12. schôdza

Ďakujem pekne. Tak asi veľmi v skratke. Ja som dnes tu už hovoril raz o televíziách a rádiách a s ich vysielaním súvisí aj druhý návrh zákona, resp. novely zákona o vysielaní a retransmisii, ktorým teda navrhujem doplniť tento zákon, a to konkrétne, a to konkrétne tak, aby voľbe tu v pléne, voľbe členov Rady pre vysielanie a retransmisiu predchádzalo verejné vypočutie na výbore pre kultúru a médiá.
A tie dôvody sú veľmi jednoduché. Väčšie aj menšie televízie a rádiá podliehajú kontrole Rady pre vysielanie a retransmisiu, tá dohliada na dodržiavanie zákona v oblasti vysielania, prijíma podnety od občanov na obsah a formu vysielania a posudzuje, či napríklad nedošlo k porušeniu objektivity v spravodajstve a podobne. Známe je najmä udeľovanie pokút za rôzne prešľapy vysielateľov, či už za zlé označovanie programov podľa vekovej hranice, alebo nadmerné vysielanie reklamy a podobne. Za tieto pochybenia udeľuje rádiám a televíziám pokuty.
V minulosti sme však boli svedkami rôznych pochybných rozhodnutí tohto orgánu, a to aj voči novinárom najmä pri posudzovaní ich príspevkov. Nie je sa čo čudovať, keďže voľba členov je politická, v rade sedia aj také kádre, ako napríklad pán Pavol Holeštiak, ktorý je sympatizantom Jozefa Tisa, alebo pán Milan Blaha, bývalý komunista, ktorý písal v prospech bývalého režimu a po ´89. zasa v prospech Mečiara či Fica. Ak chceme kvalitné a nezávislé médiá, potrebujeme aj kvalitný a najmä odborný kontrolný orgán.
V rade pre vysielanie musia sedieť odborníci, ktorí rozhodnú na základe zákona, a nie ideológovia, ktorí rozhodujú podľa vlastných dojmov.
Do výberu teda treba viac zapojiť verejnosť jednoduchou úpravou zákona, preto zavedieme verejné vypočutia kandidátov na výbore pre kultúru a médiá, ktoré budú aj prenášané cez internet, a až po híringu, ktorý budú môcť sledovať všetci občania, bude nasledovať voľba v pléne Národnej rady.
Najbližšia voľba členov Rady pre vysielanie a retransmisiu nás čaká už v najbližších týždňoch, keďže v decembri končia v rade dvaja členovia a v januári, alebo teda dve členky, aby som bol presný, a v januári končí jeden člen. Tým pádom v najbližších týždňoch bude aj vyhlásená voľba a následne aj verejné, verejné vypočutia, v decembri, predpokladám, aj voľba.
Veríme, že aj takto sa nám podarí dosiahnuť, aby do kontrolného orgánu boli zvolení experti, vďaka ktorým budú mať novinári a médiá väčšiu právnu istotu a mohli svoju prácu robiť slobodnejšie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor NR SR pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, hoci na Slovensku už uplynulo viac ako 30 rokov od pádu komunizmu, s týmto zločineckým systémom sme sa stále nevyrovnali. Ostalo po ňom mnoho obetí, ktorých mená upadajú do zabudnutia.
V rokoch 1948 až 1989 odsúdili a uväznili z politických dôvodov na Slovensku vyše 70-tisíc ľudí. Mnohí sa už nevrátili späť a vo väzení zomreli alebo zomreli krátko po prepustení. Neoprávnené rozsudky smrti vykonal režim nad piatimi desiatkami ľudí. Nútenými prácami prešlo vyše 13-tisíc občanov. Režim internoval takmer 5-tisíc rehoľníčok a rehoľníkov. K týmto číslam by sme mohli pridať mnohé ďalšie. Nie odsúdených, ale dokaličených alebo umučených na smrť, pozabíjaných alebo pochytaných na hraniciach, vystavených násiliu v domácnostiach, v zamestnaní, postihovaných za ich politické či náboženské presvedčenie.
