9. schôdza

Ďakujem. Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Viskupič.

Ďakujem. Ja len k tej časti ohľadom posunu termínov pri zavádzaní tzv. povinnej aktivácie dátových schránok. Myslím si, že po schválení zákona o e-Governmente, následne po, kde už vtedy sme hovorili, možno s veľmi ambicióznym predsavzatím povinného používania dátových schránok sa dostávame ako keby k tretiemu termínu.
Možno ma opravíte, pán poslanec, mne sa zdá, že povinné schránky koniec koncov budú až k 1. 2. 2018, neviem, či tam nastal nejaký posun a toto sú možno vo vývoji debaty, ale chcel povedať niečo viacej k tomu, že celková filozofia používania dátových schránok k nejakému možnému čím skoršiemu termínu je de facto dobrá. Čím viacej výnimiek, tým horšie so zavedením používania tohto nástroja, a to vo verejnej správe navzájom, vo verejnej správe zvrchu, takpovediac cez regióny až na miestnu úroveň, zároveň pre fyzické, právnické osoby, fyzické osoby podnikateľov a v neposlednej rade koniec-koncov by sme sa mali dostať k tejto fáze aj pri používaní dátových schránok všeobecne každým jedným človekom. Myslím si ale, alebo občanom Slovenskej republiky. Myslím si ale, že ak pôjdeme touto cestou neustále, že proces nie je dostatočne pripravený a dátové schránky aj v zmysle oboslateľnosti, že o štátnej alebo verejnej správy sa budú posúvať, tak veľmi v digitalizácii a informatizácii neprikročíme.
Čiže súhlasím s tou tézou, ktorú ste niekoľkokrát zopakovali, a to je, že tento proces nebol dobre pripravený a preto k povinnému zavedeniu prísť nemôže a termín bude... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou na faktickú poznámku pán poslanec Dostál.

No nie je to celkom tak. Povinne elektronicky komunikovať sú už v tejto chvíli všetky právnické osoby povinné a v zmysle zákona majú aktivovanú elektronickú schránku. V zmysle usmernenia sa to interpretuje tak, že až 1. januára ten proces skončí, a teda akoby iba začal, to, čo zákon hovorí, že majú aktivovanú, tak v zmysle usmernenia je to iba začiatok nejakého procesu, ktorý skončí koncom tohto roka. Čiže vo vzťahu k právnickým osobám, ku ktorým sa tá povinnosť zachová, je ten posun do konca tohto roka. To je posun na 1. 2. 2018, sa týka naopak orgánov štátnej správy a samosprávy, ktoré majú nejaké vlastné elektronické, úradné dokumenty, ktoré údaje nemusia byť vyplnené v štruktúre podľa elektronického formulára, resp. týka sa to výnimky z povinnosti prepojiť špecializovaný portál orgánu verejnej moci s ústredným portálom verejnej správy. Čiže povinnosť právnických osôb, kde bude identifikovaný štatutár, tu už akoby bola, ale reálne sa začne uplatňovať 1. januára budúceho roku, ale povinnosť verejnej správy naplno nabehnúť na ten systém, navzájom prepojené, prepojené systémy, tak tam je ten odklad do 1. februára roku 2018, ale predpokladám, že pán podpredseda vlády sa k tomuto tiež vyjadrí.

Ďakujem. Nech sa páči, pán poslanec Bagačka.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi podať pozmeňujúci návrh k predmetnému návrhu zákona, ktorý spresňuje návrh úpravy prechodného ustanovenia povinnej aktivácie elektronických schránok právnických osôb, zachováva vecný zámer už predloženého návrhu a ten pozmeňujúci návrh znie:
Pozmeňujúce a doplňujúce návrhy poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Michala Bagačku k vládnemu návrhu zákona o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon o dôveryhodných službách, tlač 132.
