19. schôdza

Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zase ako vždy, keď sa hovorí o školstve, je tu komorná atmosféra. Možno je to, možno je to naschvál, možno to tak má byť, ale dnes som tu už spomínal čosi o tom, ako sa z optimizmu dá prejsť ku skepse, v rámci toho ak človek má vo svojom snažení vytrvať. Zabudol som pritom dodať, veď napr. zdravú skepsu nebohý Július Satinský v svojich Divoch sveta považoval za jeden z vlastných siedmich divov sveta, a preto sme tu po roku zas s týmto návrhom zákona, ktorým chceme napraviť vec, ktorá podľa nás a podľa učiteľskej verejnosti nie je celkom v poriadku.
Repetitio est mater studiorum, hovoria starí Rimania, opakovanie je matka učenia, a preto pokiaľ si dobre pamätám predchádzajúcu diskusiu, väčšinou nebola o samotnom nástroji veta zriaďovateľa, ale skôr bola zo strany zriaďovateľov, ktorí v nej vystupovali, argumentačne podoprená ich slabými pákami, aké majú na riaditeľov, u ktorých dochádza k narušeniam zákona alebo ktorí jednoducho nevykonávajú svoj post tak, ako by mali.
Paradoxne, k tomu alebo k tejto situácii v mojej osobnej praxi mám množstvo podnetov, tak ako aj moji kolegovia, kedy skôr narážame na iný problém, kedy zriaďovatelia by mohli konať, ale nekonajú. Mohol by som tu rozprávať príbehy riaditeľov, ktorí sú v konaní, kde preukázateľne boli aj odsúdení, napriek tomu je tam problém.
Preto sa pýtam, čomu slúži potom takýto nástroj, ak v súčasnom stave vymožiteľnosti práva sa nevedia využiť všetky nástroje na to, aby sme vedeli očistiť život v škole od ľudí, ktorí tam viditeľne nemajú čo robiť? Alebo inak sa opýtam, prečo musíme v prípade viditeľných pochybení, ktoré sa vyskytujú v každej sfére spoločenského života, meniť systémy? Prečo skôr neposilňujeme kontrolné zložky? Prečo nevykonávame dôslednejšie kontroly a kontrolné zložky?
Sám som bol niekoľkokrát v komunikácii s pani hlavnou školskou inšpektorkou, ktorú asi všetci tu poznáme, a osobne nechápem, ako je možné, že v poslednom rozhovore pre Plus 7 dní uvádza takúto odpoveď na otázku: "A ako sa vám darí s nástrojom odvolania riaditeľa zlej školy?" Neviem, či ste ten rozhovor čítali. Dovoľte mi ho zacitovať, jej odpoveď v plnom znení, ako je, pričom podotýkam, nepaušalizujem, nechcem všetkých zriaďovateľov hádzať do jedného vreca, ale jej názor na základe dlhodobej praxe a praktických skúseností pri kontrolnej činnosti je mimoriadne cenný a je dôležité ho tu povedať.
Takže odpoveď na jej otázku bola: "Problém je v reakcii zriaďovateľov, najmä predsedov samosprávnych krajov na tieto návrhy. Zriaďovateľ dostal ohromnú personálnu právomoc. Vlastne je to on, kto rozhoduje o tom, na rozdiel od nedávnej minulosti, kto bude riaditeľom školy. Môže totiž vetovať návrh rady školy. Naťahovať to teda môže dovtedy, kým sa nestane riaditeľom osoba, ktorú preferuje. Právomoc má, ale zodpovednosť za kvalitu vzdelávania nenesie." Opakujem, právomoc má, ale zodpovednosť za kvalitu vzdelávania nenesie. "No a vyzerá to tak, že mnohí zriaďovatelia trpia syndrómom Matúša Čáka Trenčianskeho, pána Váhu a Tatier, a teda chcú na svojom území o osude svojich poddaných, rozhodovať iba oni sami. Nezávisle od toho, akú škodu títo riaditelia na vzdelávaní žiakov napáchajú. Jednoducho pohŕdanie zákonmi a nevyvodzovanie osobnej zodpovednosti za zlyhania ľudí, ktorí sú zodpovední za iných ľudí, je zažraté do pórov slovenskej spoločnosti. Potom je ťažké čakať v takej atmosfére nejakú podporu pre kvalitnú výchovu a vzdelávania." Koniec citácie odpovede.
