9. schôdza

Vážené dámy, vážení páni, chcel by som sa vyjadriť najskôr k tomu, čo povedal pán poslanec Beblavý, či to prejde, alebo neprejde. Pozrite sa, myslím si, že človek má robiť veci, ktoré vie ovplyvniť. To, čo vieme ovplyvniť, je, že keď sme nejaký sľub dali, tak sme sa ho snažili čo najlepšie, s naším najlepším vedomím a svedomím pripraviť tú právnu úpravu tak, aby tým ľuďom pomohla. Myslíme si, že exekučná amnestia je potrebná na Slovensku. Preto to robíme, už je na svedomí potom každého, že ako za to zahlasuje alebo na jeho názoroch, už aké hľadisko zohľadní. Ale to, čo my musíme robiť, je, a myslím, že to je správne, pokiaľ niekto niečo sľúbi, tak mal by to dodržať.
Myslím, že máte pravdu v tom, keď ste povedali, že takéto niečo sa môže robiť iba vo veľmi výnimočnej situácii. My sme boli vo výnimočnej situácii v roku 2000, keď sme oddlžili za 110 miliárd banky. A myslím si, že je dobré, že sme to urobili, napriek tomu, že teraz musíme prispievať Grékom, Talianom, Španielom a tak ďalej na ich banky. Myslím si, že sme vtedy zachránili tú nejakú finančnú stabilitu v tejto krajine. A banky, mimochodom, sú dobrý príklad v tom, že sa správajú zodpovedne odvtedy. Slovenské banky sa správajú konzervatívnejšie a zodpovednejšie, poučené tými problémami, v ktorých boli, než sú častokrát ich matky v západnej Európe.
Druhá mimoriadna situácia je, keď nejaký veľmi veľký zamestnávateľ sa dostane do problémov a súd mu povolí reštrukturalizáciu. Niekedy, žiaľ, možno sa nám aj nepáči, že akým podnikateľom a v akej situácii. Ale znovu, v mimoriadnej situácii je to v našom štáte možné. Akurát človek doteraz nemal nárok, aby v takejto mimoriadnej situácii sa mu pomohlo. Preto sme tento návrh takto sformulovali a považujeme to, samozrejme, za výnimočné opatrenie, ktoré sa nemôže opakovať každý druhý rok.
Pán kolega Baránik, ja vám verím, že vaše úmysly sú dobré, ja vás neupodozrievam, že proste vašu kritiku dávate z nejakých zlých úmyslov, chcem vás len upozorniť na jednu vec. Ja súhlasím s tým, že veci treba riešiť systémovo a že v skutočnosti táto situácia je dôsledkom toho, že ten náš štát riadne nefunguje. A bolo by dobré, keby sme to vyriešili systémovo, lenže tých niekoľko stotisíc ľudí, aj keby oddnes to už systémovo platilo a fungovalo v tomto štáte dobre, oni už v tom probléme sú. A my ich z neho nevieme vytiahnuť, obávam sa, žiadnym, povedal by som, tým štandardným spôsobom, lebo aj keby od zajtra sme všetko nastavili tak, ako si želáme, tak tým niekoľko stotisíc ľuďom, ktorí už v tom sú, by to nepomohlo. Ide o to, či si zaslúži niekto, ten, kto chce pracovať, chce stáť na vlastných nohách, chce sa zapojiť ako plnohodnotný občan do spoločnosti, či si zaslúži druhú šancu. To je podstata toho, o čo nám v prvom čítaní ide.
Ďakujem vám, kolegovia, za vaše pripomienky, kritické či niektoré návrhy, ďakujem vám, že ste sa zapojili do diskusie o tomto návrhu zákona.

Ja len veľmi krátko. Rád by som, kolegyne a kolegovia, pripomenul, že vlastne v prvom čítaní ide o filozofiu tohto zákona a tá v každom prípade je dobrá. Pravda je to, čo povedal kolega Pčolinský, že na východnom Slovensku je to veľmi vypuklý problém, ale myslím si, že nielen na východnom Slovensku, ale aj na Orave a v iných regiónoch, kde je nízka nezamestnanosť, myslím Revúca, Lučenec a tak ďalej. Čiže tých regiónov je dosť. Postihuje to jedincov, ale zároveň to postihuje aj celé rodiny. Lebo aj osobne poznám takýto prípad, že rodina sa dostala do klasickej finančnej, teda dlhovej špirály a nevie z nej odísť, nevie sa z nej dostať presne kvôli tomu, že nestíha platiť Sociálnu poisťovňu, zdravotnú poisťovňu a je tam pomerne dosť vysoký dlh. Už preto sa musia aj vysťahovať z bytu a vlastne nevedia, čo s tým.
