45. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcem reagovať na rozpravu pána poslanca Petráka. Hovoril o nepripravenosti procesu, že sme kritizovali nepripravenosť procesu zavedenia povinnej školskej dochádzky do materských škôl, a dôvodil, že veď diskutujeme tu už o tomto probléme alebo o tomto zámere roky.
Nuž chcem upozorniť, že diskusia v žiadnom prípade nie je stratégia. Stratégiu na skvalitnenie vzdelávania v materských školách, teda v predprimárnom vzdelávaní, ministerstvo stále nemá a jediné, čo urobilo, je, že zabránilo diskusii, pretože nedalo tento návrh riadne do MPK.
Po druhé. Chcela by som povedať a reagovať na to, že pán poslanec hovoril osobne o mojich návrhoch na garantovanú škôlku alebo garanciu predprimárneho vzdelávania a že teda veď ja som to chcela zaviesť do nepripraveného prostredia rovnako.
Nuž, viete, rodič síce má právo zabezpečiť dieťaťu vzdelávanie a má povinnosť zabezpečiť vzdelávanie, ako ste povedali, pán poslanec, ale štát má rodičovi zabezpečiť takú možnosť. Ja stále hovorím, že tie možnosti tu nie sú. A dostupnosť predprimárneho vzdelávania od troch rokov som nikdy nenavrhovala na úrovni iba materských škôl, ako to robíte vy, ale podporujem aj alternatívne možnosti alternatívnych poskytovateľov tohto vzdelávania. A bola to vaša koalícia, ktorá potopila návrhy na podporu detských skupín, lesných škôlok alebo komunitných centier.
A tretia poznámka, že rómske deti nevedia komunikovať vo vyučovacom jazyku, ste spomínali. Nuž áno, ale ja som sa oprela o zistenia inšpekcie, keď som povedala, že mnohé sa to nenaučia ani v škôlke a ani v škole. Prečo ste nepodporili návrh na vytvorenie univerzálneho prístupu k výučbe slovenčiny ako cudzieho jazyka všade tam, kde sú v š... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán predseda, prosím vás, nemôžete hovoriť také vety, že by sme mali prestať politikárčiť alebo že chcete konštruktívnu diskusiu, pretože veľmi dobre viete, že na výbore som zaraďoval bod, aby sme o tomto návrhu diskutovali, vy všetci koaliční poslanci tento bod ste neschválili, preto na výbore nebol zaradený bod na diskusiu o tomto návrhu zákona. Takže nemôžete sa teraz tu postaviť a povedať, že budeme mať nejakú konštruktívnu diskusiu, pretože vy ju reálne nechcete.
A keď hovoríte, že teraz sa stretnete so všetkými ostatnými organizáciami, to je iba také mlženie, že budete diskutovať, pretože vy nemáte nejakú povinnosť vyhodnocovať jednotlivé pripomienky týchto organizácií, tak ako je to v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Vy ich nemusíte zapracovať, vy si ich iba vypočujete, urobíte si nejakým spôsobom čiarku, že ste diskutovali, a to je úplne všetko.
Ale ja som očakával, že v rámci toho vystúpenia že pomenujete, ako sa bude napríklad meniť rezortný informačný systém, lebo ten musíte meniť v rámci povinnej školskej dochádzky, budete ho musieť evidovať. Ja som predpokladal, že poviete, že čo sa udeje vlastne od 1. 9. 2020 v rámci nultého ročníka. Tam máte nejakých učiteľov, bude výpadok nejakých žiakov pre tú školu, máte tam nejakých vychovávateľov. Ja som očakával, že budete rozprávať o odklade, kto ho bude posudzovať a hlavne na základe čoho sa bude ten odklad posudzovať. Povedzme si ďalšie faktory, tam aj budete musieť upravovať, že v prvom stupni na základnej školy rozhoduje obec, nerozhoduje riaditeľ. Obec, to je zastupiteľstvo. Čo sa týka tejto novely, tak tam máte uvedené, že v materskej škôlke rozhoduje riaditeľ. Takže posúvate zasa kompetencie úplne iným spôsobom.
