31. schôdza

Ďakujem za slovo. Kolega Marian, vieš, hovoril si o svedomí. Pán Boh dal, vštepil každej ľudskej bytosti, každému človeku dal svedomie. Len, bohužiaľ, keď človek to svedomie dlho nepočúva, keď ho dlho ignoruje alebo keď dlhodrobe, dlhodobe pácha nejaké zlo, to svedomie sa začne otupovať a napokon to svedomie je také slabučké, že ten človek ho ani nepočuje. Čiže to je, to by som ti chcela povedať k tomu svedomiu. Mnohí toto svedomie majú zahmlené ziskom, peniazmi, kariérou, funkciami a neviem čo ešte iné.
Ale naozaj, keď človek potlačí svedomie, tak sa mu zahmlieva rozum.

Ja by som chcel potvrdiť tie slová, ktoré Marian Kotleba spomínal na začiatku, a síce že tá debata ani vo vnútri strany nebola jednoduchá pri predkladaní tohto návrhu zákona. Skutočne boli rôzne názory. V jednej veci sme sa zhodovali všetci, že je, že potraty sú zlé a treba ich nejakým spôsobom minimálne obmedziť, ideálne úplne, úplne poslať do minulosti. Lenže, lenže tiež boli rozdielne názory na to, či ten návrh zákona predložiť teraz alebo niekedy inokedy. Nakoniec sme spoločne nabrali odvahu, a teda išli sme do toho a ideme do toho stále na plné, veď o tom svedčí táto diskusia, táto debata.
Je, ja to znova poviem, že je paradoxné, že, že každý sa tejto téme nejakým spôsobom vyhýba, lebo sa bojí, čo povedia tí druhí. Každý s tým podvedome súhlasí, každý to vie, každý, každý nám aj vyjadruje podporu, alebo väčšina teda nám vyjadruje podporu, ale každý hovorí súčasne, že ale viete, čo o vás povedia tí druhí, ako budete vnímaní, stratíte voličov, budete pranierovaní v liberálnych médiách. Skrátka, všetci sa boja názoru nejakých tých virtuálnych druhých ľudí, ktorých ale my sme stále nejakým spôsobom a minimálne teda tu v parlamente v tejto rozprave vôbec nestretli. Okrem jedného protichodného názoru tu praktici, prakticky nezaznel žiadny oponentský názor a to, čo sa stalo s tým procedurálnym návrhom, to je naozaj smutné. Smutná bola aj reakcia pána Danka, ktorý sa usmieval, keď sa Marian Kotleba sťažoval na to, že to bolo protiprávne, a teda neférové, a taká tá, tá škodoradosť ako keby.
Ja na to môžem povedať len toľko, že ľudia naozaj nie sú hlúpi a vidia a sledujú, čo sa deje. Skôr či neskôr tá pravda sa ukáže, pochopia to a my ten čas, tie dva týždne, samozrejme, do nasledujúcej schôdze využijeme ešte na väčšiu mobilizáciu, a aby sa tá pravda rozšírila medzi ľudí, aby každý videl toho svojho poslanca, že ako hlasoval, ako sa k tejto téme stavia.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Marian, súhlasím s tebou, že odloženie hlasovania bolo účelové, a mňa osobne to ani neprekvapuje. Mne táto skutočnosť bola už jasná, keď sa odhlasovalo preloženie nášho návrhu novely zákona o umelom ukončení tehotenstva na koniec schôdze ako posledný bod programu. To niečo naznačovalo. Jednoznačne nám to chceli znechutiť, ale moc sa im to nepodarilo. Týmto spôsobom sa snažia umlčať hlas svojho svedomia, ale pred vlastným svedomím neutečú a hlasovanie môžu odkladať, koľko chcú.
Ďakujem.

