33. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, blíži sa sté výročie vzniku prvého slobodného demokratického štátu, ktorý rozhodujúcim spôsobom zasiahol do moderných dejín slovenského národa a občanov Slovenskej republiky. Tento návrh zákona tu nie je po prvýkrát. Tento návrh zákona nepredkladáme ako podenkový projekt vzhľadom na to, že sa blíži veľké sté výročie.
Domnievame sa, že krajina má mať historické medzníky, od ktorých odvíja to lepšie vo svojich dejinách. Má ich mať tak, ako ich majú iné veľké krajiny, ktoré sú hrdé na nosný zlomový bod, akým pre nás nepochybne vznik Československej republiky bol. To, že dodnes takýto sviatok nemáme, hoci sme ho pod rôznymi nadpismi mali, dá sa povedať, od tých sto rokov až do konca Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, je, dá sa povedať, neprimerané. Za vlády otcov štátu Vladimíra Mečiara a spol. nebol tento deň dokonca ani pamätným dňom. Až v roku 1999 sa takým dňom stal. Už vtedy som bol medzi predkladateľmi návrhu na uznanie 28. októbra ako štátneho sviatku. Tých pokusov bolo odvtedy mnohokrát. A to, že tu opäť stojím, je len ukážka, ako si snemovne v priebehu desaťročí neprimerane nevedeli uvedomiť, o čo pri tomto jubileu ide.
Teraz sa vyskytuje iste dobre mienená iniciatíva, ktorá mieni spraviť z štátneho sviatku pohyblivý sviatok, takže nebude viazaný na dátum, ale bude to nedeľa. Nepochybne ten návrh vychádza i z potreby nerozširovať počet štátnych sviatkov a dní voľna s dosahom na ekonomiku. Musím ale povedať, že je to zvláštna predstava, pretože predstava, že by Francúzi mali dobitie Bastily ako pohyblivý sviatok a Američania vyhlásenia svojej nezávislosti ako pohyblivý sviatok, je, jemne povedané, avantgardná. Sviatky sa majú svätiť v dni, ktoré boli dňami sviatočnými, keď teda bolo čo svätiť. My pri tomto predloženom návrhu vychádzame i z toho, že nie je vôľa, čo celkom chápeme, rozširovať počet voľných sviatočných dní a štátnych sviatkov. I preto sa domnievame, že vznik, alebo prijatie Ústavy Slovenskej republiky by malo ostať pamätným dňom Slovenskej republiky, ale 1. september by mal, naopak, sa vrátiť k tomu, že bude dňom, keď deti pôjdu do školy. Vzdelanie je to, čo rozhodne o našej budúcnosti, a ten 1. september akokoľvek je symbolicky dňom vzdelávania.
Nemyslíme si teda, že by Ústava Slovenskej republiky a jej honor utrpela tým, že nebude mať štátny sviatok. To, že je ústavou krajiny, Slovenskej republiky, ktorá vznikla 1. januára, je dostatočne a adekvátne podchytené v štátnom sviatku, ktorým je v Slovenskej republike 1. január. Ani iné krajiny s významnými ústavami nemajú deň prijatia ústavy ako bezpodmienečný štátny sviatok. Nemyslím si teda, že česť našej ústavy takýmto presunom utrpí.
