18. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k návrhu zákona poslancov Národnej rady Slovenskej republiky pánov poslancov Jarjabka, Čaploviča, Petráka a Číža na vydanie zákona o Štátnej cene Alexandra Dubčeka, ktorý máme pod tlačou č. 597. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: ústavnoprávny výbor, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá a odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 31. augusta 2017 a gestorský výbor do 5. septembra 2017.
Vážený pán predsedajúci, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Vážení predkladatelia, dámy a páni, s potešením konštatujem, že koalícia vníma osobu Alexandra Dubčeka nie ako nepriateľa. Tento dojem, že ho vníma ako nepriateľa, totiž vzbudila celkom nedávno, pred pol rokom, keď odmietla zákon o pamätných dňoch 21. augusta a 21. júla, kedy bol odsun okupačných vojsk z územia bývalej ČSFR.
Tento čin, že ste odmietli pripomenúť 21. august, však celkom nezhojí cena udeľovaná na 1. mája, teda medzi nami v celkom inom kontexte. Napriek starorežimnému príhovoru kolegu Jarjabku o vymoženostiach práce ma nepresvedčil teda v ničom o súvise medzi Alexandrom Dubčekom a 1. májom, ak nemáme hovoriť o tom, že stával na tribúnach ako komunistický predstaviteľ. To ale nebola pointa jeho životného príbehu. Pointou a dôvodom, prečo ho slovenský národ – a aj český – považoval za svojho hrdinu, bol 21. august a to, že Alexander Dubček zosobňoval postavu, ktorá sa postavila proti ruským, resp. sovietskym okupantom. Nepridal sa k robotnícko-roľníckej vláde a hoci potom normalizácia zomlela v istom zmysle a ponížila aj jeho, dočkal sa satisfakcie a vyhnania Červenej armády, okupačných vojsk z územia československej federácie.
Veľmi ochotne beriem, že SMER ako strana, ktorá sa formálne hlási k ľavici, sa chce ozdobiť udeľovaním ceny Alexandra Dubčeka. A nakoniec ma netrápi ani to, či ju budete udeľovať na Vianoce alebo 1. mája. Zaujíma ma ale znovu, či vy máte nejaký strach pred pripomínaním toho tragického momentu, ktorý Dubčeka stvoril a ktorý do istej miery stvoril aj tichý odpor obyvateľstva, ktorý sa potom prejavil v roku ´89 a vďaka ktorému sa pridali masy k ľuďom, ktorí boli odporcami bývalého režimu a napokon tento bývalý režim musel ustúpiť. Podporíte alebo nepodporíte symbolické gesto, aby sa stal pamätným dňom, pripomínanie tejto temnej noci, ktorej hlavnou postavou a v tomto prípade pozitívnou postavou jednoznačne bol Alexander Dubček? A potom toho svetlého dňa, kedy sa obnovila zvrchovanosť tohoto štátu a okupačné vojská, ktoré sme sem v tú noc z 20., z 20. na 21. augusta nepozývali, boli nútené síce neochotne, ale napokon odísť.
Tento príbeh poníženia jednej stredoeurópskej republiky a potom dožadovanie sa odchodu okupačných vojsk a napokon dosiahnutie odchodu veľmoci, vojsk jednej z veľmocí z územia nášho štátu je príbehom, ktorý, samozrejme, bez ohľadu na vôľu SMER-u, ak teda SMER sa cíti kontinuitou normalizačného režimu, to uvidíme. Bez ohľadu na vašu vôľu bude v dejinách slovenského národa, Slovenskej republiky, tak isto ako aj Českej republiky, bude to jednoducho v dejinách celého sveta. Obrázky tankov s bielym pásom, obrázky Alexandra Dubčeka obleteli celý svet a v tých chvíľach sa Alexander Dubček stal svetovou celebritou. Nie 1. mája, dámy a páni, v tých chvíľach 21. augusta. A my sami sme mu pomohli, aby sa dočkal a dočkal aj toho, že táto kliatba bude sňatá, ukončená.
