4. schôdza

Lucia, ja veľmi pekne ďakujem, že si vrátila tému tam, kde má byť, odhliadnuc od epizódy s pani bývalou ministerkou Tomanovou. Ja som presvedčený o tom, že keď sa niekde poruší zákon, tak sa nemá pozerať na to, že kto to je a koho je to bývalý kolega a kto sa ho zastane a nemá sa hneď vytvárať konšpirácia o nejakej organizovanej skupine odporu, má a v prvom rade pozerať na záujmy tých detí. A tam zákon hovorí celkom jednoznačne, dieťa v tomto veku nemá byť v detskom domove. Bodka. A teraz nie je relevantné, že či sa takéto porušovanie zákona deje aj v iných domovoch. Ak to tak je, tak to treba preskúmať a postupovať voči nim úplne rovnako.
Pre mňa je len zarážajúce, že niekto, kto si hovorí detský ombudsman, viac energie venuje obhajobe vlastnej rodiny než tomu, aby upozorňoval na nedodržiavanie zákonov v detských domovoch, ktoré má vo svojej vlastnej pôsobnosti. To je prvá vec.
Ale k tomu, čo bolo povedané k samotnej správe. Úplne súhlasím, že v oblasti odstraňovania segregácie, hlavne rómskych detí aj na východnom Slovensku, ako to hovoril kolega, je potrebné vykonať kopec práce a treba povedať, že tam je priestor, kde to má hlavne urobiť štát. To je ten, kto bol kontrolovaný zo strany verejnej ochrankyne práv, lebo tie školy samotné to nezvládnu, ony to nedajú. Tam treba oveľa viacej peňazí, tam treba oveľa viacej metodickej podpory. A, áno, treba začať aj terénnou a komunitnou prácou v predškolskom období s tými deťmi. To je úplná pravda.

Pani poslankyňa Remišová.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Nie, pán poslanec Poliačik bol piaty, vy ste sa prihlásila s reakciou.

Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Aha, dobre. Tak vás poprosím, keby ste mi vrátili čas. Ďakujem pekne.
Pán poslanec Číž, keď už hovoríte o tej organizovanej skupine, dúfam, že aspoň vznikla v zmysle rokovacieho poriadku, lebo to by ste neprežili, keby nie.
Ďalej, chcem vám iba povedať, detský domov PETO, nie PEŤO. Ak ste takto čítali aj tie závery z tej kontroly, z ministerstva práce, tak potom sa nečudujem, že ste prišli s takými nezmyselnými závermi. Netreba čítať len ten záver, treba čítať krok po kroku, k čomu všetkému sa dopracovala tá kontrola, ak by ste tak urobili, tak zistíte, že tá kontrola poukázala na to, že nie všetky deti do šesť rokov boli umiestnené v profesionálnych rodinách, tak ako to káže zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a mládeže. Odporúčam vám pozrieť si celú tú správu, pán poslanec.
Pán poslanec Pčolinský, myslím, že došlo k nedorozumeniu, pretože ja som nehovorila o segregácii ako takej. Ak hovoríme o segregácii ako takej na školách, na zmiešaných územiach, tak ja s vami v mnohom súhlasím, aj s tým, čo hovoril Martin Poliačik, pretože to, že školy nie sú schopné nesegregovať, to je len dôsledok niečoho, ale tá príčina je celkom niekde inde. A my sme mali prípady škôl, ktoré sa snažili nesegregovať, a potom sa stalo to, že zo školy, ktorá bola zmiešaná, nakoniec vznikla čisto rómska škola, lebo potom všetky deti z majoritnej časti obyvateľstva jednoducho rodičia premiestnili. Ale ja som vyslovene hovorila o nesprávnom zaraďovaní detí z rómskych osád do špeciálnych škôl bez toho, aby boli schopné zaradiť sa do normálnych tried. To sú dve odlišné veci. Aj keď ten záver v zmysle tej segregácie je väčšinou ten istý.
A, pán poslanec Suchánek, áno, viem o tomto probléme, ja dokonca viem o jednej škole, asi vám to poviem mimo tej faktickej, lebo to už nestihnem.

