4. schôdza

Áno, nech sa páči, môžete pokračovať.

A čo tam máme, čo tam máme ďalej?

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
98, potom 105.

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
98. Dobre, tlač 98, budem veľmi neformálny teraz, aby som nezdržiaval procesnými nejakými formalitami, ale šiel k veci. Tlač 98 je návrh, aby sa v Zákonníku práce znížila maximálna možná náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru z dnes možných 36 priemerných mesačných miezd zamestnanca na maximálne šesť priemerných mesačných miezd.
O čo ide? Predstavte si situáciu, ktorá je na Slovensku relatívne častá. Zamestnávateľ zamestnáva ľudí. Sú rôzne dôvody, napríklad strata zákazok, strata možnosti dať prácu zamestnancom, pre ktoré musí zamestnancov prepúšťať. Samozrejme, prepustiť zamestnanca podľa Zákonníka práce nie je možné len tak. Musia byť naplnené výpovedné dôvody, ktoré sú definované v § 63 Zákonníka práce, je tu alternatíva tzv. okamžitého skončenia pracovného pomeru, napríklad pri závažnom porušení pracovnej disciplíny, to je § 68 Zákonníka práce. Ide o to, že ak teda zamestnávateľ prepustí zamestnanca a urobí pri tom prepustení možno nejakú formálnu chybu, zle napríklad naformuluje tú výpoveď, tak zamestnanec, ktorý si nájde šikovného právnika, ktorý sa týmto témam venuje; a takých je tu pomerne dosť a majú z toho slušné bydlo, slušnú živnosť; tak šikovný právnik bez problémov pri podaní na súd tento pracovnoprávny spor o neplatnosť výpovede vyhrá. Možno kvôli nejakej hlúpej školáckej chybe, ktorú zamestnávateľ urobil, keď tú výpoveď písal.
No a čo sa potom deje ďalej? Vyhratý súd v prospech zamestnanca znamená, že ten zamestnávateľ, ktorý súd prehral, mu vyplatí náhradu, akési odškodnenie, ktoré môže byť až vo výške 36 priemerných mesačných zárobkov toho zamestnanca. Čiže tri ročné platy si inak predstavte.
Skúste si predstaviť, čo to znamená finančne. Ak by ten zamestnanec mal povedzme plus-mínus priemerný príjem nejakých 800 eur mesačne, k tomu treba pripočítať ešte odvody, lebo odvody sa z toho platia 35-percentné na strane zamestnávateľa, tak to už sme na sume vyše 1 000 eur za jeden mesiac a keď si to vynásobíme 36 mesiacmi alebo platmi, tak vlastne tie náklady, ktoré sú s tým spojené, tá výška tej náhrady, ktorú musí zamestnávateľ zamestnancovi vyplatiť, je niekde na úrovni 40-tisíc eur. No ak je to, ak je tým zamestnávateľom nejaký veľký podnik, tak keby sa už aj toto malo stať, ale to sa nestane, lebo ten veľký podnik má podnikových právnikov alebo externých právnikov, ktorí na toto dávajú pozor a tú výpoveď naformulujú správne, no ale keby to bolo v nejakej veľkej firme, tak 40-tisíc eur sa dajme tomu dá nejako prežiť. Ale predstavte si menšiu firmu, malého podnikateľa, ktorý má troch-štyroch zamestnancov a jedného musí prepustiť, tú výpoveď procesne nezvládne, právnika si nevie zaplatiť, lebo na to jednoducho nemá prostriedky, myslí si, že veď to zvládne aj sám, ale nezvládne, no a potom musí zaplatiť zamestnancovi toto odškodné, túto náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru vo výške 40-tisíc eur. Toho malého podnikateľa to môže vcelku aj potrápiť.
Dobre. A teraz si predstavte, že teda nájde tých 40-tisíc eur a vyplatí to tomu zamestnancovi, no ale čo bude potom ďalej? No napríklad ďalej bude potom to, že ak mali tí zostávajúci zamestnanci možno dostať nejaké odmeny alebo niečo, ak to mal byť nejaký rozvoj firmy, no tak nebude, pretože tomu zamestnancovi práve odišlo 40-tisíc eur z účtu za ten prehratý súdny spor. Takže na to nepriamo doplatia tí zostávajúci zamestnanci. Ale to už možno príliš fantazírujem.