Po prvé. V čl. V sa za bod 5 vkladá nový bod 6, ktorý znie: 6. V § 60 a ods. 5 sa slová "odseku 1" nahrádzajú slovami "odseku 4". Ostatné body sa v nadväznosti na túto zmenu primerane prečíslujú.
Odôvodnenie: legislatívno-technická úprava vnútorného odkazu v nadväznosti na nasledujúcu navrhovanú zmenu.
Po druhé. V čl. V. šiesty bod sa § 60b dopĺňa odsekom 3, ktorý znie:
"(3) Ak ide o právnické osoby, ktoré nemajú aktivovanú elektronickú schránku a nie sú zapísané v Obchodnom registri, správca modulu elektronických schránok aktivuje ich elektronickú schránku 1. mája 2018. To platí aj pri právnickej osobe, ktorá nie je zapísaná v Obchodnom registri, dôjde k splneniu podmienky na aktiváciu elektronickej schránky odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2018. Na právnické osoby podľa prvej vety sa do 30. apríla 2018 ustanovuje § 60a ods. 5 nepoužijú. Ak právnická osoba podľa prvej vety požiada o skoršiu aktiváciu elektronickej schránky, správca modulu elektronických schránok žiadosti vyhovie a ustanovenia § 13 ods. 3 sa použijú primerane. Informáciu o tom, akých právnických osôb sa postup podľa prvej až tretej vety týka, zverejňuje a aktualizuje správca modulu elektronických schránok na ústrednom portáli.".
Odôvodnenie: Nový návrh úpravy prechodného ustanovenia k povinnej aktivácii elektronických schránok právnických osôb zachová vecný zámer už predloženého návrhu, poskytnúť odklad najmä občianskym združeniam, neziskovým organizáciám a obdobným subjektom, pričom ho však spresňuje v dvoch veciach. S cieľom zjednodušiť orientáciu dotknutých subjektov v tom, koho sa odklad týka, sa navrhuje ako rozlišovacie kritérium použiť zápis do Obchodného registra, keďže ten sa týka v prvom rade podnikateľských subjektov a je zo strany právnických osôb jednoducho verifikovateľný.
Druhým spresnením je doplnenie konkrétneho dátumu, do ktorého sa odklad poskytuje. Tento dátum by mal byť šesť mesiacov po tom, ako podľa zákona o registri právnických osôb majú všetky zdrojové registre poskytovať údaje o právnických osobách do registra právnických osôb. To jest návrh a na základe aj tohto uvedeného navrhujem vyňať body 26 a 27 spoločnej správy na osobitné hlasovanie.
Ďakujem.

Nech sa páči, pán poslanec Krajniak.

Vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán podpredseda vlády, vážené dámy a páni, dlho som si hrýzol do jazyka a bol som pevne odhodlaný, že radšej nechcem v tejto rozprave vystúpiť, ale keď som počúval pána podpredsedu vlády, potom som počúval pána Viskupiča, pána Galeka, tak som si uvedomil, že napriek tomu, že to, čo teraz budem hovoriť, u veľkej časti spoločnosti možno nebude veľmi populárne, tak jednoducho som si povedal, že moje konzervatívne srdce mi nedá, aby som k takejto veci nevystúpil.
Moja kritika nebude smerovať na legislatívno-technickú prípravu tejto právnej normy, pretože si myslím, že NBÚ, legislatívci, pán podpredseda vlády si svoju prácu v tomto zmysle urobili dobre. Dokonca nebudem kritizovať pána podpredsedu vlády, nebude naňho smerovaná ani za to, čo tento zákon obsahuje, pretože si uvedomujem, že do značnej miery len reparuje isté problémy, ktoré tu boli.
