49. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ctené plénum, dovoľte aj mne ešte povedať zopár faktov zo štúdií a poukázať na to, čo umelý potrat znamená pre ženu matku. Je to naozaj veľmi závažná situácia a myslím si, že je správne, že sa na tomto mieste rozprávame na túto tému, akokoľvek môžu mať na to mnohí rôzne názory. A ako som povedal, keď som už uvádzal náš návrh zákonu nezákazovej legislatívy, tak som podotkol, že v podstate nikto nemôže ľahkovážne povedať, že je za to, aby žena podstupovala interrupciu, teda umelý potrat, že tento, toto jej rozhodnutie býva častokrát konečným, veľmi zúfalým rozhodnutím a poslednou možnosťou jej voľby, ktorú si myslí, že musí podstúpiť.
Chcel by som teraz trošičku pohovoriť o tom, čo ženy, ktoré absolvovali umelý potrat, následne prežívajú. Internet je plný polemiky a rôznych štúdií. Ja by som, ja som si dovolil urobiť takú rešerš niektorých štúdií, ktoré sú naozaj veľmi závažné, a myslím si, že je veľmi dôležité, o tom aby sme hovorili, čo znamená pre ženu matku rozhodnúť sa pre umelý potrat.
Žiaľ, štúdie potvrdzujú, že ženy sú donútené ísť častokrát proti vlastnému presvedčeniu, svedomiu alebo hodnotám na umelý potrat, že ich rozhodnutie je robené pod nátlakom a hrozbami okolia a mnohé by si aj to dieťatko túžili nechať. Samozrejme, je logické, že pokiaľ k takémuto rozhodnutiu nakoniec u ženy dôjde a na ten umelý potrat pod takýmto tlakom nakoniec sama ide, tak tento fakt je vysokým rizikovým faktorom pre jej psychologické komplikácie po potrate. V štúdii, ktorá bola vykonaná v Spojených štátoch amerických, sa zistilo, že až v 64 % potratov ženy uviedli, že boli nejakým spôsobom ovplyvnené nátlakom z okolia na ich samých a na ich rozhodnutie.
Veľmi veľa žien sa takisto sťažuje a aj v súčasnosti, aj ja sám som bol pri tom, ako ženy podstupovali interrupciu, že im neboli poskytnuté kvalitné informácie a už vôbec nie poradenstvo pred zákrokom, pred umelým potratom. Mnohé, aj keď dostali nejaké informácie, tak uviedli, že tieto informácie nepovažovali za dostatočné. Tak isto napriek tomu, že naša legislatíva o tom hovorí, mnohé uviedli, že neboli im ponúknuté alternatívy. No a čo je najzarážajúcejšie, je, že až 54 % žien na jednej veľkej štúdii, ktoré podstúpili potrat, uviedlo, že si neboli úplne isté svojím rozhodnutím.
Následne sa potom deje v živote ženy, ktorá je naozaj stvorená na to, aby vynosila bábätko a je tak vnútorne naozaj nastavená a naladená a je to, je to naozaj veľmi silné v živote každej mamičky, dochádza k potláčanému smútku, dochádzajú pocity osobnej viny. To potom vedie, samozrejme, k vážnym problémom vrátane klinickej depresie. U týchto žien sa oveľa častejšie vyskytujú poruchy príjmu potravy, majú sklony k sebadeštruktívnemu správaniu a k samovraždám.
A teraz konkrétne údaje. Štúdie poukazujú, že je až šesťnásobne vyššia pravdepodobnosť spáchania samovraždy v prvom roku po potrate u ženy v porovnaní so ženami, ktoré vynosili dieťatko. No štúdia, veľká štúdia vo Fínsku monitorovala a dokázala alebo uviedlo až 31 % žien po potrate, že malo myšlienky na samovraždu. Nie zriedkavo sa po potrate vyvíja tzv. postabortívny syndróm a v prípade, že sa tento syndróm u ženy po potrate vyvinie, tak až 60 % týchto žien bojuje s myšlienkami na samovraždu. A je to obrovské, vysoké riziko, že sa o tú samovraždu tieto ženy pokúsia, a dokonca polovica z tých, čo sa pokúsili o samovraždu, sa o tú samovraždu pokúsi opakovane dva až trikrát.