Jednoducho takáto výška náhrady je neprimeraná. Tridsaťšesť mesačných platov je jednoducho príliš veľa. Za vlády Ivety Radičovej sa mi toto tiež dostalo do rúk a vtedy sme to upravili na dvanásť mesačných priemerných platov, ten strop, teraz hovoríme o šiestich. Kľudne. Diskutujme, či to má byť dvanásť mesačných platov, osem, šesť alebo koľko, ale 36 mesačných platov je jednoducho príliš veľa. Príliš veľa. V malých firmách to robí problémy. A viete, aký to má potom ešte ďalší efekt?
Práve toto ustanovenie súčasného Zákonníka práce je jedna z najväčších bŕzd pri tvorbe nových pracovných miest, pretože predstavte si malú firmu, kde teda majú dnes troch zamestnancov, majiteľ si povie: aha, je tu určitá konjunktúra, máme tu zákazky, zamestnajme štvrtého, vytvorme to štvrté pracovné miesto. Ale keď si uvedomí, že možno bude musieť o rok, o dva niektorého z tých zamestnancov, zasa naopak, prepustiť, pretože budú horšie časy, a že mu hrozí pri súdnom spore s tým prepusteným zamestnancom sankcia vo výške povedzme 40-tisíc eur, tak si veľmi dobre rozmyslí, či to nové pracovné miesto, ktoré by v tej konjunktúre jeho firmy mohol vytvoriť, či ho naozaj vytvorí, alebo sa rozhodne: Nie, žiadneho štvrtého zamestnanca mať nebudem, tú možnosť práce pre toho ďalšieho zamestnanca budem riešiť nejakým dohodárom. A to je predsa zlé, lebo tie dohody nechránia toho zamestnanca tak ako pracovný pomer, bude to riešiť agentúrnym zamestnancom, to je tiež zlé, jednoducho bude to riešiť nejako inak, alebo v tom horšom prípade si povie: no tak tie zákazky pustíme, lebo my to nestíhame a nové pracovné miesto tvoriť nechcem. Čiže brzdí to. Brzdí to najmä malých podnikateľov a nepriamo to vlastne škrtí zamestnanosť na Slovensku.
Čiže poprosím, skúste sa s týmto uhlom pohľadu zamyslieť, či je skutočne dobré a správne, že výška náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je až vo výške troch ročných platov. Opakujem, ak je zamestnanec v práve, naozaj došlo k porušeniu Zákonníka práce, nech tú náhradu dostane. Ale myslím si, že šesť mesačných platov je primerané a nie je to nič, nie je to nič ani malé, ani veľké, je to hranica, ktorá sa dá zniesť, a na druhej strane je to primerané odškodnenie za problém, ktorý zamestnávateľ s tým zamestnancom má.
Ja viem, že koaličná rada rozhodla inak, ale skúste sa nad tým zamyslieť.

Ďakujem pekne.
Teraz by mal pokračovať pán poslanec Matovič s uvedením teda návrhu pod tlačou 102, ale ešte pán poslanec Mihál má tú stopäťku.
Pán poslanec, súhlasíte s tým, aby pokračoval?

Dobre, čiže ja by som teda ešte uviedol.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Nech sa páči, môžte.

Mihál, Jozef, poslanec NR SR
Ďakujem, pán predsedajúci.
Takže uvádzam v tomto momente tlač 105, čiže znovu je to návrh na zmenu Zákonníka práce, tlač 105. Pod tým sa skrýva návrh, kde navrhujeme zjednotenie, respektíve nieže zjednotenie, navrhujeme dve veci, ktoré v konečnom dôsledku znamenajú zjednotenie.
Navrhujeme, aby sa zaviedlo to, čo dnes v Zákonníku práce nie je, a to je mzdové zvýhodnenie za prácu v nedeľu vo výške najmenej 25 % priemerného zárobku. Dnes takéto mzdové zvýhodnenie neexistuje. Zároveň navrhujeme, aby sa znížilo súčasné mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok zo súčasných 50 % priemernej mzdy na nami navrhovaných 25 % priemernej mzdy.
