38. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, tento návrh zákona je len veľmi slabou náplasťou na veci, ktoré v slovenskom sociálnom systéme nefungujú. Tí z vás, ktorí majú rodičov, rodinných príslušníkov alebo známych, ktorí sa vekom, zdravotnými alebo inými životnými okolnosťami ocitli v núdznej situácii, vedia, aké je ťažké sa dostať k pomoci v podobe umiestnenia v zariadení sociálnych služieb. Korupcia a klientelizmus sa ani zďaleka netýka iba vrcholových pozícií v súkromnom sektore či v politike. Miesta v zariadeniach sociálnych služieb sú nedostatkovým tovarom a obchodovanie s nimi na základe známostí či úplatkov je rovnako bežné ako zápchy v Bratislave. Klasickým príkladom je starostlivosť o dôchodcov – občanov, ktorí dlhodobo prispievali do štátneho rozpočtu a na sklonku života im nikto neposkytne protihodnotu za dane, ktoré počas svojich výkonných rokov odvádzali.
Je potrebné si uvedomiť, že zariadenia sociálnych služieb nie sú prejavom dobrej vôle. Ich zriadenie, udržiavanie a zákonné vedenie je povinnosťou, ktorá sa má zakladať predovšetkým na spravodlivosti a transparentnosti. Miesto v zariadení sociálnych služieb nemá byť luxusom, ale štandardom, na ktoré by mal mať každý občan rovnaké právo.
Predkladaný návrh zákona má za účel zaviazať zariadenia sociálnych služieb k zverejňovaniu zoznamov čakateľov na svojich webových stránkach s plným ohľadom na ochranu osobných údajov čakateľov. Jednotlivci by tak mali možnosť si prezerať aktuálny stav svojich žiadostí bez zbytočných prieťahov a skontrolovať, či ich náhodou niekto v zozname nepredbehol či nepreskočil len preto, že by mu finančné prostriedky túto výsadu umožnili zakúpiť.
Ďakujem za pozornosť.

Vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, cieľom nášho návrhu zákona je skutočne zverejniť poradovníky čakateľov na umiestnenie do zariadení sociálnych služieb. Ja vysvetlím v krátkosti, ako to v súčasnosti funguje s týmito zariadeniami.
Zariadenia sociálnych služieb sú rôzne, sú to rôzne domovy – či už dôchodcov, alebo domovy pre postihnuté deti, alebo dospelých ľudí, či už mentálne, alebo fyzicky, pre matky s deťmi a tak ďalej a tak ďalej. Tieto zariadenia spravuje buď samotný štát, alebo ich spravujú mestá, obce alebo samosprávne kraje podľa toho, o aké zariadenia sa jedná. V súčasnosti to funguje tak, že človek, ktorý chce byť umiestnený do takéhoto zariadenia, sa, samozrejme, musí zapísať do nejakého poradovníka čakateľov a na základe toho, v akom poradí sa nachádza, tak na základe toho bude aj adekvátne umiestnený. Niektorí ľudia, niektorí čakatelia sú umiestnení okamžite, iní musia čakať na umiestnenie týždne, mesiace, niektorí aj roky. V niektorých prípadoch musia vyslovene čakať na to, kým niekto iný v tom zariadení doslova nezomrie, aby sa tam uvoľnilo nejaké miesto a mohli nastúpiť oni.
Väčšina zariadení, bohužiaľ, tieto poradovníky nezverejňuje, necháva si ich skryté pre seba a ľudia, ktorí sú zapísaní v tomto poradovníku čakateľov, alebo ľudia, ktorých rodičia, starí rodičia sú zapísaní v poradovníku čakateľov, sú jednoducho odkázaní na nekonečné čakanie, nevedia, na čom sú, a ak chcú zistiť, v akom sa nachádzajú poradí, tak musia, musia sa aktívne zaujímať a požiadať ten daný domov alebo dané zariadenie sociálnych služieb o to, aby im sprístupnilo tento poradovník, ale netušia, čo sa deje medzitým, ako im ich aktuálne poradie sprístupnili. Nevedia, či sa medzičasom niekto prednostne neumiestnil, či niekto nedostal nejakú výnimku, alebo či niekto niekoho nepodplatil, alebo sa tam nedostal po známosti.
