33. schôdza

Najprv zareagujem na pán Pčolinského. Slovenský štát nebol fašistický a dokonca a nebol ani vojnový, vojnová bola prvá Československá republika, pretože vznikla v čase vojny.
Na poslanca Osuského, zaujímavé, na jednej strane hovoríte o Martinskej deklarácii a o mandáte, tak ja sa potom vás pýtam, prečo nesúhlasíte s návrhom poslanca Hrnka, aby bol teda tým štátnym sviatkom ten 30. október, keď už. A okrem toho, čo sa týka smrti Štefánika, ktorého naozaj zavraždili, a teda ktorý bol zločine, prvým, jeden z prvých žalobcov bol Štefánikov Milanov brat Igor Štefánik, evanjelický farár z Palanky v Juhoslávii. V liste zverejnenom v Národných novinách v Martine, napísal: „Generálovu smrť nezapríčinila nehoda, bola to úkladná vražda! Na to poukazujú mnohé stopy, ktoré čakajú na vyšetrenie.“ Brat Igor učinil verejné vyhlásenie preto, že dúfal, že na základe tohoto dôjde k súdnej žalobe a riadnym vyšetrovaním bude, budú praví vinníci v pozadí, ktorí boli, budú usvedčení. Takto sa však nestalo. Hrad jednoducho všetky tieto, bolo niekoľko komisií postupne za sebou, ale členov menoval Hrad a všetky končili záverom: nešťastná náhoda.
Čiže v podstate, ale opakujem vám, prvým žalobcom bol evanjelický farár Igor Štefánik, brat zavraždeného Milana Rastislava Štefánika.

Tak ešte raz, vážená pani predsedajúca, kolegyňa, kolegovia, k návrhu poslancov, v dôvodovej správe predkladatelia píšu: „Demokratická a humanistická tradícia prvej ČSR je pre občanov Slovenskej republiky významným zdrojom národnej hrdosti a občianskeho povedomia.“
Nie je to, žiaľ, pravda. Prvá ČSR pre občanov druhej Slovenskej republiky nebola a nie je ani zdrojom národnej hrdosti, ani občianskeho povedomia. Ani byť nemôže. Prvá Československá republika napriek pozitívam, ktoré pre nás mala, napríklad koniec maďarizácie, vymedzenie hraníc, rozvoj kultúry a podobne, totiž so Slovákmi akosi nerátala. Nepokladala ich za svojbytný národ, nezaručila im národné práva.
Československá republika vo svojej ústave z roku 1920 kodifikovala iba jeden, československý národ. Národné práva ústava zakotvila pre národnostné menšiny, ale nie pre Slovákov. Slovákov totiž brala len ako súčasť tzv. československého národa. Jej najvyšší predstavitelia trvali na tom, že národ slovenský neexistuje. A tak sa k nim aj správali. To bola kontinuita 20 rokov prvej Československej republiky. Až po mníchovskej konferencii a abdikácii Beneša na jeseň v roku 1938, to znamená, že až 20 rokov po roku 1918, po októbri 1918, 20 rokov, štát prvý raz uznal existenciu slovenského národa.
A to už nehovorím o ďalších odvrátených stránkach Československej republiky, a to bolo odbúravanie priemyslu v Slovensku, na Slovensku, zo Slovenska, biednej až zúfalej sociálnej a hospodárskej situácii širokých vrstiev Slovenska a následnom masovom vysťahovalectve Slovákov, streľbe do štrajkujúcich robotníkov s desiatkami obetí, či tvrdej cenzúre a prenasledovaní politickej opozície. Československá republika sa až do jesene 1938 správala jednoducho ako český štát. Tento fakt treba pripomenúť aj dnešnej Slovenskej národnej rade, resp. Národnej rade Slovenskej republiky.
Chcela by som zacitovať... Takto, v dôvodovej správe predkladatelia ďalej píšu: „Počas trvania Československého štátu bol 28. október štátnym sviatkom.“ Toto tvrdenie je pravdivé. Otázka však znie, či dnes žijeme v Československu alebo v Slovenskej republike. Ak žijeme v Československu, tak je prirodzené hlásiť sa k československej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti z československej histórie ako československé štátne sviatky. Ale pokiaľ viem, tak chcem upozorniť predkladateľov a všetkých čechoslovakistov, že žijeme v Slovenskej republike a je prirodzené a logické hlásiť sa k slovenskej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti zo slovenskej histórie ako slovenské štátne sviatky.
