45. schôdza

Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pýtam sa spoločného spravodajcu, či chce sa vyjadriť k rozprave. Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Ďalším bodom programu je druhé čítanie o

zákone z 2. apríla 2019 o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vrátenom prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou.

Materiál je uverejnený, má parlamentnú tlač pod č. 1437.
Dávam slovo spoločnému spravodajcovi, predsedovi výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, poslancovi Petrákovi a prosím ho, aby informoval Národnú radu o výsledku prerokovania vráteného zákona vo výboroch. (Rečník sa zadýchava kvôli náhleniu sa.)
Pravdepodobne je na Slavíne. (Krátka pauza.) Á, nech sa páči, pán poslanec, ďakujem veľmi pekne. Už tu boli rôzne návrhy, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci, ospravedlňujem sa, ale zjavne rozprava skončila skôr, ako som predpokladal, takže troška sa vydýcham.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov o prerokovaní zákona z 2. apríla 2019 o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vráteného prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, kľudne si dajte 30 sekúnd pauzičku.

Petrák, Ľubomír, poslanec NR SR
Takže zjavne si budem musieť dať tých 30 sekúnd na vydýchanie.
Národná rada schválila dňa 2. apríla 2019 zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Prezident Slovenskej republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vrátil Národnej rade uvedený zákon na opätovné prerokovanie a vo svojom rozhodnutí zo 17. apríla 2019 uviedol dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby využil svoju právomoc, ktorá mu vyplýva z Ústavy Slovenskej republiky.
Na základe toho predseda Národnej rady rozhodnutím č. 1505 z 18. apríla 2019 pridelil zákon o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vrátený prezidentom na opätovné prerokovanie Národnou radou, týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru a výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Ako gestorský výbor určil výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a súčasne určil lehotu na jeho prerokovanie. Výbory prerokovali uvedený zákon v lehote určenej predsedom Národnej rady.
Prezident Slovenskej republiky navrhol, aby Národná rada pri opätovnom prerokovaní zákona neprijala zákon ako celok.
Výbory zaujali tieto stanoviská: Ústavnoprávny výbor dňa 30. apríla uznesením č. 609 odporučil zákon schváliť v pôvodnom znení. Výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport dňa 9. mája neprijal platné uznesenie.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov prijal odporúčanie hlasovať o zákone ako o celku s odporúčaním gestorského výboru vrátený zákon schváliť v pôvodnom znení.
Spoločná správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 220 z 9. mája 2019 a výbor ma súčasne určil za spoločného spravodajcu výborov a súčasne ma poveril informovať Národnú radu o výsledku rokovania výborov.
Pán predsedajúci, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem.
Otváram rozpravu. Do rozpravy som dostal 4 písomné prihlášky, takže pán kolega sa môže vydýchať, kým dostane znovu slovo. Dve sú za kluby, a to pán poslanec Branislav Gröhling za SaS, za poslanecký klub OĽANO poslanec Sopko a ďalej pán poslanec Žarnay a pani poslankyňa Dubačová. To sú písomne prihlásení.
Nech sa páči, pán poslanec Gröhling, máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, kolegovia a kolegyne, dovoľte mi, aby som sa teda vyjadril k výhradám pána prezidenta a k tomuto zákonu o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, hlavne k tomu jednému vyjadreniu alebo k tej jednej výhrade ohľadom súladu s právnym predpisom a poriadkom, čo sa týka Ústavného súdu. Aby sme si najskôr vysvetlili, že v čom sa týka tá jedna z tých mnohých výhrad, ktoré pán prezident má, a týka sa kreditového vzdelávania.
Kreditové vzdelávanie vzniklo nato, aby učitelia si zvýšili plat, pretože vtedy nebola politická vôľa, aby to bolo celoplošne, ale bola nejaká vôľa, aby sa učiteľom zvýšil plat, tak sa vymyslelo takéto kreditové vzdelávanie, kde na základe nejakých vzdelávacích modulov učitelia získavali kredity a tieto kredity mohli potom pretaviť do 6- a 12-percentného zvyšovania platov. Takto to začalo fungovať a až v roku a až k 1. 1. 2012 rozhodnutím aj tohto pléna sa zrušilo obmedzenie pôsobenia alebo trvania doby platnosti kreditov. Takže od 2012 učitelia boli v dobrej viere, že si robia kreditové vzdelávanie tak, že bude trvať počas celý ich profesný život. Teda robili si ho v nejakej právnej istote, že budú môcť využívať výdobytky tohto vzdelávania tým, že dostanú 6- alebo 12-percentné zvýšenie platov cez tieto kredity.