Dobrý deň, ďakujem. Vážení kolegovia a kolegyne, tak ja sa vrátim teda k obhajobe ľudských práv, pani Toman..., á, pardon, obyčajných ľudí. Keď som počúvala pána kolegu Číža, zrazu som si predstavila dobrého vojaka Švejka a Haška a videla som Švejka, ako po príhovore pána kolegu Číža kričí: "Nevládnite, veď sú tu ľudia!" My sme sa neskutočne dlho venovali ľudským právam, pani bývalej, pán kolega Číž sa venoval pani bývalej ministerky a členky strany SMER. V správe pani ombudsmanky sa konštatuje, že zistenia porušenia základných práv, slobôd bolo v 144 prípadoch. Predstavuje teda, to predstavuje porušenie základných práv a slobôd približne v každom piatom podnete. Koľko sme sa my venovali porušeniu práv pani bývalej ministerky a bývalej členky strany SMER pani Tomanovej? Veď to je obraz naozaj ľudských práv tejto spoločnosti. Ľudské práva obyčajných ľudí sú na chvoste. Zaujímajú vás, páni prázdni členovia strany, ktorí vlastne tu ani nesedíte, zaujímajú vás tie deti v Moldave? Zaujímajú vás tie zásahy? Boli ste tam, vidíte, viete sa k tomu vyjadriť okrem toho, že sa tu všetci ješitne vyjadrujete k svoje bývalej kolegyni a obhajujete ju? Je to ako smutný obraz aj tohto miesta.
Takže idem sa vrátiť z Vodného vrchu a z Olympu na zem k obyčajným ľuďom a k správe pani ombudsmanky, za ktorú jej naozaj veľmi ďakujem. Osobne, keď som komunikovala s ľuďmi z osád, s deťmi z detských domovov, tak som volala v krajnom prípade pani ombudsmanku. Išlo o siroty z detských domovov, išlo o deti z východu Slovenska, zo stredu, vždy to bola posledná inštitúcia, keď som sa nedovolala ani na polícii, ani u právnikov. A bolo jej úplne jedno, či mám stranícke tričko, alebo nemám. Jednoducho vždy zdvihla telefón a riešila ten prípad - a to je dôležité. Ľudské práva potrebujú empatiu a potrebujú človeka, ktorý vás počúva a je odhodlaný riešiť prípad aj toho posledného dieťaťa. V tomto som naozaj vďačná za tento svetlý bod, za to, že máme pani ombudsmanku.
Takže naspäť k správe. Správa vo viacerých častiach konštatuje porušovanie základných ľudských práv zadefinovaných v Ústave Slovenskej republiky priamo príslušníkmi Policajného zboru. To sú tie zásahy, Moldava. Čo je horšie, tieto chyby si Policajný zbor iba ťažko priznáva a porušovatelia ostávajú nepotrestaní. Úplne najhorším príkladom sú zásahy v rómskych osadách, kde skončili obyvatelia osady s fyzickými zraneniami, ale polícia žiadnu z hľadaných osôb nenašla. Policajný zbor si však pochybenie nepriznal a, naopak, doteraz hovorí o úspešnej akcii. Je to prejav totálnej arogancie k dodržiavaniu zákonov a vyjadrenie moci, ktorú policajti majú, a vyjadrenie moci, ktorú s požehnaním svojich šéfov môžu beztrestne zneužívať.
Úplné nepochopiteľné je ignorovanie správy ombudsmanky v prípade zadržiavania v celách policajného zaistenia. Ja by som očakávala, že kompetentní sa budú touto správou zaoberať a nie ju ignorovať. Práve preto, že ide o ľudí, o obyčajných ľudí, normálnych ľudí bez straníckej príslušnosti.
Ako jedno z riešení vidím nezávislú inšpekciu, v zavedení nezávislej inšpekcie ministerstva vnútra. Čiže nezávislý orgán na kontrolu silových zložiek, ktorá by bola nezávislá od ministerstva vnútra, a tak vlastne by zabezpečila účinné, efektívne a nezávislé vyšetrenie.
No a nakoniec je možno dôležité podotknúť, že aj tu nám chýba vzdelávanie. My sami by sme sa mali vzdelávať každým dňom práve preto, že tá doba nás tlačí, možno aj zo strany extrémistov, ktorí narastajú a je ich o to viac, o čo prázdnejšie sú lavice po mojej ľavej ruke. O čo viacej sa poslanci po mojej ľavej ruke budú zaoberať svojimi straníckymi a bývalými straníckymi kolegami a ich ľudskými právami a budú ignorovať práva ľudí, ktorí sú (reakcia z pléna) v tiesni a v situácii, hovorím o vládnej strane, pán kolega, a ktorí absolútne ignorujú správu pani ombudsmanky dlhé roky a mesiace. A preto, že sa venujem týmto komunitám, pretože s nimi pracujem veľmi intenzívne, viem, o čom hovorím. Som ochotná robiť aj terénneho poslanca a chodiť s vami po tých osadách a tých školách, kde sa o segregácii rozpráva, kde nie je túto segregáciu v súčasnosti možné odstrániť, pretože situácia a realita je naozaj taká. Veľmi rada tam pôjdem s vami, budem vám ukazovať starostov, riaditeľov škôl, môžeme sa s nimi rozprávať, môžeme robiť verejné diskusie. Okrem toho to pokladám v súčasnosti za nesmierne dôležité, pretože práve v týchto oblastiach narastá extrémizmus a spoločnosť sa radikálne fašizuje.