Prvá ČSR sa nekompromisne vysporiadala s predchádzajúcim historickým obdobím, obdobím Rakúsko-uhorskej monarchie. Už v októbri 1920 v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia podali traja poslanci návrh na odstránenie pamätníkov na Slovensku z obdobia Rakúsko-Uhorska. Dovolím si citovať, čo zaznelo v roku 1920 na zasadaní v Poslaneckej snemovni. Poslanci Igor Hrušovský a Václav Sladký a spoločníci, citujem:
„Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území Československej republiky sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom, obzvlášť tie, ktoré glorifikujú habsburskú dynastiu alebo niekdajšiu hegemóniu nemeckú, poťažne maďarskú. Tak napríklad socha Márie Terézie na periférii republiky v Bratislave na dunajskom nábreží zrovna provokuje československé národné cítenie.“
Tak toto je citát, to je z udalosti, teda je to doslovný, doslovný citát. To znamená, ešte raz, v zdôvodnení píšu: Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území ČSR sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom.
Teda ak sa predkladatelia novely chcú inšpirovať tradíciami prvej Československej republiky odporúčam práve tento krok, aký spravili politici prvej ČSR z roku 1920. Nenariekali nad zaniknutou monarchiou ako terajší predkladatelia za Československom, neospevovali jej veľkosť, historický význam a tradície, ale nekompromisne sa od nej odtrhli, odstrihli. Nedovolili, aby v uliciach a na námestiach šarapatili pomníky a sochy postavené predošlým štátnym útvarom.
Skúsme sa inšpirovať, prosím, touto demokratickou a humanistickou tradíciou prvej Československej republiky.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Grausová, ďakujem za upozornenie na chybu, ktorú máme v dôvodovej správe. Naozaj neplatí, že demokratická a humanistická tradícia prvej Československej republiky je pre občanov Slovenskej republiky významným zdrojom národnej hrdosti a občianskeho sebavedomia. Teda neplatí to tak, ako sme to napísali.
Keď to budeme predkladať nabudúce, tak nebude tam pre občanov, ale pre demokraticky zmýšľajúcich občanov, aby bolo jasné, ako sme to mysleli.
Vec, ktorá má neuveriteľne fascinuje na tej dnešnej diskusii, je, že ako ľudia, ktorí obdivujú Jozefa Tisa, jeho fašistický štát, sú schopní vyčítať nedostatky v demokracie, v demokracii prvej Československej republiky. Pretože prvá Československá republika mala svoje vady, z hľadiska nároku, aké máme na, na moderné demokracie, by sme jej určite vedeli veľa vecí vyčítať. Ale napriek tomu bola to parlamentná demokracia, kde sa konali slobodné a pluralitné voľby, existovalo a vzájomne si konkurovalo tam viacero politických strán, boli tam slobodné médiá. Vo fašistickom slovenskom štáte vládla jedna strana, jeden vodca, neboli tam žiadne voľby, bol to spojenec nacistického Nemecka, ktorý po jeho boku vstúpil do druhej svetovej vojny, a bol to štát, ktorý bol zodpovedný smrť desaťtisícov svojich vlastných občanov, ktorých vyviezol do vyhladzovacích táborov.
Vaša otázka, či žijeme v Československu alebo v Slovenskej republike. No možno to neviete, ale dnešná demokratická Slovenská republika má kontinuitu s Československou republikou a nemá kontinuitu s fašistickým slovenským štátom.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pani poslankyňa, viete, zrejme nechápete celkom zmysel slov, keď hovoríte, že pojem československý národ popiera existenciu slovenského národa. Tým ale zároveň implicitne tvrdíte, že popiera existenciu českého národa, pretože ak toto znamená, že niet Slovákov, znamená to, ani to, že niet Čechov. To znamená, ak je toto v tej ústave, na ktorú takto napadáte, tak je očividné, že by ste sa mali postaviť na obranu práv českého národa, ktorý sa zrušil takýmto paragrafom.
A pokiaľ ide o to, čo tu zaznelo, viete, keď komunisti zrušili politické strany zavedením definitívneho obrodeného národného frontu, tak urobili len presne to isté, čo urobila Hlinkova Slovenská strana ľudová 6. októbra 1938 v Žiline, keď zrušila a zakázala všetko okrem seba. Bola ešte dôslednejšia ako komunisti. Zrušila všetky spolky, zaviedla Hlinkovu mládež, zrušila Sokol, zrušila Junáka a skautov, zrušila všetko ako pravá totalitná moc. Tak neviem, komu sa chodíte klaňať na hroby, ale môžte rovno chodiť aj Gottwaldovi, keď už budete obutí!
