26. schôdza

Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v závere ako predkladateľ návrhu zákona vystúpil a vyjadril sa aj k rozprave s tým, že teda chcem vám dať teda možnosť, pokiaľ máte záujem, ešte zareagovať.
Pani poslankyňa Grausová reagovala na pani poslankyňu Milanovú, keď hovorila pani poslankyňa Milanová o tom, že v Škandinávii a v Holandsku sa minimum programov vysiela dabované, a teda vysielajú sa aj pre deti rozprávky väčšinou, väčšinou iba s titulkami alebo dokonca bez možno, a v dôsledku toho deti vedia lepšie po anglicky. A pani poslankyňa Grausová na to reagovala, že to nesúvisí s tým zákonom, lebo predsa veď u nás sa kedysi viac vysielalo češtiny a že aj tak mali naše deti problém s ovládaním cudzích jazykov. A toto ale, myslím, že nie je problém so znalosťou cudzích jazykov, ale problém s počúvaním s porozumením, lebo pani poslankyňa Milanová hovorila niečo úplne iné. Hovorila niečo, čo síce súvisí s témou nášho zákona, ale nevyplýva to priamo zo zákona a ani to ona netvrdila. Hovorila niečo, čo som v podstate hovoril aj ja, keď sme sa minulý týždeň rozprávali o tomto zákone, že sú európske krajiny, v ktorých aj programy pre deti sa vysielajú nedabované a v týchto krajinách aj v dôsledku tejto veci deti ovládajú dobre anglický jazyk.
Pani poslankyňa Dubačová nazvala náš návrh zákonom o zdravom rozume. A samozrejme, možno sa na ten zákon pozrieť z rôznych uhlov pohľadu. Zhodou okolností my štyria predkladatelia, teda s pánom poslancom Osuským, pani poslankyňou Zimenovou a s pani poslankyňou Dubačovou, sme predkladali aj napríklad aj návrh zákona, aby sa 28. október stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky, teda výročie vzniku Československa. My sa nijako netajíme tým, že si vážime československú tradíciu, tradíciu demokratického Československa, že je nám blízka česká kultúra. Ale tento zákon nie je o tom alebo nie je iba o tom. Tento zákon by mal podporiť každý normálny človek, ktorý nechce mať v zákonoch absurdné ustanovenia bez ohľadu na to, aký má vzťah k Masarykovi, čo si myslí o prvej Československej republike alebo o Václavovi Havlovi.
Rovnako ja sa dlhodobo netajím kritickým vzťahom k celému zákonu o štátnom jazyku. Keď sa za Mečiara prijímal zákon o štátnom jazyku, bol som novinár a ostro som ten zákon kritizoval, pretože nepovažujem ho za potrebný v tej podobe, v akej bol schválený a v akej dodnes je. Úplne by stačilo, keby existoval zákon, ktorý by reguloval používanie štátneho jazyka v niektorých oblastiach úradného styku, ale regulovať používanie jazykov v súkromnej sfére mi príde absurdné. Čiže ja by som zákon o štátnom jazyku zrušil a nahradil iným, oveľa, oveľa stručnejším. Ale ani to nie je predmetnom alebo obsahom nášho návrhu zákona. Ani úplne vypustenie toho, v akom jazyku sa má vysielať, ani povinnosť dabovať slovenské alebo dabovať cudzojazyčné rozprávky do slovenského jazyka, aj tú tam zachovávame, hoci, ako sme pred chvíľou počuli, sú aj argumenty a sú to vecné argumenty, pre ktoré by vysielanie nedabovaných napríklad anglických rozprávok mohlo pomôcť k zlepšeniu znalostí anglického jazyka slovenskými deťmi. Ale ani to nenavrhujeme. Je to naozaj zákon o zdravom rozume. Zákon, ktorý chce vypustiť zo zákona absurdné ustanovenie, ktoré nariaďuje dabovať do slovenského jazyka rozprávky z češtiny, z jazyka, ktorému naše deti rozumejú.
