6. schôdza

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, zámerom návrhu, ktorý spolu so svojimi kolegami Vierkou Dubačovou a Jánom Budajom predkladáme, je uľahčiť občanom prístup k informáciám a posilniť ich právo podieľať sa na správe vecí verejných, a to tým, že sa ex lege, teda priamo zo zákona stanú rokovania komisií pri mestských i obecných zastupiteľstvách verejné. Ako už bolo povedané, prax je v súčasnosti taká, že mestské i obecné zastupiteľstvá si účasť verejnosti upravujú vo svojich rokovacích poriadkoch individuálne. Právo na dobrú správu vecí verejných je výdobytkom a prioritou starého kontinentu, akým Európa bez pochýb je. Požiadavka transparentnosti a efektívnosti výkonu verejnej správy sa nemôže zaobísť bez princípu verejnosti, ktorý vo výkone súdnej, moci ako aj v správe vecí verejných predstavuje dôležitý kontrolný nástroj limitujúci predstaviteľov verejnej moci. Verejná správa je služba verejnosti, preto jej výkon by mal reálne prebiehať v intenciách úcty k právam a slobodám človeka občana. Obzvlášť na komunálnej úrovni dôsledne aplikovaný princíp verejnosti prinesie nielen efektívnejšiu konkretizáciu a riešenie problémov na užších fórach, akými komisie i obecná rada sú, ale aj výraznejšiu príležitosť pre občanov priamo sa podieľať na správe vecí verejných, čo okrem spomínanej efektivity a transparentnosti vnesie vyššiu dôveryhodnosť vo verejnosprávne inštitúcie a posilní budovanie otvorenej a vyspelej občianskej spoločnosti. V neposlednom rade človek vtiahnutý do spoločenského diania sa podstatne ľahšie identifikuje s vlastnou komunitou. Má aktívny záujem na jej rozvoji a podstatne ľahšie prijíma pravidlá, pretože stojí pri ich vzniku. Realita vo viacerých slovenských mestách je však iná. Obyvateľ si v komunálnych voľbách zvolí poslanca. Ak sa chce pozrieť na jeho prácu v komisiách, ktoré sú poradným orgánom zastupiteľstva, narazí na problém. Podľa rokovacieho poriadku sú totiž neverejné. Ak sa ich chce obyvateľ zúčastniť, poslanci o jeho účasti hlasujú. Z logiky veci vyplýva, že keď si obecné zastupiteľstvo, ktoré je verejné, zriadi nejakú komisiu, tak aj rokovanie tejto komisie by malo byť verejné. V podstate komisia prerokováva veci, ktoré neskôr idú na rokovanie obecného zastupiteľstva. Bohužiaľ, sú však primátori, ale aj poslanci, ktorí túto základnú logiku ako keby nevideli alebo nechcú vidieť.
Vážení kolegovia, sám som poslancom Mestského zastupiteľstva v Košiciach, kde minulý rok v septembri došlo k zmene rokovacieho poriadku, no aj napriek snahám časti poslancov komisie zostali aj naďalej pre verejnosť zatvorené. Teraz vám, ak dovolíte, prečítam ustanovenie košického rokovacieho poriadku týkajúceho sa účasti verejnosti na komisiách: „Zasadnutia komisie sú neverejné, ak komisia na základe vopred doručeného oznámenia o účasti na jej zasadnutí nerozhodne inak. Zasadnutia komisie sa môže zúčastniť aj poslanec, ktorý nie je členom komisie. V takom prípade to poslanec oznámi vopred sekretárovi komisie.“ Z tohto ustanovenie vyplýva, že ak sa chce dnes niekto zúčastniť rokovania komisie pri Mestskom zastupiteľstve v Košiciach mimo poslanca zastupiteľstva, musí doručiť oznámenie o účasti a dúfať, že členovia komisie na zasadnutí budú súhlasiť s účasťou verejnosti. Táto konkrétna úprava, nazvime ju košická úprava, kladie neprimerane náročné prekážky každému, kto sa aktívne zaujíma o prejednávanú problematiku a koho názor by mohol byť aj pre samotné rozhodnutie komisie prínosom.
