45. schôdza

Ďakujeme pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán mini; vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, dovoľte, aby som ako spravodajca podal informáciu o výsledku prerokovania návrhu na voľbu riaditeľa Národného bezpečnostného úradu v Osobitnom kontrolnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1589 zo dňa 16. mája 2019 pridelil návrh vlády Slovenskej republiky na voľbu riaditeľa Národného bezpečnostného úradu na prerokovanie Osobitnému kontrolnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu (ďalej len "výbor") v termíne do 21. mája 2019.
Výbor na svojej 21. schôdzi dňa 20. mája 2019 za prítomnosti doktora Romana Konečného, ktorý je navrhnutý do funkcie riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, prerokoval návrh vlády na voľbu riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, tlač 1501. Výbor prijal uznesenie č. 57, v ktorom zobral na vedomie, že podľa § 71 ods. 5 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov končí výkon funkcie doterajšieho riaditeľa Národného bezpečnostného úradu Ing. Jozef Magala uplynutím jeho sedemročného funkčného obdobia dňom 31. mája 2019.
Konštatoval, že navrhnutý kandidát spĺňa podmienky podľa § 10 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na výkon tejto funkcie.
Súhlasí s návrhom vlády Slovenskej republiky na voľbu riaditeľa Národného bezpečnostného úradu, tlač 1501, a odporúča Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 71 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zvoliť JUDr. Romana Konečného za riaditeľa Národného bezpečnostného úradu.
Výkon funkcie a tým aj funkčné obdobie riaditeľa začne plynúť dňom 1. júna 2019.
Vážená pani predsedajúca, skončil som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, začnem takou rečníckou otázkou na vás, pani Kuciaňová, napríklad. Viete, ako vyzerá kandidát na riaditeľa Národného bezpečnostného úradu pán Roman Konečný? Keby ste ho stretli na chodbe Národnej rady, vedeli by ste, že to je on, o ktorom budeme hlasovať, aby sa na sedem rokov stál riaditeľom Národného bezpečnostného úradu?
Ja som ho dovčera takisto nepoznal a takisto by som nevedel, ako pán Konečný vyzerá. A bolo mi to aj blbé, priznám sa na rovinu, pretože Národný bezpečnostný úrad nie je Rada Slovenského pozemkového fondu. Tam mi to až tak nevadí, že nepoznám presné tváre a životopisy tých ľudí, o ktorých budeme hlasovať, ale Národný bezpečnostný úrad rozhoduje naozaj o vážnych veciach, rozhoduje o tom napríklad, kto sa môže stať veľvyslancom, pretože aj na takúto funkciu potrebujete previerku Národného bezpečnostného úradu. Alebo rozhoduje o tom, ktoré firmy môžu podnikať s citlivými materiálmi, so zbraňami a tak ďalej, aj k tomu je potrebné mať previerku Národného bezpečnostného úradu.
Systém voľby je teda z môjho pohľadu absolútne zastaraný. Zákon hovorí iba to, že riaditeľom NBÚ sa môže stať človek, ktorý spĺňa podmienky podľa § 10; to je – zjednodušene – človek, ktorý môže disponovať previerkou Národného bezpečnostného úradu; a že na návrh vlády Slovenskej republiky volí tohto kandidáta Národná rada.
Kolegyne, kolegovia, tento systém voľby považujem naozaj za veľmi zastaraný. A nekonzistentný. Len nedávno tento parlament zmenil spôsob voľby policajného prezidenta, ktorý som síce kritizoval, lebo som tvrdil, že policajným prezidentom sa aj na základe tohto nového, akože transparentného spôsobu stane pán Lučanský, ale chválil som, že kandidáti musia prejsť verejným vypočutím na výbore pre obranu a bezpečnosť. Považujem to za dôležité a za prínos v rámci politickej súťaže, pretože vďaka verejnému vypočutiu si mohli občania vypočuť, predstaviť týchto kandidátov a urobiť si vlastný názor o tom, či sú kandidáti na policajného prezidenta dostatočne kompetentní na to, aby sa, aby boli vymenovaní do tejto funkcie.
Pri NBÚ takéto verejné vypočutie zákon nepozná a dokonca, ak je vôbec nejaké vypočutie, tak to vypočutie je tajné. Jediný priestor, kde poslanci Národnej rady majú možnosť stretnúť kandidáta na riaditeľa NBÚ pred voľbou, je výbor na kontrolu Národného bezpečnostného úradu, lenže rokovania tohto výboru sú tajné. Takže ak nejaký poslanec sa chce zúčastniť na rokovaní výboru a pozrieť si aspoň deň pred voľbou kandidáta na riaditeľa NBÚ, tak musí požiadať výbor, aby súhlasil s účasťou, a potom výbor musí hlasovaním odobriť účasť takéhoto poslanca na rokovaní výboru pre kontrolu NBÚ.
Zákon o ochrane utajovaných skutočností teda hovorí, voľte v Národnej rade riaditeľa NBÚ, ale nestarajte sa o to, koho vlastne volíte. Tento spôsob voľby ja teda naozaj považujem za zastaraný a aj v tejto oblasti by som privítal, keby či súčasná Národná rada, alebo tá budúca po voľbách v roku 2020 zmenila zákon o ochrane utajovaných skutočností tak, aby poslanci mali možnosť vypočuť si predstavy kandidáta na riaditeľa NBÚ, klásť mu otázky bez toho, aby sa museli doprosovať výboru na kontrolu NBÚ, aby sa na takomto vypočúvaní zúčastnili.

Vyhlasujem rozpravu k tomuto bodu za skončenú.
Chcem sa opýtať pani ministerky, či chce zaujať stanovisko v záverečnom slove. Nie je tomu tak. Pán spravodajca? Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Budeme pokračovať v rokovaní o, v prerušenej rozprave o

Správe o činnosti komisárky pre deti za rok 2018 (tlač 1396).

Poprosím pani komisárku pre deti Vieru Tomanovú, nevidím ju v rokovacej sále. (Reakcia z pléna. Krátka pauza.)
Dobrý deň, poprosím vás, pani komisárka, aby ste zaujali miesto určené pre navrhovateľov.
A zároveň poprosím spravodajcu z výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny pána poslanca Soboňu, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov.
Poslednou v poradí z ústne prihlásených rečníkov do rozpravy je pani poslankyňa Bašistová, predsedníčka výboru pre sociálne veci, ktorej týmto odovzdávam slovo.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená pani komisárka, vážený pán spravodajca, milé kolegyne, kolegovia, s veľkým záujmom som si včera vypočula všetky vystúpenia mojich kolegov a kolegýň. A v prvom rade, podobne ako aj pani ombudsmanke a podobne ako aj pani komisárke potom pre osoby so zdravotným postihnutím sa chcem aj vám, pani komisárka, a vášmu tímu poďakovať za vašu prácu počas tohto roka. Pretože ako sama uvádzate, tak ste dostali okolo 1 566 podnetov a z roka na rok majú tieto podnety rastúcu tendenciu.
Ja som sa pozerala včera aj na podnety pani verejnej ochrankyne pre práva, aj teda pani komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím a ono sú tam uvádzané aj podnety, aj podania. Čiže mňa by skôr zaujímalo, lebo veľa podnetov chodí aj nám a my ich potom posúvame teda buď vám, alebo druhej pani komisárke, že ktoré z tých podnetov sa vás napríklad netýkali. A potom kam ich posúvate vy ďalej a pod koho kompetenciu spadajú a akým spôsobom sa ďalej v tejto veci komunikuje.
My sme na výbore pre sociálne veci, ja som sa vyjadrila hlavne k oblasti detských domovov aj sme si vysvetlili tie ťažšie prípady, o ktorých ste aj včera rozprávali. A dnes by som sa dotkla takých troch oblastí, ktoré mňa zaujímajú hlavne z hľadiska potom možno legislatívnej úpravy alebo ukotvenia v legislatíve. Ide o právo dieťaťa na oboch rodičov, najlepší záujem dieťaťa, strana 12, je to podnet tri, rešpektovanie práva dieťaťa byť vypočuté v akomkoľvek súdnom alebo v správnom konaní, a to spôsobom a v prostredí, ktoré by malo byť podnecujúce a nápomocné k tomu, aby vyjadrilo svoju skutočnú vôľu.
Už včera padli nejaké pripomienky aj zo strany kolegýň, že skutočne my veľakrát zabúdame, že v Slovenskej republike máme výkonnú moc, zákonodarnú moc a súdnu moc, ktoré fungujú nezávisle, a ťažko vyzývať napríklad komisárov k tomu, aby konali v niektorej z tých oblastí a preberali zodpovednosť, preto ako nevyhnutnosť rešpektovať vôľu dieťaťa, samozrejme, je na mieste. Ale nie vo všetkých prípadoch je vôľa dieťaťa tá, ktorá korešponduje s jeho najlepším záujmom. A to sú naozaj ťažké a citlivé oblasti, do ktorých vstupuje práve tá súdna moc.