Aby som zareagoval na tie argumenty, ktoré nie síce dnes, ale minulý týždeň zazneli a ktoré zazneli aj v nejakej mediálnej rozprave alebo verejnej rozprave k tomuto návrhu zákona. Ten najčastejší bol, že prečo vy chcete, aby sa na Slovensku mohli vysielať české rozprávky v pôvodnom znení, keď v českej televízii slovenčinu nepočuť, keď české deti slovensky už nerozumejú. A na to sú možné dve odpovede. Jedna, ktorú sme už spomínali, je, že to je predsa výhoda slovenských detí, že rozumejú českému jazyku, že sú prirodzene dvojjazyčné, že môžu sledovať český internet, pozerať české filmy, čítať české knihy, študovať na českých školách, pracovať v Českej republike. To nie je nevýhoda, to je plus.
Ale ten druhý argument, ktorý dosiaľ nezaznel, je reciprocita. Aj v súvislosti so zákonom o štátnom jazyku, ale za Mečiarovej éry a niekedy aj za éry prvej Ficovej vlády sa často argumentovalo, že v prístupe k príslušníkom národnostných menšín máme zachovávať reciprocitu. Ako sa Maďarsko správa k Slovákom žijúcim v Maďarsku, tak my sa máme správať k Maďarom žijúcim na Slovensku. Ale argument reciprocitov je absolútne chybný. Je absolútne chybný v tomto kontexte, pretože my sa máme k príslušníkom našich národnostných menšín správať dobre bez ohľadu na to, ako sa nejaký iný štát správa k Slovákom, ktorí tam žijú. Máme sa, samozrejme, snažiť o to, aby sa iné štáty správali k Slovákom aj k iným menšinám slušne a dobre, ale ak to náhodou nerobia, nie je to ani najmenší dôvod, aby sme my tu na Slovensku obmedzovali práva príslušníkov národnostných menšín, pretože sú to naši občania a je to naše vysvedčenie, ako sa k nim správame. A rovnako to, že v českej televízii sa nevysielajú slovenské filmy ani pre dospelých, je predsa problém Českej republiky, nie je to, nie je to problém nás.
My týmto zákonom, ak by sme ho schválili, nikomu nič neprikazujeme. Neprikazujeme televíziám, že musia vysielať české rozprávky v češtine, iba im umožníme, že budú môcť. Keď sa rozhodnú, že budú dabovať Spejbla a Hurvínka, no tak budú dabovať Spejbla a Hurvínka, my im za to pokuty nechceme dávať. Ale myslíme si, že sú české rozprávky, ktoré je hriech dabovať do slovenského jazyka, lebo je to prznenie ich pôvodného zmyslu, významu a obsahu. Čiže my priestor slobody nezužujeme, my nikomu nič nenariaďujeme, my priestor slobody rozširujeme. A absurdnosť naozaj spočíva v tom, že je to ustanovenie, ktoré sa reálne nedodržiava, ktoré sa obchádza. Načo máme mať v zákone ustanovenie, ktoré reálne buď vedie k absurdnostiam typu, že pokutujeme televíziu za odvysielanie Spejbla a Hurvínka v češtine, alebo ho televízie obchádzajú tým, že označia rozprávku, dielo určené malým deťom, za program nevhodný pre deti do 12 rokov. Všetci to vedia, všetci nad tým privierajú oči, tak radšej takúto absurdnosť zmeňme.
Pani poslankyňa Milanová označila toto za rozprávkový zákon, lebo v rozprávkach ide o súboj dobra a zla. Ja by som to až tak dramaticky nevidel. Nemyslím si, že všetci, ktorí nebudú hlasovať za náš návrh, stoja na strane zla. Je to vec iného názoru. Mne to príde trochu absurdné, ale teda sú veci nepochybne, ktoré aj v politike majú charakter zápasu dobra a zla, ale toto je skôr súboj rôznych pohľadov, pohľadov na vec. Ale tiež by som rád veril tomu, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí. A aj, ako hovoril pán poslanec Sopko, keď tu spomenul Václava Havla veľmi výstižne, nádej nie je robiť veci preto, lebo si myslíme, že dobre dopadnú, ale robiť ich preto, lebo sme presvedčení, že sú správne, a stojíme si za nimi bez ohľadu na to, ako dopadnú. A toto je určite aj náš návrh alebo náš postoj vo veci používania českého jazyka v českých rozprávkach v slovenských televíziách.
Ďakujem za pozornosť a tiež vás chcem poprosiť o podporu nášho návrhu.

