodiny odkázané vlastne na systém kompenzácie. Aký je, taký je, ale je.
Najväčší problém v tomto systéme majú onkologicky choré deti a to z mnohých dôvodov. Jeden z tých dôvodov je aj ten, že tie úrady, pokiaľ tam príde onkologicky choré dieťa, ako keby tak vždy váhajú, že či sa im to ešte oplatí mu priznať, či náhodou nezomrie za krátky čas, načo by mu to priznávali, načo by sa s tým vlastne trápili, načo by to posudzovali, pretože, viete, tie akože onkologické ochorenia, to tu dnes je, zajtra to tu nemusí byť. Buď dieťa zomrie, alebo vyzdravie, napríklad transplantáciu kostnej drene a podobne, a tam je tá situácia, by som povedala, taká najvypuklejšia, samozrejme to sa netýka iba detí, ale onkologicky chorých pacientov. Preto vstupujeme do tohto systému s tým, že sa snažíme explicitne povedať niečo o onkologických ochoreniach. O to, ako nahliadať na takéhoto pacienta z pohľadu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý by teda chcel byť v systéme kompenzácie a získať aký-taký príspevok.
V citovanom ustanovení sú príkladmo upravené druhy zdravotných postihnutí, pre ktoré občania s ťažkým zdravotným postihnutím majú problémy prepravovať sa vo vozidlách verejnej hromadnej dopravy, a preto sa považujú za občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú odkázaní na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom.
Návrhom sa dopĺňajú príkladmo vymenované druhy zdravotných postihnutí o závažné a ťažké onkologické ochorenia liečené chemoterapiou, rádioterapiou, transplantáciou a s následnou stratou imunity. Tento druh zdravotného postihnutia je potrebné zaradiť medzi príkladmo vymenované druhy zdravotných postihnutí, nakoľko výrazným spôsobom znemožňujú deťom a dospelým s ťažkým zdravotným postihnutím prepravovať sa verejnou hromadnou prepravou, nakoľko medzi ostatnými spolucestujúcimi sú vystavení vysokému riziku infekcií, čo následne ohrozuje ich život a zdravie v nadväznosti na ich základné závažné onkologické ochorenie.
Napriek tomuto vysokému riziku ohrozenia života a zdravia občanov so závažnými onkologickými ochoreniami so stratou imunity v dôsledku závažnej liečby v lekárskej posudkovej praxi na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny sa občania s ťažkým zdravotným postihnutím a ich rodiny často stretávajú s tým, že nie sú posúdení ako odkázaní na individuálnu prepravu. Cieľom návrhu je jednoznačne upraviť vyššie uvedené situácie a uľahčiť tak život a prístup občanov s ťažkým zdravotným postihnutím vrátane detí a ich rodičov k poskytovaniu adekvátnej podpory prostredníctvom peňažných príspevkov na kompenzáciu a iných foriem pomoci.
Dopad navrhovanej zmeny na verejné zdroje nie je možné vyčísliť, nakoľko ak by v zmysle platnej právnej úpravy posudkoví lekári objektívne a správne posudzovali aj doteraz všetkých občanov s ťažkými onkologickými ochoreniami s potrebou imunosupresívnej liečby nielen niektorých, mali a mohli ich posúdiť za odkázaných na individuálnu prepravu aj pred prijatím predmetného návrhu. Navyše, posúdenie občana za odkázaného na individuálnu prepravu neznamená v každom prípade poskytnutie peňažného príspevku, lebo musia byť splnené aj ďalšie podmienky, ako len napr. možnosť vydať parkovací preukaz, ktorý nemá žiadny dopad na verejné zdroje.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ja vás chcem veľmi pekne, kolegyne, kolegovia, poprosiť, aby ste podporili tento návrh, pretože neviem, či to viete alebo nie, na niektorých klopniach sák som si všimla žltý narcis, dnes je 7. apríl, Deň narcisov. A teda aj pri tejto príležitosti by som chcela napríklad priblížiť aj rozhovor s pani Ľudmilou Kolesárovou z Dobrého anjela, ktorý nájdete, myslím, aj v dnešnom SME. A tá jednoznačne tvrdí, že štát by sa mal postarať o pacientov a charita by mala len ponúknuť nadštandard. Žiaľ, tá realita je iná, častokrát tie úrady čakajú naozaj až do smrti toho, ktorý žiada o tú smiešnu almužnu, ktorú mu na papieri priznávame v zákone o kompenzáciách, a čaká do poslednej chvíle, kým ten človek zomrie a aspoň ako-tak uľahčuje to sprevádzanie toho ťažko zdravotne chorého človeka práve tá charita.
