18. schôdza

Ja by som teda rád takto v rozprave zareagoval. Ďakujem veľmi pekne za túto námietku a dovoľte mi, kolega, aby som to teda tu vysvetlil, aj kolegovia. Veľmi krátko.
Treba pozerať, alebo respektíve vychádzate z toho, čo tu doteraz bolo. My tiež vychádzame z toho, čo tu bolo, a preto som aj hovoril o tom výberovom konaní. A práve to výberové konanie a to posilnenie spôsobu výberu kandidátov zabráni tomu, aby sa stalo, že niekto je práve taký ten navonok čistý, ktorý povie, však ja som nestraník, ale v skutočnosti všetci vieme, že bol nominovaný stranou a že háji farby strany. Čiže toto sa práve odstráni tým spôsobom výberu a v takom prípade by takéto, takýto prípad už nemal nastať. Pretože tá výberová komisia a ten spôsob výberu by mal práve zabrániť tomu, aby sa niečo takéto stalo, aby tam mohli také tie, by som povedal, vlci prezlečení za ovečky, sa dostať na tie funkcie.
Je to, samozrejme, uhol pohľadu, a keď ste povedali, že významné štátne funkcie, aj že aj tuto by som to trošku poopravil, my teraz hovoríme vyslovene o členoch štatutárnych, a teda štatutárnych orgánov a dozorných rád, ale, a myslíme si, že naozaj tuto je dôležité, a to je práve taká tá naša filozofia, že dávať omnoho viacej priestoru odborníkom. A myslíme si, že v našom národe je dosť odborníkov, ktorí by sa na tieto funkcie mohli dostať a nepotrebujú na to mať nejakú účasť v strane. Čiže nech naozaj do strán prichádzajú ľudia, ktorí chcú robiť politiku, a keď budú vedieť odborníci, že ich životným poslaním je robiť odborne ... (pozn. red.: rýchlo vyslovené) prácu, tak vie, že na to, aby sa prepracoval v kariére aj na tie najvyššie funkcie, nepotrebuje byť straníkom, tak nebude mať ani tú túžbu, lebo predsa je rozdiel medzi prácou politika a prácou odborníka. A naozaj dnes, žiaľ, tým, že strany rozhodujú o veľa veciach, tak mnohokrát aj tí odborníci sa musia stávať straníkmi na to, ak chcú dosiahnuť na tieto posty a chcú urobiť niečo dobré aj pre krajinu. Tak ale ak toto sa zavedie, tak verím tomu, že nastane aj posun v mentalite ľudí a budú sa na to ináč pozerať. A z dlhodobého hľadiska si viem predstaviť, že ak zavedieme tento zákon, tak v priebehu pár rokov sa tá mentalita nastaví tak, že tí odborníci nebudú vidieť potrebu ísť do politiky a strany budú vedieť, že toto tu máme, je to človek, ktorý s nami spolupracuje, ale nemusí byť na to členom. A v takom prípade ho vedia aj nominovať, nemusí byť ale na to členom.
Takže myslím si, že toto opatrenie to rieši, a tu by som asi skončil.
Ďakujem. (Reakcia z pléna.) Nie, nie, to bola rozprava, takže môžeš sa...

221.
To bola rozprava, môžeš sa prihlásiť s faktickou.
Nech sa páči, pán poslanec Krajniak.

Ja ti teraz, pán poslanec, poviem, že v čom je táto tvoja predstava úplne pokrivená. Ty si niekoľkokrát povedal, že a tým pádom nebude musieť ten človek sa stať členom politickej strany. Veď on môže spolupracovať, len sa nebude musieť stať členom politickej strany. To je, ako keby politika mala byť niečo prašivé, človek, ktorý vstúpi do nejakej strany, bol nejaký prašivec skorumpovaný. To je tá predstava o politike, ktorú živia tí, ktorí dnes vládnu. Aby sa slušný človek hanbil za to, že je nebodaj členom nejakej politickej strany. Ale my by sme snáď mali chcieť spoločnosť, kde ľudia, keď niečomu veria, tak sú hrdí na to, že sa k tomu prihlásia, pretože vedia, že sa nemusia ničoho báť, že ich za to nebude nikto postihovať. A my namiesto toho, aby sme riešili tento problém, vyrábame z človeka, ktorý napríklad dnes je ochotný stať sa členom politickej strany, vyrábame z neho nejakého špinavca, ktorý potom nebude môcť realizovať svoje profesné a iné odborné zázemie iba preto, že mal tú odvahu, že v čase, keď naňho všetci pľuli a keď tým strácal, si nebodaj dovolil vstúpiť do nejakej opozičnej strany. To považujem za strašne nefér.
Lebo ja ťa ubezpečujem, pán kolega, že všetci tí špinavci, ktorým sa snažíš zabrániť, aby tu mohli bačovať, oni majú žiadny problém s tým, či sú, alebo nie sú v strane, oni si to vybavia inak. Ale práve ten slušný človek sa bojí dnes angažovať, aby ho neoznačili za špinavca. A ty podporuješ toto vedomie v tej spoločnosti, že každý človek, ktorý sa stane nebodaj členom aj slušnej politickej strany alebo slušného politického hnutia, je vlastne niečo, čoho sa treba strániť, čo je fuj. Malo by to byť obmedzené. To je pokrivená predstava, úplne pokrivená predstava.

Dve veci, chcel by som na to reagovať.
Po prvé. Prašivec v politike, alebo teda ten, ktorý vstúpi do opozičnej strany. Áno, súhlasím, že takto mnohokrát to je vnímané, ale toto tiež treba, aby to bolo očistené. A súhlasím, ja som úplne za to, aby ľudia, ktorí vstupujú do opozičných strán, stávajú sa členmi, neboli považovaní za prašivcov. Však v konečnom dôsledku preto som aj vstúpil do politiky napriek tomu, že som vedel, že toto na nás čaká.
A druhá vec, resp. toto sa podľa mňa udeje práve tým, že budú vstupovať ľudia do politiky, ktorí preukážu aj svojimi skutkami, že neohnú chrbát a že nie sú v konečnom dôsledku, by som povedal, tými prašivcami, ktorí, ktorí to meno robia. (Reakcia z pléna.)
No a to je práve a toto je ten filozofický rozdiel, že teraz jedno je treba očistiť politiku a treba ukázať, že v politike môžu byť aj čestní ľudia a že to dokážu a že dá sa to. To je úloha pre politikov a pre čestných ľudí, ktorí chcú byť politikmi.
A druhá vec je práve tá odbornosť. A tam chcem povedať, že to neni verzus, že tak, keď chcem byť odborník, tak nemôžem byť politik, lebo ináč som prašivec. Čiže my keď budeme tuto paralelne, politici nech očisťujú politiku práve svojimi skutkami, svojím životom a to, ako zodpovedne pristupujú, že si stoja za svojím slovom a že konajú v prospech ľudí a tak ďalej a tak ďalej, však o tom by sme sa mohli dlho baviť. Ale tá filozofia je v tom, že na tieto funkcie do týchto štátnych podnikov nech nie sú nominovaní politici, ale nech sú nominovaní odborníci. A na to, ak niekto chce byť odborník, nemusí byť straník. (Reakcia z pléna: "Ale môže a vy tomu zabraňujete.")
