2. schôdza

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pohovorme si teraz o ľudských právach. Chcem sa totiž spýtať, kde sú ľudské práva, nenašla som v programovom vyhlásení vlády žiadnu kapitolu zhrňujúcu kroky vlády v oblasti ochrany ľudských práv, a to napriek, tomu, že vaša vládna koalícia sa búcha do pŕs, ako zametie s extrémizmom. Ako, keď v tomto smere pracuje na strane extrémistov, pýtam sa teda, si stoja ľudské práva v našej krajine. Myslíte si, že je to dobre? Ak si to myslíte, ak si myslíte, že s ľudskými právami na Slovensku je všetko v poriadku, tak patríte, bohužiaľ, k veľmi malej skupine nevedomých občanov. Totiž väčšina občanov bola už s bezprávím u nás konfrontovaná. U nás je problematika ľudských práv potemkinovskou dedinou. Máme krásne vymaľované ratifikácie medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv, ale sú to len predné fasády. Za nimi sa skrýva utrpenie skutočných ľudí z mäsa a kostí, ktorí sa svojich práv nevedia dovolať, neexistujú systémy pomoci, osvety, sprevádzania, neexistuje systém nezávislej kontroly, štátne orgány prešetrujú zlyhania seba samých a následne hrdo proklamujú, že všetko prebehlo v medziach zákona. A to je hanebné. Obrovská skupina ľudí u nás už rezignovala na domáhanie sa svojich vlastných práv. Ľudia totiž vidia, že bez spravodlivosti nie je žiadne právo. Ochrana ľudských práv sa týka všetkých, no najmä tých, ktorí sú zraniteľní alebo ohrozovaní. Ľudské práva sú prierezová téma, a preto si vyžaduje kooperáciu všetkých politík.
Pani kolegyňa Petruchová vo svojom prejave ozrejmila, čo všetko spoločnosť zanedbala vo vzťahu k ľuďom so zdravotným postihnutím. Tento štát pre nich vygeneroval tisíce závažných životných problémov. Ak sa narodí dieťa s postihnutím, je ohrozená automaticky celá jeho rodina, sociálnym vylúčením a často životom na hranici biedy. O choré dieťa sa treba neustále starať. Rodičia vtedy zostávajú bez zamestnania, bez prostriedkov a bez pomoci. Až po rôznych byrokratických tortúrach sa dostávajú ku kompenzačným a zdravotníckym pomôckam pre svoje dieťa, nehovoriac o tom, že školy nie sú pripravené na to, aby integrovali deti s tak častými poruchami učenia, a teda už vôbec nie na to, aby integrovali deti zo zdravotným postihnutím. Dospelí ľudia s hendikepom majú problém aktívne sa začleniť do spoločnosti, cítiť spolupatričnosť a užitočnosť. Programy integrácie sú nefunkčné či zneužívané a systém odráža všetkých, ktorí majú z prvopočiatku záujem vytvoriť podmienky pre zamestnávanie ľudí s postihnutím. Neexistujú jasné pravidlá, pýtam sa teda, kde hovorí programové vyhlásenie vlády o právach ľudí zo zdravotným postihnutím.