Ja by som chcela povedať, pán poslanec Dostál, absolútne chybný je ten váš argument spochybňovať reciprocitu. Ďalej chcela by som povedať, že teda spomenuli ste tu Havla, že takú mravne, morálne pochybnú persónu, ako je Václav Havel, je veľmi pochybné, veľmi divné citovať a dávať za vzor. Protirečíte si, keď hovoríte na jednej strane, že deti treba určiť, aby rozumeli českému jazyku, a na druhej strane hovoríte jedným dychom, veď češtine rozumejú. A nikto vám nebráni ani nikomu učiť svoje deti česky. Kupovať aj cédečká, české dévedéčká a tak ďalej. Nikto vám nebráni rozprávať sa doma po česky, keď chcete, ale, bohužiaľ, je veľmi, v človeku vzbudzuje veľkú nedôveru práve to, že tento návrh zákona podávajú zahraniční agenti. Ľudia, ktorí sú, ktorí boli proti vzniku, ktorí nenávidia Slovenskú republiku a všetko slovenské, ktorí boli proti, bojovali proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky a ktorí chodili nariekať každý rok pred pylón s českým kocúrom na vrchole. Takže práve toto je, toto je moja obava, že práve takíto ľudia podávajú tento návrh zákona. Keby to boli ľudia, ktorí nebojovali proti Slovenskej republike a tak ďalej, tak že je to celkom iné. Je dôležité aj to, kto to podáva.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Ja by som, pán poslanec, k tomu, čo ste povedal, snáď len doplnil, že no, asi ten český národ s nami Slovákmi až taký problém nebude mať, keď vieme, kto momentálne tam ašpiruje na premiérsku stoličku alebo kto je primátorkou mesta Prahy. Ale povedali ste jednu dôležitú vec, ktorá tu má zaznieť častokrát. Ten spôsob, akým televízie to urobia, aby daná rozprávka mohla ísť v češtine a to, že sa stane až od 12 rokov. No hlavne, že deti učíme, že klamať sa nepatrí. Hlavne, že učíme deti, že klamať sa nepatrí. Pokiaľ toto má byť, toto privieranie očí nad tým, ako sa to dá zariadiť, pokiaľ toto chceme akceptovať, tak je to veľmi zlé. Prestaňme už hrať takéto hry. Pokiaľ to naozaj je v možnostiach a nepadne na tom vládna koalícia, myslím si, že takéto drobné zmeny zákonov by mali nájsť všeobecnú podporu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. No, ja iba chcem poprosiť naozaj o podporu tejto našej zmeny zákona a skutočne práve aj po tých hlasoch, ktoré tu dnes zaznievajú, apelujem na zdravý rozum, pretože skutočne tie hlasy sú trošku vytrhnuté z kontextu a ja si myslím, že naozaj je potreba udržať si zdravý rozum aj v takýchto doplneniach zákonov. Lebo ak sa pozeráme na vec absolútne komplexne, tak si myslím, že o tom nik ani nepochybuje, že možno sa stala chyba, možno to bol zámer, ale v každom prípade určite je to užitočné nielen pre nás, ale hlavne bude užitočná takáto zmena aj pre naše deti a – ešte raz opakujem – pre našu spoločnú budúcnosť v európskom spoločenstve, nezabúdajme na to.
Ďakujem.

Ďakujem kolegom za reakcie.
Pani poslankyňa Grausová, povedali ste, že argument, že treba odmietnuť reciprocitu, je chybný, bodka. Ale to nie je žiadny argument, to je váš názor, vy ste nepovedali ani slovo, ktorým by ste vyvrátili to, čo som tu ja povedal. Iba ste povedali, že si myslíte niečo iné. Však môžete to hovoriť.
A ďalej ste povedali, že je dôležité, kto návrh predkladá a že sa toho treba obávať, lebo ho predkladajú zahraniční agenti, ktorí nenávidia Slovenskú republiku. No tak jednak sa chcem ohradiť voči tomu, že nenávidíme Slovenskú republiku. My máme radi Slovensko, my máme radi Slovenskú republiku a predkladáme ju, predkladáme tento návrh práve preto, že chceme, aby Slovenská republika bola aj v tomto ohľade normálnou krajinou, aby tu vládli normálne pomery, aby, ako povedal pán poslanec Sopko, sme neučili deti klamať tým, že odmalička sa budú stretávať s tým, že im niekto bude tvrdiť, že tá rozprávka v češtine, ktorú teraz videli v televízii, je program nevhodný pre deti do 12 rokov a ich rodičia im to dovolia pozerať. Toto je veľmi dôležitý postreh. My tým, čo je dnes napísané v zákone, učíme deti klamať. Učíme, že je normálne, keď klamú.