Takže ja prosím a žiadam aj o nápravu a zároveň aj o vzdelávanie policajtov v dodržiavaní ľudských práv, prístupu k ľuďom, k empatii, k ľuďom, ktorí sú slabí a bezbranní, ktorí majú inú farbu pleti alebo sú postihnutí.
A na záver ja vám ďakujem veľmi pekne a ďakujem aj Jaromírovi (pozn. red.: správne "Jaroslavovi") Haškovi.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. Ďakujem kolegyni Dubačovej za veľmi pekný príspevok a poukázanie na to, že niektorí poslanci sa radi zaoberajú ľudskými právami svojich kolegov a prípadne straníckych kolegov, iní poslanci sa radi zaoberajú ľudskými právami obyčajných ľudí. Čo sa mňa týka, ja osobne preferujem ten druhý prístup. A ďakujem vám.

Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, ja by som sa rada vyjadrila trošku na inú tému, aká tu vládne v tejto sále, ktorá je určite veľmi dôležitá, ale dovoľte mi vyjadriť sa k dvom témam, ktoré som si našla ako identifikované problémy vo vašej správe, a týka sa to práva na informáciu o stave životného prostredia a zbytočné prieťahy v reštitučných konaniach v poľnohospodárskej a lesnej pôde. To sú oblasti, ktorým sa venujem, a tie zistenia, ktoré tam opisujete, sú pre mňa tiež alarmujúce a potvrdzujú len to, čo sú moje skúsenosti a skúsenosti mojich mnohých kolegov a ľudí, ktorých sa to priamo dotýka v praxi.
Uvádzate v kapitole, teda právo na informáciu a životné prostredie ohľadom konania ministerstva životného prostredia a nedostatočného prístupu na informácie pre verejnosť ohľadom vodného plánu Slovenska, kedy ministerstvo životného prostredia neakceptovalo hromadnú pripomienku verejnosti k tomuto návrhu a predložilo návrh vodného plánu Slovenska na rokovanie vlády s poznatkom bez rozporov, bez pripomienok. Okrem toho, že teda takéto konštatovanie bolo zavádzajúce, na druhej strane je tam ešte jedna poznámka, a to, že bol nedostatok času na to, aby sa verejnosť mohla oboznámiť s dokumentom.
Tu chcem upozorniť na to, že toto je bežná prax štátnych orgánov. Toto nie je len na ministerstve životného prostredia, ale je to prax, kedy sa strategické dokumenty prezentujú verejnosti, často sa zverejňujú pred Vianocami, vo večerných hodinách alebo v čase vianočných sviatkov, alebo na prelome rokov, kedy skutočne ľudia sú na dovolenkách, len aby sa splnila zákonná povinnosť, že bol dokument zverejnený, tak je umiestnený na oficiálnych webstránkach štátnych orgánov niekde na desiatej stránke tej webstránky tak, aby naozaj nebol dohľadateľný nejak na prvý pohľad, ale len vtedy, ak o tom dokumente viete. A potom, samozrejme, nie sú pripomienky, resp. pripomienky, ktoré sú zamietnuté, lebo sú robené o polnoci, keď k tomu verejnosť sa dostane.
Zarazilo ma aj to, že nebolo tam uvedené ako pri iných prípadoch, kde ste uviedli, že ste upozornili ministerstvo životného prostredia, aby sa takéto postupy neopakovali, ale vyjadrenie ministerstva o nápravu, žiadosť o nápravu, teda čo urobia k tomu, nebola uvedená.
Chcem len apelovať teda nielen na ministerstvo životného prostredia, ale naozaj na celú štátnu správu, že toto sú postupy, ktoré sú v rozpore s Aarhuským dohovorom, sú v rozpore s dobrými mravmi a, myslím si, aj v rozpore naozaj s princípom poskytovať dobré informácie o životnom prostredí.
Druhá oblasť, o ktorej som hovorila, je to ohľadom tých reštitučných konaní. Vaše zistenia sú ozaj šokujúce a úplne v rozpore s tým, čo hovorila pani ministerka. Ak si spomínate, jej vystúpenie k Programovému vyhláseniu vlády a vlastne jej reakciou na moje poukázanie toho, že Slovenský pozemkový fond nekonal v minulosti úplne v záujme vlastníkov pôdy a že sú tuná ozaj od pozemkových úprav cez identifikáciu neznámych vlastníkov a podobne stále otvorené kauzy a že skôr bol ten, ktorý bol proinvestorský, alebo keď si podnikatelia povybavovali rôzne zámeny, tak vtedy to išlo veľmi rýchlo.
