4. schôdza

A čo tam máme, čo tam máme ďalej?

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
98, potom 105.

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
98. Dobre, tlač 98, budem veľmi neformálny teraz, aby som nezdržiaval procesnými nejakými formalitami, ale šiel k veci. Tlač 98 je návrh, aby sa v Zákonníku práce znížila maximálna možná náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru z dnes možných 36 priemerných mesačných miezd zamestnanca na maximálne šesť priemerných mesačných miezd.
O čo ide? Predstavte si situáciu, ktorá je na Slovensku relatívne častá. Zamestnávateľ zamestnáva ľudí. Sú rôzne dôvody, napríklad strata zákazok, strata možnosti dať prácu zamestnancom, pre ktoré musí zamestnancov prepúšťať. Samozrejme, prepustiť zamestnanca podľa Zákonníka práce nie je možné len tak. Musia byť naplnené výpovedné dôvody, ktoré sú definované v § 63 Zákonníka práce, je tu alternatíva tzv. okamžitého skončenia pracovného pomeru, napríklad pri závažnom porušení pracovnej disciplíny, to je § 68 Zákonníka práce. Ide o to, že ak teda zamestnávateľ prepustí zamestnanca a urobí pri tom prepustení možno nejakú formálnu chybu, zle napríklad naformuluje tú výpoveď, tak zamestnanec, ktorý si nájde šikovného právnika, ktorý sa týmto témam venuje; a takých je tu pomerne dosť a majú z toho slušné bydlo, slušnú živnosť; tak šikovný právnik bez problémov pri podaní na súd tento pracovnoprávny spor o neplatnosť výpovede vyhrá. Možno kvôli nejakej hlúpej školáckej chybe, ktorú zamestnávateľ urobil, keď tú výpoveď písal.
No a čo sa potom deje ďalej? Vyhratý súd v prospech zamestnanca znamená, že ten zamestnávateľ, ktorý súd prehral, mu vyplatí náhradu, akési odškodnenie, ktoré môže byť až vo výške 36 priemerných mesačných zárobkov toho zamestnanca. Čiže tri ročné platy si inak predstavte.
Skúste si predstaviť, čo to znamená finančne. Ak by ten zamestnanec mal povedzme plus-mínus priemerný príjem nejakých 800 eur mesačne, k tomu treba pripočítať ešte odvody, lebo odvody sa z toho platia 35-percentné na strane zamestnávateľa, tak to už sme na sume vyše 1 000 eur za jeden mesiac a keď si to vynásobíme 36 mesiacmi alebo platmi, tak vlastne tie náklady, ktoré sú s tým spojené, tá výška tej náhrady, ktorú musí zamestnávateľ zamestnancovi vyplatiť, je niekde na úrovni 40-tisíc eur. No ak je to, ak je tým zamestnávateľom nejaký veľký podnik, tak keby sa už aj toto malo stať, ale to sa nestane, lebo ten veľký podnik má podnikových právnikov alebo externých právnikov, ktorí na toto dávajú pozor a tú výpoveď naformulujú správne, no ale keby to bolo v nejakej veľkej firme, tak 40-tisíc eur sa dajme tomu dá nejako prežiť. Ale predstavte si menšiu firmu, malého podnikateľa, ktorý má troch-štyroch zamestnancov a jedného musí prepustiť, tú výpoveď procesne nezvládne, právnika si nevie zaplatiť, lebo na to jednoducho nemá prostriedky, myslí si, že veď to zvládne aj sám, ale nezvládne, no a potom musí zaplatiť zamestnancovi toto odškodné, túto náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vo výške 40-tisíc eur. Toho malého podnikateľa to môže vcelku aj potrápiť.
Dobre. A teraz si predstavte, že teda nájde tých 40-tisíc eur a vyplatí to tomu zamestnancovi, no ale čo bude potom ďalej? No napríklad ďalej bude potom to, že ak mali tí zostávajúci zamestnanci možno dostať nejaké odmeny alebo niečo, ak to mal byť nejaký rozvoj firmy, no tak nebude, pretože tomu zamestnancovi práve odišlo 40-tisíc eur z účtu za ten prehratý súdny spor. Takže na to nepriamo doplatia tí zostávajúci zamestnanci. Ale to už možno príliš fantazírujem.
Jednoducho takáto výška náhrady je neprimeraná. Tridsaťšesť mesačných platov je jednoducho príliš veľa. Za vlády Ivety Radičovej sa mi toto tiež dostalo do rúk a vtedy sme to upravili na dvanásť mesačných priemerných platov, ten strop, teraz hovoríme o šiestich. Kľudne. Diskutujme, či to má byť dvanásť mesačných platov, osem, šesť alebo koľko, ale 36 mesačných platov je jednoducho príliš veľa. Príliš veľa. V malých firmách to robí problémy. A viete, aký to má potom ešte ďalší efekt?
Práve toto ustanovenie súčasného Zákonníka práce je jedna z najväčších bŕzd pri tvorbe nových pracovných miest, pretože predstavte si malú firmu, kde teda majú dnes troch zamestnancov, majiteľ si povie: aha, je tu určitá konjunktúra, máme tu zákazky, zamestnajme štvrtého, vytvorme to štvrté pracovné miesto. Ale keď si uvedomí, že možno bude musieť o rok, o dva niektorého z tých zamestnancov, zasa naopak, prepustiť, pretože budú horšie časy, a že mu hrozí pri súdnom spore s tým prepusteným zamestnancom sankcia vo výške povedzme 40-tisíc eur, tak si veľmi dobre rozmyslí, či to nové pracovné miesto, ktoré by v tej konjunktúre jeho firmy mohol vytvoriť, či ho naozaj vytvorí, alebo sa rozhodne: Nie, žiadneho štvrtého zamestnanca mať nebudem, tú možnosť práce pre toho ďalšieho zamestnanca budem riešiť nejakým dohodárom. A to je predsa zlé, lebo tie dohody nechránia toho zamestnanca tak ako pracovný pomer, bude to riešiť agentúrnym zamestnancom, to je tiež zlé, jednoducho bude to riešiť nejako inak, alebo v tom horšom prípade si povie: no tak tie zákazky pustíme, lebo my to nestíhame a nové pracovné miesto tvoriť nechcem. Čiže brzdí to. Brzdí to najmä malých podnikateľov a nepriamo to vlastne škrtí zamestnanosť na Slovensku.
Čiže poprosím, skúste sa s týmto uhlom pohľadu zamyslieť, či je skutočne dobré a správne, že výška náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je až vo výške troch ročných platov. Opakujem, ak je zamestnanec v práve, naozaj došlo k porušeniu Zákonníka práce, nech tú náhradu dostane. Ale myslím si, že šesť mesačných platov je primerané a nie je to nič, nie je to nič ani malé, ani veľké, je to hranica, ktorá sa dá zniesť, a na druhej strane je to primerané odškodnenie za problém, ktorý zamestnávateľ s tým zamestnancom má.
Ja viem, že koaličná rada rozhodla inak, ale skúste sa nad tým zamyslieť.

Dobre, čiže ja by som teda ešte uviedol.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nech sa páči, môžte.

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
Ďakujem, pán predsedajúci.
Takže uvádzam v tomto momente tlač 105, čiže znovu je to návrh na zmenu Zákonníka práce, tlač 105. Pod tým sa skrýva návrh, kde navrhujeme zjednotenie, respektíve nieže zjednotenie, navrhujeme dve veci, ktoré v konečnom dôsledku znamenajú zjednotenie.
Navrhujeme, aby sa zaviedlo to, čo dnes v Zákonníku práce nie je, a to je mzdové zvýhodnenie za prácu v nedeľu vo výške najmenej 25 % priemerného zárobku. Dnes takéto mzdové zvýhodnenie neexistuje. Zároveň navrhujeme, aby sa znížilo súčasné mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok zo súčasných 50 % priemernej mzdy na nami navrhovaných 25 % priemernej mzdy.
Teraz to poviem znovu a inak. Dnes je to tak, že ak zamestnanec pracuje vo sviatok, napríklad vo sviatok, kedy máme nejaký najbližší sviatok? Sviatok Jana Husa je, myslím, 5. júl (pozn. red.: správne má byť "6. júl") alebo také niečo najbližšie? Povedzte mi. Poraďte mi. (Reakcia z pléna.) To je v Českej republike, mýlim si to. (Reakcia z pléna.) Cyrila a Metoda. Čiže napríklad na štátny sviatok Cyrila a Metoda, ktorý nás čaká 6. júla (pozn. red.: správne má byť "5. júla") – to, dúfam, už hovorím správne – ak zamestnanec je v práci, pretože mu vyšla zmena alebo obvykle je to v maloobchode, skrátka je v predajni a predáva, tak má nárok okrem svojej mzdy na povinný príplatok, mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 50 % svojho priemerného zárobku. Čiže okrem mzdy dostane ešte ďalších 50 percent. Keď pracuje v nedeľu, lebo mu zmena vyšla na nedeľu v nepretržitých prevádzkach alebo zase v maloobchode pracuje v nedeľu, tak má nárok na svoju mzdu, ale tým to končí. Nemá nárok na žiadne mzdové zvýhodnenie. Pracuje v nedeľu, pracuje, hej?
Viete dobre, že pokiaľ tu boli kolegovia z KDH, tak sme sa tu trošku doťahovali, že či sa má práca v nedeľu nejako obmedzovať alebo niečo. My teda hovoríme, že nemá sa obmedzovať, ale hovoríme, a pozor, to je teda pointa, hovoríme, že za prácu v nedeľu má byť zamestnancovi poskytnutý príplatok, mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 25 percent. Čiže dnes nemá nárok na žiadne mzdové zvýhodnenie, to znamená žiadny príplatok za nedeľu, my navrhujeme, aby takýto príplatok mal. A teda ten príplatok bude jednotne 25 %, či je to sviatok, alebo či je to nedeľa.