S nevymožiteľnosťou práva sa stretnete najmä vtedy, keď sa stanete obeťou, napríklad keď sa stanete obeťou domáceho násilia. Ak sa už obeť, najčastejšie žena matka, odhodlá, že svoj ťažký osud vezme pevne do svojich rúk, zväčša tento krok tisíckrát oľutuje. Rozhodne sa vypovedať. No čaká ju nevľúdne prijatie, dokonca odhováranie policajtov, ktorí ju navádzajú, aby upustila od nahlásenia trestného činu. Neraz som to od týraných žien svojich klientok počula. To asi nečakala žiadna z nich. Ak žena prekoná túto bariéru a je jej umožnené vypovedať, posadí sa oproti nej človek, ktorý k tejto problematike nevie nič, nemá o nej ani páru a zľahčuje jej situáciu (ďalšia rana jej odhodlaniu). A nedaj Boh, aby sa jej oznámenie týkalo znásilnenia. Väčšina z nich je po rôznych formách potupy zo strany týraná. A potom u štátnych orgánov práve žena je tou, ktorá musí s deťmi opustiť svoj vlastný domov, napriek tomu, že sa absolútne ničím neprevinila. Nedostatok krízových centier, nedostatočná anonymizácia obete a predlhé niekoľko ročné súdne konania sú pre ňu nekonečnou tortúrou bez vyhliadky na pokojný život. Rezignovali ste dokonca i na pokus ratifikovať Istanbulský dohovor, ktorý by týraným a bitým ženám pomohol ako najkomplexnejší ľudskoprávny dokument zameraný na túto problematiku, to je pštrosia politika. lebo už včera bolo neskoro tento závažný problém riešiť. A buďme k sebe úprimní, sme spoločnosťou, v ktorej pomerne bežne muži mlátia svoje ženy. Hovoríme tu o tisíckach obetí a vy vláda a zákonodarcovia ich úmyselne a s plným vedomím nechávate bez pomoci. To považujem za trestuhodné.
Hovorme o ľudských právach LGBTI ľudí, plnohodnotných členoch našej spoločnosti, ktorí ako všetci ostatní odvádzajú dane a za ne oprávnene očakávajú to, aby štát chránil ich právo na pokojný život. Legislatívne a inštitucionálne opatrenia , ktoré by im ho zaručovali, sú dlhé roky odsúvané. lebo máme politikov bez odvahy, bez vízie, bez invencie. Nie je tu žiaden líder, ktorý by silou svojej osobnosti predniesol: „Vážené dámy a páni, títo ľudia na majú právo na pokojný partnerský život rovnako ako všetci ostatní. Prestaňte im ho komplikovať. A ak si myslíte, že to ohrozí vašu rodinu, tak problém je vo vašej rodine, zrejme nie je tak pevná, ako ste si mysleli. Dodržiavanie ľudských práv znamená presadzovanie rovnoprávnosti všetkých ľudí, bez ohľadu na ich rasu vierovyznanie, orientáciu či presvedčenie. V týchto právach si musíme byť všetci rovní.
V programovom vyhlásení márne hľadám práva dieťaťa. S dieťaťom sa vďaka nastaveniu systémov našej sociálnoprávnej ochrany a kvôli nastaveniu súdov jedná ako s predmetom, dieťa je pridelené, premiestnené, odobraté, presunuté, bez ohľadu na jeho názor, na jeho zdravotný stav, na jeho preferencie. Pýtam sa, ako je zabezpečené zákonné právo dieťaťa byť vypočuté? A odpovedám si nijak. Pre štát je to neplnohodnotný človek, bez práva vyjadriť sa k svojmu vlastnému osudu, bez práva povedať svoj vlastný názor. Jeho názor nikoho nezaujíma. Nemilosrdnosť a tuposť týchto systémov stretám vo svojej práci a vo svojej praxi denne.
Spomeniem pre doplnenie obrazu len nedávne prípady, napríklad ten, keď súd odňal matke novonarodené dieťa do detského domova s odôvodnením, že dieťa je choré. Dieťa nebolo doma ani jediný deň svojho života. Matka sa takmer štyri roky súdila a po pätnástom pojednávaní súd uvážil, že jej teda skúsi vráti jej vlastné dieťa do jej starostlivosti, ohromná sláva a výhra spravodlivosti nad tuposťou. Tešme sa. Ale kto vráti tomuto dieťaťu jeho štyri roky života bez rodičov? Ústavná starostlivosť ho natoľko poškodila, že dôsledky sú vážnejšie ako ochorenie, ktorým trpelo predtým, a bude sa musieť liečiť ďalšie roky. No to je ten lepší prípad s happyendom, sú aj prípady končiace fatálne, ani malá utýraná Lucka nebola dostatočným mementom.
