51. schôdza

Myslel som, že iba oznámim termín hlasovania, ale ešte sa vyjadrím k rozprave, len by som rád upozornil, že slovo páchateľ sa používa voči ľuďom, ktorým sa preukáže, že spáchali trestný čin, čo teda v prípade kauzy Technopol sa Michalovi Kováčovi mladšiemu nepreukázalo, hoci sa voči nemu viedlo trestné stíhanie v Nemecku.
A teda, keď, keď sme zrušili tú milosť, tak, tak sa môže viesť teraz aj na Slovensku, ak by tam boli dôvody, keďže tá premlčacia doba neplynula. No a ako spravodajca oznamujem, že hlasovať o tomto návrhu zákona budeme až v utorok o 11.00 hod., a to z dôvodu, že podľa § 83 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku, keďže boli predložené, bol predložený pozmeňujúci návrh, tak hlasovať o ňom možno najskôr 48 hodín od jeho podania. Teda zajtra to neprichádza do úvahy.
V pondelok nehlasujeme, takže až v utorok o 11.00 hod.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Spoločne s predsedom výboru pre kultúru a médiá predkladáme na schôdzu Národnej rady návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ďalšie zákony.
Cieľom navrhovanej úpravy je zabezpečenie efektívnejšej realizácie obnovy a reštaurovania národných kultúrnych pamiatkov, pamiatok a zbierkových predmetov vo vlastníctve Slovenskej republiky prostredníctvom novozriadenej štátnej rozpočtovej organizácie. V súčasnosti je veľké množstvo štátnych národných kultúrnych pamiatok v havarijnom stave. Zhoršujúci sa stav nášho kultúrneho dedičstva nevyhnutne vyžaduje zásahy v podobe rekonštrukčných, stavebných a reštaurátorských prác.
Existujúce legislatívne možnosti štátu zabezpečiť nevyhnutné stavebné a reštaurátorské práce na obnove národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov nie sú dostatočné, v dôsledku čoho časť národného pokladu chátra. Správcovia národných kultúrnych pamiatok častokrát nemajú skúsenosti s prípravou tak rozsiahlych projektov, ich manažovaním a zabezpečením verejného obstarávania dodávateľov. Návrh zákona, návrhom zákona sa preto upravuje pôsobenie novej rozpočtovej organizácie ministerstva kultúry zriadenej, ktorá bude zriadená rozhodnutím ministerstva s názvom Štátne reštaurátorské a projekčné ateliéry, ktorej účelom bude podieľať sa na zabezpečení obnovy a reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov vo vlastníctve Slovenskej republiky, najmä v oblasti zabezpečenia predprojektovej prípravy vybraných činností vo výstavbe, reštaurátorských výskumov, reštaurovaní a pamiatkových výskumov. V tomto, táto rozpočtová organizácia prevezme časť úloh správcov národných kultúrnych pamiatok pri zabezpečení ich obnovy najmä prípravnej a projektovej fáze.
Štát má záujem získať väčšiu kontrolu nad dodržiavaním kvality výkonu prác na národných kultúrnych pamiatkach, ako aj zbierkových predmetov vo vlastníctve Slovenskej republiky. Návrh zákona bol pripravený aj tak, aby zohľadnil závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky upravujúce kompetencie v oblasti reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov zamestnancami Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Títo zamestnanci by mali zriadením štátnych reštaurátorských a projekčných ateliérov prejsť pod novozriadenú rozpočtovú organizáciu a nadviazať tak na činnosti, ktoré vykonávali pod Pamiatkových úradom Slovenskej republiky.
To je všetko k tomuto návrhu zákona. Prosím teraz... (Rečník sa obrátil k predsedníckemu pultu.)
Z mojej strany všetko.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny právny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem, vážený pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja začnem trošku netradične od konca a hneď na úvod poviem nie tomuto návrhu zákona. A prečo? Pretože ho považujem za červivé jabĺčko odeté do zlatej pozlátky. Tento návrh má vraj pomáhať zlepšovať stav kultúrnych pamiatok na Slovensku. Všetci vieme, v akom sú v žalostnom stave, dokonca jedna tretina z nich je v dezolátnom. Opakujem sa na tejto pôde už niekoľkýkrát a poviem to pokojne opäť, to, ako sa správame k našim pamiatkam, k nášmu kultúrnemu dedičstvu a nesmiernemu bohatstvu, je barbarské a trestuhodné. Národ, ktorý si neváži svoju minulosť si nezaslúži ani lepšiu budúcnosť. Za dva roky, čo som v parlamente, som do istej miery sa zaoberala aj problematikou kultúrnych pamiatok, lebo ako človek milujúci históriu som to brala ako príležitosť na splnenie si svojho možno aj detského sna. Ja totiž snívam o tom, aby žiadny kaštieľ, žiadna kúria, žiaden hrad alebo iná historická budova už viac nemusela chátrať, a predložila som v tejto veci aj nejaký ten návrh zákona. Za 30 rokov od Nežnej revolúcie dostali naše pamiatky častokrát väčšie rany než za 2. svetovej vojny, a ešte aj dokonca aj za socializmu.
Starostlivosť o pamiatky potrebuje jednu veľkú, komplexnú reformu, lebo ako som si overila aj na základe mnohých rozhovorov, množstva podnetov, čo objekt, to špecifický problém.
Za tie roky bola téma obnovy a záchrany kultúrnych pamiatok ako keby nechcená. Všetko plynulo všetko išlo v stopách ako socializmu a nebyť zodpovedných majiteľov, Krajcerovej reformy a občianskych združení, ktorí s nadšením sa naozaj pustili do záchrany nášho kultúrneho dedičstva, tak po historických stavbách by nám tu toho veľa nezostalo, akurát tak prach, hrôza a veľké prázdno. Navyše mám aj informácie, že tak ako v iných oblastiach bežného slovenského života, aj vo svete pamiatok funguje čosi ako mafia, resp. systém našich ľudí, ktorí sú zvýhodňovaní pred ostatnými. Sú to schémy rôzneho typu, nepôjdem do detailov, ale v skratke to, čo otriasa Slovenskom, keď sa bavíme o skorumpovanom súdnictve, prokuratúre alebo policajtoch, to, dámy a páni, v podobnom duchu, možno menej drastickom funguje aj pri našich pamiatkach. Vyvoleným, ktorí majú dobré vzťahy, sa darí, ostatní to nemajú vždy také jednoduché.