Štúdia na 173-tisíc ženách v Spojených štátoch amerických počas ôsmich rokov po neplánovanom otehotnení ukázala na to, že u žien, ktoré sa rozhodli pre potrat, bolo riziko samovraždy vyššie o 154 % v porovnaní so ženami, ktoré sa rozhodli vynosiť dieťatko.
Veľmi závažné sú potraty najmä u dospievajúcich dievčat. Tam je to naozaj aj veľmi nebezpečné z medicínskeho pohľadu, ale zároveň tieto dievčatá, ktoré podstúpia potrat, sú až šesťkrát náchylnejšie spáchať samovraždu ako dievčatá, ktoré v ich veku potrat nemali.
Tu by som si dovolil trošililinku zapolemizovať aj s oficiálnymi údajmi o tom, že nám postupne klesá počet umelých prerušení tehotenstva alebo umelých potratov. Ono v skutočnosti je to tak, avšak do popredia sa dostávajú tzv. abortívne tabletky, ktoré dokážu vyvolať umelé potraty po tom, ako dieťatko je počaté, do niekoľkých týždňov a sú to veľmi efektívne tabletky a ich používanie aj veľmi rapídne rastie. A treba povedať, že aj z toho lekárskeho hľadiska, žiaľ, u nás nie sú legálne, ale, ale v princípe je to možno dokonca výhodnejšie použiť takúto tabletku, pokiaľ ten potrat je potom takto vyvolaný chemicky, ako vlastne ísť na dilatáciu krčka maternice a podstúpiť samotný výkon, ktorý je, samozrejme, drastický a veľmi nebezpečný. Z tohto pohľadu kto sa dostane k týmto informáciám, tak, samozrejme, zvažuje aj využitie týchto tabletiek, a preto nevieme veľmi dobre posúdiť, ako je to naozaj s množstvom potratov, ktoré sa vyskytujú nielen u nás, ale aj celkovo vo svete.
Spomínal som, že mamičky po potratoch majú veľmi vysoké riziko klinickej depresie. Opäť jedna ďalšia dlhodobá veľká štúdia ukázala, že je až, že ženy, ktoré prekonali potrat, sú o 65 % náchylnejšie bojovať s dlhotrvajúcou klinickou depresiou. Táto štúdia porovnávala ženy s ohľadom na vek, rasu, vzdelanie, rodinný stav, históriu rozvodov, príjem a tiež predchádzajúce problémy s depresiou. Takže bola to veľmi kvalitne urobená štúdia. 65 % žien v tejto štúdii uvádzalo aj príznaky posttraumatickej stresovej poruchy a niečo vyše 14 % uviedlo všetky príznaky posttraumatickej stresovej poruchy nevyhnutné na klinickú diagnózu potratom vyvolanej posttraumatickej stresovej poruchy. A z týchto približne 25 % uviedlo, že im nebolo poskytnuté adekvátne poradenstvo a 64 % žien malo pocit, že ich k tomu donútilo okolie.
Ďalšie, čo som spomínal, vážne sú, samozrejme, aj nervové poruchy, spánkové poruchy. 36 % žien s tou posttraumatickou stresovou poruchou uviedlo, že malo spánkové poruchy, 31 % žien ľutovalo svoje rozhodnutie, u 11 % žien po potrate v jednej štúdii potrebovali mať predpísané lekárom psychotropné lieky. To bolo, samozrejme, v Spojených štátoch amerických, kde sa tieto veci skorej predpisujú.
Veľmi zaujímavé a, samozrejme, aj očakávané sú poruchy príjmu potravy a zneužívanie návykových látok. Je to ináč veľký problém v súčasnosti a najmä teda u mladých dievčat, ako sú to veľmi závažné stavy, pokiaľ sa takéto niečo dostaví a liečba ich je veľmi komplikovaná, veľmi náročná. U žien, ktoré mali po potrate problémy, sa až v 39 % následne uvádzalo, že sa mohla vyvinúť porucha príjmu potravy. Samozrejme, že je tu päťnásobne vyššie riziko zneužívania alkoholu a drog. To sa dá, samozrejme, vysvetliť aj tým, že práve častokrát tieto ženy na potraty chodia. Takže túto štúdiu treba porovnávať alebo teda vyhodnocovať aj z tohto pohľadu.