Ale mne to nedalo a ja som si vyžiadala aj stanovisko ministerstva práce v tom, kde vyjadrujete, a myslím, že sa v tom aj zhodneme, že pri nevhodných podmienkach, a to v kanceláriách úradov a pojednávacích miestnostiach sa tie deti a rodinní príslušníci určite necítia dobre. A mňa naozaj zaujíma, akým spôsobom to bude riešené. Dostala som odpoveď, že momentálne sa pripravuje národný projekt podpora deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti III, kde bude na oddeleniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vybavených 79 miestností pre sociálnu prácu s dieťaťom a jeho rodinou, to jest zlepšia sa priestorové podmienky pre zisťovanie názoru dieťaťa, vedenie rozhovoru s dieťaťom, upevňovanie vzťahu medzi rodičmi a deťmi a podobne, a bude vybavených 79 konzultačných miestností pre novoprijatých psychológov referátov poradensko-psychologických služieb.
Ale asi sa obe zhodneme aj na tom, že národný projekt je niečo, kde sa má niečo ako keby otestovať, či sa to ukotví a uchytí v praxi, ale následne by malo prísť to ukotvenie v legislatíve. A toto je asi to dôležité a mňa aj z toho legislatívneho hľadiska bude zaujímať, ako budú vytvorené a udržateľné tie podmienky naďalej.
Ďalšou takou oblasťou je iniciatíva komisárky 2, riešenie situácie súvisiacej s epidemickým výskytom syfilisu v Trebišove. O tom ste aj pomerne dosť včera rozprávali. Ako sama mám skúsenosť pri národných projektoch v tom, že je obrovský problém pri zaočkovaní, hlavne vakcín, kde potrebujete nejakým spôsobom tie vakcíny udržať, teda uskladniť, pardon, a zároveň ako primäť rodičov k tomu, aby tie deti dali zaočkovať. Takže to nie je jednoduchá úloha. Mňa skôr zaujíma, vy ste ministerstvu práce vytkli to navýšenie počtu sociálnych pracovníkov na úrade sociálnych vecí Trebišov v počte päť zamestnancov na výkon agendy spojenej so sociálnou prácou s marginalizovanou rómskou komunitou. Mňa skôr zaujíma, že prečo práve počet päť, že či sa to vzťahuje nejako na počet obyvateľov a tak ďalej. Čiže na toto by som rada dostať odpoveď, aj aký kľúč ste na to použili.
A posledná taká oblasť, ktorá, mimo tých, ktoré sme rozoberali na výbore pre sociálne veci, je absencia asistentov učiteľa dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. K návrhom prostriedkov nápravy komisárky, strana 39, uvádzame teda, alebo je uvedené, že ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu sa absenciu učiteľov, asistentov učiteľa na školách snažilo riešiť poskytovaním osobnej asistencie počas vyučovacieho procesu. Pripomienku v tomto zmysle si ministerstvo školstva uplatnilo v návrhu novely č. 447/2008 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s účinnosťou od 1. 7. 2018 a v rozporovom konaní ale od tejto pripomienky ustúpilo.
Mne to nedalo, lebo my sme túto problematiku riešili aj 2. 5. minulého roku s mimovládnymi organizáciami a tá požiadavka tam bola, že tých asistentov je málo. A preto som sa spojila so štátnym tajomníkom na ministerstve školstva a vyžiadala som si podklady a rozoberala som to aj pri minulotýždňovej návšteve pri problematike autizmu s pánom doktorom Šotom a od vás s pani doktorkou Budajovou. A dostala som informáciu, že máme také tri kategórie ako keby aj financovania, aj asistentov. A to sú asistenti učiteľa pre žiakov so zdravotným znevýhodnením. Na to zo štátneho rozpočtu bolo vyčlenených okolo 23 miliónov 400-tisíc eur, plus v tejto problematike beží ešte výzva V základnej škole úspešnejší. A druhou kategóriou sú asistenti učiteľa pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Tam ide o 2 milióny, okolo 2,5 milióna eur na mzdy asistentov a plus tam tiež bežia výzvy a národné projekty Škola otvorená všetkým plus výzva V základnej škole úspešnejší, pričom v roku 2019 to čerpanie je zatiaľ okolo 600-tisíc eur. Plus mám informáciu, že beží národný projekt u pána splnomocnenca, áno, Ravasza.
Takže moja otázka znie, lebo tých peňazí je pomerne dosť, požiadavka je, aby tých asistentov učiteľov bolo okolo 6-tisíc. Momentálne mám informáciu, že cca polovica je naplnená ako keby. Mňa zaujíma, kde sa tie prostriedky potom nachádzajú. Lebo dostávajú ich okresné úrady, tam je to prerozdeľované. Myslím teraz z toho prvého badžetu, kde vy vidíte ten problém, pretože, samozrejme, aj štyri štyri osmička dokáže nejakú časť pokryť, ale v prvom rade je to kompetencia ministerstva školstva a tých prostriedkov je tu pomerne dosť.
Na záver mi dovoľte, ešte mi nedá nepovedať, že pokiaľ sú predkladané, či už je to správa ombudsmanky, alebo oboch komisárok, tak by sme mali byť objektívni pri vyjadrovaní sa a hodnotení. Včera padli nejaké narážky na kompetencie komisárky. Ale ja si osobne myslím, máme zákon, ktorý upravuje tieto kompetencie, že skutočne, že keď prídu nejaké podnety alebo keď majú komisári alebo aj ombudsmanka nejaké podklady pre nás ako poslancov, tak vždy je to otázka inteligentnej debaty a diskusie na to, aby sme to mohli posunúť do legislatívnej podoby.
Ďakujem veľmi pekne.

Chcem poďakovať za položené otázky. A v tejto súvislosti, ak dovolíte, budem najskôr reagovať na pani poslankyňu Bašistovú a na jej otázky. A to išla by som zaradom. Najskôr k prípadu číslu tri, teda k podnetu, ktorý máme uvádzaný v správe, právo na obidvoch rodičov a na vybavenie miestností.
Ja viem, že vybavenie miestností, nepôjde len o okresné úrady, pardon, úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, 79 úradov. Týchto 79 úradov má ďalšie detašované pracoviská v celkovom počte 124. Je dobré, že je tu národný projekt, pretože aspoň čiastočne sa budú riešiť tieto problémy súvisiace s priestormi. A na druhej strane si treba uvedomiť a my sme rokovali v tejto súvislosti s pánom ministrom spravodlivosti s tým, aby boli vybavené miestnosti pre vypočutie si názoru detí na súdoch. A musím povedať, že pán minister, rokovali sme o tom ešte začiatkom júna, ak sa nemýlim, 7. júna minulého roku s pánom ministrom, načo pripravilo ministerstvo spravodlivosti, poviem, pilotný projekt. Aspoň niečo, pretože aj akékoľvek časti vybavenia takýchto priestorov znamenajú prínos pre deti, kde tie deti môžu byť nejakým spôsobom a prejaviť svoj názor.
V tejto súvislosti poviem jedno. Ide o značný objem finančných prostriedkov. A tie finančné prostriedky sa určite nehľadajú ľahko, napríklad v takom rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny. Keď hovorím o rezorte práce, ešte zareagujem, dokončím ešte, pretože sme nerokovali len s pánom ministrom spravodlivosti, ale rokovala som aj s policajným prezidentom bývalým, a tento rok, myslím, koncom januára, začiatkom februára som rokovala aj s viceprezidentkou Policajného zboru vo veci vybavenia priestorov aj teda tam, kde sa deti vypočúvajú, vyslúchajú v prípade, keď deti páchajú trestnú činnosť. Takže vlastne toto sú kroky, ktoré sme urobili.
Ja som v úvodnom vystúpení si dovolila pripomenúť, že niektoré veci sme ešte nestihli, pretože ten, tá činnosť je nesmierne rozmanitá, je veľmi široká, ktorou sa zaoberáme. To nie je jeden rezort, dva rezorty. Ja som ich vymenovala v tej úvodnej správe a nechcem vás tu zdržiavať s tým, aby som to opakovala znovu. Čiže budem hovoriť o tom, že myslím si, že postupne sa toto naplní a kroky, ktoré sme v tomto smere urobili, že budú riešené.