Čo sa týka osobného bankrotu, áno, ale v istých prípadoch je na Slovensku nevykonateľný, je proste nezrealizovateľný, lebo v tomto konkrétnom prípade, o ktorom hovorím, tých 690 euro či koľko to je, nie je možné ani zohnať.
Čiže bol by som veľmi rád, ak by tento zákon prešiel do druhého čítania. Nedostatky, ktoré tu spomenul kolega Baránik, možno kolega Dostál, vieme v druhom čítaní napraviť, ale vnímam tento zákon aj ako podporu rodín. Zároveň nenúťme ľudí, ktorí utekajú alebo musia sa vysťahovať pred exekútormi do zahraničia, k nútenej migrácii, kde musia často robiť za minimálne peniaze, ale proste aby sa uživili vonku. Myslím si, že jednoducho, alebo žiadam všetkých, aj teda koaličných poslancov, ktorých je tu síce minimum, aby, o podporu tohto zákona a v druhom čítaní ho doladíme tak, aby spĺňal účel, ktorý navrhujú predkladatelia.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Dobrý deň prajem.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, návrh zákona rozširuje možnosť poberania príspevku za osobnú asistenciu aj pre manžela, manželku, rodičov alebo fyzickú osobu, ktorá prevzala dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia súdu, alebo fyzickú osobu, ktorú súd ustanovil za opatrovníka fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, deti, starých rodičov, vnúčatá, súrodencov, nevestu, zaťa, svokru a svokra, teda o osoby, ktoré sa v širšom slova zmysle považujú za rodinu.
Osobná asistencia má pomôcť osobe s ťažkým zdravotným postihnutím v činnostiach, ktoré zlepšia kvalitu jej života, podporujú jej vlastnú aktivitu a dávajú šancu na lepšie uplatnenie pri vykonávaní jej funkcie v rodine, pri vzdelávaní, v zamestnaní alebo pri záujmoch vo voľnom čase. Túto pomoc dostávajú najmä z prostredia rodiny v širšom slova zmysle, preto je cieľom návrhu zákona rozšíriť možnosť poberania príspevku za osobnú asistenciu aj pre členov tzv. širšej rodiny, ktorí tieto asistenčné služby aj reálne každodenne vykonávajú.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právom Európskej únie.
Ďakujem a hlásim sa do rozpravy.

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, v súlade § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 204.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 208 z 22. augusta 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem. Otvorte, prosím, rozpravu.

Takže ešte raz. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tento zákon je veľmi jednoduchý. Ide v podstate iba o zmenu jedného slovíčka. Jedného slovíčka, ktorý diskriminuje rodičov a rodinných príslušníkov. Dovoľte mi, aby som sa podrobnejšie vyjadrila k návrhu, ktorý podporí rodiny so zdravotne ťažko postihnutými deťmi, poprípade členmi rodiny.
Hnutie SME RODINA predložilo do Národnej rady novelu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Jej cieľom je odstrániť diskrimináciu rodičov a rodinných príslušníkov osôb so zdravotným postihnutím, ktorí v súčasnosti nemôžu byť osobnými asistentami pre svoje deti, resp. príbuzných. Príspevok na osobnú asistenciu môže byť priznaný na maximálne štyri hodiny denne, a to len v špecifických prípadoch. Vylúčenie rodinných príslušníkov z možnosti vykonávať osobnú asistenciu pre členov rodiny, pre svojich najbližších, je nepochopiteľné a považujeme to za neodôvodnenú diskrimináciu. Je nefér, ak matka alebo otec, ktorý sa chce starať o svoje dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím na plný úväzok, nemôže dostať príspevok na osobnú asistenciu v plnom rozsahu.