Teraz to poviem znovu a inak. Dnes je to tak, že ak zamestnanec pracuje vo sviatok, napríklad vo sviatok, kedy máme nejaký najbližší sviatok? Sviatok Jana Husa je, myslím, 5. júl (pozn. red.: správne má byť "6. júl") alebo také niečo najbližšie? Povedzte mi. Poraďte mi. (Reakcia z pléna.) To je v Českej republike, mýlim si to. (Reakcia z pléna.) Cyrila a Metoda. Čiže napríklad na štátny sviatok Cyrila a Metoda, ktorý nás čaká 6. júla (pozn. red.: správne má byť "5. júla") – to, dúfam, už hovorím správne – ak zamestnanec je v práci, pretože mu vyšla zmena alebo obvykle je to v maloobchode, skrátka je v predajni a predáva, tak má nárok okrem svojej mzdy na povinný príplatok, mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 50 % svojho priemerného zárobku. Čiže okrem mzdy dostane ešte ďalších 50 percent. Keď pracuje v nedeľu, lebo mu zmena vyšla na nedeľu v nepretržitých prevádzkach alebo zase v maloobchode pracuje v nedeľu, tak má nárok na svoju mzdu, ale tým to končí. Nemá nárok na žiadne mzdové zvýhodnenie. Pracuje v nedeľu, pracuje, hej?
Viete dobre, že pokiaľ tu boli kolegovia z KDH, tak sme sa tu trošku doťahovali, že či sa má práca v nedeľu nejako obmedzovať alebo niečo. My teda hovoríme, že nemá sa obmedzovať, ale hovoríme, a pozor, to je teda pointa, hovoríme, že za prácu v nedeľu má byť zamestnancovi poskytnutý príplatok, mzdové zvýhodnenie vo výške najmenej 25 percent. Čiže dnes nemá nárok na žiadne mzdové zvýhodnenie, to znamená žiadny príplatok za nedeľu, my navrhujeme, aby takýto príplatok mal. A teda ten príplatok bude jednotne 25 %, či je to sviatok, alebo či je to nedeľa.
Mňa veľmi pobavilo, mňa veľmi pobavila reakcia odborárov na tento náš návrh, kedy odborári statočne vyhlásili ako brániaci práva zamestnancov, že tento návrh je vlastne proti zamestnancom. To, že sa zavedie príplatok za prácu v nedeľu 25 %, dnes nie je žiadny, a že sa príplatok za sviatok, ešte raz; za nedeľu sa zavedie 25 %, dnes nie je žiadny, a za sviatok sa z 50 % dá tiež na 25, toto oni tvrdia, že znevýhodňuje zamestnancov.
Tak poprosím, predstavte si hypotetického zamestnanca, ktorý behom jedného kalendárneho roka zhodou okolností - máme 15 sviatkov, hej, aby bolo jasné, keď si pozriete zákon o sviatkoch, máme 15 sviatkov, ktorých sa to týka - tak keby pracoval počas tých 15 sviatkov všetky a zároveň by hypoteticky pracoval počas 52 nedieľ, lebo 52 nedelí, ako je známe, máme počas roka, tak dnes to jeho mzdové zvýhodnenie je 15 sviatkov krát 50 %, hej, keď to zjednoduším, 15 x 50 je 750, hej, akože jednotiek príplatku plus 0 % krát 52 nedieľ príplatku neexistujúceho za nedeľu. Čiže má akýchsi 750 jednotiek príplatku za prácu vo sviatok.
Ak tam dáme 25 %, tak za 15 sviatkov po 25 % by dostal 375, čiže polovicu z tých 750, áno, poškodili sme ho, ale dáme mu za 52, dáme mu za 52 nedieľ tiež 25 %, dnes nemá nič, to je spolu 1 300 percent. Čiže keď to spočítam (rečník počítal na kalkulačke), dúfam, že mi to dobre robí, tak je to 1 675. Dnes je to 750 jednotiek príplatku, po novom by to bolo 1 675 jednotiek príplatku. Podľa mňa je 1 675 viac ako 750. Možnože sa mýlim. Možnože sa mýlim a tí odborári majú pravdu. Ale môj záver z tohto výpočtu je taký, že viac ako dvojnásobne tí zamestnanci jednoducho dostanú. Jasné, 15 sviatkov a 52 nedieľ, to je hypotetický príklad. Ale keď to budú povedzme tri sviatky za rok a dajme tomu desať alebo dvanásť nedieľ za rok, a to v tom maloobchode je bežné, tak tí zamestnanci tak či tak na tom budú lepšie, ako je tomu dnes. To je po prvé. A po druhé, výška toho príplatku bude teda jednotná.