Preto apelujem na predkladateľa, aby zákon o týchto pamätných dňoch podporili na tejto istej schôdzi a budete mať možnosť upratať túto nepríjemnú udalosť, že ste odmietli, odmietli ste uznať pripomínanie týchto dvoch dátumov a zachovali ste sa, ako by sa zachoval Husákov normalizačný režim, keby chcel brániť svoj výklad o bratskej pomoci. Áno, dneska sú aj v Rusku sily, ktoré opakujú tento výklad. Vy svojím hlasovaním, teda pripomínam to už dopredu, si vyberiete, ku ktorým silám sa hlásite. K silám, ktoré nás chcú ešte druhý raz ponížiť a rozprávať o tom, že to bola bratská pomoc, k silám normalizácie, ktorí to vtedy rozprávali a preverovali Alexandra Dubčeka a urobili z neho domáceho väzňa a disidenta č. 1 na vyše 20 rokov, zvalcovali jeho generáciu, vylúčili a vyškrtli zo strany státisíce ľudí len zato, že odmietali sa zlomiť morálne a povedať, že okupácia je bratská pomoc. A keď vy dnes poviete, že je to bezvýznamný dátum, tak môžte potom vešať vyznamenania Alexandra Dubčeka, koľko budete chcieť. Vždy sa nájdu hlasy – a ja budem medzi nimi, ktorý vám bude pripomínať, že ak to odmietnete, budete pokračovaním normalizačného režimu, lebo preňho tie dátumy boli neprijateľné. Vešať potom vyznamenania 1. mája je len kamufláž, ktorým by ste chceli toto odmietnutie zakryť.
Kľudne ste mohli ten návrh prevziať a stať sa sami ako, ako Robert Fico už v jednom prípade urobil, iniciátorom, berieme veci do vlastných rúk, nikto by nenamietal. Verte, že 21. august je napriek vašej neochote v pamäti národa a je pamätným dňom pre každého z nás, čo to zažil. Aj pre vás, pán Čaplovič, ste historik. Ako ste mohli mlčať, keď sa takáto vec neurobila? U pána Hrnka sa nečudujem. On je historik humorista. Ale normálne seriózny historik... (Reakcia z pléna.) No tak keď sa smeje do môjho prejavu takým tónom... (Reakcia z pléna.) Áno? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
No tak, páni poslanci, páni poslanci!

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Pánovi Hrnkovi je okupácia na smiech, ako mi teraz zvestoval. Nech sa páči, pán Hrnko, povedzte svoju verziu okupácie, akú len chcete, ako bývalý predseda závodného výboru strany ste sa ju naučili zrejme naspamäť. (Reakcia z pléna.) Nech sa páči.
Ešte raz, vyznamenávanie cenou Alexandra Dubčeka vcelku vítam a domnievam sa, že ani opozícia nemá problém, ak sa chce vláda, nakoniec bude to udeľovať ona, ozdobiť menom Alexandra Dubčeka. Ako som už povedal, je síce absurdné, že nie 21. augusta, ale v poriadku, je to vaša panská vôľa, urobíte si svoj dátum. Podstatné je, ako sa staviate k otázke, kľúčovej otázke normalizácie, a to bol postoj k okupačným vojskám, na tejto otázke sa robili previerky. Už raz ste tú skúšku nezložili, bol by som veľmi rád, keby sme mohli zahlasovať aj za jeden, aj za druhé gesto, obidvaja, obidva sú to len gestá, ale dôležité gestá, ktoré by mali symbolizovať ukončenie otázok o tom, či normalizácia a bratská pomoc ešte stále platia a poučenie z krízového vývoja alebo v tejto snemovni je jasno o tejto etape dejín. To je všetko, čo som chvel povedať. (Potlesk.)

Ďakujem. Prečo mi stále viac a viac pripomínate jedného pána, ktorý sa volal Vyšinský? Jednak chcete súdiť, vešať aj zavierať, aj obžalovať v jednej hromade a takýmto istým prístupom sa správate aj k dejinám. Každý, kto tu sedí, každý občan v tejto Slovenskej republike vie, že Alexander Dubček je spojený s myšlienkou socializmu s ľudskou tvárou, tá, ktorá bola prijatá na januárovom a májovom pléne ÚV KSČ.
A viete, keď niekto moralizuje a podpíše záväzok ŠTB a moralizuje druhému, nebol som predseda žiadnej závodnej organizácie, to ste si vymysleli práve teraz. Bol som v komunistickej strane ako mnohí iní, ale nehanbím sa za to, čo som robil v minulosti, lebo vždy som bol čestný. A nechodil som kade-tade nadávať a udávať.
Ďakujem.

