9. schôdza

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, v súlade § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 204.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 208 z 22. augusta 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v prvom čítaní.
Ďakujem. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pani spravodajkyňa.
Otváram rozpravu k tomuto bodu programu a konštatujem, že som nedostal žiadnu písomnú prihlášku do rozpravy.
Ako jediná sa hlási pani poslankyňa Krištúfková. Nech sa páči, máte slovo. (Reakcia z pléna.)
Pani poslankyňa, ale viete, kým... (reakcia z pléna), no, treba zavčasu, takže nabudúce si dávajte pozor. Takže druhá bude pani poslankyňa Shahzad. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.
Nech sa páči. (Reakcia navrhovateľky.) Áno, idete vy, vy ste sa hlásila ako prvá.

Takže ešte raz. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tento zákon je veľmi jednoduchý. Ide v podstate iba o zmenu jedného slovíčka. Jedného slovíčka, ktorý diskriminuje rodičov a rodinných príslušníkov. Dovoľte mi, aby som sa podrobnejšie vyjadrila k návrhu, ktorý podporí rodiny so zdravotne ťažko postihnutými deťmi, poprípade členmi rodiny.
Hnutie SME RODINA predložilo do Národnej rady novelu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Jej cieľom je odstrániť diskrimináciu rodičov a rodinných príslušníkov osôb so zdravotným postihnutím, ktorí v súčasnosti nemôžu byť osobnými asistentami pre svoje deti, resp. príbuzných. Príspevok na osobnú asistenciu môže byť priznaný na maximálne štyri hodiny denne, a to len v špecifických prípadoch. Vylúčenie rodinných príslušníkov z možnosti vykonávať osobnú asistenciu pre členov rodiny, pre svojich najbližších, je nepochopiteľné a považujeme to za neodôvodnenú diskrimináciu. Je nefér, ak matka alebo otec, ktorý sa chce starať o svoje dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím na plný úväzok, nemôže dostať príspevok na osobnú asistenciu v plnom rozsahu.
Tento príspevok je v zákone definovaný ako príspevok, ktorý má osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pomáhať s integráciou do spoločnosti, zapájať sa do aktivít, umožňovať mu viesť plnohodnotný život a možnosť realizovať sa podľa svojich potrieb a možností. Nerozumieme, prečo by im v tom nemohli pomáhať najbližší príbuzní, matka, otec, ktorí najlepšie poznajú potreby svojich detí. Starajú sa o ne a reálne aj tak vykonávajú asistenčné služby, len im nemôžu byť zaplatené.
Príspevok na osobnú asistenciu poberá 9 265 osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. Priemerne je priznaných 138 hodín asistencie za mesiac a priemerná výška príspevku je 381 euro mesačne. Výška závisí od toho, koľko hodín osobnej asistencie je priznaných úradom. Pre porovnanie, celkový počet osôb s ťažkým zdravotným postihnutím je 169 596. A počet ľudí, ktorí poberajú príspevok na opatrovanie, je 56 572. Z týchto údajov vyplýva, že príspevok na osobnú asistenciu poberá len veľmi malá časť ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Keďže príspevok na osobnú asistenciu sa priznáva od šesť rokov do maximálne šesťdesiatpäť, je jasné, že osobná asistencia sa týka predovšetkým detí, mladých ľudí a ľudí v produktívnom veku.
Prečo asistentami nemôžu byť matky alebo otcovia, alebo ich najbližší ľudia? Prečo sú nútení hľadať si osobných asistentov cudzích ľudí? Chcem zdôrazniť, že podľa zákona môže asistenciu vykonávať akákoľvek dospelá osoba. Nevyžaduje sa žiadna špeciálna kvalifikácia alebo zručnosti. Prečo je na osobnú asistenciu lepší cudzí človek ako matka či otec, ktorí sa aj tak starajú o svoje dieťa a najlepšie poznajú jeho zdravotný stav, potreby a majú najväčší záujem o jeho maximálnu integráciu?
