33. schôdza

Pán poslanec Hrnko, priznám sa, že ja som sa trochu v tom vašom vystúpení strácal, lebo myslel som, že ako koaličný poslanec idete podporiť vládny návrh zákona, ale teda to, čo ste hovorili, nedávalo veľmi dôvod, že prečo by sme si mali vôbec pripomínať toto výročie. Možnože keby ste to naformulovali, že treba, treba urobiť nejaký pamätný deň odchodu z Uhorska, tak to možno by dávalo zmysel v kontexte vášho vystúpenia. Ale teda nemal som, nemal som z toho dojem, že by ste zrovna vy mali chuť nejako špeciálne potrebu a chuť oslavovať 100. výročie vzniku, vzniku Československa. Ale teda našťastie ste to zakončili tak, že som aj ja tomu porozumel.
Ono v skutočnosti teda nejde o to, aby to bol štátny sviatok, ono ide o to, aby bol jeden voľný deň a vy ste navrhli inú fintu ako jednorazový štátny sviatok, ako k tomu jednému voľnému dňu navyše dospieť, teda že pamätný deň bude aj deň pracovného pokoja. No tak je to, je to rovnako, rovnako čudné a neštandardné, ale asi je to úprimnejšie.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Klus, Štefánik nemal nič spoločné s vyhlásením československého štátu 28. októbra, ale Štefánik veľmi ostro protestoval proti vyhláseniu, ktoré 18. októbra 1918 urobil Štefánik a podpísal tam aj, teda Masaryk, a podpísal tam aj jeho, pretože s tými formuláciami, ktoré tam boli, nesúhlasil. Dostal sa do rozporu aj s Benešom, ktorý napríklad napísal svojmu dôverníkovi Markovičovi začiatkom roku 1919, že aby si dávali naňho pozor, že sa s ním definitívne rozišiel, že je už neprijateľný a tak ďalej atď. A práve tento list možno vytvoril aj tú legendu, lebo ľudia vedeli, že Beneš sa so Štefánikom rozišiel. Takže čo sa asi stalo, prečo ten Štefánik spadol. Ale nebudem tu robiť nejaké konšpiračné teórie, táto vec nie je hodná toho.
A či by slovenský národ bol? Odporúčam vám, pán Klus, že by ste si prečítali zopár článkov v Slovenských národných novinách z roku 1914 po balkánskych vojnách. Kde napríklad bol aj taký článok, kde sa píše, doba maďarizmu bola spojená s tým časom, ktorý bol vtedy, keď bolo vyrovnanie. Dnes je iná doba. A dnes už všetko hrá pre nás, my svoje dosiahneme, aj keď nič neurobíme. A viete, prečo to povedali? Pretože prišla doba samourčenia národa. A Rakúsko-Uhorsko, tento žalár národa, národov sa vyhlásilo za ochrancu samourčovacieho práva Albáncov. Viete, ako na to reagovali Slovenské národné noviny? To je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani ministerka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, v parlamente pred pár hodinami vystúpil prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska a vo svojej správe o stave krajiny pripomenul tri dôležité vzopätia našich moderných dejín. Povedal: "V roku 1918 sme sa spolu s českým národom prihlásili o vlastnú existenciu postavenú na najmodernejších hodnotách demokratického právneho štátu. V štyridsiatom štvrtom roku sme sa Slovenským národným povstaním vzopreli fašizmu. V roku 1989 sme s kľúčmi v rukách vyprevádzali totalitu a vítali demokraciu a slobodu." (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec Hrnko, poprosím vás.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
Dve z troch spomínaných vzopätí si dnes pripomíname štátnymi sviatkami. Štátnym sviatkom je 29. august - výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, aj 17. november - začiatok demokratickej revolúcie proti komunistickému režimu. Október 1918 si pripomíname len pamätnými dňami, či už 28., alebo 30. októbrom.