Uväznenie, vysťahovanie, poprava, nútené práce, represie v zamestnaní, škole či v osobnom živote priamo zasiahli každého desiateho obyvateľa, ak zoberieme za východiskový stav populácie z roku 1960, keď komunisti vyhlásili republiku za socialistickú. Napokon režim postihol, postihoval všetkých nepohodlných vrátane robotníkov, teda príslušníkov triedy, ktorá mala v tomto zriadení vládnuť. A to už nespomínam obdobie násilnej kolektivizácie.
Teror konca 40. a v priebehu 50. rokov 20. storočia bol taký dôsledný, že zakrátko neostala v slovenskej spoločnosti takmer žiadna sila, ktorá by vzdorovala. Boli síce, zostali aj takí a medzi nimi aj odvážni veriaci. Nebojovali na barikádach, neviedli vojenský odpor, nezakladali podzemné politické hnutia. Ich sila paradoxne mohutnela vo väzeniach a koncentračných táboroch. Títo ľudia sa na Slovensku stali reprezentantami odporu, tichého, zdanlivo, zdanlivo nie nebezpečného. Režim ich však dobre strážil. Šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc neskôr potvrdil, že v 70. a 80. rokoch režim popri degradovaných komunistoch sledoval na Slovensku hlavne podzemných katolíckych predstaviteľov. Boli pre ne najnebezpečnejší.
Nemožno zabudnúť ani tých, ktorí boli perzekvovaní, prepúšťaní z práce, diskreditovaní a aj väznení v čase normalizácie. Namiesto priamej fyzickej likvidácie nastúpilo spoločenské šikanovanie. Systematicky boli porušované občianske práva a náboženské slobody.
Každý národ by si mal ctiť ľudí, ktorí neváhali obetovať svoju slobodu za to, aby sa dostala ostatným. Toto zvlášť platí o tých, ktorí na vlastnej koži prežili teror komunistických väzníc a vyšli z nich utužení a verní svojmu vlastnému presvedčeniu, ktoré bolo v protiklade k vládnej doktríne. Takýchto ľudí sme mali na Slovensku viac a, žiaľ, ich mená sa vo verejnom priestore vyslovujú iba sporadicky. Paradoxne viac sa zvýrazňujú komunistické osobnosti zodpovedné za to, že títo ľudia trpeli.
O jednom z takých trpiacich, ale nezlomených treba hovoriť. Bol ním presvedčený humanista, kresťan, lekár Silvester Krčméry. Režim ho mučil a neoprávnene väznil vyše 13 rokov, aby ho potom prepustil proti vlastnej vôli, lebo vo väzení škodil režimu viac ako na slobode. Silvester Krčméry sa stal symbolom boja za slobodu v novovekej slovenskej histórii. Išiel neochvejne za svojím presvedčením a dokázal, že vnútorne silný jednotlivec dokáže podkopať stabilitu zdanlivo pevného totalistického režimu.
Jeho slová z obhajovacej reči z roku 1954 "vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu" si vypočuli iba aktéri súdneho procesu, lebo verejnosť do miestnosti Vojenského súdu v Trenčíne nevpustili. Slová prednesené v obhajovacej reči sa mohli v prázdnej súdnej sieni zdať výkrikom na púšti, ale opak bol pravdou. Naplnili sa ešte za života Silvestra Krčméryho. Preto je hodné pripomenúť si dátum, keď zazneli, 24. jún 1954.
Dámy a páni, nech je na Slovensku 24. jún Pamätným dňom obetí komunizmu na Slovensku. Tie tisíce obetí za celej histórie komunistického režimu si zaslúžia našu spomienku a nielen pre ich utrpenie, ale pre hrdinstvo mnohých, ktorí bojovali za pravdu, no ich mená už blednú na policiach slovenských archívoch. Vďaka mnohým my tu dnes sedíme v parlamente, v štáte, ktorý má demokratický režim.
Ďakujem pekne za pozornosť a budem rada, ak podporíte tento zákon pri hlasovaní. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Cieľom predloženého návrhu zákona je doplnenie zoznamu pamätných dní o dva nové dni, a to 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991 a 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968.
Týmito dvomi dňami je vymedzených 23 rokov okupácie v Česko-Slovensku. Okupácia začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Šlo o násilné vojenské potlačenie vtedajšieho pokusu o demokratizačné politické zmeny v Česko-Slovensku a začiatok procesu tzv. normalizácie, ktorej dôsledky sa prejavujú doteraz. Súhrnné počty vojsk sa odhadujú na viac ako pol milióna vojakov, približne 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2 000 diel a 950 lietadiel. Pozemný sled okupačných vojsk tvorilo 30 divízií Sovietskej armády, 3 divízie poľskej armády, 1 motostrelecká divízia maďarskej armády a 1 bulharský motostrelecký pluk a niekoľko desiatok špecialistov z NDR.