My preto navrhujeme tieto poradovníky čakateľov povinne zverejniť na všetkých úrovniach vo všetkých zariadeniach sociálnych služieb tak, aby boli zverejnené, samozrejme, na samotných webstránkach daných zariadení a potom centrálne na internetovej stránke vyššieho územného celku. Vďaka tomu, že by každý videl, v akom poradí sa nachádza, samozrejme, na to, aby bol zverejnený, tak by musel podpísať súhlas so spracovaním osobných údajov ten čakateľ, každý by videl, v akom poradí sa nachádza, to znamená, že ľudia by mali garanciu, istotu, bezpečnosť, že nikto ich neprávom nepredbehol, či už kvôli nejakej známosti, korupcii, nejakému úplatku.
Veľmi dôležitý problém je takisto zneužívanie možnosti udeľovania výnimiek napríklad predsedami samosprávnych krajov. Marian Kotleba, keď bol predsedom Banskobystrického samosprávneho kraja, tak neudelil ani jednu výnimku na prednostné umiestnenie nejakého čakateľa do akéhokoľvek zariadenia sociálnych služieb, kdežto súčasný župan, súčasný župan Lunter tieto výnimky udeľuje prakticky masovo, či už na základe možno známostí, alebo sympatií, alebo možno nejakej inej motivácie; šušká sa všeličo, ale teda zatiaľ nič nebolo dokázané. Ale jednoducho ich udeľuje masovo a ľudia, ktorí trpezlivo a poctivo čakajú v tých poradovníkoch, nemajú inú možnosť, len môžu sa sťažovať akurát tak na lampárni a so slzami v očiach čakať, kým sa ten ich starý otec alebo stará mať, alebo oni sami dostanú v podstate na rad, kým tam budú umiestnení.
Čiže jedná sa o, vyslovene o praktický návrh zákona, ktorý by mnohým ľuďom pomohol. Nikomu okrem kšeftárov by v podstate neublížil a zaviedol by výraznú transparentnosť do celkového sociálneho systému Slovenskej republiky.
Ja som sa pokúšal takéto uznesenie presadiť aj na úrovni Nitrianskeho samosprávneho kraja, kde to neprešlo kvôli tomu, že ostatní poslanci, a teda najmä vedenie kraja na čele so županom Belicom mali obavy, že by to mohlo byť posudzované ako porušovanie tej smernice GDPR alebo ochrany osobných údajov, že v tom poradovníku by boli zverejnené mená čakateľov. Tak, samozrejme, ja som navrhoval aj alternatívu, že by boli zverejnené nejaké kódy alebo nejaké čísla žiadostí, o ktorých by vedeli len samotní čakatelia; skrátka aj tak by vedeli, že či sa posúvajú v poradí právom, alebo či ich niekto nepreskakuje. Čiže na úrovni samosprávneho kraja sa mi to nepodarilo presadiť, preto sme aj s kolegami prišli s myšlienkou, že keď sa kraje z nejakých dôvodov – neviem akých – tomu bránia a bránia sa zavedeniu tejto transparentnosti, tak to treba spraviť direktívne z pozície Národnej rady Slovenskej republiky, z pozície zákona.
Čiže ja vás prosím o podporu, prípadne o osvojenie si tohto návrhu, aby sa to do budúcna zaviedlo do praxe na celom Slovensku. Ďakujem pekne.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, korupcia, podplácanie, klientelizmus, rodinkárstvo, sociálne služby. Čo asi majú tieto slová spoločné? Každý človek vo svojom živote sa ocitne v situácii, kedy potrebuje či už sociálne poradenstvo, sociálne služby, alebo možno len sociálne cítenie.
Sociálne poradenstvo by mali poskytovať zariadenia sociálnych služieb, oddelenia sociálnych služieb vyšších územných celkov, oddelenia sociálnych služieb mesta, dokonca aj zamestnanci obecných úradov, ale aj iné podobné inštitúcie. Sociálne poradenstvo je prvým krokom, ktorý musí človek v prípade potreby sociálnych služieb absolvovať. Na všetkých inštitúciách, ktoré som spomínala, sa dozviete postup a informácie potrebné k ďalšiemu pri vybavovaní sociálnych služieb. Dozviete sa, aké tlačivá, aké potvrdenia a dokumenty sú potrebné k vypracovaniu posudku odkázanosti na sociálnu službu, ktorý je potrebný k prijatiu klienta do zariadenia sociálnych služieb. V tom lepšom prípade, ktorý, si ale myslím, je v prevažnej menšine, po vystavení posudku a nadobudnutí jeho právoplatnosti, môže klient nastúpiť do zariadenia sociálnych služieb. V tom horšom prípade, ktorý je na Slovensku väčšinový, môže klient požiadať o zaradenie do poradovníka.