A teraz k samotnému jubilejnému dňu. Samozrejme, že tí, ktorí od začiatku čelili takémuto návrhu, uvádzali najrôznejšie dôvody, prečo nie, 30. október, Martinská deklarácia a mnohé ďalšie najrôznejšie dôvody. Pravdou je, že argumenty, ktoré uvádzali, že 28. októbra nebol v Prahe žiaden zastupujúci slovenský predstaviteľ, ako vieme, bol tam Vavro Šrobár, ktorý by reprezentoval, sa rozbil o historickú pravdu faktu, že ani 30. októbra v Martine neboli žiadni volení a demokraticky vzniknutí zástupcovia slovenského národa. Boli tam proste vlastenci, ktorí sa o tomto stretnutí dozvedeli, ktorým možno manželky dali dáky proviant na cestu, a z rôznych kútov priľahlých, treba povedať, hlavne vďaka Košicko-bohumínskej železnici sa do Martina, resp. do Vrútok dostavili. Samozrejme, že nikto z nich nereprezentoval nijaký volený orgán, nemal nijaký demokratický mandát. Mali len vlastenectvo, s ktorým sa prišli prihlásiť k budúcemu vznikajúcemu štátu. Typickou ukážkou bol môj prastarý otec. Ten mal mandát maximálne ak od svojej manželky, mojej prastarej mamy, Žofie Nílovej za slobodna. Takže operovať absenciou Šrobárovho mandátu je iluzórne a smiešne v svetle tohto stavu.
Nič to na veci nemení, že 28. októbra vznikla Československá republika, alebo ako sa v staršej dikcii hovorilo, Republika Československá. Toto poradie je trošku archaizujúce, ale napríklad naši severní bratia v Poľsku dodnes hovoria Rzeczpospolitej Polskej, teda tiež ide na úvod republika - rzeczpospolita, Polska - na druhom mieste. My už hovoríme o Československej republike, ktorá vznikla, ale nič to teda nemení na tom, že to je dátum zrodu toho štátu.
Ten štát potom v ďalšom období vybojoval tak existenčné veci, ako je napríklad slovenská južná hranica. Pri podpise zmluvy v Trianone a v príprave na túto zmluvu sme teda vybojovali Dunaj ako južnú hranicu. Dodnes ju Slovensko má. Pretože to, že bola možnosť, že budeme mať aj iné hranice, samozrejme, je nepopierateľné. Existovali náčrty hraníc, v ktorých Košice, Nitra, Fiľakovo, Rimavská Sobota, Šahy boli v Maďarsku. Vybojovala reprezentácia československá to, že máme hranicu, akú máme.
Táto Československá republika nám zriadila v Bratislave univerzitu. Boli to otcovia zakladatelia z Majestas Carolina, z Karlovej univerzity, ktorí prišli založiť univerzitu, a postupne na tejto univerzite vyrástla generácia, ktorá už o 20 rokov bola schopná riadiť osudy krajiny. Samozrejme, iná vec je, aká tá krajina bola, ale bol to obrovský posun od čias vzniku republiky, keď vysokoškolsky vzdelaných Slovákov, ktorí sa hlásili k slovenskému národu, boli ledva stovky, rozhodne nie tisíce.
Táto republika teda špeciálne Slovákov vzkriesila, vzkriesila a dala im možnosť nadýchnuť sa a to by hádam malo byť dostatočným dôvodom, aby sme si jej vznik uctili.
Všetky ďalšie rozhodujúce medzníky, ktoré, a to oceňujem, štátnymi sviatkami sú, boli momenty, keď sme sa ako občania Československa prihlásili k tomu lepšiemu v našich tradíciách. Keď Slováci povstali a prestali byť porazeným národom na strane nacizmu. A keď povstali Česi a Slováci a vybojovali, možno tým stáním na námestiach, ale každopádne vlastnou vôľou posväteno vznik demokratickej republiky v novembri ’89. Myslím si teda, že všetko ďalšie, čo prišlo po 28. októbri roku 1918, je a bolo možné len preto, že sa dalo vyštartovať z tejto štartovacej čiary.
A my, krajina, ktorá, a to poviem nakoniec, svätíme tak trošku zvrátene deň smrti generála Štefánika, spoluzakladateľa Československej republiky, by sme 28. októbrom oveľa lepšie ako tragickou smrťou uctili dielo generála Štefánika. Pretože veľkosť Štefánika nie je v tom, že zahynul v Ivanke pri Dunaji, jeho veľkosť je v Československej republike. A dá sa povedať, že Štefánikovi, a aby som prišiel do konfliktu záujmov, tak aj Štefanovi Osuskému a ďalším, nehovoriac, pochopiteľne, o zásluhách Tomáša Garrigua Masaryka, Edvarda Beneša a ďalších statočných ctiteľov slobody a demokracie, sme jednoducho tento štátny sviatok dlžní, lebo oni a tisíce a tisíce bezmenných... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, budete končiť alebo...?