Ja pri tejto príležitosti si dovolím odmietnuť ideologizovanie tohto problému. Úcta k práci a ľudia, ktorí v práci dačo dokázali, si zaslúžia takúto štátnu cenu aj v deň Sviatku práce, ktorý si uctieva dokonca pápež a mnohé osobnosti vo svete. Chcel by som preto povedať jeden príbeh, keď som bol v roku 1996 ako podpredseda Slovenskej akadémie vied v Spojených štátoch amerických, s terajším veľvyslancom Branislavom Lichardusom sme navštívili Kongres a tam bol daný návrh od kongresmanov, nehľadiac na to, či sú to republikáni, či demokrati, aby busta Alexandra Dubčeka bola umiestnená priamo v Kapitole. A zdvihla sa vlna, že to nie je možné, najmä zo strany Matice slovenskej na Slovensku a niektorých tzv. matičiarov v Spojených štátoch amerických. I napriek tomu škoda, že tam mohol byť aj Alexander Dubček, ako je tam teraz Václav Havel. Nakoniec sa podarilo s pánom Baníkom, dnes už nebohým sochárom, vytvoriť jeho bustu a umiestniť ju na miesto Wilson Woodrow center vo Washingtone.
Ale vidíte, čo znamená, ak sa tieto veci ideologizujú, pretože Alexander Dubček si zaslúžil byť aj v samotnom Kapitole a tá šanca generácie 46, ako bol vtedajší prezident Clinton a ďalší, ktorí ho poznali z tohto obdobia, si zaslúžila aj túto bustu, ale vďaka ideologizácii aj zo strany Slovenska, najmä Matice slovenskej, sa to neuskutočnilo. Preto odmietam ideologizáciu a hovorím o tom, že táto štátna cena s menom Alexandra Dubčeka si zaslúži byť udeľovaná aj na 1. mája, pretože je to oslava práce a ľudí práce... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo.
Pán poslanec Budaj, ja by som naozaj nechcel, aby sme sa dostali do konfrontačného tónu v rámci tohto predkladaného návrhu, preto lebo tu naozaj ide o všetko možné, len nie o konfrontáciu. Toto skutočne nie je, ja som to na začiatku povedal, toto nie je proti nikomu, to je za niekoho. Zdá sa mi to trošku z vašej strany, nehnevajte sa, politicky nekorektné, lebo to je zneužívanie tohto návrhu zákona v rámci témy, s ktorou tento zákon skutočne, ak prejde, alebo tento návrh zákona nemá naozaj nič spoločného. Nezdá sa mi to celkom korektné tuná spomínať pomaly stredovek a neviem čo všetko ešte.
Meno Alexandra Dubčeka my všetci vnímame a som rád, že aj vy, ako meno jedného v podstate najväčšieho politika slovenských dejín, novodobých slovenských dejín. A 1. máj jednoducho z toho dôvodu, že ako dajme už preč tú ideologizáciu minulého režimu, proste 1. máj je Sviatok práce. Nič viac a nič menej. A preto tento návrh hovorí o 1. máji a nie o 21. auguste, preto lebo hovoríme o práci. Keď budeme hovoriť o iných veciach v súvislosti s našou históriou, určite budeme hovoriť aj o 21. auguste, ale hovorím, tieto veci nespájajme, lebo naozaj nemajú nič spoločného a je to oslavou, aj tento návrh, je oslava práce, nič viac a nič menej.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán kolega, dá sa súhlasiť s tou prvou časťou vášho prejavu, že naozaj Alexander Dubček bol veľká osobnosť slovenských dejín, ale nemôžem súhlasiť s tým, čo ste povedali, že už sme raz ako koalícia skúšku nezložili. Ja sa vrátim troška do histórie. Tu v tomto parlamente práve súčasná koalícia chcela pomenovať buď ulicu, alebo niečo po Alexandrovi Dubčekovi a, bohužiaľ, vtedy sa zdvihla obrovská rozprava, nevôľa práve kolegov z SDKÚ, a teda došlo k pomenovaniu tohoto námestia ako Námestia Alexandra Dubčeka. No, veď všetci vieme, aké je to námestie, ale teda urobil sa akýsi