A tá rétorika, s ktorou pani poslankyňa Grausová a jej stranícki kolegovia z Ľudovej strany Naše Slovensko vystupovali proti tomuto návrhu, je plná nenávisti a len ma utvrdzuje v tom, že sme ten návrh dali správne, pretože presne s takouto nenávistnou rétorikou v 90. rokoch bol zákon o štátnom jazyku prijímaný a, zaplať pánboh, tá diskusia v demokratickom spektre je dnes už trochu inde.

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi uviesť návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 101/2010 o preukazovaní pôvodu majetku v znení zákona č. 125/2016 Z. z. a ktorým sa mení zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
"Je šokujúce vidieť, že niektoré krajiny by radšej zachovali svoje obchodné kontakty s ľuďmi, ktorí perú špinavé peniaze, vyhýbajú sa plateniu daní, so skorumpovanými politikmi a zločincami, než naozaj aby zasiahli proti týmto praktikám." Tieto slová nedávno povedal predseda vyšetrovacieho výboru Európskeho parlamentu pre boj proti praniu špinavých peňazí, daňovým únikom a vyhýbaniu sa daňovým povinnostiam pán Werner Langen. Ak hovoríme o problematike prerastania pochybných podnikateľov, či dokonca organizovaného zločinu do politiky a riadenia štátu, väčšinou sa zhodneme na tom, že takýto stav je pre demokratický štát neprijateľný a je obrovskou hrozbou. Priame krytie alebo nedôsledné stíhanie pochybných podnikateľov, nedostatočný boj proti praniu špinavých peňazí, symbolický boj proti korupcii, ako to vidíme aj u nás, klientelizmus, rodinkárstvo, to nie sú len javy, ktoré ohrozujú ekonomiku štátu, ale predovšetkým vážne narúšajú dôveru občanov v demokratický a právny štát.
Keď sa dnes pýtame občanov, ako dôverujú štátu, odpovede nie sú moc optimistické. Pri otázke dôvery ľudí v prácu polície sa podľa Eurobarometra Slovensko umiestnilo na úplne poslednom mieste zo všetkých krajín Európskej únie. Priemerne u nás nedôveruje polícii 53 % ľudí, čo je každý druhý občan. Každý druhý občan v tejto krajine nedôveruje polícii. Podľa tých istých zdrojov neverí justícii takmer 66 % občanov. Priemer Európskej únie je 41 % a horšie na tom ako my, čo sa týka justície, je už len Slovinsko a Bulharsko.
Korupcia podľa Svetového ekonomického fóra na Slovensku je bezkonkurenčne najväčšou prekážkou podnikania. V celosvetovom rebríčku vnímania korupcie sa Slovensko umiestnilo na siedmom najhoršom mieste z celej Európskej únie v spoločnosti krajín ako Bulharsko, Grécko alebo Taliansko.
Keď sa pozrieme na eurofondy, kadiaľ momentálne na Slovensko prichádza najväčší balík peňazí, môžeme si pripomenúť údaje z výročnej správy európskeho úradu boja proti podvodom (OLAF-u). Za posledné roky sme prišli kvôli pochybeniam o najviac platieb z celej Európskej únie. Na korekciách, čiže keď tie projekty buď sa pri nich vyskytla korupcia, alebo boli chybne implementované, sme museli vrátiť najväčší objem peňazí po Maďarsku. Keď sa pozrieme na to, ako sú tieto prípady postihované, tak vidíme, že podľa zistení OLAF-u skončilo u nás podaním žaloby len 22 % prípadov, čo je siedmy najnižší počet zo všetkých členských krajín Európskej únie.
Aj tieto štatistiky nám hovoria o skutočnom stave našej krajiny. Prichádzame o desiatky miliónov eur kvôli rôznym pochybným machináciám, v dôsledku korupcie, v dôsledku pochybného čerpania eurofondov. Takisto máme aj štatistiky, ktoré nám hovoria o miliardových daňových únikoch a je teda na mieste otázka pýtať sa, kde teda tieto peniaze končia.
Zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorého novelu tu dnes predkladáme, je v prostredí, kde sa množia podozrenia na obrovské daňové úniky, rozkrádanie eurofondov, korupciu a poplatnosť politikov finančným skupinám jedným z najdôležitejších nástrojov právneho štátu. Súčasný zákon o preukazovaní pôvodu majetku bol prijatý za prvej vlády SMER-u v roku 2010 a Robert Fico vtedy povedal slová, že slovenskú spoločnosť dlhodobo traumatizuje a demoralizuje to, že štát nevie účinne zasiahnuť voči podvodníkom, ktorí si očividne žijú nad pomery. Toto nie sú moje slová, to sú slová Roberta Fica. Vtedy bol prijatý, vtedy bol prijatý zákon, ale faktom je, že podľa tohto zákona o preukazovaní pôvodu majetku za osem rokov, ktorý sa, počas ktorých sa tento zákon uplatňuje, súdy neboli schopné alebo neboli sme schopní podľa tohto zákona odsúdiť ani jedného človeka, ani jednému človeku nebol podľa tohto zákona zhabaný majetok. Je to zákon bezzubý, jednoducho je to zákon taký, aký vyhovuje Robertovi Ficovi. Zákon, podľa ktorého sa nedá stíhať absolútne nič.
Jedným z problémov súčasného zákona je aj nedostatočné definovanie posudzovaného nelegálneho príjmu. Cieľom nášho návrhu je preto zakotviť princíp, aby sa za legálny príjem nepovažovali príjmy z tzv. neobvyklých obchodných operácií, ktoré sú v našej legislatíve presne definované v právnej úprave boja proti praniu špinavých peňazí. Návrh zákona, ktorý tu dnes predkladáme, definuje pojem "nelegálny príjem" tak, že ide, citujem, nielen o príjem nadobudnutý v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale taktiež ak príjem nie je preukázaný a tiež vtedy, ak ide o taký neobvyklý príjem vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, že je odôvodnené predpokladať, že ide o príjem získaný konaním porovnateľným s legalizáciou príjmu v trestnej činnosti.
Všetci si spomíname na Mečiarovu manželku, ktorá kúpila akcie za milión a predala ich stonásobne, za stonásobne vyššiu sumu. Podľa tohto zákona by nemohla byť stíhaná, pretože to bola neobvyklá obchodná operácia. Podľa nášho návrhu zákona už by sme ju mohli postihnúť.
Rovnako navrhujeme aj novelizáciu príslušného znenia § 58 ods. 2 Trestného zákona, keďže pri ukladaní trestu prepadnutia majetku súčasná právna úprava zakotvuje súdu povinnosť dokázať páchateľovi nadobudnutie majetku trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti. V praxi je to v podstate nevykonateľné, nepreukázateľné, stáva sa takto koncipovaná právna úprava, stáva sa neúčinnou.
Navrhujeme novelizovať aj Trestný zákon v tej časti, podľa ktorej ak je osoba uznaná za vinnú v závažných veciach trestných činov podľa § 58 Trestného zákona, je povinná preukázať, že svoj majetok získala z legálnych príjmov. Ak by toto dôkazné bremeno neuniesla, následne môže byť postihnutá trestom prepadnutia majetku. Podobný model, ktorý navrhujeme, platí v Taliansku v rámci tzv. antimafiánskych zákonov.
Cieľom tohto návrhu je teda rozviazať ruky príslušným orgánom tak, aby mohli komplexnejšie posudzovať majetok, ktorý podozrivý nevie preukázať a taktiež keď ide o vyššie definovaný neobvyklý príjem. Treba zároveň uviesť, že orgánom, ktorý v konečnom dôsledku rozhodne o tom, či majetok bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov, je naďalej súd na návrh prokurátora. Ak si spomenieme na prípad Bašternák, kedy sa polícia a prokurátor zaoberali tým, odkiaľ Bašternák tie peniaze získal, tak nakoniec prokuratúra rozhodla, že nie je dôvod na jeho stíhanie a tento prípad podľa tohto zákona v takom znení, ako ho navrhol SMER, bol zastavený.