Čo sa týka prerozdeľovania, pán predseda, vy veľmi dobre viete, že kedy je záujem žiakov, kedy sa eviduje a kedy sa prerozdeľujú peniaze v rámci obcí. A toto sú všetko problémy, ktoré budete musieť riešiť v druhom čítaní a z toho vznikne nový zákon.

Pán poslanec Petrák. Áno, máte pravdu, že treba zasiahnuť a pripraviť nejaké podmienky pre vzdelávanie, pre primárne vzdelávanie pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. To je pravda. Štát však nesmie absolútne zasahovať do rodiny, ktorá je funkčná. Tá, ktorá je nefunkčná, tam má štát povinnosť zasiahnuť a, áno, aj takýmto nástrojom predprimárneho vzdelávania, povinného predprimárneho vzdelávania.
My sme v hnutí OĽANO opakovane navrhovali zákon, aby deti zo sociálne znevýhodneného prostredia mali povinnú škôlku od troch rokov. Odborníci totiž vravia, že zaostávanie detí z takýchto skupín z takéhoto prostredia málo podnetného a či už je to jazykové, kultúrne bariéry alebo bytové, alebo chudoba, tak neodstráni ten jediný rok prípravy, že je potreba viacej, dlhšia, dlhšia takáto príprava. Takže určite áno, veď s tým každý súhlasí, ale sa pýtame, že prečo sa takto pani ministerka školstva vyhla serióznemu medzirezortnému pripomienkovaciemu konaniu, keď sami hovoríte, že tu existuje diskusia desať rokov.
A zároveň sa pýtam, že ste desať rokov vládli. Však vy sa na nič, vy ste nič nepripravili pre to, aby sme naozaj mohli hovoriť aj o povinnej škôlke pre deti, ktoré to veľmi, veľmi, veľmi potrebujú. Takže v rukách ste to mali celé tie roky, tak sa čudujem, prečo sa teraz pýtate, že čo, čo kritizujeme, čo kritizujú odborníci, čo kritizujú mimovládky, ale zvlášť čo kritizujú rodičia.
Ešte raz chcem povedať, štát sa nesmie, á, zasahovať do rodiny, ktorá je funkčná, ale tam, kde je rodina nefunkčná, má povinnosť zasiahnuť rôznymi nástrojmi, medzi ktoré považujem aj predprimárne vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného alebo sociálne málo podnetného prostredia. Školský zákon takúto definíciu pozná.

Ďakujem. Pán kolega, pán Petrák, nato, aby tá filozofia vlastne tohto zákona, s ktorou ste prišli, to znamená, aby každé dieťa od päť rokov malo dobrú predškolskú prípravu, by museli byť splnené tri veci: tá prvá sú kapacity, tá druhá sú dobre pripravené pedagogičky a dobre pripravení pedagógovia na, v tých materských školách, tá tretia sú dobre pripravené pedagogičky a dobrí pedagógovia na základných školách. A až keď tieto tri veci budeme mať a budeme vedieť, že každé jedno dieťa od päť rokov dostáva vzdelanie, ktoré podporuje jeho vnútornú motiváciu sa učiť, a toto vzdelanie sa potom podporí vo veku šesť rokov na základnej škole, až potom budeme napĺňať tie ciele, ktoré ste si dali. Lenže ani jednu z tých troch vecí zatiaľ nemáme.
Drasticky zlyhávame, čo sa týka prípravy pedagógov na základné školy, zlyhávame, čo sa týka prípravy pedagógov aj na materské školy. A tam, kde ste vyhovorili o patológiách, nehnevajte sa, pre brvno v oku hľadáte triesku a nevidíte ju, pretože kde reálne máme patológie, je sieť škôl a škôlok. Tam nemáme riadne pripravené prostredie na to, aby deti dostávali také vzdelávanie, ktoré je hodné 21. storočia, a na základných školách už tobôž.
A tie výsledky testov, o ktorých ste hovorili, dopadajú práve tak zle a zhoršujú sa na druhom stupni základných škôl, lebo také veci, ako schopnosť učiť sa, kritické myslenie, posilnenie vnútornej motivácie reálne sa učiť o svete okolo seba, nám zakrnievajú na základných školách práve v tej sieti, ktorú dnes máme.