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Budem.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Dobre.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
... neznámych legionárov nám túto republiku, riskujúc svoje životy a padajúc v bitkách v Bachmači, Vouziers, Doss Alto, na sibírskej magistrále, túto republiku vybojovali. A oni nemajú štátny sviatok. Nemajú, hoci sa o tento štát zaslúžili viac ako ktokoľvek iný. Všetkým tým sme to dlžní a verím, že raz, keď nie teraz, tak raz príde deň, keď si občania zvolia takú snemovňu, ktorá tento zákon príjme.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona, a preto predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplýva z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 7. septembra 2018 a gestorský výbor do 10. septembra 2018.
Vážená pani predsedajúca, ďakujem, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som ako jeden z predkladateľov vystúpil a povedal pár slov k nášmu návrhu novely zákona o štátnych sviatkoch.
Blížiace sa výročie, sté výročie vzniku Československa, zdá sa, prebudilo záujem o to, pripomenúť si túto historickú udalosť viac ako v minulosti. Ako už Peter Osuský povedal vo svojom úvodom slove, pre nás predkladateľov to nie prvýkrát, čo prichádzame s takouto iniciatívou, pretože význam vzniku Československej republiky a význam tohto obdobia, obdobia demokratickej Československej republiky v dejinách Slovenska vnímame dlhodobo a intenzívne a myslíme si, že k 28. októbru patrí miesto medzi štátnymi sviatkami. Tým viac, že dva z 5 štátnych sviatkov Slovenskej republiky priamo nadväzujú na 28. október. Nebyť 28. októbra nemali by sme za štátny sviatok 29. august, lebo 29. august 1944 bol, bol deň, keď na Slovensku vypuklo Slovenské národné povstanie, ktorým sa demokratická časť slovenskej verejnosti prihlásila k demokratickej Československej republike, ktorá vznikla 28. októbra 1918.
Rovnako by zrejme nebol štátnym sviatkom Slovenskej republiky ani 17. november nebyť 28. októbra, pretože 17. november 1989 bol nielen symbolickým sa prihlásením k demokratickým tradíciám prvej Československej republiky, a teda 28. októbra 1918, ale dokonca úplne priamo nadväzoval na 17. november 1939, ktorý zasa bol priamou reakciou na, na 28. október, keď si študenti a česká verejnosť prvýkrát po okupácii českých krajín pripomínali výročie vzniku Československej republiky, a represálie, ktoré nasledovali a zatvorenie vysokých škôl malo svoje pokračovanie v tom, že sme si pripomínali dlho 17. november ako Deň študentstva s odkazom na rok 1939, a práve 17. novembra 1989 na 50. výročie tých udalostí sa začala demokratická revolúcia v komunistickom Československu.
Už aj na tejto schôdzi sme mali pokus, ktorý prešiel do druhého čítania, s ktorým prišla vláda, ktorá navrhuje, aby sme si výročie vzniku Československa uctili tým, že si pripomenieme nie 28. október, keď bolo v Prahe Československo vyhlásené, ale 30. október, teda deň, keď sa v Martine politická reprezentácia Slovenska vtedajšieho prihlásila k spolužitiu v rámci česko-slovenského štátu.