Teraz tu budeme mať okrúhle výročie, a tak si aj vláda chce pripomenúť toto výročie štátnym sviatkom.
Hlásim sa k demokratickej tradícii prvej Československej republiky dlhodobo a pripomínam si každý rok výročie vzniku Československa. Viackrát som navrhoval, aby toto výročie bolo štátnym sviatkom. Napriek tomu tento návrh vlády nepodporím, pretože ho považujem za zlý prinajmenšom z troch dôvodov: 1. nesprávny dátum, 2. jednorazový štátny sviatok a 3. technicky zle pripravené riešenie.
Po prvé - dátum. Viackrát sa aj v minulosti už stalo predmetom diskusií, či si máme pripomínať 28. október alebo 30. október, ale tak otázka predsa nestojí. Oba tieto dni sú významnými udalosťami v našich dejinách a oba stoja za pripomenutie. Otázka stojí, v akom kontexte si ich máme pripomínať. Ja nijako nespochybňujem význam Martinskej deklarácie alebo Deklarácie slovenského národa, aby aj pán poslanec Hrnko bol spokojný. Ale čo si ideme pripomínať? Ideme si pripomínať jednorazový akt, jednorazovú deklaráciu? Alebo si ideme pripomínať celú Československú republiku, prinajmenšom tú demokratickú Československú republiku, ktorá nasledovala nasledujúcich 20 rokov?
Priznám sa, že nie celkom rozumiem tomu názoru, ktorý bol prítomný aj vo vystúpení pána poslanca Hrnka, že, zjednoduším to trochu, že deklarácia je dobrá a stojí za to si ju pripomínať a Československo je také zlé, čechoslovakistické, upierajúce slovenskému národu právo na samostatnú existenciu. Ak to bolo také zlé, prečo si potom máme vôbec to 100. výročie pripomínať? Prečo si máme pripomínať udalosť, ktorou sa predstavitelia slovenského národa prihlásili k Československu, k súžitiu v československom štáte, keď to súžitie bolo také zlé?
Ale nie je to tak. Československo bolo veľmi svetlým obdobím v histórii Slovenska, v histórii slovenského národa, v histórii všetkých občanov, ktorí tu žili. Bolo to obdobím rozvoja identity, rozvoja slovenského národa, rozvoja slovenskej kultúry, rozvoja demokratickej politiky, rozvoja občianskeho života. A dátumom vzniku Československa, a teraz sa nebavme Československej republiky, kedy získalo formu republiky, dátumom vzniku Československa, československého štátu je 28. október. Symbolom vzniku a existencie Československa, ktorý sme si dlhodobo pripomínali, je 28. október.
My sa tu na Slovensku tak okúňame, lebo teda odohralo sa to v Prahe, tak ako by to nebolo naše. Spomenul som si na to, aj keď pani ministerka uvádzala návrh zákona, spomenula zásluhy Tomáša Garrigua Masaryka a Milana Rastislava Štefánika a Eduarda Beneša akosi vynechala, lebo my tu na Slovensku máme na Beneša ťažké srdce, tak ho vynecháme aj z vytvorenia Československa, hoci práve z tejto udalosti ho vynechať celkom nejde.
Druhý problém, ktorý mám s vládnym návrhom zákona, je, že to má byť jednorazový štátny sviatok. Čo je naozaj akési čudo. Lebo štátny sviatok nie je štátny smútok, to nie je, čo sa vyhlási jednorazovo a potom pominie a potom zabudneme na to. Štátny sviatok má byť predsa deň, ktorý si máme pripomínať aj v budúcnosti, pretože považujeme ho za tak dôležité výročie, tak dôležitú udalosť v našich národných dejinách, alebo deň symbolizujúci nejakú hodnotu, ktorú sa oplatí pripomínať si každoročne.