Mňa veľmi pobavilo, mňa veľmi pobavila reakcia odborárov na tento náš návrh, kedy odborári statočne vyhlásili ako brániaci práva zamestnancov, že tento návrh je vlastne proti zamestnancom. To, že sa zavedie príplatok za prácu v nedeľu 25 %, dnes nie je žiadny, a že sa príplatok za sviatok, ešte raz; za nedeľu sa zavedie 25 %, dnes nie je žiadny, a za sviatok sa z 50 % dá tiež na 25, toto oni tvrdia, že znevýhodňuje zamestnancov.
Tak poprosím, predstavte si hypotetického zamestnanca, ktorý behom jedného kalendárneho roka zhodou okolností - máme 15 sviatkov, hej, aby bolo jasné, keď si pozriete zákon o sviatkoch, máme 15 sviatkov, ktorých sa to týka - tak keby pracoval počas tých 15 sviatkov všetky a zároveň by hypoteticky pracoval počas 52 nedieľ, lebo 52 nedelí, ako je známe, máme počas roka, tak dnes to jeho mzdové zvýhodnenie je 15 sviatkov krát 50 %, hej, keď to zjednoduším, 15 x 50 je 750, hej, akože jednotiek príplatku plus 0 % krát 52 nedieľ príplatku neexistujúceho za nedeľu. Čiže má akýchsi 750 jednotiek príplatku za prácu vo sviatok.
Ak tam dáme 25 %, tak za 15 sviatkov po 25 % by dostal 375, čiže polovicu z tých 750, áno, poškodili sme ho, ale dáme mu za 52, dáme mu za 52 nedieľ tiež 25 %, dnes nemá nič, to je spolu 1 300 percent. Čiže keď to spočítam (rečník počítal na kalkulačke), dúfam, že mi to dobre robí, tak je to 1 675. Dnes je to 750 jednotiek príplatku, po novom by to bolo 1 675 jednotiek príplatku. Podľa mňa je 1 675 viac ako 750. Možnože sa mýlim. Možnože sa mýlim a tí odborári majú pravdu. Ale môj záver z tohto výpočtu je taký, že viac ako dvojnásobne tí zamestnanci jednoducho dostanú. Jasné, 15 sviatkov a 52 nedieľ, to je hypotetický príklad. Ale keď to budú povedzme tri sviatky za rok a dajme tomu desať alebo dvanásť nedieľ za rok, a to v tom maloobchode je bežné, tak tí zamestnanci tak či tak na tom budú lepšie, ako je tomu dnes. To je po prvé. A po druhé, výška toho príplatku bude teda jednotná.
Čiže tento návrh je jednoznačne v prospech zamestnancov a, samozrejme, v prospech tých zamestnancov, ktorí z rôznych dôvodov musia alebo chcú pracovať v nedeľu.

Kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol návrh zákona, ktorý predkladáme v podstate, už to dobre rátam, v jemných obdobách štvrtýkrát. Prvýkrát to bolo ešte za vlády Ivety Radičovej a bolo to ako pozmeňujúci návrh k prerokovávanému, k prerokovávanej novele Zákonníka práce a vtedy tento návrh neprešiel o jeden jediný hlas. Ten jeden jediný hlas patril vtedy Pavlovi Hrušovskému z vtedajšej vládnej koalície, ktorý sa podľa jeho slov veľmi snažil trafiť hlasovaciu kartu do hlasovacieho zariadenia, len akosi po tých dvadsaťročných skúsenostiach v parlamente sa mu to nepodarilo.
Vzhľadom na to, že tesne pred tým, tou veľkou snahou trafiť hlasovacie, teda kartu do hlasovacieho zariadenia, bol v družnej debate s Jánom Slotom, o ktorom sa hovorilo, že je v podstate skutočným majiteľom emitenta stravovacích poukážok firmy DOXX, tak predpokladali sme, že nebola to neskúsenosť, ale bola to zrejme nejaká iná tajná a dodnes utajená dohoda, prečo sa Pavlovi Hrušovskému nepodarilo trafiť svoju hlasovaciu kartu do hlasovacieho zariadenia a prečo sa nám nepodarilo vyjsť v ústrety zamestnancom aj zamestnávateľom, aby sa mohli slobodne rozhodnúť, či budú mať v peňaženke okrem eur alebo platobnej karty aj nejaké papieriky, ktoré sa volajú stravné lístky.
Áno, už pred piatimi rokmi, plus-mínus, sme prvýkrát predložili tento návrh zákona. Hovorím, ako som povedal, v podobe pozmeňujúceho návrhu, potom v minulom volebnom období znova dvakrát, vtedy aj spoločne s kolegom Drobom zo strany SaS. Bohužiaľ, ani jeden, ani druhý, ani tretíkrát nám to nevyšlo. Ale pevne veríme, že keďže súčasťou dnešnej vládnej koalície sú ľudia, ktorí nám hlasovali za tie predošlé tri návrhy, že tentokrát by to konečne vyjsť mohlo.
Áno, na Slovensku aj tých 27 rokov po revolúcii robíme z ľudí nesvojprávnych, ktorí, bohužiaľ, ako bolo teda zvykom v tejto argumentácii zo strany SMER v jednom, druhom, aj v treťom prípade, keď sa tento návrh predkladal, vždy argumentoval tým, že v prípade, ak by sme nejakým spôsobom eliminovali stravné lístky, božechráň, nie zrušili, lebo my nenavrhujeme zrušiť stravné lístky, len navrhujeme, aby si zamestnanec, zamestnávateľ slobodne dohodli, či bude mať stravné lístky alebo finančný príspevok v rovnakej výške bez akýchkoľvek odvodov, bez akýchkoľvek daní, čiže s rovnakým daňovým a odvodovým zaťažením pre zamestnanca aj zamestnávateľa alebo zvýhodnením, tak, bohužiaľ, poslanci vládnej strany SMER ako keby z manuálu vždy opakovali, že boli by ohrozené stravovacie návyky zamestnancov.
A ja teda odporúčam zamyslieť sa nad týmito pár slovami, keď hovoríme o tom, že keď ľuďom necháme dobrovoľne sa dohodnúť zamestnanca so zamestnávateľom na tom, že namiesto stravovacích poukážok v hodnote 4 eurá bude dostávať 84 eur, 80 eur, 88 – podľa toho, koľko pracovných dní bude – navyše ako príspevok na stravovanie, tak sa dovolím ešte raz zamyslieť a odporúčam všetkým vám zamyslieť sa nad tým, že či by teda ľudia v tomto prípade strácali stravovacie návyky. Ja si osobne myslím, že stravovacie návyky nie sú závislé od toho, či máme nejaký papierik v peňaženke alebo či tam máme eurá alebo nejakých pár eur navyše na platobnej karte, ale stravovacie návyky zrejme pochádzajú skôr z toho, že cítime normálne fyziologický hlad a ten hlad nesúvisí s tým, že máme stravovacie papieriky v našej peňaženke.
Čiže poprosil by som veľmi pekne a naozaj s veľkou nádejou, keďže súčasťou tejto koalície sú ľudia, ktorí nám opakovane za tento návrh hlasovali, ktorí nás v tomto návrhu podporili, a teda keď upriamim pozornosť na hlasovanie za tento návrh spred piatich rokov, kedy naozaj v podstate celá opozícia, či celá vtedajšia teda koalícia okrem Pavla Hrušovského hlasovala, len teda on akosi záhadne netrafil tú kartu do hlasovacieho zariadenia, tak pevne verím, že tentokrát odložíme politikum bokom a aj vzhľadom na to, že tento návrh v obdobnej podobe aj politická strana MOST – HÍD, aj SIEŤ mali v svojich predvolebných programoch, tak pevne verím, že tento návrh posunieme do druhého čítania a bez emócií ukážeme, že dôverujeme ľuďom a nemyslíme si, že to sú nesvojprávne bábky, ktoré sú hladné len vtedy, kedy majú stravovacie papieriky vo svojej vlastnej peňaženke.
Budem veľmi rád, ak tento návrh získa podporu tohto pléna.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhom zákonov, ktorých je predmetom novelizácia Zákonníka práce v znení neskorších predpisov a je k nim zlúčená rozprava. Materiál je pod tlačami 59, 65, 87, 97, 98, 102, 105. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť spravodajskú informáciu k spomínaným návrhom zákonov.
Návrhy spĺňajú náležitosti podľa rokovacieho poriadku a rovnako aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrhy zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutiami predsedu Národnej rady č. 58, 64, 86, 96, 97, 101, 104 z 2. mája 2016 navrhujem, aby sa návrhy zákonov prerokovali Ústavnoprávnym výborom Národnej rady Slovenskej republiky a Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené dámy, vážení páni, nebudem sa vyjadrovať k úplne všetkým návrhom zákonov, vybrala som si len niektoré. Konkrétne začnem povinným preškoľovaním vodičov. Toto je ďalší z príkladov nezmyselných povinností, ktorou štát núti podnikateľov kupovať si služby od iných firiem, pričom tieto služby im nič neprinášajú. Na jednej strane sú teda firmy, ktoré sa snažia vytvárať hodnoty, snažia sa podnikať, snažia sa nájsť ľuďom prácu, snažia sa nájsť projekty, zabezpečiť, aby mali peniaze každý mesiac na výplaty, a na druhej strane si títo musia kupovať služby, ktoré nič neprinášajú, len preto, lebo im to štát nariadil. Opäť štátom garantovaný, zjavne vylobovaný skvelý biznis.