Tento príspevok je v zákone definovaný ako príspevok, ktorý má osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pomáhať s integráciou do spoločnosti, zapájať sa do aktivít, umožňovať mu viesť plnohodnotný život a možnosť realizovať sa podľa svojich potrieb a možností. Nerozumieme, prečo by im v tom nemohli pomáhať najbližší príbuzní, matka, otec, ktorí najlepšie poznajú potreby svojich detí. Starajú sa o ne a reálne aj tak vykonávajú asistenčné služby, len im nemôžu byť zaplatené.
Príspevok na osobnú asistenciu poberá 9 265 osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. Priemerne je priznaných 138 hodín asistencie za mesiac a priemerná výška príspevku je 381 euro mesačne. Výška závisí od toho, koľko hodín osobnej asistencie je priznaných úradom. Pre porovnanie, celkový počet osôb s ťažkým zdravotným postihnutím je 169 596. A počet ľudí, ktorí poberajú príspevok na opatrovanie, je 56 572. Z týchto údajov vyplýva, že príspevok na osobnú asistenciu poberá len veľmi malá časť ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Keďže príspevok na osobnú asistenciu sa priznáva od šesť rokov do maximálne šesťdesiatpäť, je jasné, že osobná asistencia sa týka predovšetkým detí, mladých ľudí a ľudí v produktívnom veku.
Prečo asistentami nemôžu byť matky alebo otcovia, alebo ich najbližší ľudia? Prečo sú nútení hľadať si osobných asistentov cudzích ľudí? Chcem zdôrazniť, že podľa zákona môže asistenciu vykonávať akákoľvek dospelá osoba. Nevyžaduje sa žiadna špeciálna kvalifikácia alebo zručnosti. Prečo je na osobnú asistenciu lepší cudzí človek ako matka či otec, ktorí sa aj tak starajú o svoje dieťa a najlepšie poznajú jeho zdravotný stav, potreby a majú najväčší záujem o jeho maximálnu integráciu?
Náš návrh, samozrejme, umožňuje každému, aby sa rozhodol sám, či sa rozhodne pre asistenta mimo rodiny, lebo rodičia napríklad pracujú a potrebujú sa o starostlivosť podeliť, alebo sa matka či otec rozhodne vykonávať osobnú asistenciu takpovediac na plný úväzok. Ide nám o odstránenie diskriminácie rodinných príslušníkov, ktorá je dnes v zákone. Roky o to žiadajú matky detí so zdravotným postihnutím a majú pravdu. Teraz je príležitosť, aby sme to zmenili, aby sme vypočuli ich želanie starať sa o vlastné deti alebo príbuzných.
Život takýchto rodín je veľmi ťažko skúšaný a my si to nevieme ani predstaviť. Namiesto pomoci a empatie sa často stretávajú so šikanou zo strany úradov. Musia doslova bojovať o príspevky a podporu. Mali by sme sa snažiť presadiť zákony, ktoré im pomáhajú, a nie také, ktoré sú nútení obchádzať. Veď priznajme si, veľmi ľahko sa dá tento zákon obchádzať. Formálne si rodina nájde asistenta a v skutočnosti sa aj tak stará rodina, ktorá sa s asistentom dohodne. Načo je to dobré? Ešte viac tlačíme rodinu do stresu, v ktorej sa aj tak nachádza.
Úlohou štátu je podporovať ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Poskytnúť im príspevky, aby mohli žiť dôstojne. Nemá ich obmedzovať v tom, kto sa bude o nich starať, kto môže a kto nemôže.
Náš návrh je jednoduchý a zrozumiteľný. Nie je žiaden dôvod ho nepodporiť. Nevyžaduje si zvýšenie výdavkov zo štátneho rozpočtu, čo je vždy argument pre koaličných poslancov, prečo nechcú podporiť návrhy opozície. Rodinám, ktoré sa starajú o zdravotne postihnuté dieťa alebo člena rodiny, tým aspoň trochu uľahčíme život. Zaslúžia si oveľa viac. No verím, že ich postavenie budeme postupne zlepšovať. Najbližšie pri prerokovávaní zákona o opatrovateľskom príspevku, ktorý navrhuje vláda a ktorý budeme v parlamente riešiť pravdepodobne už na najbližšej schôdzi.