Náš návrh, samozrejme, umožňuje každému, aby sa rozhodol sám, či sa rozhodne pre asistenta mimo rodiny, lebo rodičia napríklad pracujú a potrebujú sa o starostlivosť podeliť, alebo sa matka či otec rozhodne vykonávať osobnú asistenciu takpovediac na plný úväzok. Ide nám o odstránenie diskriminácie rodinných príslušníkov, ktorá je dnes v zákone. Roky o to žiadajú matky detí so zdravotným postihnutím a majú pravdu. Teraz je príležitosť, aby sme to zmenili, aby sme vypočuli ich želanie starať sa o vlastné deti alebo príbuzných.
Život takýchto rodín je veľmi ťažko skúšaný a my si to nevieme ani predstaviť. Namiesto pomoci a empatie sa často stretávajú so šikanou zo strany úradov. Musia doslova bojovať o príspevky a podporu. Mali by sme sa snažiť presadiť zákony, ktoré im pomáhajú, a nie také, ktoré sú nútení obchádzať. Veď priznajme si, veľmi ľahko sa dá tento zákon obchádzať. Formálne si rodina nájde asistenta a v skutočnosti sa aj tak stará rodina, ktorá sa s asistentom dohodne. Načo je to dobré? Ešte viac tlačíme rodinu do stresu, v ktorej sa aj tak nachádza.
Úlohou štátu je podporovať ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Poskytnúť im príspevky, aby mohli žiť dôstojne. Nemá ich obmedzovať v tom, kto sa bude o nich starať, kto môže a kto nemôže.
Náš návrh je jednoduchý a zrozumiteľný. Nie je žiaden dôvod ho nepodporiť. Nevyžaduje si zvýšenie výdavkov zo štátneho rozpočtu, čo je vždy argument pre koaličných poslancov, prečo nechcú podporiť návrhy opozície. Rodinám, ktoré sa starajú o zdravotne postihnuté dieťa alebo člena rodiny, tým aspoň trochu uľahčíme život. Zaslúžia si oveľa viac. No verím, že ich postavenie budeme postupne zlepšovať. Najbližšie pri prerokovávaní zákona o opatrovateľskom príspevku, ktorý navrhuje vláda a ktorý budeme v parlamente riešiť pravdepodobne už na najbližšej schôdzi.
A keby náhodou niekto nerozumel tomu, ako je to ťažko so zdravotne ťažko postihnutým dieťaťom a prečo títo ľudia nechcú alebo v niektorých prípadoch nemôžu, aby mali dieťa strážené cudzím človekom, tak neviem, kto z vás má zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ale jednu vidím, ale ostatní asi nie. A myslím si, že aj my si vlastné deti dáme radšej strážiť rodinným príslušníkom. Takisto keď babka zobere dieťa do ZOO, je to takisto integrácia a takisto nedáme cudzej osobe to naše dieťa, ale dáme radšej to dieťa niekomu z rodiny. Takže keby niekto nechápal ten princíp, tak je to ten istý.
Ďakujem.

Na vystúpenie pani poslankyne dvaja páni poslanci s faktickou. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec Kotleba.

Vážená pani kolegyňa, ja absolútne oceňujem vašu snahu a pokladám to za maximálne ľudský prístup a snahu veľmi jednoduchým, ale účinným spôsobom zlepšiť postavenie týchto špecifických skupín obyvateľstva. My sa veľmi živo vieme vcítiť do toho, čo ste hovorili, pretože v rámci nášho programu sociálnej pomoci práve pre takéto rodiny sa s tým povedzme každý týždeň stretávame. A naozaj je potrebné prijať takúto komplexnú alebo teda legislatívnu úpravu, ktorá by zlepšila túto situáciu.
A chcem povedať, že nielenže oceňujem vašu snahu, a teda aj tú prácu, ktorú ste si s tým dali, ale na druhej strane, že som aj veľmi nespokojný s tým, že keď sa v Národnej rade rozpráva o zlepšení prostredia pre takéto rodiny, tak tu chýba viac ako 90 % poslancov za SMER - sociálna demokracia, poslancov za stranu, ktorí hovoria o sociálnych istotách, o hodnotách pre tie najslabšie skupiny obyvateľov. Že tu chýbajú poslanci, ktorí na jednej strane sa tvária ako socialisti, ale na druhej strane, keď ide o naozaj slabé skupiny, veľmi ťažko skúšané rodiny, tak tu tí poslanci chýbajú. Som z toho veľmi smutný.