Ako som už spomínala pri predchádzajúcich návrhoch opatrení na zníženie finančnej a administratívnej záťaže, my sme sa snažili zmapovať všetky takto zbytočne zaťažujúce finančné povinnosti alebo teda povinnosti, ktoré si vyžadujú finančnú náročnosť, spísali sme ich do nášho ekonomického reformného programu Agenda 2020 a pred voľbami sme chodili po Slovensku a sľubovali sme našim voličom, že v prípade, že od nich dostaneme mandát, spravíme všetko pre to, aby sa nám podarilo aspoň niektoré z nich presadiť. Čo čert nechcel, vyskytli sme sa v opozícii, a teda máme limitované možnosti na to presadiť všetko, čo sme občanom sľubovali, ale predsa len máme nádej, že aspoň niektoré veci sa nám presadiť podarí. A chcem veriť, že toto je jedna z nich, pretože ide o opatrenie, ktoré nikomu neuškodí, nemá vplyv na verejné financie, naopak, skôr je možné predpokladať, že by malo pozitívny vplyv, pretože túto povinnosť majú aj štátne inštitúcie, preškoľovať svojich zamestnancov, ktorí v súvislosti s výkonom svojej práce využívajú autá a musia byť preškoľovaní.
Chcem len veľmi krátko upozorniť na absurdnosť tejto povinnosti. Ak ja 20 rokov jazdím osobným autom denne, mám povinnosť mať vodičské oprávnenie zvané vodičský preukaz. Ak toto mám, mám plné oprávnenie využívať auto, chodiť po cestách, riadiť sa pravidlami cestnej premávky, akonáhle sa zamestnám a budem ja tá istá osoba s tým istým vodičským oprávnením využívať firemné služobné auto, už mi toto oprávnenie, vodičský preukaz, nestačí, už musím spĺňať ďalšiu podmienku a tým je toto pravidelné preškoľovanie vodičov. Myslím si, že je to vysoko nefér, myslím si, že to nenesie v sebe žiadnu logiku, a myslím si, že toto naozaj je povinnosť, ktorá by mala byť z nášho právneho poriadku odstránená.
Ja by som chcela veriť, že aspoň strana SIEŤ, keď už ostatní nám nezahlasujú za toto opatrenie, tak strana SIEŤ sa rovnako zaväzovala, že zruší povinné preškoľovanie vodičov, a zaviazala sa k tomu, že tak spraví prvých 100 dní vlády. Tak ako aj pri pracovnej zdravotnej službe, tak ani v tomto konkrétnom prípade vláda ani poslanci strany SIEŤ neprišli s takouto iniciatívou, preto chcem veriť, že aspoň obsahovo nechajú šancu tomuto návrhu na zmenu a že podporia ten náš.
Chcem preto poprosiť ctené plénum o podporu tohto návrhu a skúsme spoločne dokázať podnikateľom, že sme to naozaj mysleli vážne, keď sme im rozprávali, že vidíme a vnímame ich problémy, že vidíme a vnímame ich finančnú záťaž a že naozaj, skutočne, reálne chceme pomôcť.
Môžem vás, kolegovia, poprosiť, nechcem byť malicherná, ale naozaj ma to trošku, trošku ma to vyrušuje. Ďakujem.
Čiže opakujem, skúsme, prosím, ctené plénum, ukázať, že sme to mysleli vážne, že im naozaj rozumieme, že to neboli len predvolebné sľuby, ale že chceme naozaj spraviť niečo pre nich, aby sme im finančne, ich odľahčili od takejto finančnej záťaže, ktorú úplne bezdôvodne majú.
Ďalej som sa chcela veľmi v skratke vyjadriť k stravným lístkom. Opäť, chcem len upozorniť a zdôrazniť to, čo nám v minulosti bolo vyčítané. Týmto návrhom zákona nechceme zrušiť povinnosť prispievať na stravné od zamestnávateľa. Týmto návrhom na zmenu chceme docieliť to, aby nebolo štátom predpísané, zákonom predpísané, že to musí byť buď teplé jedlo, alebo stravné lístky. My chceme povedať to, že súhlasíme a plne akceptujeme povinnosť zamestnávateľov prispievať zamestnancom na stravné, ale poďme sa baviť o tej forme a či tá súčasná zákonom predpísaná forma je tá jediná správna. My tvrdíme nie, nie je tá jediná správna, tvrdíme, že formou peňazí, konkrétnych peňazí, je tá voľba správnejšia, je to flexibilnejšie, je to výhodnejšie pre obidve strany, ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca.
Skúsim povedať len zopár príkladov, prečo si to myslíme, že tá forma nechať tú voľnosť a necháme, nech sa zamestnanec so zamestnávateľom dohodne, či to chce tak alebo tak, prečo si myslíme, že je to správne. V prvom rade je to teda voľnosť v stravovaní. Máme za to, že by sme nemali nútiť alebo nejakým spôsobom ovplyvňovať to, v ktorom stravovacom zariadení sa zamestnanci stravujú. Nie v každých stravovacích zariadeniach berú tie všetky stravné lístky a už len týmto my predselektovávame, kde sa tí naši zamestnanci majú stravovať. Toto nie je správne. Máme zamestnancov s rôznym režimom stravovania, a teraz špeciálne myslím tým možno nejaké zdravotné veci, zdravotné limity, máme celiatikov, máme vegetariánov, máme proste ľudí, ktorí si chcú pripravovať jedlo sami, nechcú proste reštauračnú stravu, takíto ľudia, si myslím, takýmto ľuďom, si myslím, je fér nechať tú možnosť zabezpečiť si to vo vlastnej réžii a nech si za peniaze, ktoré dostanú, kúpia to, čo oni uznajú za vhodné.
Ďalej, čo vidím ako veľkú nevýhodu pri stravných lístkoch, stravné lístky sú akýsi cenný papier, ktoré majú svoju expiráciu. Opäť nevýhoda voči príspevku na stravovanie v peniazoch, pretože peniaze, ak nemyslím teraz nejaké extrémy výmeny peňazí a podobne, tak v bežnom živote proste peniaze svoju expiráciu nemajú, alebo keď teda pripustíme možnosť, že majú, určite je ďaleko vyššia ako v prípade stravných lístkov. Častokrát sa môže stať, že zamestnanec zabudne nejaké stravné lístky si niekde v nejakom kabáte, taške, vrecku, peňaženke a podobne a o tri mesiace zistí, že už nie sú platné, na konci roka zistí, že už nie sú platné a môžu mu tieto stravné lístky prepadnúť. Prečo? Prečo by mu mali prepadnúť? Je to hodnota, ktorú má dostať, a opäť výhoda stravný lístok – peniaze, pri peniazoch sa mu toto nestane.
Stravné lístky predražujú stravu, pretože sa z nich napríklad nevydáva. Vy keď si chcete kúpiť nejaké jedlo za stravné lístky, nevydajú vám z nich, tak potom dokupovávate kadečo, potom tam ešte nejaké centy necháte, pretože to neviete proste napasovať tak, ako nominálna hodnota stravných lístkov hovorí, to znamená predražuje sa nákup. Toto rovnako nie je správne.
Skúsim ešte zareagovať na taký častý argument, ktorý používajú či už odborári, alebo posledne aj pán minister Richter, že úlohou štátu je zabezpečiť, aby si ľudia za tie stravné lístky kúpili teplú stravu, pretože oni keby to dostali v peniazoch, určite by si tú teplú stravu nekúpili. No, dámy a páni, ja neviem, že či už naozaj ideme z ľudí robiť nesvojprávne bytosti, ktoré nevedia, necítia pocit hladu, nevedia, že sa majú stravovať. Ja si mimoriadne vážim, minimálne teda v prípade zamestnaných ľudí nemám tento strach a túto obavu, že by títo ľudia nemali v sebe až taký pud sebazáchovy, že by jednoducho sa vyhladovali a zomreli, keby nedostali stravné lístky.
Ale pripustím, že pán Richter chce týmto povedať, že tým, že dostanú stravný lístok, tak sa budú zdravo stravovať. No a ja sa chcem spýtať teda pána Richtera, kde pán Richter berie tú istotu, že keď zamestnanec dostane stravný lístok, že si za to skutočne kúpi zdravú stravu. Kde má tú istotu, že si za to nekúpi desať horaliek a rovnako mu bude chýbať tá teplá, zdravá strava, o ktorej tu hovoríme. No nemá tú istotu. Nemá, pomenujme to, prosím, pravým menom. Toto je jednoducho vylobovaný biznis pre určitú skupinu ľudí, pre emitentov stravných lístkov, ktorí štedro žijú z poplatkov, ktoré za tieto stravné lístky majú.
Dotknem sa ešte jedného z opatrení, a to je zjednotenie zvýhodnenia za prácu vo sviatok a v nedeľu. Opäť sme boli podrobení kritike odborárov, ktorí sa teda vehementne zastávali zamestnancov a tvrdili, že jediným cieľom tohto návrhu na zmenu zákona je, že chceme znížiť mzdy ľuďom a chceme poškodiť ľudí. No tak, dámy a páni, ako už Jozef Mihál povedal, 15 sviatkov dnes zvýhodňovaných 50-percentným príplatkom sa zníži na 25. V prípade pätnástich ide o zníženie na 25 %, ale v prípade 52 nedieľ ide znovu na 25-percentné zvýhodnenie. Tak, prosím vás pekne, jednoduchá matematika základnej školy vás nemôže pripustiť k tvrdeniu, že ide o znevýhodnenie alebo o zníženie odmeny pre zamestnancov.