Všetci dobre vieme, aká kultúra prevláda pri obsadzovaní miest v komisiách. Dnes v komisiách sedia zvolení poslanci a z tých ďalších osôb zvolených obecným zastupiteľstvom, teda neposlancov sú častokrát zvolení neúspešní kandidáti, ktorí majú blízko k zvoleným politikom a ich politickým stranám. O odbornosti v takýchto prípadoch nemôže byť ani reč. A to je len dôkaz toho, že sme za 26 rokov nepochopili zmysel demokracie a že v nás zostalo zakorenené zmýšľanie komunistov, ktorým išlo len o ovládnutie všetkých pozícií na všetkých úrovniach a zamedzenie argumentačnej diskusie. Nami navrhovaná zmena právnej úpravy by umožnila verejnosti byť v takýchto prípadoch minimálne kontrolným prvkom. Vypočula by si stanoviská jednotlivých členov k problematike. Videla by prácu svojich volených zástupcov. A sama by tak dokázala zhodnotiť pôsobenie jednotlivých poslancov.
Moji dvaja kolegovia v mestskom zastupiteľstve sa už niekoľkokrát pokúšali prelomiť tento nezmyselný bod rokovacieho poriadku. Pritom sami narazili na problém, keď ich ani ako občanov a ani ako neskôr zvolených poslancov mestského zastupiteľstva nechceli pustiť na rokovanie komisie. Väčšina mestských poslancov však zaradenie tohto bodu opäť do programu nepustila. Ja skutočne nechápem, prečo by sa občania nemohli slobodne zúčastňovať rokovania komisií. Ak sme samospráva, vykonávame služby pre ľudí, prečo by mala komisia zakaždým hlasovať, či toho občana pripustí alebo nepripustí? Ľudia predsa majú záujem sa zúčastňovať, no občana to znechucuje, keď sa má o ňom hlasovať. Potom sa to odráža aj na volebnej účasti vo voľbách do obecnej samosprávy.
Aby som vám ešte priblížil spomínanú košickú úpravu, tak vám poviem, že po septembrovej zmene rokovacieho poriadku je výlučne v réžii predsedu komisie, koho navrhne a koho nenavrhne za člena komisie. Samozrejme, svoje rozhodnutie odôvodňovať nemusí. Stačí, že sa tak rozhodol.
Tu si dovolím podeliť sa s vami o vlastnú skúsenosť, keď moju žiadosť ako poslanca o zaradenie do komisie školstva, športu a mládeže predseda komisie vôbec nepredložil na rokovanie komisie, hoci mi v písomnej odpovedi na žiadosť prisľúbil, že sa ňou komisia bude zaoberať. Z počtu 41 poslancov Mestského zastupiteľstva v Košiciach tak zostali len dvaja poslanci, ktorí aj napriek opakovaným žiadostiam o zaradenie do komisií zostali bez akéhokoľvek členstva. Z nich som jedným ja a druhý je môj kolega, ktorý sa dlhodobo kriticky vyjadroval k nedostatkom činnosti Magistrátu mesta Košice. Môj návrh, aby každý poslanec mal právo byť členom aspoň jednej komisie, rovnako neprešiel. Pritom niektorí poslanci košického mestského zastupiteľstva sú členmi troch a niekedy aj štyroch komisií.
Rovnako absurdný je ďalší prípad z Košíc, kedy členovia majetkovej komisie odmietli povoliť účasť na rokovaní komisie dvom poslancom mestského zastupiteľstva, avšak nečlenom komisie, čo považujem za vrchol arogantnosti.