Čiže tento návrh je jednoznačne v prospech zamestnancov a, samozrejme, v prospech tých zamestnancov, ktorí z rôznych dôvodov musia alebo chcú pracovať v nedeľu.

Ďakujem, pán poslanec, za uvedenie týchto asi piatich návrhov.
Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Matovičovi, aby uviedol za skupinu poslancov návrh pod číslom 102.
Nech sa páči.

Kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som predniesol návrh zákona, ktorý predkladáme v podstate, už to dobre rátam, v jemných obdobách štvrtýkrát. Prvýkrát to bolo ešte za vlády Ivety Radičovej a bolo to ako pozmeňujúci návrh k prerokovávanému, k prerokovávanej novele Zákonníka práce a vtedy tento návrh neprešiel o jeden jediný hlas. Ten jeden jediný hlas patril vtedy Pavlovi Hrušovskému z vtedajšej vládnej koalície, ktorý sa podľa jeho slov veľmi snažil trafiť hlasovaciu kartu do hlasovacieho zariadenia, len akosi po tých dvadsaťročných skúsenostiach v parlamente sa mu to nepodarilo.
Vzhľadom na to, že tesne pred tým, tou veľkou snahou trafiť hlasovacie, teda kartu do hlasovacieho zariadenia, bol v družnej debate s Jánom Slotom, o ktorom sa hovorilo, že je v podstate skutočným majiteľom emitenta stravovacích poukážok firmy DOXX, tak predpokladali sme, že nebola to neskúsenosť, ale bola to zrejme nejaká iná tajná a dodnes utajená dohoda, prečo sa Pavlovi Hrušovskému nepodarilo trafiť svoju hlasovaciu kartu do hlasovacieho zariadenia a prečo sa nám nepodarilo vyjsť v ústrety zamestnancom aj zamestnávateľom, aby sa mohli slobodne rozhodnúť, či budú mať v peňaženke okrem eur alebo platobnej karty aj nejaké papieriky, ktoré sa volajú stravné lístky.
Áno, už pred piatimi rokmi, plus-mínus, sme prvýkrát predložili tento návrh zákona. Hovorím, ako som povedal, v podobe pozmeňujúceho návrhu, potom v minulom volebnom období znova dvakrát, vtedy aj spoločne s kolegom Drobom zo strany SaS. Bohužiaľ, ani jeden, ani druhý, ani tretíkrát nám to nevyšlo. Ale pevne veríme, že keďže súčasťou dnešnej vládnej koalície sú ľudia, ktorí nám hlasovali za tie predošlé tri návrhy, že tentokrát by to konečne vyjsť mohlo.
Áno, na Slovensku aj tých 27 rokov po revolúcii robíme z ľudí nesvojprávnych, ktorí, bohužiaľ, ako bolo teda zvykom v tejto argumentácii zo strany SMER v jednom, druhom, aj v treťom prípade, keď sa tento návrh predkladal, vždy argumentoval tým, že v prípade, ak by sme nejakým spôsobom eliminovali stravné lístky, božechráň, nie zrušili, lebo my nenavrhujeme zrušiť stravné lístky, len navrhujeme, aby si zamestnanec, zamestnávateľ slobodne dohodli, či bude mať stravné lístky alebo finančný príspevok v rovnakej výške bez akýchkoľvek odvodov, bez akýchkoľvek daní, čiže s rovnakým daňovým a odvodovým zaťažením pre zamestnanca aj zamestnávateľa alebo zvýhodnením, tak, bohužiaľ, poslanci vládnej strany SMER ako keby z manuálu vždy opakovali, že boli by ohrozené stravovacie návyky zamestnancov.