Na záver by som chcela povedať ešte jednu vec, vo všeobecnosti, pretože to je asi to, kde narážame s vládnou koalíciou, a síce že kto má byť viacej ochraňovaný, či zamestnanec, alebo zamestnávateľ. A my tvrdíme jednu vec: Vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi majú byť vyrovnané, ani jeden z nich nemá ťahať za kratší koniec a Zákonník práce nemá nevyvážene ochraňovať len jednu stranu a druhú len nevyvážene neustále niečím zaťažovať, či už finančnou, alebo administratívnou záťažou, alebo kadejakými povinnosťami, ktoré vytvárajú do budúcna tak obrovské záväzky, ktoré si nevedia predstaviť títo zamestnávatelia, či ich dokážu naplniť. A výsledok týchto nezmyselných, častokrát mimoriadne zaťažujúcich povinností je taký, že buď sa zamestnávatelia, hlavne teda tí menší a strední, snažia obísť akýmkoľvek spôsobom, obísť pracovný pomer, zamestnávajú buď načierno, alebo robia, tlačia ľudí do dohody, alebo zamestnávajú živnostníkov, jednoducho z celej sily sa snažia vyhnúť pracovnému pomeru, pretože pre nich predstavuje také obrovské riziko do budúcna a také záväzky, že nevedia, či ich dlhodobo dokážu jednoducho zabezpečiť. A toto nemá byť cieľom Zákonníka práce.
Cieľom predsa Zákonníka práce má byť naozaj vyvážene upravovať vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, majú mať také podmienky, ktoré budú motivovať k zamestnávaniu. Nie také, ktoré budú odstrašovať od zamestnávania a budú doslova nášľapnými mínami pre podnikateľa, že čo sa udeje za rok, aké všetky povinnosti ja budem musieť splniť, keď náhodou prídem o projekt, prídem o kľúčového zákazníka alebo jednoducho sa niečo stane a budem musieť piatich ľudí prepustiť a keď to náhodou spravím nie zákonným spôsobom, nie z pohľadu obsahu, ale povedzme z pohľadu formy, tak bude také odstupné platiť a také náhrady, že jednoducho bude môcť zavrieť to podnikanie a bude musieť zrušiť všetky ostatné pracovné miesta. Toto predsa nemá byť cieľom Zákonníka práce.
Cieľom Zákonníka práce má, a nielen Zákonníka práce, celkovo nastavenie podnikateľského prostredia má motivovať k práci. Má motivovať k vytváraniu hodnôt. A k tomuto sa, prosím, skúsme prihlásiť všetci, čo tu sme, lebo budeme obhajovať a ochraňovať zamestnancov a nech to znie akokoľvek šľachetne, akokoľvek dobre a pozitívne a neviem ešte ako, ušľachtilo, tak jednoducho my tých ľudí v konečnom dôsledku ochránime od práce. Skúsme sa cez povinnosti vo vzťahu k zamestnancom pozerať na to aj očami tých dnes nezamestnaných zamestnancov, aby mali možnosť sa zamestnať, pretože im niekto bude motivovaný vytvoriť pracovné miesto.
Na záver chcem požiadať teda ctené plénum, aby aspoň takto vyselektované návrhy na zmeny podporili, a verím tomu, že sa nad tým minimálne zamyslia. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa, ja k tlači 102, stravovacie návyky. Viete, v mnohých zariadeniach sa vydáva naozaj, mám to odskúšané, takže o tie peniaze klient nepríde. A mám jednu istotu, že za stravné lístky si nikto nemôže kúpiť cigarety a alkohol. Takže to je jedna z výhod, keď nemá finančný obnos, ale keď má stravný lístok. A ja sa obávam, že ak by neboli tieto stravné lístky, ale bude to vo financiách, že zníži sa záujem o stravovanie a môže to negatívne ovplyvniť tie firmy, ktoré majú vývarovne, a môže prísť k prepusteniu ľudí. Čiže by mohli prísť o zamestnanie. A pravidelné stravovanie a teplá strava, ja si myslím, že to ovplyvňuje aj dobrý zdravotný stav. Takže tu niekoľko bodov som si dovolil povedať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
A, vážená poslankyňa Kiššová, pani poslankyňa, neviem, s kým ste konzultovali ten zákon, ktorý ste vy osobne predkladali, čo sa týka oznamovania vodičov o zákone, o bezpečnosti a ochrane zdravia, ale myslím, že to je dosť zmätočné, tých zákonov zmätočných je tam viac, ale to je jeden z tých zmätočných. Vy si mýlite oznamovaciu alebo oznamovanie s periodickými skúškami alebo periodickými školeniami vodičov nákladných motorových vozidiel. Oznamovanie rieši len zamestnávateľ, alebo buď oprávnenou osobou, alebo vo vlastnej réžii, a to je to vlastne nie o bezpečnosti alebo o predpisoch bezpečnostných, ale o predpisoch, ktoré súvisia s výkonom tejto práce, nakládka, vykládka a tak ďalej. Čiže to, čo ste, to, čo je ten zákon, bohužiaľ, si myslím, že neviem, či ste to vy konzultovali s niekým alebo nie, ale, bohužiaľ, je zmätočný. Ja sa viac vyjadrím potom v rozprave.
A ešte tu boli tie diskusie, viete ako, aj stravné lístky, ony tie návrhy možno nie sú zlé a možno aj dobre mierené, ale to sa nedá iba jednoduchým riešením, zrušme, zrušme teda stravné lístky. Áno, treba podľa môjho názoru takisto obmedziť emitentov na výšku marže a tak ďalej. Súhlasím so všetkým, priškrtiť im toho riešenia, ale vy to musíte domyslieť aj z daňového a odvodového nadhľadu. Predsa vy budete dávať peniaze bezdaňové, budete dávať do ruky niekomu peniaze, ktoré nie sú ani predmetom odvodov, nie sú predmetom ani daní. Čo je dosť zarážajúce, jednou ranou chcete zrušiť fond sociálneho rozvoja a zároveň hovoríme o tých stravných lístkoch. Proste mám pocit, že tam je dosť veľa takýchto nejakých banálností a asi by to bolo treba dopracovať, keď už sa niečo robí, aby to bolo systémovo vyriešené. Dať niekomu čisté peniaze do ruky... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Pán poslanec, máte pravdu. Istota, že za stravné lístky si zamestnanec nekúpi cigarety a alkohol, je síce pravda, ale to nijakým spôsobom nenarúša našu argumentáciu, že je ďaleko výhodnejšie z tých dôvodov, ktoré som spomenula, dať príplatok na stravné v peniazoch, lebo vy tým nezabezpečíte, že keď bude mať stravné lístky, budú sa zdravo stravovať a budú mať teplé jedlo. To vôbec nie, keď si za to proste kúpi kilo čokolády, tak si kúpi kilo čokolády a bude po jedle. Takže toľko k tomuto.
Hovoríte, že tým chránite vývarovne, no ja som trošku prekvapená, že takto otvorene sa tento argument dozvieme. Ja som si myslela, že je to lobing len tých emitentov, ale zjavne je to lobing ešte niekoho ďalšieho. Fajn, legitímne, ja som proti tomu.
Pán poslanec, hovoríte, že zamestnávatelia nie sú povinní. No tak § 39 Zákonníka práce hovorí o tom, že zamestnávatelia sú v zmysle § 7 ods. 1 písm. a) zákona 125 o BOZP povinní, a teraz citujem, "pravidelne, zrozumiteľne, preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a overovať ich znalosť". A toto robia autorizované autoškoly a taká povinnosť je a ja vám kľudne prinesiem príklad, kedy niekto dostal pokutu za to, že takéto niečo nemal. Takže toľko možno k tomu a viac asi nestihnem. Môžme podebatovať neformálne mimo.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, počkám chvíľu, kým ešte dobehnú ostatní poslanci, ktorí, keď sa dozvedeli, že už som na rade, tak sa vracajú. Ďakujem.
Ja mám, najskôr chcem povedať, že ja budem vystupovať k tomu návrhu na zrušenie alebo týkajúcich sa stravných lístkov. Ja osobne tento návrh podporím, ale chápem, že niektorí poslanci vládnej koalície môžu mať úprimný záujem o stravovacie návyky a stravovaciu kultúru našich obyvateľov, takže by som chcel povedať, že v prípade, ak len toto by bolo dôvodom, prečo by ten návrh neposunuli do druhého čítania, tak ja mám potom taký pozmeňujúci návrh, ktorý spočíva v tom, že by sme mohli ten zákon prípadne potom modifikovať takým spôsobom, a ja ten pozmeňovací návrh dám v druhom čítaní, aby stravné lístky zostali zachované, ale bude ich tlačiť a distribuovať štát.
Predstavujem si to napr. tak, že máme tlačiareň ministerstva vnútra alebo centrum polygrafických služieb ministerstva vnútra, ktoré môže tlačiť stravné lístky a vyberať za to príslušný poplatok za správu celého tohto mechanizmu. Ja si myslím, že ak ide iba o stravovacie návyky, tak iste nikto nič nebude mať proti tomu, aby na tomto zarábal štát, a navrhujem použiť tú sumu týchto peňazí na to, aby sa z toho financovali obedy pre deti zo sociálne slabších rodín, na ktoré už dnes štát prispieva v školách. To znamená, takýmto spôsobom by sme vedeli vyriešiť ten problém, aby nejakým spôsobom, ak je to problém, zostal nejaký dohľad štátu nad stravovacími návykmi svojich občanov a súčasne jednoducho by na tom nezarábali súkromné spoločnosti, ale zarábal by na tom štát.