Ak je predmetom rokovania napríklad použitie verejných prostriedkov na platy, odmeny, iné náležitosti spojené s výkonom funkcie orgánov obce, členov orgánov obce či mesta, zamestnancov mesta alebo osôb, ktoré vykonávajú za odplatu činnosť pre obec, alebo nakladanie s majetkom vo vlastníctve obce, najmä prevod vlastníctva k majetku, nadobudnutie majetku do vlastníctva obce, prenechanie majetku do užívania iným osobám, malo by byť pre občana priam povinnosťou, aby dozrel na regulárne a transparentné nakladanie s majetkom obce či mesta. Verejnosť by mala byť informovaná napríklad o procese prideľovania mestských bytov, či posudzovaní stavebných objektov. Rozhodovať na komisii o takýchto vážnych veciach bez občianskej kontroly je nemysliteľné, občan domáhajúci sa svojich občianskych práv za dverami úradovne, v tomto prípade komisie je najhoršou ukážkou fungovania demokracie na Slovensku. Sprístupniť rokovania komisií vrátane práva obyvateľov vystúpiť na nich patrí k základným odporúčaniam mimovládnej Transparency International Slovensko.
Rovnako je nemysliteľné, aby pozvánky na zasadnutie komisie boli zverejňované až po termíne zasadnutia komisie alebo na zverejnenej pozvánke chýbal samotný program rokovania komisie, opäť poukazujem na tzv. košický model fungovania samosprávy, nie je nič ojedinelé, ak niekoľko komisií zasadá presne v ten istý deň a v tú istú hodinu. Občania, ktorí sa zaujímajú o problémy mesta či obce a chcú sa zúčastniť na rokovaní komisie, si tak musia nielenže zobrať dovolenku, ale aj si dobre rozmyslieť, ktorá z komisií je pre nich prioritnejšou, pretože v opačnom prípade by museli po niekoľkých minútach strávených na rokovaní jednej komisie presúvať sa na ďalšiu a potom prípadne na ďalšiu. Podobné prípady sú určite po celom Slovensku.
My, poslanci Národnej rady, však máme právo zmeniť súčasnú svojvôľu pri rozhodovaní o verejnosti zasadnutí všetkých obecných a mestských zastupiteľstiev, ktorých členovia si pomýlili výkon mandátu vo verejnom záujme s presadzovaním vlastných záujmov. Rokovania napríklad majetkových či finančných komisií, ktoré sa týkajú hospodárenia s financiami a majetkom občanov miest a obcí, by mali byť prístupné verejnosti.
Argument o ochrane osobných údajov je na mieste, no nemôžeme ho postaviť nad právo verejnosti vedieť, ako je nakladané s finančnými prostriedkami a majetkom obce či mesta. V uvedených prípadoch je nutné voliť iné prostriedky zabezpečenia ochrany informácií chránených podľa osobitných predpisov.
To, ako jednotlivci so svojím právom naložia, je ich privilégiom výberu, no podstatné je umožniť ľudom bez zbytočnej byrokracie, napríklad spomínaným doručovaním písomných žiadostí a následným hlasovaním o účasti verejnosti, prísť a vypočuť si argumenty pre a proti v konkrétnej veci. Ak sa nad tým zamyslíme a porovnáme to s rokovaniami výborov Národnej rady, kde rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky v § 50 hovorí, že schôdze výborov sú verejné a len výnimočne v taxatívne uvedených prípadoch sú neverejné, tak mi z toho logicky vyplýva, že by podobná úprava, teda verejnosť rokovaní komisií pri zastupiteľstvách mala byť zakotvená aj v zákone o obecnom zriadení.
Niekedy mám dojem, že demokratické zriadenie, tak ako je definované teóriou, má len veľmi málo spoločného s tým systémom, ktorý funguje u nás na Slovensku, no táto malá nami navrhovaná zmena môže posunúť budovanie občianskej spoločnosti o krok dopredu, a preto vás, ctené kolegyne, vážení kolegovia, žiadam o podporu nášho návrhu.
Ďakujem vám za pozornosť (potlesk).