Čo je tiež relatívne pochopiteľné, že ženy s históriou potratov majú väčšiu pravdepodobnosť mať následne kratšie vzťahy a tiež viac rozvodov. Často je to kvôli nižšiemu sebavedomiu, nedôvere voči mužom, zneužívaniu návykových látok, zvýšenej úrovni úzkosti, depresie a hnevu. Žiaľ, až 30 až 50 % žien, čo prekonali viac potratov, teda opakovane mali potraty, umelé potraty, má problém so sexuálnou disfunkciou, ako stratou potešenia zo sexuálneho styku, zvýšenia bolestivosti pri styku alebo majú averziu na sex či na mužov a, samozrejme, je popisovaná zvýšená promiskuita.
Toto sú veľmi závažné stavy a myslím si, že je veľmi dôležité, aby sa, aby sa o nich hovorilo. Je to nakoniec úplne prirodzené, keď sa žena rozhodne na takýto zákrok ísť, že je to niečo neprirodzené. Je to niečo veľmi neprirodzené, pre čo sa rozhoduje. A ja by som to určite nedoporučoval žiadnej mamičke a určite by sme zvažovali, aby, aby mohla mať predstavené iné možnosti, ako vyriešiť jej situáciu, pri ktorej má pocit, že dieťatko nemôže donosiť, eventuálne nevie sa oňho postarať.
My sme preto predložili ten návrh zákona, ktorý pokiaľ by žena sa rozhodla využiť inštitút utajeného pôrodu, tak v podstate by ju mohla využiť. Aj sme to nazvali tzv. že utajené tehotenstvo, pretože v súčasnosti tento inštitút je veľmi slabo funkčný.
Zoberte si, že pokiaľ by ste sa rozhodli využiť inštitút utajeného pôrodu, tak musíte v období pred pôrodom samotným viac-menej, keď to má byť utajené, sa niekde skrývať. Väčšinou to ženy musia vyriešiť tak, že sa odsťahujú ďaleko od svojho bydliska. Niekedy tá situácia je lepšia v tom, že majú podporu v tomto u svojej blízkej rodiny, potom je to jednoduchšie, ale, samozrejme, častokrát je tam veľa, vážny problém, čo so zamestnaním. Pokiaľ sú tieto ženy zamestnané, tak majú možnosť viac-menej si vyžiadať neplatené voľno, ak ho dostanú od svojho zamestnávateľa, a pokiaľ je ich rozhodnutie vynosiť dieťa aj napriek tomu, že to neplatené voľno nedostanú, tak väčšinou musia ukončiť svoj zamestnanecký pomer, čo je, samozrejme, veľmi náročné.
A preto sme sa rozhodli, že pokiaľ by sa takáto mamička rozhodla, že to bábätko chce vynosiť a chce ho vynosiť pre ľudí, ktorí čakajú na neho, a veľmi dobre vieme, že tie poradovníky v súčasnosti na novorodeniatko sú až na päť rokov času, tak je naozaj tam veľký predpoklad, že sú to ľudia, ktorí túžia sa starať o dieťatko, chcú ho milovať, budú ho určite mať radi. A toto, samozrejme, keď mamička všetko zváži, tak s pomocou štátu tým, že by od 21. týždňa mohla poberať nemocenské alebo teda tzv. péenku, by sa v podstate mohla odsťahovať na iné miesto, tam by mala zabezpečený príjem na to, aby dieťatko mohla vynosiť, to dieťatko, to by mohla porodiť. A my v tom zákone vlastne sme vytvorili spôsob, ako by sa to mohlo celé diať. Ona by, samozrejme, v záujme svojho dieťaťa nahlásila, nahlásila sociálnemu úradu, ktorý by to potom, samozrejme, pod utajením ďalej komunikoval v nemocnici, teda miestnu nemocnicu, kde by toto dieťatko chcela porodiť, no a ona potom, keby sa do tej nemocnice dostalo, tak by potom už boli sprostredkované informácie rodičom, ktorí na to bábätko čakajú.