To je podstatou štátnych sviatkov a aj pamätných dní. Nie to, že je to deň voľna. A ak je to naozaj tak, ako hovoril pán poslanec Hrnko, že vám ide iba o to, aby bolo voľno na Slovensku alebo jeden deň, jeden deň navyše, tak to naozaj ste mohli urobiť takým spôsobom, ako to navrhuje on, a nehrať sa tu na nejaký jednorazový štátny sviatok. To je nedôstojné, to potom naozaj ste mohli, mohli vyhlásiť jedno jednodňové voľno.
Myslím si, že ten návrh je aj technicky zle alebo prinajmenšom sporne pripravený, urobený úplne narýchlo. Nebolo k nemu, pokiaľ viem, medzirezortné pripomienkové konanie. Hoci dôvod na vynechanie medzirezortného pripomienkového konania naozaj ťažko by som nachádzal, že či sú ohrozené základné práva a slobody alebo bezpečnosť štátu, alebo čo je také vážne, že, že vláda bez, bez normálneho medzirezortného pripomienkového konania pripravila takýto návrh. Možnože netušila, bola zaskočená skutočnosťou, že v roku 2018 si pripomíname 100. výročie vzniku Československa, lebo to sa nedalo dopredu predvídať predsa.
A tomu, ako je návrh pripravený, šitý horúcou ihlou, zodpovedá aj ten výsledok, okrem ustanovenia o účinnosti, je vlastne celý obsah zákona jedno prechodné ustanovenie, § 4 vrátane nadpisu znie:
"§ 4 Prechodné ustanovenie
V roku 2018 je 30. október výročie Deklarácie slovenského národa štátnym sviatkom; § 3 písm. r) sa v roku 2018 neuplatňuje."
No a § 4 tam už dnes je, znie:
"Prechodné ustanovenia"
Doterajší štátny sviatok § 28... "Doterajší štátny sviatok 28. október podľa osobitných predpisov sa v roku 1993 mení na deň pracovného pokoja", keďže to bolo prijaté, prijaté ešte, ešte v tom roku, ktorého sa to týkalo.
Nuž ale keď sa zavádza nové prechodné ustanovenie, tak sa to robí tak, že sa doplní nový paragraf do toho, nie že nahradí pôvodné znenie.
§ 9 ods. 5 legislatívnych pravidiel vlády znie: "Prechodné ustanovenia, zrušovacie ustanovenia, ktoré nadobudli účinnosť, nie je možné novelizovať. To neplatí, ak v prechodných ustanoveniach ešte neuplynula lehota ustanovená na uplatnenie práva alebo na splnenie povinností." To znamená, že legislatívne korektným riešením, ak už to chcete, teraz spomeniem obsah, by bolo pridať tam nový § 42 a nazvať ho "Prechodné ustanovenia k novozavádzanému dátumu", nie nahradiť existujúci § 4. Ale toto je technický detail, ktorý ak sa vám podarí dostať návrh zákona do druhého čítania, tak vám odbor legislatívy, vás na to zrejme upozorní.
Ale to, čo je problém, to, čo vidím ako problém dlhodobo v prístupe väčšiny slovenskej politickej reprezentácie k našej vlastnej histórii, je, a čo sa premieta aj v tomto návrhu zákona, je, že sa k vlastnej histórii nehlásime. Tvárime sa, ako keby našou históriou bola Samova ríša a potom Veľká Morava a potom dlho, dlho nič, tisíc rokov útlaku, najprv Maďari, potom Maďari s Rakúšanmi a potom Češi, a slovenské dejiny, vlastné slovenské dejiny akoby začínali až vznikom samostatného slovenského štátu. Pre niektorých tam z toho hnedého košiara, vznikom fašistického Slovenska v roku 1939, pre iných vznikom Slovenskej republiky v roku 1993.
Myslím si, že je to chyba. Nemali by sme sa vzdávať vlastnej histórie, ani tej uhorskej, ani tej československej. Mali by sme z nej čerpať a byť na ňu hrdí.
Som hlboko presvedčený, že systémovým a správnym riešením nie je vládny návrh vyhlásiť 30. október za jednorazový štátny sviatok, ale vyhlásiť 28. október za štátny sviatok natrvalo.