Pani ministerka sa vyjadrila v jednom článku, že Slovenský pozemkový fond fungoval ako dobre namazaný stroj. No teda, pani ombudsmanka, po tom, čo som teraz čítala, tak nerozumiem teda, alebo hľadám, ako mohla pani ministerka myslieť svoje vyjadrenie, pretože to, čo píšete vy, je tak alarmujúce, že som ani nečakala, že naozaj je tá situácia až taká zlá, ako som si myslela.
V tomto ohľade aj tie problémy, ktoré identifikujete, že ktoré spôsobujú to, že 23 rokov, resp. 11 rokov pri tom uplatňovaní druhého zákona, sa nerozhodlo ešte v konaniach. To sú veci, ktoré sa ani mnohí ľudia nedožili ani už tých svojich právnych nárokov na reštitúcie a je to ozaj alarmujúce.
Konkrétne fakty tam poukazujete na to, že čo sú problémy: od okresných úradov, nefunkčných odborov pozemkových a lesných úradov, od nedostatku financií na základné geometrické plány a podobne. Len si treba povedať, že či to nie je zámer. Veď to je o tom, že kto má tie peniaze. Peniaze majú potom tí bohatí developeri, ktorí poskupujú, si urobia sami tú identifikáciu pôdy a potom pooslovujú tých drobných vlastníkov, ktorí ani netušili, že pôdu mali, hoci možno mali aj na ňu nárok.
Pani ombudsmanka, osvojujem si tie odporúčania, ktoré máte v závere svojej správy, kde apelujete na riešenia, apelujete na vládu, aby sa vyjadrila, koľko takýchto podaní ešte neusporiadaných je. Ja si osvojujem v tom zmysle, že budem interpelovať pani ministerku ešte osobitne, mimo teda tohto odporúčania, ktoré je adresované vláde Slovenskej republiky, a ja sa jej budem pýtať na opatrenia, ktoré navrhujete. Keď ona ako bývalá generálna riaditeľka Slovenského pozemkového fondu žila v domnienke, že všetko funguje, tak pošlem jej kópiu tejto pasáže vašej správy, aby sa oboznámila s vašimi zisteniami a dnes ako ministerka pôdohospodárstva aby urobila nápravu, aby naozaj Slovenský pozemkový fond, ale nielen Slovenský pozemkový fond, ale aj príslušné okresné úrady, tam pracovníci, ktorí tam pracujú, mali vytvorené podmienky na to, aby konečne sa tieto právne nároky ľudí naplnili.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Dobrý deň, pán predseda, vážení kolegovia a kolegyne, ja by som rada vystúpila teda k správe ombudsmanky. Dnes tu padol, taká veta, že vyváženie názoru a v podstate to ma, to ma teda tak zaujalo, lebo v podstate prečo som vystúpila v tejto rozprave, je z toho dôvodu, že tiež vnímam niekedy určité oblasti na ochranu práv ľudí za sporné, a možno z ktorej strany sa na to pozrieme, z tej strany to vyzerá buď bielo, alebo čierno.
Ja by som sa chcela vyjadriť k správe vo vzťahu k zásahom polície, umiestnení v cele policajného zaistenia, k deťom zo špeciálnovzdelávacími potrebami, k reštitúciám pôdy, k prístupu do budov a to, čo dnes bolo okrajovo spomenuté a prečo sme sa tu takmer koalícia, opozícia pobili, je práve možno dodržiavanie ľudských práv v zariadeniach sociálnych služieb ako principiálny problém.
Takže možno k umiestneniu v cele policajného zaistenia, viete, ja mám manžela policajta a mnohokrát samotní policajti sa už niekedy boja urobiť opatrenia aj voči teda páchateľom trestných činov také, aby, aby jednoducho na nich neprišla inšpekcia. Čiže naozaj chcem z tohto miesta povedať, že nič neni ani biele, ani čierne. Naozaj, ak by sme išli do sociálnych zariadení a videli by sme podmienky mnohokrát tých seniorov, ktorí sú v tých izbách holých, a možno by sme sa pozreli na cely teda predbežného zaistenia, tak možno veľké paralely by sme tam teda videli.
Ja každopádne vítam to, čo navrhuje pani ombudsmanka, a to prijať zákon o orgáne nezávislého vyšetrovania, kde by sa naozaj objektívne ukázalo, či pochybil policajný orgán, alebo ide naozaj o to, že pochybuje v tom niekto iný, aby sme naozaj trošku viac chránili aj obete trestných činov a aby sme policajtom nezviazali ruky. Možno to je taký pohľad, ktorý dnes nepadol, a mala som tu potrebu to vlastne tu aj povedať, aby sme naozaj veci nevideli úplne jednoznačne a politicky, ale naozaj skôr to vidím v prijatí toho zákona o orgáne nezávislého vyšetrovania. A na tom by sa podľa môjho názoru mala zhodnúť ako opozícia, tak aj koalícia, aby sme sa tu potom tými prestrelkami nenapádali zbytočne a možno nehľadali nejaký konsenzus na vyriešenie tých vecí.