A ja teda odporúčam zamyslieť sa nad týmito pár slovami, keď hovoríme o tom, že keď ľuďom necháme dobrovoľne sa dohodnúť zamestnanca so zamestnávateľom na tom, že namiesto stravovacích poukážok v hodnote 4 eurá bude dostávať 84 eur, 80 eur, 88 – podľa toho, koľko pracovných dní bude – navyše ako príspevok na stravovanie, tak sa dovolím ešte raz zamyslieť a odporúčam všetkým vám zamyslieť sa nad tým, že či by teda ľudia v tomto prípade strácali stravovacie návyky. Ja si osobne myslím, že stravovacie návyky nie sú závislé od toho, či máme nejaký papierik v peňaženke alebo či tam máme eurá alebo nejakých pár eur navyše na platobnej karte, ale stravovacie návyky zrejme pochádzajú skôr z toho, že cítime normálne fyziologický hlad a ten hlad nesúvisí s tým, že máme stravovacie papieriky v našej peňaženke.
Čiže poprosil by som veľmi pekne a naozaj s veľkou nádejou, keďže súčasťou tejto koalície sú ľudia, ktorí nám opakovane za tento návrh hlasovali, ktorí nás v tomto návrhu podporili, a teda keď upriamim pozornosť na hlasovanie za tento návrh spred piatich rokov, kedy naozaj v podstate celá opozícia, či celá vtedajšia teda koalícia okrem Pavla Hrušovského hlasovala, len teda on akosi záhadne netrafil tú kartu do hlasovacieho zariadenia, tak pevne verím, že tentokrát odložíme politikum bokom a aj vzhľadom na to, že tento návrh v obdobnej podobe aj politická strana MOST – HÍD, aj SIEŤ mali v svojich predvolebných programoch, tak pevne verím, že tento návrh posunieme do druhého čítania a bez emócií ukážeme, že dôverujeme ľuďom a nemyslíme si, že to sú nesvojprávne bábky, ktoré sú hladné len vtedy, kedy majú stravovacie papieriky vo svojej vlastnej peňaženke.
Budem veľmi rád, ak tento návrh získa podporu tohto pléna.

Ďakujem pekne.
A teraz dávam slovo pani poslankyni Gaborčákovej, ktorá ako určená spravodajkyňa uvedie správu o prerokovaní týchto návrhov vo výboroch. Nech sa páči, máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhom zákonov, ktorých je predmetom novelizácia Zákonníka práce v znení neskorších predpisov a je k nim zlúčená rozprava. Materiál je pod tlačami 59, 65, 87, 97, 98, 102, 105. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť spravodajskú informáciu k spomínaným návrhom zákonov.
Návrhy spĺňajú náležitosti podľa rokovacieho poriadku a rovnako aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrhy zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutiami predsedu Národnej rady č. 58, 64, 86, 96, 97, 101, 104 z 2. mája 2016 navrhujem, aby sa návrhy zákonov prerokovali Ústavnoprávnym výborom Národnej rady Slovenskej republiky a Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne.
Otváram všeobecnú rozpravu. Nemám žiadnu písomnú prihlášku, preto sa pýtam, kto sa hlási ústne do rozpravy k tomuto bodu programu, nech sa páči. Siedmi, končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Takže pani poslankyňa Kiššová ako prvá, potom pán poslanec Viskupič, Krajniak, Mihál, Matovič, Burian a Droba.
Takže, pani poslankyňa, nech sa páči, máte slovo. (Ruch v sále.)
Páni poslanci, nechajme pani poslankyňu vys...
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené dámy, vážení páni, nebudem sa vyjadrovať k úplne všetkým návrhom zákonov, vybrala som si len niektoré. Konkrétne začnem povinným preškoľovaním vodičov. Toto je ďalší z príkladov nezmyselných povinností, ktorou štát núti podnikateľov kupovať si služby od iných firiem, pričom tieto služby im nič neprinášajú. Na jednej strane sú teda firmy, ktoré sa snažia vytvárať hodnoty, snažia sa podnikať, snažia sa nájsť ľuďom prácu, snažia sa nájsť projekty, zabezpečiť, aby mali peniaze každý mesiac na výplaty, a na druhej strane si títo musia kupovať služby, ktoré nič neprinášajú, len preto, lebo im to štát nariadil. Opäť štátom garantovaný, zjavne vylobovaný skvelý biznis.