Ďakujem. Myslím si, že všetci traja predkladatelia otvorili dosť významnú tému. A mňa aj z predchádzajúceho alebo doobedného rokovania aj teraz zaráža jedna vec. A to je spôsob obhajoby ľudí, ktorí sú dnes v koalícii, a ten spôsob obhajoby toho hľadania alebo výhovoriek, prečo ste si dovolili vlastne otvoriť tému participácie vyššej účasti občanov pri samospráve alebo orgánoch samosprávy. A to je, že príkladmo hovoria napríklad o tom, že občania by priniesli nebodaj neodbornosť, že občania by nejakým spôsobom mali snahu obštruovať alebo dokonca znepríjemňovať výkon samosprávy a samosprávnych orgánov. Nuž myslím si, že sme Národná rada Slovenskej republiky a prvú a, myslím si, najdôležitejšiu vec, ktorú robiť máme, je určovať pravidlá. Ty si poukázal, že tie pravidlá zlyhávajú, zlyhávajú v jednej samospráve. My ich máme takmer 2 900. A preto asi príkladmo by sme sa veľmi ďaleko nedostali. Preto je absolútne potrebné prijať jednotnú normu, ktorú od nás občania čakajú. A tá je, že zabezpečíme vyššiu participáciu občanov pri rozhodovaniach v orgánoch samospráv. Je totiž pravda, že niekedy sa ľudia boja, niekedy tie rokovacie poriadky sú ohnuté viac nie k samosprávam, ale k samovládam, ktoré sa nám v samospráve usídlili. Preto váš návrh podporujem.

Áno, ďakujem pekne. Ja by som chcela povedať pánovi kolegovi Žarnayovi, že neviem, či sa my stále nerozumieme alebo nechceme rozumieť. Nikto, si myslím, z koalície, hovorím sama za seba, ale hovorím aj za Slovenskú národnú stranu, nebráni účasti občanov na správe vecí verejných. Ja som na strane občanov, ale zároveň som aj na strane starostov a primátorov. Ale to sa predsa nevylučuje. V komisiách sú tiež zvolení poslanci a sú zvolení v demokratických voľbách. Keď som si vypočula pána kolegu, mne sa javí, že spochybňujeme v podstate demokraciu vo voľbách do samospráv. Potom by sme mohli ale spochybňovať samotný proces vo všetkých voľbách. Viete, ono to má neskutočne nesmierne ďalekosiahle následky. Prosím vás, zákon č. 369/1990 Zb. je, prepáčte za výraz, bibliou pre samosprávy. Nemôžeme z neho niečo vypustiť, potom zase niečo vsunúť bez dialógu so ZMOS-om a príslušnými orgánmi. To jednoducho spôsobí naozaj chaos a to stačí, ako keď klbko rozmotáte len do polovice a potom už ho nikto nikdy nezmotá.
Ja sa dotknem tej poslednej alebo predposlednej vety pána poslanca Viskupiča, ak tak môžem urobiť. (Reakcia z pléna.) Prepáčte, tak nadviažem ešte na to, čo povedal pán poslanec Žarnay. Tak isto teda žiadal o tom rokovať v ďalšom čítaní alebo nás prosí, aby sme podporili tento návrh zákona. Nemôžem ho podporiť skôr, ako s k nemu nevyjadria príslušné orgány a hlavne Združenie miest a obcí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ja plne súhlasím s tým, čo si povedal, si to povedal tak od srdca a z praxe. To znamená, čo vy máte v Košiciach, nezávidím vám to, máte to tam dobre asi zabetónované, asi aj predstaviteľmi možnože aj tuná, čo sedia medzi nami a sú z Košíc. A som za to, ako si spomínal, by tá verejnosť mala vykonávať ten minimálne kontrolný prvok, to, či tam bude právo povedať niečo na tých komisiách alebo možnosť iba pozerať pasívne. Ale už iba tým, že tam niekto bude, niekto bude vstupovať do svedomia tých poslancov, ktorí tam rozhodujú o týchto veciach. Ako si správne povedal, budú možnože mať aj nejakú takú sebadisciplínu a už nebudú