Čo sa týka tých detí so špeciálnovzdelávacími potrebami a rómskymi deťmi, tak o tom už bolo dnes povedané pomerne dosť. Ja si myslím, že je veľkou pravdou, že teda mnohokrát rómske deti nie sú zároveň deťmi so špeciálnymi potrebami, a keďže pracujem 16 rokov s deťmi so špeciálnymi potrebami a robím s mamičkami, ktoré majú takéto deti, mnohokrát mi povedia, že aj v rámci špeciálneho školstva majú práve problémy s tým, že tie deti sú v tej triede šikovné, rómske, a ich deti potrebujú takú intenzívnejšiu starostlivosť. A keďže naozaj nie sú tí asistenti, tak mnohokrát práve to vyrovnávacie medzi jednými a druhými spôsobuje to, že v konečnom dôsledku aj v tých špeciálnych školách sa potom tým deťom so špeciálnozdelávacími potrebami nevenuje taký čas, ako by sa mal.
Principiálny problém je, že podľa môjho názoru tá diagnostika nie je zle nastavená. Problém vidím skôr v tom, aby sme si nenaháňali len ekonomický profit z toho, že ak máme dieťa so špeciálnovzdelávacími potrebami, tak je to vyšší normatív, ak máme len rómskej dieťa, tak máme s ním problémy a v podstate nedostaneme na neho také peniaze ako na dieťa so špeciálnymi potrebami.
Takže to je jednoduchá matematika, ak by sme si možno sadli spoločne a hľadali nejaký zase konsenzus, to je pravda, ktorú možno vieme, ale možno ju nepomenujeme. A možno naháňame si nejaké politické body. Ale v podstate všetko sa nám ťahá zase a odkladá a myslím si, že potom pani ombudsmanka musí riešiť tie problémy, a nie sú namieste, lebo je to problém systémový, hej. Tieto veci by ona v podstate ani v tej správe nemala uvádzať, ak by bol systém vyriešený ako taký.
Reštitúcie pôdy, tu kolegynka vlastne predo mnou sa k tomu vyjadrila. Ja pochádzam teda z oblasti, kde je Javorina a ľudia už teda po roku 1989 začali postupne s tým, aby dostali naspäť svoju pôdu. A v dedinke, kde sú takí veľkí bojovníci, tak od roku 1989 ľudia z obce Jakubany naozaj bojujú za svoje práva. Mnohokrát sa aj tak smejú, že už toľko rokov prešlo a tí ľudia nemajú vždy pôdu. Takže naozaj je to dosť hanba štátu, a to či takej vlády, alebo hentakej. V podstate, viete, všetci sme za to zodpovední. Či tí, čo sme tu sedeli, či tí, čo tu sedíme, a nič neurobíme. Jednoducho to by bolo potrebné naozaj vyriešiť a zase pani ombudsmanka by nemala toľko roboty, možno by nemusela navyšovať štátny rozpočet.
Ďalší je prístup do budov. Keďže som spomínala, že pracujem s deťmi so zdravotným znevýhodnením, chcem povedať jednu vec. Mnohokrát aj špeciálne školstvo sa nachádza na okraji obcí alebo miest, tam, kde bolo voľno. Mnohokrát tie budovy nie sú uspôsobené. Nehovoriac o tom, že mnohokrát ani nemocnice, kde sa naši prijímatelia sociálnych služieb idú ošetriť, nie sú uspôsobené na to, aby sa tam dostali dôstojným spôsobom. Čo nám navrhujú, že ich vezmú ako vrátnici na ruky a že pár schodov s nimi prejdú. Ale, viete, to sú ľudia bez mentálneho postihnutia a veľmi sa hanbia, keď viete im ponúknuť to, že ich má niekto zobrať na ruky. Takže možno vidieť to v tom pohľade, že naozaj my zdraví ako v tom dobrom úmysle povieme, že ich vezmeme na ruky, ale z ich pohľadu je to naozaj možno také porušenie takého jeho základného ľudského práva, aby jednoducho prišiel na to lekárske vyšetrenie ako každý z nás. Tiež by nám nebolo dobré, keby sme ostali so zlomenou nohou a možno vyčkávali, že nás niekto prenesie cez tri-štyri schody.