V tejto súvislosti chcem ešte povedať jednu historickú poznámku, čo ma vlastne inšpirovalo k takémuto návrhu. Stravné lístky sú zaujímavý fenomén, ktorý, a ja som rád, že na Slovensku aspoň nejakú dobu fungoval, pretože z ekonomického hľadiska sa jedná o tzv. doplnkovú alebo alternatívnu menu. A keďže stravné lístky ako doplnková mena u nás už roky fungujú, tak zjavne nie sú v rozpore s európskym právom, pretože nikto doteraz fungovanie týchto lístkov, gastráčov, nenapadol. A myslím si, že môže prísť doba, ja dúfam, že nepríde tak rýchlo, kedy pre Slovensko môže byť veľmi výhodné, že bude môcť v prípade nejakej ekonomickej krízy alebo problému v eurozóne zaviesť legálne doplnkovú menu, ktorá vie vyriešiť v ekonomike množstvo problémov, ktoré sa za normálnych spôsobov v eurozóne vyriešiť nedajú. Poviem to na príklade Grécka.
Grécko sa dostalo do problémov, pretože jednoducho euro je pre grécku ekonomiku príliš silné. Ale akým spôsobom môže Grécko devalvovať svoju menu, keď je v eurozóne? Grécko, Španielsko, Portugalsko a Taliansko sa dostali do absolútne neriešiteľnej situácie. Čo s touto situáciou urobiť?
Vtedy ja som vo svojej knihe Doktrína štátu o tejto problematike hovoril, napísal som ju pred asi piatimi rokmi alebo pred štyrmi rokmi, ale bývalý šéf železiarní košických Gabriel Eichler v súvislosti s gréckou krízou prišiel s takým návrhom, že by Grécko malo zaviesť tzv. doplnkovú menu, to znamená, nerušilo by euro. Táto doplnková mena by bola emitovaná gréckym štátom, mohla by podliehať, samozrejme, devalvácii tak, ako by, samozrejme, aj devalvácii veľmi rýchlo podľahla, ale mzdy štátnych zamestnancov a všetky obligatórne výdavky štátneho rozpočtu gréckeho štátu by boli hradené domácim obyvateľom v tejto doplnkovej mene.
Poviem to na takom príklade, povedzme si to na príklade penzistov. Predpokladám, že grécki penzisti až tak často do Nemecka a Štokholmu na dovolenku necestujú. To znamená, že vyplácanie dôchodkov v tejto doplnkovej, nazvime to že pracovne, drachme, by nebolo až takým veľkým problémom pre gréckych dôchodcov, ale súčasne vzhľadom na náklady, ktoré grécky štát, tie obligatórne, mandatórne výdaje, ktoré má grécky štát na vyplácanie sociálnych dávok, penzií, platov štátnych zamestnancov, by sa v pomere k euru zlacnili, pretože drachma by bola oveľa, oveľa slabšia.
V prípade, ak sa Slovensko náhodou dostane v budúcnosti do situácie, keď bude musieť rozmýšľať nad tým, akým spôsobom šetriť fixné náklady štátu, tak bude môcť takýmto spôsobom na základe precedensu so stravnými lístkami alebo s gastráčmi uvažovať o takomto kroku a emitovať emisiu, nazvime to, domácej meny. Hovorím to ako o ekonomickom nástroji, ktorý môže byť diskutovaný, či je to vhodné, v akej situácii, ale proste je to nástroj. A práve tieto fungujúce gastráče, ktoré sú takouto doplnkovou alternatívnou menou, aj keď tak formálne nevyzerajú, nám umožňujú oprieť sa o tento precedens a použiť to aj v slovenskom právnom poriadku a v slovenskom ekonomickom systéme.
Ešte by som chcel povedať konkrétny príklad. Keď bola hospodárska kríza v 30. rokoch, niektorí ľudia v zúfalej situácii, pretože všade v Európe bola obrovská nezamestnanosť, ekonomika kolabovala, si spomenuli na koncept istého nemecko-argentínskeho ekonóma, ktorý sa volal Silvio Gesell. Silvio Gesell odôvodňoval hospodárske krízy a ich, povedal by som, cyklickosť problematikou úroku. Akonáhle vznikajú peniaze alebo vzniká profit len na základe úroku, po zvýšení úrokových sadzieb je, samozrejme, pre držiteľa peňazí objektívne výhodné tieto peniaze držať pri sebe a požičiavať, než ich investovať do ekonomiky a proste poskytovať ich podnikateľom, povedal by som, na konkrétne praktické projekty, proste bolo by výhodné preňho najviac byť takou klasickou pôžičkárňou a žiť čisto z úrokov. Silvio Gesell túto problematiku otočil. Predstavme si, že peniaze vydané sú bezúročné, ale naopak, každý mesiac stratia percento svojej hodnoty. Tým pádom každý je motivovaný, aby tú svoju spotrebu alebo platbu učinil ešte v tomto mesiaci. Pretože za mesiac budú mať hodnotu o percento nižšiu, za dva mesiace o 2 percentá a tak ďalej.
V mestečku Wörgl v Rakúsku, neďaleko od nás, tento experiment použili. Mali k dispozícii v mestskej kase v ´32. roku uprostred najväčšej hospodárskej krízy, kde mali 30-percentnú nezamestnanosť, iba 40-tisíc šilingov. Vložili ich na účet a na základe toho emitovali vlastných 40-tisíc šilingov. Ale tých 40-tisíc šilingov malo, nazveme to kupóniky, urobili to tak, že každý mesiac si musel za jedno percento hodnoty kúpiť občan kolok, ktorý tam nalepil, iba v tom prípade boli tie peniaze platné. Čo sa stalo? V mestečku Wörgl začali všetko ľudia platiť čím skôr. Napríklad platili o niekoľko mesiacov skôr dane. Proste kupovali, snažili sa jednoducho spotrebovať tieto peniaze čím skôr. Keďže, veľmi zhruba, HDP krajiny sa rovná mase obeživa a rýchlosti jej obehu, ekonomika sa točila vo Wörgli a jeho blízkosti približne desaťkrát rýchlejšie ako zvyšná rakúska ekonomika. V priebehu roka a pol postavili v malom mestečku Wörgl lyžiarsky mostík, plaváreň, vyasfaltovali všetky cesty, postavili kanalizáciu, proste mestečko sa rozvíjalo. Dokonca vtedajší francúzsky premiér Daladier navštívil oficiálne toto mestečko. Ako je možné, že proste všade kríza a vo Wörgli a v okolí hospodárska prosperita?
No bolo to práve na základe toho, že táto mena fungovala na základe iných pravidiel, proste obiehala oveľa, oveľa rýchlejšie. Samozrejme, začali sa pridávať ďalšie rakúske mestečká, dediny, obce. Začali zavádzať vlastné doplnkové meny, až národná banka Rakúska proste urobila šlus a zakázala používanie tejto meny. A ten úrok, aby som stihol čas do siedmej, ten, vlastne ten negatívny úrok, že si museli ľudia kupovať vždy ten jednopercentný kolok, aby tá bankovka platila aj ďalší mesiac, ten používalo mestečko Wörgl na vyplácanie, nazvime to, dávok v nezamestnanosti alebo na podporu všetkých chudobných, ktorí boli v tomto meste. To znamená, platili za to vývarovne, teplé obedy, prispievali sociálne. Každopádne za rok a pol, kedy tento experiment trval, bola nulová nezamestnanosť v mestečku Wörgl, všade v Rakúsku bola 30-percentná nezamestnanosť. Akonáhle národná banka ukončila, proste zakázala taxatívne používanie alternatívnych mien, do pol roka Wörgl skapal. To znamená, bola tam opäť 30-percentná nezamestnanosť, tak ako všade inde.
Samozrejme, že Európska centrálna banka sa veľmi, veľmi snaží koncept akýchkoľvek funkčnejších alternatívnych mien sabotovať a bojkotovať. Ale práve na základe gastráčov má Slovenská republika precedens, keďže fungujú dlhodobo a nie sú v žiadnom rozpore s európskymi zákonmi, že v prípade krízy môžme tento nástroj na Slovensku použiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Takže využijem možnosť vystúpiť v rozprave, aby som niektoré veci zopakoval, zdôraznil a zároveň aby som povedal, myslím, aj niečo nové. A tak ako to býva zlým zvykom, ráno o deviatej tu temer nikto nie je okrem tých, ktorí musia veľa čakať s vystúpeniami obvykle.