No teraz tomu zabraňujeme, pretože... (Reakcia z pléna: "Ak je nejaký odborník, nemôže vstúpiť do strany, lebo by bol prašivec, ktorý...") A prečo by vstupoval? A to tu potom nastáva otázka, že, lebo tá otázka teraz z pléna bola, že prečo, že by mohol byť straník a takto nebude môcť byť. Otázka je, prečo by mal byť straník, keď chce vyslovene mať čisto odbornú líniu a chce sa venovať odbornosti? (Reakcia z pléna.) Áno, že... (Reakcia z pléna.)
Ja, čiže aby som tuto teraz, len aby ste tí, ktorí vidíte a nepočujete záznam. Takže prašivec je ten, ktorý vstúpi do politiky, a myslím si, že toto treba naozaj vyvrátiť a začať robiť tú očistu tak, že kto do politiky vstúpi, nie je prašivec, ale do politiky vstúpi, chce byť politikom a chce robiť politiku. A politika a odbornosť sú dve odlišné veci a my si myslíme, že tá filozofia... (Reakcia z pléna.) Áno, áno, môže podporiť.
Čiže tuto by som len povedal, že toto je náš pohľad, naša filozofia, ale, samozrejme, bavíme sa o prvom čítaní, takže keby som len tak chcel povedať, že môžme sa o tom ďalej baviť a môžme túto koncepciu rozvíjať, sme otvorení, samozrejme, diskusii. Reagujeme na súčasnú dobu, ktorá tu je, a myslím si, že, že sme otvorení rozšíreniu našich obzorov, takže nevidel by som to ako nejaký zásadný problém, na ktorom by sme sa, o ktorom by sme sa nevedeli rozprávať.
Ale chcel som hlavne vysloviť teda tú filozofiu, ako sa my na to pozeráme. Politici nech sú politici, odborníci nech sú odborníci. Nato, aby niekto bol odborník, nepotrebuje byť, nato, aby niekto bol nominovaný, nepotrebuje byť politik. Toto je vlastne tá základná filozofia, ale vieme sa baviť o tom a vypočuť si aj inú filozofiu a hovorím, toto je prvé čítanie, takže verím, že po tomto prvom čítaní a po podpore tejto myšlienky sa môžme baviť o tom, ako upravíme to do druhého čítania.
Ďakujem.

Ďakujem, že si vystúpil aj v rozprave, aby bolo možné na teba reagovať, a rozumiem tomu sporu, ktorý tu nastáva. Totiž ten spor on vyvstáva hlavne vtedy, keď máme dve mantinelové situácie alebo úplne najparadoxnejšie. Tento štát si rozparcelovali politické strany, kde boj proti partokracii má výraz aj v legislatívnej úprave, a to je, aby sme nakreslili, použijem vojenský termín, demarkačnú líniu medzi tým, čo patrí politikovi a čo politik má robiť, nakreslili čiaru, potiaľto siaha politika a tu sa máme, pod ňou sa máme baviť o odbornosti, o dostatočnej, dlhodobej inštitucionálnej stabilite, ktorá od politiky bude nezávislá. Nezávislá v zmysle odborníkov, ktorí môžu svojou vlastnou odbornosťou dokázať to, že vedia riadiť aj pološtátne a štátne firmy. A na to, že v momentálnom stave to máme absolútne vyhnuté, že síce blbý, ale náš, lebo politické politbyrá rozhodli, že títo ľudia môžu byť v dozorných radách aj v správnych orgánoch štátnych a pološtátnych firiem, je situáciu treba vrátiť do normálu a povedať, že ak chceme riešiť veci z politického uhla pohľadu, tak máme potiaľto, a ak chceme, aby zastávali svoje funkcie odborne a štátne a pološtátne a verejnoprávne inštitúcie fungovali aj na základe odbornosti, tak nateraz prijímame alebo chceme prijať takú legislatívnu normu, že jednoducho títo ľudia by mali mať toto zakázané.
Myslím si, že urobíme pre správu krajiny a pre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Končím dnešný rokovací deň. Prajem vám všetkým príjemný víkend.
Ešte mi dovoľte, aby som teda dal inštrukcie organizačné, čo sa týka ďalšieho priebehu schôdze. Takže chcem pripomenúť, že rokovanie 18. schôdze Národnej rady bude pokračovať v pondelok 19. júna o 10., o 10.00 hod., opakujem ešte raz, o desiatej, aby ste si nepomýlili deviatu hodinu. Budeme pokračovať tým, že sme prerokovali všetky poslanecké, čiže o desiatej v pondelok (reakcie z pléna) budeme pokračovať správou komisárky Tomanovej o činnosti komisára pre deti za obdobie roka 2016 (tlač 494). V pondelok o 14.00 hod. budeme pokračovať v rokovaní druhým čítaním o novele zákona o financovaní základných a stredných škôl, ktoré prerokovávame v skrátenom legislatívnom konaní, a samozrejme, že pokiaľ skončí pani Tomanová, tak - tak ako predseda sľúbil - sa budú, sa zaradia tie ostatné správy. Takže, takže... (Reakcia z pléna.) Áno, pani Tomanová je v pondelok o 10. a po nej pôjdu ďalšie správy.
Takže pekný víkend.

(Prerušenie rokovania o 16.13 hodine.)

Pekný dobrý deň prajem. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi predložiť správu o činnosti komisára pre deti za rok 2016 a to v súlade so zákonom č. 176/2015, ktorý vytvoril podmienky pre nezávislé pôsobenie komisára pre deti oddelene od výkonu oprávnení od iných orgánov s kompetenciami v oblasti ľudských práv a s financovaním prostredníctvom dotácie zo štátneho rozpočtu. Na rozdiel od ostatných orgánov zaoberajúcich ochranou práv bola vytvorená špecializovaná verejná ochrana práv, špecializácia, ktorá spočíva v tom, že komisár sa v prípade detí zaoberá výlučne právami detí uznanými v dohovoroch Organizácie spojených národov, samozrejme vrátane práv, ktoré okrem príslušných dohovorov vymedzuje aj Ústava Slovenskej republiky. Naviac komisárovi pre deti je priznaná aj kompetencia podávania oznámení a to v súlade s časťou II Opčného protokolu Dohovoru OSN o právach dieťaťa, o procedúre oznámení. Podmienky predloženia takéhoto oznámenia, avšak až po vyčerpaní všetkých našich dostupných opravných prostriedkov, upravuje priamo Opčný protokol. Pôsobnosť komisára je upravená tak, aby konal v konkrétnych prípadoch, kde je potrebné posúdiť či už dodržiavanie práv dieťaťa, respektíve skupiny detí a nájsť účinné prostriedky nápravy v sledovaní stavu a vývoja uplatňovania práv dieťaťa všeobecne, či už na základe podnetu alebo z vlastnej iniciatívy komisára. Jeho úlohou je tiež zabezpečiť, aby boli vyjadrované a vypočuté názory detí v otázkach ich práv, bez ohľadu na to, či hodlajú niektoré z týchto práv deti využiť. Mal by plniť úlohu hlasu detí, čím môže prispieť aj ku zvyšovaniu povedomiu o právach dieťaťa.