Nuž a tento návrh zákona má veľmi dlhú genézu. Išlo sa k nemu tŕnistými cestami aj protiústavnými. Jeden by si pomyslel, že na konci tejto cesty bude elegantné riešenie, ktoré bude prospievať snáď všetkým zúčastneným, nielen jednej strane. Nestalo sa však tak a narýchlo ušité riešenie protiústavného fungovania nebolo podľa mojich informácií prekonzultované ani s Pamiatkovým úradom, ani nie s Komorou reštaurátorov, architektov a stavbárov, to usudzujem na základe listu, ktorý bol zaslaný do schránok všetkým poslancom.
Všetci sa zhodneme, že mnoho štátnych pamiatok je v katastrofálnom stave, vieme to už minimálne 20 rokov. Systém, ktorý sa tu vytvoril, nemal nikto tú odvahu alebo skôr čas a záujem jednoducho pretnúť a skoncovať s ním, Pritom po celé tie roky existovalo aj ministerstvo kultúry, aj Pamiatkový úrad. Básnicky sa teda pýtam, čo za 20 rokov robili, keď až teraz sa prichádza s prevratnými riešeniami, teda s riešeniami, ktoré z môjho pohľadu nemajú poriadnu hlavu. No ale aby som nebola úplne zlá, možno majú aspoň kúsok päty, lebo tá Achillova päta určite do veľkej miery spočíva aj v napätí medzi Komorou reštaurátorov a pamiatkovými úradmi, ktoré by sa dalo krájať, a tento stav asi nikomu neprospieva.
Ale teraz sa vrátime trošku k minulosti, ako som spomínala, tak tento návrh zákona má za sebou nejakú tú cestu a nejakú genézu. Jednou z mojich prvých aktivít ako poslankyne Národnej rady bol pozmeňujúci návrh reagujúci na novelu zákona o vývoze a dovoze historických predmetov, kde bol čl. 2 ods. 6, ktorý v podstate zmenou formulácie menil sporné znenie zákona o ochrane pamiatkového fondu z roku 2015. V roku 2015 totiž parlament schválili novelu zákona a aj s ňou ustanovenie paragrafu 33 ods. 7 písm. a), ktoré zásadným spôsobom zasiahlo do právneho postavenia reštaurátorov. Ešte len pripomeniem, že túto novelu vrátil aj prezident späť na rokovanie parlamentu. Od 1. 1. 2016 teda mohli reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov popri nezávislých reštaurátoroch začať vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov sa stal Pamiatkový úrad prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí mali príbuzné vzdelanie a niekedy ani nevedno akú prax. Pritom stále nepovšimnuté ostávali oblastné ateliéry v Bratislave a Levoči, ktoré pod Pamiatkovým úradom existovali od jeho vzniku.
Predtým mohli reštaurátorskú činnosť vykonávať na národných kultúrnych pamiatkach výlučne reštaurátori. Teda len fyzické osoby v právnom postavení podnikateľa združené v Komore reštaurátorov, ktorá má postavenie profesijnej komory s povinným členstvom. Takisto aj národnú kultúrnu, pýtala som sa seba samej, aký to vlastne má zmysel toto, toto nové riešenie, keď Pamiatkový úrad sa nikdy netajil tým, že nemá dostatok odborných pracovníkov, že je tam veľká miera fluktuácie, že zamestnanci sú nezaplatení, a teda prečo ide cestou, aby mohol zabezpečovať reštaurátorské služby, ktoré sú vysoko odbornými službami. Druhou takou mojou otázkou alebo problémom bolo, že reštaurátori ako regulovaní podnikatelia sa ocitli na jednej lodi so zamestnancami štátnej inštitúcie, pričom tí boli zvýhodnení, keď si odmyslím všetko ostatné, tak napríklad využívaním archívu či Chemicko-technologického centra Pamiatkového úradu zdarma. Prečo by mali národné kultúrne pamiatky reštaurovať zamestnanci orgánu štátnej správy, ktorí na rozdiel od reštaurátorov podnikateľov nemusia byť ani poriadne odborne spôsobilí, nenesúci na sebe bremeno zodpovednosti a navyše za prostriedky štátneho rozpočtu.
Nuž a tretím, taktiež závažným nedostatkom bolo to, že Pamiatkový úrad dostal na základe tejto novely právo podnikať v reštaurátorstve. No a tým sa zaviedla hospodárska súťaž na relevantnom trhu nie medzi podnikateľmi, ale medzi podnikateľmi a orgánom štátnej správy. Pamiatkový úrad je totiž správnym orgánom, ktorý v druhom stupni rozhoduje vo všetkých správnych konaniach na úseku ochrany pamiatkového fondu a vydáva rozhodnutia o všetkých stupňoch reštaurovania národných kultúrnych pamiatok. Zároveň robí štátny dohľad pri pamiatkach a môže rozdávať aj pokuty. Na zjavný konflikt záujmov vtedy poukázal aj Protimonopolný úrad.