To, čo kritizujem, je ten samotný fakt a ošiaľ tej informatizácie ako istej všemocnej a všeriešiacej veci, ktorá nám umožní posunúť Slovensko dopredu a celú našu civilizáciu. Ja si myslím, že to je, s prepáčením, jedna veľká haluz. Keď som počúval svojich predrečníkov a počúval som, o čom sa tu bavili a o čom sa tu bavíme, pýtam sa, koľko ľudí tejto právnej norme naozaj rozumie? Koľko ľudí v tomto štáte tej právnej norme naozaj rozumie? A koľko ľudí si ju želá? Naozaj želá, že si myslí, že toto je to, čo teraz potrebujeme, to nám fakt pomôže. A teraz sa pýtam a koľkým ľuďom skomplikuje život, reálne skomplikuje život?
A ešte raz hovorím, to nie je kritika teraz voči vám, lebo to je istý proces, ktorý sa snažíte uregulovať s čo najmenšími chybami. Ale, prosím vás pekne, komu táto právna norma naozaj pomôže? Pýtam sa, pomôže zväčšiť slobodu občanov? Pomôže zvýšiť lepších komfort? Veď táto právna norma, nech sa na mňa pán kolega Viskupič nehnevá, ale možno poteší takých fajnšmekrov, ako je on, čo sa týka informatizácie spoločnosti, ktorí proste sú zahľadení do toho, že proste neustále musíme vychytávať tie najmodernejšie trendy toho, tie fičúrky, čo sa práve dejú. Komu táto právna norma naozaj pomôže v tomto štáte? Veď zavádza voči občanom len ďalšie a ďalšie povinnosti. Veď z nás robí len akési mechanické stroje, ktoré sa musia pripájať, proste nasosnúť na ten štátny systém a už pomaly bez toho nebudeme môcť ani fungovať.
Vo Veľkej Británii nemajú ani občianske preukazy, hovorím to ako príklad, a je to pre ten štát problém? Nemôžu fungovať? My musíme mať elektronické preukazy s čípami, so všetkým možným. Za chvíľu už proste nás budú monitorovať pri každom zaplatení v obchodných domoch, aj sa to deje. Facebook si zostaví našu polohovú proste situáciu za posledných neviem koľko rokov, kde všade sme boli. Pýtam sa, pre koho je toto dobré? Toto je dobré pre občanov Slovenskej republiky?
Po druhé, ešte raz, koľkým ľuďom táto právna norma slobodu pridá a koľkým ju uberie? Možno vám poviem takú na prvý pohľad akože primitívnu vec, ale to už človek nebude môcť si ani povedať, že ide napríklad na púť do Santiaga de Compostela, kde sa šľape 30, 40, niekedy 50 dní a vypne si ten telefón, lebo pre Boha živého, keď sa vráti naspäť a nebodaj podniká, no tak je v trubkách. Môže sa mu stať taká vec, že sa pomýli dajme tomu daňový úrad alebo nejaký štátny orgán, evidentne pomýli. Dalo by sa to vyriešiť jednoduchým, odpíšem, pomýlili ste sa, tuto sú papiere, dovidenia. No ale on sa neodvolá voči tomuto rozhodnutiu, pretože nebude a nechce byť každý deň nasosnutý. Proste to, čo tento svet zabíja dnes a to, čo zabíja našu civilizáciu, je hluk, neustály hluk, neustále tá frekvencia, proste to tempo, každý musí byť zapojený do všetkého hneď, on-line reagovať do piatich minút na všetko.
To, čo v skutočnosti potrebujeme oveľa viac, je možnosť odpojiť sa od všetkých týchto vecí, zotrvať aspoň na chvíľu v tichu, mať možnosť vstúpiť do seba a premyslieť si, čo vlastne chcem v živote robiť. Ja nepovažujem za žiadny výdobytok civilizácie a modernej doby, že všetko bude na nete, všetky naše citlivé údaje budú na nete, zdravotné karty, neviem čo, všetko bude na nete.
Dobre vieme, že tí, ktorí chcú takéto informácie zneužiť, väčšinou bývajú o krok pred štátom. Nech sa štát akokoľvek, akokoľvek snaží v dobrej viere tieto dáta ochrániť.