A vám želám, aby váš zákon prešiel do druhého čítania, aby sme ho tam mohli spoločne vyšperkovať.
Ďakujem.

Pán poslanec Kollár.

Ďakujem.
Ja chcem tiež len na záver povedať k tomu, že som presvedčený, že by to veľmi pomohlo tým ťažko skúšaným rodinám. Treba si uvedomiť, že my sme tí šťastnejší, že tuná môžeme po svojich chodiť, že môžeme, nie sme odkázaní na pomoc niekoho druhého, že sa nemusíme naozaj boriť celý deň s tým trápením so zverenou blízkou nejakou osobou, ktorú musíme opatrovať. A skutočne by bolo namieste, aby tento zákon naozaj túto skrivodlivosť potrel a naozaj vyrovnal tie šance na lepší život tým ľuďom, ktorí už tým sú postihnutí, že proste za to nemôžu, že proste osud im to, bohužiaľ, nadelil. A my by sme mali sa snažiť všetci, čo sme v tejto sále, aby sme im ten život trochu zlepšili.
Ďakujem.

Ako posledná v rozprave vystúpi pani poslankyňa Shahzad. Nech sa páči, máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, dovoľte, aby som aj ja povedala pár slov na túto tému. Chcela by som vám trošku priblížiť princíp osobnej asistencie.
Osobná asistencia bola schválená už v roku 1999 a odvtedy funguje. Patrí, myslím si, že k jedným z najlepších nástrojov, aký tu máme, a k jedným z najlepších nástrojov, ktorý vôbec funguje. Osobná asistencia má pomôcť ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím žiť aktívnym spôsobom života. To znamená, že títo ľudia môžu rozhodovať o svojom živote, môžu, majú rovnaké príležitosti ako ktokoľvek z vás a môžu žiť, samozrejme, v prirodzenom rodinnom prostredí.
Pri osobnej asistencii sa uplatňujú štyri princípy. Je to deinštitucionalizácia, to znamená práve to prirodzené prostredie, domáce prostredie; denedikalizácia, to znamená, že postihnutie sa v tomto zmysle nechápe ako choroba, ale, a postihnutý človek nie je pacient. Je to len človek s prirodzenými potrebami a túžbami. Ďalším princípom je deprofesionalizácia, čo znamená, že naozaj, osobnú asistenciu, ako tu bolo už povedané, môžu vykonávať ľudia, ktorí nepotrebujú na to žiadne špeciálne vzdelanie, žiadne školenia a je len naozaj na osobe so zdravotným postihnutím, akým spôsobom si toho asistenta zaučí, akým spôsobom ho bude viesť.
Posledným princípom je delimitácia, to znamená, že osobná asistencia, nie je presne dané, ktoré úkony by mala zahŕňať, respektíve je zoznam základných úkonov priamo zo zákona, ale nie sú úplne, nie je daný ich počet a ten si určuje osoba s postihnutím sama. A nie je dané, kedy sa tieto úkony vykonávajú. To znamená, že tá osoba s postihnutím alebo respektíve asistent ich vykonáva, kedy ich tá osoba s ťažkým zdravotným postihnutím potrebuje.
Filozofia osobnej asistencie rešpektuje niekoľko zásad. A to jednak akceptuje postihnutie a učí akceptovať postihnutie práve osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Tomuto človeku má pomáhať zvyšovať sebadôveru a pomáha k sebazdokonaľovaniu. Ďalšou zásadou je, aby človek s ťažkým zdravotným postihnutím mal naozaj kontrolu nad svojím vlastným životom. Ďalšou zásadou, ktorú filozofia osobnej asistencie zahŕňa, je, že spoločnosť by mala zabezpečiť, aby osoba so zdravotným postihnutím mala všetky základné potreby. A toto osobná asistencia spĺňa. K osobnej asistencii by sa mali viesť už deti, pretože, alebo teda tá zásada je, že už deti by sa mali viesť k samostatnosti a práve preto by mala, k tomu by mala slúžiť táto osobná asistencia. A v neposlednom rade takou dôležitou zásadou je, ktorú táto filozofia zahŕňa, že ľudia so zdravotným postihnutím sami najlepšie vedia, čo potrebujú, a sami sú tí najlepší experti na rozhodovanie o svojom vlastnom živote.