Áno, ja som minule, minulého roku vystupoval v rozprave k tomuto pokusu o zvrátenie stavu a napraveniu a upozorňoval som na to, že kľúčovým slovom, ktoré by tu malo zaznieť a má zaznievať, je rovnováha. Rovnováha, ktorá ako argument zaznela i pri zmene zákona, keď bol prijímaný v roku 2015. Konkrétne, argumentovalo sa konkrétne faktom, že tu ide o nastolenie rovnováhy medzi školskou samosprávou, reprezentovanou radou školy, a územnou samosprávou. Pamätám si, v diskusii, teda v následných vystúpeniach, kde mi bolo to vyvrátené a povedané, že teraz, v súčasnosti rovnováha je. Tak neviem, aká to je potom rovnováha, keď zriaďovateľ má svojich zástupcov v rade školy a popritom má ešte aj tento nástroj? Nejak mi to, prepáčte mi, nesedí. Neviem si to dobre predstaviť. Ale asi to je môj problém.
Podľa môjho skromného názoru treba totiž nastaviť dva druhy rovnováhy. Tou prvou má byť rovnováha medzi školskou a územnou samosprávou, na tom sa zhodneme. A je tu ešte rovnováha medzi ekonomicko-manažérskou a pedagogickou spôsobilosťou. V tej druhej som vtedy spomínal, že mi je osobne blízky český model, pretože bol uverejnený aj v štúdii Parlamentného inštitútu a pomerne rozsiahle rozpísaný a v krátkosti ho popíšem, aby sme si ho pripomenuli. Organizačno-ekonomickú stránku má v plnej kompetencii územná samospráva. V pedagogických veciach má plnú právomoc riaditeľ školy, ktorý je pedagógom. Ďalej je nastavenie také, že riaditeľom školy je pedagóg a vo veciach ekonomických pracuje pod kontrolou samosprávy, ktorá mu nastavuje mantinely, a možno celá táto diskusia by sa mala preniesť na nastavenie týchto mantinelov.
Ale vráťme sa k tej školskej a územnej samospráve. Tu by sa nemalo zabudnúť na detail, ktorý tom už spomenul, že hlas zriaďovateľa školy je predsa v rade školy zastúpený. Má tam svojich zástupcov a je to takto aj v mnohých európskych krajinách. A zase v iných to takto nie je zabezpečené. Takže máme nastavenie, ktoré tu už má určitú tradíciu. A teraz je momentálne rovnováha vychýlená na stranu územnej samosprávy. Ak samospráva trvá na tom, že jednoducho toto právo veta v prípade voľby riaditeľa musí mať, potom ale musíme nájsť aj mechanizmus, ako umožniť veto nejakému pedagogickému odborníkovi v procese výberového konania. Napríklad inšpekcii, ktorá sa tiež zúčastňuje výberových konaní. Častokrát práve jej zásah v procese výberového konania dosiahol najlepšiu možnú voľbu.
Prešiel rok a neprišiel žiaden návrh, ktorý by upravoval jednak túto možnosť veta inšpekcie, alebo ktorý by upravoval právomoci rady školy. Stojíme na mŕtvom bode, vôbec sa nehýbeme. Ak sa spoliehame na to, že je relatívne ticho, že médiá neprinášajú každý týždeň alebo mesiac nejaké bombastické titulky o tom, že na tej škole došlo k takému porušeniu, na inej onakvejšiemu, tak vás musím ubezpečiť, že v školstve to funguje systémom, keď trpíš, tak buď ticho. A naozaj slovenskí učitelia nám trpia. Pretože je zaznamenaný počet rôznych podnetov pre ľudí, ktorí sa im profesionálne venujú. Nie, nejdú so všetkými svojimi prípadmi do médií. A možnože by mali.