Samozrejme ďalšie úlohy, vážne úlohy komisára sú obsiahnuté v zákone a to aj v prípade dostupnosti komisára pre všetky deti nezávisle na mieste, kde sa zdržiavajú. Disponuje oprávnením viesť osobný rozhovor s dieťaťom aj bez prítomnosti tretej osoby. Toto sa vzťahuje aj pre prípady mimoriadne sa síce vyskytujúce, tzv. kolúznej väzby, avšak samozrejme pri dodržaní povinnosti ohlásenia prokurátorovi.
Nemenej dôležitou je skutočnosť, že komisár je oprávnený zúčastniť sa konania podľa všeobecných predpisov o konaní pred súdmi, kde má v prípade vystúpenia postavenie vedľajšieho účastníka. Nezávislosť komisára pre deti okrem iného spočíva predovšetkým v tom, že orgány verejnej moci nemôžu zasiahnuť do výkonu jeho pôsobnosti či oprávnení. O tom je vlastne nezávislosť komisára pre deti.
Vážené dámy, vážení páni, predkladaná správa má 12 časti. Dá sa povedať, prvá časť hovorí o zriadení inštitútu Slovenskej republiky, druhá hovorí o ochrane, rozobrali sme dopady Dohovoru o právach dieťaťa a úpravy niektorých právnych noriem, samozrejme týka sa to predovšetkým zákona o rodine, zákona 36/2005, týka sa to civilného mimosporového poriadku, zákona č. 161, ktorý nadobudol účinnosť od 1. júla minulého roka, a samozrejme týka sa to aj § 21 zákona 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Tretia časť sa zaoberá právom dieťaťa na vyjadrenie a rešpektovanie jeho názoru podľa Dohovoru OSN o právach dieťaťa. V štvrtej časti sú rozobraté vybrané kazuistiky s prípadmi, s ktorými sme sa stretli, a to úprava práv a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu s medzinárodným prvkom, úprava práv a povinností rodičov vôbec k maloletému dieťaťu, náhradná rodinná starostlivosť, násilie páchané na deťoch, prístup ku vzdelaniu, oblasť poskytovania sociálnych dávok. Tým nie sú vyčerpané všetky oblasti, ktorých sa podnety detí vyskytovali. Niektorých podaní bolo veľmi málo. Hovorím konkrétne o šikane, kde sme dostali v skutočnosti tri podnety, ktoré sme riešili s krajskou školskou inšpekciou a samozrejme aj s ministerstvom školstva. Ďalšia časť sa venuje medializácii maloletých, zaradili sme aj legislatívno-právnu oblasť, pripomienkové konanie, kde sme sa vyjadrovali k právnym predpisom. Ďalšia časť, siedma časť sa venuje monitorovaniu a dodržiavaniu práv detí v resocializačných zariadeniach. Ôsma časť sa venuje pilotnému projektu v detských domovov, ktorý pokračuje v tomto roku a dotkne sa všetkých detských domovov, tak 48 štátnych zariadení, ako aj všetkých súkromných zariadení. Hospodárenie úradu komisára pre deti s pridelenými rozpočtovými prostriedkami je obsiahnuté v časti 10 a jedenástka je záver, v poslednej časti, v 12. časti sú prílohy k monitoringu.
Toľko by som povedala na úvod s tým, že môžem povedať veľmi stručne niektoré drobnosti, ktoré vlastne v správe nie sú uvedené. Vznikli sme k 1. februáru ako organizácia, ktorá bola založená. Dá sa povedať už v mesiaci januári sme pôsobili a pracovali, 25. januára sme mali zriadenú virtuálnu adresu, ale to je v správe nakoniec spomínané, tak aby sme mohli na štatistike otvoriť a získať IČO, pretože bez toho to nebolo možné.
Pokiaľ ide o personálne obsadenie, uvediem to hneď v tejto časti, v súčasnosti u komisára pre deti pracuje desať ľudí, riaditeľkou úradu je pani doktorka Dana Lengyelová, desať ľudí, z toho je päť mužov, päť žien. Všetci majú vysokoškolské vzdelanie minimálne druhého stupňa, piati majú vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa. Pokiaľ ide o skutočnosť, o ktorej som teda rozprávala, čoho sa správa dotýka, musím jednoznačne povedať, že znakom úradu je aj logo s motívom slnka. Toto logo vzniklo na základe výzvy smerovanej k deťom zo základných škôl a predškolských zariadení, vybrali sme. Myslím si, že skutočne hovorí o tom slniečko, ktoré je, nakreslili deti, symbolizuje to, že deti potrebujú veľa slnka, aby boli šťastné a spokojné.
Pokiaľ ide o časť, ktorá sa venuje, ochrane práv v zmysle zákona o komisárovi, treba povedať, že komisár ako nový inštitút, ktorý sa podieľa aj na ochrane práv detí, je podporou a presadzovaním práv priznaných deťom medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pomoc komisárkou pre deti je bezplatná, je vyhľadávaná. K decembru 2016 bolo nám doručených 934 podaní, okrem osobných a písomných podaní aj prostredníctvom nonstop telefonickej linky a schránok, ktoré sú umiestnené na školách. Z toho 328 bolo podnetov, ktoré boli v rámci pôsobnosti komisára pre deti riešené. V 40-ch prípadoch sme vstupovali do súdnych konaní, čiže dá sa povedať, kde sme mali postavenie vedľajšieho účastníka zastupujúceho maloletých.
Môžem povedať, že správa, ktorú ste dostali, obsahuje všetko, čo sme vám chceli povedať s tým, že rada si vypočujem vaše otázky k problematike, ktoré by mohli znamenať možno lepšiu komunikáciu, možno lepšiu činnosť komisára a samozrejme aj lepšiu činnosť v parlamente v tom, že by niektoré právne normy, ktoré sa žiadajú upraviť, boli upravené v prospech detí.
Ďakujem za pozornosť.
Skončila som, pán predsedajúci.

Aj ja ďakujem. Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, z poverenia gestorského výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, uvádzam spoločnú správu výborov o prerokovaní správy o činnosti komisára pre deti (tlač 494a).
V súlade s príslušným rozhodnutím predsedu Národnej rady predmetnú správu prerokoval výbor pre sociálne veci a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorý bol zároveň gestorským výborom. Výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny k správe neprijal uznesenie, nakoľko predložený návrh uznesenia nezískal podporu potrebnej väčšiny poslancov výboru.