Takže ten prístup do budov, som rada, že ste teda urobili aj verejnú výzvu na to. A máme tu aj kolegyňu na vozíku, ktorá by určite k tomu vedela ešte viac. Ja môžem povedať len za tie deti a za tie mamy, ktoré naozaj častokrát mi pripomínajú, a keď ste v tom parlamente, tak o tom hovorte, lebo naozaj nie je to dôstojné 21. storočia.
Možno k poslednej veci, ale k prvej, v mojich prioritách je, že nie že by sme sa tu nemuseli hádať na tom pohľade jednom a druhom na ten detský domov, ak by sme sa pozreli principiálne na vec v takom zmysle, že od 1. 1. 2018 majú platiť štandardy kvality v zariadeniach sociálnych služieb. Ak by sme urobili postupné kroky na to, aby tie práva tých klientov boli zabezpečované a spustili systém postupného krokovania, možno naozaj by sme sa vyhli tým posudzovaniam jednej inštitúcie a druhej inštitúcie, či je, alebo nie je to správne. Ja to skôr vidím v tom, že chýba aplikácia štandardov kvality v zariadeniach sociálnych služieb.
Určite, všetci kolegovia, ste vnímali tie mediálne veci, ktoré sa týkali pohadzovania klienta z domova sociálnych služieb do nemocnice, kde vznikajú dekubity. Zariadenia sociálnych služieb hovoria o tom, že to nevzniklo u nich, ale že to vzniklo v nemocnici. Nemocnica hovorí, že už zo zariadenia sociálnych služieb prišiel ten človek s dekubitmi. Naozaj, ak by bol prepracovaný systém starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb, konflikty verzus detské domovy, domovy sociálnych služieb by možno naozaj boli, nieže by celkom neboli, lebo to je všetko o ľuďoch a možno o riadení tej konkrétnej inštitúcie, ale určite by mali preventívny charakter.
Takže ja chcem určite poďakovať pani ombudsmanke za prácu, ktorú odvádza. A teda nikdy nič nie je ani čierne, ani biele. Tak skúsme hľadať ten konsenzus na tých veciach, na ktorých sa dá, a skúsme robiť principiálne veci, aby sme predchádzali nejakým sociálnopatologickým javom.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja by som chcela doplniť kolegyňu, a teda aj informáciu zo správy pani ombudsmanky k téme bezbariérovosti. V tejto správe sa objavil jeden môj príklad sťažovateľky, alebo teda bola tam riešená sťažnosť, že detašované pracovisko Úradu práce na Bratislava IV nie je bezbariérové. A vyriešené to bolo tým, že sa presunulo na Vazovovu, ktoré podľa správy je v plnom rozsahu bezbariérové. Musím podotknúť, že ani toto pracovisko, jednak si myslím, že je to otázka náhody, že toto pracovisko bolo presunuté, pretože predpokladám, že ten plán bol už taký dlhší, že sa presunie časť úradu na Vazovovu. A jednak to pracovisko nie je bezbariérové úplne, pretože je problém. Ja za bezbariérové pracovisko považujem také, alebo budovu, kde je možné sa aj dostať. To znamená, že patria tam aj komunikácie a parkovacie miesta. Toto, parkovacie miesta tam síce sú, ale dostať sa k nim je takmer nemožné bez nejakej pomoci.
Druhý prípad je ústredie Sociálnej poisťovne, ktoré pred rokom a pol fungovalo v priestoroch, kde bol prístup, kde bolo všetko zabezpečené. Teraz je tam šikmá schodisková plošina, ktorá nie je dostupná pre všetkých. Je priestor dostupný z ulice. Ja toto považujem za krok späť, čo sa týka bezbariérovosti.
Myslím si, že všeobecne takéto riešenia sú preto, že nám chýbajú odborníci a že nám chýba kontrolný mechanizmus. A chýbajú nám systémové riešenie otázky bezbariérovosti.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Väčšinu z toho, čo som chcela povedať, mi už vlastne zobrala z jazyka pani kolegyňa Silvia Petruchová. Tam naozaj len zopakujem to, že častokrát si myslíme, my teda, ktorí máme alebo nemáme také zdravotné problémy, že stačí urobiť jeden nájazd a zrazu sa všetko premení na bezbariérové. No nie, že okolo toho je naozaj kopu, ja neviem, držiakov, úchytov, nájazdov na komunikácie, akože na chodník, parkovanie spomínala Silvia, bezbariérové vecko, možnože prístup do miestnosti, kde práve ten úradník sedí. Proste, naozaj nestačí urobiť jeden príjazd a z budovy bariérovej sa nestane budova bezbariérová.
A najvtipnejšie sa mi zdá, ak dokážeme oceniť, v dnešných časoch dokážeme oceniť nejaký hotel ako bezbariérový, a pritom vieme, že vlastne ten človek na vozíku alebo proste s hendikepom sa dostane len na prvé podlažie na recepciu a nedokáže sa dostať napríklad ani len do nejakej ubytovacej izby.