A som dnes pri odvolávaní ministra Richtera hovorila už o tých otrasných prípadoch, napríklad štvorročného chlapca, ktoré úrad rok posudzoval, rok ho posudzoval. On už bol v paliatívnej liečbe a stále ho posudzovali a mali mu vydať jeden parkovací preukaz, prosím vás pekne, ktorý nič nestojí, o ktorý požiadala tá rodina, aby to dieťa, ktoré zomieralo, nemuseli jednoducho prenášať kade-tade z väčších diaľok, pretože nedokázali jednoducho zaparkovať. Ani toto ten úrad nebol schopný tej rodine priklepnúť, až nakoniec ten chlapec zomrel. Ďalší príklad je chlapec, ktorý má vážny nádor na mozgu, má za sebou niekoľko operácií. Ani tomu úrad nebol schopný dať príspevok na kúpu motorového vozidla. Práve naopak, v momente, keď rodina tohto ťažko zdravotne postihnutého desaťročného chlapca s nádorom na mozgu požiadala o príspevok na kúpu motorového vozidla, zobrali mu ešte aj to, čo mu priznali predtým, a to bol ten parkovací preukaz, pretože vychádzali z tej premisy, že keď má nárok na parkovací preukaz pre ťažko zdravotne postihnutého, tak to mu ako keby zväčšuje alebo zvyšuje nárok na príspevok na kúpu na motorové vozidlo. Takže predstavte si, že tá rodina proste chcela príspevok na kúpu auta a nakoniec zostala bez všetkého, zobrali im ešte aj to, čo im dovtedy prisúdili.
Toto sú otrasné, otrasné prípady. Ja naozaj si myslím, že v tomto zákone príliš veľa toho nechávame na svojvôľu jednotlivých pracovníkov na úrade práce. Ja viem, že aj oni to majú ťažké. Už dnes sme o nich toľko rozprávali, že každému sa musí čkať. A ja si myslím, že je tam kopec slušných ľudí, ale keď raz príde príkaz z hora, z ministerstva, že musia stoj čo stoj šetriť a oni sú na odbore, ktorý prichádza do styku len s ťažko zdravotne postihnutými ľuďmi, tak niekedy možno ani oni veľmi nemajú na výber, keď chcú pánovi ministrovi odovzdať, koľko oni konkrétne ušetrili pre ten daný úrad. Tiež sú, myslím, medzi takými dvoma mlynskými kameňmi. A najlepšie, ako sa s tým vysporiadať, je, nenechať to na ich svojvôľu, dať to do zákona, že pri ťažkých onkologických pacientoch jednoducho im musí patriť to, čo sa tvárime na papieri, že im patrí.
Takže ešte raz, aj kvôli tomu, že dnes je toho 7. marca (pozn. red.: správne má byť –"7. apríla"), by som vás chcela poprosiť, aby ste tento návrh zákona podporili.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 468. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 480 zo 6. marca 2017 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. mája a v gestorskom výbore do 9. mája.
Ďakujem. Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu .

Vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, vážení kolegovia. Aj napriek tomu, že aj ja som už strašne unavená a už viac ako, alebo teda takmer 30 hodín sedím na vozíku bez možnosti nejakým iným spôsobom si oddýchnuť, považujem za svoju povinnosť vyjadriť sa práve k tomuto návrhu zákona. Pardon (rečníčka si odkašľala).