Výbor pre sociálne veci odporúčal Národnej rade zobrať správu na vedomie. Gestorský výbor na základe uznesení určených výborov a na základe rozpravy vo výbore odporúča Národnej rade zobrať správu na vedomie. Návrh na uznesenie Národnej rady je v prílohe tlače 494a.
Pán podpredseda, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, prerokúvame prvú výročnú správu o činnosti komisára pre deti. OSN nás dlhé roky vyzývala, aby sme založili Úrad komisára pre deti, lebo sme sa k tomu zaviazali, a preto, aby ochrana práv detí bola strážená touto špecializovanou inštitúciou. Že úrad napokon predsa len vznikol, by sa mohlo zvonku javiť ako úspech, keby. Úrad síce založený bol, no, bohužiaľ, nevznikol, aby chránil deti, ale za účelom uschovania vyslúžilých politikov SMER-u. Správa, ktorá nám bola predložená, toto v plnej miere potvrdzuje. Už minulý rok Výbor OSN pre práva dieťaťa spochybnil nezávislosť Viery Tomanovej v Úrade komisára pre deti, a to v správe nezávislého monitoringu, citujem: "Ľutujeme, že kritérium politickej nezávislosti, ktoré je zakotvené v zákone o detskom komisárovi, nebolo dodržané pri voľbe prvého komisára dňa 2. decembra 2015." Píše sa v správe výboru. Výbor OSN vyjadril znepokojenie nad novozvolenou komisárkou aj preto, že má podozrenie, že práva detí v detskom domove PETO sú porušované. Tento detský domov sídli na rovnakej adrese, kde má trvalý pobyt Viera Tomanová. Zároveň sa v správe uvádza, že vláda nedbá na to, aby boli nezávislé organizácie skutočne nezávislé ako v prípade bývalej poslankyne SMER-u pani Tomanovej.
Výbor OSN vo svojej správe odporúča, po prvé, zaistiť nezávislosť inštitúcií komisára pre deti, jeho voľbu, financovanie, mandát a imunitu, aby bola v súlade s Parížskymi dohodami. Zaistiť dlhodobé financovanie inštitúcií komisára pre deti a zabezpečiť systém kontroly úradu. Po tretie, vyšetriť pochybnosti okolo súčasného detského komisára a v budúcnosti zabezpečiť politicky nezávislú voľbu. Žiaden z týchto apelov výboru OSN nebol akceptovaný, ale ako je u nás doma už zvykom, z medzinárodných blamáží si ťažkú hlavu nerobíme.
Úprimne poviem, že zo začiatku sme pre dobro vecí dúfali, že novopečená komisárka nebude robiť nič, pretože kto nič nerobí, nič nepokazí. Pri pani Tomanovej a jej pestrej histórii je naozaj čoho sa obávať. Spomeňme si napr. na nechválne známu kauzu Privilégium, kde ministerkinej protežantke súd vymeral dva roky podmienečne za to, že v spolupráci s ministerkou Tomanovou naliala do zariadenia jeden a pol milióna korún z dotácií, a to napriek tomu, že zariadenie dlžilo len na sociálnom poistení neuveriteľných 17 miliónov. Alebo zaspomínajme, ako si ministerka Tomanová urobila z eurofondov Klondike, keď si na základe príkazných zmlúv chcela vyplácať aj so svojou tajomníčkou tajomné konzultácie, kde pani Tomanovej taxa bola 37 eur za hodinu. Absurdné je, že obe expertky vykazovali ako činnosť aj to, že sa stretli na pár hodín jedna s druhou. Pani Tomanová si k svojmu ministerskému platu takto chcela prilepšiť o 60-tisíc eur a jej štátna tajomníčka o 77-tisíc eur. To bol len krátky exkurz do histórie pre vysvetlenie toho, prečo práve v tomto prípade je na mieste dúfať, že komisárka nebude robiť nič.
Vráťme sa však ku správe. Komisárka zaznamenala 328 podnetov, ktoré boli v jej pôsobnosti. V kapitole 3 nazvanej Právo dieťaťa na vyjadrenie a rešpektovanie jeho názoru sa dozvedáme o právnych úpravách a medzinárodných dohovoroch, ktoré zaručujú právo dieťaťa na vyjadrenie. Ani slovo o tom, akým spôsobom úrad komisára problematiku uchopil, ani slovo o tom, ako skúmal to, či sú tieto práva dieťaťa naplnené. A to napriek tomu, že nedávna správa verejnej ochrankyne práv pani Dubovcovej poukazuje na obrovský problém v tejto oblasti.
Kapitola 4 pojednáva o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu. Nevieme, že či na ilustráciu alebo ako výpočet všetkých prípadov komisárka uvádza štyri prípady, v ktorých sa angažovala, samozrejme svojím neopakovateľným spôsobom.
V prvom prípade označila matku, ktorá sa na úrad na obrátila o pomoc, za klamárku. Priamo v správe. Napriek tomu vstúpila do súdneho konania. Ako to skončí, sama netuší a v správe neuvádza.
V druhom prípade matka, ktorá žiadala komisárku o intervenciu, ignorovala rozhodnutie súdu a dieťa neodovzdávala otcovi, napriek tomu, že bola nariadená striedavá starostlivosť. Úrad komisára opätovne vstúpil do súdneho konania a výsledkom tohto ťaženia bolo, že predbežným opatrením bol zakázaný styk otca s dieťaťom, zo striedavej starostlivosti zákaz styku s rodičom. Upozorňujem, že k takémuto opatreniu sa súdy uchyľujú v krajnom prípade a zo svojej praxe poznám prípady, keď súd váhal so zákazom styku aj vtedy, keď prebiehalo trestné konanie o týraní a zneužívaní dieťaťa rodičom. Považujem teda intervenciu v záujme dieťaťa zo strany komisárky za extrémne spackanú. Dieťa sa s otcom nevidelo celý dlhý rok. Komisárka teda pripravila dieťa o jedného z rodičov.
V treťom prípade sa otec dvoch detí domáhal toho, aby bolo rešpektované súdne rozhodnutie. Deti boli súdom zverené do striedavej starostlivosti a komisárka evidentne smerovala k tomu, aby boli deti zverené matke, bez jediného náznaku o sprostredkovanie konfrontácie, mediácie, bez akejkoľvek snahy dospieť medzi rodičmi k zmieru.
Vo štvrtom prípade mal otec zverené jedno dieťa a druhé matka. Dieťa ušlo od matky k otcovi a rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch sa úrad komisára inštaloval do pozície rozvodového právnika a vstúpil do konania. Nie aby vyriešil situáciu v prospech detí a ich vzťahu k obom rodičom, ale aby prehĺbil priepasť. Deti sú na tretí pokus zverené otcovi.