Pokiaľ; teda o vybavenie tých miestností. Ja môžem povedať, aj u nás máme osobitný priestor a v každej miestnosti, kde sa deti nachádzajú, tiež sú vybavené tak podmienkami, hračkami, hrami a podobne, aby tie deti sa cítili uvoľnene. Pri každom rozhovore, za minulý rok to bolo, ja som uskutočnila 152 rozhovorov s deťmi a pri každom rozhovore sa snažím mať prítomnú, prítomného psychológa alebo psychologičku. Spolupracujeme s tromi psychológmi, a to z toho dôvodu, že ono je veľmi dôležité ako tie otázky deťom položíte a o tom, aby sa ten kontakt s tými deťmi nadviazal. V niektorých prípadoch sa niektoré deti vracajú dopĺňať podnety a podobne. A to súvisí aj s tým, na čo sa pýtala pani poslankyňa Bašistová.
Musím úprimne povedať, že sme odložili v podstate dva podnety, v ktorých sme nepokračovali v riešení. V jednom prípade, kde nevieme pomôcť, jedná sa o starého rodiča, ktorý sa domáha styku so svojím dieťaťom, ktorému sa nesmierne bránia rodičia. A tam skutočne nevieme, nevieme viac pomôcť. Obrátili sme sa na úrady práce a podobne a snažili sme sa hľadať riešenie, ale nikdy neskončíme, ani tento podnet sme neskončili s tým, že by sme sa nesnažili tomu človeku pomôcť, že by sme sa nesnažili dokonca aj na súd odporúčanie a názor, že či by predsa nebolo vhodné a zvážiť, a nestálo za to zvážiť nejakú tú stretávku, resp. aby sa ten kontakt medzi tým starým otcom a tým dieťaťom neprerušil. Hoci v tomto prípade si myslím, že je to kontraproduktívne.
Čiže ešte druhý podnet, kde sme nepokračovali, pretože sme nedostali ďalšie údaje k tomu podnetu, ktoré sme potrebovali, a čakali sme prakticky trištvrte roka, sme opakovane vyzývali, takže podnet sme odložili. Ale v každom prípade, dokonca aj v tom prípade, keď sa stretneme s problémom mladého dospelého, budem hovoriť o zanedbaní zdravotnej starostlivosti vo vzťahu k 22-ročnej dievčine, aj tam sme sa snažili hľadať riešenia a pripravili sme aspoň také riešenie, že sme rokovali s Generálnou prokuratúrou, s Úradom pre dohľad nad zdravotnou a s ministerstvom spravodlivosti, kde odstú; sme poradili rodičom, kam sa majú teda obrátiť v záujme toho, aby, aby aj táto situácia bola riešená. To je jedna vec.
Ak dovolíte, budem sa venovať problematike Trebišova. V Trebišove bolo tých opatrení prijatých podstatne viacej a vlastne vzhľadom na to, že niektoré neboli riešené a nebola ich schopná riešiť samospráva, sme sa obrátili a predložili sme materiál do vlády. Dnes môžem konštatovať, že všetky opatrenia, teda nami navrhované nápravné opatrenia sú dnes zabezpečené z hľadiska realizácie a to nielen z hľadiska jeho zabezpečenia, aj finančne, finančne sú zabezpečené. Vyšlo v ústrety určite ministerstvo financií a, samozrejme, vyšli v ústrety, aj pán predseda vlády na poslednom rokovaní schválil 250-tisíc na kanalizáciu a na, teraz odpusťte, ak to nepoužijem správne, na vodoinštalácie a teda vlastne preto, že v tej osade v Trebišove boli len dva a poviem ani nie pramene, ale výdajníky pitnej vody. Takže toto boli kroky, ktoré sme realizovali.
A v tejto súvislosti je dôležité ešte aj povedať to, že mesto Trebišov, veľmi úzko sme spolupracovali, myslím, od 12. januára 2018 v tejto veci dodnes spolupracujeme a úplne zbytočné je napádať Úrad verejného zdravotníctva alebo pani ministerku zdravotníctva, pretože všetky opatrenia, ktoré bolo potrebné vykonať, skutočne boli vykonané. Na pani ministerku sme sa obracali s tým, že po tej prvej fáze toho procesu, teda aby sme zabezpečili a preliečili tých, ktorí boli chorí, bola, chýbal depotný penicilín a pani ministerka zdravotníctva spolu so svojimi pracovníkmi zabezpečila. Čiže v tejto chvíli sa nedá hovoriť, že by chýbali prostriedky. A, čiže dá sa povedať, ale je evidentné z toho, tak ako, ale to by vám lepšie vedeli zdôrazniť, zodpovedať odborníci z radov verejného úradu zdravotníctva, ktorí by hovorili o tom, že vlastne sa očakáva tá kulminácia až koncom tohto roku, možno ešte začiatkom budúceho roka. Čiže vlastne kým doznie.
Ja si pamätám prvýkrát, keď vypukla, to bolo v roku ešte 2006, bol problém, teda to prvé kolo, ako ho nazvem, alebo neviem, ako inak ho nazvať. Čiže toto sú veci, ktoré skutočne bolo potrebné riešiť a v rámci toho sa obrátili na nás pán primátor mesta a pán prednosta a poprosili nás, že je veľmi málo a nedostatok policajtov, že by potrebovali posilniť Policajný zbor. Obrátili sme sa na pani ministerku Sakovú, bez problémov vyšli v ústrety. Tá situácia sa rieši. A v tej súvislosti i práve vzhľadom na to, že sme veľmi, a my vždy veľmi úzko spolupracujeme.
Ja teraz musím upozorniť na jednu vec. My nie sme výkonný orgán, my nie sme kontrolný orgán, my len monitorujeme. My nemáme prostriedky na to, aby sme donútili niekoho. My len monitorujeme, kde sú tie práva porušené, a na druhej strane navrhujeme nápravné opatrenia. Čiže ak si zoberiete ten § 2 a § 4, tak tie vám jednoznačne povedia, aké sú naše oprávnenia. Čiže nútiť nás do nejakého kontrolného režimu, ktorý nemáme, do výkonného, ani to nemáme, a dokonca nemáme ani možnosť ukladať sankcie. Čiže prosím, skúste vychádzať z toho, že čo ten zákon obsahuje.
Ale sme spolupracovali s riaditeľom úradu práce a musím povedať, že úrad práce v tomto prípade postupoval úplne excelentne a keď sme prehodnocovali a na počet prípadov, ktoré majú a ktorým sa musia venovať a terénnu sociálnu prácu, sme nakoniec sa dohodli na čísle, že potrebujú posilniť päť zamestnancov. Ja môžem konštatovať jednoznačne, dnes je o päť zamestnancov oddelenie sociálnoprávnej ochrany pre deti a sociálnej kurately posilnené. Čiže sme vychádzali jednak z toho, že sme odpočítavali, počítali sme, že by to malo byť okolo sedem pracovníkov z hľadiska počtu odborných pracovníkov a počtu nápadu prípadov, ktoré tam boli, ale povedali, že v tejto chvíli im stačí úplne päť. A dokonca dnes môžem hovoriť o tom, ale nevidím tu pána poslanca Puciho, ktorý by vedel povedať presnejšie k tomu, pretože boli vyčlenené pozemky, bol vyčlenený objekt, ktorý bude rekonštruovaný, kde bude sa riešiť komunitné dve centrá, ktoré sme odporúčali, aby sa urobili a plus ďalšie predškolské zariadenie a podobne. Čiže myslím si, že tak ako sú opatrenia obsiahnuté v správe, dnes môžem jednoznačne konštatovať, že tieto opatrenia by mali byť zabezpečené.
Pani poslankyňa, ja sa veľmi ospravedlňujem, ale teraz, strana 39 to bola, o čom sme hovorili zo správy? Tá vaša tretia otázka, ospravedlňujem sa (reakcia z pléna), 36, ďakujem. Ja sa veľmi ospravedlňujem v tejto chvíli.
Áno, my sme napriek tomu, že zvýšenie finančných prostriedkov, ako nám odpovedala pani ministerka školstva, pretože sme rokovali nielen s pani ministerkou školstva, opakovane so štátnymi tajomníkmi, ktorí boli nesmierne ústretoví a ktorí nám aj povedali, ktoré právne predpisy mienia upravovať, v akom termíne, aby sme teda tú situáciu riešili. Informovali nás a myslím si, že o tom vás informovala aj moja kolegynka, pani doktorka Budajová, aké kroky a aké financovanie. Vy ste ich tu aj spomenuli, tie tri formy. Ja však zastávam názor, že je potrebné, aby sa financovali jednoznačne tieto potreby zo štátneho rozpočtu, pretože pokiaľ to pôjde z fondov, treba si uvedomiť, že ten projekt musí byť udržateľný, musí fungovať.