Ako som už spomínala pri predchádzajúcich návrhoch opatrení na zníženie finančnej a administratívnej záťaže, my sme sa snažili zmapovať všetky takto zbytočne zaťažujúce finančné povinnosti alebo teda povinnosti, ktoré si vyžadujú finančnú náročnosť, spísali sme ich do nášho ekonomického reformného programu Agenda 2020 a pred voľbami sme chodili po Slovensku a sľubovali sme našim voličom, že v prípade, že od nich dostaneme mandát, spravíme všetko pre to, aby sa nám podarilo aspoň niektoré z nich presadiť. Čo čert nechcel, vyskytli sme sa v opozícii, a teda máme limitované možnosti na to presadiť všetko, čo sme občanom sľubovali, ale predsa len máme nádej, že aspoň niektoré veci sa nám presadiť podarí. A chcem veriť, že toto je jedna z nich, pretože ide o opatrenie, ktoré nikomu neuškodí, nemá vplyv na verejné financie, naopak, skôr je možné predpokladať, že by malo pozitívny vplyv, pretože túto povinnosť majú aj štátne inštitúcie, preškoľovať svojich zamestnancov, ktorí v súvislosti s výkonom svojej práce využívajú autá a musia byť preškoľovaní.
Chcem len veľmi krátko upozorniť na absurdnosť tejto povinnosti. Ak ja 20 rokov jazdím osobným autom denne, mám povinnosť mať vodičské oprávnenie zvané vodičský preukaz. Ak toto mám, mám plné oprávnenie využívať auto, chodiť po cestách, riadiť sa pravidlami cestnej premávky, akonáhle sa zamestnám a budem ja tá istá osoba s tým istým vodičským oprávnením využívať firemné služobné auto, už mi toto oprávnenie, vodičský preukaz, nestačí, už musím spĺňať ďalšiu podmienku a tým je toto pravidelné preškoľovanie vodičov. Myslím si, že je to vysoko nefér, myslím si, že to nenesie v sebe žiadnu logiku, a myslím si, že toto naozaj je povinnosť, ktorá by mala byť z nášho právneho poriadku odstránená.
Ja by som chcela veriť, že aspoň strana SIEŤ, keď už ostatní nám nezahlasujú za toto opatrenie, tak strana SIEŤ sa rovnako zaväzovala, že zruší povinné preškoľovanie vodičov, a zaviazala sa k tomu, že tak spraví prvých 100 dní vlády. Tak ako aj pri pracovnej zdravotnej službe, tak ani v tomto konkrétnom prípade vláda ani poslanci strany SIEŤ neprišli s takouto iniciatívou, preto chcem veriť, že aspoň obsahovo nechajú šancu tomuto návrhu na zmenu a že podporia ten náš.
Chcem preto poprosiť ctené plénum o podporu tohto návrhu a skúsme spoločne dokázať podnikateľom, že sme to naozaj mysleli vážne, keď sme im rozprávali, že vidíme a vnímame ich problémy, že vidíme a vnímame ich finančnú záťaž a že naozaj, skutočne, reálne chceme pomôcť.
Môžem vás, kolegovia, poprosiť, nechcem byť malicherná, ale naozaj ma to trošku, trošku ma to vyrušuje. Ďakujem.
Čiže opakujem, skúsme, prosím, ctené plénum, ukázať, že sme to mysleli vážne, že im naozaj rozumieme, že to neboli len predvolebné sľuby, ale že chceme naozaj spraviť niečo pre nich, aby sme im finančne, ich odľahčili od takejto finančnej záťaže, ktorú úplne bezdôvodne majú.
Ďalej som sa chcela veľmi v skratke vyjadriť k stravným lístkom. Opäť, chcem len upozorniť a zdôrazniť to, čo nám v minulosti bolo vyčítané. Týmto návrhom zákona nechceme zrušiť povinnosť prispievať na stravné od zamestnávateľa. Týmto návrhom na zmenu chceme docieliť to, aby nebolo štátom predpísané, zákonom predpísané, že to musí byť buď teplé jedlo, alebo stravné lístky. My chceme povedať to, že súhlasíme a plne akceptujeme povinnosť zamestnávateľov prispievať zamestnancom na stravné, ale poďme sa baviť o tej forme a či tá súčasná zákonom predpísaná forma je tá jediná správna. My tvrdíme nie, nie je tá jediná správna, tvrdíme, že formou peňazí, konkrétnych peňazí, je tá voľba správnejšia, je to flexibilnejšie, je to výhodnejšie pre obidve strany, ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca.
