35. schôdza

Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, v prvom čítaní sme viacerí opoziční poslanci kritizovali predložený návrh novely zákona o podpore cestovného ruchu. Ja som vtedy povedal, že považujem tento návrh z dielne Slovenskej národnej strany za kombináciu populizmu a lobizmu, pretože zvýhodňuje jedno podnikateľské odvetvie a ťahá peniaze z peňaženiek niekoho iného, v tomto prípade zamestnávateľov, ktorým stanovuje povinnosť prispievať zamestnancom na rekreáciu na Slovensku. Je to vycucané z prsta. Je to účelové, je to populistické. Tvári sa to, že štát dáva, štát tam bude prispievať tým, že budú mať aj štátne, štátne, teda zamestnávatelia, ktorí sú štátnymi orgánmi a organizáciami, rovnakú povinnosť a bude to daňovo zvýhodnené, čiže cez zahrnutie do nákladov si, teda štát na to prispeje cez nižší objem vybratých daní.
Najviac sme kritizovali to, že to dávate ako povinnosť. Vy predkladatelia ste argumentovali, že však je to niečo podobné, ako trináste a štrnáste platy a my sme vám hovorili, ale nie, trináste a štrnáste platy sa zavádzajú ako dobrovoľné, sú daňovo a odvodovo zvýhodnené a ak ich zamestnávatelia budú chcieť dávať svojim zamestnancom, tak majú tú možnosť a sú k tomu motivovaní, ale nie je to povinnosť. Nestanovujete zamestnávateľom povinnosť vyplácať trináste a štrnáste platy.
Návrhom zákona, ktorý ste predložili do parlamentu, ste navrhli, aby zamestnávatelia mali povinnosť prispievať svojim zamestnancom na rekreáciu na Slovensku. Sme v druhom čítaní a zdá sa, že kritika, ktorú ste asi počuli nielen od opozície, mala nejaký efekt a prichádzate s pozmeňujúcim návrhom, ktorý hovorí o tom, že povinnosť poskytovať zamestnancom príspevok na rekreáciu budú mať iba podniky nad 50 zamestnancov, teda od 50 zamestnancov vyššie. Podniky do 49 zamestnancov vrátane tú povinnosť nebudú mať. Budú mať možnosť za rovnakých podmienok poskytnúť, ale nebudú mať povinnosť.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že fajn, no tak vypočuli ste aspoň trochu tú kritiku a aspoň tých malých zamestnávateľov budete menej zaťažovať, lebo z hľadiska dopadov na zamestnávateľov je to drobný krôčik dobrým smerom. Ale z hľadiska zamestnancov vytvárate dve kategórie, pričom jedna z tých kategórií bude mať právo a nárok, aby im zamestnávateľ prispieval na rekreáciu na Slovensku, a tá druhá nebude mať to právo, resp. bude mať právo, keď bude zamestnávateľ chcieť, ale nebude mať na to žiadny nárok. A rovnako je do toho zaangažovaný aj štát, lebo keď si to dá zamestnávateľ do nákladov, tak vlastne aj štát bude čiastočne na to prispievať, ale bude prispievať iba zamestnancom, ktorí sú zamestnaní u zamestnávateľov, ktorí majú menej, teda viac ako 50 zamestnancov.
Pýtam sa, aký je dôvod na takúto diskrimináciu? Teraz hovorím o strane zamestnancov, či zamestnanec, ktorý pracuje v malom podniku, ktorý má 49 zamestnancov, je menej hodný toho, aby išiel na rekreáciu, aby mu zamestnávateľ prispieval na rekreáciu ako zamestnanec podniku s 50 zamestnancami. Akú to má logiku?
V základných zásadách Zákonníka práce sa píše, že fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky atď., atď. A tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu, a teraz sú tam vymenované tie dôvody, a jeden dôvod je: "alebo iného postavenia". V tomto prípade z dôvodu iného postavenia, teda či som zamestnancom firmy do 49 alebo nad 49 zamestnancov, tak mám alebo nemám nejaký nárok, ktorý zákon stanovuje, a teda mám iné pracovné podmienky alebo nejaký benefit, ktorý mi zamestnávateľ poskytuje, len z toho dôvodu, že či sa zamestnám vo firme, ktorá je do 49 alebo od 50 zamestnancov.
Rovnako v § 13 ods. 2 sa hovorí o tom, že v pracovno-právnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia atď., atď., alebo iného postavenia. Samozrejme, že ak to napíšete priamo do zákona, tak nebude to možné postihovať podľa antidiskriminačného zákona. Ale nebude to diskriminácia? Existujú dnes také ustanovenia, ktoré práva zamestnancov voči zamestnávateľovi delia podľa toho, že či má zamestnávateľ do 50 alebo nad 50 zamestnancov? V Zákonníku práce, v Zákonníku práce som našiel iba jedno takéto ustanovenie, § 233, ktorý hovorí o zamestnaneckej rade a zamestnaneckom dôverníkovi. Zamestnanecká rada môže pôsobiť u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva najmenej 50 zamestnávateľov (pozn. red.: správne má byť zrejme "zamestnancov"), u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva menej ako 50 zamestnancov, ale najmenej troch zamestnancov, môže pôsobiť zamestnanecký dôverník. Práva a povinnosti zamestnaneckého dôverníka sú rovnaké, ako práva a povinnosti zamestnaneckej rady.