si môcť robiť halabala, lebo tu je taká partia, tu je hentaká partia, tu je opozícia, tu je koalícia. A ja som si to mohol zažiť aj na svojom výbore, bol som predsedom pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. A keď tam prišla verejnosť, tak aj naši poslanci, a to je jedno, či boli vládni alebo opoziční, začali trošku ináč korigovať svoje vyjadrenia. A to je tá kontrola verejnosti, ktorú by sme tu mali mať, len ja sa bojím, že my ešte sme vôbec nepochopili, ako priechodnosť demokracie u nás pustiť, a my stále hráme na megalomanstvo, hráme sa na finančných oligarchov, ktorí o všeckom tu rozhodujú proste, a my sa bojíme dať šancu celému, by som povedal, osadenstvu Slovenskej republiky. A ja budem mať tiež určité zákony, ktoré sa budú týkať zákona o obecnej samospráve, kde ukážem, akú absurditu v demokracii na Slovensku sme si za tých 25 rokov urobili. A nikoho to vôbec netankuje, je to okej, je to v poriadku, a preto podporujem tento váš zákon a som veľmi rád, že občanom sa takýmto spôsobom snažíme dať do rúk ďalšiu, by som povedal, možnosť, aby o tých verejných financiách, o ktorých sa tam dennodenne rozhoduje, mohli aj oni povedať svoj názor, resp. kontrolovať poslancov.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pánovi kolegovi Žarnayovi za jeho vystúpenie. A dovolím si podeliť sa aj so svojimi skúsenosťami, keďže tiež som aj obecným poslancom, teda poslancom obecného zastupiteľstva a momentálne aj predsedom kultúrnej komisie a uvoľnil som priestor tomu, aby v komisii pôsobili nielen poslanci, ale aj ľudia od nás z dediny, ktorí sa svojej veci rozumejú a ktorí tie svoje veci, ktorým sa venujú, vedia aj na jednotlivých zasadnutiach presadzovať. A musím konštatovať jednu vec, že naozaj tých občanov skôr treba podporiť k tomu, aby sa prejavovali v tých našich komunitách.
Myslím si, že okrem toho, že je tu veľmi správne zdôraznená tá zvýšená participácia na tých veciach verejných, je tu aj nesporný prvok kontroly, aby naozaj tí občania videli svojich zástupcov, ktorých zvolili priamo pri práci, aby videli, či to, čo im sľubovali, naozaj aj plnia, aby ich videli priamo v procese a mohli im pomáhať v tom, aby naozaj spoločnými silami vytvárali čo najlepší priestor pre rozvoj v tom, čo daná komisia zastupuje. Myslím si, že by sme mali urobiť všetko preto, aby občania pocítili, že nie sú za dverami, že sú na prvom mieste, že tie samosprávy sú pre nich a tí poslanci slúžia im.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem mojim predrečníkom, ktorí ma viac-menej doplnili alebo pozitívne zhodnotili to, čo som vo svojom príspevku povedal, preto by som reagoval skôr na pani poslankyňu Antošovú. Tam, viete, pani poslankyňa, ja stále nepochopím, že prečo by sme nemohli vytvoriť nejaké jednotné pravidlá pre fungovanie samospráv. Áno, súhlasím s vami, že po prerokovaní so ZMOS-om, po doplnení možno ďalších nejakých vecí, ktoré by mohli v danom návrhu byť, nič nie je dokonalé, ani tento návrh nemusí byť absolútne stopercentne dokonalý, ale celé dopoludnie som tu počúval skôr len nejaké negatívne dôsledky, ktoré by tento návrh mohol spôsobiť v rámci samospráv. Nedali sme ešte občanom ani šancu zúčastniť sa na rokovaniach komisií a už vopred a priori hovoríme o tom, že tam bude chaos, že tie komisie nebudú schopné pracovať, že bude únik informácií a neviem čo všetko ešte.