Príležitosť urobiť to budeme mať aj na tejto schôdzi, pretože s kolegami poslancami sme predložili takýto návrh, a myslím si, že viac zodpovedajúce historickej realite a našej vlastnej úcte voči našej demokratickej minulosti by bolo podporiť nie vládny návrh zákona, ale návrh skupiny opozičných poslancov.
Ďakujem za pozornosť.

Tak tentokrát som to stihla.
Ďakujem ti, Ondrej. Ja by som sa chcela vyjadriť v tom zmysle, že keď som prvýkrát počula o tomto návrhu, tak som si ho pracovne pomenovala, že je hybridný, ale zatiaľ napríklad pri automobiloch v tých hybridoch vidím výhodu, v tomto návrhu som, žiaľ, žiadnu výhodu nenašla.
Osobne sa prikláňam k termínu 28. október ako vznik Československa. A taktiež 28. október by sme mohli všetci považovať ešte za významný deň, pretože sa vtedy narodil aj Ľudovít Štúr, takže mali by sme to také dva v jednom.
Navyše ten jednodňový jednorazový teda sviatok, to mi príde také, že vybehneme si teraz na Železnú studničku so svojimi deťmi, poopekáme nejaké špekáčky, ale nikto z nás netuší, že prečo vlastne ten sviatok máme. To znamená, k takýmto sviatkom treba, ak im chceme naozaj dať tú úctu a tú vážnosť, tak ich treba poňať, aby už aj v rámci vyučovania, aj v rámci celej vlastne spoločnosti prebiehala diskusia o, o týchto významných našich dňoch a aby sa konali kultúrne akcie, na školách sa venovalo viac priestoru, vznikli dokumenty práve k tejto téme, aby sme si všetci uvedomovali, čo vlastne oslavujeme. Lebo to je to, čo nám chýba. My koľkokrát nevieme, že k čomu tie štátne sviatky vlastne máme, a to považujem za chybu. Nielen tu by sme sa mali o tom rozprávať, malo by sa o tom rozprávať v celej spoločnosti. Takže máme na čom pracovať, a nielen tu.

Ďakujem pekne. No, vyčítali ste, pán Dostál, pánovi Hrnkovi, že teda podľa, podľa vás nevedeli, čo chcel povedať. Ja som tiež vás pozorne počúval a tiež mi celkom ten leitmotív jasný, jasný nie je.
Je faktom, že je nás tu niekoľko, ktorí sme vnímali veľmi intenzívne a osobne obdobie rokov 1990, 1992, čo bolo obdobie, kde, ktoré vyústilo potom vznikom samostatnej Slovenskej republiky. A pamätám si teda veľmi dobre úlohu pána Hrnka, ktorý bol teda jeden z významných iniciátorov vzniku samostatnej Slovenskej republiky. A pamätám si aj vašu, pán Dostál, ktorý ste boli principiálnym odporcom vzniku Slovenskej republiky, boli ste jedným z tých 830 osobností, ktorí teda podpísali veľkú petíciu, aby Slovensko nevzniklo. Čo bolo veľmi zaujímavé, ako vnímate sebaurčovacie právo Slovenska, zvlášť keď potom ste zase nesmierne náruživo navštevovali mítingy zrejme občianskeho typu, ktoré robila vtedy SMK v Dunajskej Strede a inde, a nikdy ste nevynehali príležitosť ten väčšinový národ slovenský provokovať a robíte to náruživo doteraz, čo nie je dôležité.
Pretože naozaj ja Slovákov a Čechov považujem za dva bratské národy, ktoré majú spoločnú históriu, aj Tono Hrnko si to myslí, som presvedčený, ktoré prežili spolu dobré aj zlé časy, aj dnes sa veľmi teším z toho, že máme nadštandardné vzťahy so všetkým.