A ďalší problém, je potrebné plne rešpektovať CPPPaP a centrá špeciálnopedagogického poradenstva, kde odporúčajú a ktorým deťom odporúčajú, aby tam ten asistent pedagóga bol. A v tejto súvislosti nie je možné, s čím sme sa opakovane stretli, že okresné úrady a úradníci prerozdeľujú a povedia, že táto škola dostane tieto alebo tomuto dieťaťu zoberieme asistenta a pedagóga a posunieme mu inému. No tak to asi nie. Je absolútne nevyhnutné, keď; tá škola si musí zvážiť a keď je tam dobrá manažérka školy, s čím som sa stretla napríklad v Trnave s pani riaditeľkou. Má tam kopec rómskych detí, má tam kopec detí, ktoré majú skutočne špeciálno-vzdelávacie potreby a napriek tomu vie perfektne zvládavať nielen manažovanie vzdelávania svojich zamestnancov, ale vie manažovať aj to, aby teda mala dostatok, dostatok ľudí na to, na čo potrebuje.
Je pravdou, že sa stretneme aj s takými prípadmi, ako som sa stretla v Pezinku. Požiadavka je na 26 asistentov pedagóga, je tam jeden. To je absolútne neprijateľné a nezvládnuteľné, absolútne nezvládnuteľné, ale rokovali sme s primátorom Pezinka, rokovali sme s pani viceprimátorkou, ktorej patrí aj rezort školstva, a sľúbili, že oni sa tiež vysporiadajú s tým, aby pomohli pani riaditeľke. Ale, samozrejme, je aj na pani riaditeľke, aby si zabezpečovala v rámci dobrého manažovania svojej školy aj, aj tieto činnosti.
Takže jednak je potrebné, aby sa ten potrebný balík vyčlenil, jednak si treba uvedomiť, že školstvo je veľmi zanedbané aj z hľadiska nevyhnutnosti investícií. Viete, ja som sa stretla na školách, na poslednej, a budem hovoriť tu o Bratislave, je tu veľmi blízko nás škola, ktorá spravuje dve staré budovy. A vzhľadom na to, že nedostáva dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie opráv, údržby, na prevádzku týchto škôl, rodičia sa skladajú na to, aby boli školy vybavené potrebnými technickými pomôckami a podobne, čo je absolútne neprijateľné, povedzme si, tie deti sú v porovnaní s inými diskriminované. Takže my sme aj v tomto prípade sa obracali na pani ministerku školstva. Nemôžem povedať, že pani ministerka školstva alebo jej pán štátny tajomník, alebo pani štátna tajomníčka by boli neprístupní, že by nepočúvali. Boli a sú, snažia sa byť ústretoví, ale majú obmedzený balík finančných prostriedkov.
My sme rokovali aj s Univerzitou Komenského, poviem úprimne, pretože súčasná doba je – a ja to neviem inak povedať, poviem to možno trošku hrubo – je veľmi nepríjemná, máme takú nejakú ťažkú, hrošiu kožu, kde nevnímame problémy, s ktorými sa boria deti a pokiaľ nie sú niekde na tablete alebo nie sú v nejakých, pred kamerami a podobne, tak to jednoducho sa týmto problémom nevenujeme. A keď hovorím, tak hovorím vždy o tom, že je potrebný potom oveľa väčší balík aj z hľadiska zanedbaných investícií, ale aj z hľadiska prijatých rôznych programov.
Budem na túto vec reagovať vo vzťahu k pani poslankyni Zimenovej, ale je množstvo teda programov, ktoré boli prepracované, zavedené do školy a podobne. Ale nedá mi, aby som nepovedala aspoň jednu vec, že pokiaľ ide o právny poriadok Slovenskej republiky, viaceré dohovory a viaceré záväzky z Dohovoru o právach dieťaťa sú obsiahnuté v Ústave Slovenskej republiky a zároveň sú jednotlivé záväzky v celom rozsahu implementované do osobitných zákonov. Pojem najlepšieho záujmu dieťaťa a všetky ustanovenia dohovoru sú v slovenskej vnútroštátnej právnej úprave plne rešpektované. Čiže dá sa povedať, že z dohovoru, ktorý zaväzuje Slovenskú republiku, vyplýva pozitívny záväzok štátu robiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom. K tomuto smeruje aj naša veta, že vlastne tie záväzky sa snažíme preberať a snažíme sa ich teda, nemôžem hovoriť my, pretože to nie je kompetencia komisára. Takže v tejto chvíli prosím, aby ste to skúsili takýmto spôsobom vnímať.
Samozrejmejšie sú tu rôzne vzdelávacie programy, ktoré pripravila odborná komisia Štátneho pedagogického ústavu, ale v tejto chvíli by som mohla povedať aj to, že odborná komisia pre problematiku vzdelávania detí, žiakov so zdravotným znevýhodnením sa venovala na svojom druhom zasadnutí a odporučila predložiť na schválenie ministerstvu školstva, výskumu a športu Slovenskej republiky návrhy vzdelávacích programov pre deti so zdravotným postihnutím, čo sa udialo. A tento rok bol, myslím, 25. januára schválený aj dodatok č. 2, ktorým sa dopĺňali vzdelávacie programy pre žiakov so zdravotným znevýhodnením a všeobecným intelektovým nadaním. Ale hovorím, že sú to veci, o ktorých by som možno ešte reagovala na vystúpenie pani poslankyne, poslankyne Zimenovej.
Neviem, pani poslankyňa, či stačí takáto odpoveď, ale myslím si; ešte snáď dôležité je to, že akonáhle sa zistí akýkoľvek nedostatok v rámci našich monitoringov, okamžite, a nakoniec to vyplýva v tej správe, kde máte reakcie jednotlivých rezortov, a častokrát, napríklad keď by som hovorila o probléme, ktorý tu prezentovala pani poslankyňa Gaborčáková, za čo jej veľmi pekne ďakujem a poviem veľmi úprimne a tomuto problému sa venujeme a budeme venovať. To je problém, ktorý sme riešili na úrovni ministra a za prítomnosti ministra zdravotníctva, ministerky zdravotníctva, ministra spravodlivosti, štátneho tajomníka ministerstva práce, samozrejme, za prítomnosti zástupcov ministerky školstva, ktorá poslala svojich ľudí. Hovorím o tých zariadeniach a tie deti sa nám prelínajú prakticky vo všetkých zariadeniach, hovorím o deťoch, ktoré sú umiestňované do zariadení či už sociálnych služieb, bývalých detských domovov, dnes sú to centrá pre deti. Sú aj v resocializačných, ale aj v reedukačných zariadeniach. Hovorím o deti, častokrát sa jedná o hlboké pásmo mentálnej retardácie s nediagnostikovateľnými psychiatrickými diagnózami. Tieto deti sa vyskytujú, dá sa povedať, vo všetkých týchto zariadeniach.
Ako sa tam dostávajú? Poviem, napríklad v resocializačnom zariadení, kde od 1. apríla minulého roku platí zákon, novela zákona 305, je povedané, že deti, ktoré dlhodobo užívali drogy alebo iné toxické látky, musia prejsť detoxikáciou. Tá detoxikácia má trvať štyri týždne v psychiatrických liečebniach pre deti, teda na detských psychiatriách. Máme zúfalý nedostatok lôžok, a preto iba veľmi maličká časť detí prechádza týmito pedopsychiatrickými oddeleniami, či už na, v detských fakultných nemocniciach a, hovorím, ambulantných lekárov na Slovensku, pedopsychiatrov máme 42 a medzi nimi ich je zopár aj neatestovaných. Čiže dostávame sa do veľmi ťažkej situácie, kde pomoc týmto deťom sa riešila tak, že časť prešla do resocializačných programov, veľmi málo. V Semeteši, keď sme boli a boli sme opakovane, naposledy bolo šesť detí, pritom je zariadenie, ktoré má 29 zamestnancov, ale povedzme si úprimne, časť detí prechádza do reedukačných zariadení s tým, že sa uzavreli prípady, že sa jedná o deti, ktoré majú síce dlhodobé poruchy správania z titulu dlhodobého užívania drog, ale neprešli detoxikáciou a sú umiestnené do reedukačných zariadení.
