19. schôdza

Ďakujem za slovo. Štyri krátke poznámky. Tá prvá, tieto audity, o ktorých hovoríme, často slúžia len ako alibi, či už pre samosprávu alebo pre ministerstvá pri rôznych zákazkách a verejných obstarávaniach, ako alibi, akým spôsobom vypísať daný tender práve tak, ako treba. Veď vidíte, to nám poradila renomovaná spoločnosť. To je prvá poznámka.
Druhá, čo sa týka tých šetrení, tak ja ponúkam ešte jedno šetrenie, ktoré nie je v tomto materiáli, a to šetrenie vidím napríklad aj na strane povinných osôb, ktoré nebudú musieť platiť za trovy konania v prípade, že sa dostane pred súd žaloba, tak ako je to v spomínanom príklade z hlavného mesta, kde ak hlavné mesto prehrá, pretože som presvedčený o tom, že už dnes musí zverejniť ten audit, tak bude zrejmé, ak tak rozhodne súd, musieť platiť aj trovy konania.
Tretia poznámka, k tým pripomienkam by som už len zopakoval, že podľa môjho názoru sú už dnes povinné osoby povinné zverejňovať tieto audity a je smutné, že tak robia len pod hrozbami súdnej žaloby.
A posledná poznámka, čo sa týka tej malej ambicióznosti, tak v tom spomínanom druhom čítaní radi pridáme v ambicióznosti.

Ďakujem pekne. Ja sa chcem poďakovať aj za to, že si spomenul práve tento príklad, lebo presne to poukazuje aj na tú prax, ktorú dnes zažívame, a ten príklad práve s tou pani ministerkou poukázal na to, že, mne to prišlo, ako keby tu ani nebola snaha, že naozaj dnes tie analýzy vplyvov majú veľké medzery, a potvrdil to vlastne aj kolega Jurzyca, že je čo doťahovať. A myslím si, že je tu na to aj priestor. Jednak spôsobilostný, že sa to dá, vieme to dorátať a naozaj je potrebné, aby verejnosť mala omnoho viac informácií. Lebo tie informácie tu dnes sú a my aj z praxe vidíme, že mnohokrát ako keby vládna koalícia ani nechcela tie informácie poskytnúť, lebo sa obáva toho, že tým pádom by musela vysvetľovať, a to nie vždy chce. Takže ja len ďakujem za doplnenie.

Ďakujem všetkým trom kolegom za faktické poznámky.
Pán poslanec Jurzyca spomenul vo svojej faktickej, že takto vyzerajú alternatívy k tejto vláde. To je niečo, čo som zabudol povedať, čo by som asi povedal, keby sme v piatok prišli k tomuto bodu, pretože sme mali minule za sebou rušný týždeň. A áno, myslím si, že práve toto je to, čo spája demokratickú opozíciu ako alternatívu súčasnej vláde. Ak raz vymeníme túto, tak sa zrejme budeme naťahovať o mnohé rôzne veci, ale v otázke transparentnosti a boja proti korupcii a väčšej informovanosti občanov a verejnosti, verím, že bude úplná zhoda a bude to niečo, čo bude budúcu demokratickú vládu spájať.
Súhlasím aj s tým, že ten návrh bude mať pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie. Tak predkladatelia boli trochu skromní, tak to označili, že bude neutrálny, ale ja tam tiež vidím ten pozitívny vplyv.
Pán poslanec Grendel, úplne súhlasím, že tie audity často slúžia len ako alibi pre vypísanie nejakého konkrétneho tendra. Však okrem toho auditu na osvetlenie sme zažili v Bratislave aj audit na parkovaciu politiku, kde tá situácia bola takmer identická, akurát, že tam sa primátor bez zastupiteľstva nepohne. V prípade osvetlenia si myslí, že to môže spraviť aj bez zastupiteľstva. Súhlasím aj s tým, že tie informácie by sa mali zverejňovať, resp. sprístupňovať na žiadosť už dnes a bude dobré, ak budú aj zverejňované.