No ale so záujmom som si prečítal status pána poslanca Blahu na Facebooku, čiže prepáčte, že budem takouto formou reagovať na tej jeho status, lebo naživo sa s ním debatovať, zdá sa, momentálne nedá. Trošku mi je to ľúto, ale dobre. Tak pán poslanec Blaha píše, že veľká časť návrhov zákonov, ktoré predložila opozícia, sa týka zmien v Zákonníku práce, áno. A píše: „A tieto zmeny v Zákonníku práce by brutálne oslabili zamestnancov a sociálne dohody na Slovensku.“ Citujem: „Chcú oslabiť ochranu agentúrnych zamestnancov.“ A teraz sa zastavím. Čiže pán Blaha píše, že chceme oslabiť ochranu agentúrnych zamestnancov. Čiže to je jeden z návrhov, ktorý predkladáme v tomto balíku. Čiže čo my navrhujeme? Navrhujeme, aby sa zo Zákonníka práce vypustilo obmedzenie, ktoré tam pribudlo pred dvoma rokmi, podľa ktorého agentúrny zamestnanec môže byť u užívateľského zamestnávatelia najdlhšie dva roky a v rámci tých dvoch rokov môže dôjsť štyrikrát k predĺženiu jeho dočasného pridelenia. Takéto obmedzenie tam predtým nebolo. Dostalo sa tam pred približne dvoma rokmi za druhej vlády Roberta Fica. My teda hovoríme, dajme to von, vráťme to do toho stavu, ktorý tam bol pred dvoma rokmi. Samozrejme, pán Blaha by určite tvrdil, to je poškodenie zamestnanca a tak ďalej. No tak, dobre. ak agentúrny zamestnanec môže byť u užívateľského zamestnávateľa najdlhšie dva roky a potom musí odísť, tak to vo väčšine prípadov v slovenskej praxi znamená, že musí odísť, že prišiel úplne o prácu. Takže podľa pána Blahu my tým, že mu umožníme ďalej pracovať u toho užívateľského zamestnávateľa, ho poškodzujeme. My, naopak, tvrdíme, že súčasný Zákonník práce ho poškodzuje, pretože po dvoch rokoch vlastne musí stratiť zamestnanie zo zákona, Zákonník práce hovorí, musíš z tej firmy odísť preč, hej, tá agentúra ti musí nájsť niečo iné, ak chceš ďalej pracovať. A čo keď sa to tej agentúre nepodarí, ako to v praxi často býva, lebo nie každá agentúra má tak rozsiahlu sieť kontaktov na užívateľských zamestnávateľov, aby vedela na toto reagovať? Tak jednoducho tvrdím, že vo väčšine prípadov ten agentúrny zamestnanec tým pádom po dvoch rokoch prichádza o prácu. Toto chce pán Ľuboš Blaha? My chceme, aby mohol pracovať ďalej.
Ja teda musím povedať, pretože chodím veľmi často, viete, na prednášky, diskutujem o týchto veciach, o Zákonníku práce s ľuďmi z praxe, nie s umelými figurínami, ktoré sedia v nejakých ústavoch, ale so živými ľuďmi, ktorí pracujú, ktorí pracujú vo firmách, ktorí zamestnávajú ďalších ľudí, tá jedna z tých praktík, ktoré sa, bohužiaľ, rozmohli, je tá, že ak môže byť zamestnanec v jednej firme maximálne dva roky, tak ak ho teda nemajú po tých dvoch rokoch prepustiť, tak to robia tak, že po tých dvoch rokoch prejde od firmy A do firmy B, kde znovu pracuje ako agentúrny zamestnanec. Čiže nemá ten trvalý pracovný pomer, o ktorom si myslí pán Blaha, že to je len tak, čiže dva roky je vo firme A, potom je dva roky vo firme B, potom sa vracia na dva roky do firmy A, na dva roky do firmy B. A ako sa hovorí, donekonečna je v pozícii agentúrneho zamestnanca, čomu by chcel pán Blaha zabrániť tým, že trvá na tom, aby to dvojročné obmedzenie zostalo v Zákonníku práce. Ja opakujem ešte raz, toto toho agentúrneho zamestnanca nijakým spôsobom nechráni pred tým zlým agentúrnym zamestnávaním. Práve, naopak, v mnohých prípadoch to znamená, že pracuje dva roky a po dvoch rokoch je preč, musí si hľadať niečo iné a nie vždy sa mu to podarí.
Mimochodom, ten problém nie je v tom, že my tu máme agentúry, ktoré sú zlé a ktoré, ako pán Blaha hovorí, zdierajú zamestnancov. Tie agentúry tu máme preto, lebo normálni štandardní zamestnávatelia, ktorí by radi mali svojich kmeňových zamestnancov, na ktorých je, samozrejme, väčšie spoľahnutie, sú lepšie zaškolení, majú prax a tak ďalej a tak ďalej, škoda míňať písmenká na vysvetľovanie tejto veci, radi by zamestnávali svojich kmeňových ľudí, lenže pri nepružnom Zákonníku práce, ako ho máme, a sa snažíme tu nepružnosť týmito návrhmi práve odstrániť, aj keď nie všetko, ale aspoň to, čo sa podľa nás vcelku hravo dá, pokiaľ bude nepružný Zákonník práce vo veci zamestnávania kmeňových zamestnancov, tak tu jednoducho tie agentúry vždy budú mať svoj priestor, pretože bude dopyt po agentúrach. A keď je raz dopyt, tak je aj ponuka. A to teda znamená, že tí, ktorí by pri lepšom Zákonníku práce mohli mať trvalé zamestnanie ako kmeňoví zamestnanci týchto užívateľských zamestnávateľov, dnes to takto nie je, dnes sú radi, keď môžu pracovať aspoň cez agentúru. Tak to jednoducho je.
Keď už to takto máme, riešenia sú, opakujem, dve, buď zjednodušiť Zákonník práce, aby zamestnávatelia mohli ľahšie tvoriť trvalé pracovné miesta, alebo ak nie je ochota počúvať takéto návrhy, tak potom nechajme tie agentúry žiť, pretože to znamená, že desaťtisíce zamestnancov, ktoré by inak sedeli doma a prácu by nemali alebo ktoré boli by niekde možno v zahraničí mimo svojich rodín, sú rady, že môžu aspoň takouto formou pracovať.
Druhá vec, ktorú meníme, pokiaľ ide o agentúrne zamestnávanie, ktoré pán Blaha napáda vo svojom statuse na Facebooku. Navrhujeme, aby sa Zákonník práce znova vrátil do pôvodného stavu tak, ako bol pred dvoma rokmi, a navrhujeme, aby sa zrušila spoluzodpovednosť užívateľského zamestnávateľa za dodržiavanie pracovných a mzdových podmienok na strane agentúry a jej agentúrneho zamestnanca.
Poprosím o trošku trpezlivosti, vysvetlím, o čo ide. Zákonník práce v § 58 stanovuje jednoznačne a správne, že ak agentúrny zamestnanec je dočasne pridelený u užívateľského zamestnávateľa, tak jeho pracovné a mzdové podmienky musia byť prinajmenej rovnako výhodné, ako ich majú výhodné kmeňoví zamestnanci. Vysvetlím to zjednodušene. Pôjde, povedzme, o nejaký výrobný závod, o nejaký strojársky podnik, o prácu na nejakej linke, kde kmeňový zamestnanec zarába, dajme tomu, 600 eur mesačne v hrubom. Toto pravidlo znamená, že ak na tej linke rovnocenne rovnakú prácu vykonáva aj zamestnanec z agentúry, tak musí dostať hrubú mzdu tiež najmenej 600 eur, keby dostal 599, je to porušenie Zákonníka práce. Chcem zdôrazniť, agentúrny zamestnanec je agentúrny preto, lebo jeho zamestnávateľom, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie všetkých predpisov, je agentúra dočasného zamestnávania, v ktorej má svoju zmluvu. Čiže zamestnávateľom je agentúra dočasného zamestnávania a tá si musí plniť všetky svoje povinnosti. To je jasné a logické. Čiže táto agentúra je zodpovedná za to, aby mzda tohto zamestnanca bola vypočítaná v správnej výške, čiže v našom príklade, aby to bolo najmenej 600 eur. Ak by to bolo 599, tak je to porušenie Zákonníka práce, za čo, samozrejme, zodpovednosť nesie zamestnávateľ tohto zamestnanca, čiže, znovu opakujem, agentúra dočasného zamestnávania. No lenže pred dvoma rokmi sa do Zákonníka práce dostalo ustanovenie, ktoré hovorí, ak by došlo k porušeniu Zákonníka práce a tá mzda by bola predsa nižšia, tak tú zodpovednosť za to porušenie nesie aj užívateľský zamestnávateľ u ktorého ten agentúrny zamestnanec pracuje. Čiže ak by teda agentúra vyplatila nie 600, ale 599 eur, to chýbajúce euro má teda doplatiť ten užívateľský zamestnávateľ, ktorý len využíva prácu toho agentúrneho zamestnanca, ale nie je jeho zamestnávateľ. Tú právnu zodpovednosť, to všetko nesie tá agentúra.
Pozrite sa, to máte niečo podobné ako keď príde nejaká návšteva ku vám domov na aute a tá vaša návšteva zaparkuje pred vaším domom spôsobom, ktorý je proti dopravným predpisom, prídu dopravní policajti a by vám zazvonili a povedali: „Aha, to je vaša návšteva? Pozrite sa, nesprávne parkuje.“ Vy dostanete pokutu, lebo vy ste zodpovední za to, že tá vaša návšteva zaparkovala na mieste, kde je zákaz státia. Rozumiete tomu? Prečo by ste vy mali dostať pokutu, mali niesť zodpovednosť za to, že niekto iný porušuje v tejto republiky zákony, nech už sú, aké sú? To je jednoducho nezmysel. Dá sa dokonca polemizovať, či je to v súlade s Ústavou Slovenskej republiky?
Skrátka a dobre, my navrhujeme, aby tá takzvaná spoluzodpovednosť užívateľského zamestnávateľa za dodržiavanie mzdových a pracovných podmienok bola zrušená, tak ako to bolo pred dvoma rokmi, a aby teda tá zodpovednosť za dodržiavanie Zákonníka práce bola na tom, kto je tým zamestnávateľom, teda na agentúre dočasného zamestnávania tak, ako je to logické a správne.