Len vnímanie tej histórie na Slovensku je diferencované. Je časť historikov, ktorí to vidia ako vy, ktorí proste slovenské sebaurčovacie právo principiálne neuznávajú, a sú takí, ktorí ho možno nadužívajú.
Teraz vláda nájde nádherný kompromisný návrh, že chceme osláviť to spoločné užívanie, zatiaľ jednorazovo, pri 100. výročí s tým, že zvážime aj slovenské hľadiská, aj tie, v úvodzovkách, národniarske, aj tie vaše povedzmeže kozmopolitnejšie a nájdeme riešenie.
Výsledok je, že sa postavíte a začnete to degradovať. Nerozumiem tomu. Naozaj som presvedčený, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Dostál, začnem tou jednou vetou, ktorú vy ste tuná položili dosť tak ako sám pre seba, alebo teda pre plénum, vy ste sa pýtali, že čo si to vlastne ideme pripomínať. No tak začnem odzadu.
Ideme si pripomínať súčasnosť v kontexte minulosti. Ideme si pripomínať tie dobré vzťahy, ktoré máme s Českou republikou, ktoré máme nadštandardné. Ideme si pripomínať, čo tomu historicky predchádzalo. Ideme si pripomínať aj to rozdelenie Československa, s ktorým vy ste, pán Dostál, nesúhlasili a ktoré prispelo k tomu, že dnes máme také vzťahy nadštandardné, aké máme. Ideme si historicky pripomínať časy federácie, časy totality, časy slovenského štátu, ale aj časy protektorátu. Ideme si pripomínať časy prvej republiky. Všetko to, prečo máme po 100 rokoch tie vzťahy s Čechmi, ešte raz, také dobré, aké máme. Ideme si pripomenúť našu minulosť v kontexte našej súčasnosti, to treba povedať.
Bez toho všetkého, čo sa po tých 100 rokov stalo, by sme sa jednoducho nedostali do tých vzťahov nadštandardných, ktoré máme dnes. Ja sa veľmi teším z toho, že vláda si to uvedomuje a predložila tento návrh zákona, aby sme o tom mohli hovoriť, aby sme o tom všetkom mohli hovoriť a nie, aby sme to takýmto spôsobom zhadzovali, ako ste to spravili vy.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Dostál, veľmi sa podpisujem pod tie slová o uhorskej histórii, je chybou, že ju celú takmer 1 000 rokov nepovažujeme za našu, pretože ako tu bolo aj v tejto diskusii povedané, udialo sa tam množstvo veľmi dôležitých historických momentov. A napríklad roky Márie Terézie sú niečo, k čomu by sme sa mali vracať podstatne častejšie, ako sa to, bohužiaľ, v moderných dejinách Slovenskej republiky deje.
Takisto by som rád opäť nadviazal na tú otázku jednorazovosti. Veľmi sa mi páči to prepojenie na štátny smútok. Skutočne, ja som sa s niečím takým ešte nestretol a možno, ak mi ty vieš povedať nejaký konkrétny príklad zo zahraničia, kde by bol býval vznikol jednorazový štátny sviatok, tak sa rád nechám poučiť.
No a v tejto súvislosti možno aj opäť otázka na pani ministerku, že či je prípadne ochotná podporiť rozšírenie takéhoto štátneho sviatku nastálo, tak ako to evidentne mieni navrhnúť pán poslanec Hrnko a možno aj niektorí ďalší jeho kolegovia z koalície.
Ďakujem pekne.

Aj táto diskusia svedčí o tom, že asi o histórii, o histórii Slovenska treba rozprávať, treba si pripomínať niektoré významné medzníky vo vývoji Slovenska na jeho ceste k samostatnosti. A myslím si, že aj to vystúpenie pána poslanca Hrnka bolo, bolo správne a nepociťoval som ho tak, ako ho pociťoval pán Dostál, ani nejakým spôsobom neznehodnocoval význam Československej republiky ako medzník vo vývoji aj v demokratickom vývoji na ceste možnej samostatnosti Slovenska. A dokonca poukázal, a čo je veľmi potrebné, že neboli dodržané niektoré dohody, ktoré na začiatku jej vzniku boli, neboli dodržané.