A úplne na koniec, pokiaľ ide o ten Hrnkov návrh, o ktorom ste hovorili, keby ste boli počúvali moje vystúpenie, akože ste tu sedeli a uši ste mali so sebou, tak som jasne hovoril, že mandátne mali ani tí martinskí deklaranti vrátane môjho pradeda, jedného zo 127, presne tak ako nemali mandát chlapci v Clevelande a Pittsburghu. Nikto z nich nemal mandát. Mali len nejaký pocit, že niečo urobia, čo bolo iste chvályhodné, ale mandát nemali ani jedni, ani druhí, a nemôže sa Panslovanská únia odvolávať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa Grausová, ja si dovolím citovať slová historikov, lebo, lebo tie odpovedajú na to asi najlepšie. Je to z rozhovoru s historikom Dušanom Kováčom spred dvoch rokov. Citujem: „Pre Slovákov znamenal vznik Prvej Československej republiky v roku 1918 ešte oveľa viac ako pre Čechov. Tí už vtedy boli ďalej. Česká spoločnosť bola vyspelejšia, český národ sformovaný. Naopak, slovenský sa ešte len vďaka Masarykovej republike pretvoril z etnika na štátotvorný národ. Slováci prvý raz v histórii získali primeraný počet poslancov v parlamente. Nie ako predtým v uhorskom, kde v tom poslednom mali len dvoch zástupcov, no obvykle žiadneho. Dostali tiež svojich ministrov, dokonca predsedu vlády Milana Hodžu. Prvýkrát zažili demokratický politický systém. Slovenský pohľad na spoločný štát bol ale až dvakrát účelovo zdeformovaný. Prvý raz v roku 1939, keď ho ľudáci pomohli Hitlerovi rozbiť a ospravedlňovali to tým, že Slovákom Česi ubližovali a neriešili slovenskú otázku. Pritom opakujem, práve tento štát ju riešil. A potom nasledovala komunistická deformácie. Bol to predsa buržoázny štát, takže nemohol byť dobrý. V takom svetle sa dostal do učební a do médií. Česká spoločnosť napriek tomu, že komunisti aj jej vnucovali zdeformovaný obraz prvej republiky, si tento štát vždy viac cenila.“
Ja si myslím, že je načase, aby sme tento postoj Slovenska napravili.

Pani poslankyňu Zimenovú, je mi, je to trápne, že citujete historikov, ktorí boli celý život poplatní jednak Československu a komunistickej strane a odpisovali, nemali ani to, odpisovali dejiny z Prahy. Takže jednoducho na toto by som sa veľmi neodvolávala. A zrejme podobní aj iní, ktorých vy čítate a na ktorých sa odvolávate. Čiže toto nie je žiadne svedectvo. To je len to, že títo ľudia, ktorí celý život sa priživovali na Prahe, že odpisovali dejiny z Prahy a ktorí si na tom robili kariéru, tak jednoducho títo ľudia naozaj nedokážu prekročiť svoj tieň a nedokážu povedať, áno, prepáčte, robili sme to takto. Takže to len k tomu.
A okrem toho používate takú demagógiu a také konšpirácie a také nepravdy, že naozaj veľmi ťažko. To by bolo treba o tom s vami, ale možnože sa a zrejme sa s vami o takých veciach ani nedá rozprávať.
Vďaka.

Ďakujem za slovo. Vážená predsedajúca či predsedajúci, vážení kolegovia a kolegyňa, ja túto tému posuniem viac ku faktom, aby to niektorí kolegovia lepšie pochopili. Zvlášť to patrí kolegovi Pčolinskému, ktorý fakt nie je historik, ale išiel tam vedľa, a tiež to patrí aj pani Zimenovej, ktorá tiež fakt nie je historička. Tak teda niekoľko faktov o tej tzv. demokratickej prvej Československej republike.
„Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy,“ to stojí v tej dohode, o ktorej sme sa tu bavili.
Prejdem ku Tomášovi Garrigue Masarykovi. Tomáš Garrigue Masaryk hovoril: „Jsem rodem Slovák.“ Spolu s vládou ustanovil pražský centralizmus. Dohodnutú slovenskú autonómiu spochybnil, nerešpektovala sa Pittsburghská dohoda. To boli tie slová, ktoré som povedal na začiatku. Ešte raz ich zopakujem: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Toto sa nerešpektovalo.