Je to veľmi dôležité, pretože mamičky to veľmi dobre vedia, že keď nosia bábätko, tak to bábätko je súčasťou nich samých, počuje tlkot ich srdiečka a v podstate žije spolu s nimi. Všetko to, čo tá mamička prežíva, tak prežíva s ňou to bábätko, ktoré nosí vo svojom lone. A teraz vlastne príde moment pôrodu a to bábätko sa narodí, je to obrovský stres pre neho. Ono chvílinku v podstate, keď dôjde k zaškrteniu pupočníku, tak nedostáva kyslík, teda sa dusí a vtedy sa vlastne nadýchne a začne dýchať a vtedy začne plakať, pretože, pretože skrátka je to veľký stres pre to bábätko. A je veľmi, veľmi dôležité, zistilo sa to, že to bábätko hneď, ako ho pozrie pediater a zistí teda, že všetko v poriadku, tak ho hneď dáva naspäť mamičke na kožu. Je veľmi dôležité, aby to bábätko sa dotýkalo priamo pokožky mamičky a vtedy to bábätko sa ukľudní a vie, že je všetko v poriadku, že sa nachádza v milujúcom náručí a že áno, že ďalej ten život pokračuje na svete, kde dýchame vzduch a kde mám ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť.
Toto sa, žiaľ, pri súčasnosti častokrát nedeje, keď sa žena rozhodne, že to bábätko, vlastne sa ho zriekne, tak ono sa k nej už nevracia. No a vlastne vracia sa častokrát do postieľky. Naše zdravotné sestričky sú veľmi zlaté, ale určite im nevynahradia to, čo by jej mohla, tomu bábätku vynahradiť milujúca matka. A my sme teda navrhli, aby mohli títo budúci rodičia už byť priamo pri pôrode, a teda to bábätko by sa mohlo priložiť už priamo na bruško, na hrudník, dokonca na prsník tej budúcej adoptívnej mamičky. Je to veľmi dôležité aj z jedného jednoduchého dôvodu, že takéto bábätko začne sať a vieme, že tí, čo sa tomu venujú aj tomuto celému procesu, že u tých adoptívnych mamičiek sa vlastne vyvoláva, spúšťa laktácia. A toto môže byť veľmi dôležitý moment, že ten proces spustenia laktácie, teda dojčenia tohto bábätka, môže byť úspešný.
A myslíme si, že, samozrejme, keď mamička, ktorá sa rozhodne takto zachrániť to svoje bábätko, že má ďalší jeden z dobrých dôvodov a má takú istotu, že naozaj to bábätko bude mať dobrú budúcnosť a bude mať nádej pre to bábätko, že sa ocitne v dobrých rukách milujúcich rodičov, ktorí sa hneď o to bábätko môžu starať od momentu, keď sa narodí.
Ešte by som rád hovoril o tých niektorých ďalších opatreniach, o ktorých som hovoril, keď som predkladal tento návrh zákona, a potom, samozrejme, rád zodpoviem na akékoľvek otázky, ktoré by prípadne z pléna vyplynuli.
Takisto sme skúmali, čo sa vlastne deje s bábätkami, ktoré, v súčasnosti, ktorých sa mamička zriekne. No ten proces je na jednej strane právne, samozrejme, správny, do 24 hodín súd vydáva predbežné opatrenie, v ktorom rozhoduje, že bábätko môže byť zaradené v náhradnej starostlivosti. No a potom sa vlastne čaká na obdobie, kedy súd rozhodne, že dieťatko je tzv. právne voľné a v tom prípade potom sa to bábätko definitívne zaraďuje k tým budúcim rodičom. Toto sme chceli viac-menej eliminovať, pretože si myslíme, že je zbytočné, aby to dieťatko kvázi putovalo buď cez nejakých pestúnov, alebo častokrát býva aj dosť dlhodobo v nemocnici, kým sa celý tento proces zrealizoval, a preto sme navrhli, čo sme navrhli, že ten proces osvojenia by mal byť iniciovaný už hneď po narodení dieťatka a nedávať dieťatká do náhradnej starostlivosti, ktoré zabezpečuje detský domov.