Z tohto pohľadu myslím si, že 30. október je významný z hľadiska, z hľadiska Slovenska ako takého, z hľadiska jeho sebaurčovacieho práva, a myslím si, že by sme toto jednoducho nemali opomínať a mali by sme si ho pripomínať a pripomenúť, že slovenská domáca politická generácia sa prihlásila k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. A toto je veľmi dôležité. A dokonca na základe tohto prihlásenia boli potom, bola potom, á, potom boli, mala význam aj na parížskych mierových rokovaniach.
Takže nepodceňujme to a myslím si, že má to význam, aby sme Slovákom aj mladej generácii pripomínali veľmi významné historické medzníky vo vývoji Slovenska.

Ďakujem kolegom za faktické reakcie. Neviem, či stihnem zareagovať na všetky.
Pán poslanec Číž povedal, že mu nie je jasný leitmotív môjho vystúpenia, no tak ja mu ho poviem v jednej vete. Myslím si, že by nemal byť jednorazovým štátnym sviatkom 30. október, ale trvalým štátnym sviatkom 28. október.
Pán poslanec, vy ste mi vyčítali, že som bol proti vzniku Slovenskej republiky, že som provokoval na mítingu v Dunajskej Strede, mítingu SMK. No ja, áno, ja som bol za zachovanie spoločného československého štátu, je to pravda, myslím si, že na tom nie je, nie je nič zlé, myslel som si, že to, že to bolo lepšie riešenie.
Áno, bol som na mítingu SMK v Dunajskej Strede, pretože si myslím, že príslušníci národnostných menšín majú právo používať svoj menšinový jazyk. A hlavne si myslím, že ani na jednom, ani na druhom nie je nič protislovenské. Je to normálny, legitímny, demokratický postoj a som hlboko presvedčený, že je v záujme Slovenska a všetkých ľudí, ktorí tu žijú. Väčšina ľudí sa hlási k slovenskému národu, ako iste viete.
Pán poslanec Klus sa pýtal, či viem o nejakom príklade zo zahraničia, keď by existoval jednorazový štátny sviatok. No ja nie som predkladateľom toho návrhu, čiže neviem o takom príklade, možno, možno vláda alebo pani ministerka vedia.
No a pani poslankyňa Milanová to možno vystihla najlepšie, že 30. október budeme mať ako jednorazový štátny sviatok, tak vybehneme na Železnú studničku alebo na predĺžený víkend a nie, že si budeme pripomínať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, naozaj len veľmi krátko. Tento štátny sviatok, myslím si to, čo k nemu bolo povedané, prebehla diskusia verejná v médiách, a tie základné veci, ktoré tu sú, ktoré zhodnotili ten existujúci doterajší stav, sa myslenia našej spoločnosti, vcelku je známy, to znamená, že veľká časť diskusie, ktorá tu zatiaľ prebehla, vlastnému meritu veci, veci sa, sa vlastne nedotkla. Len problém je ten, že naozaj otvárali sa niektoré problémy, ku ktorým možno treba zaujať stanovisko.
Naozaj, pán Dostál, absolútne nespochybňujem legitimitu vašich vystúpení. Slovensko je, a som na to hrdý, od svojho vzniku demokratickou krajinou, takže máte absolútny priestor. Moje stanovisko bolo hodnotové k tomu, ako vystupujete na Slovensku, s akými hodnotami vystupujete, ako vnímate slovenskú verejnosť, aké hodnoty favorizujete vo svojich vystúpeniach. Klasický, normálny komentár. A je fakt, že teda mne sa nepáči, ale, ale to je čisto subjektívna otázka, len niekedy treba pokonfrontovať s hodnotami, ktoré hlásite. Ten zásadný rozpor, že to Slovensko, sebaurčovacie právo, to, že ste sa, že ste boli proti, to je úplne v poriadku, ale spôsob, akým ste boli proti, tým ste výrazne provokovali slovenskú verejnosť a používali ste formy, argumenty a spôsob interpretácie také, ktoré boli častokrát až urážlivé. Minimálne ja som to takto, ak dovolíte, aby som sa nevykladal za verejnosť, čítal.