A teraz sa dostávame ku koreňu problému. Kto vedie poradovník, kto ho spravuje, kto vlastne rozhoduje o zaradení a vedení poradovníkov? Teraz, ak dovolíte, sa trošku hlbšie povenujem Banskobystrickému samosprávnemu kraju.
Ako bývalá vedúca oddelenia sociálnych služieb na úrade Banskobystrického samosprávneho kraja môžem hrdo povedať, že bývalý predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Marian Kotleba prijal rozhodnutie ako prvý na Slovensku o vedení poradovníkov transparentne a bez korupcií. Poradovníky v Banskobystrickom samosprávnom kraji boli presunuté zo samotných zariadení sociálnych služieb na Úrad Banskobystrického samosprávneho kraja, kde tieto poradovníky viedli zamestnanci úradu a nemali možnosť poradovníky falošne udržiavať, uprednostniť žiadneho klienta ani rozhodnúť o pridelení výnimiek.
Tým, samozrejme, nechcem povedať, že všetci riaditelia domovov sociálnych služieb boli skorumpovaní a úplatní. No vedenie poradovníkov po ich prebratí úradom sa stali transparentnými a prehľadnými. Odborné referentky poradovníky zaktualizovali, vyčistili a sprehľadnili. Táto práca bola náročná, no výsledok bol veľmi pozitívny. Z poradovníkov, ktoré viedli zariadenia sociálnych služieb, vypadlo veľa mien klientov, ktorí už nežili, v lepšom prípade neboli už odkázaní na sociálnu službu. Prehľad mali občania, ako aj poslanci Banskobystrického samosprávneho kraja, samotní predseda, zamestnanci úradu, ako aj zamestnanci samotných zariadení sociálnych služieb. Tieto poradovníky boli aktualizované každú noc a klient si tak mohol sledovať svoj postup v poradovníku.
Toto bezchybné fungovanie však nový predseda Ján Lunter, Banskobystrického samosprávneho kraja, zrušil a povinnosť vedenia poradovníka dal znova na zariadenia. Tento krok bol krokom späť, krokom proti klientom, proti občanom a prispel k možnosti uplácania, korupcie a klientelizmu.
Ani nemusíme ďaleko chodiť z úradu Banskobystrického samosprávneho kraja a hneď máme príklad na rodinkárstvo. Týmto príkladom je klientelizmus, rodinkárstvo a protizákonné umiestňovanie na základe smernice Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja, ktorá doslovne hovorí: Mimo časového poradia je možné na uvoľnené vhodné miesto z poradovníka prednostne predvolať občana, ktorý, a teraz dobre počúvajte, za a) odpracoval v niektorom zariadení sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti BBSK minimálne 5 rokov, za b) odpracoval na príslušnom odvetovom odbore oddelení Úradu BBSK minimálne 5 rokov, je príbuzným zamestnanca zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti BBSK, ktorý pracuje v zariadení 5 rokov, je príbuzným zamestnanca príslušného odvetového odboru oddelenia Úradu BBSK, ktorý pracuje na úrade minimálne 5 rokov, a príbuzným sa rozumie manžel, manželka zamestnanca, rodičia zamestnanca, rodičia manželky, manžela zamestnanca, starí rodičia zamestnanca a deti zamestnanca.
A teraz si porovnajme znenie so zákonom o sociálnych službách 448/2008. Obec a vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti poskytne alebo zabezpečí poskytovanie sociálnej služby fyzickej osobe bezodkladne, ak je jej život alebo zdravie vážne ohrozené, ak fyzická osoba nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb, alebo ak fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby skončila pobyt v zariadení podľa osobitného predpisu a nemá zabezpečené podmienky na bývanie v prirodzenom rodinnom prostredí. Za vážne ohrozenie života alebo zdravia fyzickej osoby podľa prvej vety sa považuje najmä, ak táto fyzická osoba je ohrozená správaním inej fyzickej osoby, je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a nemá žiadnu blízku osobu; nemá žiadnu blízku osobu, pozor; alebo jej blízka osoba, na ktorej pomoc bola odkázaná, zomrie, alebo táto fyzická osoba nemá zabezpečenú osobnú starostlivosť, alebo jej nemožno túto osobnú starostlivosť zabezpečiť.