kompromis. Napriek tomu, že viac si vtedy uctili Alexandra Dubčeka napríklad v Taliansku, v Bologni dostal čestný doktorát a ja som bol na pomenovaní ulice v Ríme po Alexandrovi Dubčekovi. Bola to škoda, že tu v tomto parlamente sa veľmi kriticky a veľmi, poviem, až zle vyjadrovali o osobe pána Alexandra Dubčeka. Tak je dobré, že teraz tá atmosféra je úplne iná, ale nebolo by to správne, aby sme zneužívali postavu na nejaké politikárčenie. Ale ja nemôžem súhlasiť s tým, že súčasná koalície nezložila nejakú skúšku. My sme si ho uctili a vtedy došlo k pomenovaniu, ja netvrdím, že to je nejaké veľké námestie, ale vtedy to bol akýsi kompromis nemožného s možným.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Pán kolega, ja sa dotknem jednej tvojej vety, ktorú si povedal, že k historickým dátumom a dejinným udalostiam by sme mali mať nejakú úctu a neprekrúcať ich. Stopercentne s tým súhlasím a chcel by som upozorniť aj vedenie Národnej rady, je tu pán Bugár, tlmočte to aj pánovi Dankovi, keď ma počuje, že v priestoroch Národnej rady, kde máme tlačovú miestnosť, máme stále banery vývoja našej republiky, ako to išlo. Viete, aký historický moment tam chýba? Chýba november ´89, chýba november ´89, upozorňoval som to všetkých predsedov ústne, áno, nie písomne, malo to byť asi aj písomne. Ústne som upozornil všetkých predsedov, odkedy som v parlamente, aby aj tento baner – rok 1989, 17. november – bol tam, dodneska tam neni. Takže to je u mňa to prekrúcanie tej histórie, ktorú my momentálne žijeme. Nie som historikom, veď vy by ste sa o to mali oprieť v prvom rade, historici, ktorí ste poslanci v parlamente a prejsť si, čo tu všecko čo tu máme a nemáme. Takže to len taká pripomienka. A budem stále sa biť za tých ľudí, ktorí sa spravodlivo a čestne stavajú ku všetkým udalostiam, ktoré im život prinášal v danej dobe, kedy mali povedať, že áno, to je spravodlivé a to neni nespravodlivé.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Budaj, povedali ste, že oceňujete, že koalícia sa hlási k Alexandrovi Dubčekovi, no keď sa pozrieme na ten návrh, tak sú pod ním podpísaní iba poslanci za stranu SMER, takže by ma celkom zaujímalo, či by s takýmto návrhom prišli aj v prípade, že by ostatné prezidentské voľby vyhral Robert Fico. Či by ste navrhovali, aby vláda mala svoju štátnu cenu pre osobnosti a či to nie je len vyvrcholením toho konfliktu, ktorý tu vznikol pri posledných štátnych vyznamenaniach. A potom by ma zaujímalo, že ako budú tieto preteky o štátnych vyznamenaniach medzi ústavnými činiteľmi pokračovať, že či keď tento návrh prejde, tak či aj SNS navrhne napríklad štátnu cenu Andreja Hlinku alebo MOST – HÍD štátnu cenu, ja neviem, Sándora Petöfiho alebo kohokoľvek. (Reakcie z pléna.)

Ďakujem. Ja hlavne sa chcem ospravedlniť pánovi Hrnkovi, že som uviedol zle funkciu, prepáčte. (Reakcia z pléna.) No veď nič, nič v zlom, horšie by bolo, keby som vám nižšiu funkciu uviedol, to by človeka naštvalo.
Pán Čaplovič ma počúval a ako skúsený politik reagoval na niečo úplne iné, na to, čo som nehovoril, ale zase povedal zaujímavú informáciu, čo si veľmi cením. A verte, že ja by som bol podporil takéto pozdvihnutie Alexandra Dubčeka, lebo som ho dobre osobne poznal a viem, prečo si ho vážim. To, že tu boli takí zlostní nacionalisti, že išli aj proti postave Alexandra Dubčeka, je dôležité svedectvo tej doby a verme, že už vytriezveli. Máte ich v koalícii, tak môžte si to odskúšať.