Marian, ja s tebou ako moji kolegovia môžem len plne súhlasiť, že neexistuje naozaj žiaden legitímny, právny ani politický dôvod na to, aby sme odkladali hlasovanie. Práve naopak. Okamžite po skončení rozpravy, teda okamžite po tom, čo sa všetci poslanci Národnej rady budú môcť dozvedieť o argumentoch, prečo sprísniť potratovú legislatívu, čo je nevyhnutné, samozrejme, na to, aby sa správne rozhodli, tak okamžite po tomto momente by malo byť hlasovanie, pretože čím viac toto hlasovanie odkladáme, tým viac nenarodených detí len zomiera. Zoberme si len, že za jedno 10-hodinové rokovanie tu v Národnej rade zomrie viac ako osem detí týmto spôsobom. Mne to pripadá takisto, ako keď by bola nejaká havária autobusu plného detí, a my namiesto toho, aby sme poslali na ich záchranu sanitku v podstate okamžite, hneď ako je to možné, tak túto sanitku odkladáme a nechávame tie deti naďalej zomierať a pošlemu ju za nejaké dva týždne, keď, keď ich, keď bude ten autobus plný detí, už v podstate keď všetky deti budú mŕtve.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec kolega Kotleba, ja som sa prihlásila výlučne kvôli tomu, že som chcela aj ja podotknúť, že celá vaša rozprava sa v podstate netýkala témy, ktorá, ktorú tu máme na stole predloženú. Sám ste to aj potvrdili, a pritom sám ste povedali, že ide o sekundovú záležitosť v celom procese. To som si tak všimla, ako ste to zdôraznili, ale napriek tomu 25 minút ste venovali kritike neprítomných poslancov a procedurálnemu návrhu, ktorý bol v tomto pléna pre vás, bohužiaľ, asi, ale naozaj demokraticky schválený.
Pán Kotleba, vy ste koľkokrát odišli z tohto pléna aj s celým vaším klubom a v podstate si to nikto ani nevšimol. Viete, prestaňte podsúvať občanom také tie demagógie alebo také vaše možno predstavy, že niekto si už balí kufre na dovolenku, niekto je flákač, niekto tu nesedí a tak ďalej. Každý sa spovedáme svojmu voličovi. Našťastie my sa nespovedáme vášmu voličovi, vy sa svojmu spovedáte. Takže každý si robme svoje témy, a prosím vás, nediktujte poslancom, kedy majú čo robiť. Každý pozná rokovací poriadok, vie, čo je jeho povinnosťou. Ja viem, že vás to rozčarovalo, ako ste povedali, že teda poslanci odišli, ale skutočne je to ich zodpovednosť a nepodsúvajte občanom, že poslanci nič nerobia. Nie je to pravda.
Ďakujem.

Pani kolegyňka Antošová z SNS, vy ste ma asi nie celkom dobre buď počúvali, alebo pochopili. Ja som hlavne v tom mojom vystúpení, ktoré skutočne bolo motivované tým, že som bol rozčarovaný z toho procedurálneho návrhu , hovoril o tom, že je to absolútne neštandardný postup a že sme tu mali mnohé príklady, keď sa rokovalo aj cez noc, aby sa následne mohlo hlasovať. Ale keď ide o hlasovanie o sprísnení potratovej legislatívy, o tom, že by sme mohli aspoň časť tých detí, ktoré sú dnes svojvoľne len tak proste obetované, zachrániť, tak zrazu je potrebné to hlasovanie odložiť na ďalšiu schôdzu, čo je asi o dva alebo o tri týždne. Toto bolo motto tohto môjho vystúpenia. To, čo ste vy povedali, to boli len tie veci k tomu nabalené ako nejaká nadstavba, ale znova poviem a musím tým na vás reagovať, že keby nebolo tohto úplne zbytočného návrhu, tak si to môžme ušetriť aj ja, aj vy, všetci jednoducho zbytočne úplne.
A, kolegovia, áno, jasné, že týmito obštrukciami, napríklad to, že už druhý deň rokujeme bez prestávky, bez prestávky, alebo to, že sa odsunulo hlasovanie o, na ďalšiu schôdzu, čo je 2 alebo 3 týždne, neviem presne ten dátum, to nás má iba znechutiť. To nás má iba znechutiť, aby sme poľavili v tej našej iniciatíve, v tom našom zápale, ale ja to pripomeniem aj pre poslancov SNS hlavne, Andrej Hlinka bol v maďarskom väzení sedem rokov a po siedmich rokoch, keď ho pustili, tak zasa len pokračoval tam, kde prestal, a nenechal sa znechutiť, odvrátiť, zastrašiť, jednoducho ho nezlomili a aj preto má oprávnene titul otec národa. A ak my ho máme ako vzor, musíme byť takí istí.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, ja by som teraz v tejto, v tomto mojom príhovore v prvom rade chcela poďakovať matkám, slobodným matkám, ktoré napriek tomu, že sa ocitli možno v ťažkej situácii, ak ich opustil muž, partner, možno ten človek bol ženatý, možno jednoducho nerozmyslene, možno jednoducho mnohá sa dostala do situácií, keď to bolo tehotenstvo nežiadané, nežiaduce, a jednoducho ju to zaskočilo a napriek tomu, napriek hanbe, napriek útokom rodičov, výčitiek a ja neviem čo, napriek ohrozeniu svojej kariéry vďačím, vďaka týmto slobodným matkám, ktoré si dieťa vybojovali, ktoré si dieťa ponechali a dobre ho vychovali. Takisto vďaka, chcem vďačiť, poďakovať všetkým rozvedeným ženám, ktorých opustil manžel alebo z nejakého dôvodu im to manželstvo sa nevydarilo a ktoré napriek tomu vychovali svoje deti dobre, nezavrhli svoje deti. A z praxe mám skúsenosti také, že slobodné matky a rozvedené ženy vychovávajú svoje deti možno oveľa lepšie, než keď dieťa vychová, sa má dobre, a keď žije v dobre zabezpečenej finančnej, finančne zabezpečenej rodine.