Tak teraz mi povedzte, smernica Úradu BBSK na čele s predsedom Jánom Lunterom korešponduje so zákonom o sociálnych službách? Podľa mňa je v úplnom rozpore. Lunterova smernica je výsmech všetkých občanov, ktorí žijú v tomto kraji. Je to smernica podporujúca korupciu, klientelizmus a hlavne rodinkárstvo.
V zákone, ktorý som pred chvíľou dočítala, sa nehovorí o manželovi alebo manželke, ani o mame, ani o otcovi, ani o rodičoch, ani o svokre či svokrovi, ani o deťoch, ktoré by mali byť uprednostnené. Zákon tiež nehovorí o počte odpracovaných rokov. V tom prípade je to päť rokov, po ktorých môže zamestnanec úradu uprednostniť svoju rodinu do domova sociálnych služieb. Vy všetci občania, ktorí ste nikdy nepracovali v zariadeniach sociálnych služieb zriaďovateľskej pôsobnosti BBSK alebo na Úrade BBSK, si kľudne čakajte v poradovníkoch podľa rozhodnutia pána Luntera, ktorý neuznáva rodinkárstvo.
Viem o tom, že táto smernica už bola aj použitá. Zamestnankyni úradu bola mamka umiestnená prednostne do domova sociálnych služieb. Ale viete čo, teraz ma to tak napadlo, že asi viem, prečo tak je. Pán Lunter, keď skončí päťročné obdobie, chce mať isté miesto v domove sociálnych služieb, lepšie upresnené s jeho vekom, v zariadení pre seniorov.
Ale vráťme sa teda k poradovníkom aj v iných krajoch. Ďalším krajom je Nitriansky samosprávny kraj. V Nitrianskom samosprávnom kraji majú zverejnený zoznam zariadení sociálnych služieb s ich kapacitami, aktuálnymi voľnými miestami pre mužov a ženy. Ale v prípade obsadenosti sa nedozviete svoje aktuálne poradie v poradovníku čakateľov na sociálnu službu s vyjadrením úradu, že osobné informácie nezverejňujú na webe samosprávy. Podobne som dopadla pri hľadaní poradovníkov na stránkach iných samosprávnych krajov. Na stránkach neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí poberajú dotácie z verejných prostriedkov, som tiež nenašla aktuálne poradovníky ani žiadne informácie o čakateľoch na sociálnu službu v daných zariadeniach. Preto sme s kolegami sa rozhodli doplniť zákon o povinnosť zverejňovať poradovníky na webových stránkach jednotlivých zariadeniach sociálnych služieb a stránkach vyšších územných celkov, tak ako to už bolo povedané. Týmto vás preto prosím o podporu novely nášho zákona na ochranu čakateľov na poskytovanie sociálnych služieb.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, cieľom predloženého návrhu zákona je zatraktívniť stavebné sporenie a zmierniť negatívne dopady novely zákona o stavebnom sporení, ktorá, ktorá výrazným spôsobom poškodila, poškodila tento inštitút finančného trhu a ktorá bola schválená počas jesenného rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Chceli by sme v rámci tejto novely opätovne zvýšiť výšku štátnej prémie, ktorú by ľudia poberali za svoje stavebné sporenie, a tak isto zvýšiť kritérium minimálnej priemernej mzdy, ktorú by museli ľudia, ktorí si šetria, zarábať, aby teda mohli poberať štátnu prémiu.
Bližšie by som to rád potom ozrejmil v rozprave, do ktorej sa, pán predsedajúci, hlásim teda ako prvý.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 25. januára 2019 a gestorský výbor do 28. januára 2019.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

Vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, prichádzame s novelou zákona o stavebnom sporení, ktorej cieľom je znovu zatraktívniť tento nástroj finančného trhu a zmierniť tie negatívne vplyvy novely zákona o stavebnom sporení, ktoré prijala svojím hlasovaním vládna koalícia počas jesenného rokovania Národnej rady Slovenskej republiky.