V záverečnom komentári správa v tejto časti hovorí o tom, že názor dieťaťa treba dôsledne presadzovať. Že názor dieťaťa treba dôsledne presadzovať? Neviem, či pani komisárka bola niekedy konfrontovaná s názorom vlastného dieťaťa, ale ja ako rodič troch detí, sociálna poradkyňa a bývalá učiteľka vám môžem rozhodne povedať, že ak sa riadite takouto mantrou, tak dôsledne presadzovať názor dieťaťa znamená, že mu treba dať zmrzlinu pred obedom, vrtuľník a hodinky s vodotryskom. Názor dieťaťa totiž treba vypočuť, rešpektovať, ale prijať zodpovednosť za konečné rozhodnutie, ktoré nemusí byť v súlade s prianím dieťaťa, ale sleduje jeho najlepší záujem, a ten dieťa niekedy naozaj nevie posúdiť.
Z neporozumenia problematiky, ktorú si komisárka predsavzala riešiť, vyplýva prehlbovanie ľudských tragédií. V tejto kapitole sme sa zoznámili s prípadmi a tým, ako ich v rámci svojich neschopností pobabrala ešte viac, než pôvodne boli. Porozvodová úprava práv a povinností k spoločným deťom je skutočne veľký problém našej spoločnosti. Rozvodovosť je vysoká a medzi rozvádzajúcimi sa je početná množina rodičov, ktorí vo veci zverenia detí nevedia dospieť ku konsenzu. Správa nás však oboznamuje so štyrmi zbabranými prípadmi namiesto toho, aby úrad komisára uchopil problém akýmkoľvek konštruktívnym spôsobom. Komisárka evidentne nezaznamenala ani zjavné prieťahy v súdnych konaniach, ani nedostatok súdnych znalcov, nezaznamenala ani absenciu, nedostupnosť či nekvalitu mediácie, fatálny problém rodičov-samoživiteľov s vymáhaním výživného, nepostrehla ani to, ako nekvalitne prebieha vyšetrovanie týrania a zneužívania detí. Ale nuž toto sú aktuálne problémy týkajúce sa detí v porozvodovej starostlivosti. Zo správy sa však nedozvieme nič. Nič o číslach, počtoch, o problémoch ani o smerovaní. Čo však už dnes vieme, je, že komisárka bude intenzívne a plošne vstupovať do súdnych konaní a vymáhať si od súdov realizovanie svojich pochybných a scestných predstáv. To však neplatí za hranicami našej krajiny. Tam na pojednávanie nechodí, napriek tomu, že odtiaľ sa na komisárku tiež obrátili rodičia, ktorým boli deti odňaté a žiadali intervenciu. Zo správy vyplýva, že ani jediný z uvedených prípadov nekonzultovala s Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, a to napriek tomu, že je to jediný slovenský orgán splnomocnený riešiť túto problematiku.
Kvôli lepšej predstave o tom, čo to znamená, keď sa úrad komisára rozhodne vstúpiť do konania, dávam k dobru farbistú historku z praxe. Počas pojednávania sudca vypočul obe strany, matku, otca, právnych zástupcov, kurátorku aj svedkov, doplnil dôkazy, a keďže sa na pojednávanie nanominoval aj komisariát pre deti, pred verdiktom sa sudca spýtal, či majú čo k veci dodať. Advokát komisárky sa postavil a dôrazne trval na tom, aby bolo dieťa zverené matke. Na to mu sudca odvetil, že dieťa matke zverené je a jeho zverenie nie je predmetom pojednávania, pretože sa tam zišli preto, aby určili styk dieťaťa s otcom, čo teda aj celý čas riešili. Hanba na tri zimy!
Ďalšou kapitolou je náhradná starostlivosť. Táto široká a problematická téma je opätovne uchopená formou invalidnej eseje o jednom, jedinom prípade. Príbeh začína tým, že žiadatelia o adopciu sa sťažovali komisárke, že ich skontaktovala s dieťaťom, o ktoré má už na súde zažiadané iná profesionálna rodina. U tej dieťa vyrastalo od narodenia a keďže sa oňho nikto nezaujímal a citové väzby medzi dieťaťom a rodičmi boli veľmi pevné, chcú ho natrvalo. Profesionálni rodičia podali žiadosť o náhradnú osobnú starostlivosť v júni. Nikto si dovtedy o dieťa nepožiadal, nikto oňho nejavil záujem. Dieťa vtedy nebolo ani právne voľné, čiže osvojiteľné. Dieťa bolo v rodine od narodenia a profesionálna matka predtým odprevadila do iných rodín päť detí. Bez ohľadu na fakt, že vo veci zverenia dieťaťa beží iné konanie, žiadatelia súhlasili s interakciami a ohromne sa čudovali spolu s komisárkou, že im túto skutočnosť profesionálna rodina vôbec netajila, naopak, trvala na tom, že chce dieťa do starostlivosti, pretože sa oňho doteraz nikto nezaujímal. Ani súdy, ani sociálka, ani rodičia, ani žiadni príbuzní a teda ani žiadni žiadatelia. Dieťa bolo samé na svete a profesionálni rodičia si povedali, že nechcú, aby to tak zostalo a že si ho nechajú navždy, lebo ho ľúbia. Profesionálni rodičia evidentne svojou aktivitou upozornili úrady na to, že dieťa existuje. Až následne po ich žiadosti bolo zaradené do prehľadu voľných detí, až potom bolo skontaktované so žiadateľmi.
To komisárka pri svojom štúdiu spisov zrejme úmyselne prehliadla. Ten detail, že zákonom ustálený termín profesionálna rodina je v správe písaný v úvodzovkách, mnohé napovedá. Komisárka si totiž uzmyslela, že dieťa z nich vypáči. Opätovne vstúpila do súdneho konania. V tejto pozícii evidentne vidí ďalšie fungovanie svojho úradu. Na súde trvala na tom, že treba návrh profesionálnych rodičov o zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti zamietnuť – a teraz sa podržte – "nakoľko je tento návrh nedôvodný a v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa". A prečo? Pretože vraj profesionálna rodina má mať len dočasný charakter a nemá si čo žiadať natrvalo dieťa.
Ja sa pýtam, kde je v tom všetkom najlepší záujem dieťaťa? Kde je záujem maloletého dieťaťa, ktoré žije celý svoj život v rodine, ktorá ho chce natrvalo? Chce nám snáď komisárka tvrdiť, že tomuto dieťaťu záležalo na forme starostlivosti? Ako skúmala citové väzby, ktoré prechovávalo k rodičom? Naproti tomu jej nestálo za zmienku, že dieťa nebolo v zákonnej lehote osvojiteľné a zaradené do prehľadu detí, že sa oňho tým pádom nikto nezaujímal a podľa nej v dočasnej starostlivosti stvrdlo od narodenia až takmer do roku veku.
Nestálo jej ani za zmienku, že v tej istej veci o zverení dieťaťa bežia dve súdne konania, čo je absurdné. Vôbec voči tomu nenamietala, nenavrhovala spojiť konania, nepreverovala situáciu na súdoch. Dopadlo to tak, že žiadatelia, ktorí sa na komisárku obrátili, svoju žiadosť o dieťa napokon stiahli. No okamžite malo dieťa zabezpečené nové interakcie s novou žiadateľkou. Dieťa teda nie je u tých, ktorí ho vychovávali a ľúbili. Nie je ani u rodiny žiadateľov, ktorá sa na komisárku obrátila, ale je u tretej osoby. Ďalší spackaný prípad, ktorý dokaličil kus života dieťaťu a niekoľkým rodinám zároveň.