Hneď na začiatok musím povedať, že podporujem tento návrh a vítam iniciatívu vrátiť obsah zákona k jeho pôvodnej filozofii, a to pomoci a kompenzáciám dôsledkom ťažkého zdravotného postihnutia. Podstatné je pritom to, že zákon má podporiť sociálne začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. Súčasné znenie zákona, ktoré má za úlohu pomáhať, síce menuje 14 druhov peňažných príspevkov na kompenzáciu, ale ak si paragraf po paragrafe rozmeníme na drobné, tak zistíme, že stále väčší obsah v jednotlivých paragrafoch je venovaný tomu, ako nepomáhať a za akých podmienok príspevok neposkytnúť.
O to viac ma teší tento návrh zákona, ktorý je zameraný na sprístupnenie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla aj pre osoby, ktoré majú onkologické ochorenia s nedostatkom imunity v dôsledku liečby. Z návrhu zákona automaticky nevyplýva, ako tu už bolo spomenuté, že takáto úprava musí znamenať nárok na poskytnutie príspevku na kúpu tohto vozidla. Ide tu presne o to, o čom som hovorila pred chvíľou.
Záleží od zdravotného stavu žiadateľa príspevku, ktorý môže priamo vyžadovať individuálnu formu prepravy. Pritom nepôjde o žiadny precedens, pretože z presne rovnakého dôvodu sa do zákona od 1. januára t. r. dostali ľudia s cystickou fibrózou. Naopak, v niektorých prípadoch, ako to už bolo tiež spomenuté, iný spôsob prepravy, napríklad verejnou dopravou alebo sanitkou, môže byť dokonca život ohrozujúci, kedy v prípade, že človek trpí nedostatočnou imunitou a dlhšie sa nachádza v kolektíve anonymných ľudí, mám na mysli napríklad verejnú dopravu, nehovoriac o chorých ľuďoch v sanitke, je riziko nadobudnutia komplikácií oveľa vyššie. No v súčasnosti nárok na príspevok môže mať iba osoba, ktorá navštevuje školu, chodí do zamestnania alebo je jej poskytnutá presne špecifikovaná sociálna služba v zákonom určených frekvenciách. Žiadny záujem o skutočnú potrebu osoby o toto vozidlo.
Nemôžem si pomôcť, ale pri takto nastavených pravidlách mi napadnú slová Platona, ktorý bol presvedčený, že chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Nemala by sa naša spoločnosť nachádzať ďalej? Veď aj zdravý človek začne chradnúť a opúšťať sa, pokiaľ nemá dostatok podnetov. Auto v rodinách, kde je člen rodiny s postihnutím, predstavuje veľké uľahčenie životnej situácie. Hovorím aj o rodinách, ktoré tvoria často len deti s matkami, ktoré sú poberateľky peňažného príspevku na opatrovanie a ostali v tejto situácii samé. Buď ako vdovy, alebo jednoducho otec dieťaťa rodinu opustil. Tieto matky na výber nemajú, deti do autobusu nenaložia, tak 365 dní v roku sedia doma.
Keď sa pozrieme na štatistiky, koľko príspevkov bolo vyplatených za posledných päť, šesť rokov na kúpu motorového vozidla, zistíme, že celková suma príspevkov je konštantná, ak nie mierne klesajúca. Z toho vyplýva, že príspevky sa poskytujú len do tej miery, do akej s tým počíta rozpočet, pričom výška týchto príspevkov sa odhadnúť nedá. My nevieme, koľko ľudí bude v nasledujúcom roku na tento príspevok odkázaných. Pri tvorbe rozpočtu sa so sumou kalkulovať presne nedá a špeciálne aj táto časť rozpočtu by mala byť do istej miery flexibilná. Preto sa domnievam, že faktor rozpočtu je na prvom mieste aj v tomto prípade a až niekde na konci je skutočná potreba pomoci.