Mnohí možno veľmi dobre viete, a bolo to koniec koncov preberané aj na výbore pre financie a rozpočet a vyplývalo to zo správy o stave finančného trhu, ktorý vypracovala Národná banka Slovenskej republiky, ktorý, samozrejme, vychádzal z rôznych oficiálnych štatistík, napríklad aj zo štatistík Eurostatu, viete veľmi dobre, že slovenské domácnosti patria k najrýchlejšie sa zadlžujúcim domácnostiam v rámci Európskej únie. Počas posledných 15 rokov stúpol dlh zadlženia slovenských domácností viac ako šesťnásobne. Kým v roku 2001 bolo priemerné zadlženie slovenských domácností na úrovni zhruba 10 % ich disponibilného príjmu, tak v rokoch 2016/2017 to bolo už viac ako 60 percent. To znamená, že výrazné, výrazné zvýšenie zadlženia slovenských domácností.
Keď sme sa pýtali predstaviteľov Národnej banky Slovenskej republiky, že čím je toto zadlžovanie domácností spôsobené, tak odpovedali, že našťastie nie väčšinou spotrebnými úvermi, ale toto zadlžovanie je spôsobené najmä vysokým dopytom po hypotékach a tzv. utlmeným dopytom, pretože mnohí ľudia si v minulých rokoch, keď ešte tá ekonomika pracovala trošku pomalšie, nemohli splniť svoj sen o samostatnom bývaní, nemohli si kúpiť vlastné bývanie, tak jednoducho čakali a práve teraz sa odvážili, či už vďaka tomu, že si našli prácu, alebo lepšie zarábajú, sa odvážili skrátka zadlžovať a kupovať nové nehnuteľnosti.
Ale treba v jednej vete podotknúť, že tento život na dlh, na hypotekárny dlh so sebou prináša nielen výhody okamžitého bývania, ale takisto aj obrovské riziká, ktoré sú spôsobené vysokým zadlžením. Či už je to len ten samotný pocit takej osobnej nejakej neistoty, toho vedomia, že po každej tej výplate musím zaplatiť nejakú tú splátku tej banke, pretože ak to tak nebudem robiť 20, 30, 40 rokov, tak o to bývanie prídem, ale sú s tým spojené aj praktické riziká, že naozaj keď príde možno nejaká hospodárska kríza alebo nejaká osobná kríza daného človeka, stane sa mu nejaké zranenie alebo príde o prácu, alebo skrátka stane sa mu nejaká rodinná tragédia a nezaplatí dve, tri, štyri splátky banke, tak môže byť tento jeho majetok, tento jeho dom, ktorý si horko-ťažko postavil, exekvovaný, a teda banka v konečnom dôsledku na ňom zarobí.
Z tohto pohľadu je oveľa zdravším nástrojom financovania podpory bývania pre mladé, ale aj staršie rodiny nie to nekonečné zadlžovanie, ale, práve naopak, stavebné sporenie. To znamená odkladanie si peňazí na nejakom účte. Ten dôvod, prečo je stavebné sporenie zdravším nástrojom finančného trhu ako hypotekárne zadlžovanie, ten je jednoducho evidentný. Jednak je to, jednak je to makroekonomický pohľad, že neprichádza k zvyšovaniu zadlžovania domácností, pretože to sa nedá robiť donekonečna, raz príde nejaký zlom, kedy tie domácnosti budú zadlžené natoľko, že to skončí minimálne stagnáciou alebo v tom horšom prípade nejakou recesiou, depresiou alebo teda ekonomickou krízou. A potom je tam ten subjektívny pohľad, že vždy je lepšie sporiť si a tie vlastné úspory nejakým spôsobom vďaka aj štátnej prémii zhodnocovať ako, naopak, splácať banke, cudzej banke nejaké úroky. Čiže z tohto pohľadu je úplne logické očakávať, že štát by mal podporovať v prvom rade stavebné sporenie a menej už to hypotekárne, hypotekárne pôžičky alebo zadlžovanie sa.