Chcem sa poďakovať mladým ľuďom, ktorí majú hypotéky, ktorí sú zadlžení a napriek tomu príjmu dieťa a vychovávajú ho zodpovedne. Chcem sa poďakovať chudobným rodinám, pretože naozaj je veľa rodín na Slovensku, veľa rodín chudobných, ktoré dieťa prijali, aj keď im to možnože práve vtedy nevychádza do toho rozpočtu, a ja si myslím, že nikto ešte na Slovensku hladom neumrel len preto, že sa mu narodilo ďalšie dieťa, rodina.
Ďalej sa chcem poďakovať aj mnohodetným rodinám, ktoré prijmú ďalšie dieťa, mnoho raz je to dieťa neplánované, mnoho raz je to už mimo, keď oni mali už celkom iné plány, a prišlo do toho toto dieťa, ktoré niekedy je aj nežiadané, a napriek tomu ho prijali. A častokrát sa stáva, zase z vlastnej skúsenosti, že práve to dieťa, ktoré bolo najmenej plánované, mnoho raz to dieťa, ktoré, ktoré možno si tá mama aj ten, aj poplakala, že ho musí prijať, a mnoho, práve takéto dieťa mnohokrát býva veľkou radosťou a veľkou oporou pre svojich rodičov. Takže tento začiatok, toto moje poďakovanie.
Ďalej chcem sa prihovoriť kolegom, kolegyniam poslankyniam, kolegom poslancom, ktorí tu nie sú, aj pani kolegyni Antošovej, ktorá odišla, že, jednoducho chcem povedať to, že mnoho určite medzi vami, medzi tými 150 poslancami je, sú ženy, že sa nájdu ženy, ktoré potratili, teda dali zabiť svoje dieťa, či už boli v nešťastnej situácii, či si mysleli, že jednoducho je to jediné riešenie, jednoducho určite si myslím, že sa nájdu také. Určite sa nájdu v našom parlamente aj muži poslanci, kolegovia, ktorých partnerka išla na potrat. Nájdu sa takí možno, ktorí svoje dievča prinútili ísť na potrat, keď s ním chodili, možno takí, ktorí nie, že, ktorí dovolili, keď dievča alebo žena, alebo partnerka chcela ísť, tak je to, tak jednoducho sa s tým zmierili. Možno mnohí ženatí mali mimomanželský pomer a vzťah a z toho vzniklo a jednoducho na základe tohoto. Chcem aj toto povedať, že áno, aj takí sú, takí sme ľudia, takí sú ľudia určite možno aj medi nami.
Máme tu medzi nami lekárov, konkrétne o jednom, ktorý je gynekológ, jeden, viem, že je gynekológ, MUDr. Bastrnák, ale je tu aj veľa lekárov iných profesií. Všetci títo lekári, jednak gynekológ musel vykonávať potraty, keď bol ešte, keď sa pripravoval na atestáciu z gynekológie, ale aj ostatní lekári v rámci cirkulácie. Keď ste chceli si urobiť atestáciu, tak museli stráviť nejaký čas aj na gynekologickom oddelení a urobili niekoľko, boli nútení urobiť niekoľko potratov.