Osobná asistencia je preto určená predovšetkým pre ľudí, ktorí sú nastavení aktívne a sú ochotní prevziať na seba zodpovednosť. Osobná asistencia je určená pre ľudí, a to nielen dospelých, ale aj pre deti, ktoré majú rôzne druhy zdravotného postihnutia, môže to byť telesné, môže to byť mentálne, môže to byť, samozrejme, zmyslové. A pri osobnej asistencii platí, že ani ľudia a dvaja ľudia s rovnakým postihnutím nemusia mať schválenú osobnú asistenciu v rovnakej výške a to z toho dôvodu, že majú rôzne potreby, rôzne záujmy, rôzne podmienky na život, rôzne rodinné vzťahy a ďalšie okolnosti, ktoré osobnú asistenciu ovplyvňujú.
Pozitívom osobnej asistencie je napríklad aj to, že osoba s ťažkým zdravotným postihnutím preberá na seba rodinnú rolu, to znamená, že môže byť plnohodnotným členom v rodine v zmysle, že vďaka osobnému asistentovi môže pomáhať s domácnosťou, a to v akejkoľvek situácii, či je to dieťa, či je to mladý človek, či je to rodič, či je to starý rodič. Osobná asistencia by mala pomáhať udržiavať takisto vzťahy, pretože človek je, človek s ťažkým zdravotným postihnutím aj vďaka osobnej asistencii by sa mal učiť komunikovať, možno nadväzovať iné vzťahy ako len rodinné, a mala by práve zabraňovať izolácii. A čo je dôležité, osobná asistencia by mala odbremeňovať rodinu. A práve z toho dôvodu bola osobná asistencia zavedená do praxe.
Rodinní príslušníci sú naozaj v mnohých prípadoch preťažení a nemajú čas venovať sa sami sebe. Je pravda, že osobnú asistenciu za súčasných podmienok môžu rodinní príslušníci vykonávať len za prísne stanovených podmienok, ako tu už bolo spomenuté, len pri určitých činnostiach a len na obmedzený čas. Ja si myslím, že tá filozofia je dobrá a že tá, že rodinní príslušníci by naozaj mali mať priestor aj na to, aby chodili do práce, aby mali čas na seba a aby mohli prísť aj na iné myšlienky.
V našich podmienkach je však problém iný. Osobní asistenti sa ťažko hľadajú, pretože tie podmienky sú pre nich náročné. V tom prípade, samozrejme, vždy zaskakuje rodina, keďže tých asistentov nie je dosť a, samozrejme, hrozia niekedy aj výpadky tých asistentov. Ľudia majú možno jedného, dvoch asistentov, pritom osobná asistencia povoľuje mať neobmedzený počet asistentov, nie vždy sa môžu na tých, na ten malý počet asistentov spoľahnúť. A, samozrejme, v takých prípadoch vždy zaskakuje rodina, takisto aj pri chorobe asistenta alebo nejakých iných výpadkoch.
Problém, v mnohých prípadoch problém, prečo rodiny naozaj nástoja na tom, aby mohli vykonávať rodinní príslušníci asistenciu, je ten, že majú nízky príjem. Asistencia je, samozrejme, lepšie platená ako opatrovateľský príspevok. Preto je to pre nich výhodnejšie. Ja, samozrejme, nemôžem byť proti tomu, aby rodinní príslušníci asistenciu vykonávali, lebo naozaj sú to práve oni, ktorí často najlepšie zvládajú možno manipulovať s tým svojím príbuzným, s tým svojím dieťaťom, s tým svojím členom rodiny, ale v mnohých prípadoch je to aj o tom, že rodinní príslušníci veľmi ovplyvňujú spôsob života toho človeka v rodine. A preto by bolo, preto si myslím, že to zachovanie tej osobnej asistencie v tej miere, aby naozaj stále osobná asistencia bola o cudzích príslušníkoch, je namieste, pretože naozaj by sme sa mali pokúšať žiť tak, aby sme mohli žiť všetci, aby sme nežili len v rodinách uzavretí. A vravím, nie je to, nie je to preto, že tie rodiny tú prácu vykonávajú zle.