Smutno mi je, keď rokujeme neustále o týchto, takýchto návrhoch zákonov a myslíme si, že takéto veci nás posunú, túto civilizáciu vpred. Neposunú. Iba budujeme stále väčšieho a väčšieho veľkého brata, ktorý môže mať dobré úmysly, ale ubezpečujem vás, že toho veľkého brata tvorí čoraz viac a viac úradníkov a ľudí, ktorí tie informácie o nás všetkých budú vedieť zneužiť a vieme, že sa to deje. Na čo to robíme? Komu je to dobré? Štátu je to dobré, normálnemu človeku je to dobré?
Chcel by som len povedať, že existoval taký človek, Kanaďan, volal sa Marshall McLuhan, ktorý bol v istom zmysle v týchto otázkach veľmi predvídavý, už v 50. a 60. rokoch predvídal to, že ten vývoj, čo sa týka médií alebo komunikácie, smeruje k internetu, smeruje k tej dobe, ktorú dnes žijeme, on to vtedy volal elektronická kultúra, lebo, samozrejme, používal tie pojmy, ktoré mu vtedy boli vlastné. A keď sa ho vtedy pýtali, že ako si to predstavuje, že teda ako to bude fungovať v tej budúcnosti, tak on začal používať ten termín, ktorý dnes poznáme všetci, globálna dedina. On pred 50, 60 rokmi predvídal, že to, čo najviac ľudí bude trápiť alebo to, čo sa budú snažiť riešiť, je ochrana súkromia. Toho, aby jednoducho tie informácie, ktoré takýmto spôsobom o každom z nás budú lietať v povetrí, nemohli byť zneužité. O tom, aby ten veľký brat, lebo román 1984 bol napísaný predtým, samozrejme, ako o tom Marshall McLuhan rozprával, aby jednoducho nemohol zasahovať do slobody ľudí. A on vtedy povedal, že bohužiaľ si myslí, že všetka snaha o ochranu súkromia v tomto type veku, ktorý my už aktívne žijeme, bude márna a že v skutočnosti riešením toho bude, že keď si predstavíme tú globálnu dedinu, tak on hovorí, predstavte si africkú dedinu, kde máte chatrče. No a teraz predstavte si, že si nejaký manželský pár vykonáva svoje manželské povinnosti alebo záľuby, ako chcete ochrániť súkromie týchto ľudí? Neochránite ho nijako, ale riešením v skutočnosti bude, že všetkým v tej dedine je to jedno, lebo každý vie o každom úplne všetko.
Lenže Marshall McLuhan tak ako bol prorocký v mnohých otázkach, v tomto sa veľmi zmýlil, lebo nepočítal s jednou vecou, samozrejme, že v skutočnosti, aj keby som mal tú možnosť, mne je jedno, či kolega Šuca, čo má vo svojej zdravotnej karte, kedy si zaregistroval nejakú firmu, ako ho naháňa nejaký štát alebo čo, tak to nebudem robiť, pretože proste tu necítim potrebu, tak ako jeho nezaujíma, čo, aké sú citlivé informácie pána poslanca Viskupiča.
Lenže, lenže je tu jeden problém. Každý z nás poskytuje o sebe aj informácie, ktoré sú natoľko citlivé, že ich zverejnením a využitím môže byť ten človek poškodený. A dobre vieme, že tu máme spravodajské služby, súkromné spravodajské služby, ktoré na takéto informácie čakajú.