Preto by som bol rád, keby sme nehľadali maličké patológie tam, kde sa ľudia snažia, ale najprv odstraňovali tie veľké v systéme, ktorý je plne pod kontrolou a v zodpovednosti štátu.

Ďakujem pekne za slovo aj za príspevky vo faktických poznámkach. No, nebudem môcť asi všetko podrobne rozobrať, takže aspoň na niečo zareagujem.
Dlhá diskusia, a nič sme nepripravili. No, my sme tú diskusiu začali, pripravili sme kapacity, pripravili sme finančné prostriedky a v čase, keď chceme spustiť zákon, budú pripravené kapacity. Čiže odmietam, odmietam túto časť kritiky.
Odklady a akým spôsobom sa zaoberať s deťmi. No, znovu musím povedať, že opätovne sme riešili na výbore CPP-éčky, ktoré posudzujú špeciálnovýchovno-vzdelávacie potreby detí, sú rôznej kvality. Sú dobré, sú priemerné a sú hlboko podpriemerné, ktoré na základe neviem akých kritérií vydávajú takmer každému dieťaťu, ktoré o to požiada, rozhodnutie, na základe ktorého potrebuje špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. A budem úplne otvorený a myslím si, že sa to stáva aj súčasťou nekalého, nekalého biznisu v niektorých prípadoch.
Viete, že sme zastabilizovali sieť, teda zablokovali jej ďalší nárast, a viete, že sa budujú štandardy, ktoré budú povinné pre všetky CPP-éčky a bude jednotné rozhodovanie, na základe ktorého môžme ísť ďalej. Objektívne, transparentne a tam, kde je potrebná rediagnostika, aj s rediagnostikou.
Čiže toto je ďalší, ďalší krok, ktorý, ktorý zapadá do tej mozaiky, že celý tento postup nie je nejaký živelný, náhodný, ale že ideme krok po kroku, aby sme ten systém sfunkčnili, aby sme zabránili jeho tunelovaniu a zneužívaniu.
Lebo ak poviem, že v Rakúsku je 5 % detí so špeciálnovýchovno-vzdelávacími potrebami, v Českej republike 8 a na Slovensku cez 12, nemyslím si, že by sme boli mentálne zaostalejší ako v susedných krajinách. Skôr to hovorí o zneužívaní.

Vážený pán predseda, vážená pani predkladateľka, vážený pán spravodajca, ctené panie poslankyne, vážení poslanci, milí hostia, táto diskusia, ktorá tu práve prebieha, mňa osobne zarmucuje hlavne z tohto dôvodu, že určité veci by sme vôbec si tu nemuseli navzájom hovoriť, keby sa dodržal postup, ako by sa pri takejto vážnej systémovej zmene, akou je zavedenie povinného predprimárneho vzdelávania, urobilo tak, ako sa má, to znamená vládnym návrhom zákona. Vládnym návrhom zákona, ktorý prejde riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, tak ako to vždy doteraz bývalo dobrým zvykom. Veď predsa tento spôsob, ktorý tu fungoval roky, nebol zavedený len tak pre nič za nič. Svedčí o tom, aby sa naozaj vždy mohli vyjadriť všetci kompetentní, aby mohli dávať svoje pripomienky, buď zásadné, alebo aj tie menej zásadné, a aby práve vláda, ktorá, teda práve ministerstvo školstva, ktoré je zodpovedné za túto úlohu, ich vyhodnotilo, komunikovalo s nimi a spoločne po riadnej hĺbkovej diskusii prišla potom s takým návrhom, kedy by vychytal množstvo vecí, ktoré tu už boli spomínané a možnože ešte aj budú spomenuté.
Navyše pokiaľ toto bola domáca úloha pre pani ministerku Martinu Lubyovú, tak si ju mala splniť a mala sem prísť ona. Preto vám osobne ako predkladateľom sa osobne čudujem, že robíte to miesto nej, pretože teraz musíte počúvať kritiku ku konkrétnym jednotlivým veciam, ktoré sa možno budú častokrát aj opakovať a pokúsim sa ich trošku aj zhrnúť, aby sme boli na čistom, že o čo tu vlastne ide.