Prípad matky a jej syna, ktorý bol otcom týraný a ktorého ona vyslobodila tým, že si ho naveľa vysúdila do svojej starostlivosti. Chlapec v puberte odplácal všetky hriechy, ktoré boli na ňom páchané. Matka prosila teda sociálku, aby synovi dohovorili, nech začne chodiť do školy, že potom bude všetko v poriadku a bude zase všetko dobré, no nedohovorili, vyhrešili ju, matku. Chlapec nakoniec dokonca čosi aj v obchode ukradol. Bol na výsluchu, kajal sa a začal si uvedomovať, že to, čo sa mu v živote stalo, nevyrieši svojím hnevom. Odvtedy prešlo pol roka, dlhý čas v živote dieťaťa. Chlapec si našiel nové koníčky, upokojil sa a konečne začal dôverovať ľuďom okolo seba. V tom zastalo policajné auto pred ich domom, v ňom príslušníci bez sprievodu kolízneho opatrovníka, decko naložili a odviezli do reedukačného ústavu. Skrátim to, chlapec ušiel a dnes je mŕtvy. Mám chuť povedať, že tento systém je vražedný.
A čo by ste povedali na takýto prípad, v ktorom je matka hospitalizovaná na JIS-ke, dobitá svojím vlastným mužom za prítomnosti maličkých detí. Susedná krajina, v ktorej žili, sa s násilníkom rýchlo vysporiadala, odsúdila ho a vydala zákaz styku aj priblíženia sa k žene aj k deťom. Žena sa odsťahovala domov na Slovensko a dávala do poriadku hlavne deti, z ktorých tento násilník jedným okamihom urobil dvoch psychiatrických pacientov, majú posttraumatickú stresovú poruchu, zajakajú sa, pocikávajú. No expartner skúsil po čase šťastie na slovenských súdoch a požiadal o vydanie detí a manželky späť do susednej krajiny, aby sa s nimi mohol stýkať. Čo sa stalo, neuveríte. Sudkyňa v návratovom konaní rozhodla, že žena a jej deti sa majú vrátiť späť k násilníkovi, tam, kde on má s nimi zákaz styku. A povedala im: „Veď čo sa znepokojujete, keď on tam má s vami zákaz styku, do polroka určite ste naspäť na Slovensku, môžete sa potom kľudne vrátiť, keď ich súd rozhodne, že ja som rozhodla zle.“ Ako mechy zemiakov toto povie sudkyňa matke s dvoma malými deťmi. Matka skúšala prosiť o pomoc Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, naše centrum. Vraj oni nič také nerobia. Nuž v tom prípade nech idú do kelu a nech nevyciciavajú zbytočne tento štát.
A to už nevravím o tom, že na ochranu práv detí tu najnovšie máme Úrad komisárky pre deti na čele s nominantkou SMER-u Vierou Tomanovou. Zrejme by sa tými prípadmi mala zaoberať. No zatiaľ som ešte o jej činnosti nič nepočula, no počula a videla som informácie v médiách, ktoré významne spochybňujú jej kompetenciu a nezávislosť, nakoľko sa v momente uvedenia do funkcie dostala do konfliktu záujmov, keďže detský domov, ktorý si založila jej dcéra, podľa týchto informácií ignoruje práva detí a ich zákonom chránené záujmy, ktorá podľa týchto informácií drží alebo držala bábätká na skupine detského domova miesto toho, aby ich poslala do rodín, cítiac moc svojej matky dokonca odmietla súčinnosť verejnej ochrankyne práv pri prešetrovaní situácie. Tá sa teda musela v tej veci obrátiť na súdy. A komisárka pre deti miesto toho, aby začala šetriť a svoju dcéru usmerňovať, podala trestné oznámenie na všetkých, ktorí na problém upozornili, vrátane mňa, pani kolegyne Nicholsonovej, a paradoxne podala trestné oznámenie aj na Koalíciu pre deti Slovenska, ktorá je organizáciou združujúcou renomované slovenské organizácie venujúce sa ochrane práv detí. Vravím si, toto je začiatok jednej skvelej spolupráce do budúcna. A tiež vravím, že toto je arogancia moci.