Čiže áno, Zákonník práce tu rozlišuje podniky podľa toho, či majú do 50 alebo 50 a viac zamestnancov, ale je to formálny rozdiel teda, že či zástupca zamestnancov, pokiaľ tam nepôsobia odbory, sa nazýva zamestnanecká rada a je to kolektívny orgán, alebo je to zamestnanecký dôverník a je to jednotlivec. Rozhodne to nie je rôzny prístup k právam zamestnancov podľa toho, či sú v podniku do alebo nad 50.
Potom existuje zákon o službách zamestnanosti, ktorý stanovuje zamestnávateľom, ak majú najmenej 20 zamestnancov, povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov. Čiže áno, je tu nejaká povinnosť, ktorá sa stanovuje iba zamestnávateľom nad 20 zamestnancov, ale nemyslím si, že by to bolo delenie samotných zamestnancov. Toto je čisto povinnosť zamestnávateľa, ale vo vzťahu k zamestnancom ten rozdiel tam nie je.
Potom som našiel v zákone o oznamovaní, o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti, že sa ukladajú nejaké povinnosti zamestnávateľom, ktorí majú viac ako päťdesiat, 50 zamestnancov, teda explicitne sa tam uvádzajú aj tie povinnosti. Ale to opäť nie je niečo, čo by sa dotýkalo všetkých zamestnancov a mohli by sme povedať, že ak ste zamestnancom firmy nad 50 zamestnancov, tak tie práva máte, a keď váš zamestnávateľ má iba do 49 zamestnancov, tak tie práva nemáte. Čiže áno, môže mať nejakú logiku, že stanovujeme nejaké administratívne povinnosti firmám, ktoré sú väčšie, a oslobodíme od tých administratívnych povinností, alebo aj od finančnej záťaže firmy, ktoré sú, ktoré sú menšie, aj keď aj takýto prístup je problematický, lebo potom vedie k tomu, že podnikatelia, ak je tá hranica príliš veľká, no tak, tak sa snažia mať podniky veľkosti iba do tej, do toho počtu zamestnancov, čiže máte potom v niektorých krajinách, kde to tak je, veľký zlom, že do firiem, ktoré majú 49 zamestnancov je niekoľkonásobne viac, ako firiem, ktoré majú 50 zamestnancov. Nie je tam žiadny plynulý vývoj. Ale toto nie sú bežné administratívne povinnosti. Toto je niečo, čo sa týka práv zamestnancov. Vy chcete dať zamestnancom nejaké nové právo, nejaký nový benefit zo zákona, ja by som to celé dal na dobrovoľnej báze, ale to je, to je filozofická nezhoda, ale vy tu, vy tu teraz prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu, ktorý dávate k vlastnému návrhu zákona, idete zmeniť tú filozofiu a idete to právo priznať iba časti zamestnancov, pričom ten rozdiel nemá byť v tom, že či niekto robil dvanásť, dvadsaťštyri, alebo 36 mesiacov, ten rozdiel má byť, že či pracujem u zamestnávateľa, ktorý má viac alebo menej ako 50 zamestnancov.
Podľa mňa je to veľmi sporné a vytvára to diskrimináciu zamestnancov, ktorá nie je nijako odôvodnená. Čiže áno, zdobrovoľnime to, ale zdobrovoľnime to pre všetkých zamestnávateľov.
Rovnako zvláštny je podľa môjho názoru aj pozmeňujúci bod č. 2 vášho pozmeňujúceho návrhu. Tuto, čo som hovoril doteraz, sa týka pozmeňujúceho bodu č. 1. V tom chcete zabezpečiť, aby zo zákona priamo vyplývalo, že zamestnávateľ nemôže znevýhodniť zamestnanca, ktorý príspevok dostane, pretože o neho požiadal, v porovnaní so zamestnancom, ktorý o príspevok nepožiadal, napríklad pri priznávaní odmien. Tak ono to znie tak pekne, že aby zamestnávateľ netrestal tých zamestnancov, ktorí si, ktorí si požiadali o príspevok na rekreáciu tým, že im neprizná nejaké iné benefity alebo odmeny, alebo ich nejako znevýhodní. Ale ten dopad toho, ak to naozaj takto parlament schváli, môže byť aj úplne opačný. Čo keď sú zamestnávatelia, určite sú zamestnávatelia, ktorí poskytujú svojim zamestnancom aj benefity nad rámec mzdy a bežných plnení, ktoré sú s tým spojené, ale majú na to obmedzený objem prostriedkov? A teda môžu poskytnúť, a teraz, keď vy zavádzate novú formu, tak niektorým z tých zamestnancov ju poskytnú, povedzme že v podobe, že im prispejú na rekreáciu na Slovensku, lebo tí si povedia, že toto je to, čo chcú, tak im to poskytnú, ale v tom prípade už nebude môcť zamestnávateľ poskytnúť iné benefity iným zamestnancom, ktorí nemajú povedzme záujem o rekreáciu na Slovensku, lebo išli do zahraničia, alebo ten rok nejdú na rekreáciu, alebo idú bývať k babke na východ, takže nebudú potrebovať preplatiť, preplatiť nejaký pobyt, ubytovanie a ten iný benefit im zamestnávateľ už ťažko bude môcť poskytnúť, lebo vyčerpal časť prostriedkov, ktoré mal určené na benefity na tých, ktorí si požiadali o príspevok na rekreáciu. A teraz buď by, keby poskytol iba tým zvyšným, tak vlastne porušuje to, čo chcete schváliť, že znevýhodňuje tých zamestnancov, ktorým už jeden príspevok poskytol, alebo by musel zamestnávateľ navýšiť množstvo prostriedkov, ktoré má určené na tento účel a teda na poskytovanie nejakých ďalších benefitov zamestnancov.