Tak sa im prihováram sa z tohoto miesta, že podporou našej novely zákona majú aj títo ľudia, ktorí trebárs v tomto parlamente všeličo majú za sebou, či už sú to poslanci, či už sú to lekári, že aj podporou našej novely máte šancu aspoň trochu odčiniť to zlo, ktoré sa stalo, tie vraždy nevinných, ktorými ste aj vy si, ktorými ste, ktorých ste sa aj vy možno, hoci v súlade so zákonom, ale dopustili.
Chcem sa prihovoriť z tohoto miesta tým nešťastným ženám, ktoré sa teraz vykonáva..., rozhodujú, či majú ísť na potrat, alebo nie. Častokrát sú to zúfalé ženy. V minulosti, viem, že také ženy, veď nie je už taká doba, aby dievčatá skákali do Dunaja, brali si životy a ja neviem čo všetko, keď sa ocitli v takejto situácii. Jednoducho je taká doba, že dá sa dieťa vychovať, môže ho žena vychovať. Keď ho nemôže alebo nechce z nejakého dôvodu, môže ho dať na adopciu. Už sme tu počuli z úst mojich kolegov poslancov, aký je problém s adopciami detí, koľko je manželstiev, koľko je neplodných manželstiev, ktoré túžia mať deti. A naozaj na tú adopciu dieťaťa sa čaká mnoho rokov.
Ja si viem predstaviť tie ženy, ženy, sestry moje, ktoré ste v tej situácii, áno, teraz sa to zdá nezvládnuteľné, možno sa bojíte, ste vystrašené, ste vystresované, ste zhrozené, ste zhrozené, plné hanby, bojíte sa rodičov, bojíte sa okolia, bojíte sa, že prídete o miesto. Všetko toto chápem, všetkému tomuto rozumiem, ale napriek tomu ten potrat je vražda. Iné, aj keď sa vám to zdá ako jediné riešenie, a že, zdá sa vám, že niet iného riešenia. Áno, narodenie dieťa zasiahne život ženy, určite ženy, zasiahne život celej rodiny, zasiahne do súkromia každého, áno. Ja som sama matka a viem, že keď sa žena raz stane matkou, už nikdy nebude slobodným človekom. Ja viem, že keď som matka, hoci môj syn má 42 rokov, a že mám vnúčatá, ale ja viem, že keď, odkedy mám dieťa, už nikdy nebud..., som nebola, nebudem slobodným človekom, pretože je tá povinnosť, je to jednoducho moje dieťa. A možno vás opustil partner, možno, možnože zle žijete s manželom, možno máte zlého manžela, a ja neviem, aké dôvody, je veľmi veľa dôvodov. Možno sa bojíte o zamestnanie, ale chcem vám povedať, teraz sa vám to vidí v tomto mimoriadnom ťažkom položení v ťažkej situácii, že je to jediné riešenie, že niet iného riešenia. Ale verte, verte, že po rokoch zistíte, že by ste to boli zvládli, po rokoch, s uplynutím rokov zistíte, že možno bol by sa váš život otočil iným možno smerom, ako ste si plánovali, ale boli by ste vyžili, boli by ste prežili a možno by ste mali radosť zo svojho dieťaťa.
Ja vám poviem teraz jeden príbeh. Bola študentka medicíny, poviem vám, je to príbeh môj, študovala som medicínu, bola som vo štvrtom ročníku. Zoznámila som sa s chlapcom, zaľúbili sme sa, bol to kolega, medik takisto, bolo to a otehotnela som. Bolo to, bol to vzťah nezrelý, bol to vzťah nezodpovedný, málo zodpovedný. Boli sme síce zamilovaní, ale mysleli sme si, že jednoducho môžeme všetko, až prišlo do toho dieťa. Áno, narodilo sa mi dieťa počas štúdia vo štvrtom ročníku, v najťažšom ročníku medicíny a jednoducho porodila som syna. Nemala som nárok vtedy ešte ani na individuálne štúdium, nemala som nárok ani na sociálne žiadne príspevky.
Moja mamička ma vychovávala sama, boli sme, žili sme vo veľkej chudobe, moja mama po nociach prepisovala, ako úradníčka prepisovala na stroji množstvo všelijakých článkov, len aby ma uživila a aby teda mohla podľa toho, bol to jej, jej, jej zásluha bola aj to, že som na tú vysokú školu mohla chodiť. A teraz do toho prišlo dieťa.