Veľmi ma zaujalo v príspevku pani kolegyne, že spomenula práva seniorov. Je to naozaj taká široká oblasť a v podstate aj pani ombudsmanka sa potýkala s touto témou hlavne z pohľadu dôchodkov, hej, alebo teda možno nekonania alebo nesprávneho konania Sociálnej poisťovne pri výpočte dôchodkov. Ale téma, ktorú otvorila pani kolegyňa Gaborčáková, je podľa mňa veľmi rozsiahla a takisto si zaslúži veľkú pozornosť. Lebo častokrát práve tie zariadenia seniorov možnože tú ľudskú dôstojnosť neposkytujú takú, ako by si tí naši seniori zaslúžili. Ale to by bolo možnože opäť na takú dlhšiu debatu, hej, to je veľmi široký okruh.
Ale teda ďakujem za pripomenutie aj tejto oblasti.

Dobrý deň. Vážená pani ochrankyňa, teda, samozrejme, na prvom mieste, vážený pán predseda, vidím, že už zdravší, inštitúcia ochrancu práv je u nás v istom zmysle popoluškou. Tak chcem položiť niekoľko otázok, ktoré nesmerujú ani tak na pani Dubovcovú, ale ako smerujú na vládu.
Prečo aj po rokoch, čo je zriadený tento úrad, stále platí, že túto inštitúciu stále máme za jeden z pilierov ústavného poriadku, lebo je zakotvená v samotnej Ústave Slovenskej republiky, ale vláda ako jedinú rozpočtuje bez vlastnej kapitoly a dokonca rozpočtuje iba polovicu, zhruba polovicu finančných prostriedkov, ktoré by potrebovala na personálne náklady, nevraviac na náklady na expertízy, ako tu predniesla pani Dubovcová. To je stav, ktorý znamená, že naozaj prejavujeme, že táto inštitúcia je stále u nás ešte svojím spôsobom nevítaná.
Ak je peňazí na interný personálny stav málo, na externé posudky, nepochybujem, chýbajú ešte viac. Prečo vláda teda robí z úradu ochrancu práv odumierajúci výhonok slovenského demokratického systému? Prečo vláda financuje namiesto úradu, ktorý je zriadený z ústavy, vznik rôznych komisariátov a ombudsmanov, ktoré z ústavy zriadené nie sú?
Je celkom očividné, že sa nám rozplýva aj ten pojem ombudsmana alebo verejného ochrancu práv. Ja len pre zaujímavosť spomeniem, že máme ombudsmana pre zákazníkov, máme komisárku pre deti, ombudsmana pre pacientov, máme zvieracieho ombudsmana, ombudsmana bankového, ombudsmana pre seniorov, telekomunikačného ombudsmana, poštového ombudsmana, ombudsmana pre školstvo, mohol by som pokračovať.
Tento ctihodný úrad názvom aj tradíciou zo Škandinávie, kde vznikol pred 197 rokmi, vždy požíval úroveň kráľovskú, lebo on tam vznikol vtedy za švédskeho kráľa Karola XII., ktorý mal, a vidno, že aj v Škandinávii sa to stávalo už vtedy, nie veľmi hodných úradníkov, vraj aj ich skorumpovaných tu i tam, a tak zriadil úrad, ktorý bol takou predĺženou rukou, ak kráľ nebol na mieste a kráľ nemal čas, mal iné povinnosti, ombudsman strážil záujmy ľudu. Stal sa verejným ochrancom. Odvtedy sa rôzne typy ľudových advokátov alebo ombudsmanov, alebo verejných ochrancov práv zriaďujú v rôznych krajinách Európy. U nás teda až v roku 2002.
Nič menej sú zhruba dvoch druhov. Jeden druh je taký slabší ombudsman, ktorý si zriaďuje vláda. Vláda ho potom aj poveruje rôznymi čiastkovými úlohami, niekedy aj teritoriálne obmedzenými, že je to ombudsman pre niektorú časť štátu, obvykle v Španielsku alebo v Spojených štátoch. A potom existuje silný ombudsman, ktorý je nie zriadený vládou, ale je zriadený parlamentom.
Samozrejme, na Slovensku máme tento úrad zriadený nielen z titulu ústavy, ale je teda volený v parlamente a je to ten tzv. silný úrad. Máme veľmi silný, aspoň teoreticky, silný úrad verejného ochrancu práv. Dám bokom teraz kompetencie, ktoré by mohli byť silnejšie, ale vcelku by mal byť rešpekt, aj postavenie tohto úradu by malo patriť k tým silným ombudsmanským úradom.