A, pán poslanec Heger, áno, analýzy vplyvu majú medzery, len teda ja som chcel poukázať na to, že by sme nemali byť nejakí formalisti a snažiť sa za každú cenu vyčísľovať veci.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyne a kolegovia, tento, táto malá novela informačného zákona prináša na pôdu Národnej rady tému hlavného mesta, lebo priznajme si, toto je zákon alebo novelizácia, ktorá priamo súvisí so skúsenosťami z komunálnej politiky v hlavnom meste. Tak ako ryba smrdí od hlavy, tak Slovensko naozaj od komunálnej politiky hlavného mesta. Tam hrozí repríza korupčnej drámy, o ktorej bolo divadelné predstavenie Karpatský triler. To hralo až do minulej sezóny, scéna, naša hlavná scéna, Slovenské národné divadlo. Áno, pred 20. rokmi sa prideľovali zákazky priamo, natvrdo a podozrenia s korupciou okolo zákazky na bratislavské osvetlenie na celých 20 rokov dopredu boli viac než oprávnené. Napriek tomu je to už také naše slovenské, tá zákazka aj popri divadelnej hre od môjho teda obdivovaného autora Eugena Gindla, aj popri veľkej návštevnosti a bravúrnych výkonoch hercov, ako je pani Fialová a podobní, ktorí spodobili tragédiu slovenskej korupcie, jej zakrývania a trikov okolo nej, napriek tomu zákazka vypršala, vypršala pred vyše rokom a súčasný primátor odvtedy robí všetko pre to, čo sa sústredilo na toto leto, aby tú zákazku vyriešil, to predĺženie alebo teda nový výber koncesionára urobil čo najmenej transparentne, aby nedbal na záujem poslancov o informácie, aby im sťažil prístup k rozhodovaniu a aby sa vlastne táto tragédia zopakovala v podobe akejsi frašky. Lebo skoro vždy to tak býva, že pokusy o zopakovanie nejakej tragédie končia nejakou fraškou. Verme, že tak skončí aj problém osvetlenia a že zaberú príslušné orgány, na ktoré poslanci podali sťažnosti, či je to prokuratúra alebo NKÚ.
Ale tu na pôde Národnej rady si z toho treba zobrať ponaučenie a som veľmi vďačný všetkým predkladateľom, že sa rozhodli pre istotu, lebo samozrejme verejný činiteľ by mal, presne, ako to pán Grendel odôvodnil, aj v tomto prípade zverejniť informácie o diele alebo z diela, ktoré vzniklo za verejné peniaze. Podpisovať nejaké utajenie je proste úbohý a nepoctivý trik. Predsa ale prinášame novelu. Som rád, že môžem byť pri tom. Bol som jeden z predkladateľov aj pôvodného zákona v roku 2000, aj jeden z jeho akoby teda ideových navrhovateľov a nakoniec sme sa spojili. Jednu verziu som navrhoval ja s Ivanom Šimkom, druhú Ján Langoš so svojimi ľuďmi. Nakoniec sme vytvorili jeden návrh zákona a tento zákon naozaj priniesol dobrý vplyv na náš vytrvalý zápas s tými neduhmi, o ktorých hovoríme, čiže s korupciou a s netransparentnosťou spravovania našich peňazí, či už na úrovni štátu, obcí alebo iných inštitúcií, ktoré žijú z verejných prostriedkov.
Ale treba súčasne upozorniť a povedať nahlas, že táto zákonná oprava, ktorá, ktorá sa má vykonať na zákone o informáciách je kvôli širšiemu problému. Totiž kauzy tohto leta si vynútili už dve mimoriadne schôdze Národnej rady. Tu v našom pléne sme toto leto mali to šťastie, že sme ho prežili bez mimoriadnych schôdzí, ale v mestskom parlamente, tam taký kľud nebol. Poslanci vskutku dvakrát prišli, čo sa nestalo ešte v dejinách bratislavskej samosprávy, rokovali dokonca v trojpätinovej väčšine, aby prelomili primátorove neustále úsilie zabrániť informovaniu, napríklad aj o tomto, o tomto tendri na výber nového koncesionára osvetlenia.
Čo sa ale stalo? Primátor ohlásil, že aj po prelomení jeho nepodpisu, čiže to je taký jeho spôsob vetovania nášho uznesenia, bude naďalej pokračovať v tom, čo robí, bude naďalej vyberať podľa nášho názoru protiprávnym spôsobom dodávateľa akoby osvetlenia, nebude prihliadať na to, že tomu dodávateľovi zároveň ide odovzdať nemalý mestský majetok a nebude dbať o to, že mu to ide odovzdať a poskytnúť mu takúto objednávku za, podľa nášho názoru, nie veľmi výhodných pravidiel a podmienok, ktoré do tohoto tendra vložil. Vidíme teda, ako vyzerá činnosť a vidíme to nie prvý raz ako vyzerá činnosť politika, ktorý si je prakticky istý svojou neodvolateľnosťou.