V každom prípade poučenie z krízového vývoja je, reagujem teraz na pána Jarjabka, poučenie z krízového vývoja je kľúčovou otázkou normalizácie a okupácie, kľúčovým príbehom Alexandra Dubčeka. Jeho cena a ani jeho námestie nesúvisí s tým, že bol niekedy prvým tajomníkom slovenskej KSS, ani nesúvisí s inými príbehmi. Súvisí len s jeho postojom k demokratizácii režimu, trestami, ktoré za to prežil, a potom obnovením jeho politickej dráhy. Toto je hádam to, alebo vy pripomínate iného Dubčeka z 50. rokov? Nie, nie je to tak. Pripomínate tohoto Dubčeka, ktorého pozná celý svet a ten Dubček je spojený... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, osoba Alexandra Dubčeka je významnou postavou moderných slovenských dejín, ale určite by som to neformuloval tak, že je to, tak ako tu kolegovia povedali, najvýznamnejší alebo najdôležitejší politik našich moderných dejín, a pokúsim sa povedať aj prečo.
Alexander Dubček bol kontraverzným politikom, ktorý robil aj veci, ktoré nie sú také, ktoré by sa dali označiť, že dajme ich na piedestál toho, čo si predstavujeme, ako sa najvyšší činiteľ alebo osobnosť národa má správať. Skúsim ich pripomenúť. Päťdesiate roky. V 50. rokoch bol Alexander Dubček popredným funkcionárom komunistickej strany, ktorý sa v trenčianskom regióne zasadil o to, že teda veľa ľudí bolo nespravodlivo potrestaných, stíhaných za svoje názory, za svoje predstavy o tom, ako sa má realizovať politika v štáte. To je fakt, ktorý nemôžme z jeho života vyškrtnúť.
Po druhé, po okupácii 21. augusta 1968 Alexander Dubček podpísal kapitulačné protokoly v Moskve. To je takisto fakt, ktorý sa z jeho života nedá vyškrtnúť. Dal nádej veľa ľuďom po tom, čo sa vrátil z Moskvy, po tom, ako ho z Moskvy prepustili, a povedal, že obrodný proces bude pokračovať ďalej. Tým dal ľuďom falošnú nádej, že to ešte nemusí byť také zlé. V apríli 1969, čiže trištvrte roka potom alebo pol roka potom sa dobrovoľne vzdal funkcie šéfa komunistickej strany, načo bol inštalovaný Gustáv Husák a pomohol tým spustiť proces normalizácie, pretože ľudia si povedali, no, keď to urobil Saša dobrovoľne, tak asi to nebude až také zlé, ten Husák to uhrá.
V auguste 1969, v tom čase ako predseda Federálneho zhromaždenia, znovu participoval na tom, že Federálne zhromaždenie prijalo tzv. obuškové zákony, na základe ktorých mlátili príslušníci bezpečnostných zložiek tých ľudí, ktorí sa ho na námestiach zastávali a ktorí volali na jeho slávu. Ale ešte aj po tomto všetkom, keď si strana povedala, že aj na tom poste predsedu Federálneho zhromaždenia je to nepríjemné, tak poslušne odišiel za veľvyslanca do Turecka, to znamená do exilu. A keď sa strana po roku rozhodla, v roku 1970, že á, ani to nie je dobré, aby bol veľvyslancom niekde vo vyhnanstve v Turecku, tak sa poslušne vrátil domov a 20 rokov mlčal. Mlčal.
Alexander Dubček bol ovplyvnený geopolitickou situáciou vo svete natoľko a tým zážitkom v auguste 1968, že on na rozdiel od mnohých iných, napríklad aj Jána Budaja, ktorí verili, že sa treba nejako pričiniť o to, aby ten komunistický režim padol, že treba niečo robiť, treba vzdorovať, on čakal, kým ho rehabilituje Moskva. Pretože po skúsenosti so šesťdesiatym ôsmym neveril, že bez rehabilitácie v Moskve bude môcť normálnym spôsobom pôsobiť ďalej vo verejnom živote a v politike a že sa vôbec niečo dá zmeniť. No mýlil sa, mýlil sa, ako sa ukázalo, veľmi sa mýlil. Toto treba povedať, aby boli zaznamenané fakty, lebo aj toto sa stalo.
A teraz prejdem k ďalšej veci. A teraz ešte, keď sa bavíme o tej významnosti alebo nevýznamnosti v našich moderných dejinách, nemal by byť pre nás väčšou inšpiráciou taký Milan Rastislav Štefánik, ktorý bol ochotný bojovať za to, aby sme získali slobodu? Lebo on reálne bojoval na francúzskom fronte, na talianskom fronte, na ruskom fronte. Nie je toto niečo také, že čo potrebujeme oceniť? Tým neznižujem Alexandra Dubčeka, iba hovorím, že máme tu aj osobnosti, ktoré ešte v kritických situáciách prejavili, povedal by som, väčšie odhodlanie naozaj nasadiť aj svoj život.