S mojím manželom sme sa ešte počas, s bývalým manželom, ešte počas štúdia rozišli, pretože naozaj bolo to zelené, bola to, nezrelý vzťah to bol, povrchný vzťah a zistili sme, že nemôžme spolu existovať. Takže jednoducho rozišli sme sa ešte po tom štúdiu, počas štúdia a ja som potom otehotnela znova. A ja som si myslela, že to, že to sa nedá vyžiť, nedá prežiť, že jednoducho, že, vedela som, že nedokončím školu, že to sa nedá s jedným dieťaťom ročným, že... A bála som sa mamy. Bála som sa, že moja mama sa zblázni, tá, ktorá všetko celý život mi obetovala, že to nepochopí, jednoducho hanbila som sa, hanbila som sa ako pes pred všetkými.
Bola som medička, nám vtedy nikto nehovoril, že zabitie, že potrat je zabitie dieťaťa. Ja som mala to šťastie, že ani počas praxe na gynekológii som sa k potratu nedostala, čiže nevidela som tie nožičky, ručičky a toto všetko.
A ja, aby z mojej, z môjho strachu, z mojej hanby, asi som sa najviac bála mojej mamy a toho, že nedokončím štúdium. Ja som išla na potrat, ja som dala zabiť svoje nenarodené dieťa. A ja to doteraz ľutujem. Podľa na kánonu katolíckej cirkvi je taká, keďže som katolíčka, je to automatická exkomunikácia, ja som sa neskôr z toho, som si tieto veci dala do poriadku, vyspovedala, špeciálne, som teda mala špeciálnu svätú spoveď, kde mi boli tieto hriechy, teda dané rozhrešenie, to mňa však, totižto rozhrešenie, ktoré dostaneme, a odpustenie hriechov nás nijako nezbavuje zodpovednosti za zlo, ktoré sme urobili.
Ja som bola veľmi nešťastná, naozaj všetky tie veci, ktoré sa tu popisujú, tá depresia tej ženy. Ja som začala trpieť depresiami, bola som nešťastná. Vtedy som ešte nevedela, že prečo je to, pretože jednoducho, no myslela som si, že zbabraný život a tak ďalej. Ale prežívala som to na vlastnom, na vlastnom tele, na vlastnej duši a jednoducho až neskôr som si uvedomila, že aké zlo som spáchala. A po rokoch som si uvedomila, že nič by sa nebolo až také hrozné stalo, keby som si to moje dievčatko bola nechala, bolo to dievčatko, pretože môj syn by nebol jedináčik, ja som potom hľadala všelijaké iné spôsoby odčiniť to, chcela som si adoptovať dieťa, ale nikto mi to, jednoducho bola som vtedy sama, teda matka rozvedená, čiže nikto by mi, vtedy nebola možné adopcia dieťaťa a teraz som aj rada, lebo asi by som to nebola zvládla. Chcela som to odčiniť takýmto spôsobom.
Ale jednoducho teraz viem, že možno by som nebola lekárkou, možno by som bola zdravotná sestra, možno by sa môj život bol uberal úplne iným smerom, ja neviem. Pretože s každým z nás má Pán Boh svoj zámer. A čo človek, my môžeme plánovať, ale úplne sa to môže zmeniť. Ale môj syn by nebol jedináčik, bol by mal sestru a ja by som mala teraz dcéru, po ktorej som túžila.
Takže jednoducho ja sa vám tu takto vyznávam, a preto aj hovorím, to, čo povedal pán Jarjabek, ja nepranierujem nikoho, pretože len, a mám, preto si myslím, že mám právo do tohoto hovoriť, pretože ja som to prežila na vlastnej koži. A koľkokrát, hoci som to koľkokrát, je mi stále ľúto a rozmýšľam, či po ukončení tejto púte na tej, v tomto, v tejto dimenzii, na tomto svete, ja strašne dúfam, že sa s tou mojou dcérenkou tam vo večnosti, snáď že sa stretnem, ja v to verím. Ja verím, že mi odpustila tento zločin, ktorý som na nej spáchala.
Je, odporučila by som vám jednu nádhernú, nádherné súsošie, myslím, že sa autor, je to Slovák, volá sa, myslím, že Hudáček, ktorý, majster, ktorý vytvoril jedno prekrásne súsošie. Vytvoril sochu, súsošie plačúcej ženy kľačiacej na kolenách a priesvitné dieťatko, ktoré ju hladí po hlave, ktoré jej odpustilo. Takže ja verím, že mi to moje dieťa odpustilo, tá moja dcéra, a čo bude ďalej a ako, samozrejme, som pripravená postaviť sa raz, keď prídem pred ten posledný, pred, pred Pána Boha a pred ten posledný a najdôležitejší súd, neviem, ako to bude. Len sa modlím, nech mi Pán Boh odpustí, a veľmi, veľmi túžim, aby som sa mohla s tým mojím dievčatkom stretnúť, objať ho a povedať, poprosiť ho, aby mi odpustilo.