Jednou z prvých vážnych chýb je, čo sa chystáme urobiť ako svetový unikát, že ideme, dá sa povedať, spojiť povinné predškolské, čiže to predprimárne vzdelávanie, aj s povinnou školskou dochádzkou. Ako som už viackrát uviedol, vytýkajú to odborníci, z ktorých spomeniem len napríklad pána profesora Púpalu, ktorý sám osebe aj na svojom blogu na postoji nebol a priori až proti takémuto druhu riešenia ako povinného predškolského vzdelávania, ale o tom postupe a spôsobu opatrení, ktorými ste nimi zaviedli alebo chcete zaviesť.
A ja by som tú myšlienku ešte rozviedol viac, aj vychádzajúc z idey Učiaceho sa Slovenska, kde sa práve definoval prechod od povinnej školskej dochádzky k povinnému vzdelávaniu a snažil sa byť trošku taký obrazný, tak je to presne o zmene, kvalitatívnej zmene riešenia nôh, to znamená dochádzky, k samotnému vzdelávaniu, čiže k tomu, čo chceme dosiahnuť.
Pretože uvedomme si jednu vec, všetci hovoríme o tom, že nám ide o tie deti, aby boli čo najlepšie pripravené, keď začnú chodiť do školy, bez ohľadu na región, bez ohľadu na komunitu, jazykové vybavenie, socioekonomické postavenie a všetko ostatné.
Ale kľúčové je si uvedomiť, že nie je cieľom zaviesť si nejakú povinnosť, tá má byť nástrojom, ktorou chceme čosi docieliť. A ako nástroj, tých nástrojov môžeme mať množstvo, musíme zvažovať a správne posudzovať, aký ten konkrétny nástroj použijeme. Ak si vyberieme túto konkrétnu cestu, že chceme to urobiť celoplošne, čo je ďalšia moja výhrada, tak my dnes jednoducho nevieme, či tým skutočne niečo poriešime. Argumentujeme slabými výsledkami rôznych testovaní a tak ďalej a tak ďalej. Počúvame to už predsa veľmi dlho. A vieme dobre, kde nás tlačí topánka. A vieme, že tak málo sa venuje príprave aj pedagógov na tú veľkú zmenu, ktorá sa udiala, ktorá okolo nás prechádza, ale my si ju ani nevšímame. Ten spôsob, čím žijú rodiny s deťmi, sa výrazne za posledných, desaťročia zmenil. A školstvo na to nestíha dostatočne rýchlo reagovať.
Preto sa musíme sústrediť presne opačne. Nie na nohy, ale hlavu. To znamená prichádzať s opatreniami, ktoré pôjdu nie do kvantity, bolo tu spomenutých množstvo čísiel, ale do kvality tej prípravy konkrétneho dieťaťa na to, aby zvládalo meniaci sa svet. A to sa dá iba tým, že sa zapoja rôzne faktory, ktoré to priamo ovplyvňujú.
Už som spomínal, tá konkrétna príprava pedagógov, či materských, ale aj základných škôl, najmä pri práci s deťmi, ktoré nemali to šťastie a narodili sa v oblasti, v komunite, v osade, skrátka, v prostredí, kde prakticky nemajú žiadnu šancu.
Bol som pri začiatkoch projektu Teach for Slovakia, ktorý je tu už pár rokov, a upozorňuje na tento problém, získal preňho aj mediálnu pozornosť, aj pozornosť verejnosti. A práve v tomto projekte sa vygenerovala celá kohorta, ako oni seba nazývajú, ľudí, ktorí sa tejto problematike venujú veľmi hlboko. Vytvárajú metodiky, menia postupy, píšu odborné publikácie, pracujú s pedagógmi, ale je to stále málo, pretože my potrebujeme tieto veci podchytiť inštitucionálne.
