18. schôdza

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán kolega, dá sa súhlasiť s tou prvou časťou vášho prejavu, že naozaj Alexander Dubček bol veľká osobnosť slovenských dejín, ale nemôžem súhlasiť s tým, čo ste povedali, že už sme raz ako koalícia skúšku nezložili. Ja sa vrátim troška do histórie. Tu v tomto parlamente práve súčasná koalícia chcela pomenovať buď ulicu, alebo niečo po Alexandrovi Dubčekovi a, bohužiaľ, vtedy sa zdvihla obrovská rozprava, nevôľa práve kolegov z SDKÚ, a teda došlo k pomenovaniu tohoto námestia ako Námestia Alexandra Dubčeka. No, veď všetci vieme, aké je to námestie, ale teda urobil sa akýsi kompromis. Napriek tomu, že viac si vtedy uctili Alexandra Dubčeka napríklad v Taliansku, v Bologni dostal čestný doktorát a ja som bol na pomenovaní ulice v Ríme po Alexandrovi Dubčekovi. Bola to škoda, že tu v tomto parlamente sa veľmi kriticky a veľmi, poviem, až zle vyjadrovali o osobe pána Alexandra Dubčeka. Tak je dobré, že teraz tá atmosféra je úplne iná, ale nebolo by to správne, aby sme zneužívali postavu na nejaké politikárčenie. Ale ja nemôžem súhlasiť s tým, že súčasná koalície nezložila nejakú skúšku. My sme si ho uctili a vtedy došlo k pomenovaniu, ja netvrdím, že to je nejaké veľké námestie, ale vtedy to bol akýsi kompromis nemožného s možným.
Ďakujem.

Pán poslanec Fecko.

Ďakujem pekne.
Pán kolega, ja sa dotknem jednej tvojej vety, ktorú si povedal, že k historickým dátumom a dejinným udalostiam by sme mali mať nejakú úctu a neprekrúcať ich. Stopercentne s tým súhlasím a chcel by som upozorniť aj vedenie Národnej rady, je tu pán Bugár, tlmočte to aj pánovi Dankovi, keď ma počuje, že v priestoroch Národnej rady, kde máme tlačovú miestnosť, máme stále banery vývoja našej republiky, ako to išlo. Viete, aký historický moment tam chýba? Chýba november ´89, chýba november ´89, upozorňoval som to všetkých predsedov ústne, áno, nie písomne, malo to byť asi aj písomne. Ústne som upozornil všetkých predsedov, odkedy som v parlamente, aby aj tento baner – rok 1989, 17. november – bol tam, dodneska tam neni. Takže to je u mňa to prekrúcanie tej histórie, ktorú my momentálne žijeme. Nie som historikom, veď vy by ste sa o to mali oprieť v prvom rade, historici, ktorí ste poslanci v parlamente a prejsť si, čo tu všecko čo tu máme a nemáme. Takže to len taká pripomienka. A budem stále sa biť za tých ľudí, ktorí sa spravodlivo a čestne stavajú ku všetkým udalostiam, ktoré im život prinášal v danej dobe, kedy mali povedať, že áno, to je spravodlivé a to neni nespravodlivé.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Grendel.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Budaj, povedali ste, že oceňujete, že koalícia sa hlási k Alexandrovi Dubčekovi, no keď sa pozrieme na ten návrh, tak sú pod ním podpísaní iba poslanci za stranu SMER, takže by ma celkom zaujímalo, či by s takýmto návrhom prišli aj v prípade, že by ostatné prezidentské voľby vyhral Robert Fico. Či by ste navrhovali, aby vláda mala svoju štátnu cenu pre osobnosti a či to nie je len vyvrcholením toho konfliktu, ktorý tu vznikol pri posledných štátnych vyznamenaniach. A potom by ma zaujímalo, že ako budú tieto preteky o štátnych vyznamenaniach medzi ústavnými činiteľmi pokračovať, že či keď tento návrh prejde, tak či aj SNS navrhne napríklad štátnu cenu Andreja Hlinku alebo MOST – HÍD štátnu cenu, ja neviem, Sándora Petöfiho alebo kohokoľvek. (Reakcie z pléna.)

Pán poslanec Budaj, nech sa páči, môžete reagovať na faktické poznámky.