Nemôžem nespomenúť i fakt, že paragraf na poskytnutie príspevku na osobné motorové vozidlo obsahuje aj ďalšie obmedzenia, ktoré, si dovolím tvrdiť, zaváňajú diskrimináciou na základe veku. Citujem § 34 ods. 3 zákona o kompenzáciách: "Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku." Skutočnosť je taká, že už v 60-tke sa tieto príspevky schvaľujú veľmi ťažko.
Výrazným nedostatkom pôvodného zákona je aj prepojenie príspevku na kúpu motorového vozidla a priznávanie parkovacieho preukazu. Aj ten tu už bol spomínaný. Obidve možnosti kompenzácie sa priznávajú na základe odkázanosti na individuálnu prepravu a to je často problém. Jednoducho naše úrady sa asi boja, že zrazu budú musieť obidve kompenzácie osobe odkázanej na pomoc dať. Akonáhle totiž úrad prizná, že osoba je odkázaná na individuálnu prepravu, je možné túto kompenzovať aj parkovacím preukazom, aj príspevkom na kúpu osobného motorového vozidla. Treba tieto dve kompenzácie od seba oddeliť, pretože nie vždy spolu súvisia.
Priznanie parkovacieho preukazu, tak ako to už bolo povedané, úrad nič nestojí. Napriek tomu majú práve s týmto, s touto kompenzáciou, úrady problém ju priznávať. Hlavne, že veľmi ľahko sa k parkovaciemu preukazu dostávajú tí, ktorí ho nepotrebujú. Ani som netušila, keď som si pripravovala tento môj príhovor, že hneď, nebudem musieť ani chodiť po príklad ďaleko a hneď ráno dneska prvé, čo som otvorila, našla na Facebooku takýto zúfalý odkaz: "Druhý pokus o vydanie parkovacieho preukazu nevyšiel. Už nedokážem ani na nohách stáť. Rany mi tečú, mokvajú a každý krok neskutočne bolí. Už nevychádzam z domu pre obmedzujúce bolesti. Ďalší pokus v roku 2022." Myslíte si, že toto je ľudské?
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti podporujem prijatie tohto návrhu novelizácie zákona o kompenzáciách, keďže odstráni aspoň jednu z mnohých prekážok na ceste k získaniu príspevku. A zároveň si myslím, že dozrel čas zamyslieť sa nad rozsiahlejšou úpravou tohto právneho predpisu, ktorý by sledoval predovšetkým potreby rodín a jednotlivcov s postihnutím.
Ďakujem.

Som veľmi rád, Silvia, za tvoje osobné svedectvo a o to radšej, že túto schôdzu momentálne vedie podpredseda Andrej Hrnčiar, ktorý tu arogantne hovoril, že to bolo úplne normálne a že my ako opozícia sme predložili návrh na skrátené legislatívne, či na mimoriadnu schôdzu za odvolanie Richtera tak, že oni ju museli vyhlásiť o štvrtej hodine, štvrtok, proti noci, a to je úplne normálne. Však vlastne sme za to platené, vy ženy, aj my ostatní, že tu sme boli a v podstate sme nútení byť 30 hodín v kuse s hodinovou prestávkou. Som veľmi rád a o to viac je to pohoršujúce, toto jeho správanie, aj kapitána Danka, ktorý o tom rozhodol, že takto budeme rokovať proti noci, lebo keď sa pozrieme na teba, potrebuješ omnoho viac starostlivosť. Ten komfort je úplne iný ako my, ktorí slobodne si môžeme odísť hocikedy na vécko, kedy chceme odbehnúť, ísť pospať a podobne. Ale nútiť teba byť 30 hodín tu na vozíčku a ešte sa arogantne pri tom smiať a tváriť sa, však ste za to platení, aj druhí ľudia robia v noci, to dokážu naozaj bezcitní ľudia. Takže som veľmi rád, že si bola osobným svedkom toho, že čo títo ľudia dokážu.