Skúsim povedať len zopár príkladov, prečo si to myslíme, že tá forma nechať tú voľnosť a necháme, nech sa zamestnanec so zamestnávateľom dohodne, či to chce tak alebo tak, prečo si myslíme, že je to správne. V prvom rade je to teda voľnosť v stravovaní. Máme za to, že by sme nemali nútiť alebo nejakým spôsobom ovplyvňovať to, v ktorom stravovacom zariadení sa zamestnanci stravujú. Nie v každých stravovacích zariadeniach berú tie všetky stravné lístky a už len týmto my predselektovávame, kde sa tí naši zamestnanci majú stravovať. Toto nie je správne. Máme zamestnancov s rôznym režimom stravovania, a teraz špeciálne myslím tým možno nejaké zdravotné veci, zdravotné limity, máme celiatikov, máme vegetariánov, máme proste ľudí, ktorí si chcú pripravovať jedlo sami, nechcú proste reštauračnú stravu, takíto ľudia, si myslím, takýmto ľuďom, si myslím, je fér nechať tú možnosť zabezpečiť si to vo vlastnej réžii a nech si za peniaze, ktoré dostanú, kúpia to, čo oni uznajú za vhodné.
Ďalej, čo vidím ako veľkú nevýhodu pri stravných lístkoch, stravné lístky sú akýsi cenný papier, ktoré majú svoju expiráciu. Opäť nevýhoda voči príspevku na stravovanie v peniazoch, pretože peniaze, ak nemyslím teraz nejaké extrémy výmeny peňazí a podobne, tak v bežnom živote proste peniaze svoju expiráciu nemajú, alebo keď teda pripustíme možnosť, že majú, určite je ďaleko vyššia ako v prípade stravných lístkov. Častokrát sa môže stať, že zamestnanec zabudne nejaké stravné lístky si niekde v nejakom kabáte, taške, vrecku, peňaženke a podobne a o tri mesiace zistí, že už nie sú platné, na konci roka zistí, že už nie sú platné a môžu mu tieto stravné lístky prepadnúť. Prečo? Prečo by mu mali prepadnúť? Je to hodnota, ktorú má dostať, a opäť výhoda stravný lístok – peniaze, pri peniazoch sa mu toto nestane.
Stravné lístky predražujú stravu, pretože sa z nich napríklad nevydáva. Vy keď si chcete kúpiť nejaké jedlo za stravné lístky, nevydajú vám z nich, tak potom dokupovávate kadečo, potom tam ešte nejaké centy necháte, pretože to neviete proste napasovať tak, ako nominálna hodnota stravných lístkov hovorí, to znamená predražuje sa nákup. Toto rovnako nie je správne.
Skúsim ešte zareagovať na taký častý argument, ktorý používajú či už odborári, alebo posledne aj pán minister Richter, že úlohou štátu je zabezpečiť, aby si ľudia za tie stravné lístky kúpili teplú stravu, pretože oni keby to dostali v peniazoch, určite by si tú teplú stravu nekúpili. No, dámy a páni, ja neviem, že či už naozaj ideme z ľudí robiť nesvojprávne bytosti, ktoré nevedia, necítia pocit hladu, nevedia, že sa majú stravovať. Ja si mimoriadne vážim, minimálne teda v prípade zamestnaných ľudí nemám tento strach a túto obavu, že by títo ľudia nemali v sebe až taký pud sebazáchovy, že by jednoducho sa vyhladovali a zomreli, keby nedostali stravné lístky.
Ale pripustím, že pán Richter chce týmto povedať, že tým, že dostanú stravný lístok, tak sa budú zdravo stravovať. No a ja sa chcem spýtať teda pána Richtera, kde pán Richter berie tú istotu, že keď zamestnanec dostane stravný lístok, že si za to skutočne kúpi zdravú stravu. Kde má tú istotu, že si za to nekúpi desať horaliek a rovnako mu bude chýbať tá teplá, zdravá strava, o ktorej tu hovoríme. No nemá tú istotu. Nemá, pomenujme to, prosím, pravým menom. Toto je jednoducho vylobovaný biznis pre určitú skupinu ľudí, pre emitentov stravných lístkov, ktorí štedro žijú z poplatkov, ktoré za tieto stravné lístky majú.