Ďakujem. Ja hlavne sa chcem ospravedlniť pánovi Hrnkovi, že som uviedol zle funkciu, prepáčte. (Reakcia z pléna.) No veď nič, nič v zlom, horšie by bolo, keby som vám nižšiu funkciu uviedol, to by človeka naštvalo.
Pán Čaplovič ma počúval a ako skúsený politik reagoval na niečo úplne iné, na to, čo som nehovoril, ale zase povedal zaujímavú informáciu, čo si veľmi cením. A verte, že ja by som bol podporil takéto pozdvihnutie Alexandra Dubčeka, lebo som ho dobre osobne poznal a viem, prečo si ho vážim. To, že tu boli takí zlostní nacionalisti, že išli aj proti postave Alexandra Dubčeka, je dôležité svedectvo tej doby a verme, že už vytriezveli. Máte ich v koalícii, tak môžte si to odskúšať.
V každom prípade poučenie z krízového vývoja je, reagujem teraz na pána Jarjabka, poučenie z krízového vývoja je kľúčovou otázkou normalizácie a okupácie, kľúčovým príbehom Alexandra Dubčeka. Jeho cena a ani jeho námestie nesúvisí s tým, že bol niekedy prvým tajomníkom slovenskej KSS, ani nesúvisí s inými príbehmi. Súvisí len s jeho postojom k demokratizácii režimu, trestami, ktoré za to prežil, a potom obnovením jeho politickej dráhy. Toto je hádam to, alebo vy pripomínate iného Dubčeka z 50. rokov? Nie, nie je to tak. Pripomínate tohoto Dubčeka, ktorého pozná celý svet a ten Dubček je spojený... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Krajniak. Nech sa páči.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, osoba Alexandra Dubčeka je významnou postavou moderných slovenských dejín, ale určite by som to neformuloval tak, že je to, tak ako tu kolegovia povedali, najvýznamnejší alebo najdôležitejší politik našich moderných dejín, a pokúsim sa povedať aj prečo.
Alexander Dubček bol kontraverzným politikom, ktorý robil aj veci, ktoré nie sú také, ktoré by sa dali označiť, že dajme ich na piedestál toho, čo si predstavujeme, ako sa najvyšší činiteľ alebo osobnosť národa má správať. Skúsim ich pripomenúť. Päťdesiate roky. V 50. rokoch bol Alexander Dubček popredným funkcionárom komunistickej strany, ktorý sa v trenčianskom regióne zasadil o to, že teda veľa ľudí bolo nespravodlivo potrestaných, stíhaných za svoje názory, za svoje predstavy o tom, ako sa má realizovať politika v štáte. To je fakt, ktorý nemôžme z jeho života vyškrtnúť.
Po druhé, po okupácii 21. augusta 1968 Alexander Dubček podpísal kapitulačné protokoly v Moskve. To je takisto fakt, ktorý sa z jeho života nedá vyškrtnúť. Dal nádej veľa ľuďom po tom, čo sa vrátil z Moskvy, po tom, ako ho z Moskvy prepustili, a povedal, že obrodný proces bude pokračovať ďalej. Tým dal ľuďom falošnú nádej, že to ešte nemusí byť také zlé. V apríli 1969, čiže trištvrte roka potom alebo pol roka potom sa dobrovoľne vzdal funkcie šéfa komunistickej strany, načo bol inštalovaný Gustáv Husák a pomohol tým spustiť proces normalizácie, pretože ľudia si povedali, no, keď to urobil Saša dobrovoľne, tak asi to nebude až také zlé, ten Husák to uhrá.
V auguste 1969, v tom čase ako predseda Federálneho zhromaždenia, znovu participoval na tom, že Federálne zhromaždenie prijalo tzv. obuškové zákony, na základe ktorých mlátili príslušníci bezpečnostných zložiek tých ľudí, ktorí sa ho na námestiach zastávali a ktorí volali na jeho slávu. Ale ešte aj po tomto všetkom, keď si strana povedala, že aj na tom poste predsedu Federálneho zhromaždenia je to nepríjemné, tak poslušne odišiel za veľvyslanca do Turecka, to znamená do exilu. A keď sa strana po roku rozhodla, v roku 1970, že á, ani to nie je dobré, aby bol veľvyslancom niekde vo vyhnanstve v Turecku, tak sa poslušne vrátil domov a 20 rokov mlčal. Mlčal.
Alexander Dubček bol ovplyvnený geopolitickou situáciou vo svete natoľko a tým zážitkom v auguste 1968, že on na rozdiel od mnohých iných, napríklad aj Jána Budaja, ktorí verili, že sa treba nejako pričiniť o to, aby ten komunistický režim padol, že treba niečo robiť, treba vzdorovať, on čakal, kým ho rehabilituje Moskva. Pretože po skúsenosti so šesťdesiatym ôsmym neveril, že bez rehabilitácie v Moskve bude môcť normálnym spôsobom pôsobiť ďalej vo verejnom živote a v politike a že sa vôbec niečo dá zmeniť. No mýlil sa, mýlil sa, ako sa ukázalo, veľmi sa mýlil. Toto treba povedať, aby boli zaznamenané fakty, lebo aj toto sa stalo.
A teraz prejdem k ďalšej veci. A teraz ešte, keď sa bavíme o tej významnosti alebo nevýznamnosti v našich moderných dejinách, nemal by byť pre nás väčšou inšpiráciou taký Milan Rastislav Štefánik, ktorý bol ochotný bojovať za to, aby sme získali slobodu? Lebo on reálne bojoval na francúzskom fronte, na talianskom fronte, na ruskom fronte. Nie je toto niečo také, že čo potrebujeme oceniť? Tým neznižujem Alexandra Dubčeka, iba hovorím, že máme tu aj osobnosti, ktoré ešte v kritických situáciách prejavili, povedal by som, väčšie odhodlanie naozaj nasadiť aj svoj život.
Keď sa bavíme, čo tento národ potrebuje vyzdvihnúť, nie je pre nás príkladom generál Golian, ktorý v čase úplne analogickej, 29... (Reakcia z pléna.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko!