Takisto sme zistili, že v súčasnosti jednotlivé krajské úrady sociálnoprávnej kurately, ochrany detí a sociálnej kurately nie sú dostatočne prepojené, nie sú elektronicky prepojené medzi sebou a stáva sa, že určité deti, ktoré majú určité hendikepy, a teda nie sú adoptované hneď na začiatku, jak sa narodia, tak častokrát čakajú na svojich budúcich rodičov v jednom kraji, a pritom mohli by získať rodičov v inom kraji. Samozrejme, tam už tá komunikácia potom prebehne, ale je trošku taká náročná, kostrbatá, veľmi zle, veľmi zle funguje. A ten návrh, aby bola elektronizácia v tomto urobená, bol už dávnejšie, ešte, myslím, za vlády pani premiérky Radičovej, avšak, žiaľ, dodnes sa nezrealizovala. Takže my sme to vlastne v tom zákone navrhli, aby sa urobila elektronizácia a prepojili sa tie jednotlivé úrady, aby pokiaľ je bábätko, ktoré je vhodné na adopciu, aby sa oňho mohli zaujímať hneď aj rodičia z iných krajov Slovenska.
No a čo sa týka tej, toho poučenia, ja som povedal, že ide v podstate o aktualizáciu súčasnej vyhlášky, ktorá je, avšak tým, že ona nie je uzákonená a stačí ju len určitým spôsobom žene odovzdať a nie je definovaný spôsob, my si myslíme, že by bolo veľmi dobré, keby táto žena matka toto poučenie pred umelým potratom naozaj prečítala a podpísala. Takže toto sme sa rozhodli urobiť, plus z tej vyhlášky sme povyhadzovali určité, určité údaje, ktoré už opäť neboli akože relevantné, pretože sú ďalšie štúdie, ktoré oveľa viac tie údaje spresňovali. Takže z tohto pohľadu sa možno ospravedlňujem, že tam možno nie sú nejaké aktuálnejšie údaje, ale sme si povedali, že v niektorých situáciách možno radšej jej nedať nepravdivý údaj a, samozrejme, dotyčná mamička sa môže pýtať. A o to tam vlastne ide, aby sa mohla pred tým zákrokom pýtať, aby mohla byť informovaná, aby mohla vidieť veci a aby sa dostala naozaj ku všetkým informáciám, ktoré skrátka žena pred takýmto vážnym rozhodnutím musí mať, aby to rozhodnutie mohla dobre urobiť.
Ja myslím, že zatiaľ toľkoto by som skomunikoval ja za nás a opäť, pokiaľ budú nejaké otázky alebo z pléna priamo, tak veľmi rád budem reagovať či už faktickou poznámkou, alebo potom si opäť vypýtam miesto v rozprave.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán doktor Krajčí, Marek, že si to takto z takého pohľadu lekára povedal. Mne to pripomenulo aj tak ľudsky tie situácie, keď sme čakali naše deti, keď sa narodili.
Také politické prepojenie, hovoril si o tom, že veľa žien, pre nich to nie je až tak slobodná voľba, a naozaj ja mám údaje, kde mnohé ženy zažívajú dosť silný nátlak, až na hranici domáceho násilia, že musia ísť na potrat, lebo muž alebo rodina na nich tlačia. A toto napríklad my navrhujeme riešiť aj v našom zákone. A ak by neprešli tieto znenia, ktoré sú, tak opakovane, tejto veci sa nepustíme a myslím si, že znova v tejto veci by sme mali nájsť zhodu bez ohľadu na konzervatívno-liberálne nastavenie, lebo sloboda musí byť sloboda. To znamená, že k potratu by nemala byť žiadna žena nútená, na tom sa zhodneme, aj keby sme mali v iných veciach odlišný názor.
Takže ďakujem ti a váš návrh podporím.

Ďakujem pekne. Marek, ja chcem v prvom rade povedať, že je tu jeden veľký rozdiel medzi tromi návrhmi predošlými a tým tvojím alebo vaším v OĽANO, a to je ten, že obsahuje niekoľko naozaj dobrých riešení. Takže za to ti ďakujem. Ale je tu nejaké to "ale", ktoré by som rada ti povedala aj teraz vo faktickej a potom aj vo svojom vystúpení. Ty si spomínal, že teda ženy reportujú všetky tie negatívne veci, ktoré sa im dejú, keď sa rozhodnú pre potrat. Áno, nikto nechce potraty, ani my. Potrat skrátka nie je ani príjemná, ani šťastná, ani dobrá vec, hej. Všetci, všetci to vnímame veľmi negatívne a chceme, aby ženy chodili na potrat čo najmenej. Ale množstvo žien má napríklad aj popôrodné depresie, keď donosia dieťa a potom ho musia napríklad dať na adopciu. Čiže tam takisto je veľké, veľké množstvo žien, ktoré trpia depresiami aj napriek tomu, že to dieťa donosia. Ďalej, množstvo žien uvádza a reportuje, že ich lekár alebo lekárka manipulatívne ovplyvňovali naopak a strašili dôsledkami pôrodu.