No čo píše pán Blaha ďalej? „Chcú znižovať ochranu bezpečnosti pri práci.“ Jediná vec, ktorú v tomto balíku zákonov chceme zmeniť a ktorá sa týka nejakým spôsobom bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnanca, je včera spomínané dosť dlho, a to teda nie je súčasťou tohto balíka, ale je to extra, a už ste rozhodli, že to prijaté nebude, zrušenie povinnej pracovnej služby pre zamestnancov v kategórii rizika 1, teda rizika žiadneho, a kategórii rizika 2, teda rizika naozaj symbolického. Škoda to opakovať, ale aspoň jednou vetou poviem, pani kolegyňa, ďalšia kolegyňa, ľudia z praxe tu potvrdili, aký je to nezmysel, pretože toto sa netýka len tých podľa pána Blahu vykorisťovateľov, kapitalistov, ktorí zdierajú svojich zamestnancov, to sa týka napríklad aj štátnej správy, samosprávy, neziskových organizácií, každého, kto zamestnáva človeka v pracovnom pomere alebo na dohodu. Takých zamestnávateľov je tu neuveriteľne veľa. A všetci sú šikanovaní doslova a finančne žmýkaní zbytočne len kvôli tomu, aby nejakí lobisti zarobili nejaké peniaze. Je to jednoducho len a len o tom. Vôbec tu nejde o ochranu zdravia. Pokiaľ ide o zamestnancov, ktorí pracujú v tých rizikových kategóriách 3 a 4, my navrhujeme, aby tam pracovná zdravotná služba zostala. Pán Blaha si totiž kaká do vlastného hniezda na rozdiel od vlády, ktorá v programovom vyhlásení vyhlasuje, že pracovnú zdravotnú službu treba plošne zrušiť. Takže ak tu má niekto rozum, tak je to, prosím pekne, skupina poslancov zo strany SaS, ale či ho má pán Blaha, neviem, neviem.
Ďalej pán Blaha píše: „Chcú znížiť minimálne mzdové nároky pre kvalifikovanejších zamestnancov.“ Ja opakujem, my sme svetová rarita, pretože nielen teda že máme zavedenú minimálnu mzdu, čo teda rarita nie je, približne dve tretiny krajín Európskej únie majú tiež zavedenú minimálnu mzdu, jedna tretina krajín v Únii ju zavedenú nemá. A tam sa jednoducho kladie dôraz na dohody medzi odbormi a zamestnávateľmi, a nie na to, že štát v zákone niečo určí. Dobre, máme minimálnu mzdu. Dajme tomu, že za daných okolností s ňou súhlasíme, ani ju nenavrhujeme zrušiť, ale minimálne mzdové nároky, to znamená ďalších päť úrovní minimálnej mzdy, ktoré sú pre tých naozaj kvalifikovanejších, respektíve vysoko kvalifikovaných zamestnancov, zrušiť chceme, pretože je to úplne zbytočné. Zbytočne to zaťažuje zamestnávateľov, ktorí môžu nevedome možno urobiť chybu v tom zatriedení zamestnanca do toho stupňa a potom sú poľahkým cieľom a terčom pre inšpektoráty práce, ktoré nie preto, že by niekto niečo úmyselne porušil, ale možno z nejakej nepozornosti porušia to, čo jednoducho je v Zákonníku práce čistý nezmysel. Kvalifikovanejší zamestnanec takúto ochranu jednoducho nepotrebuje. Na čo jednoducho máme chrániť inštitútom minimálneho mzdového nároku vysokoškolského profesora, generálneho riaditeľa, skúseného manažéra alebo obchodníka, vysokokvalifikovaného technika, inžiniera, absolventa troch vysokých škôl? Na čo je to dobré?
Prepáčte, ja zacitujem zo Zákonníka práce, aby ste vedeli lepšie, o čom teraz vlastne hovorím. V Zákonníku práce, ak si dáte tú námahu, nájdete si prílohu, ktorá je teda na konci textu. Tak v tej prílohe sú vlastne zatriedenia zamestnancov do tých stupňov náročnosti, ktoré nám Zákonník práce komplikujú. A v závislosti od toho potom má byť stanovený ten minimálny mzdový nárok, respektíve tá špecifická minimálna mzda pre vysokoškolského profesora napríklad. Takže, prepáčte, už to tu mám. Je to príloha č. 1 v Zákonníku práce, hovorím, nájdete to na konci Zákonníka práce. A poviem vám, tam máme vlastne šesť stupňov náročnosti. Šestka je to naj, hej, kde teda musí byť minimálna mzda 405 eur krát dva, čiže 810 eur najmenej. Tak, prosím pekne, ten šiesty stupeň náročnosti práce charakterizuje tvorivé riešenie úloh neobvyklým spôsobom s vysokou mierou zodpovednosti, s najširšími spoločenskými dôsledkami, výkon špecializovaných a certifikovaných činností, zdravotnej starostlivosti so zodpovednosťou za zdravie a životy ľudí, riadenie, organizáciu a koordináciu najzložitejších systémov a tak ďalej a tak ďalej. Jednoducho ten šiesty stupeň, to je ten zamestnanec, ktorý je skutočne skúsený, vysokokvalifikovaný, má obrovskú zodpovednosť, riadiaci pracovník v najvyššom stupni riadenia a podobne. A my týchto zamestnancov chránime pre nich na mieru ušitou minimálnou mzdou. Veď to je prosím vás absurdné. Toto naozaj ani vo svete, ani v Európe nikde nie je. Toto je len špecialita Slovenskej republiky. Dajme to, prosím vás, preč. Pán Blaha nevie, o čom hovorí. Tu sedí v parlamente, sedí v nejakom ústave. V živote v nejakej fabrike nebol dlhšie ako na hodinu, kde mu dali kávičku, koláčik a porozprával sa a odborármi o tom, aký je život ťažký.
No ale čo tu ďalej pán Blaha píše? „Chceme umožniť zamestnávateľom protizákonne prepustiť svojich zamestnancov a vykúpiť sa z toho bez väčšej sankcie.“ Tu vlastne reaguje pán Blaha na náš návrh, aby sa náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo súčasného rozsahu až 36 priemerných mesačných zárobkov znížila na najviac šesť priemerných mesačných zárobkov. Ide jednoducho o to, že ak zamestnávateľ poruší Zákonník práce pri prepustení zamestnanca, urobí možno formálnu chybu. To znamená, že nesprávne možno zadefinuje ten výpovedný dôvod alebo nedodrží o jeden deň nejakú lehotu a skúsený právnik, ktorý sa zaoberá pracovným právom, si ho potom vychutná na súde, tak dnes ten právnik môže takémuto zamestnancovi vysúdiť až tri priemerné ročné platy ako náhradu za to neplatné prepustenie, ktoré môže byť naozaj z nejakého veľmi, veľmi možno dôvodu, ktorý bol nie úmyslom a podobne. My navrhujeme, aby tá náhrada bola vo výške najviac šiestich priemerných mesačných platov. Veď si, prosím vás, predstavte, polročný plat dostane zamestnanec, ktorému súd prizná túto náhradu. Polročný plat je málo? Ak pán Blaha naráža na to, že takto sa vlastne zamestnávatelia budú akože lacným spôsobom úmyselne, protiprávne zbavovať zamestnancov, tak pán Blaha naozaj v živote nebol v nejakej výrobnej firme, pretože netuší, o čom hovorí. A ani si neprečítal Zákonník práce, ani nevie, o čom je vlastne reč.
Pokiaľ ide napríklad o odstupné, tak pri veľmi skúsenom zamestnancovi, ktorý desať rokov odpracoval u zamestnávateľa, je odstupné vo výške štyroch priemerných mesačných zárobkov. Tuto hovoríme o šiestich. To znamená, je to stále ešte plus 50 %, ako by bolo odstupné regulárne pri skončení pracovného pomeru tým správnym výpovedným dôvodom. Čiže keď chce niekto obchádzať Zákonník práce a jednoducho natvrdo zamestnanca protiprávne prepustí s tým, že dostane ako sankciu povinnosť zaplatiť šesť priemerných mesačných platov, to je jednoducho stále o 50 % viac, ako by to bolo v prípade toho najväčšieho odstupného daného Zákonníkom práce. Podľa nás je, skrátka, aj v tomto pomere tá výška tej sankcie pri neplatnom skončení, zdôrazňujem, jednoducho primeraná. Porovnajte si štyri mesiace a 36 mesiacov. Veď to je obrovský rozdiel, to je obrovský nepomer. Štyri mesiace, šesť mesiacov ako sankčne, to už až taký nepomer nie je. Ale stále je to jednoducho zásadne viac, akoby zamestnávateľa stálo odstupné.
A zdôrazňujem jedno znova a znova a znova, keď sa rozprávam so zamestnávateľmi, čo im vadí v Zákonníku práce? Práve tento paragraf, tá povinnosť vyplatiť zamestnancovi až 36 priemerných platov je najväčším blokátorom tvorby nových pracovných miest. Keď si menší zamestnávateľ uvedomí, že v prípade problémov a prepustenia zamestnanca, pri šikovnom právnikovi, ktorý si toho zamestnanca nájde (Počúvate ma, čo hovorím?), nie zamestnanec si nájde právnika, ale právnik si nájde prepusteného zamestnanca, pretože sú tu ľudia, ktorí sa týmto jednoducho programovo živia, a mám taký pocit, že sú nejakým spôsobom možno aj napojení na odborárov, no ale, dobre, ten právnik si toho zamestnanca nájde, 36 mesačných platov, to môže byť suma 40-tisíc eur napríklad, toto je najväčší problém, kvôli ktorému menší zamestnávatelia netvoria nové pracovné miesta, hoci by ich tvoriť mohli, pretože majú dostatok zákaziek a vedeli by tú prácu zamestnancovi ponúknuť. Ale neurobia to, lebo majú obavu, že ak po roku, po dvoch rokoch tie zákazky skončia a budú musieť to pracovné miesto rušiť, tak môžu naraziť na ten problém, že napriek tomu, že sa budú snažiť teda z nutnosti toho zamestnanca prepustiť v súlade so Zákonníkom práce, lebo život je raz taký, môžu urobiť nejakú drobnú chybu a tí skúsení právnici jednoducho v tom vedia chodiť. Čiže napríklad potom čo sa stane? Tento malý zamestnávateľ, ktorý by vedel vytvoriť nové pracovné miesto, čo spraví? Zavolá do nejakej agentúry: „Prosím vás, vy ste agentúra dočasného zamestnávania? Pošlite mi vášho agentúrneho zamestnanca.“ A vraciame sa na začiatok, hej. Čiže namiesto toho, aby sa tvorili nové pracovné miesta, aby mali ľudia istotu trvalého zamestnania, tak tu majú raj agentúry dočasného zamestnávania.