Ešte stále sa vám zdá, že v tejto krajine je s ľudskými právami všetko v poriadku? Ak, áno, upriamim vašu pozornosť ešte na správu verejnej ochrankyne práv. Podľa správy verejnej ochrankyne práv jej úrad v minulom roku konštatoval 144 porušení základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky. Podľa ústavy má každý občan právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zbytočné prieťahy boli pred súdmi zistené až v 57 prípadoch. K zásahu do základného práva účastníkov konania došlo aj v konaniach vo veci starostlivosti súdu o maloletých. A tie si vyžadujú rýchle jednanie a zvláštny zreteľ. Hanebné jednanie štátu vo vzťahu k ľudským právam a k samotnému úradu ombudsmanky je zrejmé aj z toho, akým spôsobom sa vysporiadali s jej nálezmi porušenia základných ľudských práv a slobôd.
Predstavte si, že v 21. storočí majú na polícii u nás kobky so zabudovaným madlom v stene, za ktoré vás pripútajú putami, a odídu si vybavovať papiere (bežná prax). Keď sa jeden z tých mnohých zadržaných, ktorý bol takto pripútaný, domáhal toalety, ešte mu to aj ručne stručne vysvetlili. A, samozrejme, podľa záznamov prišlo k samozbitiu. S tým už tu na Slovensku máme skúsenosti.
A teraz citujem zo správy: „Vzhľadom na zistené pochybenia polície, ako aj na skutočnosť, že polícia tento svoj postup umiestňovania zadržaných osôb do priestorov, ktorých vytváranie a používanie nemá oporu v zákone, považuje za bežný a potrebný v súčasnej práci, som okresnému riaditeľstvu Policajného zboru navrhla prijatie viacerých opatrení, ako zabezpečiť umiestňovanie zaistených a zadržaných osôb výlučne do cely policajného zaistenia, okamžite zakázať pripútavanie osôb v uzavretých priestoroch či zabezpečiť, aby sa do dokumentov o policajnom postupe uvádzali úplne a pravdivé záznamy. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru mnou navrhnuté opatrenia neprijalo, pretože je presvedčené, že k žiadnym pochybenia nedošlo. Obrátila som sa na jeho nadriadený orgán, krajské riaditeľstvo Policajného zboru. Ani nadriadený orgán opatrenia neprijal. Pre informáciu uvádzam, že podľa mojich vedomostí príslušná prokuratúra na základe námietok podávateľa podnetu v policajnom postupe z trestnoprávneho hľadiska nedostatky nezistila,“ ani prokuratúra.
A aby som vás nevyčerpala, nebudem citovať ďalšie konkrétne zistenia ombudsmanky. Myslím, že jej správa príde aj do tejto snemovne a môžeme sa jej postupne venovať, ale uvediem len niektoré závery.