Áno, možno budú zamestnávatelia, ktorí povedia, že dobre, no tak navýšime, lebo veď treba podporovať cestovný ruch, tak dáme svojim zamestnancom benefity aj tie, ktoré sme plánovali, aj tie, ktoré sme si my vymysleli, alebo ktoré sme sa my dohodli v nejakej kolektívnej zmluve s odbormi a ešte okrem toho prispejeme na rekreačný príspevok. Alebo, alebo to pojmú tak a určite budú aj takí, že dobre, no tak zaplatili sme príspevok na rekreáciu, nejaké hotelové ubytovacie zariadenia na tom, na tom budú profitovať, tí zamestnanci, ktorí išli na rekreáciu na Slovensku, dostali, dostali príspevok, ale tým ostatným nedáme, lebo museli by sme dať aj tým, čo si zobrali príspevok na rekreáciu a na to nemáme a keby sme dali iba tým druhým, tak vlastne porušujeme zákon, lebo znevýhodňujeme tým, čo sme dali príspevok, príspevok na rekreáciu. Čiže to môže dopadnúť úplne opačne.
Vy nadiktujete zamestnávateľom, aké benefity, aké dobro majú robiť pre svojich zamestnancov, ale zároveň im možno znemožníte, aby iné benefity poskytli iným zamestnancom. Preto si myslím, že ten návrh je z princípu zlý, lepšie by bolo ho úplne zamietnuť, ale pokiaľ chcete ten návrh schváliť, tak riešením je to, čo je obsiahnuté v návrhu, v pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložil kolega Ivan z poslaneckého klubu SaS, spraviť to úplne dobrovoľným. Potom tam žiadny z týchto problémov nebude. Bude to dobrovoľné, zamestnávatelia budú môcť poskytnúť tento príspevok zo zákonov stanovených podmienok, budú si to môcť zahrnúť do daňových nákladov, že to bude podporovať aj štát, nebude tam problém diskriminácie, nebude tam problém rozlišovania medzi zamestnancami firiem do 45 a nad 50 alebo od 50 zamestnancov a nebude tam aj ten problém možného poškodzovania iných zamestnancov, ako tých, ktorí požiadajú o príspevok na rekreáciu. Takže ak ten návrh nestiahnete, čo predpokladám, že nestiahnete, tak ho aspoň zdobrovoľnite. Však je to niečo, s čím ste vy prišli v trinástich a štrnástich platoch, že to nie je povinné, ale je to dobrovoľné. Dáte tým možnosť a nebudete diskriminovať zamestnancov, ako to chcete urobiť teraz v pozmeňujúcom návrhu poslancov Andreja Danka, Radovana Baláža a Tibora Bernaťáka, lebo tá diskriminácia tam evidentne je.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ondrej, ja v plnej miere súhlasím s tou kritikou, ktorú si ty vyslovil, však nakoniec v prvom čítaní som aj ja v plnej miere teda svoju kritiku k tomuto návrhu komunikovala a ty si v úvode svojho vystúpenia povedal, že tento návrh nie je nič iné, len kombinácia lobizmu a populizmu. A ja v plnej miere podpisujem to, čo si povedal, pretože ja už týždne rozmýšľam nad tým, ako môže predkladateľ jedným dychom povedať, že hotelieri a majitelia lyžiarskych vlekov sú tí dobrí podnikatelia, ktorým treba pomáhať a ktorým sa všetci musíme skladať na pomoc a druhým dychom v tejto istej snemovni povedia, že zasa obchodné reťazce sú tí zlí podnikatelia, ktorých treba zaťažiť a ktorým treba zobrať.
Prosím vás pekne, ja na toto nepoznám odpoveď. Ako môžete jedným dychom povedať, že toto sú tí zlí podnikatelia, ktorým treba zobrať a toto sú tí dobrí, ktorých treba zaťažiť. Ja budem veľmi rada, ak túto otázku dostaneme zodpovedanú, pretože ja sa v opačnom prípade tiež neviem zbaviť toho pocitu, že toto nie je nič iné, ako úplne hlúpy lobizmus. Toto tak páchne lobizmom, ako máloktorý návrh v tejto snemovni, a to ich tu bolo teda hodne. A ja sa obávam, že takýmto prístupom k hospodárskej politike a k takejto selekcii podnikateľov my sa vraciame 30 - 40 rokov dozadu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Znova dobré, Ondro Dostál, dal si si záležať na argumentácii, pozrel si si zdroje. Dve veci mi napadli, ktoré chcem uviesť vo faktickej poznámke.
Jedna je taký príklad, že mi to pripadá tak, ako keby sme rozhodli, že každý zamestnanec môže dostať 300 kg pšenice nie za 50 eur, čo by bola približne trhová cena, ale za 10 eur. Tak oni budú motivovaní si tú pšenicu naozaj brať. Ale teraz čo sa stane? Stane sa to, že sa vyrobí viac pšenice, než ľudia chcú. Bude za nižšie ceny, než chcú producenti. Iných výrobkov a služieb sa vyrobí menej, než ľudia chcú a budú za vyššie ceny, než by chceli aj producenti.