Reedukačné zariadenia nedokážu zvladávať takéto prípady a v poslednom reedukačnom, v ktorom som bola, musím skonštatovať, že sme pomohli, snažili sme sa pomôcť pani riaditeľke a dieťa bolo nakoniec umiestnené zatiaľ v psychiatrickej liečebni. Problém však týmto nie je vyriešený. Máme iné dieťa, ktoré prešlo štrnástimi zariadeniami. Vo všetkých zariadeniach okrem toho, že seba poškodzuje, poškodzuje a veľmi ťažko a ubližuje ostatným deťom, napáda personál, rozbíja nábytok a podobne, bolo štrnásťkrát hospitalizované za uplynulý rok na psychiatriách, rôznych psychiatriách, a posledná psychiatria, kde trvalo umiestnenie dva dni a na tretí deň dieťa bolo prepustené s tým, že nemocnica, teda hovorím, Detská fakultná nemocnica, pedopsychiatria nie je schopná poskytnúť takémuto problémovému dieťaťu starostlivosť vzhľadom na to, že poškodzoval a ubližoval deťom, personálu, rozbíjal nábytok a podobne.
Čiže keď som spomínala spoločné rokovanie na úrovni najvyšších predstaviteľov rezortov – zdravotníctvo, spravodlivosť a, samozrejme, vnútro, ministerstvo práce –, tak som hovorila o tom, že je nevyhnutné, aby sa zriadili špecializované zariadenia, a je absolútne nevyhnutné, aby v týchto špecializovaných zariadeniach bola poskytovaná trvale, 24 hodín, zdravotná starostlivosť. Prečo to hovorím? Stretli sme sa s viacerými zariadeniami, či už to boli reedukačné zariadenia, alebo to boli bývalé detské domovy, teraz centrá sociálnych služieb, kde vykonávajú, a teraz hovorím, a poskytovanie zdravotnej starostlivosti zabezpečujú, konkrétne budem hovoriť o Košiciach v jednom zariadení, v jednom zariadení v Prešove, páni primári v Košiciach z Detskej fakultnej nemocnice, za čo im treba osobitne poďakovať, robia tam priam dennú návštevu a denne ordinujú a treba povedať, že to robia ako dobrovoľnícku činnosť.
Asi na tomto sa nemôžeme dohodnúť ani v tejto sále, aby to takýmto spôsobom pokračovalo ďalej. A mne je jedno, ktorý z rezortov, ktoré som oslovila, sa rozhodne, že, pretože vždy to musí byť prierezová spolupráca, potrebujeme tam rezort zdravotníctva, potrebujeme tam sociálne a potrebujeme tam aj zabezpečovať toľko, koľko sa dá, výchovu a vzdelávanie. Bez toho sa nepohnem. Takže toto sú veci, ktoré sú otvorené, ale nakoniec keď niekto pozorne číta správu, tak vie, na koho sme sa obracali a aké odpovede nám z jednotlivých rezortov prišli.
Dámy, páni, ak dovolíte, ešte by som chcela reagovať na pani poslankyňu Gaborčákovú, pretože má jednu veľkú pravdu, keď hovorila o tom, že je zúfalý nedostatok centier. Pani poslankyňa, hovoríme teraz v tomto prípade o včasnej intervencii. Ja som sa zúčastnila aj viacerých konferencií. Jedna bola veľmi taká príjemná aj so zástupcami z Českej republiky na Trnavskej univerzite, diala sa na akademickej pôde, kde sa konštatovalo, že iba 3,83 % vlastne je zastúpené, teda sú zastúpené tieto centrá včasnej intervencie, čo je absolútne málo. Dá sa povedať, že by bolo treba možno pripraviť v rámci ministerstva práce nejaké pilotné programy. Je otázkou, či sa rozhodnete vstupovať do právneho predpisu v tomto smere a hľadať nejakú novelu, lebo aj štyri štyri osmička svojím spôsobom by si možno, možno zaslúžila rozšíriť. Čiže, ale to dávam do vašej pozornosti. Mám pocit, že v tejto oblasti ste absolútne zorientovaná a viete, o čom hovoríte.
O tých zariadeniach sme si povedali, ale je tu, mám tu ešte poznámky, len si chcem nájsť to, čoho sa to týka, ak teda dovolíte. Ale nemám problém, pani poslankyňa, kedykoľvek sa na nás obrátite, aby sme niektoré veci riešili, aby sme sa im venovali, aby sme skutočne ako o tom hovorili. Chcela som hovoriť o reedukačných zariadeniach, o ktorých ste hovorili aj vy, ale predtým, ako budem hovoriť o tých reedukačných zariadeniach, je potrebné povedať to, že zlyhávajú nám aj detské diagnostické centrá. Kývate rukou (povedané s pobavením), áno, je to tak a musím povedať, že tá, tie diagnostické centrá by mali robiť veľmi precíznu diagnostiku, od ktorej by sa malo odvíjať skutočne, kam to dieťa bude umiestnené.
Nehovorili sme tu nič, ani nikto z vás nespomenul, pretože sa o tom málo hovorí, hovorím o útekoch. A nehovorím o, len o reedukačných zariadeniach, hovorím aj o detských domovoch a podobne, teda od prvého tie centrá, berte to tak, že od 1. apríla by mali byť centrá; minulého roku; ale viem, že až v decembri, nejak okolo 19. decembra prešli akreditačnou komisiou tie centrá, ktorým bola tá akreditácia priznaná. Čiže v tejto chvíli je veľmi, veľmi dôležité aj to, aby fungovali tie diagnostické centrá, aby keď sa dáva návrh na súd, sociálny kurátor, aby bolo jednoznačné do ktorého, aby tam bolo aj voľné miesto, aby sa nestalo, že dieťa pol roka nie je umiestnené nikde, nechodí do školy a podobne, pretože na súd bol daný takýto podklad, ale toto zariadenie je preplnené a nemôže, nemôže riešiť situáciu.
Viete, poviem, pri tých útekoch je veľký problém. Ja som o tom hovorila nielen s generálnym riaditeľom ústredia práce a jeho vedúcimi ďalšími pracovníkmi, hovorila som o tom s pánom prezidentom Policajného zboru. Policajti nemôžu to dieťa, ktoré je, ja neviem, poviem, z Medzilaboriec alebo z reedukačného zariadenia z Košíc a ocitne sa tu v Bratislave, previesť toto dieťa. A v roku 2016 ešte 16. marca, ak si dobre pamätám, som sa obrátila na pána ministra práce s požiadavkou posilniť sociálnych pracovníkov na úsekoch a v prvom rade na oddeleniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, a nielen posilniť ich, ale aj rozšíriť ich kompetencie a právomoci, posilniť aj teda ich postavenie v tom, aby aj na súdoch bolo, boli plne akceptované, aby na súdoch boli plne akceptované stanoviská týchto pracovníkov, ktorí sú preťažení, častokrát vyhoretí. Preto sme odporúčali ďalšie vzdelávanie, celoživotné vzdelávanie týchto ľudí, tréningy asertivity pre týchto ľudí. Vy si nemyslite, že to je len tak, aj tí sociálni pracovníci, a treba sa ich aj zastať, majú toho strašne veľa na jednej strane a na druhej strane sa stretávame so šikanou zo strany detí vo vzťahu k sociálnym pracovníkom. Možnože ste sa s tým nestretli, ale ja som sa s tým stretla a nie je to jediný prípad.
Hovorila som aj o tom, že je potrebné nielen teda rozšíriť právomoci, kompetencie, že je treba posilniť ich status, že je treba sa im venovať, že je potrebné rozšíriť ich počet, ale je potrebné aj ich ohodnotiť. Predsa nie je možné, aby tí ľudia s vysokoškolským vzdelaním, s minimálne deviatimi rokmi praxe robili za 615 eur, alebo 715 eur má právnik plat, ktorý nastúpil, pretože tá fluktuácia je tam nesmierne veľká. A budem hovoriť predovšetkým Bratislava, Košice, teraz sa k tomu pridáva Pezinok, a to z toho dôvodu, že veľmi veľa Bratislavčanov sa sťahuje do pridružených okolitých obcí a miest a vlastne tým pádom tá náročnosť tej klientely je oveľa vyššia. Čiže tých problémov je veľmi veľa. Súhlasím s vami, kedykoľvek máte ku nám dvere otvorené prísť, s čímkoľvek prídete, nemám problém, aby sme sa tomu venovali. Čiže toľkoto.
Poďme k pani poslankyni Zimenovej. Pani poslankyňa, ja musím úprimne povedať, že ja vám ďakujem za vaše vystúpenie. Nevidím ju tu, tak asi, asi nebudem ani reagovať na ňu, keďže tu nie je.