A keby náhodou niekto nerozumel tomu, ako je to ťažko so zdravotne ťažko postihnutým dieťaťom a prečo títo ľudia nechcú alebo v niektorých prípadoch nemôžu, aby mali dieťa strážené cudzím človekom, tak neviem, kto z vás má zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ale jednu vidím, ale ostatní asi nie. A myslím si, že aj my si vlastné deti dáme radšej strážiť rodinným príslušníkom. Takisto keď babka zobere dieťa do ZOO, je to takisto integrácia a takisto nedáme cudzej osobe to naše dieťa, ale dáme radšej to dieťa niekomu z rodiny. Takže keby niekto nechápal ten princíp, tak je to ten istý.
Ďakujem.

Vážená pani kolegyňa, ja absolútne oceňujem vašu snahu a pokladám to za maximálne ľudský prístup a snahu veľmi jednoduchým, ale účinným spôsobom zlepšiť postavenie týchto špecifických skupín obyvateľstva. My sa veľmi živo vieme vcítiť do toho, čo ste hovorili, pretože v rámci nášho programu sociálnej pomoci práve pre takéto rodiny sa s tým povedzme každý týždeň stretávame. A naozaj je potrebné prijať takúto komplexnú alebo teda legislatívnu úpravu, ktorá by zlepšila túto situáciu.
A chcem povedať, že nielenže oceňujem vašu snahu, a teda aj tú prácu, ktorú ste si s tým dali, ale na druhej strane, že som aj veľmi nespokojný s tým, že keď sa v Národnej rade rozpráva o zlepšení prostredia pre takéto rodiny, tak tu chýba viac ako 90 % poslancov za SMER - sociálna demokracia, poslancov za stranu, ktorí hovoria o sociálnych istotách, o hodnotách pre tie najslabšie skupiny obyvateľov. Že tu chýbajú poslanci, ktorí na jednej strane sa tvária ako socialisti, ale na druhej strane, keď ide o naozaj slabé skupiny, veľmi ťažko skúšané rodiny, tak tu tí poslanci chýbajú. Som z toho veľmi smutný.
A vám želám, aby váš zákon prešiel do druhého čítania, aby sme ho tam mohli spoločne vyšperkovať.
Ďakujem.

Ďakujem.
Ja chcem tiež len na záver povedať k tomu, že som presvedčený, že by to veľmi pomohlo tým ťažko skúšaným rodinám. Treba si uvedomiť, že my sme tí šťastnejší, že tuná môžeme po svojich chodiť, že môžeme, nie sme odkázaní na pomoc niekoho druhého, že sa nemusíme naozaj boriť celý deň s tým trápením so zverenou blízkou nejakou osobou, ktorú musíme opatrovať. A skutočne by bolo namieste, aby tento zákon naozaj túto skrivodlivosť potrel a naozaj vyrovnal tie šance na lepší život tým ľuďom, ktorí už tým sú postihnutí, že proste za to nemôžu, že proste osud im to, bohužiaľ, nadelil. A my by sme mali sa snažiť všetci, čo sme v tejto sále, aby sme im ten život trochu zlepšili.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, dovoľte, aby som aj ja povedala pár slov na túto tému. Chcela by som vám trošku priblížiť princíp osobnej asistencie.
Osobná asistencia bola schválená už v roku 1999 a odvtedy funguje. Patrí, myslím si, že k jedným z najlepších nástrojov, aký tu máme, a k jedným z najlepších nástrojov, ktorý vôbec funguje. Osobná asistencia má pomôcť ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím žiť aktívnym spôsobom života. To znamená, že títo ľudia môžu rozhodovať o svojom živote, môžu, majú rovnaké príležitosti ako ktokoľvek z vás a môžu žiť, samozrejme, v prirodzenom rodinnom prostredí.
Pri osobnej asistencii sa uplatňujú štyri princípy. Je to deinštitucionalizácia, to znamená práve to prirodzené prostredie, domáce prostredie; denedikalizácia, to znamená, že postihnutie sa v tomto zmysle nechápe ako choroba, ale, a postihnutý človek nie je pacient. Je to len človek s prirodzenými potrebami a túžbami. Ďalším princípom je deprofesionalizácia, čo znamená, že naozaj, osobnú asistenciu, ako tu bolo už povedané, môžu vykonávať ľudia, ktorí nepotrebujú na to žiadne špeciálne vzdelanie, žiadne školenia a je len naozaj na osobe so zdravotným postihnutím, akým spôsobom si toho asistenta zaučí, akým spôsobom ho bude viesť.