Týmto zákonom, ktorý sa prijal a pán prezident ho naspäť vrátil, ale hovorí zákon, že tieto kredity budú platiť do 31. 9. 2026. To znamená, že to právo im vlastne bolo odoberané. My si môžme povedať teda, že pán prezident, môžme si teda prečítať, že aj čo pán prezident v rámci tohto hovorí. A on hovorí, že vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršieho vydaného právneho predpisu. Tiež hovorí, že do vyplácania kreditového príplatku do 31. augusta 2026, tak ako to bolo prijaté v tom zákone, zákonodarca týmto zákonom teda zasiahol už do priznaných a nadobudnutých práv pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov. Tieto práva však sú zaručené na základe princípu ochrany nadobudnutých práv, a to tým, že boli určené od roku 2012 na dobu neobmedzenú.
Ak to v jednoduchosti chceme prerozprávať, tak pán prezident hovorí to, že nikomu nemôžme odobrať nadobudnuté práva, ktoré niekto získal v dobrej viere a právnej istote, bez toho, že by mu bolo oboznámené to, že tieto práva môžu byť nejakým spôsobom narušené, alebo bez toho, že by tam bola nejaká kompenzácia odobratia, v rámci odobratia týchto práv, teda v rámci odobratia tohto príspevku.
My si môžme povedať, že pán prezident, že to je nejaký jeho názor alebo nejaký jeho výklad, alebo niečo podobné, ale on hovorí na základe nálezu Ústavného súdu a mnohí z vás majú, ako som už hovoril aj na výbore, historickú pamäť, takže si určite budú pamätať nález Ústavného súdu z roku 2005. V roku 2005 Ústavný súd reálne sa zaoberal presne touto istou problematikou, a to je nesúlad označení ustanovení zákona o sociálnom poistení a hlavne je v retroaktivite, a keď si nalistujeme odôvodnenie v rámci tohto ústavného nálezu, alebo nálezu Ústavného súdu, ktorý sa, samozrejme, týkal vyplácania invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku ešte za exministra pána Kaníka, ktorý vtedy odobral toto vyplácanie dôchodku, tak jasne Ústavný súd vám hovorí, že keď poberateľ invalidného dôchodku očakával preskúmanie trvania invalidity, pretože mal určenú nejakú konkrétnu lekársku prehliadku za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy s lehotou jej uskutočnenia po danom dátume, to znamená, že mu narušujete, a je rozdiel, keď kontrolná lekárska prehliadka za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy nebola určená, teda poberateľ príslušného invalidného dôchodku s ňou ani reálne nepočítal. A to je presne ten istý modul, ktorý sa deje aj s vyplácaním kreditových príplatkov.
A Ústavný súd jasne hovorí, že vstup do existujúcich právnych vzťahov zavedením preskúmania invalidity, trvania invalidity podľa tých nových prísnejších kritérií je reálne zasiahnutie do práv, ktoré získal daný občan. Z toho dôvodu Ústavný súd aj vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s čl. 1. My si môžme povedať, že Ústavný súd rozhodol na základe tohto.
Ja ešte takú veľmi vtipnú poznámku k tomu dám, že možno sa treba pozrieť, kto bol z tých 35 poslancov, ktorí podávali tento podnet na Ústavný súd, a niektorých z nich nájdeme aj v tomto pléne ešte a v tomto roku. Takže vtedy v 2008 podali na Ústavný súd to, že nemôžu byť odoberané práva, a teraz reálne ideme prelomiť veto prezidenta, alebo vy idete, predpokladám, prelomiť veto prezidenta s tým, že tieto práva môžu byť teda odobraté.
Aj na základe toho rozhodnutia z daného roku, rozhodnutia Ústavného súdu, naozaj pani exministerka Tomanová musela spätne vyplácať jednotlivé dávky, invalidné, v objeme asi 900 mil. alebo až 1 mld., pretože boli narušené reálne tieto práva daných občanov.