Druhá vec, ktorá mi napadla, je, že predkladatelia zrejme veria, že keď príde koniec sveta, veľké firmy na ňom zarobia.

Ďakujem obom kolegom z poslaneckého klubu SaS za reakcie a teda tajne dúfam, že aspoň v záverečnom slove pán predkladateľ, ak už nie v rozprave, povie niečo k tým námietkam.
A otázka pani poslankyne Kiššovej, že na základe čoho si predkladatelia myslia, že toto sú tie dobré podniky, ktoré treba podporiť a toto sú tie zlé podniky, ktoré treba potrestať napríklad daňou z jedla, ako navrhujú, tak to je také pomerne rozšírené v, nazvem to, že v ľavicovom spektre, ale teda pozorujem, že Slovenská národná strana napriek tomu, že deklaratívne sa hlási skôr k pravici, tak má tiež tieto ľavicové maniere, že si jednoducho myslí, že oni ako politici vedia lepšie, komu treba peniaze zobrať a komu ich treba dať, ako ich prerozdeliť, ako ich správne použiť a že to vedia lepšie oni z pozície štátu, ktorý má možnosť prijímať zákony a ukladať povinnosti a zavádzať nové dane, alebo naopak, niekoho daňovo zvýhodňovať, že to oni ako politici vedia lepšie, ako to vedia samotní ľudia, ako to vedia samotné firmy, ako naložiť so svojimi vlastnými peniazmi tak, aby veci fungovali, tak, aby fungovala ekonomika, aby ekonomika prosperovala, aby aj štát mal peniaze z toho, že vyberie na daniach viac nie preto, že zvyšuje dane a zavádza nové poplatky a odvody, ale preto, že ekonomika sa rozvíja. To je taká pomerne bežná ľavicová predstava a z tohto hľadiska je Slovenská národná strana bežná ľavicová strana.

Dobrý deň, vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1155. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1208 z 1. októbra 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovolím si nadviazať na Luciu Ďuriš Nicholsonovú a doplniť predstavenie nášho návrhu zákona o pár detailov. Chcem podčiarknuť, že hoci právo na bezplatné vzdelávanie vo verejných školách je garantované ústavou a tvorí tiež jeden zo základných princípov výchovy a vzdelávania, rodiny so školopovinnými deťmi majú každoročne pomerne vysoké výdavky na vzdelávanie. Z rodinného rozpočtu sa na Slovensku uhrádzajú nielen základné školské potreby ako napr. zošity, perá, ceruzky, alebo pomôcky na výtvarnú výchovu, ale často aj učebnice a pracovné zošity a ďalšie učebné materiály, keďže rodičia často suplujú výpadky v centrálnej dodávke učebníc ministerstva školstva, alebo sú tieto centrálne dodávané učebnice natoľko nekvalitné, že sa učitelia s rodičmi radšej dohodnú, že si svojpomocne nakúpia vlastné.
V prípade stredných odborných škôl si hradia žiaci aj pomôcky na odborné predmety a odbornú prax. Veľkej časti stredoškolákov musia rodičia platiť aj cestovné do školy, pretože stredná škola býva vzdialenejšia od miesta bydliska ako škola základná. Ak je vzdialená príliš a denné dochádzanie nie je možné, je potrebné zaplatiť aj poplatky za internát. Z rodinného rozpočtu sa platia aj poplatky za nepovinné záujmové aktivity, ako napr. popoludňajší školský klub, krúžky, návštevy divadla, rôzne výlety, a takmer na každej škole, základnej aj strednej, sa vyberajú od rodičov rôzne poplatky do triednych fondov na zabezpečenie ďalších nevyhnutých pomôcok alebo aktivít.
Celkovo tak tzv. bezplatné vzdelávanie jedného dieťaťa stojí rodinu ročne niekoľko desiatok eur. Podľa analýz Poštovej banky sa finančné rozpätie nákladov na základné vybavenie dieťaťa do školy pohybuje v sume od 100 do 150 eur na jedno školopovinné dieťa. Väčšina rodín dokáže školské výdavky uhradiť, no na Slovensku máme aj také rodiny, pre ktoré sú tieto sumy vážnym problémom, najmä ak je v rodine viac školopovinných detí a ak sú tieto odkázané na starostlivosť iba jedného rodiča, ktorým býva obvykle osamelá matka. Problém je, že na príspevok na školské pomôcky v sume 33,20 eur dnes mnohé z týchto rodín nedosiahnu. Kritériá na jeho poskytovanie sú totiž nastavené tak, že naň formálne nemajú nárok všetky rodiny, ktoré ho reálne potrebujú.
Toto opatrenie nezachytí tie rodiny, v ktorých rodičia pracujú, majú príjem vyšší, ako je hranica životného minima, no i tak je tento ich príjem príliš nízky na to, aby mohli nakúpiť deťom všetko potrebné. Hovorím o tzv. pracujúcej chudobe, pre ktorú je hranica oprávneného poberania príspevku na školské pomôcky nastavená príliš nízko. Preto ju spolu s Luciou Ďuriš Nicholsonovou navrhujeme zvýšiť na 1,5-násobok životného minima. Z rovnakého dôvodu navrhujeme zdvihnúť túto hranicu aj pri nároku na štipendium na strednej škole.