Záverom tvrdí, že "ak by takto postupovali všetci profesionálni rodičia, tak by všetky deti, ktoré sú umiestnené v detskom domove a teda v profesionálnej rodine, tam mali zostať nastálo". Pani komisárka objavila liek na to, aby zmizli detské domovy. A ja k tomu srdečne gratulujem. Ak by totiž fungovalo vo všetkých prípadoch tak, že profesionálny rodič zažiada o dieťa do náhradnej starostlivosti, môžeme zatvoriť detské domovy, neboli by treba, nemali by sme opustené deti. Detské domovy tu totiž nie sú na uspokojovanie potrieb žiadateľov, ale majú za úlohu dostať dieťa čím skôr do rodiny. A vaše hlboké nepochopenie poslania štátnych inštitúcií je šokujúce. Záver tejto úvahy zavŕšila komisárka excelentne. Vychutnajme si tú vetu: "Avšak ani dobrý úmysel, ani pozitívny cit k maloletému nemôže stáť nad zákonom."
Avšak ani dobrý úmysel, ani pozitívny cit k maloletému nemôže stáť nad zákonom, z uvedeného je nad slnko jasnejšie, že komisárka Tomanová absolútne nepochopila princíp fungovania úradu, ktorý má chrániť maloleté deti pred zlyhaním úradov, má stáť vždy na ich strane. Komisárka však podľa zručností nadobudnutých vo svojom predošlom pôsobení háji inštitúcie na úkor najlepšieho záujmu detí.
Ďalšia kapitola. Kapitola Násilie páchané na deťoch obsahuje desať riadkov o tom, že ich kontaktoval sused rodiny, kde asi prebiehalo násilie na deťoch, a komisárka sa obrátila na príslušné orgány, zo správy nevedno aké. Toľko komisárka pre deti na tému násilia páchaného na deťoch. Ďakujeme za hodnotný príspevok na tomto poli.
Ďalšia kapitola. Kapitola Prístup ku vzdelaniu. S úľavou som zistila, že na Slovensku nemáme žiaden problém týkajúci sa prístupu ku vzdelaniu, pretože komisárku žiadala o pomoc len jedna dievčina z detského domova, ktorá potrebovala financie na dokončenie vysokej školy. Inak majú všetky deti prístup ku vzdelaniu, aj tie z osád, aj tie z chudobných rodín. Všetko je v poriadku.
Ďalšia kapitola, oblasť poskytovania sociálnych dávok. Tam už je to trochu horšie. Komisárku oslovili až dve rodiny. Jedna teta, ktorá sa bola pýtať, na aké dávky má nárok ako náhradný rodič a jedna maloletá matka, ktorá nevedela ako získať rodičovský príspevok. Iné problémy v oblasti poskytovania sociálnych dávok, našťastie, nie sú.
V piatej kapitole sa zaoberá medializáciou maloletých. V tejto oblasti sú nesporné medzery v zákone, ale komisárka ich len konštatuje a nič nenavrhuje. A zvlášť od nej vyznievajú takéto konštatovania pokrytecky, keď sama pred médiami komentovala citlivú situáciu rodiny s plnými menami a priezviskami a zverejňovala obsah intímnych dokumentov a listov. Zo správy sme sa dozvedeli, že sa vraj zapojila aj do pripomienkových konaní, no z tohto dokumentu sa nedozvieme, čo to boli za pripomienky.
Ďalšou kapitolou je monitorovanie dodržovania práv detí v resocializačných zariadeniach. Je to ďalšia zúfalá kapitola tohto paškvilu. Komisárka sa potulovala po resocializačných zariadeniach, zadala deťom aj dotazníky na vyplnenie. V tele správy však nerešpektuje ani zistenia z tohoto svojho vlastného skúmania. Prvým zistením je, že v resocializačných zariadeniach máme takmer o 100 miest viac, než sa skutočne využíva. Možnosti sú na 202 a umiestnených je 117 detí. Zaujímalo by ma, či komisárka dávala do kontextu tohto zistenia to, prečo napríklad Čistý deň mal plánované zvyšovanie kapacity v budúcom roku až na 52 klientov. Tento tzv. monitoring je zhlukom domnienok, zavádzaní a klamstiev, ak isto s tým účelom, aby sa nám všetkým zdalo, že kvalita resocializačných zariadení je všeobecne mizerná a v tomto svetle by nám nemalo prísť čudné ani to, čo sa dialo v Čistom dni. Je to vypustenie dymovej clony a ja len čakám, kedy na komisárku začnú padať prvé trestné oznámenia, lebo jednotlivé zariadenia sa k tomuto materiálu nemali vôbec možnosť vyjadriť a ich predstavitelia tvrdia, že sú zavádzajúce v konkrétnych zariadeniach. Komisárka tvrdí, že nevedú spisovú dokumentáciu, čo podľa nich nie je pravda. Pravidelne ich preverujú nadriadené orgány. V súvislosti s konkrétnymi zariadeniami hovorí o zneužívaní detskej práce a dokonca na ne podávala podnet na inšpektorát práce. Keď som si situáciu preverovala, zistila som, že inšpektorát vykonal kontrolu, nenašiel žiadne pochybenia a záverom sa pýtal personálu zariadenia, koľko detí v zariadení je pod 16 rokov. Keď im povedali, že žiadne, tak sa kontrolóri chytili za hlavu a povedali, že inšpekcia bola úplne zbytočná, pretože detská práca sa týka len detí do 16 rokov. Ani túto základnú vec si komisárka pred podaním podnetu nepreverila.
V prípade jedného zariadenia si komisárka dokonca dovolila povedať, že ho treba zatvoriť. Každé zo zariadení musí mať potvrdenie od Úradu verejného zdravotníctva, že spĺňa požadované hygienické normy. Vo všetkých zariadeniach bola na obhliadke akreditačná komisia, ktorá v prípade nezrovnalosti dáva odporučenie na zrušenie akreditácie. Je zaujímavé, že len vy znášate túto námietku, navyše takú, ktorá je mimo vašu kompetenciu.
Interpretácie grafov v správe sú skresľujúce. Napríklad, najprv konštatuje, že 88 % detí hovorí, že v zariadeniach nie sú sankcie, a v nasledujúcom odseku, že 71 % detí bolo potrestaných. V správe tvrdí, že právo detí na vypočutie a vyjadrenie svojho názoru nie je dodržiavané, pričom výsledky z dotazníkov hovoria o opaku. Ale to, že len polovica detí navštevuje školu, je v texte len sucho konštatované. Je to sumár grafov bez hlavy a päty, ktoré absolútne nesúladia so závermi komisárky. Študent sociálnej práce by sa za takúto bakalársku prácu musel hanbiť a oprávnene by za ňu dostal FX. Naozaj katastrofa.