Myslím si, že, alebo vyslovím to takto, že ak prelomíte veto prezidenta, tak ja sa budem snažiť získať podporu 30 poslancov, aby sme tento zákon a túto problematiku reálne dali ako podnet na Ústavný súd, a myslím si, že aj na základe toho spätného rozhodnutia, ktoré už Ústavný súd má, na základe toho nálezu, tak reálne tieto kreditové príplatky budú musieť pokračovať a budú musieť byť v platnosti.
My máme dostatočný čas, pretože je to až do roku 2026, predpokladám, že Ústavný súd dovtedy rozhodne, tým dávam iba najavo, že prídeme k tomu, že v roku 2026 alebo možno skôr, ak rozhodne Ústavný súd, budeme reálne musieť zmeniť kompletne celý systém vyplácania mzdy pedagogickým a odborným pracovníkom, pretože toto bude nejakým spôsobom narušené.
Ja som už aj v tom prvom, aj v druhom čítaní vyslovoval, že tieto kreditové príplatky by mali byť pretavené do základného platu učiteľov, čím by sa nejakým spôsobom vynahradilo vlastne to, že im budú odobraté a že budú musieť si urobiť nanovo kreditové vzdelávanie, resp. nanovo tieto príplatky. A tiež si myslím, že ešte jednou úpravou aj na tejto schôdzi, ak teda opätovne zaradíte 9,5-percentné navyšovanie platov všetkým učiteľom, čo je zmysel vlastne navýšiť platy mladým učiteľom, ak by ste to navýšili o ďalšie 3 %, tak by sme mohli považovať, že tá kompenzácia k odobratiu kreditového systému alebo kreditového príplatku by mohla byť vysporiadaná. Je to reálne na vás.
Ja dopredu iba upozorňujem, že ak prelomíme toto veto, tak príde k tomu, že to podáme na Ústavný súd, aby Ústavný súd rozhodol, že či naozaj neodoberáme a nezasahujeme do právnej istoty jednotlivých občanov.
Ďakujem.

Ďakujem. Faktické žiadne, končím možnosť prihlásiť sa.
Ďalší v rozprave je pán poslanec Sopko, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení, ctená pani poslankyňa, pardon, poslankyne, vážení páni poslanci, no, je nás tu dosť, ako vždy, čím nechcem byť prehnane ironický, ale je trošku aj iróniou, že preberáme a hovoríme tu o vete prezidenta Slovenskej republiky, ktorý vrátil do Národnej rady Slovenskej republiky tak dôležitý zákon, ako ním je zákon o pedagogických a odborných zamestnancov (pozn. red.: správne "zamestnancoch"). Dá sa povedať, že toto mal byť kľúčový zákon celého tohto volebného obdobia, pretože bez tohto zákona, bez toho, aby bol prijatý po čo najširšej diskusii, dohodách naprieč politickým spektrom, komunikácii so všetkými, opakujem, so všetkými organizáciami, s každou jednou skupinou aktívnych učiteľov, aktívnych aj rodičov, aktívnych ľudí, ktorí sa školstvu venujú a vzdelávanie považujú za skutočnú prioritu pre túto krajinu, pre Slovenskú republiku, aby sme sa dnes dostali do stavu, že prezident tento zákon nám vrátil a dokonca nám ho vrátil v takej podobe, že - tak ako si prečítame na konci - vrátenie schváleného zákona otvára priestor na odbornú diskusiu a na opätovné prehodnotenie všetkých aspektov schválenej úpravy tak, aby výsledné riešenie bolo na prospech všetkých zainteresovaných strán. Takže by tu mala prebiehať búrlivá debata o tom, čo konkrétne chceme s našimi učiteľmi, čo chceme aj s odbornými zamestnancami, ale, žiaľ, žiadna debata nebude.
Už v minulosti som vyhlásil, že som sa stal skeptikom na základe toho, že pri vstupe do politiky som si uvedomil, že jednoducho parlamentná matematika je neúprosná. Môžeme tu spomínať jednotlivé veci, ktoré aj v minulosti boli vytýkané pri konkrétnom tomto návrhu zákona, a mali by sme sa o tom baviť veľmi dlho. Dnes mi napríklad bolo vyhodené doslova a do písmena na oči, že akým spôsobom vôbec sme mohli prerokovať taký návrh zákona, od ľudí s právnym vzdelaním, ktorí jednoducho nedokážu pochopiť, ako niečo takéto vôbec prešlo a reálne to aj vojde do praxe, pretože vieme, že počty nepustia.