Chcem sa veľmi pekne poďakovať pani poslankyni Shahzad, pretože nikto asi nepochybuje o tom, že skutočne rozumie systému kompenzácií a hlavne tej realite, ktorá sa odohráva na úradoch. Má s tým osobné skúsenosti a majú s tým skúsenosti ľudia z jej okolia s ťažkým zdravotným postihnutím. Som veľmi vďačná, že teda podporuje tento návrh. A áno, ja netvrdím, že ja idem teraz vylepšiť celý zákon. Ten by si naozaj vyžiadal až taký revolučný prístup, ale viete, tak dnes pán minister práce obhájil to, že si ešte chvíľu posedí vo svojej funkcii, vo svojom kresle, a má si čo žehliť, si myslím po dnešku, napríklad na verejnosti. A toto by mohol byť taký fajn štart, že by skutočne prerobil tento zákon taký potrebný pre tých najzraniteľnejších, a tými sú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím. Takže ešte raz vám ďakujem, pani poslankyňa, aj za vašu podporu.

Ďakujem za slovo. Podľa mňa je to veľmi dobrý návrh. Ja osobne poznám konkrétne prípady. Absolútne sa stotožňujem aj s tým, že onkologický pacient v priebehu liečby musí byť stopercentne chránený. Musí byť chránená jeho imunita a vieme, že na Slovensku žije množstvo sociálne slabých rodín, kde sa niekto potýka alebo teda člen takejto rodiny sa potýka s ťažkou chorobou. A títo ľudia nemajú inú možnosť prepravy a skutočne sú odkázaní na to, aby chodili hromadnou dopravou.
A preto otázka znie, kto prepravu zabezpečí, kde sa na to zoberú finančné zdroje a či každá sociálne slabá rodina dostane podporu na kúpu osobného motorového vozidla. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja si myslím, že je problém v odkázanosti na individuálnu prepravu. Je potrebné naozaj prehodnotiť diagnózy v tomto zmysle, lebo pribúda nám nových diagnóz, ktoré v minulosti sme nepoznali. Autoimúnne rôzne ochorenia, ktoré spôsobujú to, že nemôžte cestovať v hromadnej doprave, ale aj poruchy správania, vychádzajúce z diagnóz, ktoré konkrétne deti majú. A mnohokrát aj v našom zariadení sa stáva, že im neschvália teda odkázanosť na individuálnu prepravu, a tie deti majú tak silné poruchy správania, že keď sa dostávajú do verejnej dopravy, tak tam kričia a v podstate to odraďuje tých rodičov vôbec chodiť do nejakej ambulantnej služby. Tým pádom sú vždy zatvorení doma a to dieťa chradne aj rozvojovo, aj tá rodina je vlastne z toho veľmi unavená.
Každopádne chcem podporiť tie onkologické ochorenia. Aj my sme mali chlapca, ktorý teda s touto diagnózou nebol odkázaný na individuálnu prepravu a bol s tým problém, mal rakovinu kostí. Ale v podstate, keď bol mobilný a vedel chodiť, tak povedali, že teda je možné, aby šiel na hromadnej doprave, čo, samozrejme, to ho odstrihlo vlastne aj od vzdelávania ako takého a potom bolo zabezpečené individuálne, čo myslím si, že nie je správne, nech to dieťa, ak môže, nech bude v kolektíve, v akom je. Ďakujem.

Pre mňa je prirodzené, že sa tejto téme venujem. Sama som na rôzne kompenzácie odkázaná a som vďačná, že sa tu stále nájde dostatok ľudí, ktorí, ktorí ma v tom nenechávajú samú. A čím viac nás bude, tým to bude pre všetkých jednoduchšie. Nielen pre tie osoby so zdravotným postihnutím a nielen pre tie rodiny, ale aj pre vás, ktorí tú pomoc nepotrebujete a ktorí ju jedného dňa možno potrebovať budete a nikdy neviete, kedy ten deň nastane. A preto som rada, že sa do tejto diskusie zapojila aj pani Šimkovičová, a verím, že nabudúce sa do tejto diskusie zapoja aj ďalšie strany.