Čiže keď to zhrniem, ja som naozaj tiež úplne za, aby sme zlepšili poradenstvo a prevenciu na Slovensku, lebo je to podľa mňa veľmi chabé, ale musí byť jasné, úplne jasné, aké informácie ženy dostávajú a akým spôsobom im ich ten dotyčný lekár alebo lekárka podáva.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Áno, poradenstvo, myslím si, že je kľúčové. Ono vôbec celkovo, myslím si, že čo sa týka poradenstva v zdravotníctve, tak máme kam, kam napredovať.
Marek, ty si priniesol také, myslím, že veľmi dôležité aspekty a naozaj z pohľadu ako lekára, bolo veľmi zaujímavé ťa počúvať. To najviac, čo tam vo mne rezonovalo, a to je, však to je to, o čom sa bavíme, že je to veľmi citlivá okolnosť. A ja v tejto celej veci vidím naozaj tri osoby. Teda vidím to dieťa, ktoré je samostatná bytosť podľa mňa, a potom je tu tá žena, ale je tu aj ten muž. A preto sa mi aj veľmi páči iniciatíva napríklad, že Gól za život, ktorá chodí po Slovensku a snaží sa nabádať práve mužov, ktorí priviedli ženu aj do tehotenstva alebo do druhého stavu, aby neutekali od tých žien, aby ostávali a boli im oporou, pretože o to, o to je to pre tie ženy ťažšie, keď na to musia byť samé, na tak závažné rozhodnutie, a rozhodujú vlastne o živote niekoho iného.
A taktiež samotný návrh zákona tým, že ho predkladáme spolu, tak určite je, si myslím, že to je veľmi dobrý návrh práve preto, že ide ďalej a dopĺňa vlastne aj tie ostatné zákony v tom, že podáva tú ruku ženám, ako sa vyhnúť tým samotným okolnostiam, pre ktoré sa rozhodujú prísť do potratu, takže, alebo ísť do potratu, čo je, tak ako sme povedali, veľmi citlivá a nepríjemná vec.
Takže myslím si, že toto je práve tá debata, že musíme sa jednak pozerať na samotné ženy, čím prechádzajú, musíme sa pozerať aj na mužov a povzbudiť ich, aby v tom stáli pri tých ženách, a zároveň musíme vytvoriť také prostredie, aby tých prekážok alebo aby vlastne tá žena nemala dôvod, prečo na ten potrat ísť, a aby sme jej umožnili čo najlepšie vynosiť to dieťa a rozhodnúť sa, či si ho už nechá, alebo ho dá na adopciu, ale aby to dieťa nemuselo byť potratené, pretože to je, to je, samozrejme, veľmi zlé.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ďakujem, pán kolega, za informácie o dôsledkoch potratu žien. Ja mám na teba pár otázok.
Navrhujete teda finančnú pomoc, ale aj opatrenia v rámci sociálnoprávnej ochrany, a preto sa chcem opýtať, či ste to diskutovali o vašom návrhu s nejakou inou koaličnou stranou, resp. či ste diskutovali s ministerstvom práce práve vo vzťahu k sociálnoprávnej ochrane, pretože právne voľné deti nemusia byť aj z titulu, že adoptovať si nemôžete len jedno dieťa, ktoré sa momentálne narodí alebo napríklad je to súrodenecká dvojica, trojica a podobne. Čiže neviem, akým spôsobom by teda toto sa riešilo.
Taktiež sa chcem opýtať, rozumiem tomu dobre, že ženy, ktoré nepracovali, nedostanú príspevok vo výške rodičáku už počas tehotenstva? Pretože tento príspevok ako keby bol viazaný len na poistenie. A tiež sa chcem opýtať, lebo ten istý prípad vznikne aj počas nemocenského a nemocenské sa nepriznáva žene, ktorá nie je pracujúca. Čiže ako by ste riešili ženy, ktoré teda nepracovali alebo teda nemajú odrobených tých 270 dní povinného poistenia?
Ďakujem.