Myslím si, že, ako tu pani kolegyňa povedala, že osobná asistencia je často formálna, nemyslím si, že je to šťastné pomenovanie. Ja si myslím, že, a moja skúsenosť je taká, že veľa ľudí tú asistenciu naozaj využíva za pomoci iných osôb. Myslím si, že ak niekto využíva tento spôsob, tak je naozaj zatlačený do úzkych a potrebuje zabezpečiť rodinu. Tento problém by však mal riešiť úplne iný zákon.
Ja za súčasných podmienok, pretože viem, ako tá asistencia funguje, a pretože viem, ako ťažké je hľadať ľudí, ktorí budú vykonávať osobnú asistenciu, pretože tá odmena je naozaj pre cudzích príslušníkov veľmi nízka, 2,76 eura na hodinu. Za takúto odmenu málokto tú asistenciu chce vykonávať. Určite tento zákon podporím, pretože rodiny inú možnosť nemajú. Privítala by som však, keby sa aj v tomto smere podmienky zmenili, aby sa naozaj otvorili možnosti aj pre tie rodiny, aby naozaj mali možnosť tú osobnú asistenciu využívať, aby sa napríklad podporovali agentúry osobnej asistencie, ktoré v zákone síce ukotvené sú, ale reálne nefungujú, a aby sa hľadali spôsoby, ako naozaj asistenciu do života uvádzať a nie ju zabíjať.
Ja naozaj pripomínam, že tento nástroj tu funguje veľmi dlho a je naozaj veľmi dobrý. Osobná asistencia pomáha mnohým ľuďom študovať, mnohým ľuďom osamostatniť sa, mnohým ľuďom založiť si rodiny a mnohým ľuďom viesť naozaj veľmi aktívny spôsob života.
Na záver by som chcela už len povedať, že osobná asistencia; ani na osobnú asistenciu nie sú pripravení všetci ľudia so zdravotným postihnutím. Ja som to síce už na začiatku povedala. Osobná asistencia je pre tých ľudí, ktorí majú nastavené aktívne myslenie a majú na to povahu, sú nastavení, sú pripravení napríklad hľadať si osobných asistentov, pretože je to spojené aj s tým. Sú pripravení zvládať aj takéto situácie.
Ale musím na druhej strane povedať, že aj ľudia, ktorí tieto schopnosti majú obmedzené, tak pomáha im to nadväzovať vzťahy. Ja mám veľa skúseností s tým, ako človek, ktorý mal mentálne postihnutie, úplne inak fungoval v rodine, kde mal, bol odkázaný naozaj na rodičov alebo rodinných príslušníkov, a iné vzťahy má s tými asistentmi, s ktorými má kamarátske vzťahy, a úplne inak sa začne správať. A vlastne je to aj možno príprava na to, že tí rodičia tu raz nebudú a tí ľudia budú musieť fungovať. A nemusí to znamenať hneď, že sa dostanú do nejakej ústavnej starostlivosti.
Takže toľko z mojej strany k tomuto návrhu zákona. Ja vravím, ja tento návrh zákona určite podporím hlavne z toho dôvodu, že ten príjem rodín, ktoré majú ťažké, ktoré majú v rodine osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, je naozaj nízky a tento nástroj by im to mohol pomôcť uľahčiť.
A ešte jednu myšlienku by som chcela povedať. Skôr, ako otvoriť osobnú asistenciu úplne pre rodinných príslušníkov, by som privítala návrh zákona, ktorý by práve zrušil to obmedzenie na vykonávanie činnosti rodinnými príslušníkmi, pretože môžu, rodinní príslušníci môžu vykonávať len niektoré činnosti osobnej asistencie, ale myslím si, že toto, takéto obmedzenie nemá vôbec opodstatnenie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem.
S faktickými poznámkami sedem poslancov. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými.
Prvá, pani poslankyňa Krištúfková, nech sa páči.