Posledným princípom je delimitácia, to znamená, že osobná asistencia, nie je presne dané, ktoré úkony by mala zahŕňať, respektíve je zoznam základných úkonov priamo zo zákona, ale nie sú úplne, nie je daný ich počet a ten si určuje osoba s postihnutím sama. A nie je dané, kedy sa tieto úkony vykonávajú. To znamená, že tá osoba s postihnutím alebo respektíve asistent ich vykonáva, kedy ich tá osoba s ťažkým zdravotným postihnutím potrebuje.
Filozofia osobnej asistencie rešpektuje niekoľko zásad. A to jednak akceptuje postihnutie a učí akceptovať postihnutie práve osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Tomuto človeku má pomáhať zvyšovať sebadôveru a pomáha k sebazdokonaľovaniu. Ďalšou zásadou je, aby človek s ťažkým zdravotným postihnutím mal naozaj kontrolu nad svojím vlastným životom. Ďalšou zásadou, ktorú filozofia osobnej asistencie zahŕňa, je, že spoločnosť by mala zabezpečiť, aby osoba so zdravotným postihnutím mala všetky základné potreby. A toto osobná asistencia spĺňa. K osobnej asistencii by sa mali viesť už deti, pretože, alebo teda tá zásada je, že už deti by sa mali viesť k samostatnosti a práve preto by mala, k tomu by mala slúžiť táto osobná asistencia. A v neposlednom rade takou dôležitou zásadou je, ktorú táto filozofia zahŕňa, že ľudia so zdravotným postihnutím sami najlepšie vedia, čo potrebujú, a sami sú tí najlepší experti na rozhodovanie o svojom vlastnom živote.
Osobná asistencia je preto určená predovšetkým pre ľudí, ktorí sú nastavení aktívne a sú ochotní prevziať na seba zodpovednosť. Osobná asistencia je určená pre ľudí, a to nielen dospelých, ale aj pre deti, ktoré majú rôzne druhy zdravotného postihnutia, môže to byť telesné, môže to byť mentálne, môže to byť, samozrejme, zmyslové. A pri osobnej asistencii platí, že ani ľudia a dvaja ľudia s rovnakým postihnutím nemusia mať schválenú osobnú asistenciu v rovnakej výške a to z toho dôvodu, že majú rôzne potreby, rôzne záujmy, rôzne podmienky na život, rôzne rodinné vzťahy a ďalšie okolnosti, ktoré osobnú asistenciu ovplyvňujú.
Pozitívom osobnej asistencie je napríklad aj to, že osoba s ťažkým zdravotným postihnutím preberá na seba rodinnú rolu, to znamená, že môže byť plnohodnotným členom v rodine v zmysle, že vďaka osobnému asistentovi môže pomáhať s domácnosťou, a to v akejkoľvek situácii, či je to dieťa, či je to mladý človek, či je to rodič, či je to starý rodič. Osobná asistencia by mala pomáhať udržiavať takisto vzťahy, pretože človek je, človek s ťažkým zdravotným postihnutím aj vďaka osobnej asistencii by sa mal učiť komunikovať, možno nadväzovať iné vzťahy ako len rodinné, a mala by práve zabraňovať izolácii. A čo je dôležité, osobná asistencia by mala odbremeňovať rodinu. A práve z toho dôvodu bola osobná asistencia zavedená do praxe.
Rodinní príslušníci sú naozaj v mnohých prípadoch preťažení a nemajú čas venovať sa sami sebe. Je pravda, že osobnú asistenciu za súčasných podmienok môžu rodinní príslušníci vykonávať len za prísne stanovených podmienok, ako tu už bolo spomenuté, len pri určitých činnostiach a len na obmedzený čas. Ja si myslím, že tá filozofia je dobrá a že tá, že rodinní príslušníci by naozaj mali mať priestor aj na to, aby chodili do práce, aby mali čas na seba a aby mohli prísť aj na iné myšlienky.
V našich podmienkach je však problém iný. Osobní asistenti sa ťažko hľadajú, pretože tie podmienky sú pre nich náročné. V tom prípade, samozrejme, vždy zaskakuje rodina, keďže tých asistentov nie je dosť a, samozrejme, hrozia niekedy aj výpadky tých asistentov. Ľudia majú možno jedného, dvoch asistentov, pritom osobná asistencia povoľuje mať neobmedzený počet asistentov, nie vždy sa môžu na tých, na ten malý počet asistentov spoľahnúť. A, samozrejme, v takých prípadoch vždy zaskakuje rodina, takisto aj pri chorobe asistenta alebo nejakých iných výpadkoch.