Nasleduje kapitola Monitoring detských domovov. Ide o sústavu percentuálneho vyjadrenia všeličoho, kde je skúmanie korelácie medzi ostatnými údajmi a týmito zisteniami, kde je vyjavená akákoľvek kauzalita s inými ukazovateľmi. Tieto zistenia sú bez ďalšej analýzy bezpredmetné.
Komisárku ďalej zaujímala kompletnosť spisovej dokumentácie. Tá deťom z detských domovov leží na srdci najviac. Bolo dokonca zistené, že zložky neobsahujú vydokladované bytové podmienky profesionálnych rodičov, teda že tam chýba list vlastníctva domu alebo bytu. Ako sa len tie deti vedia bez toho zaobísť? V tejto súvislosti mi napadá, profesionálne rodičky, ktoré chodia do vášho detského domova PETO, majú v správe vydokladované, v akých bytových podmienkach žijú a starajú sa o deti? Je váš dom adresa ich prechodného pobytu, keď tam chodia robiť profesionálne mamičky na 8 hodín denne? A s bezpečnosťou je to tam isto tiež všetko v poriadku. Vieme, boli sme všetci svedkami toho, ako vaša dcéra transportovala celý detský domov v päťmiestnom aute, vrátane batoľaťa v perinke, bez sedačky, prirodzene. Monitorovali ste tento prípad? Ak áno, tak s akým výsledkom?
Zo správy sme sa nedozvedeli nič o tom, že na skupinách detských domovov sú opäť umiestňované bábätká, že počet profesionálnych rodičov rapídne klesá, že deti sú v spisoch zabudnuté roky, a preto trávia celý svoj život v detských domovoch, nie v rodinách. Že tomu napomáha aj zlá situácia na úradoch, kde sociálni pracovníci sú len administrátormi prípadov, lebo naviac jednoducho nemajú kapacity. Systém sa rúca v priamom prenose a vás na detských domovoch zaujíma, či je v karte založený list vlastníctva. To je skutočný interes o najlepší záujem opustených detí.
Vy ste vôbec nepochopili, čo sa od vás a vášho úradu očakáva. Vy nemáte chrániť zákon, ale dieťa pred zákonom. A vtedy, keď mu zákon ubližuje, vy máte ísť proti moci, proti skostnatelým pravidlám, proti úradom, proti ministerstvám, aj proti zákonom, proti štátnej moci za ochranu detí. Uvedomujete si toto vaše poslanie?
Pätnásťročné snaženie o to, aby sme mali Úrad komisára pre deti, bolo márne. Lebo takýto úrad neprináša žiadne zlepšenia pre život detí na Slovensku. Je absurdné, že komisariát sa podieľa, naopak, na rozvrate rodín a jeho hlavnou náplňou práce je sledovať formálne pravidlá bez ohľadu na najlepšie záujmy dieťaťa.
Neviem, či mi je smutno alebo nevoľno. Podávam teda procedurálny návrh vrátiť správu predkladateľke na prepracovanie.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, pani komisárka, kolegyne, kolegovia, úrad má byť nezávislým úradom, ktorý dozerá na práva detí a pomáha ich napĺňať. Hneď za začiatku funkčného obdobia však táto funkcia bola poznamenaná kauzou Detského domova PETO, ktorý ohýba zákony v prospech seba za výdatnej pomoci komisárky.
Musím poznamenať, že sama som s napätím očakávala prvú správu obidvoch komisárok, pre ktoré bol rok 2016 rokom budovania úradu, mám na mysli teda komisárku pre deti, ale aj komisárku pre zdravotne ťažko postihnuté osoby. Takže v roku 2016 budovali úrad, vymedzovali a špecifikovali zameranie jeho činnosti. Hľadanie a definovanie priorít a popritom aj riešenie konkrétnych úloh a predovšetkým podnetov bolo ich hlavnou náplňou.
Je fér povedať, že u pani komisárky pre deti prišlo už v prvom roku vykonávania tohto úradu k zvýšenej pozornosti, ktorá bola venovaná jej činnosti zo strany poslancov, predovšetkým členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, ale aj zo strany odbornej a laickej verejnosti. Ako som už spomenula, určitým výsekom činnosti pani komisárky sa museli zaoberať poslanci výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny v súvislosti aj s neslávne známou kauzou Čistý deň. Ako predsedníčka výboru pre ľudské práva som bola pochopiteľne zainteresovaná do tejto kauzy a voľky-nevoľky som musela sledovať aj vystupovanie, či skôr vstupovanie pani komisárky do tejto kauzy. Upozorňujem, že tu nechcem viesť dokazovanie, čo sa dialo v Čistom dni, či sa to vôbec dialo a kto je za to zodpovedný. Nie sme na súde, ale dovolím si použiť pojem, ktorý sa práve v súdnej praxi používa, a to je zaujatosť.
Z mnohých judikatúr našich i európskych súdov si dovolím náhodne vybrať jeden príklad. Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádzal z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Rozhodujúce ale nie subjektívne stanovisko. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu či subjektu, spravidla účastníka uplatňujúceho námietku zaujatosti, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môže vznikať pochybnosť o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, opakujem to, či subjektu uplatňujúceho námietku zaujatosti, ale podľa objektívnych symptónov. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva teda len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Zopakujem, že by zaujatý mohol byť.
Uvedomujem si, ja viem to teda, že pani komisárka nie je sudcom. Sama sa však do pozície sudcu či arbitra postavila. Hneď od začiatku vystupovala na obranu ľudí, u ktorých bolo viac ako dôvodné podozrenie na vážne ľudské a profesionálne pochybenia. Zámerne nehovorím o trestnosti ich konaní, keďže práve odvolávaním sa na to, že skutky neboli vyšetrené a že treba počkať na závery orgánov činných v trestnom konaní sa zaštiťujú štátne orgány aj samotná komisárka pre deti s cieľom odvrátiť pozornosť a zmiasť, ja by som skôr povedala, balamutiť verejnosť.
A od čoho treba odvrátiť pozornosť? Nuž od toho, že na obranu a obhajobu neobhájiteľného, teda skutočností, o ktorých aj na pôde Národnej rady vystúpilo neraz množstvo odborníkov, ktorí nahlas, zreteľne a aj otvorene povedali, že o praktikách v Čistom dni sa vie roky, vedia to odborníci na Slovensku a upozorňovali na to aj zahraniční partneri pracujúci so slovenskými resocializačnými zariadeniami. Na vlastné uši som to počula pri verejných rokovaniach nielen nášho výboru, ale aj na stretnutí pri okrúhlom stole, ktorý organizoval výbor pre sociálne veci, a aj v kuloároch, kde na priamu otázku ministerky spravodlivosti, prečo ste o tom nehovorili skôr, odpovedal známy expert v resocializácii drogovo závislých, "lebo sme sa báli o existenciu, o zamestnanie, o osud našich zariadení".