Môžte ostať, pani Zimenová, veľa vám vysvetlím, keďže nie ste historička. O Štefánikovi, ktorý mu otváral dvere, to je Tomášovi Garrigue Masarykovi, na diplomatické jednania, sa vyjadroval ako o drotárikovi. No keby bol trošku väčší, by sa o ňom vyjadroval ako o drotárovi, ale bolo to hlboko urážlivé, ako sa správal tento človek.
Slováci, bez ktorých by prvá Československá republika nevznikla, boli odstavení, to je Hlinka a Štefánik. Kým Štefánik zachraňoval československé légie zo Sibíra z obkľúčenia boľševikov, iní na tom ryžovali a za ministra obrany bol vymenovaný Klofáč. A viete načo bol, za čo bol vymenovaný Štefánik? Bol vymenovaný za ministra vojny, ktorá práve končila. Keď sa Hlinka pokúsil presadiť uzatvorené dohody v zahraničí, odsúdili ho do väzenia.
A teraz dám zopár bodov poniektorým nehistorikom. Tvrdé, surové, brutálne, reálne fakty zachytené v dobovej literatúre a v novinách.
Po prvé streľba do demonštrantov:
- Rumanová 1920, českí četníci zastrelili dvoch slovenských robotníkov;
- Vráble 1920, četníci zastrelili jednu ženu a dvoch mužov, ťažko pri tom poranili 25 ľudí, z ktorých jeden následne zomrel;
- Krompachy 1921, to je tá známa Krompašská vzbura, četníci zastreli štyroch ľudí;
- Dolné Krškany pri Nitre, odtiaľ pochádza jeden náš poslanec, českí četníci zastreli Kláru Jašíkovú.
Prejdem ku väzneným, čiže po druhé väznení štrajkujúci. Počas trvania prvej Československej republiky bolo väznených kvôli hladovým štrajkom a tiež kvôli politickým otázkam stovky ľudí, stovky ľudí sedeli v áreštoch.
Tretí bod cenzúra tlače. Tisícky článkov bolo cenzurovaných, hlavne takých, čo písali o tom, že českí občania sú protežovaní na úkor Slovákov v zamestnaní, aj keď majú Slováci potrebné vzdelanie a predpoklady.
Po štvrté vyhadzovanie zo škôl. Keď študenti protestovali proti väzneniu Andreja Hlinku v Ružomberku, vyhodili siedmich študentov, v Trenčíne štyroch študentov a jednu študentku a v Štubnianskych Tepliciach jedného študenta. Tiež bolo spolitizované súdnictvo. Poslanec Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a šéfredaktor Slováka bol odsúdený na 15 rokov väzenia.
Bol zákaz dovozu novín a časopisov zo zahraničia z dôvodov protestov proti československej politike vnútro-, v rámci vnútroštátnom. Týchto časopisov, ktoré nemohli dochádzať a byť dovážané do Slovenka hlavne z Ameriky a z Kanady, bolo 334 typov. Nový Slovák bol zastavený na 3 mesiace, tiež slovenská Pravda bola zastavená a tiež boli zastavené Rázusove Národné noviny na 6 mesiacov, čo je dosť paradox, pretože Maďari Národné noviny nezastavili za vyše 60 rokov.
Slovensko bolo typické v čase prvej Československej republiky tým, že postihla ho obrovská vlna vysťahovalectva. Totižto slovenskí gastarbeiteri v Amerike, z Kanady, z Ameriky, z Kanady, zo západoeurópskych krajín prinášali veľmi vítané valuty.
Priemysel, centralisti, cielene likvidovaný. Slovensko bolo len koloniálny prívesek, prívesok, odbytisko priemyselných výrobkov. Tak toto bola tá vaša vysnívaná prvá Československá demokratická - v úvodzovkách demokratická - republika v praxi. Každopádne zastrelených ľudí, väznených a tieto časopisy nemôže nikto spochybniť. A boli zastrelení ostrými nábojmi. Nestrieľalo sa gumenými projektilmi, neboli vodné delá, neboli naši kukláči na koňoch, ešte aj kone sú kukláčované, jednoducho ostré náboje.
Tak toto bola vaša demokratická prvá Československá republika?! Fuj!

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, kolega, väznených boli stovky ľudí. To je pekné, teraz odpoviem v štýle takej skorej vašej argumentácie podľa zásady - a vy ste zlý na černochov.