A to sa bez nútenia priznám, že veľmi vážne som považoval za najlepšiu formu vtedy autentickú federáciu. Len keď som videl, že tá autentická federácia bola kontaminovaná všelijakými tými stočlennými radami a podobne, som vedel, že niekto nechce korektne pracovať s rovnocenným vyvážením národov. Na druhej strane predtým fungujúcich v spoločnom štáte s tým a že demokratická štruktúra, ktorá automaticky generovala rozdielne pohľady ľavicové, pravicové, rôzne pohľady na zásadné otázky, čiže spôsobovala veľké problémy. A nezávidím ani vtedajším ľuďom, ktorí rozhodovali o tom procese, že museli urobiť tie riešenia. A všímal som si aj potom následne demagogickú dezinterpretáciu tých procesov s cieľom, ktorý sa nedá vyhodnotiť inak, ako škodiť. Iste emocionálny, lebo racionálny základ tam žiadny nevidím, načo by to bolo.
Moja krajina, ale Slovensko akonáhle vzniklo, sa stalo mojou krajinou. Je súčasťou nás všetkých, skladáme sa na školy, na penzie, na zdravotníctvo a na čokoľvek, máme fungovať, máme sa integrovať, máme hľadať integračné momenty, lebo je známe v demokratickej teórii, iste vám to neušlo, že štát má veľmi silné integračné momenty, ale aj veľmi silné dezintegračné. A predovšetkým demokracia ako inštitút výrazne dezintegruje, lebo sloboda záujmovej polarizácie zákonite rozbíja, rozbíja tú jednotu a treba hľadať integračné momenty. A z toho dôvodu sa musí pracovať aj v Európe aj s národnými termínami, aj keď ako vy uznávam a sú, samozrejme, také liberálne pohľady, ktoré čokoľvek, čo spomenie národnú hrdosť, vlastenectvo a podobne, okamžite vyhlasuje za, za negatívny nacionalizmus a čokoľvek.
Čiže tie integračné momenty, veľa ich nie je. Sociálna otázka, náboženská otázka a aj trošičku príslušnosť k nejakému celku. Čiže moje národovectvo nikdy nepresahovalo fenomén, že všetci ľudia sú absolútne rovní, že tento štát rovnako patrí Slovákom, ktorí sa cítia, rovnako tým, ktorí sa necítia Slovákmi, že základné humanistické princípy majú byť vyčlenené a sú včlenené do Slovenska, do ústavy a som presvedčený aj do, do života v našich krajinách s tým, že jak si dookola všímam, aj v iných krajinách totiž apoliticky silné vznikajú tendencie, ktoré do istej miery dokonca majú tendencie ohroziť naše územné členenie, hranice nášho štátu a podobne. A v minulosti, zvlášť v rokoch 2006 až 2010, sme to veľmi intenzívne zažívali. A vtedy, pán kolega, keď začali vznikať karpatské všelijaké poslanecké a neviem aké zoskupenia a kde začali vznikať veľmi intenzívne územné požiadavky na časť Slovenska, jednoducho vtedy bolo treba niektoré veci, mechanizmus politiky, interpretácie a dokonca aj slovník upraviť úplne logicky. To je celé.
Čiže je to moja krajina dneska, našou úlohou je spoločne aj s vami, aby sme ju budovali ako demokratickú krajinu, ale ako korektnú krajinu a v rámci ktorej rešpektujeme niektoré veci. Jak ja rešpektujem vaše liberálne, ultraliberálne videnie, pravdepodobne treba, keďže sme politici, rešpektovať, čo si myslia naši ľudia. Lebo my tu v mene ľudí, ktorí nás volili sem, máme spravovať túto krajinu a máme v svojej činnosti stelesňovať aj to, ako ľudia vidia tento problém. Samozrejme, v interakcii s vedou a tak ďalej a tak ďalej.