Život je dar a je hodný ochrany od začiatku, od počatia. Potratom nedovolíme mnohým deťom narodiť sa. Žena, keď ide na interrupciu, je to pre ňu zúfalý čin a trauma na psychike prakticky na celý život, ale dovolím si tvrdiť, je to aj čia vina? Vina, dovolím si tvrdiť, naša, vina spoločnosti, vina zdravotníctva, vina blízkych a všetkých tých, ktorí sme jej v tomto rozhodovaní nepomohli prikloniť sa na stranu života. Sme, samozrejme, všetci, dovolím si tvrdiť, za ochranu života od počatia určite všetkých žien bez rozdielu rasy, náboženstva a tým, samozrejme, aj nechceme okliešťovať rómske ženy.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za vaše faktické pripomienky. Pokúsim sa odpovedať a potom, ak mi nevyjde čas, tak si ešte vypýtam miesto v rozprave. Kolegom, ktorí vyjadrili podporujúce faktické, tak ďakujem.
Simonka, aj tebe chcem veľmi pekne poďakovať, pretože ja som bol veľmi milo prekvapený, ako začala medzi nami diskusia a to, že by ste boli ochotní uvažovať o takýchto možnostiach podpory a ja si to vážim, tú podporu, ktorú zatiaľ vyjadrujete, a budem ochotný s vami diskutovať, pokiaľ by ten zákon prešiel do druhého čítania, o ďalších veciach, ktoré sa vám nepáčia alebo chceli by ste ich vylepšiť, a môžte sami podať pozmeňujúce návrhy a tak ďalej. Z tohto pohľadu ja beriem aj tie argumenty, o ktorých si hovorila. Treba všetko položiť na stôl a myslím, že zhodneme sa na tom, že informovanosť je základom kvalitného rozhodnutia a to si myslím, že musíme posilňovať.
Čo sa týka kolegyňky Sone, no ja som, samozrejme, celú túto problematiku riešil najmä s organizáciami, ktoré zabezpečujú adopcie. To znamená, mal som naozaj informácie priamo z praxe aj to, ako to legislatívne funguje a potom aj v spolupráci s nimi sme navrhovali riešenia, ktoré sme navrhovali. Teda nie sú to riešenia od zeleného stola.
No a čo sa týka péenky, ja sa vyjadrujem len k tomu zákonu, o ktorom teraz rokujeme, pretože toto sa týka naozaj len péeniek. To znamená, ide nám o to, aby pokiaľ, ako som povedal, inštitút utajeného pôrodu bol funkčný inštitút. Pokiaľ je tá matka zamestnaná, tak pre ňu inštitút utajeného pôrodu takmer isto znamená stratu zamestnania. Takže my riešime práve tento problém. Pretože pokiaľ niektorá žena nepracuje, tak je len na jej rozhodnutí, či sa rozhodne, že či to dieťa naozaj chce utajene porodiť alebo nie, ale v tom prípade, samozrejme... (Prerušenie vystúpenia časomerom).

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja som pôvodne neplánoval vystúpiť v rozprave, ale jeden z predkladateľov jedného z týchto zákonov alebo teda konkrétne pán poslanec Krajniak sa vo svojom vystúpení pýtal, že prečo je stanovený termín, dokedy je možno vykonať interrupciu, 12 týždňov. Konkrétne sa pýtal, prečo je to do 84. dňa a prečo nie do nejakého iného dňa.
No má to, má to racionálny základ a je to postavené na odborných základoch, a preto by som to rád ujasnil. Tento termín 12. týždňa nie je náhodný a to odôvodnenie má paralelu s inou životnou situáciou. Keď jedinec zomrie, tak je potrebné konštatovať smrť. Pokiaľ ten jedinec zomrie a niekto, kto je teda oprávnený konštatovať smrť, zistí, že nedýcha, že nemá akciu srdca, tak, samozrejme, tá smrť je, je veľmi jednoduché stanoviť smrť. Ovšem máme tu aj situácie, keď jedinec, napríklad po nejakom ťažkom úraze alebo po nejakom ochorení, javí ešte určité známky života, lebo tak sa to javí, že by sa dalo povedať, že sú to ešte známky života, čiže napríklad mu pracuje srdce, čiže má nejakú cirkuláciu, niekedy možno aj dýcha, väčšinou už je na nejakom podpornom dýchaní alebo na umelej ventilácii a tam bolo potrebné zistiť, že či tento jedinec ešte, ešte žije. Takže nakoniec na základe odborných posúdení sa stanovilo aj právne, kedy možno u takéhoto jedinca konštatovať smrť. A bola zhoda, že smrť môže sa konštatovať u takéhoto jedinca vtedy, keď už nie je prítomná cirkulácia. Čiže keď cez mozog netečie krv. V takom prípade možno tohto jedinca prehlásiť za mŕtveho a napríklad možno mu odobrať orgány na transplantáciu.