Tu sa trochu pristavím a vysvetlím, prečo je pri tomto opatrení zároveň navrhnuté zrušiť prospechové kritérium, resp. za jediné kritérium v oblasti prospechu navrhujeme plynulé pokračovanie v štúdiu vo vyššom ročníku. V zásade navrhujeme, aby nárok na štipendium mali automaticky všetci žiaci strednej školy pochádzajúci zo sociálne znevýhodneného prostredia bez ohľadu na to, aké majú známky. Jediná požiadavka bude, aby pokračovali plynulo v štúdiu a neopakovali ročník.
Viedli nás k tomu zistenia z terénu. Výskumy totiž potvrdzujú, že finančné náklady na vzdelávanie sú skutočne v praxi treťou najväčšou prekážkou úspešného prechodu žiakov na stredné školy, ako to už spomenula Lucia Ďuriš Nicholsonová. Keďže je dnes finančná podpora pri štúdiu na strednej škole podmienená prospechom, žiaci z chudobných rodín si radšej pre istotu zvolia menej náročné odbory bez maturity, a to i takí, ktorých potenciál je vyšší a pokojne by zvládli aj štúdium na maturitnom odbore. Veľká časť stredoškolákov zo sociálne znevýhodneného prostredia tiež pri zhoršenom prospechu zo štúdia úplne zbytočne vypadne a vôbec školu nedokončí práve preto, že prídu o sociálne štipendium. To považujeme za veľký problém, keďže ukončenie minimálneho stredoškolského vzdelania je v súčasnosti už nevyhnutnou podmienkou na získanie perspektívnejšieho a lepšie plateného zamestnania.
Ďalší náš návrh sa týka opatrenia, ktorým chceme zabezpečiť, aby sa z príspevku na školské pomôcky na základných školách zakúpili nielen prostriedky na to, aby mali žiaci všetko potrebné na vyučovaní, ale aby mali všetko potrebné aj popoludní, keď si robia domáce úlohy a keď sa pripravujú na ďalší vyučovací deň. Navrhujeme, aby podstatná časť pomôcok bola majetkom školy, čím chceme povedať, že tieto deti by mali mať v škole možnosť ostať aj popoludní a urobiť si v nej úlohy napr. v školskom klube. Zároveň navrhujeme, aby školské pomôcky mali možnosť deťom zakúpiť aj komunitné centrá, kde časť týchto detí trávi popoludňajší čas a venuje sa práve príprave do školy. Možnosť ponúknuť deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia priestor a pomôcky na vzdelávanie aj v čase mimo vyučovania považujeme za veľmi dôležitú a z hľadiska vyrovnávania ich nerovných šancí na úspech v škole priam za základnú podmienku. Len ťažko totiž možno predpokladať, že doma, kde často nemajú ani len písací stôl na domáce úlohy, to zvládnu lepšie. Toto opatrenie je v súlade aj s odporúčaniami, ktoré v tomto roku zverejnila Štátna školská inšpekcia v oblasti vzdelávania žiakov, ktorí v škole slabšie prospievajú. Tieto odporúčania sa nachádzajú v dokumente pod názvom Opatrenia zamerané na podporu menej úspešných žiakov vo vzdelávaní v základných školách.
Dovoľte mi zacitovať konkrétne návrhy inšpekcie v tejto oblasti, ktoré korešpondujú s naším návrhom podporiť deti zo sociálne znevýhodneného prostredia pri príprave do školy, priamo v škole alebo v komunitnom centre. Títo žiaci vzhľadom na menej podnetné domáce prostredie patria v školách totiž veľmi často k tým menej úspešným, na to už dnes máme dáta, ktoré kvôli času nebudem spomínať. V rámci komplexných inšpekcií, vykonaných v školskom roku 2017 až 2018 v 86 základných školách sledovala inšpekcia okrem iného aj počet menej úspešných žiakov, príčiny ich neúspechu a opatrenia škôl zamerané na ich podporu. Zo spomenutého počtu 86 základných škôl evidovalo menej úspešných žiakov až 72 škôl. Teda drvivá väčšina z nich. Z nich 13 škôl vzdelávalo žiakov z marginalizovaných rómskych komunít a 19 vzdelávalo žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Za menej úspešného žiaka bol pri inšpekciách považovaný žiak, ktorého vzdelávacie výsledky nevytvárali predpoklad na úspešné zvládnutie obsahu vzdelávania, resp. nedosahoval učebné výsledky primerané svojim predpokladom. To znamená, že mal zlé známky, ale v podstate mal na viac. Inšpekcia pritom konštatovala, že neúspech týchto žiakov je ovplyvňovaný spravidla komplexom externých a interných faktorov, z ktorých mnohé je možné pozitívne ovplyvniť.