Problém, v mnohých prípadoch problém, prečo rodiny naozaj nástoja na tom, aby mohli vykonávať rodinní príslušníci asistenciu, je ten, že majú nízky príjem. Asistencia je, samozrejme, lepšie platená ako opatrovateľský príspevok. Preto je to pre nich výhodnejšie. Ja, samozrejme, nemôžem byť proti tomu, aby rodinní príslušníci asistenciu vykonávali, lebo naozaj sú to práve oni, ktorí často najlepšie zvládajú možno manipulovať s tým svojím príbuzným, s tým svojím dieťaťom, s tým svojím členom rodiny, ale v mnohých prípadoch je to aj o tom, že rodinní príslušníci veľmi ovplyvňujú spôsob života toho človeka v rodine. A preto by bolo, preto si myslím, že to zachovanie tej osobnej asistencie v tej miere, aby naozaj stále osobná asistencia bola o cudzích príslušníkoch, je namieste, pretože naozaj by sme sa mali pokúšať žiť tak, aby sme mohli žiť všetci, aby sme nežili len v rodinách uzavretí. A vravím, nie je to, nie je to preto, že tie rodiny tú prácu vykonávajú zle.
Myslím si, že, ako tu pani kolegyňa povedala, že osobná asistencia je často formálna, nemyslím si, že je to šťastné pomenovanie. Ja si myslím, že, a moja skúsenosť je taká, že veľa ľudí tú asistenciu naozaj využíva za pomoci iných osôb. Myslím si, že ak niekto využíva tento spôsob, tak je naozaj zatlačený do úzkych a potrebuje zabezpečiť rodinu. Tento problém by však mal riešiť úplne iný zákon.
Ja za súčasných podmienok, pretože viem, ako tá asistencia funguje, a pretože viem, ako ťažké je hľadať ľudí, ktorí budú vykonávať osobnú asistenciu, pretože tá odmena je naozaj pre cudzích príslušníkov veľmi nízka, 2,76 eura na hodinu. Za takúto odmenu málokto tú asistenciu chce vykonávať. Určite tento zákon podporím, pretože rodiny inú možnosť nemajú. Privítala by som však, keby sa aj v tomto smere podmienky zmenili, aby sa naozaj otvorili možnosti aj pre tie rodiny, aby naozaj mali možnosť tú osobnú asistenciu využívať, aby sa napríklad podporovali agentúry osobnej asistencie, ktoré v zákone síce ukotvené sú, ale reálne nefungujú, a aby sa hľadali spôsoby, ako naozaj asistenciu do života uvádzať a nie ju zabíjať.
Ja naozaj pripomínam, že tento nástroj tu funguje veľmi dlho a je naozaj veľmi dobrý. Osobná asistencia pomáha mnohým ľuďom študovať, mnohým ľuďom osamostatniť sa, mnohým ľuďom založiť si rodiny a mnohým ľuďom viesť naozaj veľmi aktívny spôsob života.
Na záver by som chcela už len povedať, že osobná asistencia; ani na osobnú asistenciu nie sú pripravení všetci ľudia so zdravotným postihnutím. Ja som to síce už na začiatku povedala. Osobná asistencia je pre tých ľudí, ktorí majú nastavené aktívne myslenie a majú na to povahu, sú nastavení, sú pripravení napríklad hľadať si osobných asistentov, pretože je to spojené aj s tým. Sú pripravení zvládať aj takéto situácie.
Ale musím na druhej strane povedať, že aj ľudia, ktorí tieto schopnosti majú obmedzené, tak pomáha im to nadväzovať vzťahy. Ja mám veľa skúseností s tým, ako človek, ktorý mal mentálne postihnutie, úplne inak fungoval v rodine, kde mal, bol odkázaný naozaj na rodičov alebo rodinných príslušníkov, a iné vzťahy má s tými asistentmi, s ktorými má kamarátske vzťahy, a úplne inak sa začne správať. A vlastne je to aj možno príprava na to, že tí rodičia tu raz nebudú a tí ľudia budú musieť fungovať. A nemusí to znamenať hneď, že sa dostanú do nejakej ústavnej starostlivosti.