A to, čoho sme tu svedkami, že pani Dubovcová, ktorá je nevítaná v tomto úrade, vieme to všetci a prejavili to aj koaliční poslanci, ktorí sem znovu vrátili politickú hádku z minulého či predminulého volebného obdobia. Pani Dubovcová je neželaná, kvôli tomu sa vláda snaží, aby chátral celý úrad, aby išiel skôr k zániku, než k rozvoju. A nedbal by zrejme, veď každej vláde môže, sú také vlády, ktorým vadieva všetko, okrem nich samotných, každý prejav nezávislosti, a možno by táto vláda radšej mala buď proste otrocky poslušný stranícky orgán, alebo doslova len vládneho ombudsmana, ktorý bude visieť na peniazoch a rozpočte, ktorý jej nadiktuje vláda.
V tomto prípade ale, dámy a páni, predsa len ten štátny rozpočet robíte vy, ktorí tu sedíte. Vy ste volili verejného ochrancu, v tomto prípade ochrankyňu práv. Preto by som chcel apelovať na to, aby sme strážili to, k čomu nás zaväzuje ústava. Ústava nás neposlala, aby sme strážili ombudsmana zriadeného vládou, ktorý má byť poslušný vláde a ktorý má sa vzdať toho postavenia, ktoré podľa ústavy má.
Skutočne to zriaďovanie takýchto úradov verejných advokátov, verejných ochrancov práv je dôkazom, že okrem mechanizmu demokratického sa v tej-ktorej krajine ctia aj nové pohľady na potreby občianskej spoločnosti, že sa pripustí aj to, že vládna moc, ktorá disponuje aj koaličnou väčšinou, od určitých orgánov dáva ruky preč a neháva ich, aby si plnili svoju ústavnú funkciu. Na prvom mieste by takým úradom mala byť Generálna prokuratúra, NKÚ a úrad verejného ochrancu práv. To sú ústavné orgány, kde by stranícka moc mala ruky vzdialiť a tieto úrady by mali plniť úlohu pre všeobecný verejný záujem, nie pre stranícky záujem. Ani nie pre koaličný záujem. A, samozrejme, tým pádom ani nie pre výlučne vládny záujem. Je to štátny záujem, pre ktorý máme zakotvené v ústave tieto dôležité demokratické inštitúcie.
Na záver by som chcel navrhnúť do uznesenia, aby ste podporili myšlienku, aby do uznesenia okrem toho, že berie na vedomie, bolo zahrnuté aj to, že odporúča vláde zriadiť kapitolu v rozpočte 2017, ako aj na ďalšie roky týkajúce sa úradu verejného ochrancu práv s cieľom postupne zvýšiť výdaje na tento neveľký úrad tak, aby budúci rok - neveľký tam nemusíte, prosím, zaznamenávať - na tento úrad tak, aby budúci rok sa zvýšili oproti ako roku 2016 o 30 %. Ak by sme takýmto skromným spôsobom pomáhali napĺňať víziu úradu verejného ochrancu práv aj počas ďalších rokov, tak by sme, domnievam sa, umožnili úradu plniť celý rad úloh.
Že je tam kompetentná a silná ochrankyňa verejných práv, to nám pani Dubovcová preukázala aj svojou správou, za ktorú jej ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pripomenuli ste mi, ako ste rozprávali, opäť tiež časť z vystúpenia, kedy som poukázala na to, že naozaj, že ani teda tú rezolúciu nenapĺňame práve tým, že roztriešťujeme možno ten silný úrad, ktorý mal šancu byť, vlastne aj bol vytvorený, na rôzne iné alebo rôznymi inými, trieštime ich rôznymi inými inštitúciami. Vy ste spomínali rôzne komisariáty. Áno, tiež som presvedčená, že lepšia možnosť by bolo posilniť úrad ombudsmana práve o zastupovanie, ombudsmanské zastupovanie aj detí, aj zdravotne postihnutých osôb. Rozhodnutie vlády bolo jasné. Akceptujeme, samozrejme. Je dobré, že majú aspoň nejakých konkrétnych zástupcov.
Druhá vec. Hovorili ste o tej rozpočtovej kapitole, tak som si opäť spomenula na také vyhrážky, teraz neviem, či to bol pán bývalý predseda parlamentu Paška, alebo pán Fico, predseda vlády, kedy sa vyhrážali ombudsmanke, tiež keďže hľadala nové priestory a nevedela sa nejak dohodnúť s nimi, že ju vysťahujú do Košíc. Že to sa mi naozaj zdá, jak keby si neuvedomovali dôležitosť úradu, ktorý bol zriadený z ústavy. Že ľúto mi je takýchto možno aj vyjadrení zo strany predstaviteľov štátu, ktoré vlastne samé znižujú tú váhu ombudsmanského úradu.