No a ešte tu mám veci, ku ktorým som si myslela, že budem reagovať. Je to vystúpenie pani Verešovej, jej prvotné vystúpenie, a za to prvotné vystúpenie pani Verešovej chcem poďakovať, ale nie je tu ani pani Verešová. Je tu? (Reakcie z pléna.) Aha, nevidím ju. Ale musím povedať jedno. Len tak spomenula ChaChaLandiu. Nie je to prvý tábor, kde sme dávali trestné oznámenie a kde sme sa obracali na úrady práce, sociálnych vecí a rodiny o prešetrenie, ale v tomto prípade bolo nevyhnutné ísť s trestným oznámením. Výsledok nemám, ale určite v budúcoročnej správe sa dozviete teda, ako skončila ChaChaLandia. My sme minulý rok tiež zasahovali v banskobystrickom regióne ku tiež organizovaniu takýchto týždenných táborov a myslím si, že pomerne úspešne pracovníci, sociálni pracovníci, ale veľmi úspešná bola aj pani riaditeľka základnej školy, ktorá sa tejto problematike venovala.
Čiže pokiaľ sa stretneme, v tejto súvislosti možno je dôležité povedať ešte jednu vec a to, že robíme denný monitoring tlače. A keď robíme denný monitoring, čiže venujeme sa každému jednému prípadu, kde sa nám vyskytne dieťa. Máme spoluprácu so Slovenským národným strediskom pre ľudské práva, ktoré nám tiež akože keď niečo, oni sa stretnú, tak okamžite nám signalizujú. Ale napríklad máme aj spoluprácu, a teraz 19. júna bude ďalšie stretnutie, kde sme sa stretli už v apríli, predtým sme sa stretli za účasti ministerstva spravodlivosti aj v Omšení a predtým tiež opakovane v Omšení, kde sa stretávame s prokurátormi, so sudcami, so sociálnymi pracovníkmi, ale aj s odborníkmi z radov, a najmä z radov psychiatrie, pretože častokrát naše deti, štvorročné deti sa stávajú psychiatrickými pacientmi, a je mi veľmi ľúto to tu pripomínať, nie sú rešpektované odporúčania psychiatrov. Ak psychiater raz povie, že takéto dieťa potrebuje kľud, kľudový režim, nezaťažovať ho stresmi, nekonečnými psychologickými znaleckými posudkami a podobne, tak si myslím, že je potrebné to rešpektovať a to dieťa má právo na, aj na rekonvalescenciu a na riešenie svojho zdravotného stavu. Takže toto sú veci, ale myslím si, že aj tu sme sa celkom dobre pohli. To posledné stretnutie v apríli za účasti aj sudcov, aj prokurátorov, teda Generálnej prokuratúry, tak poviem, zástupcov Generálnej prokuratúry bolo veľmi úspešné a 19. júna budeme mať ďalšie. Kto bude mať záujem, nech sa páči, zverejníme zase na našej webovej stránke určitú noticku k tomu a môžeme, môžeme o tom hovoriť.
Dotknem sa ďalšieho. Viete, častokrát sú napádaní sociálni kurátori. Áno, sú preťažení, ja som už povedala o tom, ale niekedy, a najmä hovorím o bývalých resocializačných, ale najmä o reedukačných zariadeniach, kde ten sociálny kurátor sa ani za tým dieťaťom nedostane. Ale v tom reedukačnom zariadení je ten sociálny pracovník, ktorý by mal okamžite reagovať. Preto sme aj rokovali a nielen na školách si myslíme, že by bol dobrý sociálny pracovník v školstve. Myslíme si, že každá škola by mala mať aj špeciálneho pedagóga a mala byť mať aj (reakcia z pléna), áno, presne tak, čiže psychológa, pretože tá dnešná doba je taká, že nedokážu riešiť problémy rodičia doma, nemajú na to čas a podobne a to, čo v škole je, že je tam len vlastne výchovný poradca, nedokáže zvládnuť problémy všetkých detí. Prerokovali sme to s Univerzitou Komenského, nemajú problém, aby vyškolili a pripravili vzdelávací program pre školských sociálnych pracovníkov.
Ďalšia vec, a tu je ale nevyhnutná spolupráca rezortov školstva, rezortu práce, a hovorím o tom, že základné školy okrem toho, že by, a školy okrem toho, že by mali, a ja poviem, my nemáme zvládnuté inklúzie, vôbec nehovorím, my nemáme zvládnutú integráciu detí, ale nemáme zvládnuté ani odstraňovanie bariér na školách, ani nejaké harmonogramy, ktoré by jednoznačne preukázali, že v takomto a v takomto horizonte tu budú bezbariérové a môžu tam tie deti bez problémov chodiť. Ale potrebujeme aj opatrovateľov, pretože asistent pedagóga predsa nemôže dieťaťu pomáhať pri hygienických potrebách a podobne. Ale základné školy, zriaďovateľmi sú obce a obec súčasne poskytuje opatrovateľskú službu.
Častokrát sa stretávam s tým, že zariadenie, teda domov sociálnych služieb, dieťa, ktoré v živote nevidí, chodí ich opatrovateľ do školy prebaľovať, pomôcť mu s hygienickými potrebami, ale dieťa je zapísané, že chodí na denný pobyt do domova sociálnych služieb. V živote tam nebolo. Ten opatrovateľ chodí práve do toho, do toho zariadenia, do tej školy. Ale za, obce sú zriaďovateľmi a poskytovateľmi opatrovateľskej služby. Akonáhle poskytujú opatrovateľskú službu a sú zriaďovateľmi školy, nie je problém, aby do školy a dohodli sa so školou, koľko tá ich škola, tá pani riaditeľka predsa jednoznačne je schvaľovaná alebo pán riaditeľ na obecnom zastupiteľstve je, lebo takto to podlieha. Čiže vlastne nemôžu mať problém, aby povedala, ja potrebujem pre mňa do školy na to dopoludnie na ten vyučovací proces päť opatrovateľov, ktorí prídu a zvládnu mi tých 26 detí, ktoré tu mám, hej? Ale je to zase o úprave legislatívy, teda zákona 448, zákona 447 o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sociálnych dôsledkov a je to, samozrejme, aj dohoda s príslušnými školami.
Nevidím ani problém v tom, aby osobný asistent, dieťa ho mohlo používať aj v škole v tom prípade, keď ho potrebuje. Zase je potrebná spolupráca dvoch rezortov a príprava legislatívy dvoch rezortov. Ale ste tu veľmi šikovné, dámy, a nemáte, myslím si, problém, aby ste sa v tomto realizovali. Sme predsa v najvyššom zákonodarnom zbore.
Pokiaľ ide o epidémiu, myslím, že to som zdôvodnila, nepotrebujem odpovedať. Trebišov, či existujú, existuje kontinuita pri spolupráci s Trebišovom. Áno, musím jednoznačne povedať, že tam tá kontinuita spolupráce cez mesto, cez úrady práce, cez úrady verejného zdravotníctva, cez políciu funguje absolútne bezproblémovo. Stretávame sa pravidelne v určitých intervaloch a dá sa povedať, že tá situácia sa rieši. Naviac je tu vláda a vďaka vláde sa poriešili aj tie problémy, ktoré vlastne nedokázala riešiť samospráva ako taká.
Ešte bola dotázka, dotaz na Najvyšší kontrolný úrad, ktorý u nás vykonal kontrolu. Možno konštatovať, že záver tej kontroly vyznel asi tak, že sa jednalo o bezvýznamné pochybenie, pričom neboli porušené záväzné a všeobecné právne predpisy, ale napriek tomu, dá sa povedať, že sme do smernice o vnútornej kontrole doplnili požadované body, ktoré teda Najvyšší kontrolný úrad žiadal, že sme zrušili zmluvu s firmou, ktorá nám ručila účtovníctvo, v súčasnosti prebieha proces verejného obstarávania a taktiež som urobila aj personálne zmeny s tým, že som vymenila dvoch zamestnancov. Asi toľkoto.
Pokiaľ ide o NKÚ, nakoniec mali ste tu správu z NKÚ a tam sa konštatuje, musím zdôrazniť, že NKÚ, čo som bola veľmi prekvapená, za čo ďakujem NKÚ a ďakujem aj za to, že ku nám prišli a nás navštívili, pretože NKÚ zdôraznilo vo svojej správe aj tú skutočnosť, že sme veľmi podhodnotení z hľadiska rozpočtu a finančných prostriedkov na rozsah činností, ktoré vlastne zastrešujeme, a rozsah veľmi rozsiahly činností, ktoré zasahujú do všetkých oblastí verejného života.
Asi, asi toľkoto, dámy, páni. Ešte, aha, pani Zimenovú vidím, že je tu pani Zimenová. (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcie z pléna.) Pani Verešová. Čiže myslím si, že tam nie je, takže v tom prípade, že nie je, už nebudem odpovedať.