Napriek tomu to tak nie je, pretože v novele zákona o stavebnom sporení, ktorá bola schválená na jeseň v Národnej rade Slovenskej republiky a ktorá je účinná od 1. januára 2019, bolo schválené, že vyplácanie štátnej prémie na stavebnom sporení bude určené už len osobám, ktorých priemerný mesačný príjem neprekročí 1,3-násobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve Slovenskej republiky. A tak isto, a toto je oveľa závažnejší, závažnejší, závažnejšia zmena, že sa znížila minimálna výška štátnej prémie z 5 % ročných vkladov na 2,5 % z výšky ročného vkladu. To znamená, že, a potvrdili nám to aj mnohí, mnohí zamestnanci, ktorí pracujú v oblasti stavebného sporenia, ale tak isto aj mnohí obyvatelia, že táto novela zákona prakticky zlikviduje inštitút stavebného sporenia na finančnom trhu, pretože z neho spraví maximálne totálne nevýhodný nástroj sporenia. To dvojpercentné zúročenie ročných vkladov dokonca neprekryje ani očakávanú infláciu, ktorú sa Európska centrálna banka snaží udržiavať na úrovni v priemere 2 % ročne.
Čiže v rámci oživenia, oživenia ekonomicky udržateľného; to slovo "udržateľného" zdôrazňujem; ekonomicky udržateľného rozvoja stavebného trhu a podpory bývania pre mladé rodiny navrhujeme, aby sa tento zákon o stavebnom sporení novelizoval v tom zmysle, že výška štátnej prémie, minimálna výška štátnej prémie sa zvýši na 10 % z ročného vkladu sporiteľa, najviac však na sumu 500 eur ročne. To znamená, že človek, ktorý si odloží ročne 2 000 eur, dostane od štátu štátnu prémiu 200 euro ročne. Človek, ktorý si nasporí, našetrí napríklad 10 000 euro ročne, dostane len tých 500 eur ročne. Teda maximálnu výšku.
Tak isto navrhujeme zvýšiť tú podmienku na poberanie, poberanie štátneho príspevku z 1,3-násobku priemernej mzdy, tak ako je to v súčasnosti, na 1,5-násobok priemernej mzdy, aby toto stavebné sporenie vrátane tej štátnej prémie bolo dostupné širšej skupine obyvateľstva. Myslíme si a sme presvedčení, že týmto spôsobom dokážeme motivovať ľudí, ktorí; ja viem, že nie všetci si, samozrejme, môžu dovoliť zo svojej výplaty odkladať nejaké eurá, nejaké peniažky na stavebné sporenie, ale minimálne to dokážeme zatraktívniť, aby ľudia boli viac motivovaní šetriť si na to vlastné bývanie, alebo šetriť na vlastné bývanie pre svoje deti a menej sa už zadlžovať, alebo aspoň ten pomer šetrenia a zadlžovania zmeniť viac v prospech toho šetrenia. Keď už štát nestavia štátne byty, tak ako to robil napríklad za socializmu, kedy boli naozaj prístupné pre mladé rodiny, tak aspoň týmto spôsobom by mohol vykompenzovať tú snahu ľudí, mladých ľudí získať vlastné bývanie pre svoju rodinu.
Čiže ja vás v tomto prosím o podporu tohto návrhu zákona, pretože je to veľmi dôležité, aby štát myslel na mladé rodiny.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Ja len doplním predkladateľa pána poslanca Milana Uhríka s konkrétnymi číslami, pretože ten súčasný zákon, tak ako je už schválený a v akej verzii príde do účinnosti, znamená to v praxi to, že ak človek v tej najlepšej alternatíve, to znamená človek, ktorý zarába 1,3-násobok priemernej mzdy, čo je dnes okolo 1 300 eur v hrubom a 972 eur v čistom, tak takýto človek by si musel odkladať štvrtinu svojho čistého platu na to, aby dokázal za ten rok získať tú maximálnu štátnu prémiu, to znamená 70 eur. To znamená, že on by si musel štvrtinu svojho platu odkladať, aby dostal v podstate 5,80 eur mesačne.
Ak niekto zarába napríklad minimálnu mzdu, to je 480 eur v hrubom, asi 403 eur v čistom, tak by si musel odkladať až 60 % svojej mzdy na to, aby dokázal dostať zase za ten rok tú maximálnu štátnu prémiu, teda tých 70 eur. Keď zoberieme taký tretí príklad, niečo medzi, to znamená, že niekto zarába nejakých 800 eur v hrubom mesačne, to je asi okolo 621 eur v čistom, tak ten by si musel odkladať 40 % svojej mzdy, aby dokázal dostať za rok tú maximálnu ročnú prémiu 70 eur.