Pri všetkej úcte k 30. októbru a k dôležitosti tohto dňa som podobne so spolupredkladateľmi hlboko presvedčený, že ak má jeden z týchto dvoch dní byť štátnym sviatkom, tak je to 28. október, pretože štátne sviatky sú aj o symboloch, nie sú iba vecou toho, že zrekapitulujeme históriu a niektorú historickú udalosť zachytíme v podobe sviatku, ale majú aj niečo symbolizovať. To, čo symbolizuje 1. československú republiku, demokratické Československo, tým dňom je nepochybne 28. október. A tým, že sa hlásime k 28. októbru, sa hlásime aj k celej demokratickej existencii Československa, nie k tomu pomníchovskému Československu, keď už demokracia začala ustupovať, a už vôbec nie k tomu komunistickému Československu po 25. februári 1948, ale k demokratickému Slovensku Tomáša Garrigua Masaryka, Milana Rastislava Štefánika a Eduarda Beneša.
Okrem problému, ktorý z tých dvoch dní má byť štátnym sviatkom, je to, samozrejme, aj ďalšia absurdnosť vládnom, vo vládnom návrhu, ktorý sa dostal do druhého čítania, a je to návrh, aby štátny sviatok bol oslávený iba jednorazovo. Je to niečo, čo nemá obdobu ani v slovenskej legislatíve, a podľa vyjadrení predkladateľov nedokázali identifikovať, že by niečo podobné v nejakej inej krajine existovalo, jednorazový štátny sviatok. To je naozaj jednorazové voľno, aby sa mohli uskutočniť nejaké akcie, ale nie je to primerané si uctenie dôležitosti tohto dátumu, tohto symbolu.
Rovnako sa tak zjavila aj iniciatíva, aby bol vyhlásený za štátny sviatok, tzv. plávajúci štátny sviatok, kde by to nebol ani 28. október, ani 30. október, ale posledná októbrová nedeľa. Napriek tomu, že nechcem spochybňovať dobré úmysly iniciátorov tohto nápadu, myslím si, že ani toto nie je dobrý nápad, pretože plávajúci štátny sviatok je tiež niečo veľmi nezvyčajné. A áno, existujú sviatky, ktoré nie sú stanovené dátumom, ale povedzme nejakým, nejakým dňom v týždni, ako je, ako je povedzme veľkonočné sviatky, kde to má ale úplne inú tradíciu. Ale keď si pripomíname konkrétnu historickú udalosť z novodobej histórie, kde vieme presne určiť, kedy sa to stalo, kedy tá udalosť, ktorú si chceme pripomenúť, sa odohrala, tak je veľmi zvláštne dávať to takýmto plávajúcim systémom na nedeľu, samozrejme, že z dôvodu, aby sme nerozširovali počet voľných dní. My na ten argument, že rozširujeme počet štátnych sviatkov, máme odpoveď v našom návrhu, kde navrhujeme preradiť 28. október z pamätných dní medzi štátne sviatky a 1. september, Deň ústavy, zo štátnych sviatkov medzi pamätné dni, čiže počet voľných dní by sa v prípade schválenia nášho návrhu nerozširoval, 1. september by opäť bol tým, čím bol až do vzniku samostatnej Slovenskej republiky, teda dňom, keď deti chodia po prázdninách prvýkrát do školy.
Z tohto hľadiska je to tiež pokus obísť ten problém rozširujúceho sa počtu voľných dní, a to bez toho, aby bol ktorýkoľvek sviatok zrušený, miesto, teda hovorím o tom návrhu plávajúceho štátneho sviatku, miesto piatich sviatkov by sme mali šesť sviatkov, ale jeden z tých sviatkov by nemal pevne určený dátum a bola by to, bola by to vždy nedeľa.
