33. schôdza

V rozprave teraz vystúpi pani poslankyňa Grausová.

Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovolím si teraz prečítať vyhlásenie Panslovanskej únie k návrhu na uzákonenie 28. októbra za štátny sviatok, citujem:
V tomto roku 2018 uplynie sto rokov od prijatia zákona č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného štátu československého. Čechoslovakistická propaganda tvrdí, že 28. októbra 1918 vznikol štát dvoch bratských národov, a že Slováci sa vtedy po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Slováci v tom čase nepochybne do česko-slovenského štátu ako štátotvorný subjekt vstúpiť chceli. Svedčia o tom Clevelandská aj Pittsburská dohoda. Ale napokon napriek českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie, v žiadnom prípade nie ako štátotvorný subjekt. Špička českej politiky Slovákov ako národ neuznávala. Stačí, ak uvediem len štyri typické príklady.
Masaryk v memorande, Tomáš, teda Tomáš Gariggue, Tomáš Redlich Masaryk v memorande Independent Bohemia z roku 1915, ešte z roku 1915, adresovanom britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Grayovi, píše: „Slováci jsou Čechy, přesto, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“
Militantný český nacionalista Alois Rašín, v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát, a ten musí zůstati českým státem. Podle podmínek míru, máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neesistovali.“
Edward Beneš roku 1943 vyhnal, vyhlásil: „Mne nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ. Zastávam neochvějne názor, že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedným z nářečí českého jazyka, tak jako tomu je s hanáčtinou nebo s jinými nářečími českej řeči. Ja nikomu nebráním, aby o sobě říkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský.“
Súdruh Antonín Novotný spomína: „Na předsednictvu partaje se hovořilo o federalizaci Slovenska mnohokrát. Po mém příchodu do funkce prvého tajemníka daleko více, než za soudruha Gottwalda či Zápotockého. Odmítali se o federalizaci vůbec bavit. Oba si řešení otázky Slovenska představovali v neustálém prolínaní až do úplného splynutí Čechů a Slováků v jeden národ. Ja se díval na otázku Slovenska stejně jako oni.“
Takže tvrdenie, že Česi vnímali Slovákov ako rovnocenný, bratský národ, je bohapustá konšpirácia.
V súčasnosti sa na Slovensku opäť skloňuje Pittsburská dohoda. Spoluautor tohto dokumentu Tomáš Gariggue Masaryk sa krátko po jej podpise vyjadril: „Než hlavní věcí je, že dokument té umluvy je podvržený, je falsum. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“
Podľa americkej historičky Margaret McMillanovej Tomáš Garrigue Masaryk na margo tejto dohody dokonca povedal: „Uzavřeli jsme ji, abychom uklidnili malou skupinku Slováků, která snila o bůhvíjaké nezávislosti pro Slovensko.“
Tak, vážení kolegovia, čo teda 28. október 1918 znamená. Čo teda 28. októbra 1918 vzniklo? Bol založený spoločný štát dvoch bratských národov Čechov a Slovákov alebo bola obnovená česká štátnosť, teda vznikol štát český, ktorý následne pohltil Slovensko? Nie nadarmo Česi používajú označenie „historické země České“. Česká historička Lenka Bobková vo svojej práci Ustavení Koruny království českého“ hovorí: „Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujícího pojmu vyjadřujícího příslušnost té-které korunní země k teritoriu ovládanému českým králem) zanikla, Corona regni Bohemiae zanikla teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.“
V Zásadách programu českej Národnej demokracie, sa písalo: „Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.“
Druhý zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921 na strane 1215 uvádza: „Ani v době největší persekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverenní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“
Ale podľa v súčasnosti oficiálneho historika, ktorý bol za totality učiteľom ruštiny, sa Slováci 28.10.1918 po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Skutočne?
Oficiálna historiografia nás už 100 rokov presviedča, že 30.10.1918 sa slovenský národ Martinskou deklaráciou pripojil k česko-slovenskému, či skôr československému štátu, teda bez pomlčky. To je však megakonšpirácia. Účastníci zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine nemali mandát na prijatie takého dokumentu, akým Martinská deklarácia bola, ak len nepočítame telegram predsedu uhorskej vlády grófa Károlyho, ktorý takto uznal Slovenskú národnú radu a právo Slovákov na sebaurčenie. Je ale otázne, či toto možno považovať za legitimizáciu. Sú tu však ešte iné, vážne problémy. V Martinskej deklarácii sa totiž o česko-slovenskom štáte nič nehovorí. V čase, keď deklaráciu schvaľovali, ešte účastníci martinského zhromaždenia o založeného nového štátu nič nevedeli, a teda sa k nemu ani nemohli hlásiť. Navyše večer po schválení dokumentu, v čase, keď už väčšina účastníkov zhromaždenia Turčiansky Svätý Martin opustila, sa dostavil Milan Hodža a na jeho naliehanie bol už schválený text dodatočne zmenený. Z právneho hľadiska môže byť takto pozmenený dokument spochybňovaný ako nulitný akt. Martinská deklarácia však dobre poslúžila Čechom pri anexii Slovenska. Pozitívom Martinskej deklarácie však napriek všetkému je, že Slováci takto oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom.
Ale načo potrebovali Česi Slovensko? Český učiteľ Karel Kálal, po vzniku česko-slovenského štátu ministerský tajomník na Slovensku, vyhlásil: „Pochopí čeští vůdcové, kde je jejich pravá zaslíbená země?“
V II. zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z r. 1921 na str. 1217 je to vysvetlené a povedané otvorene a natvrdo: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“
V dokumentoch vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie sa možno dočítať, že: „Pro český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovat směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídké osídlení. To je právě na Slovensku, které na 1 km2 nemá ani polovinu lidí, kolik jich mají české země.“ 59 na 1 km2, zatiaľ čo české země 128. „Slovensko se může stát kolonizační zemí českou.“
Českí politickí vodcovia, ekonómovia a podnikatelia sa podľa uvedeného správali a Slovensko ako svoju kolóniu s chuťou drancovali a vykorisťovali. Takže Slováci sa prejavili ako štátotvorný národ preto, aby sa ich vlasť stala českou kolóniou?
O prvej Československej republike čechoslovakisti radi hovoria ako o vzore a ostrovčeku slobody a demokracie v strednej Európe. Britský chargé d’affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši zo 6. novembra 1919 napísal: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou…“ Britský vyslanec v Prahe James Addison zasa v depeši z 13. novembra 1934 napísal: „Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom.“
Takže máme my Slováci 28. októbra čo oslavovať? Má byť 28. október naším štátnym sviatkom? Podľa nás príčinou vzniku prvej Československej republiky príčina spočívala v obnovení českej štátnosti, ďalej v rozšírení jeho územia na východ v snahe dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia, v asimilácii Slovákov a vo využívaní Slovenska ako českej kolónie. Nad našou históriou všeobecne visí množstvo otáznikov, pretože bola až pričasto zamlčovaná, zatajovaná a veľmi, veľmi falšovaná. Obzvlášť naša história po 28. októbri 1918 si vyžaduje nové, seriózne čechoslovakistického balastu zbavené historicko-právne skúmanie. Nahrádzanie reality konšpiráciami vychádzajúcimi z politických interpretácií hypotetických predpokladov je nenáležité a nevedecké. Držme sa pravdy.
V Bratislave 6. júna 2018 predsedníctvo Panslovanskej únie.
Ďakujem za pozornosť.