Dotknem sa ešte jedného z opatrení, a to je zjednotenie zvýhodnenia za prácu vo sviatok a v nedeľu. Opäť sme boli podrobení kritike odborárov, ktorí sa teda vehementne zastávali zamestnancov a tvrdili, že jediným cieľom tohto návrhu na zmenu zákona je, že chceme znížiť mzdy ľuďom a chceme poškodiť ľudí. No tak, dámy a páni, ako už Jozef Mihál povedal, 15 sviatkov dnes zvýhodňovaných 50-percentným príplatkom sa zníži na 25. V prípade pätnástich ide o zníženie na 25 %, ale v prípade 52 nedieľ ide znovu na 25-percentné zvýhodnenie. Tak, prosím vás pekne, jednoduchá matematika základnej školy vás nemôže pripustiť k tvrdeniu, že ide o znevýhodnenie alebo o zníženie odmeny pre zamestnancov.
Na záver by som chcela povedať ešte jednu vec, vo všeobecnosti, pretože to je asi to, kde narážame s vládnou koalíciou, a síce že kto má byť viacej ochraňovaný, či zamestnanec, alebo zamestnávateľ. A my tvrdíme jednu vec: Vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi majú byť vyrovnané, ani jeden z nich nemá ťahať za kratší koniec a Zákonník práce nemá nevyvážene ochraňovať len jednu stranu a druhú len nevyvážene neustále niečím zaťažovať, či už finančnou, alebo administratívnou záťažou, alebo kadejakými povinnosťami, ktoré vytvárajú do budúcna tak obrovské záväzky, ktoré si nevedia predstaviť títo zamestnávatelia, či ich dokážu naplniť. A výsledok týchto nezmyselných, častokrát mimoriadne zaťažujúcich povinností je taký, že buď sa zamestnávatelia, hlavne teda tí menší a strední, snažia obísť akýmkoľvek spôsobom, obísť pracovný pomer, zamestnávajú buď načierno, alebo robia, tlačia ľudí do dohody, alebo zamestnávajú živnostníkov, jednoducho z celej sily sa snažia vyhnúť pracovnému pomeru, pretože pre nich predstavuje také obrovské riziko do budúcna a také záväzky, že nevedia, či ich dlhodobo dokážu jednoducho zabezpečiť. A toto nemá byť cieľom Zákonníka práce.
Cieľom predsa Zákonníka práce má byť naozaj vyvážene upravovať vzťahy medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, majú mať také podmienky, ktoré budú motivovať k zamestnávaniu. Nie také, ktoré budú odstrašovať od zamestnávania a budú doslova nášľapnými mínami pre podnikateľa, že čo sa udeje za rok, aké všetky povinnosti ja budem musieť splniť, keď náhodou prídem o projekt, prídem o kľúčového zákazníka alebo jednoducho sa niečo stane a budem musieť piatich ľudí prepustiť a keď to náhodou spravím nie zákonným spôsobom, nie z pohľadu obsahu, ale povedzme z pohľadu formy, tak bude také odstupné platiť a také náhrady, že jednoducho bude môcť zavrieť to podnikanie a bude musieť zrušiť všetky ostatné pracovné miesta. Toto predsa nemá byť cieľom Zákonníka práce.
Cieľom Zákonníka práce má, a nielen Zákonníka práce, celkovo nastavenie podnikateľského prostredia má motivovať k práci. Má motivovať k vytváraniu hodnôt. A k tomuto sa, prosím, skúsme prihlásiť všetci, čo tu sme, lebo budeme obhajovať a ochraňovať zamestnancov a nech to znie akokoľvek šľachetne, akokoľvek dobre a pozitívne a neviem ešte ako, ušľachtilo, tak jednoducho my tých ľudí v konečnom dôsledku ochránime od práce. Skúsme sa cez povinnosti vo vzťahu k zamestnancom pozerať na to aj očami tých dnes nezamestnaných zamestnancov, aby mali možnosť sa zamestnať, pretože im niekto bude motivovaný vytvoriť pracovné miesto.
Na záver chcem požiadať teda ctené plénum, aby aspoň takto vyselektované návrhy na zmeny podporili, a verím tomu, že sa nad tým minimálne zamyslia. Ďakujem.