A tiež keď ste už na mňa reagovali, tak ste určite pozorne počuli, ako som hovoril o skúsenostiach z Košíc, kde doposiaľ fungovalo to tak, že ani poslanec, ktorý bol členom nejakej komisie, sa nemohol zúčastniť na rokovaní inej komisie, lebo komisie boli a priori neverejné aj pre poslancov ako členov iných komisií. Až my sme si to museli vybojovať po tuhom boji, že do rokovacieho poriadku bolo nakoniec dané, že komisie sú verejné aspoň pre poslancov, ale aj poslanci musia sa vopred spýtať, či sa ich môžu zúčastniť, poslať písomnú žiadosť a tak ďalej Je to absurdum na Slovensku v 21. storočí. Určite sú samosprávy, kde to funguje, ale, bohužiaľ, v Košiciach to nefunguje a tí, ktorí sa ozývajú a dožadujú sa toho, aby sa mohli zúčastňovať rokovania komisií, sú zosmiešňovaní, odsúvaní na okraj, nevypočutí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dámy a páni, chcem upriamiť vašu pozornosť naozaj na tú najzákladnejšiu vec. Niekto múdrejší než ja povedal, demokracia je to, čo uvidíš, keď vyjdeš zo svojho bytu alebo domu. A to je veľmi výstižné, áno, stačí v našich obciach a mestách aj v tomto našom hlavnom meste, ktoré je pre mnohých z vás už nielen hosťoviskom ale aj druhým domovom, ktorí ste z rôznych regiónov Slovenska, viete, že stačí ísť na ulicu pozrieť sa na MHD, pozrieť sa na čistotu mesta a viete, nakoľko občania zvládli v tom-ktorom meste jednak zvoliť si dobrú samosprávu a tak trochu ju aj ustrážiť a uchovať v nej rešpekt k tým povinnostiam, ku ktorým sa im zaviazala. Ak je to takto pravda, ako je to možné, že sa nám stalo, že voľby do samospráv navštevuje čoraz menej občanov, že sa nám stalo, že najmä vo veľkých mestách je to často menej než jedna tretina. Tuto v Petržalke, čo je tretie najväčšie mesto Slovenska de facto, chodí voliť len každý desiaty volič. Starosta je zvolený takou malou časťou občanov v mnohých mestách, že už to prestáva vlastne mať reprezentatívny charakter. Čo sa stalo? Kedysi to tak nebolo. Ľudia boli nadšení, že si môžu riadiť veci vlastné, boli navštevované tieto voľby veľmi hojne. Je celkom očividné, že občania sú znechutení nielen z politiky, ktorú predvádzame my na tomto nešťastnom Vodnom vrchu, ale aj z toho, ako sa splanila samospráva. Samozrejme, to súvisí s charakterom každého jedného politika, ale v nemalej miere aj s pravidlami. Tie pravidlá za roky, ktoré uplynuli od vzniku zákonov o obecnom zriadení a súvisiacich zákonov, mali byť už veľmi dávno preverené. Doba sa zmenila, sú tu úplne iné generácie, ktoré majú väčšie nároky aj na informácie, aj na otvorenosť. A v prípade, že sa im nedostanú, obracajú sa k spravovaniu vecí verejných chrbtom.