Myslím si, že toto všetko by sme tu nemuseli dnes riešiť, keby ministerstvo ešte pred tým, než sa teraz v podstate predposledný rok tohto volebného obdobia snaží dať takúto vážnu systémovú zmenu, viac komunikovalo a riešilo práve ten prechod od nôh k hlave, práve ten spôsob, akým pripravovať odborníkov, ktorí fungujú v celých tímoch, aby sa venovali deťom, ktorých vzdelávacie potreby nie sú naplnené. Nesnažme sa hľadať jednoduché riešenia, ony nie sú. Tieto riešenia totiž vždy budú komplexnejšie.
Musím sa vám osobne priznať, že ako keby som zažíval trochu déja vu, že už som to raz niečo podobné zažil. Tiež tesne pred skončením funkčného obdobia roku 2008 prišla veľká reforma, ktorou sa menil celý pohľad na školstvo, a mali sme mať systém, ktorý by zodpovedal tým európskym štandardom, o ktorých sa tu často hovorí. Ale pozrime sa na výsledky. Akonáhle sa niečo šije horúcou ihlou a robí sa len, aby sa to stihlo, pretože je prirodzené, že každý chce, ak sa nejakej veci venuje, zanechať za sebou určitú čiaru, určité dielo, čosi, čo, na čo môže byť aj hrdý, že vykonal, tak sa stalo to, že sa spustili nepripravené veci a nepripravené opatrenia, ktoré sa potom stále vylaďovali.
Prestaňme používať, prosím vás, takýto výraz, že budeme to riešiť potom v procese, budeme aplikovať tú prax, pretože potom nerobíme systémové zmeny. Robíme čiastkové zmeny v systéme, ktorých dopady dnes nevieme.
Navyše celoplošné opatrenie, ktoré sa tu chystáme zaviesť, nám spôsobí množstvo problémov aj tým, že, áno, počúvam už dlhšiu dobu, že kapacity sa riešia, a to počúvam nielen ja, že sa postupne v niektorých častiach veci zlepšujú a zas na iných aj zhoršujú.
Potrebujeme seriózne odpovede na množstvo otázok. A práve množstvo organizácií reaguje teraz buď otvorenými listami, buď posiela výzvy, niektorí najmä rodičia, ktorí sa považujú za dostatočne kompetentných, aby dokázali svoje dieťa pripraviť na školskú dochádzku, spisujú petíciu a všetko dokopy nám to vytvára neutešený obraz. Lebo čo sa vlastne deje? Ako sledujete aj tú diskusiu, ktorá nielen na sociálnych sieťach, ale prebieha aj medoid, mailovou formou, v médiách, aj pri osobných rozhovoroch s mnohými, my sme svojím spôsobom dosiahli ďalšie rozdelenie odbornej verejnosti, tých rodičov, jednotlivých učiteľov - a toto nie je dobré, ak naozaj nám ide o tie deti.
Konkrétne veci, keďže sme v prvom čítaní, by sme mohli často opakovať a niektoré teda spomeniem, pretože - ako som povedal - tiež som vnímal spôsob, akým prebieha celá táto diskusia. Ale nedá mi, musím to tu spomenúť, moju veľmi vážnu výhradu voči práve spôsobu komunikácie, ktoré zvolilo teraz nedávno ministerstvo školstva na svojej facebookovej stránke. Anketa, či ste za alebo proti, bez vysvetlenia takým zjednodušujúcim spôsobom, to tiež neprispieva k tomu, aby sme hľadali riešenia, aby sme sa spájali pri tom, keď chceme navrhnúť také opatrenia, ktorými konkrétnym deťom pomôžeme v tom, kde je ten vážny problém, že jednoducho sú v prostredí, ktoré im nedáva, nedáva dostatok podnetov.