V roku 2018 prišla ďalšia novela, tá, ktorú som spomínala na začiatku, na ktorú reagoval môj pozmeňujúci návrh, keďže hrozilo, z môjho pohľadu, je to dôvod, pre ktorý bola predložená, že by Ústavný súd rozhodol o protiústavnosti novely z roku 2015, išlo sa cestou preformulovania a drobnej zmeny, ktorá však v konečnom dôsledku bola totožná s tou aktivitou z roku 2015. Lenže Ústavný súd 11. februára tohto roku rozhodol, že spomínané ustanovenie zákona, ktoré toto pamiatkarské Kocúrkovo umožňovalo, je protiústavné. Podanie sme podali my ako opozícia a dokázala sa nám pravda. Osobne som napäto očakávala, ako sa v tejto situácii zachová ministerstvo kultúry. Prešlo pol roka a nič. Pritom bolo jasné, že situáciu bude nutné riešiť. Nemuseli sme čakať po tom, po tom pol roku v podstate až tak dlho, ministerstvo kultúry prišlo s novým návrhom zákona, ktorý riešil zase to isté, len trošku v inom šate. Zákon sa dostal do medzirezortného pripomienkového konania, z ktorého vyšiel dosť doráňaný, a potom pokračoval na Legislatívnu radu vlády. Tá mu ale dala ranu istoty, Legislatívna rada vlády, oficiálny orgán tejto vlády tento návrh zastavil so slovami, teraz zacitujem: „Legislatívna rada po prerokovaní tohto návrhu zákona neodporučila návrh schváliť z dôvodu pochybností o súlade návrhu zákona s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky a odporučila predkladateľovi pripraviť komplexné riešenie tejto problematiky, ktoré zabezpečí reálny výkon reštaurátorskej činnosti.“ Vysvetlenie je jednoduché, ministerstvo kultúry sa snažilo zmiasť možno radu vlády tým, že do nej dala iné znenie zákona, aké bolo predložené v medzirezortnom pripomienkovom konaní, čo však zostalo rovnaké, to boli tri sporné body, ktoré odporujú nálezu Ústavného súdu.
Ministerstvo, kde stále tou tvrdohlavou cestou, aby sa pamiatky mohli reštaurovať aj cez Pamiatkový úrad, resp. nejakú novú organizáciu, ktorá sa chystá zriadiť. Nuž ale skončilo s dlhým nosom, a tak ako sa hovorí, že topiaci sa slamky chytá, tak ja si teda myslím, že ministerstvo sa v tomto prípade chytilo dvoch poslancov, ktorí návrh zase nejakým spôsobom pretransformovaný predložili ako poslanecký, čím sa vyhlo medzirezortnému pripomienkovému konaniu aj teda rokovaniu na Legislatívnej rade vlády. Takže nazvala by som to takú cestu vydláždenú priam mramorom.
No ale asi páni predkladatelia poznajú, predpokladám, celú túto minulosť a vedia, že takéto a podobné návrhy zákona teda odmietla Legislatívna rada vlády, a že predkladáte zákon, ktorý, ktorému hrozí, že znova bude napadnutý pre svoju protiústavnosť.
Nuž takže skúsim to teraz všetko tak jednoducho zhrnúť, to celé, čo som teraz vymenovala. Takže novela zákona o tom, že Pamiatkový úrad môže podnikať, z roku 2015 bola protiústavná. Podobne novela z roku 2018 bola protiústavná, ďalší pokus o protiústavný stav neprešiel v lete v roku 2019 Legislatívnou radou vlády, tak sa teda vyskúšala teraz napokon cesta poslaneckého návrhu.
Ja to vidím tak, páni poslanci, idete zriadiť novú inštitúciu, ktorá môže byť v rozpore s ústavou, idete zriadiť inštitúciu, ktorá nemá nijaké finančné krytie v rozpočte, idete zriadiť inštitúciu, ktorá nemá ľudí a ktorá národným kultúrnym pamiatkam nijako nepomôže, ale skôr ublíži. Ak teda predkladáte takýto zákon, lebo nie ste spokojní so stavom kultúrnych pamiatok na Slovensku, tak potom sa pozrite možno lepšie na Pamiatkový úrad, alebo teda ministerstvo, lebo to je ich obraz, oni nastavujú, ako funguje ochrana a obnova týchto pamiatok.
Jedna inštitúcia nefunguje, tak ideme zriadiť ďalšiu? A teraz nejakou právnou kľučkou cez ministerstvo kultúry? To, ja v tom trošku nenachádzam ten správny zmysel. Jediné, čo mi z toho vychádza, a asi jediné, čo na tomto návrhu zákona skutočne záleží, je biznis akejsi plánovanej štátnej rozpočtovej organizácie, vznik nových platených funkcií, nový generálny riaditeľ plus 11 členov kontrolnej rady, nároky na ich odmeňovanie a nároky na odmeňovanie zamestnancov tejto organizácie spôsobom, že ich maximálnu výšku už nebude limitovať žiadny právny predpis.
Nedá mi ešte nepristaviť sa pri najspornejších bodov, bodoch novely a tými sú § 8a ods. 1 pamiatkového zákona v znení: „Štátne reštaurátorské a projekčné ateliéry sú rozpočtovou organizáciou zriadenou ministerstvom, ktorá vykonáva činnosti v záujme zabezpečenia obnovy kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov vo vlastníctve Slovenskej republiky, najmä predprojektovú prípravu, projektovú činnosť a ďalšie vybrané činnosti vo výstavbe v súlade s osobitnými predpismi, pamiatkové výskumy a reštaurátorské výskumy, reštaurátorské práce a ďalšie činnosti určené zriaďovacou listinou vydanou ministerstvom.“
Slová „najmä“ a „ďalšie činnosti určené zriaďovacou listinou“ sú neurčité a môžu vytvárať stav právnej neistoty. Samozrejme, môže to niekomu aj vyhovovať napríklad na to, aby ministerstvo mohlo formou vnútorného organizačného aktu rozšíriť pôsobnosť tohto štátneho podnikateľa o výkon ďalších povolaní.
Ďalej sa navrhuje zaradiť § 8a do druhej časti pamiatkového zákona, kde by bol teda zaradený a označený ako pôsobnosť orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy na ochranu pamiatkového fondu. Podľa predloženého návrhu zákona tento návrh má, má, táto teda novozriadená inštitúcia má iba podnikať v oblasti obnovy alebo reštaurovania, tým pádom nemôže byť orgánom štátnej správy, nemá mať žiadnu rozhodovaciu, legislatívnu, riadiacu, kontrolnú či sankčnú právomoc v oblasti štátnej správy a nemôže byť ani orgánom územnej samosprávy, pretože podľa čl. 64 Ústavy Slovenskej republiky orgánom územnej samosprávy sú iba obce a vyššie územné celky.