Priatelia, iste mi dáte za pravdu mnohí aj tí z vás, ktorí sedíte v sále bez ohľadu na to, či patríte ku koalícii alebo opozícii, že slovenská demokratická cesta, naše budovanie štátu prežíva dosť ťažké časy, dosť ťažké skúšky. A vo všeobecnosti sa dá povedať, že tým bahnom a krízou dnešnej doby je korupčné prostredie a neschopnosť politických strán sa akosi vymaniť z tohoto bahna. To je aj dôvodom, samozrejme, mnohého znechutenia a odvracania sa. Predsa len, samozrejme, parlamentných volieb, do kampaní ktorých sa nalejú veľké peniaze, sa ešte stále zúčastňuje cirka polovica občanov, ale už tie spomínané komunálne, a nehovoriac o eurovoľbách, voľby ilustrujú, že slovenskí občania sú znechutení a tým hlavným krízovým prvkom, kohokoľvek sa spýtajte, je obava, že politické elity sú zapletené v korupcii, že toto bahno presiaklo celú politickú scénu. Dámy a páni, čím iným sa v modernej spoločnosti dá toto bahno odstrániť, ak tu nechceme čakať na to, že niekto nastolí diktátorský režim, než záujmom občanov? Záujem občanov o demokraciu, o veci verejné, o spravovanie vlastnej obce, mesta, štátu je tá vec, ten ich záujem je tým jediným profylaktikom, tým jediným penicilínom, čo odstráni chorobu skazenosti v politike. Bez pozornosti občanov dokonca ani vylepšená legislatíva nie je žiadnou zárukou, vy sami viete, že častokrát sa zákony obídu, nedodržia alebo sa využije nepozornosť médií, nepozornosť občanov. Iba pozornosť občanov v tých skoro 3-tisíc mestách a obciach môže zabezpečiť nápravu. Nie je to iba samotná legislatíva, nemá nikto z nás v Národnej rade ten čarovný prútik, ale je to iba pozornosť a záujem občanov.
Prečo som to takto zoširoka opísal? To je zákon, ktorý priniesla pani Dubačová, ktorý podporujeme viacerí poslanci. Smeruje práve k tomu, aby sa vracal záujem občanov o veci verejné, aby sa necítili vyhnaní, aby sa necítili prosebníkmi pred orgánmi samosprávy, ktoré by im mali byť naozaj čoraz otvorenejšie.
Viem, že máme skúsenosti mnohí, ktorí tu sedíme, zo samosprávy. A verte, že aj ja ich mám a viem aj to, že najjednoduchšie sa vládne za zatvorenými dverami a diktátom. Ale prax nech je tým sudcom, ktorý nás rozsúdi, tá nízka účasť občanov na správe vecí verejných je absolútne alarmujúca. Tu už aj pomerne malé extrémistické skupiny môžu obsadiť samosprávy alebo lokálne správy miest, obcí alebo celých krajov. Je tomu do istej miery aj preto, že najmä mladším generáciám už nestačí to, čo by stačilo nám, ktorí sme zažili totalitu a vieme, že veď nie sú úplne uzavreté tie samosprávy a keď ich požiadame o niečo, tak sa niečoho domôžeme. Lenže pre mladšie generácie takéto podmienky už nie sú príťažlivé. Odvracajú sa chrbtom a otvárajú nevedomky tým dvere čoraz horším podmienkam. A tie ich potom ďalej a ďalej znechucujú. Rozťať tento bludný kruh medzi znechutenými občanmi a potom čoraz bezohľadnejšie sa chovajúcimi zástupcami občanov možno iba tak, ak budeme sa usilovať vedome a cieľavedome vracať občanov do politiky, vracať občanov k záujmu o ich mestá, obce a celý štát.
Veľmi ďakujem Vierke Dubačovej, lebo to je predovšetkým jej iniciatíva a skutočne udrela na pravé miesto.
Jasné, môžme hovoriť o tom, že zákon o obecnom zriadení by si vyžadoval nejakú megakomisiu a my ju pripravíme a všetko odznova premyslíme. Áno, nech sa páči, ja skutočne budem držať palce aj koalícii a každému, kto sa do tejto veci pustí, lebo vskutku po toľkých rokoch si už vyžaduje istú inventúru celý tento systém samosprávy. Vznikol on vo veľmi hektických časoch a do veľkej miery je pozostatkom deväťdesiatych rokov, ale kým k takému niečomu dôjde, vyšlime tento spoločný signál, že dobrá politika sa nemusí uzatvárať. Samozrejme, dobrá politika zvládne aj diskurz, aj keď vyrušuje ten diskurz, zvládne aj kritiku a dobrý politik nájde spôsob, ako robiť politiku aj v podmienkach otvorenosti.
Veľmi pekne ďakujem za pozornosť a verím, že tento pohľad, že ten problém naozaj nie je bagateľný, ale je symptomatický, že niektorých z vás predsa len oslovil.
Ďakujem (potlesk).