Pritom tento návrh zákona mal vznešené ciele, má tak vznešené ciele, že práve jeho správne nastavenie má spôsobiť, že učitelia budú chcieť byť lepšími, budú viac motivovaní k tomu, aby na sebe viac pracovali, a zároveň, zároveň práve tento zákon by priviedol Slovenskú republiku k tomu, aby vyjadrila svoju úctu, akým spôsobom pristupuje k tomuto povolaniu. Dožili sme sa toho, že sme plní nádeje pred pár rokmi počuli, že sa začína ich príprava na tomto návrhu zákona. Reakcie boli také, že naozaj prebiehajú v pracovných skupinách pripomienky, boli to obrovské počty rôznych detailov, ktoré ho mali vylepšovať, ale kvázi to, čo sa prezentuje ako úplne nový zákon, v skutočnosti novým zákonom nie je.
Dnes počúvame, že je potrebné prijať ho, nech aspoň tie pozitívne veci, ktoré sa v ňom vyskytujú, nech sa uplatnia v praxi. Nepovažujem za správne takéto zľahčovanie, takýto spôsob komunikácie, ak pod zámienkou, že podarilo sa nám dať pár vylepšení, tak jednoducho musíme to prijať, aby aspoň čosi tým pomalým krokom postupne sa uviedlo do praxe. Pretože náš vzdelávací systém si vyžaduje podstatne výraznejšie zmeny a o nich dosť málo hovoríme a treba o nich hovoriť podstatne viac a častejšie.
Žiaden návrh zákona, nech by bol akokoľvek precízne a komplexne rozpracovaný, nemôže nahradiť to, ak prístup, ktorý má štát a spoločnosť voči, k tomuto povolaniu, je na takej úrovni, že jednoducho im neveríme. Toto je pre mňa hlavné posolstvo práve takto prijatého návrhu zákona. My tým učiteľom nedôverujeme, my potrebujeme jednoducho nastavovať pravidlá tak podrobne a tak centrálne, že nechceme si uvedomiť, že práve najlepšou motiváciou je zvnútornená motivácia. Ak človek, ktorý chce na sebe pracovať, aby sa zdokonaľoval vo svojom povolaní, jednoducho musí chcieť sám. My musíme nastaviť práve ten rámec, ktorý sa nachádza aj v prezidentových pripomienkach, možno je skrytý, možno si ho nie každý pri štúdiu jeho pripomienok všimol, a je mimoriadne presný. Jasne sa tam píše, konkrétne je to v časti, ktorá sa týka atestačného portfólia, že potrebujeme rámec na to, aby tá motivácia prevážila nad všetkým ostatným.
Nemiešajme dve veci, a to tú, že na jednej strane očakávame vyššiu kvalitu už pri príchode absolventa z pedagogickej fakulty do pracovného procesu, pretože len prax, ktorú zažije na škole, ho najlepšie pripraví na to, aby v tom povolaní podal zo seba maximum. Zas na druhej strane konkrétne to, že na sebe pracuje, to, koľko času venuje svojej príprave, to je veľmi dôležitý moment, ktorý by mal získavať už počas štúdia a už vlastne pri samotnom rozhodnutí, že sa chce stať učiteľom, že sa chce venovať deťom. Pokiaľ sa tento moment vynechá a spoľahneme sa len na tú vonkajšiu motiváciu, tá vonkajšia motivácia nám totiž prevážila práve pri prijatí súčasného systému kreditového vzdelávania. A budem to neustále opakovať, pretože som to počul na vlastné uši. Nie je správne, ak si myslíme, že stačí len učiteľom dať peniaze, ak ich chceme donútiť k tomu, aby sa vzdelávali. Učitelia aj v minulosti sa vzdelávali. Ide vždy o tú ponuku konkrétneho vzdelávania, ktoré sa poskytuje práve týmto učiteľom.
A tu som skeptický o to viac, že som absolvoval množstvo konferencií, odborných workshopov a všetkého, čo s tým súvisí, v minulosti. A keď to porovnám so súčasnosťou, pretože som nestratil kontakt s ľuďmi zo svojej profesie, musím vám tu nazdieľať svoj mimoriadne smutný pohľad, že stále sa stretávajú tí istí a stále vidím tie isté tváre. My tu máme problém, že chýbajú ľudia. Chýba tu jednoducho to, že sa nám rozširuje okruh ľudí, ktorí chcú na sebe pracovať. Pretože vytlačil nám práve tento náhradný mechanizmus toho, že sa stalo to, čo som hovoril, spomínal aj pán kolega predo mnou, že akýkoľvek druh vzdelávania sa stal náhradou na to, aby si učiteľ mohol prilepšiť k platu a mohol zabezpečiť slušnú životnú úroveň. Toto sme jednoducho dopustili v minulosti. Ťažko sa to bude teraz naprávať. A mimoriadne citlivo každý z nich vníma akúkoľvek zmenu, ktorou sa snaží zmena zákona čosi zmeniť.