V rámci opatrení na zlepšenie vzdelávacích výsledkov, uvádzala pri inšpekcii drvivá väčšina škôl využívanie individuálneho prístupu. Inšpektori však zistili, že v skutočnosti využívajú učitelia individuálny prístup k žiakom len v minimálnej miere. Na sledovaných hodinách diferencovali učitelia úlohy a činnosti s ohľadom na rozdielne vzdelávacie schopnosti a zručnosti žiakov iba v tretine prípadov. Pri výučbe na hodinách tiež absentovalo využívanie inovatívnych metód, foriem práce a využívanie moderných učebných pomôcok. Rovnako menej často, ako by bolo žiaduce, podporovali učitelia vzájomnú komunikáciu žiakov a spoluprácu vo dvojiciach, v tíme alebo v skupinách. Robili tak na menej ako na polovici vyučovacích hodín. Na základe týchto zistení inšpekcia skonštatovala, že na vyučovaní sa toho veľa v prospech žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia nedeje, pretože učitelia obvykle nevyužívajú také postupy, ktoré by žiakom umožnili učivu lepšie porozumieť a utvrdiť sa v ňom už počas vyučovania.
Naopak, učitelia stále počítajú s tým, že veľkú časť prípravy na ďalšiu vyučovaciu hodinu urobia žiaci doma a v prípade, že učivu na hodine nerozumejú, že to jednoducho doma sami dobehnú. Na druhej strane inšpekcia zistila, že k pomerne často uplatňovaným opatreniam na eliminovanie školského neúspechu žiakov, tam, kde sa naozaj vykonávali tieto opatrenia, patrilo v školách doučovanie v popoludňajších hodinách a motivácia žiakov k práci v záujmových krúžkoch. Inšpekcia potvrdila, že tieto aktivity prinášajú ovocie v podobe zlepšenia prospechu.
Preto práve tu vidím dobré uplatnenie nami navrhovaného opatrenia. Domnievam sa, že ak budú mať deti zakúpené školské pomôcky k dispozícii nielen dopoludnia na vyučovaní, ale aj popoludní, či už v škole alebo v komunitnom centre, môže narásť aj ich záujem o ponúkané popoludňajšie aktivity, vrátane prípravy do školy na nasledujúci deň. Inšpekcia totiž vo svojej správe zdôrazňuje, že ako skutočne účinné opatrenie cielené na zlepšenie vzdelávacích výsledkov slabo prospievajúcich žiakov z chudobného prostredia sa ukazuje byť okrem nultých ročníkov aj aplikovanie tzv. celodenného systému výchovy a vzdelávania. Toto opatrenie, v rámci ktorého sa žiakom automaticky ponúka priestor a pomoc pri príprave domácich úloh priamo v škole, má podľa inšpekcie na slabo prospievajúcich žiakov evidentne pozitívny dopad. Inšpekcia pritom upozornila aj na to, že celodenné vzdelávanie sa javí byť účinným opatrením aj na druhom stupni, pretože prispieva aj k riešeniu problému záškoláctva, ktorý sa práve prejavuje u starších žiakov základných škôl. Totiž ak si žiaci na druhom stupni v rámci tohto systému robia úlohy na ďalší deň v škole alebo v komunitnom centre, mnohí z nich nemajú na druhý deň dôvod neprísť do školy.
Žiaľ, v inšpekčnej správe sa uvádza, že celodenné vzdelávanie využilo len 7 % kontrolovaných základných škôl napriek tomu, že drvivá väčšina sledovaných škôl slabo prospievajúcich žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia mala. Z veľkej časti za to môže nedostatok podpory zo strany rezortu školstva a nedostatok financií na vykrytie zvýšených nákladov, ktoré so sebou celodenné vzdelávanie prináša.
Naše opatrenie teda sleduje zámer aspoň sčasti zaplátať túto dieru, ktorá sa v školskom systéme otvorila po skončení eurofondových projektov na podporu celodenného vzdelávania. Je všeobecne známe, že namiesto toho, aby štát našiel zdroje na pokračovanie národných projektov v tejto téme a podporil, a podporil túto veľmi dobrú a pre množstvo detí užitočnú myšlienku, škrtí financovanie pomoci slabším žiakom, kde sa len dá. Dôkazom je nedostatok takmer všetkého vhodnými učebnicami a učebnými pomôckami počínajúc, asistentmi učiteľa a špeciálnymi pedagógmi končiac. Tento návrh zákona neprináša veľké systémové zlepšenie, ale ponúka aspoň malú pomoc chudobným žiakom, školám a komunitným centrám, aby sa pre tieto deti zlepšilo aspoň niečo.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ja chcem každopádne podporiť tento váš návrh zákona a poviem aj prečo. My opakovane znižujeme peniaze do hmotnej núdze a práve dotácie patria do kategórie hmotnej núdze. Avšak čo nerobíme správne, tešíme sa z toho, že ľudia sa nám nenachádzajú v hmotnej núdzi. Ale tie podmienky sú nastavené tak, ako ste vraveli - aj jedna poslankyňa, aj druhá poslankyňa -, že jednoducho aj ľudia s nízkymi príjmami sa nám nedostanú do hranice, ktorá im určuje, že môžu zobrať hociktorý príspevok, ktorý patrí do kategórie hmotnej núdze. Darmo my navyšujeme peniaze do kategórie hmotnej núdze, ak sa nerozšíri aj možnosť pre iné osoby, vždy budeme tie peniaze vracať naspäť. To znamená, my sa z roka na rok tešíme, že tých finančných prostriedkov sa čerpá na hmotnú núdzu málo, ale naozaj existuje, existuje tzv. pracujúca chudoba, ktorá skutočne tie finančné prostriedky potrebuje na pomôcky, na možno aj tie obedy v minulosti, lebo to boli len deti v hmotnej núdzi, kedy obidvaja rodičia nepracovali a mali nárok na ten obed. Ďalej sú tam aj, v tých dotáciách aj seniori, keď majú minimálny teda dôchodok. Už nemôžu dostať napríklad príspevok na bývanie.