Minulý rok som vyzýval z tohto miesta učiteľov, aby sa realizovali v komunálnej politike, ale teraz by som to skôr obrátil. Podľa mňa v prvom rade nesmú mlčať. Musia sa snažiť o svojich problémoch hovoriť verejne. Veď napokon aj dneska v Reportéroch má byť reportáž, ktorú vám všetkým odporúčam, aby ste nadobudli predstavu, ako to na našich školách funguje. Celkovo sme prestali aj tu v pléne spomínať tak pálčivý problém, ako je mobbing a bossing na pedagogických pracoviskách. Síce, a nielen na nich, je, je to rozšírená choroba tohto storočia a, bohužiaľ, bohužiaľ, pokiaľ sa budeme tváriť, že neexistuje, tak nebudem preháňať, situácia bude časom kritická.
Ja s obdivom sa skláňam pred všetkými ľuďmi, ktorí nadobudli odvahu a v prípade nátlaku, v prípade toho, že sa postavili na odpor a začali bojovať za svoje práva na pracoviskách, to nevzdali a ozvali sa. A v prvom rade je to aj naša povinnosť, aby sme ich vedeli vypočuť a poskytnúť im pomoc.
Opakujem ešte raz, je to stále zhoršujúci sa problém. Preto vás tu z tohto miesta vyzývam, naozaj minulá diskusia bola najmä o tom, aký je problém sa zbaviť riaditeľa, ktorý nezodpovedá, ktorý nesedí na tej správnej stoličke a ktorý zneužíva svoje právomoci. V poriadku, nastavme kritériá, dajme právomoci rade školy, vytvorme spoločne čo najlepšie podmienky. Ale spoliehaním sa na to, že takto, ako to je teraz, je to v poriadku, robíme obrovskú chybu.
Ako som už povedal, som skeptik, ale snažím sa byť zdravým skeptikom. A z tohto miesta hovorím, že neprestanem, tak ako ja, aj moji kolegovia, v tom snažení, aby sa o týchto problémoch nielen hovorilo, ale aby sa v nich aj s nimi niečo reálne urobilo.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Jedna faktická poznámka.
Nech sa páči, pán poslanec Žarnay.

Ďakujem pekne. Aj keď budem o chvíľku vystupovať v rozprave, chcem sa poďakovať kolegovi Sopkovi za vynikajúci prejav a za tlmočenie názorov početnej skupiny učiteľov, ktorí píšu určite nielen jemu, ale aj mne a ďalším poslancom. A vo svojich častokrát veľmi emotívnych mailoch a listoch hovoria o tom, aké ťažké problémy majú na škole, ako sú vystavení šikanovaniu, čiže bossingu zo strany svojich riaditeľov alebo vedúcich zamestnancov, a o ďalších rôznych problémoch.
Presne, ako Miro povedal, s tým súhlasím, že pokiaľ samotní učitelia sa nevzchopia, pokiaľ nezačnú otvorene bojovať za svoje práva, ale nielen za zvyšovanie platov, ale aj za to, aby žili v dôstojnejších podmienkach na školách, aby nebolo na nich tak, tak, aby sa na nich nerobil taký nátlak a bossing, ako je to doposiaľ, tak dovtedy všetky naše výstupy v Národnej rade, všetky aktivity poslancov budú zbytočné. Bez ich aktivity my sami nič nedokážeme.
Súhlasím s Mirom aj v tom, že pokiaľ sa neposilnia kompetencie zriaďovateľov v tom, že budú môcť odvolať riaditeľov, ktorí sú častokrát zabetónovaní vo svojich funkciách a nie sú odvolateľní, dovtedy sa taktiež nepohneme. A ďalšie veci asi až potom poviem.
Ďakujem.