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Pán Hrnko, vy...

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko, môžte potom vystúpiť. (Výkriky z pléna.)

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Jaj, poďte, poďte sa porozprávať, pán Hrnko. Nevykrikujte tu jak baba na trhu!

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Krajniak, berie vám zbytočne čas, takže...

Krajniak, Milan poslanec NR SR
Neberie, ja som, ja som schopný svoje myšlienky formulovať rýchlo.
Generál Golian v tej istej situácii ako Alexander Dubček akurát v oveľa nižšej funkcii podplukovníka, provianťáka, nemecký Wehrmacht začal obsadzovať Slovensko rovnako ako v tom ´68., ale Dubček bol šéfom štátu, mal pod kontrolou armádu, moc. Čo mal generál Golian? Napriek tomu vydal rozkaz: Klaďte odpor! Vďaka tomu sa naše dejiny nepodobajú na tie dejiny české, ktoré pri Bielej hore si naposledy vystrelili, v 1840. nemali ani naše dobrovoľnícke výpravy, v 1938. Mníchov, v 1968. nič, ale my sme sa postavili so zbraňou v ruke vtedy, keď cudzia armáda začala obsadzovať naše územie. Nie je náhodou ten generál Golian taký, ktorého by tiež bolo treba za toto oceniť a postaviť na piedestál? Ale napriek tomu; toto som chcel povedať, aby to bolo zaznamenané.
Ale napriek tomu si myslím, že Alexander Dubček je pozitívnou postavou našich dejín a pokúsim sa povedať prečo. Alexander Dubček je ľuďmi vnímaný ako symbol – a oprávnene – človeka, ktorý mal rád ľudí, chcel im pomôcť, nekradol, neobohacoval sa, je pre nich príkladom človeka, že na čele štátu môže byť aj niekto, kto proste nie je nejaká politická skorumpovaná krysa. Alexander Dubček je symbolom a dôkazom toho, že politika sa dá robiť aj takým spôsobom, že v ňu ľudia môžu veriť, že sa v nej môžu diať pozitívne veci. A v tom ´68. sa diali pozitívne veci pod vedením Alexandra Dubčeka. Naozaj to bolo obdobie rozvoja, rozmachu až do okupácie, kedy ľudia cítili, že sa proste majú lepšie, majú viacej slobody, sú dôstojnejší, môžu si otvorene povedať svoj názor, otvorili sa nejaké životné perspektívy, svet nás vnímal. Aj toto je Alexander Dubček.
A po ´89.; chcem povedať ešte jednu vec. Ja si po ´89. Alexandra Dubčeka vážim za to, že napriek tomu, že jeho politické názory sú odlišné od mojich, niekoľkokrát som ako mladý študent dokonca osobne zažil situácie, kde bol, ako sa to už politikom stáva, postavený pred dav ľudí, ktorí mu nadávali, opľúvali ho kvôli jeho názorom, nazvime to federalistickým? A on nebol sráč. On sa tým ľuďom postavil a trval na svojich názoroch a pokojne a proste dokázal ich zvládnuť a ukľudniť ich. Toto je tiež princíp, ktorý treba oceniť. Že za svojimi názormi si treba stáť, aj keď sú v tom danom momente alebo v tom danom čase v menšine.
Takže ja si myslím, že Alexander Dubček je pozitívnou postavou našich dejín, myslím si, že je v poriadku, pokiaľ; a mne nevadí, že to bude vláda, nech vláda udeľuje štátnu cenu, veď aj vláda má právo; alebo povedal by som nejakým spôsobom oceniť ľudí, o ktorých je presvedčená, že si to zaslúžia, ale chcel som pri tejto diskusii ukázať tú postavu Alexandra Dubčeka vcelku.
A teraz chcem povedať toto. Prečo je takou, takým tým symbolom Slovenska? No nie sme aj my všetci občas slabí, občas robíme chyby? Ďakujem. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami piati. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických.
Pán poslanec Hrnko.