Čiže tá kategória tých dotácií je pomerne široká, avšak my síce ponecháme a zvýšime sumu dajme tomu aj na hmotnú núdzu, avšak nepriznáme ju človeku. Čiže my naďalej vlastne ako keby nepomáhame ľuďom, ktorí majú nízky príjem zo zárobkovej činnosti. Takže ja naozaj chcem podporiť a myslím si, že naozaj to školstvo nás stojí rodičov dosť, hlavne, ja neviem, či vôbec existuje škola, ktorá by nedoplácala na pracovné zošity a na knihy, čo sa týka jazykov. Ja aspoň som takú nezažila. A ak si zoberieme deti, kde rodičia naozaj robia za, mama napríklad za minimálnu mzdu a otec trošičku na viac a sú traja alebo štyria, tak samozrejme nespadajú do tej pomoci hmotnej núdze. A na druhej strane tie pomôcky, alebo ZRPŠ, alebo tie všetky výdavky vlastne musí tá rodina uhrádzať.
Takže jeden, jeden z cieľov je určite to, čo navrhujú kolegyne a ja podporujem plne. A myslím, že naozaj stojí za to, ak zavádzame obedy zadarmo, aby sme sa pozreli na tento krok. Ale určite systémovejšie by bolo pozrieť sa na hmotnú núdzu a tam sa pozrieť na to, ako nastaviť tie kritériá tak, aby bola, aby bol príspevok dostupný aj pre ľudí, ktorí sú pracujúci, ale majú nízke príjmy. Čiže systémový krok je taký, ale tie ďalšie nástroje, jeden z tých nástrojov je určite to, čo kolegyne dnes ponúkajú tuto v pléne, a preto aj ja požiadam ostatných, aby podporili váš návrh zákona.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Veľmi si vážim vašu podporu, pani poslankyňa Gaborčáková, pretože viem, že tomu rozumiete a úplne s vami súhlasím. Vy ste presne spomenuli to, o čom sa ja chcela hovoriť, že aj príspevok na bývanie je jedna z tej dávky, ktorá ide len za hmotnou núdzou, ale úplne my tu zabúdame na to, že my prísnym nastavením tej hmotnej núdze vytláčame, vytláčame ľudí mimo hmotnú núdzu. Ale to ešte neznamená, že tí ľudia sa stratili. Oni sa nestratili, oni len z množiny A prejdú do množiny B, ešte sú aj aktívni, lebo chcú pracovať, hej, ale pracujú za nízku mzdu a tam už štát im vlastne neponúka absolútne žiadnu pomocnú ruku. Toto je úplne choro nastavené. To, to vôbec si neviem predstaviť, že také roky to už tu takto vlastne funguje a že vlastne ešte na úrovni povedzme ministerstva práce po 10 rokoch, čo tam je jedno vedenie, neprišli proste s nejakou reformou, ktorá by zasiahla túto veľkú skupinu ľudí, a to sú aktívni a šikovní, ktorí sa snažia vymaniť sa z toho proste vlastnými silami a štát ich ako keby trestá. Lebo štát dáva pomoc v podobe dotácií, príspevkov a neviem čoho, furt to viaže iba na tú hmotnú núdzu a to nie je fér. Takže veľmi pekne ďakujem.
Inak tu by som si mohla úplne prihriať akože stranícku polievočku, lebo toto presne rieši, napríklad to lineárne klesanie alebo stúpanie príjmu rieši náš odvodový bonus. Ináč to by bolo akože ešte úplne najspravodlivejšie, že keby sme to riešili lineárne a nie nejakým pevne nastaveným číslom, kde už keď niekto o 5 eur zarába viacej, už sa nám do toho nezmestí. To je vyslovene nefér.
Ďakujem.

Vážené kolegyne a kolegovia, pani Nicholsonová a pani Zimenová, predkladáte návrh, ktorý používa dva metre pre deti v Slovenskej republike. Je to nespravodlivé a je načase s týmto zvýhodňovaním jednej skupiny na úkor druhej skupiny prestať. Vysvetlím vám to jasne a zrozumiteľne.
Cieľom tohto návrhu je, aby dotáciu na školské potreby mohol získať aj prevádzkovateľ komunitného centra, čo umožní, aby deti tzv. ohrozené sociálnym vylúčením mali jednu sadu písacích potrieb v škole a jednu v komunitnom centre bez potreby prenášania a nosenia domov. Opäť sa, a opäť sa potvrdzuje, že žijete v inej galaxii, asi v inom vesmíre. Tento váš návrh okrem duplicitnej podpory detí, ktoré sú podľa vás ohrozené sociálnym vylúčením, skrýva v sebe jeden aspekt. Neviem, ako ho pomenovať, ale najbližšie je k tomu také slovné spojenie - duplicitný rasizmus. Vysvetlím vám to. Prečo nemajú slovenské, maďarské a rusínske deti, komunitné centrá dvojnásobné pomôcky, ktoré si ani nemusia nosiť domov? A teraz, prečo vlastne napádate, ako si dovolíte napádať rodinných príslušníkov tzv. detí ohrozených sociálnym vylúčením, že vraj spaľujú zošity, knihy ako materiál na kúrenie? Preboha, to je čo za konštatovanie?