Takže citujem, sú to len závery, hej, po ošetrení: „Úrad práce opatrenie neprijal. Preto som vyrozumela ústredie práce ako nadriadený orgán a o súčinnosť som požiadala príslušnú krajskú prokuratúru. Prípad nie je ukončený.“
Ďalší: „Úrad práce ani ústredie práce neprijali navrhnuté opatrenia. Rovnako ich neprijalo ani Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.“
Ďalší: „Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava vo veci ďalej nekonalo po dobu viac ako štyroch rokov, s mojimi závermi sa nestotožnilo a prípad nie je vyriešený.“
Ďalší: „Podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky odporúčanie neakceptoval. Z toho vyplýva, že minister nepripúšťa potrebu zlepšenie policajných postupov pri vykonávaní pátrania po nezvestných osobách.“
Ďalší: „Z listu ministra vnútra Slovenskej republiky vyplynulo, že stanovisko prezidenta Policajného zboru považuje za dostatočné a opatrenia nebudú prijaté.“
Ďalší: „Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v novembri 2015 oznámenie prerokoval a napriek tomu, že bol uznášaniaschopný, nedokázal prijať žiadne uznesenie. Neprijatie žiadnych opatrení na nápravu zistených nedostatkov a ich rezortné krytie takto umožňujú pokračovať v policajnej praxi, ktorá je nezákonná. A jej výsledkom je závažné porušenie základných práv a slobôd.“
Ďalší: „O mimoriadnej správe, ktorú som predložila Národnej rade Slovenskej republiky spolu s návrhom opatrení a návrhom na jej prerokovanie na najbližšiu schôdzu Národnej rady, k prerokovaniu v pléne Národnej rady napriek zneniu § 24 zákona o verejnom ochrancovi práv dodnes po viac ako dva a pol roku vôbec neprišlo.“
Čo toto je? Je toto neúcta? Je toto opovrhovanie ľudskými právami? Je toto drzosť? Je to ignorancia? Tak na akej priečke spoločenskej dôležitosti vnímame teda ochranu ľudských práv? A situácia je oveľa horšia, než predpokladá Úrad verejnej ochrankyne práv, pretože právne povedomie ľudí nie je u nás na patričnej úrovni. A predpokladám, že počet poškodených občanov u nás je násobný, pretože existuje obrovská skupina ľudí, ktoré si svoje práve nevedia uplatniť. A to som sa ešte nedotkla problematiky ľudských práv s ohľadom na práva seniorov, práva pacientov, rodičiek, zomierajúcich ľudí, nehovorili sme o rovnoprávnosti pohlaví. Zámerne neotváram obrovský problém chudoby a sociálneho vylúčenia v marginalizovaných komunitách. Ako teda idete bojovať proti extrémizmu, keď vidíme, že spolu s nimi bojujete v ich boji šliapania po ľudských právach. Ignorovanie ľudských práv je nielen, myslím, podľa môjho názoru, najväčší prehrešok štátu voči svojim vlastným občanom. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujeme za vystúpenie pani poslankyni Blahovej.

Na vaše vystúpenie evidujem päť faktických poznámok. Posledná prihlásená je pani poslankyňa Cigániková. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou.Ako prvý dostane slovo pán poslanec Budaj. Nech sa páči.

Ďakujem vám, pani predsedajúca. V každom prípade to bol veľmi racionálny a súčasne energický výstup, ktorý pripomenul aspoň mne jednu vec, a ďakujem za to pani poslankyni, že v tom vládnom programe, ja som si to ani celý čas tak presne neuvedomil, je obrovská absencia akejkoľvek modernity. Je to vlastne veľmi opatrný vládny program, pretože to, čo títo ľudia urobili, že sa spojili napriek obrovským vnútorným rozporom, zároveň zobralo tvorbe programového materiálu akúkoľvek odvahu, energiu. Celý ten materiál je plný nejasných fráz a nejasných sľubov, pretože sami autori ešte nevedia, na čom sa dohodnú. Ale ten tón absencie modernity, celkovej zaostalosti a problém s pochopením vlastne reality, aká sa ona teraz v 21. storočí okolo nás deje, ten tu predsa vidíme. Mali sme tu politika, ktorý povedal, že demokracia, to je prejav rešpektu k väčšine. Akoby nevnímal, že väčšina nepotrebuje od seba alebo od opozície rešpekt. Ten rešpekt potrebuje menšina v politike alebo aj v spoločnosti. Akoby aj vysokopostavení politici žili v nejakom inom storočí. Ja som rád, pani poslankyňa, že ste pripomenuli storočie, v ktorom žijeme, a nároky, ktoré vyslovujú bežní ľudia, že ktorí by boli prekvapení, keby počuli, aké v tejto sále sú tie bežné nároky a bežné upozornenia prekvapujúce.