Reakcia na faktickú, pán poslanec Sopko.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. No mohol by som o tom hovoriť podstatne dlhšie, pretože aj v súčasnosti mnohí zriaďovatelia majú konkrétne podnety na stole. Prídu za nimi učitelia, hovoria im o svojich problémoch a dostanú odpoveď štýlu: veď ono raz bude svietiť slnko. Takým spôsobom komunikovať s ľuďmi, ktorí sú pod permanentným tlakom, je podľa mňa neprijateľné. Ako som povedal, nepaušalizujem, nehádžem všetkých do jedného vreca. Myslím si, že i zriaďovatelia veľmi dobre poznajú tých svojich kolegov, ktorí by mali konať a nekonajú. Mali by sme spoločne tlačiť na to, aby sa tu dala vymôcť spravodlivosť.

Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Žarnay, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Ešte jednu vec by som chcel doplniť k tomu, čo Miro pred chvíľou hovoril. Spomínal reláciu Reportéri, ktorá dnes prinesie príbeh, a pokiaľ sa nemýlim, Miro asi myslel príbeh košického učiteľa. Áno? Ešte aj iný príbeh? Aha. Tak neviem, či práve dnes alebo v nejakej ďalšej relácii Reportérov bude príbeh, odvysielaný príbeh košického učiteľa, ktorý dlhodobo na svojej škole, kde pôsobil, bol vystavený bossingu zo strany svojich nadriadených. Poukazoval na rôzne nedostatky v činnosti školy a ja som tento prípad riešil niekoľko mesiacov. Napokon aj ja som dal typ relácii Reportéri, ale to nehovorím preto, aby som sa tým chválil, ale preto, že som chcel úprimne tomuto človeku pomôcť a vyzdvihnúť jeho aktivity. A spomínal som ho už aj na zasadnutí parlamentu kedysi, keď som spomínal prípad učiteľa, ktorému vlastný kolega, predstaviteľ rady školy, ho vlastný kolega, dal naňho trestné oznámenie za to, že sa vraj údajne mal vyhrážať vyhodením školy do povetria. Aj o tom bude tento príbeh v relácii Reportéri. A naozaj odporúčam všetkým kolegom, aby si ho pozreli, pretože je veľmi poučný. Hovorí o tom, čo sa deje na našich školách, hovorí o tom, v akom postavení sú naši učitelia, akému nátlaku sú vystavení. Hovorí o strachu a hovorí o tom, že systém, aký je nastavený na Slovensku, čo sa týka mobbingu a bossingu a ochrany pracovníkov pred mobbingom a bossingom, je zlý a doposiaľ sa nenašiel nikto ani z radov koalície, ale ani z radov predchádzajúcich vlád, ktorý by sa pustil do tohto problému s oveľa väčšou vervou a aktivitou a priniesol na svetlo sveta zákon, účinný zákon, ktorý by chránil pracovníkov nielen v školstve, ale aj v iných odvetviach pred mobbingom a bossingom. Máme tu len rôzne súdne prípady, ojedinelé mediálne prípady, kde sa súdia ľudia, kde bojujú za svoje práva, ale my ako parlament ich nedokážeme ochrániť. Takže toľko na úvod.
A teraz mi dovoľte, aj keď už čas asi sa kráti, povedať pár slov o téme, ktorú Miro začal. Ako už pán Sopko povedal, už druhýkrát v tomto volebnom období sa na pretras dostáva téma zrušenia práva veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy. Téma takzvaného starostovského veta už dlhší čas vyvoláva ostrú polemiku medzi jeho zástancami a početnou, ak nie drvivou väčšinou tých, ktorí tento majestát zriaďovateľov, čiže hlavne starostov a primátorov miest, jednoznačne odmietajú akceptovať. Riaditelia škôl v súčasnosti vôbec nie sú samostatnou riadiacou jednotkou. Naopak, sú často vazalmi zriaďovateľov a zo strachu pred možnými dôsledkami, predovšetkým zo straty pracovného postu, sú ochotní urobiť čokoľvek, čo od nich zriaďovatelia požadujú. Strach vo všeobecnosti pôsobí paralyzujúco, obzvlášť, ak máme čo stratiť. Vtedy sú ľudia zatlačení do kúta, ochotní prehliadať aj veci hraničiace s trestnoprávnou zodpovednosťou a nepodniknú kroky, ktorými by kompetentné orgány mohli tejto činnosti zamedziť, alebo, nebodaj, že by o celej situácii otvorene hovorili. A riaditelia škôl nie sú výnimkou.