Na týchto podujatiach bola aj pani komisárka Tomanová. A tu sa vraciam k jej nezávislosti a nestrannosti. Na podujatiach, kde sme sa zúčastnili obidve, vystupovala zanietene, oduševnene a so zápalom. S bojovým zápalom na obhajobu a ochranu ľudí podozrivých z nekalých praktík, ktoré, bez ohľadu na to, či budú uzavreté ako trestné alebo nie, poškodzovali a ďalej poškodzujú zdravý vývin tam umiestnených detí. Ako som už povedala, nie sme na súde a ja tu nebudem ukazovať a dokazovať, že pani Tomanová ako pracovníčka a neskôr aj ministerka práce a sociálnych vecí mala veľmi blízke, priateľské a srdečné vzťahy s ľuďmi, ktorí sú vo veľmi úzkom napojení na akoby nedotknuteľné zariadenie Čistý deň a predovšetkým na jeho zakladateľku a manželku jeho dnešného riaditeľa.
Ani nemám komu vzniesť námietku voči zaujatosti pani Tomanovej v tomto prípade. Keby si pani Tomanová ctila právo, spravodlivosť a najlepší záujem dieťaťa, sama by bola na začiatku povedala: prepáčte, v tomto sa ja nemôžem angažovať, sú to moji kamaráti, nedokážem byť nestranná. Nielenže to nepovedala, okamžite sa z titulu svojej funkcie s vervou pustila do ich obhajoby. Nie do obhajoby detí, ale do ich obhajoby, vedúcich a zamestnancov. Popri tom stúpala ako slon v porceláne do problematiky, ktorej odborne nerozumie, pasovala sa za psychológa, právnika, možno aj za matku Terezu v jednej osobe a viedla šetrenie v priamych kontaktoch, rozhovoroch a návšteve resocializačného zariadenia a ešte pritom pred zapnutými objektívmi a kamerami.
Je to v mojich očiach niečo, čo ju v pozícii komisárky pre deti diskvalifikuje. Pritom vo svojej správe doslova píše: "Model ochrany maloletých v elektronických médiách existuje na Slovensku od roku 1999, na jeho zavedení sa v počiatočnej fáze veľmi aktívne podieľali odborníci z radov detskej psychológie. Žiaľ, jeho ďalší vývoj sa akosi vymkol spod kontroly, pretože odbornosť sa prakticky vytratila." Veru v konaní pani komisárky Tomanovej odbornosť ani nešla okolo. Namiesto objektívneho prešetrenia vecí v inkriminovanom zariadení, podozrivom zo zneužívania detí, sa pani Tomanová rozhodla spracovať tzv. monitoring resocializačných zariadení. Pri jeho čítaní upútajú pozornosť dve základné veci.
Po prvé, je evidentné, že monitoring bol naplánovaný, spracovaný a prezentovaný tak, aby ukázal, že nielen v Čistom dni sa dejú "také veci", ale že vlastne aj v iných, možno vo všetkých obdobných zariadeniach. Neviem, či si máme myslieť, že je to teda vlastne normálne. V každom prípade by sa k tomu mali ozvať pracovníci tých iných zariadení, ktorých dobrého mena sa takéto prezentovanie týka. Je tiež otázka, aký dopad to môže mať na dôveru verejnosti, klientov, rodičov klientov, ale vlastne všetkých občanov, ktorí na tieto zariadenia prostredníctvom štátneho rozpočtu prispievajú.
Po druhé, veľmi problematická je metodologická stránka monitoringu, a najmä úplne zbytočný počet príloh, teda 40 strán farebnej tlače na kvalitnom papieri bez pokusu o interpretovanie výsledkov. Ba dokonca bez popisu, názvu grafu a legendy, ktorá by dávala nejakú relevantnú informáciu, o čom vlastne vypovedajú. Toto sa nedá nazvať inak ako plytvanie materiálom i ľudskou prácou. Vyzerá to tak, že bol deťom navštívených zariadení administrovaný dotazník, nepoznáme jeho autora, zámer, úroveň štandardizácie, ako bol administrovaný, spracovaný a či to niekto oponoval. Hrubé údaje, teda počet odpovedí na jednotlivé otázky, boli zrejme nahádzané do excelovskej tabuľky a z nej automaticky vytlačené grafy bez popisu.
Po tretie, podobné výhrady možno mať aj k pilotnému monitoringu v detských domovoch. Nevieme, kto ho robil, s akým cieľom, na aké otázky chceli autori získať odpovede a aké závery z ich zistení možno vyvodiť. Rada by som počula interpretáciu napríklad na otázku č. 32: ´Stretol si sa v detskom domove s takým správaním, ktorým by niekto robil rozdiely medzi tebou a ostatnými?´ Čo sa dá zistiť takto formulovanou otázkou? Ako si vysvetľujete, že 25 detí odpovedalo nie a 19 detí áno. O čom to vypovedá?
Správa pani komisárky Tomanovej bola prerokovaná na zasadnutí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny 26. apríla tohto roku. Rokovanie bolo búrlivé. Na schôdzi výboru vystúpil aj občan-otec pobúrený podľa neho nekompetentným a neodborným konaním pani komisárky. S negatívnymi pripomienkami k predloženej správe vystúpili aj viacerí poslanci a hlasovalo sa o návrhu vrátiť správu komisárke Tomanovej na prepracovanie. Tento návrh nebol schválený. V hlasovaní neprešiel ani návrh spravodajkyne, aby výbor zobral správu na vedomie a odporúča Národnej rade zobrať ju na vedomie. Správa o činnosti komisárky pre deti za rok 2016 nebola teda výborom prijatá, bola veľmi kritizovaná pre obsahové nedostatky a pochybenia v činnosti komisárky pani Tomanovej.
Dovolím si však upozorniť aj na pomerne vysoký výskyt chýb formálneho charakteru. Na prvý pohľad je to možno malichernosť, ale z hľadiska budúceho možného využitia správy upozorňujem na chybne uvedený dôležitý údaj na strane 7. Tam sa v piatom odseku uvádza, že "komisárka pre deti Ing. Viera Tomanová, PhD., bola zvolená do funkcie Národnej rady Slovenskej republiky 2. 12. 2016". V skutočnosti však ste boli zvolená 2. 12. 2015. Naozaj sa nechcem venovať malichernostiam, ale možno by si správa bola vyžadovala aj pozornejšiu jazykovú korektúru. Sú v nej syntaktické, gramatické chyby, ktoré nechtiac vyvolávajú nedôveru aj voči obsahu, aj keby sa čitateľ tomu bránil.
Pani komisárka, vaša činnosť by sa dala v skratke nazvať ochrana inštitúcií alebo ochrana zákonov pred najlepším záujmom dieťaťa. Obávam sa, že vaša činnosť dodnes neprispela k ochrane záujmu, lepšieho, najlepšieho záujmu dieťaťa.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)