Áno, dámy a páni, toto nie je len o zákone o informáciách, toto je aj o ďalšej chorobe samosprávy, že primátori väčších miest si prakticky môžu byť istí, že aj pokiaľ nezavraždia dieťa v priamom prenose na hlavnom námestí, čiže inak povedané, pokiaľ nepobúria na extrémne maximum celú verejnosť, tak ich výčiny, ktoré budú komentovať, dajme tomu, časť poslancov, ako to my robíme, sú úplne nepostihnuteľné. Pokiaľ majú pečiatku a majú štatutársky podpis, robia objednávky, rozhodujú v tomto prípade na ďalších 20 rokov. A dokonca nedbá, hoci sme ho na to upozorňovali, akým spôsobom boli popísané príbehy primátorov, ktorí toto spôsobili pred tými 20 rokmi, akým spôsobom vošli aj do slovenskej kultúry dokonca, pretože vždy keď slovenská politika zlyháva, tak, našťastie, tá kultúra zaberie.
Videli sme to aj nedávno vďaka tvorcom filmu "Únos" a ďalším, ktorí zabrali a zasadili sa za zrušenie Mečiarových amnestií. Podobnú ofenzívu kultúrna obec urobila vlastne aj v prípade tohoto lokálneho problému. Reaguje verejnosť, reagujú, pokiaľ im to pravidlá umožňujú, komunálni poslanci, ale tu sme na pôde najvyššieho zákonodarného nášho orgánu, a ten by mal uvažovať a začať diskusiu o reforme samosprávnych zákonov. Pretože pokiaľ, povedzme, v Bratislave v minulom volebnom období dosiahla účasť, volebná účasť 38 % a na primátora ešte menej, ako je možné, čo by mal urobiť, aby sa dalo zvolať k referendu viac ako 50 percent? Keď jednoducho tu za posledných 20 rokov 50 % pri voľbách nebolo nikdy.
Ako som to teda parafrázoval, mal by niekoho zabiť v priamom prenose? Primátori robia iné veci, oni zabíjajú naše mestá rafinovanejšie zlými zmluvami, utrácaním peňazí, korupciou. A tomu sa nedá zabrániť, to nevyvoláva takú mobilizáciu verejnosti, žiaľ, lebo je tých káuz milión. Jeden škandál prebíja ďalší. Opakujem, za toto leto boli dve tieto mimoriadne zasadnutia mestského zastupiteľstva. Samozrejme, že pán primátor si vybral, aby vyvrcholenie tej súťaže prebehlo práve v lete. No verme, opakujem, že tragédia sa nezopakuje a zmení sa na frašku, to znamená, že buď ustúpi, alebo, čo by ma naozaj zvlášť potešilo, zaberú tie kontrolné orgány, ktoré k tomu sú v našom štáte predurčené, NKÚ, prokuratúra a podobne.
Nech je akokoľvek, chcem vám v súvislosti so zmenu informačného zákona, chcem vás poprosiť, aby ste túto malú zmenu podporili. Je to v duchu zákona, je to, dá sa povedať, jeho spresnenie. Plne si osvojujem upozornenia alebo teda podporujem, teda podporujem tiež upozornenia pána Dostála, že v niektorých prípadoch návrh môže byť jednoznačnejší a taký prínosnejší, neskracovať tie obdobia zverejnenia, atď., myslím si, že to si bez problémov osvoja aj predkladatelia.
Ale myslíme na to, že táto novelizácia tejto ústavy občianskeho sektora, lebo informačný zákon, to je kapitálny zákon občianskeho sektora a tých ľudí, ktorí voči mocipánom, či v malej obci alebo vo veľkom štáte, majú naozaj len tie povestné holé ruky. Ak teda podporíme tento zákon pamätajte na to, čo ho spôsobilo. Jeden z dôvodov alebo hlavný dôvod, ktorý spôsobuje túto potrebu, je arogancia moci, ktorá vzniká vďaka tomu, že samosprávni politici vo veľkých mestách sú si istí neodvolateľnosťou. Jasné, za rok sú voľby a znovu budem počuť, že niektorí povedia, načo to navrhuješ, za rok sú voľby. Lenže to sa strieda už celé desiatky rokov, vždy sú o chvíľu voľby a Národná rada akoby nestihla sa zaoberať problematikou samosprávy, ktorá je zrelá, ak nemám povedať hnilá, zrelá a prezretá na to, aby sa o nej podnikla verejná diskusia so závermi na opravu chybných častí legislatívy.