Ďalej k navrhovanému § 8 a ods. 2 pamiatkového zákona, na čele plánovanej inštitúcie má byť generálny riaditeľ. No toto je u mňa veľmi kľúčový človek podľa mňa a naozaj táto, toto personálne obsadenie by ma veľmi zaujímalo, myslím si, že aj výberové konanie na túto pozíciu bude veľmi zaujímavé, neviem sa totiž zbaviť pocitu, že ide o účelový post. Navyše nikde nie je zadefinovaná nezlučiteľnosť tejto funkcie s inými verejnými funkciami alebo pracovnými pozíciami v orgánoch verejnej moci pôsobiacimi v oblasti ochrany pamiatkového fondu. To znamená, že tento riaditeľ by mohol byť súčasne aj riaditeľom Pamiatkového úradu.
Nuž a napokon ešte ku kontrolnej rade, ktorá by, keďže sa nazýva kontrolná, mala mať právomoci aj nejaké kontrolné mechanizmy, avšak o vykonávaní kontroly ako takej v samotnom návrhu zákona nie je ani zmienka. A priznám sa (povedané so smiechom), že ja úplne dobre neviem, na základe čoho sa vyberalo práve 11 členov tejto rady, ktorí sú nominovaní priamo ministerstvom kultúry, plus teda prekvapil ma tam napríklad člen, ktorý má byť z Národného divadla. Tam som si dala taký veľký otáznik, ale možno mi to budete vedieť osvetliť, budem len rada.
Aby som to napokon celé zhrnula, niekto to skúšal cez Pamiatkový úrad a nevyšlo to. Niekto to skúšal cez ministerstvo kultúry a nevyšlo to. Tak čo, nabudúce to skúsime cez vesmír? Ja neviem úplne presne, čo si od tohto návrhu sľubujete, lebo nezdá sa mi, že pamiatkam sa práve ním dá pomôcť. Vytvorí sa tu len ďalší úrad, ktorý uberá, ktorý bude uberať už z aj tak pramálo, žalostne málo peňazí, ktoré idú na záchranu nášho kultúrneho dedičstva.
Pre všetky tieto dôvody za mňa nie.
Ďakujem veľmi pekne.

Myslím, že to akurát stihneme. Do konca schôdze sú presne dve minúty, takže. Áno, Natália, ja by som to, čo si ty povedala, povedala možno trochu inými slovami a to tak, že keď niekoho vyhodíš dverami, tak on sa vráti oknom. Naozaj ide tu o, o niekoľký pokus ako obísť nález Ústavného súdu, ktorý sa vyjadril, že tento súbeh kontrolných a výkonných kompetencií nie je v súlade s ústavou, a keď, keď odhliadneme od, od všetkého ostatného, od nejakých motivácií, pre ktoré tento zákon sa predkladá, tak ja považujem za, jednoducho za úplne absurdnú ambíciu, absurdne vysokú ambíciu z pozície poslancov, či už je to poza chrbát ministerstva, alebo s jeho tichým súhlasom zriaďovať ministerstvu cez poslanecký návrh jeho podriadenú štátnu organizáciu. To je pre mňa ako úplne absurdná vec. Samozrejme, že sa to celé javí tak, ako si to povedala, ako určitý predvolebný nástroj na usalašenie našich ľudí na teplé miestečka, riaditeľ na sedem rokov, 11 členov kontrolnej rady na 3 až 5 rokov, samozrejme, zamestnanci získajú pracovné zmluvy a k tomu aj výnimku zo zákona o odmeňovaní, pretože majú byť odmeňovaní podľa vnútorného predpisu ministerstva, a naozaj je otázne, že či teda táto inštitúcia napomôže pamiatkovej starostlivosti, ja sa budem o tom snažiť polemizovať v mojom príspevku v rozprave, nakoľko čas vo faktickej je krátky.
Ale myslím si, že naozaj takto podaný návrh je, je úplne absurdný a nesvedčí o nejakých vážnych motiváciách, skôr to napovedá tomu, čo som povedala, nejakej snahe usalašiť ľudí na teplé miestečka.

Ďakujem veľmi pekne, vážený pán podpredseda, ctení kolegovia, vážená pani kolegyňa, prajem vám všetkým pekné ráno a som rád, že môžem otvárať dnešný rokovací deň s takýmto pozitívnym návrhom zákona, ktorým chceme novelizovať zákon č. 71 o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Zámerom navrhovanej úpravy je oslobodiť od platenia súdnych poplatkov nielen doteraz úzku špecifickú skupinu sporov. Ja ich vymenujem, ktoré už nie sú oslobodené, pretože to je dobré aj pre osvieženie pamäti, a čo chcem ešte ďalej rozšíriť.
Je to o konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, konanie o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru. Rovnako je to pri konaní o preskúmaní rozhodnutí služobných orgánov týkajúcich sa skončenia služobného pomeru profesionálnych vojakov, príslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a tak ďalej.
Týmto návrhom však chceme rozšíriť túto skupinu konaní aj o konania, ktoré sa všeobecne týkajú individuálnych pracovných vzťahov štátnozamestnaneckých pomerov a služobných pomerov.
Návrh vychádza z potreby všeobecne umožniť zamestnancom, aby sa mohli vo väčšej miere súdnou cestou domáhať svojich práv, ktoré boli porušené bez ďalšej finančnej náhrady a záťaže formou súdnych poplatkov. Ide o obdobný postup ako pri spotrebiteľských sporoch. Prax totiž prináša množstvo situácií, v ktorých dochádza k porušovaniu práv zamestnancov, a to jednak v oblasti odmeňovania, ale aj iných pracovných podmienok, prípadne dokonca k diskriminačnému konaniu zo strany zamestnávateľa pred uzavretím pracovného pomeru. Nielen, ale predovšetkým v prípadoch nedodržania Zákonníka práce v oblasti odmeňovania sa zamestnanci dostávajú do absurdnej situácie, že na jednej strane nedostávajú za svoju prácu riadne zaplatené, na druhej strane pre nich súdny spor znamená zvýšené výdavky. Zo skúseností sa odhaduje, že viac ako polovica pracovníkov dotknutých porušením Zákonníka práce sa nedomáha svojich práv na súde, pretože súdny spor pre nich predstavuje nezvládnuteľné finančné náklady bez istoty víťazstva v spore.