Tak ja vám na to poviem toľko, že väznených boli stovky ľudí. Vy ste tí, ktorým sa chodievate klaňať na hroby, nechali vyviezť desaťtisíce ľudí do plynu, nie do väzenia. Väznení v Tisovom režime bol napríklad môj strýko v Ilave, pretože so skupinou študentov Albíny, Krivoš a spol. rozhadzovali v Mikuláši protinacistické plagáty. Na ich monsterproces do dnešného bývalého kina 1. máj prišiel sám Šaňo Mach, aby ukázal, že poriadok musí byť. V poriadnej tisovskej demokracii, kde neexistovali oponentské názory a politické strany.
A pokiaľ ide o strieľanie ostrými nábojmi, no, treba povedať, že Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, Kubala and company, spolu s Edelweissom sa nebavili ostrými ani gumovými, ani vodnými delami. Tí proste vypaľovali obce a hádzali ľudí do vápenky celkom bez gumových projektilov. Takže režim, ktorý zastávate a za ktorým hrdo stojíte, neznesie porovnanie s čímkoľvek najhorším, čo sa odohralo v rámci dobovej situácie v prvej Československej republike. V tomto zmysle stojíte na strašne tenkom ľade a to klaňanie sa na Tisovom hrobe je len ukážka dvojitých štandardov, ktoré používate.

Chcem ti, kolega Mizík, chcela by som ešte pripomenúť, k tvojmu pridať, že Česi, teda že nerobili vôbec, teda aj keď vznikala Československá republika, nerobili nič z lásky k Slovákom, ale len a len z lásky k sebe, o čom je z minulosti aj z prítomnosti dôkazov až-až. Len napríklad spomeniem: zavraždený Štefánik, evanjelik, zaslúžil sa o vznik Československej republiky, zavraždený Tiso, katolík, náš prvý prezident, a potom aj zavraždený Clementis, komunista, minister zahraničných vecí v Československej republike. Každý z nich bol niekým iným a každý z nich žil v inom čase, spoločné mali ale dve pre nich osudové vlastnosti, boli to Slováci a chceli zachrániť slovenský národ pred počeštením. Prví dvaja určite aj pred ateizovaním. A to bola ich najväčšia chyba, ktorá ich stála život.
Druhý dôkaz, že Česi nás vždy len použili pre svoje záujmy, je len ten, že dehonestovali, prenasledovali, pokiaľ až, aj zabíjali každého, kto chcel slovenskú samostatnosť Slovákov od Čechov. A ja teraz nehovorím o bežných českých obyvateľoch, bežných českých ľuďoch, voči ktorým nič nemožno, nemožno namietať. Hovorím o pražskom centralizme, o pražskej českej vláde a slovenských zradcoch a prisluhovačov.
A čo sa týka toho 30., 6. októbra 1938, pán poslanec Osuský, všetky strany vrátane agrárnikov a všetkých možných, utekali a prosili sa a podkladali sa, aby mohli byť súčasťou, a pokiaľ viem, zastávali veľmi výnosné miesta, viď Imrich Karvaš na samostatnom Slovenskom štáte z roku 1938. Karvaš je len jednou, Čatloš.

Ďakujem za príspevky. Ďakujem ti, Natália, že si to tak pekne vysvetlila. No a, pán poslanec Osuský, vy ste demagóg par excellence. Vy zo zebry urobíte ťavu priebehom, švihnutím jedným prútikom len tak, pšt a už je to. Teraz sme sa, pán Osuský, teraz sme sa bavili o slovenskom štáte či o vašich oslavách prvej Československej republiky? Vy jednoducho pletie to, hovorím. Vy skrížite jablko s koňom a vznikne z toho jablkokôň.
A keď ste spomínali Šaňa Macha, tak k nemu sa môžem vyjadriť. No Šaňo Mach bol naozaj taký ukrutník, že počas vojny, pokiaľ ešte, dokiaľ nevypuklo Slovenské národné povstanie, počas vojny popíjal vínko a mastil karty s Ladislavom Novomeským, známym to ľavicovým intelektuálom, a on mu to potom po vojne nejak tak zrevanžoval, že nešiel na šibenicu. Jednoducho boli..., tak sa hovorí... (Reakcia z pléna.) Ďakujem za slovo, pán demagóg, nevykrikujte. Ja nevykrikujem z miesta. Naučte sa slušnosti pri vašom titule, pri vašich rokoch. Buďte trošku..., při vašem vzdelání, klídek.