Viem si živo predstaviť, čo by sa spustilo, keby som ja osobne v nejakom nemenovanom rádiu povedal, že deti a ich rodičia v jednom nemenovanom etniku spaľujú tieto školské pomôcky ako materiál na kúrenie. Viem, čo by sa stalo. No. Všetci vieme, na koho je tento váš návrh zákona šitý. Takto dehonestovať majoritnú, ale aj minoritnú časť spoločnosti! Veď všetci sme si rovní, či nie? Alebo podľa vás sú niektorí rovnejší a niektorí nerovnejší?
Odvolávate sa na ohlasy z praxe. No ale, keď sa niekto iný odvoláva na ohlasy z praxe a ich aj presne pomenuje, nasadí sa naňho náhubkový zákon, vyšetrovatelia, prokurátori, špeciálni prokurátori a súdy. Aby som to zhrnul tak globálnejšie, váš návrh zákona je cestou do pekla. Je to ďalší míľnik do pekla.
Už len navrhnite, aby každý z nich dostal tablet, oblečenie Nike, Adidas, sociálne bývanie a štedrú podporu, ako migranti v západných krajinách. A vaši vnuci potom nech zhasnú svetlo ako poslední.
Platí tu príslovie "kto nedokáže hospodáriť s málom, nedokáže ani vo veľkom". Isto mi dáte otázku, že prečo neponúknem východisko. Poviem. Poviete, že váš návrh rieši vzniknutú situáciu. Ja vám odpoviem, že sú potrebné hĺbkové zmeny v sociálnom aj právnom prostredí a tiež aj to, že váš návrh zákona je len hasenie požiaru lesa pohárom vody, obyčajným pohárom vody. Výsledok bude celkový nula tak pri hlasovaní a tiež aj, keby prešiel tento váš návrh zákona.
A keďže váš zákon sa týka základných škôl aj stredných škôl, tak aj k tomu druhému aspektu vašeho zákona.
Čo sa týka príliš drahého vzdelávania, to je váš výraz, tak vám môžem pripomenúť, že to vaše zrušenie prospechového kritéria pri poskytovaní stredoškolského štipendia, tak toto je už rôznymi úpravami, internými úpravami, úpravami interného charakteru dávnejšie realizované na mnohých stredných školách a internátoch. Študenti hravo vykryjú aj náklady na štúdium a jediné kritérium, ktoré existuje, je pravidelná návšteva školy.
Dôvody, ktoré uvádzate pri študentoch stredných škôl a ich opustenie štúdia, sú skreslené a prekrútené. Drvivá väčšina opustí školu a internát a ten luxus v ňom, ten luxus, ktorý doma v živote nezažili nie pre nedostatok pomôcok, nie pre nemožnosť hradiť stravu či internát, to je vykryté tými štipendiami, tie školy vedia asi, ako to zariešiť. Dôvodom opustenia štúdia je inštinktívna túžba po rodnej komunite, či tehotenstvo. A verte mi, viem, o čom hovorím. Hovorím aj o svojich bývalých žiakoch, o obrovskom množstve mojich bývalých žiakov. Väčšina mojich bývalých žiakov opustila strednú školu či internát už po prvom roku štúdia. A poznám tiež v mojom regióne niekoľko veľkých mnohodetných rodín v majoritnej spoločnosti, ktorých rodičia pracujú za minimálku, niektorí z nich ani nepracujú a predsa deti študovali, doštudovali a študujú. Tu platí, kde je vôľa, tam je aj cesta. Problém nie sú duplicitné pomôcky, problém sú problémoví asociálni rodičia a tých treba riešiť.
Ďakujem.

Pán poslanec Mizík, vy pokračujete verne vo svojich, vo svojej tradícii, že splietate dve na tri, pretože nedokážete čítať s porozumením. Čo je horšie, nedokážete ani počúvať. Keby ste počúvali, tak by ste chápali to, čo podľa mňa chápe pani poslankyňa vedľa vás, lebo nás počúvala, ja som to na nej videla, že my práveže riešime týmto návrhom pracujúcu chudobu. My riešime, konkrétne som hovorila o šičke z Kysúc, ktorá ani náhodou nie je z minoritnej spoločnosti, pán Mizík. Keby ste nás počúvali, tak by ste to vedeli, že rozširujeme ten okruh práve tak, aby sa tam zmestila aj ona, ktorá robí za minimálnu mzdu od rána do večera a jej deti sa jednoducho nezmestia pod dotácie, ktoré my riešime.
Čo sa týka komunitných centier, tak ste sa pýtali, že prečo si komunitné centrá nemôžu zakladať Rusíni a Maďari a ešte neviem kto, Ukrajinci. Môžu. Keby ste dokázali čítať zákony a keby ste sa venovali svojej práci tak, ako by ste sa mali, tak viete, že v zmysle zákona o sociálnych službách, kde je jasne zadefinované komunitné centrum, sa tam nerobia rozdiely. To nie je viazané na osadu, komunitné centrum. Komunitné centrum si môžu založiť Ukrajinci, Rusíni aj Maďari a aj ho majú. Choďte sa pozrieť do Dunajskej Stredy, tam majú perfektne fungujúce komunitné centrum a majú ho Maďari.