33. schôdza

Vyhlasujem teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy k tomuto bodu ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Prihlásili sa pani poslankyňa Grausová, pán poslanec Mizík a pán poslanec Budaj.
Pani poslankyňa Grausová.

Tak ešte raz, vážená pani predsedajúca, kolegyňa, kolegovia, k návrhu poslancov, v dôvodovej správe predkladatelia píšu: „Demokratická a humanistická tradícia prvej ČSR je pre občanov Slovenskej republiky významným zdrojom národnej hrdosti a občianskeho povedomia.“
Nie je to, žiaľ, pravda. Prvá ČSR pre občanov druhej Slovenskej republiky nebola a nie je ani zdrojom národnej hrdosti, ani občianskeho povedomia. Ani byť nemôže. Prvá Československá republika napriek pozitívam, ktoré pre nás mala, napríklad koniec maďarizácie, vymedzenie hraníc, rozvoj kultúry a podobne, totiž so Slovákmi akosi nerátala. Nepokladala ich za svojbytný národ, nezaručila im národné práva.
Československá republika vo svojej ústave z roku 1920 kodifikovala iba jeden, československý národ. Národné práva ústava zakotvila pre národnostné menšiny, ale nie pre Slovákov. Slovákov totiž brala len ako súčasť tzv. československého národa. Jej najvyšší predstavitelia trvali na tom, že národ slovenský neexistuje. A tak sa k nim aj správali. To bola kontinuita 20 rokov prvej Československej republiky. Až po mníchovskej konferencii a abdikácii Beneša na jeseň v roku 1938, to znamená, že až 20 rokov po roku 1918, po októbri 1918, 20 rokov, štát prvý raz uznal existenciu slovenského národa.
A to už nehovorím o ďalších odvrátených stránkach Československej republiky, a to bolo odbúravanie priemyslu v Slovensku, na Slovensku, zo Slovenska, biednej až zúfalej sociálnej a hospodárskej situácii širokých vrstiev Slovenska a následnom masovom vysťahovalectve Slovákov, streľbe do štrajkujúcich robotníkov s desiatkami obetí, či tvrdej cenzúre a prenasledovaní politickej opozície. Československá republika sa až do jesene 1938 správala jednoducho ako český štát. Tento fakt treba pripomenúť aj dnešnej Slovenskej národnej rade, resp. Národnej rade Slovenskej republiky.
Chcela by som zacitovať... Takto, v dôvodovej správe predkladatelia ďalej píšu: „Počas trvania Československého štátu bol 28. október štátnym sviatkom.“ Toto tvrdenie je pravdivé. Otázka však znie, či dnes žijeme v Československu alebo v Slovenskej republike. Ak žijeme v Československu, tak je prirodzené hlásiť sa k československej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti z československej histórie ako československé štátne sviatky. Ale pokiaľ viem, tak chcem upozorniť predkladateľov a všetkých čechoslovakistov, že žijeme v Slovenskej republike a je prirodzené a logické hlásiť sa k slovenskej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti zo slovenskej histórie ako slovenské štátne sviatky.
Prvá ČSR sa nekompromisne vysporiadala s predchádzajúcim historickým obdobím, obdobím Rakúsko-uhorskej monarchie. Už v októbri 1920 v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia podali traja poslanci návrh na odstránenie pamätníkov na Slovensku z obdobia Rakúsko-Uhorska. Dovolím si citovať, čo zaznelo v roku 1920 na zasadaní v Poslaneckej snemovni. Poslanci Igor Hrušovský a Václav Sladký a spoločníci, citujem:
„Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území Československej republiky sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom, obzvlášť tie, ktoré glorifikujú habsburskú dynastiu alebo niekdajšiu hegemóniu nemeckú, poťažne maďarskú. Tak napríklad socha Márie Terézie na periférii republiky v Bratislave na dunajskom nábreží zrovna provokuje československé národné cítenie.“
Tak toto je citát, to je z udalosti, teda je to doslovný, doslovný citát. To znamená, ešte raz, v zdôvodnení píšu: Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území ČSR sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom.
Teda ak sa predkladatelia novely chcú inšpirovať tradíciami prvej Československej republiky odporúčam práve tento krok, aký spravili politici prvej ČSR z roku 1920. Nenariekali nad zaniknutou monarchiou ako terajší predkladatelia za Československom, neospevovali jej veľkosť, historický význam a tradície, ale nekompromisne sa od nej odtrhli, odstrihli. Nedovolili, aby v uliciach a na námestiach šarapatili pomníky a sochy postavené predošlým štátnym útvarom.
Skúsme sa inšpirovať, prosím, touto demokratickou a humanistickou tradíciou prvej Československej republiky.
Ďakujem.

Tri faktické poznámky na vaše vystúpenie, pani poslankyňa. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslane Dostál.