Tak ako si myslím, že je nezmysel, aby bol štátny sviatok jednorazový, lebo štátny sviatok nie je štátny smútok, tak som presvedčený, že nie je dobré riešenie, aby štátny sviatok vzťahujúci sa ku konkrétnej historickej udalosti, ktorej dátum poznáme, bol plávajúcim, pretože štátny sviatok, pripomínanie si výročia vzniku štátu nie je Deň otcov, kde sa môžme dohodnúť, že to bude vždycky tretia nedeľa v júni, je to nejaký symbol a mali by sme si ho pripomínať vtedy, keď, keď naňho prípadne to výročie bez ohľadu na to, či ide o deň inak pracovný, alebo deň inak voľný. Symboly sú dôležité a tento boj o symboly tu zrejme bude pokračovať, pretože ak náš návrh nebude schválený, pravdepodobne bude parlament ešte v druhom čítaní diskutovať o tom, čo spraviť s tým vládnym návrhom, ako ho upraviť, teda s tým návrhom na jednorazový štátny sviatok, ale bez ohľadu na to, ako tá diskusia dopadne, tak demokratická verejnosť, ktorá si uvedomuje význam obdobia prvej demokratickej Československej republiky, bude pokračovať v úsilí, aby 28. október zaujal v kalendári demokratickej Slovenskej republiky to miesto, ktoré mu právom náleží.
Teraz tu máme storočnicu, je to aktualizačný moment, ale my sa o to, aby bol 28. október usilovali dávno predtým, ako sa storočnica blížila, a ak to nevyjde, tak sa budeme o to usilovať aj v ďalšej storočnici.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem kolegovi Dostálovi za pripomenutie, že prvýkrát som podával takýto návrh spolu s priateľmi pred 19 rokmi.
Treba tiež povedať, že ten vládny návrh o jednorazovom sviatku aj keď možno sa snažím pochopiť v ňom to dobré alebo nejakú snahu, je proste urážlivý. Je urážlivý, pretože jednorazovka ani v medziľudských vzťahoch, ani v ničom inom nie je nič veľmi dôstojné. A oslavovať vznik niečoho, od čoho sa odvíjame, viac ako od čohokoľvek iného, a teraz sa nechcem dotknúť Deň víťazstva na fašizmom, ale vznik Československej republiky je nepochybne najmenej tak dôležitý ako 8. máj alebo 9. máj kedysi. A napriek tomu nikto nespochybňuje tento štátny sviatok, takže poskytnúť dňu vzniku našej slobodnej republiky, jednorazovo sviatok, je nehorázne.
Pohyblivý sviatok je takisto nonsens. Neviem, čo hovoria matrikové záznamy mestečka Betlehem o narodení novorodenca v jasličkách. Pochybujem, že sú veľmi presné, ale nikoho nenapadlo urobiť z 24. decembra pohyblivý sviatok, ktorý by sme kamsi podľa potreby posúvali, a to je menej exaktný údaj ako 28. október. Takže skutočne pohyblivosť je vyhradená Dňom otcov a Dňom matiek, lebo tí sa, dobrí otcovia a dobré matky sa narodili v rôzne dni a ich deti si pripomínajú svojich rodičov v rôzne dni, takže tu si môžme dovoliť veľkorysosť pohyblivosti. Ale ku konkrétnemu jubileu zaujať pohyblivé stanovisko - a tobôž jednorazové stanovisko - je podľa mňa nedôstojné.

Ďakujem. Ja by som odporúčala predkladateľom, že aby vynechali z tejto svojej, z týchto svojich návrhov Štefánika, aby sa prestali odvolávať na Štefánika v súvislosti s tzv. demokratickou prvou Československou republikou, pretože ja si myslím, že, dúfam, že vám je známe, že Štefánik v tejto tzv. demokratickej prvej Československej republike nežil ani jednu, možno žil pár minút pred tým, než ho zastrelili, zostrelili jeho lietadlo vojaci, ktorých iniciátorom, tejto vraždy, bol Beneš, vojnový zločinec a masový vrah.
Ďakujem.