Čiže čo sa s tým vlastne dá urobiť alebo čo sa s tým malo urobiť? No v prvom rade musíme nastaviť ten rámec, ako motivovať učiteľov a zároveň nastaviť aj mechanizmus a dať nástroje manažmentu školy, aby vedela ohodnotiť učiteľov, ktorí pracujú viac. Nedá sa to zľahčovať, pretože vždy ide o tie konkrétne deti, ktoré v tých školách máme. Tá dôvera je základom. Dôverovať riaditeľom, že budú viesť svojich učiteľov k tomu, aby neustále na sebe pracovali, vzdelávať ich v tom. Úprimne si povedzme, aká je úroveň práve tých líderských schopností jednotlivých riaditeľov, ak v súčasnosti nie je bohvieako lichotivá ich úroveň právna, stačí len spomenúť niekoľko pracovnoprávnych sporov, o ktorých len ja viem, a nie je to nič lichotivé. To sú, skrátka, veci, ktoré musia byť riešené a, žiaľ, tento návrh zákona to nerieši.
Preto všetky aktivity, ktoré boli pri prijímaní tohto zákona a vidíme to práve nielen tou petíciou, ale aj inými aktivitami ostatných ľudí, ktorí sú aktívni vlastne v tejto oblasti, všetky tieto aktivity nemôžeme odbiť len tým, že to je len určitá skupina, že to je tá menšina, ktorá nikdy nebude spokojná. Alebo sa uchlácholíme tým, že nikdy to nedocielime, že všetci budú spokojní a vždy sú tam protichodné záujmy.
Podstatné je niečo iné a je to úplne jednoduché. Ak nezačneme ľuďom, ktorí sa ozývajú a sú aj kritickí, dôverovať v tom, že to nerobia pre niečo, čo si len my namýšľame, že za tým hľadáme túžbu po zviditeľnení alebo, nedajbože, snahu o nejaké zasahovanie do smerovania spoločnosti, ale ak im dôverujeme a sme natoľko úprimní aj k sebe, že aj nám ide o to, aby sme slovenské školstvo zlepšili, tak jednoducho urobme všetko pre to, aby tento návrh zákona zajtra pri hlasovaní nebol schválený.
Možno vytvoríme precedens, že práve teraz je tá veľká šanca ukázať aktívnej verejnosti, nie tým, ktorí sú ticho, ale tým, ktorí sú aktívni a hodiny a dni a týždne poctivo pripomienkovali, zvažovali a rozoberali každý jeden bod v opatreniach, ktoré tam boli v tomto návrhu zákona, ak im, skrátka, skúsime dôverovať, že to robia z najhlbších pohnútok práve preto, že chcú, aby to školstvo slúžilo tým deťom, tak to urobme. Vyšlime jasný signál, že jednoducho chceme tým učiteľom dôverovať.
Pretože ak sa im naučíme dôverovať, tak môžeme niečo s tým školstvom zmeniť. Inak tá horkosť, ktorá už je teraz dosť vysoká, bude ešte väčšia. A bude to spôsobovať v budúcnosti to, že akákoľvek snaha o výrazné zmeny, reformy, rozvoj, nazvime si to, ako chceme, ktorým chceme zmeniť školstvo ako také, ba čo školstvo, celý prístup k vzdelávaniu pre deti, ale aj dospelých, ak toto nedokážeme, povzniesť sa nad jednoducho tú politiku a ten pohľad, že takto sa to robilo doteraz, tak sa to musí robiť aj naďalej, tak sa nepohneme nikam.