Ja si normálne myslím, že takto nastavený Zákonník práce je tu naschvál preto, lebo ktosi tu dostáva provízie za to, že tu fungujú agentúry. A vážne si to myslím. A niečo o tom aj viem. Len ak teda niekto ma vyzve, aby som podal trestné oznámenie, tak viete, že v takýchto veciach sa trestné oznámenia podávajú veľmi ťažko, lebo ľudia, ktorí to robia sú dosť šikovní na to, aby sa nenechali nachytať.
Keby sa v tomto štáte malo naozaj „bojovať“ proti agentúrnemu zamestnávaniu, tak viete, čo by bolo potrebné spraviť? A navrhnite to poslanci za stranu SMER, ľavičiari. Navrhnite, aby agentúry dočasného zamestnávania nemali výnimku, ktorú dnes majú pri zamestnávaní na dobu určitú, pretože, pretože bežný zamestnávateľ môže zamestnávať na dobu určitú najdlhšie dva roky, hej, ale agentúra môže zamestnávať na dobu určitú donekonečna, na 5, na 6, na 10 rokov, len po dvoch rokoch vždycky musí toho zamestnanca premiestniť z firmy A do firmy B a potom zase naspäť, ale môže ho na dobu určitú zamestnávať donekonečna. A toto je voči tým zamestnancom nespravodlivé. A to potom robí ten biznis pre agentúry. Zamyslite sa nad tým, kde je vlastne kameň úrazu. Skúste sa aspoň medzi štyrmi očami spýtať ministra Richtera, čo si on o tom myslí.
A vy, čo o sebe hovoríte, že nie ste ľavicové strany, a hovoríte, že chcete, aby v tom Zákonníku práce došlo k nejakým zmenám, aspoň tak ste to hovorili pred voľbami, vy sa zamyslite tiež nad tým, pretože, zdôrazňujem ešte raz, toto, čo my navrhujeme, má za cieľ, po prvé, v prvom pláne zlepšiť podnikateľské prostredie, a to ste aj vy sľubovali vašim voličom pred voľbami, a, po druhé, bude z toho plynúť vyššia tvorba nových pracovných miest a vyššia zamestnanosť. A to ste tak isto hovorili vašim voličom, že chcete urobiť opatrenia, aby sa nezamestnanosť znížila. Toto je príklad takých opatrení.
Tak sa tu, prosím vás, nesporme v štýle statusov pána Blahu na Facebooku a zamyslime sa nad tým, diskutujme o tom spolu. Ja viem, že možno máme so stranou SMER veľmi protichodné názory, jasné, ale pokiaľ viem, vy ste vláda širokej koalície. Ak tam máte nejaké slovo, tak si to povedzte aspoň medzi sebou na tých koaličných radách, keď už tu plošne odmietnete návrhy SaS preto, lebo to predkladá SaS.
Čo tu ešte píše pán Blaha? Aha, počúvajte: „Chcú znižovať príplatky za prácu vo sviatok a v nedeľu.“ Tak si to rozoberme. Áno, chceme znižovať príplatok za prácu vo sviatok z dnešných 50 % priemernej mzdy na 25 % priemernej mzdy. Áno, je to tak. Pán Blaha pokračuje: „Chcú znižovať príplatky za prácu v nedeľu.“ Pán Blaha sa v tejto vete úplne strápnil, pretože dnes žiadny príplatok za prácu v nedeľu neexistuje, čiže nie je čo znižovať. Nič znižovať sa akosi nedá. My navrhujeme práve, naopak, zavedenie príplatku za prácu v nedeľu z toho dnešného nič na 25 % priemernej mzdy. Čiže čo teda chceme v tejto veci urobiť? Ešte raz, chceme znížiť príplatok za prácu vo sviatok z 50 % na 25 % priemernej mzdy, áno, ale na druhej strane neexistujúci príplatok za prácu v nedeľu chceme zaviesť a dať ho na úroveň 25 % priemernej mzdy. Čiže z jednej strany chceme poškodiť zamestnanca, dobre, ale z druhej strany mu chceme pomôcť, pretože za prácu v nedeľu bude musieť dostať príplatok. A teraz matematici, teda matematici, ktorí teda vedia narátať do 50, takto to myslím, nech si skúsia spočítať, či je viac 15 sviatkov v roku, kde sa ten príplatok zníži o polovicu z 50 na 25 %, alebo 52 nedieľ v roku, kde sa nulový príplatok zavedie na výšku 25 %. Zrátajte si to, je to veľmi jednoduché zadanie, skúste, čo vám teda vyjde. Mne vyšlo, že toto nastavenie v konečnom dôsledku viac ako dvojnásobne oproti súčasnému stavu zvýhodní zamestnanca, ktorý má zmeny aj vo sviatok, aj v nedeľu, všelijako to vychádza, či je to v nejakých nepretržitých prevádzkach alebo či je to, povedzme, v maloobchode. Pán Blaha sa tvári veľmi múdro, ale on vlastne Zákonníku práce vôbec nerozumie. To sú len také tie floskuly, lebo on je, skrátka, ľavičiar, on je marxista, tak on musí sa k tomuto takto odborne vyjadriť.
Čiže že chceme na súčiastky rozobrať Zákonník práce. Keby sme chceli na súčiastky rozobrať Zákonník práce, neviem, ako sa to teda robí, ale my teda máme okrem iného aj komplexný návrh, voláme to liberálny Zákonník práce, ktorý je o polovicu tenší ako ten súčasný, kde by došlo k zásadným zjednodušeniam, a to by sa možno dalo nazvať tak, že rozoberieme ten súčasný. Toto je niekoľko opatrení, ktoré majú zjednodušiť podnikanie, zjednodušiť tvorbu nových pracovných miest a v mnohých veciach aj zvýhodniť zamestnancov, vid ten príplatok za nedeľu, ktorý dnes neexistuje. My ho chceme zaviesť. Takže pán Blaha je jednoducho mimo, ale, dobre, jeho fanúšikovia mu tlieskajú, pretože on marxista niečo vtipné napísal. Tí, ktorí tomu nerozumejú rovnako, ako tomu nerozumie on, nikdy možno ani nepracovali, nieže podnikali, tak mu tlieskajú.
Ja verím, že vy ste rozumnejší ľudia ako pán Blaha, najmä tí, čo sa nehlásite k politickej strane SMER, ale k tým stranám, ktoré niečo o zjednodušení podnikania hovorili pred voľbami. Tuto je niekoľko návrhov, ktoré skutočne v žiadnom prípade nie sú škodlivé pre zamestnancov. A pokiaľ tu pán Blaha hovorí, že tu treba vyjednávať s odborármi a podobne, toto všetko, čo my hovoríme, v Zákonníku práce bolo, ale v rokoch 2012 – 2015, keď tu bola jedna veľká vláda SMER-u, 83 Kolesíkov tu sedelo, tak vtedy si to, samozrejme, schválili, lebo ľavica, lebo sociálni demokrati keď už nevedeli nič iné, tak týmto spôsobom sa snažili niečo ukázať, že oni sú skutočne sociálni demokrati, a nie zástupcovia oligarchov v tomto parlamente. Ale vy, ktorí tu sedíte dnes, ste snáď rozumnejší ľudia. Alebo nie je to tak?
Takže ďakujem vám veľmi pekne za trpezlivosť, vidím tu 30-minútový prejav, prepáčte, ale musel som reagovať, musel som reagovať, pretože takéto niečo by sa tu nemalo objavovať. Takto tú politiku, prosím vás, nerobme, skúsme konštruktívne spolupracovať a zamyslieť sa nad tým, ako Slovensko pohnúť dopredu. Máme nepružný Zákonník práce, skúsme aspoň tie najväčšie hlúposti z nášho pohľadu vyhodiť von. Uľahčíme tým podnikanie, uľahčíme tým zamestnávanie, uľahčíme tým tvorbu nových pracovných miest. Nemusíme investovať desaťtisíce eur z eurofondov do vytvorenia umelých pracovných miest, nebude to tento štát stáť ani euro. Tie eurofondy môžu, pán kolega, ísť do výstavby ciest na Orave napríklad, a nie do toho, aby pán Richter sa schválil, že máme tu projekt, ktorý vytvorí 3-tisíc pracovných miest, ale stojí to 30 mil. eur, no. Viete, čo by sa mohlo postaviť na Orave za 30 mil. eur? To vy viete lepšie ako ja? Skúste sa nad tým zamyslieť, akým spôsobom tu vyhadzujeme peniaze, aby pán minister mohol ukazovať tabuľky, že on vytvoril pracovné miesta. Vytvoril ich. Lenže ako draho ich vytvoril? My týmto spôsobom vytvoríme pracovné miesta úplne zadarmo.
Ďakujem za vašu pozornosť (potlesk).