V úvode som hovorila o nelichotivom postavení Slovenska v indexe vnímania korupcie spolu s krajinami, ako je Taliansko, Rumunsko, tak dovolím si ešte jedno porovnanie. Kým na Slovensku platí bezzubý marketingový zákon o preukazovaní pôvodu majetku, v iných krajinách sa tohto zákona boja ako čert kríža. Taliansko sa môže pochváliť výraznou aktivitou v tejto oblasti, v priebehu len minulého roka Taliansko prijalo výrazné zmeny zákonov zamerané na boj proti mafii, na boj proti nelegálne nadobudnutému majetku. Medzi nástroje, ktoré prijalo Taliansko, patrí aj široký okruh možností aj preventívneho zabavenia majetku v prípadoch korupcie, napomáhania trestnej činnosti, sprenevery a podobne. Taktiež sa v Taliansku sústredia na efektivitu vymáhania a konfiškovania majetku zriadením osobitných odborov na príslušných úradoch, konfiškácie v prípadoch, ak sa zistí, že majetok páchateľa je neprimeraný k príjmu a odsúdená osoba nie je schopná odôvodniť pôvod majetku. Ak sa použije konfiškácia, môže sa vykonať súdna správa, súdna kontrola, bol zavedený inštitút súdnej kontroly v spoločnosti v prípade konkrétneho nebezpečenstva infiltrácie mafiou. Takisto sa kladie dôraz na personálne obsadenie príslušných úradov, rotácie funkcií, predchádzanie konfliktu záujmov, výsledkom každoročne sú zabavené stá milióny eur, nehnuteľnosti, podniky, motorové vozidlá, ktoré pripadnú štátu.
A určite si spomínate na prípad pred Vianocami, kedy v Rumunsku bol zhabaný majetok šéfa vládnucich sociálnych demokratov plus ďalší štyria ľudia, ktorý je vyšetrovaný nielen pre podozrenie zo zneužitia fondov Európskej únie, ale aj zo založenia zločineckej siete a zneužitia právomocí verejného činiteľa. Povedzte mi, kedy ste o takomto prípade počuli na Slovensku. A určite to nie je preto, že korupciu na najvyšších miestach na Slovensku nemáme.
V porovnaní s oboma krajinami vyznieva bizarne naša nulová bilancia odsúdených na základe súčasného zákona. Tak isto bizarne pôsobia neohrozené majetky mečiarovských privatizérov, ale aj niektorých bývalých či súčasných politikov. A právom sa ľudia pýtajú, prečo bol zákon nefunkčný, pri vyšetrovaní majetku pána Bašternáka, ako zbohatol pán Slota a z čoho si vlastne Vladimír Mečiar postavil svoje obrovské sídlo v Trenčianskych Tepliciach? A to nehovorím ešte o vilách na chorvátskom pobreží, o obrovských rančoch niektorých vysokopostavených súčasných verejných funkcionárov, o vilách na Floride a tak ďalej. Existuje len veľmi málo krajín, ktoré si hovoria demokratické a v ktorých sa celé desaťročia verejne predvádzajú politici a podnikatelia, u ktorých pôvod obrovského majetku je nejasný alebo preukázateľne vysoko nad ich oficiálne majetkové pomery. Čo je horšie, na podobnom princípe u nás fungujú celé klany. Majetok je prepísaný na rodinných príslušníkov a obchodných partnerov a nikto sa nad tým na Slovensku už nepozastaví.
Keď sme hovorili o Taliansku a Rumunsku, vrátim sa ešte k štatistikám, v indexe vnímania korupcie sú síce na tom horšie ako Slovensko, ale za porovnanie stojí porovnanie dôvery občanov v inštitúcie, ako je polícia a justícia. Kým na Slovensku polícii verí len 43 % obyvateľov, v Taliansku je to 68 %, v Rumunsku verí polícii 54 % obyvateľov. Justícii na Slovensku dôveruje 29 %, v Rumunsku 40, v Taliansku 43 % občanov, čiže dvojnásobné množstvo v Taliansku aj v Rumunsku.