Je ťažké bez oznámenia prešetriť a dokázať, že napríklad vedúci odboru školstva dá riaditeľom finančnú odmenu, ale riaditelia mu musia časť odmeny osobne vrátiť.
Rovnako, ako je ťažké bez oznámenia a náležitého prešetrenia dokázať, že starostovia, či vedúci odborov školstva rôznymi spôsobmi nútia riaditeľov škôl, aby pri opravách škôl či iných technických službách alebo výberových konania uprednostňovali firmy, ktorých konatelia sú v priamom či nepriamom príbuzenskom pomere s ich nadriadenými. Veď hľadanie príbuzenských prepojení či prepojení na spriaznené osoby si vyžaduje veľa času, energie a nezriedka aj talentu. Lebo zorientovať sa v množstve faktúr nie je vôbec jednoduché.
Ako dlhoročný člen rady školy som sa dvakrát zúčastnil na voľbách riaditeľa školy. Vtedy ešte právo veta zriaďovateľa, našťastie, neplatilo. Ak si niekto myslí, že voľby riaditeľa školy prebiehajú bez priamej či nepriamej intervencie zriaďovateľa školy, je na omyle. Aj ja som sa stal svedkom toho, že už mesiac dopredu sme v zborovni vedeli, ktorý kandidát vo výberovom konaní zvíťazí, a že to bude človek z vonku, ktorého tam chce mať vedúci odboru školstva, Moji dvaja kolegovia, ktorí sa do výberového konania prihlásili, nemali žiadnu šancu. A takýto model fungovania pri voľbe riaditeľa je na Slovensku častým javom.
Pravidelne dostávam správy z rôznych regiónov Slovenska, v ktorých mi kolegovia učitelia píšu o zmanipulovaných voľbách, ale aj o ďalších praktikách uplatňovaných na ich školách. Riaditeľ školy bol, je a bude, ak sa systém nenastaví inak, vazalom zriaďovateľa a jeho poslušným psíkom odkázaným na milosť, nemilosť svojho dobrodinca. O jeho osude zriaďovateľ nebude rozhodovať len pri samotných voľbách, ale aj počas jeho funkčného obdobia, aj keď, samozrejme, nebude škole a jej štatutárovi upierať právo na vlastnú svojbytnosť a právnu subjektivitu.
Ktorý riaditeľ školy však pôjde proti svojmu chlebodarcovi, keď nad ním bude neustále visieť Damoklov meč v podobe toho, že pri ďalších voľbách ho aj v prípade zvolenia zriaďovateľ nebude musieť akceptovať a rozhodnutie rady školy bude vetovať? Ktorý riaditeľ školy sa otvorene postaví proti svojmu nadriadenému, ak pôjde o nejakú vážnu vec? Ktorý riaditeľ školy sa postaví za svojich kolegov, učiteľov, ak zriaďovateľ školy sa bude snažiť nejakými spôsobmi ovplyvňovať ich autonómne postavenie? Ktorý riaditeľ školy otvorene pomenuje nekalé praktiky svojich nadriadených, ak budú zasahovať do života školy? Štyri roky bude viesť školu v neistote a strachu, pokorne znášať aj nezmyselné príkazy nadriadených, napríklad vedúceho odboru školstva a tváriť sa pritom, že riadi školu, ktorá má právnu subjektivitu.
Zástancovia veta zriaďovateľa často argumentujú tým, že zriaďovateľ má mať predsa vplyv na školy v jeho pôsobnosti, keďže ich financuje zo svojich zdrojov, a teda tým pádom aj právo na to, aby riaditeľa, ktorý nebude spĺňať predpoklady na to, aby školu rozvíjal, mohol nevymenovať do funkcie. Málo však už hovoria o tom, že zriaďovateľ má oklieštené alebo temer žiadne právomoci odvolať riaditeľa školy, keď pochybí. Na to sa zriaďovatelia radi vyhovárajú, keď ich učitelia žiadajú o pomoc a neraz poukazujú nielen na morálne, ale aj finančné a hospodárne zlyhanie svojich nadriadených. A to už nehovorím o bossingu, fenoméne, ktorý sa na našich školách šíri priam rýchlosťou svetla, ale jeho dopady na jedincov, ktorí sú obeťami šikanovania svojich nadriadených, ale aj na celkovú atmosféru v zborovniach, sa bagatelizujú. Veď učitelia doposiaľ nemajú ani vlastného ombudsmana.