Takže v danom prípade som nesmierne hrdý na to, že aj mechanizmus, a som aj veľmi vďačný kolegom v Čechách, bratskému národu, že rozdelenie, Slovensko, prebehlo neuveriteľne. Doteraz je obrovským príkladom a je, je a stretol som sa v tom zahraničí desiatky krát, mimoriadne oceňované ako veľmi korektné a tak ďalej.
Som veľmi rád, že mám za sebou spoločné zasadnutia vlád, máme s Českou republikou, parlamentov, stranícke kontakty na našej úrovni, teda absolútne, absolútne úzke.
To znamená, že ak tu teraz v tejto fáze, kde kontaminuje ten verejný priestor rôznymi úplne nezmyselnými poznámkami, vytvárame možnosť, že spoločne oslavujme mimoriadnu udalosť, vznik, teda 100. výročia vzniku Československej republiky ako predpokladu aj pre budúcu samostatnú štátnosť Slovenska, čo nikto absolútne nepopiera a je zásadná, tak ako a mať voči tomu výhrady a vyprávať tu niečo o výletoch na nejakých, neviem kam a tak ďalej.
No, už Konfucius, pán kolega, hovoril veľmi výrazne o potrebe národných symbolov, rozprávanie o integračných momentoch pre spoločenstvá, pretože aj súčasťou politiky základ je to, čo je esenciou politiky, že musím hľadať spoločnosť čo najvyššieho zjednotenia, potrebujeme 51, minimálne, percent ľudí, ale ak chceme byť demokrati, potrebujeme čo najširšie zjednotenia sa na niečom. A tomu, samozrejme, treba prispôsobiť aj mechanizmus politiky, jazyk a spôsoby.
Hľadanie je úplne zbytočné, nezmyselných kontroverzií, ktorých historicky medzi historikmi oboch krajín, tretích krajín zaznelo tisíce, pán kolega, stovky kníh sú na tú tému, čo sa tu dneska rozprávalo, popísalo, bohužiaľ, už nikto neni originálny, lebo to nejde. Už úplne každý jeden pohľad, ktorý sa dá na túto tému, odznel.
A ja chcem pogratulovať vláde a som na to hrdý, že vymyslela tento, iste, je to prostriedok sui generis, aj sami viete, že aj zákony majú charakter sui generis svojho druhu, dospeli sme k tomu, že vieme si predstaviť zhodu, že v tejto súvislosti jednorazovo urobíme štátny sviatok. Tradičné kontroverzie historickej obce boli medzi tým boli 28. a 30., vy navrhujete 28., nech sa páči, rešpekt, ale som presvedčený, že dramatická väčšina bude súhlasiť skôr s tým 30., lebo chcú tam vidieť aj to Slovensko pri tom vzniku a chcú vidieť aj konkrétne akty toho obdobia, v ktorých naozaj možno identifikovať slovenský prístup a, samozrejme, aj slovenské predstavy o budúcej forme fungovania v štáte.
Takže ja gratulujem vláde a som presvedčený, že je to dobrý sviatok, samozrejme, môžme diskutovať o tom aj ďalej, historici tu budú naďalej, ďalšie generácie budú znovu možno prediskutovávať tento stav veci, naše videnia dobové, ktoré sme tak a onak prežili. Možno aj autenticky a možno budeme pokračovať ďalej.
Ja osobne budem vždy vítať, ak sa budú medzi naším bratským národom prehlbovať vzťahy, budem tomu fandiť, budem tomu pomáhať a za tento návrh zákona, ak bude príležitosť, tak v každom prípade s veľkou radosťou zahlasujem.
Ďakujem vám za pozornosť.