A ja stále tvrdím, že ak chceme vyhrať boj proti korupcii, tak musíme posilňovať všetky tri zložky: legislatívnu, personálnu a mať aj silné kontrolné inštitúcie. Na čo sme zabudli počas 25 rokov budovania Slovenska, boli práve tieto silné inštitúcie. A odráža sa to, občania nie sú hlúpi, odráža sa to aj v ich vnímaní a v dôvere v tieto inštitúcie. Ani po 25 rokoch sme nedokázali urobiť takmer nič s požiadavkou účinného boja proti korupcii a nelegálne nadobudnutým majetkom. Máloktorá vyspelá demokratická krajina sa môže chváliť alebo skôr hanbiť takýmto deravým zákonom. Čisté svedomie, samozrejme, nemajú ani príslušné orgány výkonnej moci, ale tu treba spravodlivo uznať, že v prípade nefunkčného preukazovania pôvodu majetku je hlavná zodpovednosť nie na polícii, ale je hlavná zodpovednosť predovšetkým na zákonodarcoch, poslancoch Národnej rady, ktorí v tejto oblasti doteraz neurobili nič, pretože tento súčasný zákon, ktorý máme, je skutočne paškvil. Ak by niekto chcel spochybniť opodstatnenosť navrhovaných zmien, ktoré my teraz v zákone navrhujeme, spomenuté alarmujúce štatistiky hovoria o tom, že naši občania sú nespokojní a žiadajú si zmenu. Až pri kvalitnej legislatíve, neskorumpovaných inštitúciách, až vtedy môžeme občanov žiadať o dôveru.
Pri súčasnom stave sa domnievam, že ak neurobíme nič, v blízkej budúcnosti budeme musieť otvorene hovoriť o tvrdých legislatívnych a výkonných opatreniach, tak ako sa to robí v spomenutých krajinách, v priamom boji s mafiou. O korupcii a praní špinavých peňazí nestačí hovoriť len na tlačových konferenciách. Včera mal pán Fico dlhú tlačovú konferenciu o tom, ako hovoril, že čo všetko pripravuje v boji proti korupcii. A takým jeho zásadným opatrením bolo prijatie ISO certifikátu v oblasti boja proti korupcii. Vyznieva to až smiešne, navyše na Slovensku nie je žiadny akreditovaný subjekt, ktorý by takýto ISO certifikát mohol udeliť.
Ale ešte raz, nepomôže nám žiadny certifikát, nepomôže nám žiadny papier, ak jednoducho na účinný boj proti korupcii v tomto štáte a z radov vládnej koalície nie je vôľa. ISO certifikát nám v tomto rozhodne nepomôže. Slovensko potrebuje v prvom rade dobré neprestrieľné zákony, potrebuje odhodlaných ľudí na správnych miestach. A boj proti korupcii nie je len zápasom za dobrú správu veci verejných, za dobrú správu nášho štátu, ale v prvom rade boj proti korupcii je prejavom vlastenectva a prejavom skutočného patriotizmu.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre financie a rozpočet. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 12. marca 2018 a gestorský výbor do 13. marca 2018.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, vážené kolegyne, dovoľte mi predstaviť vám návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktorý predkladáme ako skupina poslancov hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti.
Tento návrh zákona patrí medzi legislatívne návrhy prorodinnej politiky nášho hnutia, ktorý je zameraný na razantnejšiu podporu odstraňovania ekonomických bariér k rodičovstvu a ovplyvňovaniu reprodukčného správania obyvateľstva. Viaceré európske krajiny prijali mnoho opatrení a nástrojov na zvrátenie nepriaznivého demokratického; demografického vývoja. Je isté, že aj náš návrh zákona – odstupňovanie daňového bonusu podľa počtu detí – je jedno zo súboru opatrení, ktoré prinášame sem do parlamentu v rámci našej prorodinnej politiky.
Podľa vzoru krajín V4 navrhujeme teda, aby bol daňový bonus, teda daňové zvýhodnenie pracujúcich rodičov, odstupňovaný v závislosti od toho, či má daňovník jedno dieťa, dve deti alebo tri a viac detí. Samozrejme, za podmienky, ako to káže zákon, že s ním žijú v spoločnej domácnosti.
Toto opatrenie navrhujeme v čase, keď vláda deklaruje lepší výber daní, hospodársky rast a najnižší deficit v histórii Slovenskej republiky. Predkladaný návrh zákona má negatívny aj pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, nemá vplyv na životné prostredie a ani na informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona má pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie a na hospodárenie obyvateľstva.
Náš návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, tiež s právom Európskej únie.