Dve faktické poznámky na vaše vystúpenie.
Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj tebe, Natália, že si to tak pekne a faktami vysvetlila. Teraz sa vrátim k tej údajne konšpiračným, k tým údajným konšpiračným teóriám o smrti Štefánika.
Tak po prvé to, že je možné, že za smrťou Štefánika bol Beneš, svedčí aj to, že bol silne znepriatelený so Štefánikom, pretože konflikt záujmov spočíval v tajnom, v tajne podpísanej zmluvy s Francúzskom v neprospech Talianska. A tiež sa zistili, zistila sprenevera darov zahraničných Slovákov na chod česko-slovenských légií. Na atentát tiež poukázajú indície: slnečno, slabý vietor, veľké možnosti na pristátie, Štefánikova dobrá skúsenosť s riadením lietadla. Na atentát tiež poukazujú svedecké výpovede o streľbe, ale tieto boli vyšetrovateľmi ignorované.
A celkovo si myslím, že tvoje fakty a citácie na fanatických zbožňovateľov banditu Beneša a farizeja Masaryka nezaberú, nikdy nezaberú.
Ďakujem.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, odhliadnuc o tom, čo si človek môže myslieť o Panslovanskej únii, zopár drobností.
Je fajn, ako sú chlapci protirečiví, keď tvrdia, že vlastne účastníci v Martine nemali mandát. A ja sa pýtam Panslovanskej únie, týchto odborníkov na všetko, aký mandát mali ľudia v Clevelande a v Pittsburghu. Kto ich volil? Koľko Slovákov z Horného Uhorska na podieľalo na ich zhromaždení. Čo sú to za ľudia? Žili potom na Slovensku? Žili kedy predtým na Slovensku? Akýže mali oni mandát o čomkoľvek záväzne rozhodnúť? Odpoveď: nijaký.
Pokiaľ ide o tie ďalšie veci, „koloniální země“. To je zaujímavé, že koloniální země a kolonizátor, ergo Česi, mali vo vláde človeka, ktorému sa chodievate klaňať na hrob, Dr. Jozefa Tisa. Ako mohol utlačený kolonizovaný človek prijať miesto vo vláde kolonizátorov? A to, že bol ministrom zdravotníctva, je celkom známy fakt. Takže mala by zamyslieť Panslovanská únia nad tým, čo tvrdí o utláčateľovi a utláčanom, keď sú tieto fakty na stole.
A úplne nakoniec ešte jeden citát generála Štefánika: „Neexistujú Česi, sú len Slováci hovoriaci po česky. „Neexistujú Slováci, sú len Česi hovoriaci po slovensky.“ To bol jeho postoj k novej republike a k tým, ktorí v nej žili.