Slovenská republika má kvalitné a moderné pracovné právo reagujúce na meniace sa na podmienky výkonu práce v zamestnaneckom pomere. Pre reálne zabezpečenie práv zamestnancov, ktoré z neho vyplývajú, však nie je dostatočná len kvalitná právna úprava, ale tiež zabezpečenie podmienok, ktoré zamestnancom umožnia reálne tieto práva uplatňovať, resp. domáhať sa ich uplatňovania v prípade, ak to zamestnávateľ nerešpektuje.
Inšpekčná činnosť inšpekcie práce ukazuje na značný počet zamestnávateľov, ktorí nerešpektujú uložené povinnosti odstrániť rozpor so Zákonníkom práce. Navrhovaná zmena teda odstráni kľúčovú prekážku a tú som vám už predstavil.
Vážené dámy, vážení páni, tento návrh zákona má dopad na štátny rozpočet, ktorý sme nejakým spôsobom kvantifikovali na základe tých sporov, ktoré doteraz boli, je to asi 90-tisíc eur, avšak myslíme si, že to môže stúpnuť práve preto, že týmto rozviažeme mnohým, ktorí mali prekážku práve tú finančnú, keďže sa dostali do nezávideniahodnej situácie, že sa budú domáhať svojich práv viac.
Toľko z predstavovanej novely. Pán predsedajúci, skončil som, môžete otvoriť rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani poslankyňa, vážení páni poslanci, Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 2046 z 18. septembra 2019 pridelila návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Juraja Blanára a Roberta Fica na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (tlač 1623), na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet. Určila zároveň Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako gestorský výbor a lehoty na prerokovanie predmetného návrhu zákona v druhom čítaní vo výboroch. Oba výbory odporúčali návrh zákona schváliť. Z uznesení výborov nevyplýva žiadny pozmeňujúci ani doplňujúci návrh.
Gestorský výbor odporúča Národnej rade návrh zákona schváliť ako celok.
Spoločná správa výborov o prerokovaní návrhu zákona (tlač 1623a) bola schválená uznesením ústavnoprávneho výboru č. 765 z 15. októbra 2019. Týmto uznesením má výbor ako spoločného spravodajcu poveril, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov a pri rokovaní o návrhu zákona predkladal návrhy v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne. Takže tento poslanecký návrh od poslancov SMER-u pána Jarjabka a pána Senka priamo nadväzuje na vládny zákon z júla 2018, ktorý podľa nálezu Ústavného súdu obsahoval protiústavné ustanovenia.
Išlo o to, že Pamiatkový úrad mal mať kompetencie vykonávať reštaurátorské práce, čo sa ukázalo byť v rozpore s ústavou. Pamiatkový úrad je totiž štátny orgán, ktorý reštaurátorov priamo kontroluje, a teda by nemal konkurovať v podnikateľskej činnosti s vlastnými zamestnancami. Rozhodnutie nadobudlo účinnosť vo februári 2019 a o dva mesiace nato, niekedy v apríli 2019, bol na rokovanie vlády predložený iný návrh zákona, ktorý mal túto situáciu zrejme nejako skorigovať alebo, ja by som povedala skôr, že obísť. Skrátka, vytvoriť iný spôsob, aby mohli existovať štátni reštaurátori, ale aby to nebolo protiústavné. Išli na to tak, že reštaurátorské práce by teda už nevykonávali priamo zamestnanci Pamiatkového úradu, ale nejaká právnická osoba, ktorú by si na tento účel Pamiatkový úrad zriadil. Tento návrh bol však z rokovania vlády vypustený. Legislatívna rada vlády sa zrejme nenechala až tak opiť rožkom a neuznala, že by bol nejaký rozdiel medzi, medzi poloplným a poloprázdnym pohárom. Lebo v zásade asi tá obava z tej protiústavnosti tam naďalej bola.
Takže keď to nevyšlo ani v apríli, resp. v lete, tak dnes, čiže v októbri 2019, prichádza do parlamentu ďalší pokus o to isté, a to v podobe tentoraz poslaneckého návrhu.
Tým sa, samozrejme, obchádzajú štandardné procesy pripomienkového konania, ktoré bežne pri vládnych návrhoch prebieha. No pri poslaneckých návrhoch sa, sa nerealizuje. Ale tento návrh ide potom ešte ďalej ako ten vládny návrh z apríla, pretože kým ten aprílový návrh ustanovoval, že Pamiatkový úrad môže zriadiť právnickú osobu, ktorá by mohla reštaurátorské práce robiť, no tak tento poslanecký návrh rovno zriaďuje rozpočtovú organizáciu ministerstva.
Mne na tom vadí viac vecí procesných aj obsahových. A síce, že ak to poslanci robia v spolupráci s ministerstvom alebo s jeho tichým súhlasom, tak, tak potom vlastne naozaj obchádzajú tie procesy pripomienkového konania k zákonom, ktoré sa u poslaneckých návrhov nepodstupuje, alebo ak to poslanci teda navrhujú na vlastnú päsť bez ministerstva a spoliehajú sa na pretlačenie zákona čisto politicky, tak potom vlastne v oboch prípadoch považujem, ako som aj včera vo faktickej povedala, naozaj za, za prehnanú ambíciu navrhovať z pozície poslancov zriadenie ministerstvu podriadenej organizácie, štátnej organizácie.
V tej dôvodovej správe sa používa taká fráza, že štát má záujem na, na tomto. Ale mne to nedáva logiku. Lebo keby mal na tom štát, v tomto prípade zastúpený ministerstvom kultúry, naozaj záujem, na takomto niečom, no tak by si tú svoju podriadenú organizáciu jednoducho zriadil sám, resp. by podal vládny návrh zákona so všetkými procedúrami odborného aj medzirezortného pripomienkového konania.