Môj osobný pohľad je ten, a môžete mi ho vytýkať, koľko chcete, že ja som si prešiel jednotlivými procesmi, odučil som si to v tom regionálnom školstve, poznám ľudí, ktorí obetujú svoj voľný čas pre tie deti, robia nadprácu, pretože to neberú ako prácu, berú to ako to poslanie. A pokiaľ budeme prichádzať s takými návrhmi zákonov, ktorými im dáme jasne najavo, že jednoducho ich hlas nás nezaujíma, tak sa nečudujme, že budeme mať pekne napísané paragrafy, budú nám pribúdať opatrenia, budeme precizovať jednotlivé kritériá, budeme písať koncepcie, projekty - nezmení sa nič. Kľúčoví sú tí ľudia. A tí ľudia si od nás zaslúžia dôveru, tak s tým už konečne začnime.
Ďakujem.

S faktickými poznámkami traja poslanci. Končím možnosť nahlásiť sa.
Pán poslanec Petrák, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Ja asi začnem tam, kde ste skončili vy, pán kolega. Áno, učitelia si zaslúžia dôveru, lebo učitelia sú kľúčový prvok slovenského školstva a každého školstva. Ako žiadne materiálno-technické vybavenie budovy a celé, ostatná infraštruktúra nenahradí nikdy učiteľa a toho sme si plne vedomí.
Viete, základný problém je v tom, že v mnohom si odporujete vo svojom vystúpení a poviem, poviem príklady.
Treba dať dôveru učiteľovi. Podľa mňa nikto mu ju neberie.
Treba dať dôveru riaditeľovi, ale na druhej strane keď čítam pripomienky iniciatívy, tak hovoria, že sú za väčší proces demokratizácie školy a obmedzenie práva riaditeľa. To znamená, ako toto je v priamom rozpore s tými požiadavkami ľudí, ktorí tieto veci dnes pripomienkujú.
Keď hovoríte o tom, že slovenská právna úprava, v zásade akákoľvek, je príliš podrobná. Ja s vami plne súhlasím, že by sme mohli ísť aj inou cestou, kde by sme hovorili o rámcoch toho, akým spôsobom má byť nastavený systém, a dávali väčšiu voľnosť. Ale dajte si ruku na srdce, kto prichádza po každej čiastkovej zmeny alebo podnete z terénu s novelou zákona a jednovetovou, dvojvetovou, jednoodsekovou? Keď som si pozeral, koľko návrhov ste dávali ako poslanci opozície, tak nie je výnimkou, že jednotlivý poslanec opozície má vyše sto poslaneckých návrhov zákonov. A kto týmto spôsobom vnáša do tohto právneho poriadku svojím spôsobom chaos a väčšiu detailizáciu?
Veď o tomto to je. O tomto to je a tu si treba dať ruku na srdce a povedať, že aj my budeme konať inak.

Pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, pán poslanec, za tvoj príspevok. Ja sa stotožňujem s tvojimi pripomienkami, tak ako sa stotožňujem aj s pripomienkami predchádzajúceho rečníka Braňa Gröhlinga z nášho poslaneckého klubu.
Ja sama som veľmi znechutená prístupom ministerky Lubyovej a koaličných poslancov, ktorí nasilu pretláčajú takýto nekvalitný zákon. Ja bývam kritická k učiteľom, ktorí nechcú na sebe pracovať, ktorí sa nechcú učiť novým prístupom, ignorujú moderné trendy vo výučbe, ignorujú vzdelávacie potreby detí, aj takých učiteľov v systéme máme. A ja otvorene vždy takúto, takýto prístup učiteľov kritizujem a bola by som prvá, ktorá by podporila takýto návrh zákona o pedagogických zamestnancoch, ktorí by práve týchto učiteľov motivoval k skvalitneniu ich práce.
To však tento návrh vôbec neponúka. Tento návrh nie je zárukou, že učitelia dostanú nielen peniaze za svoju aktivitu, ale aj potrebný servis v školách, potrebnú pomoc zameranú na uľahčenie čoraz ťažšej práce so zvyšujúcim sa počtom detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami napríklad, že dostanú skutočne to, čo potrebujú. Ale naopak, oni upozorňujú na to, že ešte tento návrh zákona zhorší ich situáciu.
Citujem z ich otvoreného listu, ktorý sme dostali: "Každý rok výrazne narastá nedostatok učiteľov. Pomôžte, prosím, zastaviť proces odchodu tých najlepších. Pokúste sa presadiť dôkladnú prípravu komplexného a moderného zákona v úzkej spolupráci s pedagógmi. Žiadame vás, aby bol tento zákon vrátený vláde."
To je pre mňa dostatočné na to, aby som tento návrh nepodporila. Viac nemám ani k tomu čo dodať.