Keď sa bavíme, čo tento národ potrebuje vyzdvihnúť, nie je pre nás príkladom generál Golian, ktorý v čase úplne analogickej, 29... (Reakcia z pléna.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko!

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Pán Hrnko, vy...

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko, môžte potom vystúpiť. (Výkriky z pléna.)

Krajniak, Milan, poslanec NR SR
Jaj, poďte, poďte sa porozprávať, pán Hrnko. Nevykrikujte tu jak baba na trhu!

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Krajniak, berie vám zbytočne čas, takže...

Krajniak, Milan poslanec NR SR
Neberie, ja som, ja som schopný svoje myšlienky formulovať rýchlo.
Generál Golian v tej istej situácii ako Alexander Dubček akurát v oveľa nižšej funkcii podplukovníka, provianťáka, nemecký Wehrmacht začal obsadzovať Slovensko rovnako ako v tom ´68., ale Dubček bol šéfom štátu, mal pod kontrolou armádu, moc. Čo mal generál Golian? Napriek tomu vydal rozkaz: Klaďte odpor! Vďaka tomu sa naše dejiny nepodobajú na tie dejiny české, ktoré pri Bielej hore si naposledy vystrelili, v 1840. nemali ani naše dobrovoľnícke výpravy, v 1938. Mníchov, v 1968. nič, ale my sme sa postavili so zbraňou v ruke vtedy, keď cudzia armáda začala obsadzovať naše územie. Nie je náhodou ten generál Golian taký, ktorého by tiež bolo treba za toto oceniť a postaviť na piedestál? Ale napriek tomu; toto som chcel povedať, aby to bolo zaznamenané.
Ale napriek tomu si myslím, že Alexander Dubček je pozitívnou postavou našich dejín a pokúsim sa povedať prečo. Alexander Dubček je ľuďmi vnímaný ako symbol – a oprávnene – človeka, ktorý mal rád ľudí, chcel im pomôcť, nekradol, neobohacoval sa, je pre nich príkladom človeka, že na čele štátu môže byť aj niekto, kto proste nie je nejaká politická skorumpovaná krysa. Alexander Dubček je symbolom a dôkazom toho, že politika sa dá robiť aj takým spôsobom, že v ňu ľudia môžu veriť, že sa v nej môžu diať pozitívne veci. A v tom ´68. sa diali pozitívne veci pod vedením Alexandra Dubčeka. Naozaj to bolo obdobie rozvoja, rozmachu až do okupácie, kedy ľudia cítili, že sa proste majú lepšie, majú viacej slobody, sú dôstojnejší, môžu si otvorene povedať svoj názor, otvorili sa nejaké životné perspektívy, svet nás vnímal. Aj toto je Alexander Dubček.
A po ´89.; chcem povedať ešte jednu vec. Ja si po ´89. Alexandra Dubčeka vážim za to, že napriek tomu, že jeho politické názory sú odlišné od mojich, niekoľkokrát som ako mladý študent dokonca osobne zažil situácie, kde bol, ako sa to už politikom stáva, postavený pred dav ľudí, ktorí mu nadávali, opľúvali ho kvôli jeho názorom, nazvime to federalistickým? A on nebol sráč. On sa tým ľuďom postavil a trval na svojich názoroch a pokojne a proste dokázal ich zvládnuť a ukľudniť ich. Toto je tiež princíp, ktorý treba oceniť. Že za svojimi názormi si treba stáť, aj keď sú v tom danom momente alebo v tom danom čase v menšine.
Takže ja si myslím, že Alexander Dubček je pozitívnou postavou našich dejín, myslím si, že je v poriadku, pokiaľ; a mne nevadí, že to bude vláda, nech vláda udeľuje štátnu cenu, veď aj vláda má právo; alebo povedal by som nejakým spôsobom oceniť ľudí, o ktorých je presvedčená, že si to zaslúžia, ale chcel som pri tejto diskusii ukázať tú postavu Alexandra Dubčeka vcelku.
A teraz chcem povedať toto. Prečo je takou, takým tým symbolom Slovenska? No nie sme aj my všetci občas slabí, občas robíme chyby? Ďakujem. (Potlesk.)