Mnohí, to pôjdem aj do vlastných radov, z mojich kolegov si častokrát nevie predstaviť, aké to je vyrastať v osade, akým spôsobom potom reagujeme, a keďže nepozná, nemá tú skúsenosť, neprejdú tréningom, nemajú dostatok informácií, neprejdú školeniami, tak samozrejme, že často upadnú do určitej formy zjednodušenia, že tak s nimi sa inak asi nedá. Pokiaľ niekto dospeje k takému presvedčeniu alebo k takémuto názoru, je to veľmi zlé. Akonáhle sa takýto názor začína dostávať hlbšie do podvedomia aj celej spoločnosti, že tu, skrátka, v tichosti nám vyrastá generácia, ktorá, kľudne môžeme nazvať, že bude stratenou, ak sa okamžite nezačne niečo robiť, tak je to veľmi zlé. A preto ja osobne som zástancom, aby sme boli adresní a nie celoplošní, aby sme išli práve cestou aj tých komunitných centier, dokonca máme pripravený a pracujeme na koncepte centier včasnej intervencie, ktoré budú prepájať jednotlivé nástroje, budú kooperáciou rôznych druhov odborníkov, ktorí na tieto veci môžu reagovať. Ale to jednoducho nepôjde. Ak budeme veci si zjednodušovať a budeme sa snažiť si len čosi presadiť preto, aby sa to spustilo a aby sa už konečne niečo urobilo.
Ono totiž sa už veci dejú. Teach for Slovakia bola hneď príkladom. Tých aktivít je podstatne viac. Možno menej sa o nich hovorí, treba o nich hovoriť viac. Možno nemajú takú pozornosť tú mediálnu, nezapĺňa to stránky novín, ale máme množstvo aj pozitívnych prípadov, kedy sa to darí. Ale je a ostane to stále o tých ľuďoch. Ani sebalepšie nastavený mechanizmus, ani najprecíznejšie právne ustanovenie nám neodstráni to, ak nedosiahneme zmenu v ľuďoch, že jednoducho sa tieto veci dajú riešiť, že existuje šanca.
Poučme sa aj z ostatných krajín. Pretože, iste, niekde toto opatrenie zaviedli, najbližšie alebo v najbližšej dobe to bolo vlastne v Čechách a už tam máme množstvo negatívnych ohlasov, že z celej tejto povinnosti sa nám to celé, alebo im sa to konkrétne zvrháva do neustáleho boja o to, ako tie deti dostať do tej školy, byrokracia okolo evidovania, vymeškávania, opatrenia, ktoré ukážu, že jednoducho tie deti prepadnú a už to je podľa mňa dosť vážna, je problém, ktorý, dúfam, že sa podarí vyriešiť v druhom čítaní, pretože aby ich dieťa, ešte ani nevstúpi do školy, tej základnej školy, už aby začalo cítiť ten prvý neúspech práve takouto formou, že jednoducho neprejde predškolským povinným vzdelávaním, to je veľmi zlý štart. Uvedomme si, že častokrát je veľmi dôležité, ako sa začne. Veď to poznáte aj sami podľa seba. V svojich rodinách, v komunitách, kde žijete. Ten štart je mimoriadne dôležitý.
Jednou z vecí, ktoré som tiež počul v diskusiách, bola taká výtka, veď musíme riešiť aj tých rodičov, ktorí si z odkladu urobili nástroje pre to - a vlastne ani presne nevieme prečo, pretože je to na vôli toho rodiča. Ja sa ale potom stále pýtam, zistime si dáta. Argumentujme na základe údajov, konkrétnych údajov, zisťujme príčiny, čím to je.
Ďalšou dôležitou vecou, ktorá sa veľmi málo hovorí, ale v minulosti to aj v médiách zaznelo, je tá dostupnosť pre tieto deti. Je, skrátka, lepšie pre nich, aby jednoducho boli pripravované v blízkosti so svojou komunitou. Pretože ak majú kamsi cestovať a my im nevieme zabezpečiť, nevieme im zabezpečiť bezpečnú cestu do školy, veď si to pamätáme, ten tragický prípad, ktorý sa v minulosti stal, tak nám to stále odkrýva ďalšie a ďalšie problémy toho, že cestou je ísť k tej komunite a pôsobiť na celú komunitu ako celok. A tie pravé príklady osvedčenej praxe, ktoré sa uplatnili, ukazujú, že práve práca s komunitami, práve vtedy, keď si robia svoju poctivú prácu všetci zainteresovaní v prepojení nie jedného rezortu, ale viacerých rezortov, že, skrátka, ten štát ak plní v danom mieste svoju úlohu tak, ako má, ako je jeho povinnosťou, tak sa dostavujú výsledky. Ale pokiaľ sa tak nedeje, tak, prosím vás, nemeňte systém, meňte nastavenia, ktoré jednoducho tou kontrolou, dá sa povedať až možno expresívnejšie, vedú ľudí k tomu, že kašlú na to.