Tento návrh zákona teda vlastne priamo nadväzuje a dokonca sa aj odvoláva na vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu. A tú situáciu chce riešiť tak, že zamestnanci Pamiatkového úradu, reštaurátori, sa od účinnosti zmeny tohto zákona, čiže od 1. 1. 2020, majú stať zamestnancami novej organizácie. Lenže vlastne ja sa pýtam, že pred tými ôsmimi mesiacmi vo februári Pamiatkový úrad vlastne stratil rozhodnutím Ústavného súdu možnosť zamestnávať reštaurátorov, takže sa pýtam, že akých reštaurátorov teda chceme premiestniť do tej novej organizácie? Lebo buď tých osem mesiacov tam pracovali protizákonne a protiústavne, alebo teda tých osem mesiacov tam má Pamiatkový úrad zamestnancov, ktorí teda nič nerobia, ale možno ich platí, neviem. Alebo potom nemá žiadnych zamestnancov v pozícii reštaurátorov a potom je toto ustanovenie zákona neopodstatnené, lebo by teda sme museli najať nových zamestnancov.
Takže tu sa naozaj natíska otázka na predkladateľov, že teda naozaj koľko reštaurátorov mal Pamiatkový úrad. Ja som to zatiaľ nezisťovala, možno mi to poviete, či je táto moja úvaha správna. Teda koľko reštaurátorov mal Pamiatkový úrad pred tým rozhodnutím Ústavného súdu, koľko ich po tom februári a koľko teda plánujete, že by sa presunulo do tej novej organizácie.
Ďalej sa mi na tomto návrhu nepáči, že naozaj to je taký, taký predvolebný nejaký systém, nástroj, kde sa podľa môjho názoru iba potrebujú upratať nejakí ľudia na teplé miestečká. Podľa mňa je to vyslovene lobistická vec. Ako som včera povedala, riaditeľ, 11 členov kontrolnej rady, každý nejaké obdobie zazmluvnené, zamestnancov treba najať, pracovné zmluvy im vytvoriť s vlastne prácou, ktorá bude platená na výnimku zo zákona o odmeňovaní, pretože by to malo ísť podľa vnútorného predpisu ministerstva atď. Jednoducho nová štátna inštitúcia, ktorú, ktorú si tu potrebujeme neviem prečo zriadiť.
A neviem prečo vlastne sa to robí takto, by som povedala, horúcou ihlou. Pretože v tom návrhu sa ďalej uvádza, že sa, že sa vlastne priamo priznáva negatívny vplyv na verejné financie aj na podnikateľské prostredie. Samozrejme, že sa to obhajuje verejným záujmom. Avšak ministerstvo financií vo svojom stanovisku uvádza, že návrhu chýba vyriešenie krytia potrebných financií. Čo preložené do voľnej reči znamená, že teda poslanci, dvaja poslanci chcú niečo zriadiť, ale nevedia, kde má na to štát zobrať a koľko by to malo stáť.
Ekonomike sa tu prestáva dariť, peniaze sú prejedené. Minister financií plače, že nevie zostaviť štátny rozpočet, a tu si nejakí poslanci dovolia len tak navrhnúť novú organizáciu. Nepovedia, koľko to bude stáť ani kde na to máme zobrať. Nieže ambiciózne, ale príde mi to až také trúfalé a drzé. A teda neviem, kto vás na toto nahovoril a prečo, prečo to takto robíte.
Takisto je pre mňa otázne, aký vlastne pozitívny vplyv vo verejnom záujme by mal byť zriadením tejto inštitúcie teda dosiahnutý. Pretože v tej dôvodovej správe sa používajú argumenty, ktoré potom v návrhu zákona vôbec nie sú obsiahnuté. Vy hovoríte napríklad, že "rozpočtová organizácia prevezme časť úloh správcov národných kultúrnych pamiatok pri zabezpečení ich obnovy". Ale zákon ten návrh žiadne úlohy od správcov neprenáša na novú organizáciu. Zákon iba novú organizáciu zriaďuje. Čiže tí správcovia si budú môcť a reštaurátorské služby objednávať aj u iných dodávateľov, tak ako doteraz, akurát s tým, že sa len pridá jeden nový dodávateľ, a to je štátna organizácia. Ten stav pamiatok bude teda naďalej závisieť od ich správcov, od ich schopnosti pamiatku aj obnovu manažovať.
A teda neviem, čo vedie predkladateľov k úvahe, alebo teda k očakávaniu, že zrazu sa na Slovensku bude reštaurovať lepšie, rýchlejšie a lacnejšie. Lebo veď vždy v konečnom dôsledku reštaurujú ľudia, nie organizácie. A keď aj vznikne nová organizácia, tak ona si tých nových ľudí nevyrobí. Jednoducho siahne po tých istých, ktorí už pracujú možno u iných zamestnávateľov, príp. zamestná živnostníkov na dohody, samostatne podnikajúcich. Takže neviem, čo vás vedie k tomuto presvedčeniu.
A chcem povedať, že ja mám naozaj veľa informácií zo zákulisia tejto brandže z rôznych strán. Táto, táto brandža je bezpochyby veľmi špecifická a má mnoho úskalí, ktorej úplne presne porozumiete, iba ak sa v tej brandži pohybujete alebo dlhodobo ju sledujete. Ale z toho, čo som mala možnosť vypočuť si, naozaj z tých, z tých rôznych strán, tak som vycítila, že tak ako pri čomkoľvek na Slovensku, čo je naviazané na verejné financie, aj tu sa pod rúškom či na pozadí verejného záujmu často rozohrávajú vcelku prízemné a ľúte boje o verejné financie a zákazky, o nič iné. Na jednej strane tu máme Pamiatkový úrad, ktorý si vlastne dlhými rokmi ešte, ešte od čias socializmu vystaval niečo, čo by som nazvala ako taká hradba nedotknuteľnosti v rozhodovaní o pamiatkach. Možno v najlepšej viere vo vlastné schopnosti, či už vedome, alebo podvedome, jednoducho si akoby uzurpujú patent na taký jediný správny pohľad na to, ako to s pamiatkami na Slovensku máme myslieť, ako s nimi máme nakladať, cítiť z toho ich, ich neochvejný pocit, že toto je ich legitímna úloha, Božie poslanie a povinnosť. Áno, majú svoje zásluhy, majú svoju prácu za sebou, je to asi prirodzené. Ale na druhej strane tu máme profesijné komory, máme tu reštaurátorov, ale aj architektov alebo stavebných inžinierov, ktorí si možno myslia to isté a takisto legitímne, hej, takisto rovnako urputne presadzujú svoje názory alebo možno aj záujmy. No a, samozrejme, tu máme vlastníkov, investorov, developerov, z ktorých každý si takisto právom osobuje nejaký svoj vlastný nárok na, na, alebo právo na zasahovanie do rozhodovania o tom, ako sa bude s ich majetkom, s ich pamiatkou alebo financiami nakladať. No a potom tu máme, samozrejme, politikov, ktorí majú v rukách zákonodarnú moc a ktorí sú presviedčaní z každej jednej strany alebo možno aj tlačení, aby sa priklonili na tú či onú stranu. A niekedy je naozaj veľmi náročné sa v tom, v tom zorientovať.