Pán poslanec Hrnko.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, ja skutočne úprimne vám verím, že to, čo rozprávate, vyviera z hlbokého vášho presvedčenia a že myslíte s tým, čo rozprávate, že to je správne.No keď som si vypočul váš prejav, tak som zistil, že vlastne v tomto štáte nič nie je dobré, všetko je zlé, v oblasti ľudských práv, hej, všetko je zlé. Takže ja si ctím názory druhých, ale nemôžem sa stretnúť s vašimi myšlienkami, pretože vy vychádzate z úplne iných ideových východísk. Áno, vy vychádzate z ultraliberálnych zásad, kde právo kriminálnika je viac ako práve jeho obete. Viete, ja by som vás chcel vidieť, ako by ste vysvetľovali policajtovi, ktorý sa ľudsky správal ku kriminálnikovi, pretože zanedbal nejakú povinnosť, že ho, dajme tomu, nedostatočne strážil, a ho ten kriminálnik zabil. A teraz iďte povedať jeho žene, jeho deťom: „Váš otec zahynul, pretože dodržiaval ľudské práva niekoho iného.“ Viete, tie práva musia byť vždy vyvážené.
A ešte druhá vec. My sa napríklad nemôžeme zhodnúť v rodine, pretože stvoriteľ stvoril muža a ženu. A z toho utvoril rodinu. Len muž a žena môže tvoriť rodinu. Ja rešpektujem všetky práva všetkých inakostí, ale nemôže niekto chcieť od spoločnosti, aby ochraňovala niečo iné ako rodinu, lebo len rodina zabezpečí prirodzený rozvoj spoločnosti, len rodina zabezpečí generačnú postupnosť. A v tomto sa my nezhodneme. A nemôžete nás obviňovať, že sme extrémisti alebo že podporujeme extrémizmus, to je naše hlboké presvedčenie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Verešová.

Ďakujem za slovo. Ja naozaj ďakujem za tento príspevok pani poslankyni Blahovej. My obidve pracujeme s ľuďmi, ona pracuje s deťmi, s ľuďmi, ktorými sú rôzne naozaj týrané ženy, deti, ktoré sú zneužívané, týrané, zanedbávané, ja osemnásť rokov pracujem s takýmito ženami a deťmi. Vo všetkom s ňou súhlasím okrem jedného jediného, že je treba trošku byť opatrnejší pri prijímaní medzinárodných zmlúv. Teraz myslím naozaj na Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, ktorý už viacerí teda poznajú skôr pod názvom Istanbulský dohovor. Celé je to o tom, že naozaj dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, ktoré môžu účinne pomôcť obetiam domáceho násilia, napríklad vznik nových krízových centier, zariadení núdzového bývania, právnu pomoc a podobne. Väčšinu ale týchto opatrení my máme v národnej legislatíve. Čo si vyžaduje pozornosť, je, aby sme sa pozreli v tom dohovore naozaj na zameranie a terminológiu, rozsah a monitorovací mechanizmus. O tomto prebehol v občianskej spoločnosti aj medzi akademikmi alebo odborníkmi naozaj nejaký diskurz a nie je v tom zhodnosť. Prvého júna 2014 viac ako 400 signatárov, a naozaj myslím na psychiatrov, pedagógov, upozornilo na tento dohovor, kde odmietajú akékoľvek sociálne experimentovanie s duševným zdravím dieťaťa.Takže určite, áno, pomoc, áno, ochrana. Ale poďme o tom debatovať a možnože s výhradami medzinárodné zmluvy môžeme prijať, ale nie takto, ako sú nám predložené.

Pani poslankyňa Kaščáková.

Ja len skutočne veľmi krátko sa vyjadrím. Natália, som veľmi hrdá, že ťa máme vo svojich radoch strany SaS, pretože si skutočnou odborníčkou na otázky ochrany práv detí, si neochvejnou bojovníčkou a tvoj prejav je dôkazom toho, že máš hlboké skúsenosti v tejto oblasti. A ja poviem len jednu vetu. Natália Blahová je skutočnou detskou ombudsmankou. Súčasná kandidátka, ktorá je na tomto poste dnes, je pre túto funkciu výsmechom. A ľudia ako Natália by mali mať väčší priestor. Ďakujem.

Pán poslanec Baránik.