Preto si myslím, že je lepším riešením, podstatne poctivejším, pekne tento návrh vrátiť pani ministerke, nech otvorí riadne medzirezortné pripomienkové konanie. Veď napokon veľa vecí sa už urobilo. Veľa stanovísk bolo napísaných, odoslaných, ale treba tomu dať tú štábnu kultúru jednoducho, aby to išlo tak, ako sa patrí. Pretože potom sa nečudujme ohlasom, že ľudia sa budú vážne pýtať, načo potom máme ministerstvo školstva? K čomu nám je tá pekná vysoká budova na Stromovej, keď poslaneckým návrhom sa ide zavádzať takáto významná systémová zmena? Zmena, ktorá ovplyvní životy desaťtisícov, stotisícov.
Poučme sa zo zahraničia, poučme sa z jednotlivých príkladov, ktoré sú. V krátkosti vám spomeniem. Napríklad v Nórsku majú okresy, kde je vysoký podiel detí, ktoré sú iné, ktoré sú prisťahovalcov alebo iného etnika, kde je ponúkaných 20 hodín starostlivosti zadarmo týždenne, je to tzv. základný čas poskytnutej pomoci zadarmo. Ďalší prípad alebo ďalší príklad individuálneho prístupu, za ktorý sa prihováram a budem sa stále prihovárať, aplikuje sa v Španielsku, Luxembursku, na Malte, v Rakúsku, v rámci Spojeného kráľovstva v Škótsku. Ďalší individuálny prístup k jazykovým potrebám detí, či už sú to deti etnických menším alebo migrantov, je napríklad v Nemecku a Lotyšsku. Osobitný prístup majú aj napríklad v Španielsku, či týka sa detí z iného rodinného a sociálneho prostredia. Môžeme sa ďalej inšpirovať aj v krajinách, ktoré majú práve, alebo je tou cieľovou skupinou najmä rómska populácia, aby sme ich motivovali k zvýšeniu zaškolenosti a účasti predškolských zariadení. Tak sa to robí aj v Chorvátsku, Slovinsku.
Ale bolo to tu už spomínané. Bez dostatočného množstva odborníkov a tým, že dôjde k väčšej, väčšiemu vzdelávaniu učiteľov, ktorí ovládajú rómsky jazyk a budú vedieť komunikovať úplne v tých začiatkoch s tými menšími deťmi, to je tiež jeden z nástrojov, ktorý sa musí riešiť.
Takže si to zhrňme. Spoločnosť, jednotlivé organizácie teraz zastávajú rôzne postoje, pribúdajú nám tu rôzne stanoviská, ministerstvo si dalo facebookovú anketu, my to tu teraz máme na stole - ale čo tie deti? V konečnom dôsledku vždy musí prísť rozhodnutie a vždy sa musí urobiť, je veľmi podstatné, že čo sa urobí a ako sa urobí. Opakujem ešte raz, to, že si zavedieme niečo do zákona, to predškolské primárne vzdelávanie, toto nesmie byť cieľ. Nástroj, ktorý sa nastaví spolu s ostatnými vecami, spomeňme si, ako dopadlo abo ako dopadajú rôzne opatrenia, ktoré sa týkajú napríklad stravovania zadarmo a podobne.
Preto vyzývam k zodpovednosti a k poctivosti. Žiadam vás, predkladatelia, kolegovia, vráťte tento návrh pani ministerke, nech sa to urobí, ako má, a nech sa to urobí poriadne. Prínos z toho budú mať všetci. A hlavne tie deti, na tie myslime.