Pán poslanec Pčolinský.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, nechcem ja sa vyjadrovať k historickým faktom, lebo nie som historik. A teraz to myslím úprimne, ja sa nejak extra nezaujímam o históriu, nie je to nejaká moja obľúbená téma. Taktiež nečítam všetky, všetky veci, čo sú na internete, lebo je tam kopec nezmyslov, a naozaj nemám už ani nejakú ochotu čítať úplne všetko. Ale posudzovanie toho, že ako to bolo, to by som nechal na ľudí, ktorí sa tomu venujú profesionálne. Čiže ja som vypočul váš príspevok, niečo som si z toho zobral, niečo nie.
Ale viete, čo ma celý čas počas čítania toho listu tej Panslovanskej únie, ani neviem, čo to je, napadlo? Že normálne som rozmýšľal, že ako keby ste hovorili o fašistickom slovenskom štáte Dr. Jozefa Tisa: kolónia, vazali a satelit a všetky tieto veci, ktoré ste rozprávali, ktoré ste čítali z toho listu, tak normálne mi to všetko sedelo aj na ten fašistický Tisov štát. Čiže ja len, že tá história asi má nie do seba a niektoré fakty sedia na rôzne obdobia.
Ďakujem.

S reakciou na faktické, pani poslankyňa Grausová.

Najprv zareagujem na pán Pčolinského. Slovenský štát nebol fašistický a dokonca a nebol ani vojnový, vojnová bola prvá Československá republika, pretože vznikla v čase vojny.
Na poslanca Osuského, zaujímavé, na jednej strane hovoríte o Martinskej deklarácii a o mandáte, tak ja sa potom vás pýtam, prečo nesúhlasíte s návrhom poslanca Hrnka, aby bol teda tým štátnym sviatkom ten 30. október, keď už. A okrem toho, čo sa týka smrti Štefánika, ktorého naozaj zavraždili, a teda ktorý bol zločine, prvým, jeden z prvých žalobcov bol Štefánikov Milanov brat Igor Štefánik, evanjelický farár z Palanky v Juhoslávii. V liste zverejnenom v Národných novinách v Martine, napísal: „Generálovu smrť nezapríčinila nehoda, bola to úkladná vražda! Na to poukazujú mnohé stopy, ktoré čakajú na vyšetrenie.“ Brat Igor učinil verejné vyhlásenie preto, že dúfal, že na základe tohoto dôjde k súdnej žalobe a riadnym vyšetrovaním bude, budú praví vinníci v pozadí, ktorí boli, budú usvedčení. Takto sa však nestalo. Hrad jednoducho všetky tieto, bolo niekoľko komisií postupne za sebou, ale členov menoval Hrad a všetky končili záverom: nešťastná náhoda.
Čiže v podstate, ale opakujem vám, prvým žalobcom bol evanjelický farár Igor Štefánik, brat zavraždeného Milana Rastislava Štefánika.