Ešte jednu vec by som si dovolila povedať a to, a tým pádom končím, už vás nebudem zaťažovať a zdržiavať, máte toho veľa. (Komisárka pre deti hľadala vo svojich podkladoch.) Viete a to asi natoľko ma niektorí poznáte, mnohí ma poznáte celkom slušne, nie som schopná reagovať nepríjemnými bonmotmi a invektívami na klamlivé, zavádzajúce vystúpenia a vystúpenia, ktoré skutočne by nemali mať v tomto prípade miesto a na tejto pôde. Ja som prosila o to, že aby ste boli našimi spojencami, aby ste pomohli deťom. Tým, že neviem odrážať slovné ataky a útočenie na svoju osobu takýmto spôsobom, možno tým, že nemám zmysel pre humor a možno ďalšie veci, ktoré sú mi vlastné, ale mnohí to tu nepoznáte, si dovolím povedať, že političky poslankyne, ktoré sa tu potrebujú realizovať slovnými atakmi, nech sa páči, nech realizuje. Ja som si včera kládla otázku, či sa jedná o hlúposť, či sa jedná o neznalosť alebo sa jedná o neschopnosť porozumeniu, porozumenia čítanému textu. Dospela som k záveru, tá prvá sa nedá riešiť, ale druhá aj tretia sa dá riešiť štúdiom. A tá tretia, teda neporozumenie čítanému textu, sa dá riešiť v druhej triede základnej školy. Čiže v tejto chvíli ja si dovolím povedať, že na ostatné, čo tu odznelo a odznelo takým spôsobom, že mal niekto potrebu sa tu politicky realizovať, nech sa realizuje, podľa mňa to nie je hodné odpovede.
Ďakujem vám veľmi pekne, páni poslanci, za položené otázky, za vaše vystúpenia, za trpezlivosť k môjmu vystúpeniu. Prajem všetko dobré a prajem pekný zvyšok dňa.
Pán predsedajúci, veľmi pekne ďakujem.

Dobrý deň prajem. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som sa úvodom poďakovala za poskytnutie priestoru oboznámiť vás s výsledkami našej práce, so zisteniami z roku 2018. Je to v poradí naša tretia správa a vážim si možnosť vám zistenia v nej uvedené v krátkosti osobne predstaviť.
Komisár pre osoby so zdravotným postihnutím je významnou osobnosťou pre ochranu ľudí, pre ochranu ľudských práv, ľudí so zdravotným postihnutím. Pôsobnosť tejto funkcie vyplýva zo zákona 176/2015. Táto pôsobnosť je špecializovaná na ochranu práv osôb so zdravotným postihnutím, ktoré jej garantuje Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Dovoľte, aby som veľmi stručne tie základné zistenia, ktoré sme zrealizovali, predstavila aj v komplexe rôznych podnetov. Kľúčovou pôsobnosťou komisára pre osoby so zdravotným postihnutím je prešetrovanie individuálnych podnetov. Tieto individuálne podnety boli doručované rôznymi spôsobmi, v správe sú uvedené, akým spôsobom teda tieto podnety riešime. Chcela by som ale uviesť, že v roku 2018 bolo doručených celkom 518 podnetov, v mnohých podnetoch však tieto podnety obsahujú aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktorých je viac. Čiže napríklad proti rozhodnutiam úradu práce, sociálnych vecí a rodiny sa v jednom podnete uvádzajú aj tri-štyri rozhodnutia, čo znamená teda, že v jednom podnete riešime viacej týchto rozhodnutí.
Doručené podnety však nie sú jedinými dokumentami, s ktorými pracujeme, lebo k týmto doručeným podnetom sa priraďuje 1 734 podaní. Sú to rôzne vyjadrenia, doplnenia podnetov, stanoviská orgánov verejnej správy. Ďalšiu časť písomností, s ktorými na úrade pracujeme, sú zásielky doručované k monitoringom alebo k rôznym osobným listom, týchto je ďalších 618.
Dovoľte, aby som takýto úvod urobila aj vo vzťahu k výkonu monitorovacej činnosti, ktorá je druhá najdôležitejšia pôsobnosť komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. My sme v roku 2016 začali robiť monitoringy formou internetových dotazníkov, ktoré sme rozposlali 366 subjektom a pýtali sme sa na rôzne situácie pri dodržiavaní práv ľudí so zdravotným postihnutím formou interaktívnych otázok, a preto sme teda aj v roku 2017 aj ´18 pokračovali v ďalších aktivitách súvisiacimi s týmito prvotnými dotazníkmi. V tabuľke č. 6 na strane 156 v správe je uvedené, sú uvedené, presne pomenované zariadenia, v ktorých sme boli. Vykonávali sme osobné návštevy, ktoré trvali od 5 až 8 hodín. Týchto návštev bolo v 34 zariadeniach, niektoré tie návštevy sa opakovali, ale chcela by som uviesť, že ja osobne som bola v 17 zariadeniach.
Veľmi zaujímavá je reakcia, keď prídeme do týchto zariadení a jednoducho už sa šíri informácia, že do zariadení chodíme a čomu sa sledujeme; a čo sledujeme. A v tomto prípade musím konštatovať, že tie, tí štatutári týchto zariadení rôznym spôsobom reagujú, dokonca sa nás snažia naviesť na nejaké iné informácie, ktoré my sme požadovali, ale všetko teda to smeruje k tomu, že keď v tom zariadení sú problémy, o ktorých teda predpokladám, že to vedenie zariadenia vie, tak toto zariadenie nás jednoducho vedie cestou, ktorú oni si predstavujú, a nie, ktorú my žiadame.
Dovolím si povedať, že tieto monitoringy robíme naozaj veľmi profesionálne, a rada by som na tomto mieste povedala, že k tým 34 návštevám sme urobili zisťovania týkajúce sa 2 781 klientov. Rada by som uviedla, že mojou snahou je aj zvýrazniť tie dobré stránky v zariadeniach, ktoré tieto dobré stránky majú, ale upozorniť aj na to, čo sa deje a čo treba zlepšiť. Veľakrát som sa zamýšľala, prečo a čo vedie zamestnancov a vedenie týchto zariadení k tomu, že všetkými silami vytvárajú vhodné podmienky, rodinné prostredie, lebo hovoríme o do-mo-ve, domove, ktorý znamená, že je to domov pre týchto ľudí, a tak by sa malo to celé prostredie tomu podobať, že ako to teda a čo ich vedie k tomu, že týmito všetkými svojimi silami, aktivitami naozaj vytvárajú láskavé, stabilné, pokojné prostredie pre klientov.
Netreba k tomu veľa. Netreba k tomu peniaze, ktoré zagarantujú, že keď to zariadenie má dostatok peňazí a nad mieru veľa zamestnancov, že všetci budú mať dobré srdce. Podľa môjho názoru netreba mať veľa pre tých klientov, netreba mať veľa, treba mať porozumenie a dobré srdce. A preto si myslím, že v mnohých tých zariadeniach, v ktorých som aj ja osobne bola, žiaľ, toto dobré srdce som nenašla.
Čo je dôležité pre mňa, že my, keď robíme takýto monitoring, hneď informujeme vedenie zariadenia o tom, čo sme zistili. Pretože my rozprávame s klientami, rozprávame so zamestnancami, robíme ohliadky priestorov, skúmame listiny a prvý ten, prvé tie zistenia, ktoré sme nasali počas tej osobnej návštevy, my hneď interaktívne ich odovzdávame vedeniu. Viete, čo je zarážajúce? Že keď doručíme rozsiahlu správu, ktorá skutočne má medzi 20 – 30 strán, v ktorej vyzdvihneme tie dobré stránky, v ktorej vyzdvihneme to, čo je možné ešte zlepšiť, ale aj upozorníme na to, že čo je potrebné zlepšiť, a ukladáme opatrenia na nápravu, tak mnohí riaditelia zľahčujú celú túto situáciu. Už tieto zistenia, ktoré sú naozaj vážne, dokonca v jednom zariadení pani riaditeľka pri osobnom pohovore po ukončení monitoringu odsúhlasila všetky zistenia, ktoré sme jej definovali, a zaujímavé bolo, že v správe ako reakcia, lebo my vždy žiadame aj reakciu a proste termíny, ako sa vysporiada s tými opatreniami, tak je neuveriteľné, že táto riaditeľka normálne napísala, že pomaly my sme boli v inom zariadení. To zariadenie bolo tak strašné, že ja som povedala, že ak existuje ešte niekoľko takýchto zariadení, je hrôza, že sme v takomto zariadení ešte neboli. Klienti žobrú. Žobrú, nemajú žiadne peniaze, žijú v chudobe, chodia v roztrhaných veciach, nemajú možnosť na prechádzke si kúpiť ani jednu miniatúrnu, miniatúrnu sladkosť alebo niečo, na čo majú chuť, a hladno pozerajú na výklady. Nemajú čo tam robiť, nemajú aktivity, nemajú zdravotnú starostlivosť. Po tretej sa zavre brána a len malé okienko, ktoré je ako vo väznici, cez to okienko pozerajú. Hoci celý areál je obrovský, ale títo klienti sú v uzavretom priestore takéhoto zariadenia. Ale to je len jedno zariadenie.