Ďakujem.

Ďakujem. Pán poslanec Budaj mi podobne, ako predtým pán poslanec Jurzyca, vo svojej faktickej pripomienke pripomenul niečo, na čo som, na čo som vo svojom vystúpení zabudol a čo je teda pochopiteľne pravda, keď hovoril o tom, že to súvisí so situáciou v hlavnom meste a s auditmi, ktoré si dáva robiť magistrát u firmy Deloitte, a s tým, že tie audity boli dlho odmietané na sprístupnenie na základe žiadosti. Robili sa okolo toho veľké tajnosti a dodnes nie sú v úplnosti sprístupnené, nie to už teda ani, ani zverejnené, aj keď ich časti sú už zverejnené. A tak áno, tento zákon sa týka hlavného mesta a v podstate by sme ho mohli nazvať nie lex Bratislava, ale lex Deloitte.
A pokiaľ ide o tie upozornenia z mojej strany, o ktorých pán poslanec Budaj hovoril a ktoré sa týkali, týkali toho, že návrh môže byť jednoznačnejší, tak dúfam, že aj predkladatelia, aj verejnosť pochopili, že to nebola kritika, ale naopak, bol to spôsob vyjadrenia podpory tomuto návrhu, ktorý myslím si, že aj keby prešiel v tejto forme, tak je úplne super a správny a zaslúži si, zaslúži si podporu. Len som teda, keďže trošku sa obávam, že to druhé čítanie, predsa len možno nebude tak, tak som chcel aj smerom do budúcnosti, keď takéto veci budeme musieť zrejme riešiť, riešiť znovu, povedať, že kde by sa dalo ísť ešte ďalej, ako idú predkladatelia.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, kolegyne, kolegovia, ja by som len pár poznámok k tomuto návrhu uviedol, o ktorých som si nebol istý, že by sa vošli do pár faktických.
Prvá z nich je to, o tom, ako sa rozhodovalo o tej žiadosti o poskytnutí informácií, tak ako o tom pán predkladateľ hovoril. Vtip je v tom, že všetky orgány, aj samosprávy, aj štátu, majú povinnosť pri pochybnosti o tom, ako sa interpretujú jednotlivé ustanovenia zákona, tieto interpretovať tak, ako je to v prospech väčšej miery slobody občanov. Čiže je podľa môjho názoru nepochybné, že tam, kde tá interpretácia, že sa musí uprednostniť nejaký súhlas alebo nejaká povinnosť rešpektovať tie nejaké, údajné obchodné tajomstvo alebo, alebo nejaké práva k duševnému vlastníctvu, to samozrejme za normálneho použitia práva by neprichádzalo v úvahu. A my všetci dobre vieme, že to bola len výhovorka.
V tej súvislosti ma napadá aj to, že nič o tom postupe neviem, len čo som vyrozumel z toho, čo pán predkladateľ uvádzal. Bolo by zaujímavé, ak by sa situácia vyvíjala keby pán predkladateľ súhlasil s tým, že nezverejní tú informáciu a nakoniec by ju zverejnil. Podľa môjho názoru by nebolo možné ho za takýto postup nejako prenasledovať, pretože urobil len to, čo je v súlade s právom každého a čo je v súlade so zákonom.
Ale chcel som trochu viacej hovoriť o tých dôvodoch, pre ktoré toto všetko takto funguje u nás, lebo my všetci vieme, že toto je protizákonný stav. Pri protizákonnom stave máme tu nejaké orgány, ktoré by mali podľa toho v tej súvislosti konať. Tak základnou takou inštitúciou takým orgánom je prokuratúra. A v tej súvislosti musím uviesť to, aké sú moje skúsenosti s tým, ako Generálna prokuratúra poskytuje informácie na základe infozákona, ktoré má povinnosť poskytnúť. Jednoducho ich neposkytuje, ak sa jedná o niečo, čo je nepríjemné. Tak ja napríklad som žiadal Generálnu prokuratúru, aby mi poskytla informácie z majetkového priznania istých prokurátorov Palovičovcov, otca a syna, v súvislosti so správami, že vlastnia majetok, ktorý nikdy nemohli nadobudnúť zo svojich legálnych príjmov. Predpokladám, že, predpokladajúc teda, že nie sú aktívni na americkej burze a že netrávia hodiny a hodiny denne analýzami trendov akcií, vývoja cien akcií na burzách, tak je logický záver, že verejnosť by mala mať možnosť sa dozvedieť o tom, ako nadobudli také majetky, ktoré im umožňujú nakupovať si extrémne drahé nehnuteľnosti v extrémne drahých lokalitách.