Demokracia je veľmi dôležitá a pripomínať si sviatky a symboly dôležité pre demokraciu a osobnosti dôležité pre demokraciu je zvlášť dôležité v dnešnej dobe, keď je liberálna demokracia ohrozovaná extrémistami, keď je liberálna demokracia ohrozovaná šírením konšpiračných bludov, rôznych konšpiračných teórií typu, že Beneš nechal zostreliť Štefánika. Milan Rastislav Štefánik je bez ohľadu na to, že sa nepodieľal na politickom živote v demokratickom Československu, lebo tragicky zahynul pri svojom návrate, je nepochybne jednou zo zakladajúcich osobností demokratického Československa. Je osobnosťou, na ktorú demokraticky zmýšľajúci občania, či už Československa, alebo dnes samostatnej demokratickej Slovenskej republiky, môžu byť právom hrdí a majú si ju pripomínať, a majú si pripomínať aj jeho zásluhy.
A jednou z najväčších zásluh Milana Rastislava Štefánika nepochybne je vznik demokratického Československa.

Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovolím si teraz prečítať vyhlásenie Panslovanskej únie k návrhu na uzákonenie 28. októbra za štátny sviatok, citujem:
V tomto roku 2018 uplynie sto rokov od prijatia zákona č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného štátu československého. Čechoslovakistická propaganda tvrdí, že 28. októbra 1918 vznikol štát dvoch bratských národov, a že Slováci sa vtedy po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Slováci v tom čase nepochybne do česko-slovenského štátu ako štátotvorný subjekt vstúpiť chceli. Svedčia o tom Clevelandská aj Pittsburská dohoda. Ale napokon napriek českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie, v žiadnom prípade nie ako štátotvorný subjekt. Špička českej politiky Slovákov ako národ neuznávala. Stačí, ak uvediem len štyri typické príklady.
Masaryk v memorande, Tomáš, teda Tomáš Gariggue, Tomáš Redlich Masaryk v memorande Independent Bohemia z roku 1915, ešte z roku 1915, adresovanom britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Grayovi, píše: „Slováci jsou Čechy, přesto, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“
Militantný český nacionalista Alois Rašín, v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát, a ten musí zůstati českým státem. Podle podmínek míru, máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neesistovali.“
Edward Beneš roku 1943 vyhnal, vyhlásil: „Mne nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ. Zastávam neochvějne názor, že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedným z nářečí českého jazyka, tak jako tomu je s hanáčtinou nebo s jinými nářečími českej řeči. Ja nikomu nebráním, aby o sobě říkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský.“
Súdruh Antonín Novotný spomína: „Na předsednictvu partaje se hovořilo o federalizaci Slovenska mnohokrát. Po mém příchodu do funkce prvého tajemníka daleko více, než za soudruha Gottwalda či Zápotockého. Odmítali se o federalizaci vůbec bavit. Oba si řešení otázky Slovenska představovali v neustálém prolínaní až do úplného splynutí Čechů a Slováků v jeden národ. Ja se díval na otázku Slovenska stejně jako oni.“
Takže tvrdenie, že Česi vnímali Slovákov ako rovnocenný, bratský národ, je bohapustá konšpirácia.
V súčasnosti sa na Slovensku opäť skloňuje Pittsburská dohoda. Spoluautor tohto dokumentu Tomáš Gariggue Masaryk sa krátko po jej podpise vyjadril: „Než hlavní věcí je, že dokument té umluvy je podvržený, je falsum. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“
Podľa americkej historičky Margaret McMillanovej Tomáš Garrigue Masaryk na margo tejto dohody dokonca povedal: „Uzavřeli jsme ji, abychom uklidnili malou skupinku Slováků, která snila o bůhvíjaké nezávislosti pro Slovensko.“
Tak, vážení kolegovia, čo teda 28. október 1918 znamená. Čo teda 28. októbra 1918 vzniklo? Bol založený spoločný štát dvoch bratských národov Čechov a Slovákov alebo bola obnovená česká štátnosť, teda vznikol štát český, ktorý následne pohltil Slovensko? Nie nadarmo Česi používajú označenie „historické země České“. Česká historička Lenka Bobková vo svojej práci Ustavení Koruny království českého“ hovorí: „Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujícího pojmu vyjadřujícího příslušnost té-které korunní země k teritoriu ovládanému českým králem) zanikla, Corona regni Bohemiae zanikla teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.“
V Zásadách programu českej Národnej demokracie, sa písalo: „Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.“
Druhý zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921 na strane 1215 uvádza: „Ani v době největší persekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverenní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“
Ale podľa v súčasnosti oficiálneho historika, ktorý bol za totality učiteľom ruštiny, sa Slováci 28.10.1918 po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Skutočne?