Kolegovia, môžem vás poprosiť? Prepáčte, ale keď vy ste hovorili, ja som bol ticho.
Keď sa prenasledovaní či prepustení učitelia domáhajú spravodlivosti a prosia o pomoc zriaďovateľov škôl, či je to už primátor, župan alebo vedúci odboru školstva, všade narážajú na nezáujem o ich problémy. Naopak, zriaďovatelia sa vo väčšine prípadov postavia na stranu riaditeľa a vedú štvavú kampaň proti tým, ktorí si dovolili sťažovať sa alebo dovolávať sa spravodlivosti. Neraz až zásahom médií sa podarí napraviť krivdy, ktoré riaditelia škôl spáchali voči svojim podriadeným. Kde je vtedy ten hlas volajúci po práve rozhodovať či kontrolovať školu? Prečo vtedy zriaďovatelia a tí, ktorí zastávajú právo veta, nekričia, že chcú byť objektívni, spravodliví a že chcú pomáhať pedagógom? Prečo im vtedy tak veľmi záleží na tom, aby ochránili riaditeľa a sťažujúci sa učitelia obišli ako chronickí sťažovatelia? A neraz pritom neváhajú zastrašovať učiteľov volajúcich po svojich právach alebo intrigujú, aby proti nim postavili zvyšok pedagogického zboru.
To všetko svedčí len o jednom. Zriaďovateľovi nejde o to, aby mal dosah na školy, ktoré financuje a právom veta pri voľbe riaditeľa školy si nechce zachovať svoju suverenitu v rozhodovaní. Naopak, ide o to, aby mohli na miesta riaditeľov škôl dosadzovať spriaznené osoby vedenia miest a obcí a mali tak priestor na ich manipuláciu. A samozrejme, aby oni sami mali priestor na manipuláciu volieb prostredníctvom rady školy, robenie úsluh, podplácanie aj formou hostenia členov rady školy, či iných pôžitkov tak, aby sa na svojich miestach doslova zabetónovali.
Zriaďovateľ školy má predsa v rade školy svojich ľudí, preto nemôže argumentovať tým, že nemá dosah na správu školy a nemôže aktívne kontrolovať jej hospodárenie a ďalšie činnosti. Ak by riaditeľ za päť rokov ľudsky, organizačne či manažérsky zlyhal, zriaďovateľ ho predsa môže vďaka svojim ľuďom v rade školy odvolať a nemusel by použiť ani právo veta. To by sa však zástupcovia zriaďovateľa v rade školy museli viac zaujímať o chod školy a problémy, ktoré v nej za dané funkčné obdobie riaditeľa vznikali.
Právo veta zriaďovateľa je ako ušité na mieru preto, aby sa zriaďovateľ mohol zbaviť buď tých riaditeľov, ktorí neboli voči nemu lojálni a z rôznych príčin sa priečili poslušne plniť jeho príkazy, či napĺňať jeho predstavy, alebo jednoducho zabetónovať svojich spriaznených ľudí v riaditeľských kreslách a nedopustiť, aby sa na ich miesto dostal kandidát, s ktorým by boli problémy. Najlepšie je predsa mať podriadeného, ktorý bude pokorný, poslušný a bude rešpektovať zaužívaný systém, aký sa medzi zriaďovateľom a školami za tie roky vytvoril. Spriaznený riaditeľ dokáže vybrať na dodávateľské služby spriaznenú firmu pre zriaďovateľa alebo vedenie obce a tým sa dá lepšie manipulovať s pridelenými finančnými prostriedkami prostredníctvom tzv. kreatívneho účtovníctva. (Rečník sa odmlčal a pozerá sa na časomer v rokovacej sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)