Takže toľko z mojej strany k tomuto návrhu zákona. Ja vravím, ja tento návrh zákona určite podporím hlavne z toho dôvodu, že ten príjem rodín, ktoré majú ťažké, ktoré majú v rodine osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, je naozaj nízky a tento nástroj by im to mohol pomôcť uľahčiť.
A ešte jednu myšlienku by som chcela povedať. Skôr, ako otvoriť osobnú asistenciu úplne pre rodinných príslušníkov, by som privítala návrh zákona, ktorý by práve zrušil to obmedzenie na vykonávanie činnosti rodinnými príslušníkmi, pretože môžu, rodinní príslušníci môžu vykonávať len niektoré činnosti osobnej asistencie, ale myslím si, že toto, takéto obmedzenie nemá vôbec opodstatnenie.
Ďakujem pekne.

Som zaskočená. Určite som možno nečakala to všetko, čo vy poviete. Myslím si, že sme sa nepochopili. Hovoríte, že nastavený, pripravený. Osobná asistencia sa týka detí od šesť rokov. Tak som veľmi zvedavá, ako šesťročné dieťa je nastavené a pripravené na cudzieho človeka.
Nerada by som, aby niečo vyznelo osobne, chvalabohu, mám zdravé dve deti, ale v podstate som im integráciu do života dávala ja. Dneska má jedna 19, ja mám 40, a myslím si, že som ich integrovala dosť dobre a nepotrebovali k tomu cudzích ľudí. Takže ako vôbec sme nepochopili asi pointu toho, čo som hovorila.
A vôbec nehovorím o tom, že by to mali byť len rodičia. Ja len hovorím, aj som to čítala doslova, že je na rodičovi, aby sa rozhodol, či to bude cudzí človek vykonávať alebo niekto z rodiny. Ja nevidím dôvod, prečo by to nemohol vykonávať z rodiny, neviem, mám choré dieťa, tak to bude vykonávať moja sestra, ako či neni schopná integrovať moju dcéru alebo môjho syna, ktorý je zdravotne ťažko postihnutý.
A vám poviem úprimne, pokiaľ ja by som sa chcela v práci, že som tá matka, ktorá chce mať osobnú asistenciu ako cudzieho človeka, ktorý vlastne nepotrebuje spĺňať žiadne kritériá a má 18 rokov, to je všetko, tak tento človek, asi nebudem úplne v poriadku s tým, aby integroval moje dieťa. Ja teda deti mám a ja by som teda asi s tým nebola úplne v poriadku.
Naozaj vidím ako problém aj tú kvalifikáciu, aj toto všetko. Ja naozaj s tými matkami komunikujem a viac-menej sa bavím, už dospelý človek si o tom rozhodne sám, ale naozaj sa bavím o tých matkách, ktoré majú, ktoré začínajú asistenciu, tento príspevok... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
No, priznám sa, pani kolegyňa, ja som vás pozorne počúvala, ale ja som vám chvíľami nerozumela. Vy ste si jednou vetou protirečili. Na jednej strane ste obhajovali to, čo platí teraz, že teda je pre tie, pre tých postihnutých dobré, keď majú osobných asistentov cudzích, na druhej strane ste povedali, že áno, že aj matky by sa mohli starať, lebo potrebujú peniaze a starajú sa o tie deti.
Ja k tomu len toľko, návrh mojej kolegyne je jasný, jednoduchý. Ja nevidím dôvod, aby sme vôbec o tom diskutovali, pretože bežnou praxou je, že tie peniaze sa nakoniec aj tak dostanú k rodinnému príslušníkovi a robí sa to cez iných ľudí. Je to bežná prax, nieže to je málo prípadov. Hovorím z vlastnej skúsenosti, viem, o čom hovorím. Ja napríklad chodím do práce a mám osobné asistentky, sú to mladé dievčatá, sú to študentky špeciálnych pedagogík, sú super, moja dcéra s nimi trávi plnohodnotný čas, ale ja si jednoznačne myslím, že nechajme to vždycky na matke, na otcovi, aby sa rozhodol, či chce pracovať; alebo nie každá matka má možnosť pracovať, nevie si nájsť prácu, tak prečo, nevidím dôvod, neovplyvní to nijako financie, je to jednoduché, jasné. Neviem, neviem, čo viac k tomu povedať.
Ďakujem.