Oficiálna historiografia nás už 100 rokov presviedča, že 30.10.1918 sa slovenský národ Martinskou deklaráciou pripojil k česko-slovenskému, či skôr československému štátu, teda bez pomlčky. To je však megakonšpirácia. Účastníci zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine nemali mandát na prijatie takého dokumentu, akým Martinská deklarácia bola, ak len nepočítame telegram predsedu uhorskej vlády grófa Károlyho, ktorý takto uznal Slovenskú národnú radu a právo Slovákov na sebaurčenie. Je ale otázne, či toto možno považovať za legitimizáciu. Sú tu však ešte iné, vážne problémy. V Martinskej deklarácii sa totiž o česko-slovenskom štáte nič nehovorí. V čase, keď deklaráciu schvaľovali, ešte účastníci martinského zhromaždenia o založeného nového štátu nič nevedeli, a teda sa k nemu ani nemohli hlásiť. Navyše večer po schválení dokumentu, v čase, keď už väčšina účastníkov zhromaždenia Turčiansky Svätý Martin opustila, sa dostavil Milan Hodža a na jeho naliehanie bol už schválený text dodatočne zmenený. Z právneho hľadiska môže byť takto pozmenený dokument spochybňovaný ako nulitný akt. Martinská deklarácia však dobre poslúžila Čechom pri anexii Slovenska. Pozitívom Martinskej deklarácie však napriek všetkému je, že Slováci takto oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom.
Ale načo potrebovali Česi Slovensko? Český učiteľ Karel Kálal, po vzniku česko-slovenského štátu ministerský tajomník na Slovensku, vyhlásil: „Pochopí čeští vůdcové, kde je jejich pravá zaslíbená země?“
V II. zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z r. 1921 na str. 1217 je to vysvetlené a povedané otvorene a natvrdo: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“
V dokumentoch vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie sa možno dočítať, že: „Pro český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovat směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídké osídlení. To je právě na Slovensku, které na 1 km2 nemá ani polovinu lidí, kolik jich mají české země.“ 59 na 1 km2, zatiaľ čo české země 128. „Slovensko se může stát kolonizační zemí českou.“
Českí politickí vodcovia, ekonómovia a podnikatelia sa podľa uvedeného správali a Slovensko ako svoju kolóniu s chuťou drancovali a vykorisťovali. Takže Slováci sa prejavili ako štátotvorný národ preto, aby sa ich vlasť stala českou kolóniou?
O prvej Československej republike čechoslovakisti radi hovoria ako o vzore a ostrovčeku slobody a demokracie v strednej Európe. Britský chargé d’affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši zo 6. novembra 1919 napísal: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou…“ Britský vyslanec v Prahe James Addison zasa v depeši z 13. novembra 1934 napísal: „Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom.“
Takže máme my Slováci 28. októbra čo oslavovať? Má byť 28. október naším štátnym sviatkom? Podľa nás príčinou vzniku prvej Československej republiky príčina spočívala v obnovení českej štátnosti, ďalej v rozšírení jeho územia na východ v snahe dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia, v asimilácii Slovákov a vo využívaní Slovenska ako českej kolónie. Nad našou históriou všeobecne visí množstvo otáznikov, pretože bola až pričasto zamlčovaná, zatajovaná a veľmi, veľmi falšovaná. Obzvlášť naša história po 28. októbri 1918 si vyžaduje nové, seriózne čechoslovakistického balastu zbavené historicko-právne skúmanie. Nahrádzanie reality konšpiráciami vychádzajúcimi z politických interpretácií hypotetických predpokladov je nenáležité a nevedecké. Držme sa pravdy.