Ďakujem a hlásim sa do rozpravy ako prvá.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 12. marca 2018 a gestorský výbor do 13. marca 2018.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Vážené dámy, vážení páni, čakajú nás najlepšie roky. Slovensko čakajú najlepšie roky, a preto prichádzame s návrhom zákona, ktorý je v prospech rodín a v prospech pracujúcich rodičov. Mnoho máme nápadov, mnoho máme návrhov zákonov, vláda a tiež aj opozícia, ktoré sa týkajú sociálnej politiky. Teda človeka, ktorý sa nachádza v nejakej núdzi, nejakej kríze, jednotlivca, člena rodiny. Samozrejme, že sa to dotýka aj celej rodiny. Ale sú návrhy zákonov, ktoré sú prorodinné ako také, pretože podporujú rodinu ako takú. Podporujú pracujúcich rodičov, nie ľudí v sociálnej núdzi, pracujúcich rodičov, ktorí sa statočne starajú o svoje deti. Čakajú nás najlepšie roky, tak kedy, ak nie teraz, by rodiny mali pocítiť na sebe nejaký úžitok z toho, že máme dobrý výber daní a výborný hospodársky rast?
V krajinách V4, ale aj v Rakúsku majú daňové zvýhodnenie rodičia odstupňované podľa počtu detí. Inšpirovali sme sa práve v Čechách, Poľsku aj v Maďarsku. Osobne som tam s kolegami a s kolegyňami z môjho hnutia, nášho hnutia boli prítomní a rozprávali sme s poslancami týchto parlamentov. Všetci už majú daňové zvýhodnenie rodičov, daňový bonus odstupňovaný, teda progresívny, podľa počtu detí. Naši najbližší susedia, Česká republika však má aj na prvé dieťa daňový bonus dvakrát tak vysoký, vyšší ako my.
Poviem v číslach: U nás je daňový bonus na jedno dieťa ročne vo výške cirka 260 eur necelých. V Českej republike je na jedno dieťa daňový bonus vo výške, bol, musím povedať, že bol vo výške 500 eur a v tomto roku 2018 sa zvýšil daňový bonus v Českej republike na jedno dieťa na 564 eur ročne. To znamená, že je dvakrát tak vyšší. V Poľsku a v Maďarsku sú zaujímavé čísla daňového bonusu, teda výšky daňového bonusu pri treťom a štvrtom a viac deťoch. Takže u nás je stále aj pri treťom dieťati daňový bonus ročne vo výške 260 eur, lebo je rovnaký na každé dieťa vo výške cirka 260 eur, ale v Poľsku je už na tretie dieťa vo výške skoro 500 eur ročne a na štvrté a viac detí skoro 650 eur ročne. V Maďarsku na tretie a viac detí vo výške 706 eur ročne. Takže vidíte ten obrovský rozdiel. Ak toto zvládnu krajiny V4, teda najbližšie nám susediace krajiny, s ktorými sme aj kultúrne, aj historicky blízki, ak toto zvládnu, prečo by to nezvládla Slovenská republika?
Stále chcem pripomenúť, že je to zákon, ktorý sa dotýka pracujúcich rodičov, daňovníkov tejto krajiny. Rodičia musia pocítiť, že deti, ktoré majú, sú prínosom nielen pre nich, ale pre celú spoločnosť. Naša krajina je málo priateľská rodinám. Opýtajte sa mladých rodičov, čo hovoria, či sa cítia dobre v našej krajine, či si myslia, že s deťmi, či sú v spoločnosti, u lekárov, v školách, či majú dobré služby, či sa stretávajú s tým, s takým priateľským postojom k deťom. No nie je to tak. A z prieskumov naozaj aj vyplýva, že mladí rodičia by si želali mať viac detí, ako v skutočnosti naozaj majú. Ale musia vidieť, že spoločnosť je k nim pozitívne naladená a priateľská, pretože naša spoločnosť tiež potrebuje budúcich daňovníkov. Preto je naozaj dôležité nepozerať sa na súčasné navýšenie sumy daňového bonusu, ako ho predkladáme, ako na mínus pre štátny rozpočet, ale na veľký prínos a investíciu do budúcnosti.
Kedy, ak nie teraz, by štát mal prichádzať s takýmito daňovými a odvodovými úľavami, z ktorých budú mať úžitok zamestnaní rodičia, teda rodiny s deťmi? Samozrejme, že je to výpadok v štátnom rozpočte a v daniach, ale zdôrazňujem, kedy, ak nie teraz. A budúcnosť, o ktorej hovoríme, je veľmi závislá na tom, ako krajina bude mať detí, koľko bude mať detí a koľko bude mať budúcich daňovníkov. Robiť v prospech rodiny treba skutkami, nie rečami. A toto je práve skutok a konkrétny návrh, aby sa rodiny na Slovensku mali lepšie.
Ďakujem pekne.