Čiže rada by som naozaj uviedla, veľmi si vážim prácu tých zamestnancov, ktorí v zariadeniach rozdávajú lásku, pozornosť, porozumenie, sú tvoriví pre týchto klientov. Žiaľ, sú zariadenia, ktoré, v ktorých sme našli sieťové postele, sú zobrazené v správe. Desať rokov, odkedy platí zákon 448/2008 o sociálnych službách, kde sú presne definované telesné a netelesné obmedzovacie prostriedky, po desiatich rokoch sme našli klietkovú posteľ, v tej klietkovej posteli klientku, sieťové postele.
My okamžite teda, keď takéto veci zistíme, komunikujeme, samozrejme, so samosprávnym krajom, kde dávame informácie o tom, že čo sme zistili, a žiadame, aby samosprávny kraj riešil túto aj personálnu otázku. V takýchto prípadoch sme hneď aj avizovali ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny, pánovi ministrovi, ktorý cez odbor dohľadu, cez pani doktorku Košútovú hneď poslal kontrolu do týchto zariadení, čiže stretli sme sa naozaj s tým, že ak takéto vážne zistenia sú, hneď to riešime.
Nielen sieťové postele, ale aj neľudské zaobchádzanie. Neľudské zaobchádzanie znamená ponižujúce správanie sa k tým klientom, nedodržiavanie ochrany intimity, jednoducho tí klienti nemajú v priebehu dňa žiadne aktivity, obmedzovanie pohybu a tá chudoba, o ktorej som hovorila. Predstavte si, že zariadenia nemajú vôbec žiadny problém z tých málo peňazí, ktoré sú chránené zákonom, paragrafom 73 o tom, že každý klient musí v takomto zariadení s celoročnou pobytovou formou mať k dispozícii 25 % sumy životného minima, čo je naozaj miniatúrna čiastka, lebo z toho si musia platiť lieky, oblečenie, aktivity, tak z takýchto, z takýchto peniažkov im zariadenie dokáže strhnúť peniaze, keď nemajú dostatok dôchodku, dostatočne vysoký dôchodok na to, aby platili za sociálne služby.
Vážení poslanci, ja naozaj v takýchto prípadoch som nekompromisná a žiadam okamžite ukončiť takéto zásahy, protiprávne zásahy, evidujem to hneď a avizujem to zriaďovateľovi, pretože títo klienti, ktorí nemajú spôsobilosť na právne úkony a zariadenie je im opatrovníkom, nemajú žiadnu ochranu. Nemajú nikoho, kto sa za nich postaví a kto obhajuje ich práva, a preto sme nepríjemní v mnohých zariadeniach, hoci prichádzame s tým dobrým, prichádzame s novými myšlienkami, prichádzame s tým, ako je možné zlepšiť celú tú situáciu, máme obrovské množstvo skúseností a chceme pomôcť. My nie sme nepriatelia, my chceme pomôcť, ale keď klientom je takýmto spôsobom zasahované do ich práv, vtedy ukladám opatrenia, a nekompromisné.
Rada by som vás teda informovala aj o tom, že na strane 164 je veľmi zaujímavá tabuľka, ktorá nás vied; teda k spracovaniu tohto prieskumu nás viedli zistenia v jednom zariadení, v ktorom riaditeľka zariadenia ako opatrovník, dokonca ani nie ako toto zariadenie, ale riaditeľka ako fyzická osoba uzatvárala poistné zmluvy pre klientov. Každý mesiac si dávala od sociálnych pracovníčok predkladať zostavy o úsporách klientov, pretože mali zriadené účty v banke, čo som ja ešte ocenila, že to je vynikajúce, že majú účty v banke, že proste je to transparentné, to nakladanie s peniazmi, ale až ďalším šetrením a rozhovormi so zamestnancami zariadenia som zistila, že je to kvôli tomu, aby mohla pani riaditeľka zadať trvalé príkazy pre týchto klientov na platenie poistného, pritom každý z tých klientov mal nad dvetisíc eur úspory. Čiže povedzte mi, ako a načo mali mať uzavreté poistné zmluvy na poistenie pohrebných nákladov, keď majú dostatok peňazí na účte. A čo je úplne akože absurdné, a to hovorím, aj takto sa dá podnikať na Slovensku, že tým poisťovacím zástupcom poisťovne bola dcéra pani riaditeľky. Čiže my sme toto hneď riešili v záujme odvolania pani riaditeľky, nebudem sa tým tajiť. Riešili sme to, aby klientom boli tieto zmluvy ako neplatné skončené a aby sa im vrátili peniaze na účet. Takže dnes potvrdzujem, že všetci klienti mali peniaze z tohoto zariadenia vrátené na účet.
Ale to nie je len jediné zariadenie. My sme týchto zariadení zistili prieskumom 54. Ale nemôžem povedať, že máme tú informáciu kompletnú, pretože sme oslovili samosprávne kraje, aby nám pomohli, o spoluprácu, ale, žiaľ, niektorí neverejní poskytovatelia neboli proste povinní túto informáciu samosprávnemu kraju odovzdať. Ale čo je dôležité, v týchto 54 subjektoch je 505 poistných zmlúv na poistenie pohrebných nákladov, 82 životných poistiek, čo ja som, keď som čítala tie zmluvy o životnom poistení; prosím vás, pán riaditeľ nemal problém uzavrieť poistnú zmluvu na 45 rokov pre klientov, s plnením pre koho, pýtam sa, po 45 rokoch. Pre koho bude to plnenie? (Ruch v sále.)
Ohľadom aj tých poistných zmlúv na poistenie pohrebných nákladov, tam je dokonca taká situácia a také ustanovenie, zmluva, že ten klient, keď prežije desať rokov, na ktoré je uzavretá tá poistná zmluva, tak jednoducho o tie peniaze príde, lebo nenastane poistné plnenie. A za absurdné ďalej považujem aj vedenie súdnych konaní na zaplatenie nedoplatkov za poskytovanie sociálnych služieb, keď ten klient má nízky dôchodok, generuje mesačne dlh a nemá proste žiaden majetok na to, aby niekedy v budúcnosti takéto pohľadávky zaplatil.
Čo je dôležité, máme tu samosprávne kraje, ktoré sú povinné dofinancovávať tieto chýbajúce peniaze. Máme už aj súdne rozhodnutie, pretože som vstúpila do tých súdnych konaní na ochranu klientov na Okresnom súde v Malackách, kde Plavecké Podhradie žaluje 16 klientov cez advokáta, čiže vznikajú ďalšie trovy, ďalšie nabaľovanie tých pohľadávok, dokonca cez exekučné konanie. Pýtam sa, kto to nakoniec zaplatí. (Ruch v sále. Zaznievanie gongu.) Samosprávny kraj, pretože to bude musieť zaplatiť, keďže ten klient peniaze nemá. Čiže my sme argumentovali zákonom a súd uznal našu argumentáciu a žalobu tohto zariadenia sociálnych služieb zamietol. Advokát teda dal nám informáciu, že bude písať odvolanie, aby takéto rozhodnutie potvrdil aj krajský súd. (Zaznievanie gongu.)
V roku 2018 sme spustili ďalšie monitoringy... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby sme sa ukľudnili, pristúpime k jednotlivým hlasovaniam. Predtým ešte dovoľte mi privítať na balkóne návštevníkov z Jednoty dôchodcov zo Svidníka. Buďte vítaní! (Potlesk.)
Takže najprv prosím teraz pána poslanca Balódiho, aby uviedol hlasovanie v prvom čítaní. (Ruch v sále.) Páni poslanci! (Reakcia z pléna.)
Pani poslankyňa Krištúfková, procedurálny návrh.

Vážený pán predsedajúci, ako predkladateľka vás žiadam o preloženie bodu 94, tlač 1464, na budúcu schôdzu. Ďakujem.

Pripomínam a zároveň pozývam členov výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, že sa stretneme dnes na zasadnutí hneď o 12. hodine v miestnosti č. 32. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chcem pripomenúť členom výboru pre preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, že zasadnutie sa uskutoční o dvanástej v zasadačke výboru pre obranu a bezpečnosť. Ďakujem.