V Bratislave 6. júna 2018 predsedníctvo Panslovanskej únie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj tebe, Natália, že si to tak pekne a faktami vysvetlila. Teraz sa vrátim k tej údajne konšpiračným, k tým údajným konšpiračným teóriám o smrti Štefánika.
Tak po prvé to, že je možné, že za smrťou Štefánika bol Beneš, svedčí aj to, že bol silne znepriatelený so Štefánikom, pretože konflikt záujmov spočíval v tajnom, v tajne podpísanej zmluvy s Francúzskom v neprospech Talianska. A tiež sa zistili, zistila sprenevera darov zahraničných Slovákov na chod česko-slovenských légií. Na atentát tiež poukázajú indície: slnečno, slabý vietor, veľké možnosti na pristátie, Štefánikova dobrá skúsenosť s riadením lietadla. Na atentát tiež poukazujú svedecké výpovede o streľbe, ale tieto boli vyšetrovateľmi ignorované.
A celkovo si myslím, že tvoje fakty a citácie na fanatických zbožňovateľov banditu Beneša a farizeja Masaryka nezaberú, nikdy nezaberú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, odhliadnuc o tom, čo si človek môže myslieť o Panslovanskej únii, zopár drobností.
Je fajn, ako sú chlapci protirečiví, keď tvrdia, že vlastne účastníci v Martine nemali mandát. A ja sa pýtam Panslovanskej únie, týchto odborníkov na všetko, aký mandát mali ľudia v Clevelande a v Pittsburghu. Kto ich volil? Koľko Slovákov z Horného Uhorska na podieľalo na ich zhromaždení. Čo sú to za ľudia? Žili potom na Slovensku? Žili kedy predtým na Slovensku? Akýže mali oni mandát o čomkoľvek záväzne rozhodnúť? Odpoveď: nijaký.
Pokiaľ ide o tie ďalšie veci, „koloniální země“. To je zaujímavé, že koloniální země a kolonizátor, ergo Česi, mali vo vláde človeka, ktorému sa chodievate klaňať na hrob, Dr. Jozefa Tisa. Ako mohol utlačený kolonizovaný človek prijať miesto vo vláde kolonizátorov? A to, že bol ministrom zdravotníctva, je celkom známy fakt. Takže mala by zamyslieť Panslovanská únia nad tým, čo tvrdí o utláčateľovi a utláčanom, keď sú tieto fakty na stole.
A úplne nakoniec ešte jeden citát generála Štefánika: „Neexistujú Česi, sú len Slováci hovoriaci po česky. „Neexistujú Slováci, sú len Česi hovoriaci po slovensky.“ To bol jeho postoj k novej republike a k tým, ktorí v nej žili.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, nechcem ja sa vyjadrovať k historickým faktom, lebo nie som historik. A teraz to myslím úprimne, ja sa nejak extra nezaujímam o históriu, nie je to nejaká moja obľúbená téma. Taktiež nečítam všetky, všetky veci, čo sú na internete, lebo je tam kopec nezmyslov, a naozaj nemám už ani nejakú ochotu čítať úplne všetko. Ale posudzovanie toho, že ako to bolo, to by som nechal na ľudí, ktorí sa tomu venujú profesionálne. Čiže ja som vypočul váš príspevok, niečo som si z toho zobral, niečo nie.
Ale viete, čo ma celý čas počas čítania toho listu tej Panslovanskej únie, ani neviem, čo to je, napadlo? Že normálne som rozmýšľal, že ako keby ste hovorili o fašistickom slovenskom štáte Dr. Jozefa Tisa: kolónia, vazali a satelit a všetky tieto veci, ktoré ste rozprávali, ktoré ste čítali z toho listu, tak normálne mi to všetko sedelo aj na ten fašistický Tisov štát. Čiže ja len, že tá história asi má nie do seba a niektoré fakty sedia na rôzne obdobia.
Ďakujem.