Jeden skúsený spravodajský dôstojník mi to povedal takto, že: "No, tak keď niekto hovorí, že však ja nemám čo skrývať, človek, ktorý podniká legálne, ktorý sa správa čestne, v súlade so zákonom, sa nemusí báť, že takýmto spôsobom, keď sa neustále aj týmto zákonom napájame na toho veľkého brata všetkým možným, musia byť elektronické schránky, všetko, však keď nemá, čo skrývať, tak, tak proste sa nemusí ničoho báť." A tento skúsený spravodajský dôstojník mi povedal: "Tak si predstav na titulke Nového času svoju fotku, ako vykonávaš veľkú potrebu na toalete." Je to vec, ktorú robíme všetci, ale človek pritom nevyzerá veľmi najdôstojnejšie. A je veľmi, povedal by som, podstatné pre imidž a dobrú povesť človeka, že či sa tam zjaví vaša alebo vaša fotka. Sú situácie, v ktorých človek nikdy nevyzerá dobre, aj keď sa v nich ocitá každý človek, aj keď ich robí každý človek, ale keď sa niekto k týmto citlivým informáciám dostane, vždy sa dajú zneužiť.
Čiže na záver chcem povedať len toľko, ja chápem, že pán minister len realizuje niečo, čo, pán podpredseda vlády len realizuje niečo, čo bolo nastavené pred mnohými rokmi. Ja chápem, že sa mnohí teraz snažíte technicky vylepšiť to, čo dajme tomu v poriadku nie je aktuálne. Ale myslím si, že taký ten hon na to a za tým, že tá informatizácia nás spasí, je veľkým, veľkým civilizačným omylom. Práve naopak, tá informatizácia z nás, informatizácia spoločnosti z nás v skutočnosti robí neurotických ľudí, ktorí sú len neustále v strese s tým, že potrebujú byť online, potrebujú reagovať a informatizácia v spoločnosti v skutočnosti len neustále a neustále dáva štátu ďalšie a ďalšie možnosti, aby v prípade, ak sa niekto rozhodne, a v systéme sú vždycky aj čierne ovce, sústrediť sa na konkrétneho človeka. A je teraz jedno, či je to poslanec vládnej koalície, opozície, či je to podnikateľ, či len niekto, kto má tú možnosť zneužiť tento systém, má susedský spor s niekým a chce ho takýmto spôsobom zhovädiť, tak jednoducho mu poskytujeme neustále ďalšie a ďalšie možnosti, ako môže takýto systém zneužiť. Z toho mi je smutno. Z toho mi je veľmi smutno a preto ja osobne nebudem za takéto tipy návrhu, návrhov právnych noriem nikdy hlasovať, pretože si myslím, že v skutočnosti obmedzujú slobodu človeka.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Končím možnosť nahlásiť sa s faktickými poznámkami. Na vystúpenie pána poslanca šesť faktických poznámok.
Nech sa páči, pán poslanec Budaj.

Najprv chcem oceniť, najprv chcem oceniť, že to je naozaj politická rozprava. Pán Krajniak sem vnáša širší kontext, než je utilitarita. Ale samozrejme, v niečom by som mu protirečil. Ošiaľ informatizácie, aby som ho citoval, nie je haluz, pán Krajniak, ale dlhoročný zdroj ziskov. Ziskov firiem nalepených na Slovenskú republiku, ktoré už roky dojili a doja rozpočet za všetkých vlád. Opakovane prináša u nás informatizácia a la Slovakia presne pravý opak, čo sa sľubuje. Procesy sa neurýchľujú, ale spomaľujú. Ceny rôznych úkonov neklesajú, ale naopak, prehľadnosť vzťahov občana a štátu sa nezlepšuje, ale naopak. Ochrana osobných údajov a súkromia zaniká. Informatizácia ale nie je vinníkom toho, z čoho ju obviňujete. Sú totiž aj štáty, kde informácia ľuďom naozaj prináša prospech.
Práve celá debata podľa mňa v hlbšom slova zmysle o mnohých veciach v tomto parlamente je debata o tom, či v budúcnosti Slovensko dokáže nielen v tejto, ale aj v mnohých iných sférach prekonať túto fázu rozvoja a začať za verejné prostriedky prinášať občanom jednoznačný prospech. Nevyrieši to všetky otázky, ktoré ste nastolili, ale vyrieši to prinajmenej tú kľúčovú a kardinálnu otázku, či za naše peniaze neprichádzame iba ku škode.