Pani poslankyňa Grausová, ďakujem za upozornenie na chybu, ktorú máme v dôvodovej správe. Naozaj neplatí, že demokratická a humanistická tradícia prvej Československej republiky je pre občanov Slovenskej republiky významným zdrojom národnej hrdosti a občianskeho sebavedomia. Teda neplatí to tak, ako sme to napísali.
Keď to budeme predkladať nabudúce, tak nebude tam pre občanov, ale pre demokraticky zmýšľajúcich občanov, aby bolo jasné, ako sme to mysleli.
Vec, ktorá má neuveriteľne fascinuje na tej dnešnej diskusii, je, že ako ľudia, ktorí obdivujú Jozefa Tisa, jeho fašistický štát, sú schopní vyčítať nedostatky v demokracie, v demokracii prvej Československej republiky. Pretože prvá Československá republika mala svoje vady, z hľadiska nároku, aké máme na, na moderné demokracie, by sme jej určite vedeli veľa vecí vyčítať. Ale napriek tomu bola to parlamentná demokracia, kde sa konali slobodné a pluralitné voľby, existovalo a vzájomne si konkurovalo tam viacero politických strán, boli tam slobodné médiá. Vo fašistickom slovenskom štáte vládla jedna strana, jeden vodca, neboli tam žiadne voľby, bol to spojenec nacistického Nemecka, ktorý po jeho boku vstúpil do druhej svetovej vojny, a bol to štát, ktorý bol zodpovedný smrť desaťtisícov svojich vlastných občanov, ktorých vyviezol do vyhladzovacích táborov.
Vaša otázka, či žijeme v Československu alebo v Slovenskej republike. No možno to neviete, ale dnešná demokratická Slovenská republika má kontinuitu s Československou republikou a nemá kontinuitu s fašistickým slovenským štátom.

Pán poslanec Osuský.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa, viete, zrejme nechápete celkom zmysel slov, keď hovoríte, že pojem československý národ popiera existenciu slovenského národa. Tým ale zároveň implicitne tvrdíte, že popiera existenciu českého národa, pretože ak toto znamená, že niet Slovákov, znamená to, ani to, že niet Čechov. To znamená, ak je toto v tej ústave, na ktorú takto napadáte, tak je očividné, že by ste sa mali postaviť na obranu práv českého národa, ktorý sa zrušil takýmto paragrafom.
A pokiaľ ide o to, čo tu zaznelo, viete, keď komunisti zrušili politické strany zavedením definitívneho obrodeného národného frontu, tak urobili len presne to isté, čo urobila Hlinkova Slovenská strana ľudová 6. októbra 1938 v Žiline, keď zrušila a zakázala všetko okrem seba. Bola ešte dôslednejšia ako komunisti. Zrušila všetky spolky, zaviedla Hlinkovu mládež, zrušila Sokol, zrušila Junáka a skautov, zrušila všetko ako pravá totalitná moc. Tak neviem, komu sa chodíte klaňať na hroby, ale môžte rovno chodiť aj Gottwaldovi, keď už budete obutí!
A úplne na koniec, pokiaľ ide o ten Hrnkov návrh, o ktorom ste hovorili, keby ste boli počúvali moje vystúpenie, akože ste tu sedeli a uši ste mali so sebou, tak som jasne hovoril, že mandátne mali ani tí martinskí deklaranti vrátane môjho pradeda, jedného zo 127, presne tak ako nemali mandát chlapci v Clevelande a Pittsburghu. Nikto z nich nemal mandát. Mali len nejaký pocit, že niečo urobia, čo bolo iste chvályhodné, ale mandát nemali ani jedni, ani druhí, a nemôže sa Panslovanská únia odvolávať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa Grausová, ja si dovolím citovať slová historikov, lebo, lebo tie odpovedajú na to asi najlepšie. Je to z rozhovoru s historikom Dušanom Kováčom spred dvoch rokov. Citujem: „Pre Slovákov znamenal vznik Prvej Československej republiky v roku 1918 ešte oveľa viac ako pre Čechov. Tí už vtedy boli ďalej. Česká spoločnosť bola vyspelejšia, český národ sformovaný. Naopak, slovenský sa ešte len vďaka Masarykovej republike pretvoril z etnika na štátotvorný národ. Slováci prvý raz v histórii získali primeraný počet poslancov v parlamente. Nie ako predtým v uhorskom, kde v tom poslednom mali len dvoch zástupcov, no obvykle žiadneho. Dostali tiež svojich ministrov, dokonca predsedu vlády Milana Hodžu. Prvýkrát zažili demokratický politický systém. Slovenský pohľad na spoločný štát bol ale až dvakrát účelovo zdeformovaný. Prvý raz v roku 1939, keď ho ľudáci pomohli Hitlerovi rozbiť a ospravedlňovali to tým, že Slovákom Česi ubližovali a neriešili slovenskú otázku. Pritom opakujem, práve tento štát ju riešil. A potom nasledovala komunistická deformácie. Bol to predsa buržoázny štát, takže nemohol byť dobrý. V takom svetle sa dostal do učební a do médií. Česká spoločnosť napriek tomu, že komunisti aj jej vnucovali zdeformovaný obraz prvej republiky, si tento štát vždy viac cenila.“
Ja si myslím, že je načase, aby sme tento postoj Slovenska napravili.

S reakciou na faktické, pani poslankyňa Grausová.

Pani poslankyňu Zimenovú, je mi, je to trápne, že citujete historikov, ktorí boli celý život poplatní jednak Československu a komunistickej strane a odpisovali, nemali ani to, odpisovali dejiny z Prahy. Takže jednoducho na toto by som sa veľmi neodvolávala. A zrejme podobní aj iní, ktorých vy čítate a na ktorých sa odvolávate. Čiže toto nie je žiadne svedectvo. To je len to, že títo ľudia, ktorí celý život sa priživovali na Prahe, že odpisovali dejiny z Prahy a ktorí si na tom robili kariéru, tak jednoducho títo ľudia naozaj nedokážu prekročiť svoj tieň a nedokážu povedať, áno, prepáčte, robili sme to takto. Takže to len k tomu.
A okrem toho používate takú demagógiu a také konšpirácie a také nepravdy, že naozaj veľmi ťažko. To by bolo treba o tom s vami, ale možnože sa a zrejme sa s vami o takých veciach ani nedá rozprávať.
Vďaka.