Za seba chcem povedať, že sa neprikláňam výlučne ani na jednu zo zúčastnených strán. Ale, naopak, tento návrh, na ten sa pozerám ako na niečo, čo sleduje len, len jeden cieľ, a to aby sa v rukách Pamiatkového úradu sústredili okrem správnych a kontrolných kompetencií aj kompetencie výkonné, realizačné. A tento súbeh kontrolných a realizačných prác, ktorý namietal aj Ústavný súd, mi takisto nepríde správny. Zaváňa mi takou nezdravou centralizáciou všetkých nástrojov iba v rukách štátu a nie som s tým stotožnená.
Neviem, či to bude dobrý príklad, ale to je možno, ako keď si ministerstvo dopravy, ktoré má za cieľ postaviť niekde most alebo diaľnicu, ako keby si zamestnalo vlastných žeriavnikov, betonárov a potom by malo ešte aj kontrolovať kvalitu ich práce a efektívnosť prostriedkov.
A ten nález Ústavného súdu hovorí presne toto, že, že tento súbeh kompetencií, keď niekto niečo vykonáva a ten istý subjekt to má potom kontrolovať a hodnotiť, tak nie je správny.
V prípade Pamiatkového úradu, a to si treba dať naozaj ruku na srdce, sa tento princíp už uplatňuje, a to v oblasti archeologických prieskumov. A buďme k sebe úprimní, naozaj príliš sa tam neosvedčil. Je verejné tajomstvo, aké peniaze sa točia pri archeologických prieskumoch napríklad pod diaľnicami. Takže tie, tie obavy z toho rizika zneužitia takýchto obojstranných kompetencií sú, myslím, na mieste. A myslím, že aj samotný Pamiatkový úrad pripúšťa, že niektorí krajskí pamiatkari môžu byť a v podstate aj reálne sú vo svojom rozhodovaní vystavovaní rôznym pokušeniam na korupciu.
Takže tento návrh považujem za taký návrat k snahe o, o štátny monopol niekde z obdobia spred roku ´89. Tá samotná snaha štátu ustrážiť si svoje kultúrne dedičstvo, ona nie je odsúdeniahodná. Samozrejme, koniec koncov určite by sme našli príklady fungujúcej štátnej starostlivosti o pamiatky aj inde v Európe, lenže, lenže aj na príklade tých archeologických prieskumov pri tých veľkých verejných zákazkách, ako napríklad spomínané diaľnice, tak, tak vidíme, že pri prílišnom angažovaní sa štátu sa zrazu v týchto oblastiach začnú točiť závratné sumy z verejných zdrojov, ktoré sa nekontrolujú alebo len veľmi ťažko kontrolujú. A preto sa snáh o vytvorenie nového štátneho podniku, nazvime to tak, naozaj obávam.
Ale v tých našich podmienkach podnikania karpatského typu takisto rovnako nepreceňujem ani, ani úplné zverenie všetkých výkonných kompetencií výlučne do rúk možno nejakých štátom posvätených odborných komôr. Pretože aj tento model môže mať v našich malých a skorumpovaných slovenských pomeroch v pozadí významnú motiváciu skôr k uspokojovaniu vlastných potrieb a záujmov len pre prípadné úzke okruhy realizátorov než, než verejný záujem. Je to zložité. Slovensko je naozaj malé a tým prepojeniam sa jednoducho nevyhneme. A preto si myslím, že by to chcelo naozaj nejaký nezaujatý pohľad, poctivú, širšiu a otvorenú diskusiu. A niekde vo finále zavedenie celkom nových princípov a prístupov k pamiatkovej obnove a k jej financovaniu.
A dúfam, že tieto opatrenia teda, alebo ich cieľom by malo byť to, aby, aby mali naozaj efekt v tom výsledku, aby sme ten efekt videli, pretože dnes sa naozaj obrovské množstvo peňazí doslova stráca niekde po ceste.
Tento návrh zákona ale nič také neprináša. Prichádza od boku. Betónuje takú všemocnosť pamiatkarov, ktorú postupne teda získavali od čias socializmu, a, a tá ich snaha naozaj získať tú kontrolu nielen pri rozhodovaní o pamiatkach, ale aj nad samotnou realizáciou vlastnými zamestnancami je do istej miery pochopiteľná po tom všetkom, čím oni prešli si, a nepochybne, že majú za sebou naozaj roky aj dobrej práce na tom, aby si svoju pozíciu a autoritu v spoločnosti vypracovali. Určite majú za sebou aj množstvo záslužných skutkov pri záchrane mnohých objektov kultúrnej hodnoty. Avšak dnes sme už podľa mňa úplne v inej situácii, aspoň podľa môjho názoru je tu potrebný významný posun až priam od takých zaužívaných modelov myslenia. Doslova musí nastať podľa mňa zmena paradigmy. Potrebujeme úplne novým spôsobom prehodnotiť celkový stav pamiatok na Slovensku, nájsť a zaviesť nový spôsob ich financovania, možno ich kategorizácie, prioritizácie. Na základe zhodnotenia možností, ktoré má jednak štátny rozpočet, ale aj súkromný sektor, je potrebné prehodnotiť priority v prístupe štátu k pamiatkam ako centrám rozvoja v regiónoch, pretože ony môžu naozaj rozprúdiť život v regiónoch, môžu tam priniesť zamestnanosť, môžu tam priniesť cestovný ruch. Tá podpora by mala byť cielená.