Ďakujem. Pán kolega pán poslanec Budaj, ak by som ja osobne nebol doteraz presvedčený o kvalite tohto návrhu, tohto materiálu, tak váš prejav by ma určite presvedčil, a to aj v kontexte toho, čo sme vlastne dnes počuli z úst pána prezidenta. Občania na Slovensku sa skutočne cítia odstrčení. Nechodia voliť. Nechodia voliť ani do parlamentných volieb ani do volieb komunálnych. A dôvod je napríklad ten, o ktorom sa tu vlastne pri tomto návrhu zákona bavíme. Čiže treba ich pustiť k tej správe vecí verejných, treba im umožniť ich kontrolu, a preto treba podporiť tento návrh zákona. A rovnako by bolo dobré, keby aj pán Kaliňák pochopil, že jeho úloha v slovenskej politike skončila.

Ďakujem. Tento návrh zákona považujem za dobrý. Ale chcem povedať jednu vec, že sú znechutení politikou občania, pre ktorých sú dôležití iba pri voľbách, ktorým nasľubujú. A potom sa vlastne na nich vykašlú. Je to aj do našich radov, aby sme si uvedomili toto, napríklad to naši poslanci, nášmu parlament ako záleží na rozpočte a na občanovi, dokázali aj v hlasovaní o vzdaní sa peňazí zo štátneho rozpočtu pre politické strany. Tu najlepšie práve dnes sa ukázalo, aký vzťah majú naši poslanci, ktorí sú v tomto parlamente, k nášmu štátu a k našim občanom.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No, viete, musím sa niekedy naozaj pousmiať v tejto rozprave. Po prvé, sa vás pýtam, ktorý primátor, starosta ide do volieb tak, že ide robiť proti občanovi? Veď predsa v ďalších voľbách sa mu vystaví účet, v ďalších voľbách sa poslancom vystaví účet. Prosím vás pekne, každá minca má dve strany. Jedna strana je, že starosta, primátor a zastupiteľstvo sú kontrolné síce, ale celé úrady robia výkon. Veď dneska ten výkon je najdôležitejší. A vy tu rozprávate o tom, ako gloriolu na hlavách majú nejaké združenia, občianske združenia a podobné združenia. Pripomeňme si Transparency, INEKO, prepojenie cez SaS. Hovoríte, že ľudia nemajú záujem o voľby. Veď skoro 50-percentná účasť vo voľbách je, keď idete do mestského zastupiteľstva. Tak potom, nech sa páči, dajme občanom, že musia ísť voliť všetci, ja som za to. A ja mám takýto prípad napríklad v meste Humenné. Občianske združenie z Bratislavy Sad Janka Kráľa sa mi pravidelne hlási na výrub stromov, aby teda robili a deštruovali, aby sa v meste teda nemohol robiť nejaký výrez a podobne, chodia tam aj ochranári. Keď sme im napísali, z akého dôvodu sa zaujímajú o Humenné, keď ani raz neprišli na zasadanie. Keď sa ten-ktorý strom posudzuje, len napíšu z Bratislavy, že to chcú zastaviť. Keď sme im tento list napísali, tri mesiace nám neodpísali. Občianske združenie Domov samospráv z Bratislavy sa nám potom následne ešte aj začalo hlásiť s tým, aby v Humennom hodnotili stromy. Toto je, vážení, deštrukcia. A vy rozprávate, že hocikto môže prísť hocičo pripomienkovať, hocikto môže hocičo písať, rozprávať. Tak potom dajte mantinely jednej strane aj druhej strane. My nie sme proti občanom určite. Ja nemám s tým problém, pripomienkové konanie pri parku teraz som robila, keď sa staval obrovský supermarket v Humennom, som si volala občanov. Ale dajte mantinely tým, ktorí zakladajú občianske združenia, aby vám deštruovali výkon. A potom tí občania sa tešia, že primátor, starosta nič neurobil. Tak sa pozrime na obidve strany mincí, vážení, nie sme tu len pre jedných.
Ďakujem.