Takže takto, takže toľko, toto moje vyznanie. Ja viem, nie je to, je, prepáčte, že som to takto povedala, ale chcem tým povedať to, že ja, ja mám právo do toho hovoriť. Nikto ma nemôže obviniť, že ty čo sa staráš do žien, čo sa staráš do, do, do tehotných žien. Áno, a mne je ich ľúto a zaslúžia si aj tie, ktoré to spáchali, nie bičovanie, ale, ale pomoc a povzbudenie a prípadne pohladenie a ja neviem čo, pretože určite mnohé sú nešťastné.
Ďakujem. (Dlhotrvajúci potlesk.)

Nevadí, aj keď mi tie dve minúty prejdú, toto stálo za to. Natálka, ja sa úplne skláňam teraz pred tým, čo si povedala, to chce neskutočnú odvahu, niečo také priznať, s niečím takým sa zdôveriť. Naozaj, naozaj všetci sme tu boli dojatí, všetci sme to sledovali s nemým úžasom a len ma mrzí fakt, že, že si tí poslanci ostatných strán nedali aspoň trošku námahy prísť tu, byť tu a vypočuť si tieto slová. Možno by potom zmenili názor, možno by sa inak pozerali na túto tematiku. Možno by už nehovorili o tom, že to je len nejaký zhluk buniek, ktorý môžme len tak odstrániť, že to vôbec nie je žiadna vražda, že to nie je ani ľudský život, že je to nejaké rozhodnutie ženy, ktoré si môže urobiť len tak, kedy sa jej zachce. Skrátka, toto sú presne tie chvíle, tie momenty, kedy všetci tí, aj tí najväčší skeptici, tí ktorí majú plné ústa rečí, ale žiadne skutky, pochopia, ako to v skutočnosti je a čo to v skutočnosti znamená pre tú ženu, keď podstúpila taký zákrok, a ako sa s tým musí celý život jednoducho snažiť nejakým spôsobom zmieriť, ale každý vie, že to nikdy nepôjde úplne.
Každopádne ešte raz ti chcem poďakovať a verím tomu, že sa tento prejav alebo že sa toto posolstvo dostane k čo najväčšiemu množstvu ľudí, a keď už to hlasovanie o tomto návrhu zákona presunuli na ďalšiu schôdzu, že všetci spojíme konečne ruky bez ohľadu na to, že aké má kto politické tričko, a postavíme sa tomuto vraždeniu nenarodených detí, lebo už je naozaj najvyšší čas. Hovoríme si moderná, vyspelá spoločnosť a sledujeme tu priamo pred našimi očami takéto neľudské, odborné činy. To jednoducho musíme zastaviť.

Ďakujem za slovo. Natália, skladám pred tebou úctu za priznanie, ktoré muselo byť pre teba tak veľmi ťažké. No rozhodnutie zabiť svoje dieťa muselo byť ešte horšie. Aj keď si dostala rozhrešenia, ako si povedala, nikdy sa s tým v živote nevyrovnáš, to si povedala tiež ty sama. Ale viem, že tvoje rozhodnutie si stokrát oľutovala. A teraz si dajme otázku aj pre pána poslanca Jarjabeka. Kto má väčšie právo hovoriť o potratoch ako Natália? Je žena, je matka a je žena, ktorá o vlastnej skúsenosti, z vlastnej skúsenosti, aj keď veľmi nešťastnej skúsenosti, dokáže hovoriť v tomto pléne.
Ja ti za to, Natália, veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pekne si adresovala slová pre ženy, ktoré sa rozhodujú o tom, či pôjdu na výškrab, či nie. Svedčí o tom tvoj príbeh, ktorý je zároveň poučením, je zároveň živou skúsenosťou. Ja osobne s manželkou sme mali šťastie, v 80. rokoch už boli individuálne študijné plány a rôzne iné úľavy, sociálne štipendiá, manželské izby. A veruže aj v súčasnej dobe by sa to zišlo, pretože väčšina tehotných študentiek, dá sa povedať, prakticky všetky deti donosili.