Tieto čísla, si myslím, že každému je jasné, že je to absolútne nereálne na to, aby niekto si odkladal také obrovské množstvo, takýto veľký podiel zo svojej čistej mesačnej mzdy na to, aby dostal 5,80 eur od štátu mesačne. My preto prichádzame s takýmto alternatívnym návrhom, ktorý v podstate dokáže človeku, ktorý zarába tých 1 300 eur a odkladal by si napríklad 200 eur mesačne, čo je absolútne reálna výška, tak by si dokázal našetriť za rok 240 eur ročne, čo už je atraktívnejšie. A myslíme si, že takýmto spôsobom by sme znovu prilákali ľudí, aby si sporili na bývanie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci za politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Stanislav Drobný, Natália Grausová a Stanislav Mizík.
Cieľom predloženého návrhu zákona je dosiahnuť, aby 24. december, Štedrý deň, bol rovnocenným štátnym sviatkom a dňom pracovného pokoja, tak ako 25. december a 26. december.
Zatiaľ len toľko, pán predsedajúci, hlásim sa do rozpravy ako prvý.

V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola gestorským výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1206. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1261 z 12. novembra 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 25. januára 2019 a v gestorskom výbore do 28. januára 2019.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.

197.
Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, cieľom predloženého návrhu zákona je dosiahnuť, aby 24. december, Štedrý deň, bol rovnocenným štátnym sviatkom a dňom pracovného pokoja, tak ako 25. december a 26. december.
Cieľom predkladanej novely Zákonníka práce je odstrániť anomáliu, že v štátny sviatok, v deň pracovného pokoja 24. decembra môže zamestnávateľ prikázať prácu zamestnancovi do dvanástej hodiny. Uvedeným návrhom chceme umožniť pracujúcim zamestnaným prevažne v sektore obchodu a služieb mať pracovné voľno počas celého Štedrého dňa. Táto úprava umožní hlavne zamestnaným ľuďom prežiť tento kresťanský sviatok v kruhu svojej rodiny a zároveň poskytne rodičom dostatok času na prípravu štedrovečernej večere a navodenie sviatočnej vianočnej atmosféry.
Podľa znenia v súčasnosti platného Zákonníka práce platí od 1. 6. 2017 zákaz predaja v maloobchode na nasledujúce dni v roku: 1. január, 6. január, Veľký piatok, Veľkonočná nedeľa, Veľkonočný pondelok, 1. máj, 8. máj, 5. júl, 29. august, 1. september, 1. november, 17. november, 24. december po 12.00 hodine, 25. december a 26. december. Samozrejme, že existujú výnimky, ktoré sa vzťahujú na maloobchodné prevádzky a ďalšie špecifické kategórie, ktoré sú v Zákonníku práce presne vymedzené.
Uvedená právna úprava poskytuje zamestnancom právo využiť vyššie vymenované dni k tomu, aby si oddýchli, resp. aby takto získané voľno v zamestnaní využili na realizáciu svojich záujmov, koníčkov alebo trávenia voľného času so svojimi rodinami. Zvlášť v dnešnom uponáhľanom svete je takáto možnosť dôležitým sociálnym výdobytkom vedúcim k skvalitneniu osobného a rodinného života pre veľké skupiny zamestnancov.
Pri dátume 24. december je uvedené „po 12. hodine“, čo predkladatelia považujú za určitú anomáliu a dehonestáciu sviatočného vianočného Štedrého dňa. Práve v tento sviatočný deň by sa mali ľudia stíšiť a odpútať sa od predvianočného zhonu, pracovného stresu a nákupov. V tento deň by sa mali ľudia obzvlášť venovať vlastnej rodine a hlavne deťom. Preto považujeme za dôležité, aby v tento deň pracovného pokoja rodiny mohli spolu sláviť Štedrý deň celý deň od rána a nie až od dvanástej hodiny.
Je potrebné poukázať na skutočnosť, že 24. december ako deň pracovného voľna sa dodržuje vo viacerých európskych štátoch, takže schválením tohto návrhu sa Slovensko zaradí k tým krajinám Európy, pre ktoré tradičné kresťanské sviatky predstavujú nemenné a rešpektované hodnoty. Jedná sa o tieto štáty: Česko, Bulharsko, Litva, Lotyšsko, Dánsko, Estónsko, Portugalsko, Fínsko, Švédsko, Island a Cyprus.
Ďakujem za pozornosť.