A chcem veriť tomu, že mi veríte, že v tomto som úprimný. Ja sa snažím túto svoju prácu tu v parlamente, odkedy som v politike, robiť nie na základe naháňania nejakých politických bodov, ale hlavne preto, že od roku 2010, kedy som bol spoluzakladateľom Slovenskej komory učiteľov a začal chodiť s kožou na trh, mi záleží na tom, aby sme reálne niečo zmenili. Takže moje skúsenosti ma nútia vás ešte raz požiadať o to, aby, ak robíme tak dôležité zmeny, aby sme sa ich už konečne naučili robiť poriadne, aby sme boli k sebe poctiví a aby to nebolo len o tom, že konkrétne riešenia pretavíme len do paragrafu. Pokiaľ k nemu nemáme vypracovaný plán, dostatočne prepracovaný, podchytený a najmä pokiaľ k nemu nemáme ľudí. Bez ľudí totiž žiadne zmeny nedosiahneme.
Ďakujem.

Tri faktické pripomienky na vystúpenie pána poslanca.
Pán poslanec Petrák.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, iba na dve veci zareagujem.
Prvá je: odklad = prepadnutie. Alebo inak. V prípade, že dieťa požiada o odklad a bude dva, tri, štyri roky chodiť do materskej školy na základe vôle rodiča a nezrelosti na povinnú školskú dochádzku, tak je to úplne normálny stav. V prípade, že dieťa bude chodiť do povinnej predškolskej dochádzky a nebude zrelé rovnako ako v tom prvom prípade, ktorý som pomenoval, tak už to považujte za zlý štart do života a za prepadnutie a za niečo, čo mu spôsobí doživotnú traumu.
Veď my nejdeme nikomu spôsobovať doživotnú traumu, my chceme pripraviť každé dieťa tak, aby v tom ďalšom výchovno-vzdelávacom procese nemalo žiadne problémy.
Druhá poznámka, ktorá sa týka bezpečnej cesty do školy. Ak hovoríte o bezpečnej ceste do školy, tak predovšetkým hovoríte pravdepodobne o prípadoch, ktoré sa nachádzajú na východe Slovenska, kde deti chodia po krajniciach 1,5, 2, 3 km pešo do školy, lebo nemajú na to, aby vyžívali bezplatný autobus. Ale na druhej strane keď tento problém pomenovávate, tak chcem vám povedať, že nie je riešením postaviť druhú paralelnú cestu, ale možno je riešením postaviť v týchto lokalitách školy s rozšíreným vyučovaním jazyka rómskeho tak, aby nemohli byť brané ako prirodzená segregácia. Možnože toto je cesta riešenia tohto problému namiesto toho, aby sme všetko bezbreho odmietali.

Pani poslankyňa Gaborčáková.

Ďakujem za slovo. Ďakujem, pán kolega, ty teda hovoríš tak pomalšie, teraz si hovoril aj tichšie, ale naozaj ti verím to, že ti ide vždy o vec a že si naozaj bývalý učiteľ, a teda vieš, z čoho vychádzaš.
Ja tiež sa dotknem takých troch vecí, ktoré si spomínal, a to vlastne to tvoje upozornenie, že teda to, že dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia neprejde predškolským vzdelávaním a prepadne, bude pre neho a pre jeho budúcnosť naozaj tragédiou. A tomu by sme sa mali každopádne vyhnúť, pretože už len to, že bude oproti iným deťom ako keby dvakrát v tej škôlke, tak to sa deje aj vlastne v tých základných školách, že ak to dieťa opakuje ten ročník, tak už si tie deti medzi sebou hovoria, že, no, to je ten taký trošku prihlúptavý.
Takže naozaj toto si myslím, že bude dôležité nielen z takého hľadiska pozerať, že teda však my ho chceme viac vyvzdelávať, tak nech ešte ostane jedenkrát, ale pozerajme sa, ako to funguje reálne tých v školách a aké sú deti k sebe tvrdé a čo to prinesie v konkrétnom ročníku a či ho naozaj tie deti nebudú selektovať.
Druhá vec je bezpečná cesta do školy. Áno, hovoríme o tom, že teda nie je problém, že peniaze sú vyčlenené na výstavbu, ale my keď sme si chceli požiadať o finančný prostriedok, bol nízky a oproti tomu, koľko sme potrebovali na výstavbu tej škôlky v tej osade, takže je to tiež nemalý problém pre samosprávu.