No a výsledok bol taký, že Generálna prokuratúra na základe najrôznejších právnických kľučiek sa snažila najprv vykoľajiť tú našu, tú našu žiadosť o poskytnutie informácií. Používala rôzne finty tak, aby sme sa nejako nachytali. Keď sa im to nepodarilo, tak nakoniec povedali, tak jednoducho my to neposkytneme, lebo to nemôžme poskytnúť, lebo, lebo sa také poskytnutie dotýka osobných dát určitých prokurátorov. Ale veď ten zákon nehovorí nič o osobných dátach, jednoducho, kto je prokurátor, tak ten musí byť pripravený na to tak isto ako iný verejný činiteľ, ktorý má povinnosť zverejniť, zverejňovať svoje majetkové pomery, že jednoducho do, do oveľa vyššej miery ako u bežných občanov bude musieť sa zmieriť s tým, že aj jeho inak súkromné informácie, dáta o jeho, o jeho živote budú zverejnené a každý sa bude môcť oboznámiť s tým, ako sa vyvíja jeho nielen príjmová, ale aj majetková situácia. A teda, aká je korelácia medzi týmito dvomi veličinami.
No ale myslím, že sme sa s pánom generálnym prokurátorom akosi v tichosti dohodli na tom, že, že každý vieme, ako to je, to znamená, že on to nemôže zverejniť, pretože by nejako kompromitoval niekoho, koho nechce kompromitovať. Možnože je to preto, lebo ten zase vie niečo na pána generálneho prokurátora, takže by tam bola nejaká krížová, krížová kompromitácia, to nevieme. Ale výsledok je ten, že ja teraz žalujem Generálnu prokuratúru, o zverejnenie, o sprístupnenie informácií.
Čiže aby sme sa vrátili k tomuto prípadu. Tu je dôvod toho, prečo pán Nesrovnal necíti žiadnu potrebu vám poskytovať informácie, ktoré sa mu nehodia, pretože on vie, že takto to tu funguje. Jednoducho, veď to nie je nič neobvyklé. Veď všetci vieme, že u nás zákony platia len, pokiaľ sa to nedotýka tých, ktorí sú pri moci. Predsa nikto nepochybuje o tom, a to sa mi stalo veľakrát, že orgány činné v trestnom konaní, alebo ktokoľvek iný jednoducho otvorene povie: ale predsa neočakávate, že my budeme nejako stíhať pána ministra alebo nejakého sudcu, to predsa neprichádza do úvahy, to nemyslíte vážne?!
Čiže je dobré si toto povedať, aby sme nemali nejaké neprimerané očakávania od toho, že čo zákony robia. Môžme to skúšať, ale lepšie, ako to skúšať, je hovoriť o tom, prečo to u nás funguje tak, ako to funguje, lepšie povedané, nefunguje vôbec.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Naozaj iba jedna stručná faktická poznámka. Pán poslanec, neverili by ste, s kým bol jeden z tých prokurátorov, ktorých ste spomínali, minulý pondelok v Albrechte na obede.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi uviesť návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zbierky. Ide o tzv. vyšetrovacie výbory a tento návrh je v princípe rozložený do dvoch návrhov. Prvým návrhom sa mení ústava, aby takéto vyšetrovacie výbory Národnej rady Slovenskej republiky sa vôbec mohli zriadiť, a potom tým druhým návrhom zákona, ktorý bude v ďalšom bode, sa mení rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky.