No a paralela s týmto, kedy je možné stanoviť, že jedinec už nežije, tak bola stanovená paralela, odkedy je možné považovať, že jedinec už je živý tvor, a tá paralela je v tom, že už má prietok krvi cez mozog. A práve tento prietok krvi cez mozog začína po 12. týždni života. Takže preto bolo na základe odborných stanovísk aj právne stanovené, že do 12. týždňa tehotenstva, keď sa vykoná interrupcia, tak ešte nešlo o živého jednotlivca. Čiže asi toľko na položenú otázku, ktorá tu zaznela v rozprave.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, Alan. Pravdupovediac zaujala ma odpoveď na túto otázku. Len keď pozerám na tú logiku, tak kladiem si jednu otázku a teraz to ber, prosím ťa, ako laik. Predpokladá sa teda u dieťaťa do 12. týždňa, že tá krv ani cez ten mozog nebude tiecť? Lebo to je obrátený postup. U človeka, ktorému prestane tiecť tá krv v mozgu na konci života, už sa nepredpokladá, že by sa akože znovu zase vrátila do, ale tuto to dieťa sa vyvíja a zrazu proste má prísť moment, kedy sa do toho mozgu tá krv naleje a tým začne žiť. Čiže z tohto pohľadu sa to podľa mňa nedá brať úplne, a teraz hovorím laicky naozaj, nechcem sa tu miešať do nejakých lekárskych, ale pýtam sa ťa, tým, že si to priniesol, že je iné, keď je to na konci, a iné, keď je to na začiatku? Nemôžme sa pozerať ako to, čo je na konci, že je na začiatku, lebo ja si hovorím, však to dieťa ani nemôže v tom momente ešte, aby mu tiekla krv, ale predpokladám, že každému tá krv do toho mozgu tiecť začne. A keď ten život ukončím, no tak mu nikdy nezačne. Čiže toto mi ako úplne laicky nesedí. A ako chápem, že lekári si to nejako museli, ale myslím si, že to neni dobrá logika. Ale ďakujem v každom prípade za vysvetlenie.

Ďakujem. Ja by som ťa chcela, pán poslanec Suchánek, upozorniť, že naozaj moderná veda, moderná embryológia, najnovšie lekárske vedy, ktoré sa zaoberajú týmito vecami, dokázali, že to dieťa, to embryo je človek, ľudská bytosť od počatia. Toto sú zastaralé, to, čo ty hovoríš, to už sú obsolentné jednoducho dohody a tak ďalej. Pretože teraz už je naozaj, sú také metódy na takej úrovni technickej, že dokážu, že je to dieťa, že je to živý ľudský tvor.
Ja by som ťa chcela, prečítaj si naozaj svedectvo doktora Bernarda Nathansona, veľmi by som ti to odporúčala a veľmi by som ti odporúčala, keď sa chceš s týmto zaoberať, aj prečítať si knihy od mnohých embryológov. Ľudí, ktorí a tak ďalej. Naozaj, to je živý tvor, či je to, či má 12 týždňov alebo má 11 týždňov alebo má tri týždne. Je to živý tvor, ktorého vlastne; neexistuje žiadna interrupcia, neexistuje žiadne prerušenie tehotenstva. Je to úkladná vražda. Pretože keď plánujeme zabiť niekoho, je to úkladná vražda. To nie je v afekte a tak ďalej. Je to pripravované, je to úkladná vražda.
Ja som veľmi proti termínu interrupcia, lebo je to zavádzajúce. Umelé prerušenie tehotenstva je zavádzajúce, pretože to, čo je zabité, nie je žiadne tehotenstvo, to je zabité dieťa. Čiže ani prerušenie tehotenstva, to neobstojí. To sú všetko zavádzajúce termíny. Obstojí len zabi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)