Treba teda zmeniť naše nazeranie na pamiatkovú obnovu ako celok. Je to podľa mňa veľmi komplexná téma, a preto som aj ja osobne rozvinula množstvo mojich ako individuálnych, osobných rozhovorov, je to moja srdcová téma. Ešte ako tímlíderka pre kultúru v strane Sloboda a Solidarita som pripravila nejaké návrhy na riešenia, ktoré, dúfam, zužitkujem aj v novom subjekte v Demokratickej strane, ktorou sa teraz budem uchádzať o hlasy voličov. Ale ten celý princíp je, že naším cieľom nemá byť pamiatky len opraviť, ale vrátiť do nich život. A toto je úloha, ktorá pred nami stojí. Nie to, kto pamiatku opraví, či to má byť práve štátny zamestnanec nejakej štátom zriadenej inštitúcie, alebo to má byť niekto iný. Ak nám naozaj ide o pamiatky, tak sa tu nestačí takýmito zákonmi preťahovať o to, kto bude získavať štátne zákazky alebo štátne zdroje na obnovu pamiatok, ale sa budeme baviť o tom, ako, ako naozaj pamiatkam vdýchnuť nový život, kto ich po ich obnove má prevádzkovať, za aké peniaze, s akými nákladmi, akým spôsobom budú slúžiť novým, modernými funkciám, komunitám, obciam, ako pomôžu naštartovať život v mieste, kde sa nachádzajú, ako pomôžu jeho rozvoju, ako vzbudia záujem mladých ľudí o svoju históriu atď. Toto sú úlohy, ktoré v pamiatkovej obnove pred nami stoja. Tie pamiatky nemôžeme zúžiť na zatekajúce strechy a na debatu o tom, kto ich má opraviť a komu za to budeme platiť verejné financie.
Takže záverom, tento zákon je lobistický. Neviem, kto a čo priviedlo predkladateľov k tomu, aby ho podali, ale podľa mňa sa opäť raz iba na niečo prepožičali, ako je to u nich zvykom. Ja za takýto návrh rozhodne hlasovať nebudem. Budem proti nemu a odporúčam to aj ostatným poslancom.
Ďakujem.

Pani poslankyňa, napriek tomu, že ste tímlíderka bývalej SaS alebo existujúcej SaS, alebo budúcej Demokratickej strany, musím vám povedať, že tejto problematike absolútne nerozumiete. Ste úplne mimo. Ste lobistka Komory reštaurátorov. To je vaše vystúpenie. To je, áno, áno, to je vaše vystúpenie.
A veľmi sa ohradzujem voči vášmu útoku voči mojim priateľom archeológom, ktorí dodržiavajú všetky štátne štandardy archeologického výskumu a sú platení podľa tabuliek. Aké peniaze oni môžu pri tých archeologických výskumoch scudziť, prosím vás?! Aspoň sa tu nestrápňujte!
A ďalej. Tu sa stal, tu sa stala jedna vec. Úloha štátu sa preniesla na Komoru reštaurátorov. Tu sú aj ľudia, ktorí vedia, prečo sa to stalo. A môžem vám povedať, že štát musí mať dozor a musí mať aj štátny etalón, ako treba pamiatky obnovovať. A toto robil vždy Pamiatkový úrad. Súkromní reštaurátori boli aj za socializmu, ale Pamiatkový úrad a jeho štátne reštaurátorské ateliéry dávali etalón tomu, ako sa majú pamiatky obnovovať. Choďte sa pozrieť na levočský oltár. To neurobili žiadni súkromníci, to urobil levočský štátny ateliér reštaurátorský.
Toto, čo tu vy hovoríte, to je lobizmus pre tých, ktorí od štátu dostali neprimerané kompetencie. Oni dostali neprimerané kompetencie. To je všetko.
Ďakujem.

Pani kolegyňa, zhrnuli ste približne asi 90 % z toho, čo odznelo včera, plus teda som veľmi príjemne prekvapená, že pamiatky sú srdcovou záležitosťou, tak verím, že v budúcnosti podporíte aj návrhy zákona, ktoré doteraz, ešte ste boli na vážkach, ktoré sme predkladali aj my, lebo viem, že vy máte teda všetko tak finančne ošetrené, ale myslím si, že sa všetci zhodneme, že navýšenie akýchkoľvek prostriedkov do oblasti kultúrnych pamiatok môže byť iba prospešné. Iba prospešné.
A to by sme si mali uvedomiť všetci, že ten spoločenský dlh, ktorý sme tu našim pamiatkam urobili, je už neskutočne veľký. A keď zvažujem, či je dôležitejšie zriadiť momentálne štátnu organizáciu, ktorá bude stáť len ďalšie peniaze v podstate na personál, na zabezpečenie, na vybavenie, na miesta naozaj generálneho riaditeľa, alebo teda kontrolnej rady, tak som veľmi na vážkach, lebo tie peniaze by som skutočne dala už priamo na pamiatky.
Pamiatkový úrad mal dosť času na to a funguje dosť dlho na to, aby všetky problémy, s ktorými sa boril, už mal vyriešené. Ale na druhej strane rovnako súhlasím, a povedala som to aj včera v rozprave, že tá Achillova päta, ktorá je do určitej miery brzdou pri záchrane pamiatok, je práve aj súperenie, alebo ako to nazvať, nezdravé prostredie medzi Komorou reštaurátorov a pamiatkovými úradmi. Keď sa toto rozlúskne, a ten čas príde, kedy sa to bude musieť rozlúsknuť, tak si myslím, že aj pamiatky dostanú, čo potrebujú.
Ďakujem.