Dovoľte mi stručne uviesť, o čo ide a akým spôsobom takýto vyšetrovací výbor bude fungovať. Predovšetkým takéto výbory budú fungovať na prešetrenie veci verejného záujmu a stane sa tak vtedy, keď o zriadenie konkrétneho vyšetrovacieho výboru požiada aspoň tretina poslancov Národnej rady, to znamená 50 poslancov. Vyšetrovací výbor bude mať 10 členov a stručne povedané, päť členov bude z opozície a päť členov bude z vládnej koalície tak, aby bolo rovnomerné rozloženie síl v takomto výbore a nikto si tam nemohol neférovo presadiť svoje na základe číro-čisto početnej sily. Všetky orgány verejnej moci budú musieť poskytnúť vyšetrovaciemu výboru potrebnú súčinnosť. A bližšie už o týchto kompetenciách, ale aj o tom, prečo by sme mali zriadiť takéto vyšetrovacie výbory, by som chcel porozprávať v rozprave k tomuto návrhu. Takže zatiaľ ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predseda, vážený pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru, vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, kolegyňa, kolegovia, chcel som na túto tému uviesť pár slov, ktoré sa týkajú toho, ako vyšetrovacie výbory parlamentov rôznych pracujú v iných krajinách a akú vlastne majú funkciu. Z nášho pohľadu sa nám zdá ako samozrejmé, že v rôznych demokraciách polícia funguje relatívne samostatne a nie je striktne naviazaná na exekutívnu, na výkonnú vládnu moc, a preto musíme sa zamýšľať nad tým, že čím to je. A jedna z možností toho, že prečo toto takto funguje, je aj tá, že ak by polícia samostatne nefungovala, ak by nefungovala organizácia, ktorá u nás sa volá prokuratúra, ale inde sa volá štátne zastupiteľstvo, poprípade inak, tak potom je tu jeden vyššie stojací orgán, ktorý má v podstate neobmedzenú právomoc odvolať kohokoľvek, o kom si myslí, že, a kohokoľvek z výkonnej štátnej moci, o kom si myslí, že nevykonáva svoju funkciu riadne.
Tak typicky americký kongres a konkrétne senát má obrovské právomoci, pokiaľ ide o možnosť predvolať si do, na vyšetrovací výbor kohokoľvek, o kom si myslí, že je dôležité ho vyšetrovať preto, aby sa zistilo, že či si riadne vykonával svoju funkciu. A toto je prvým krokom k tomu, aby taký funkcionár mohol byť predmetom takzvaného impeachmentu alebo teda procesu odvolania z funkcie. Pritom tak v Amerike, tak ako aj v iných krajináchrozhodnutie Rady školy majú vyšetrovacie parlamentné výbory také právomoci, ktoré zodpovedajú vyšetrovacím orgánom. To znamená, že nielen že majú právo predvolať svedkov, ktorí majú povinnosť zo zákona vypovedať, ale aj títo svedkovia na druhej strane majú procesné práva také, ako zodpovedajú Trestnému poriadku. To znamená, že napríklad majú právo nevypovedať, ak by taká výpoveď mohla viesť k sebaobvineniu alebo obvineniu iných osôb, ktoré sú im blízke. Čiže ten proces je veľmi podobný tomu, ako prebieha, alebo v prípade Slovenskej republiky ako by mal prebiehať vyšetrovací proces v trestnom konaní.
Ale aby som sa vrátil k tomu, čo považujem na fungovaní parlamentných vyšetrovacích výborov za kľúčové, je nie to, že tieto výbory akosi suplujú funkciu orgánov činných v trestnom konaní, ale to, že takou možnosťou hrozia. Čiže ide o to, že orgány činné v trestnom konaní, alebo v ich reči, obchodného práva ich vrcholový manažment, teda povedzme u nás policajný prezident alebo minister vnútra, keby si boli vedomí toho, že ak oni nebudú riadne viesť vyšetrovanie, nezabezpečia to, aby vyšetrovanie sa riadne viedlo, lepšie povedané, tak potom je tu nad nimi nejaká sila, ktorá to urobí za nich aspoň v tom rozsahu, ktorý zabezpečí to, že oni budú zbavení funkcie a že na ich miesto príde niekto, kto tú úlohu zákonnú splní miesto nich. A nemusíme ísť až tak ďaleko, ako je Amerika, môžme sa pozrieť na to, že čo, pokiaľ ide o fungovanie polície, čo dosiahla takzvaná Kubiceho správa v Čechách, v Českej republike, kde táto vďaka tomu, že mohla byť predložená vyšetrovacej komisii parlamentu, tak navrhla tak obrovskú celospoločenskú intenzitu, že viedla v podstate k zmene vládnej garnitúry, viedla k zmene na ministerstve vnútra a zmenám v polícii.
Čiže, čiže vyšetrovacie parlamentné výbory sú nezastupiteľné a jeden z dôvodov, prečo u nás polícia, prokuratúra a do istej miery aj súdy nefungujú, je práve to, že takéto vyšetrovacie parlamentné výbory nemáme. Preto sa aj ja prihováram za to, aby sme takúto úpravu, tak či onak, možnože ak nie v tejto úplne podobe, tak v nejakej, ktorú tí, ktorí sú ochotní tú myšlienku podporiť, nejak navrhnú, aby sme túto úpravu uzákonili.
Ďakujem pekne.