Vojenské jednotky Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR opustili naše územie už do 4. novembra 1968, sovietske však zostali zhruba v počte 150-tisíc osôb. Sovieti si ešte pred inváziou zabezpečili tzv. pozývací list od niekoľkých dogmatis... dogmatistic..., pardon, dogmatických komunistov, avšak samotné vedenie KSČ vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu a porušenie medzinárodného práva.
Hoci komunistické vedenie štátu odmietalo možnosť ozbrojeného odporu, na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania postavili do cesty okupačným tankom, prebiehali početné demonštrácie a vzbury. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej dôsledkom boli obete na ľudských životoch. V prvých týždňoch okupácie v dôsledku streľby do bezbranných ľudí, dopravných nehôd spôsobených bezohľadnosťou sovietskych vodičov a kriminálnych činov pripravili okupačné jednotky o život najmenej 135 občanov. Z toho nasledovných 40 občanov zahynulo na Slovensku alebo pochádzalo zo Slovenska. Myslím, že si zaslúžia, aby som ich vymenovala.
Je to Jozef Bonk, Štefan Ciberaj, Milan Fulier, Rudolf Gavorník, Michal Hamrák, Ján Hatala, Pavol Hlaváč, Ján Holík, Bartolomej Horváth, Jozef Kadura, Jozef Kolesár, Michal Korenko, Margita Dana Košanová, Milan Lamper, Ján Lászlo, Peter Legner, Jozef Levák, Ladislav Martoník, Helena Miťková, František Moštenický, Mária Očovanová, Jaroslav Ondrejko, Ladislav Pařízek, Milan Paulík, Ján Petrucha, Viktória Rybárová, Štefan Sabol, Mária Sabová, Ján Sekel, Ivan Schmiedt, Stanislav Sivák, Miroslav Stachura, Ignác Šablatúra, Ladislav Štúň, Dominik Teplan, Karol Tóth, Anna Ulická, Štefan Zdechovan, Ing. Boris Zinovjev, Alojz Zsigrády.
Následne v období od 1. januára 1969 do júna 1991 pripravila okupácia o život najmenej 267 Čechov a Slovákov. Ďalšie tisíce našich občanov utrpeli pri nehodách zranenia. Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení.
Okupácia vyvolala aj výraznú emigračnú vlnu. V roku 1968 a ´69 utieklo z Česko-Slovenska viac ako 70-tisíc občanov a v období následnej tzv. normalizácie utekalo z Česko-Slovenska priemerne 5-tisíc občanov ročne. Za celú dobu existencie komunistického režimu ušlo z Česko-Slovenska viac ako 200-tisíc občanov.
Význam dátumu 21. august si veľmi dobre uvedomoval aj totalitný komunistický režim, ktorý počas každého výročia začiatku okupácie mobilizoval svoj represívny aparát, aby potlačil demonštrácie občanov, ktorí si pripomínali tento deň. Počas prvého výročia okupácie v roku 1969 boli občianske protesty dokonca potlačené krvavo. Nie už rukou okupantov, ale ich domácich pomáhačov.
Obrovské boli majetkové a environmentálne škody, niektoré staré environmentálne záťaže neboli odstránené doteraz. Celková výška materiálnych škôd spôsobených Sovietskou armádou na území Česko-Slovenska bola odhadnutá na 6 mld. korún československých.
Morálne škody spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciou, neslobodou a normalizáciou sú nevyčísliteľné.
Jednotky Strednej skupiny vojsk Sovietskej armády sa nachádzali v piatich divíznych rajónoch, z toho jeden sa nachádzal na strednom Slovensku, a na štyroch letiskách, z toho jedno sa nachádzalo vo Zvolene. V roku 1983 bola na území Česko-Slovenska rozmiestnená sovietska raketová brigáda vyzbrojená nosičmi jadrových zbraní OTR-22, Temp-S, známymi tiež ako SS12. Velenie Česko-Slovenskej armády ani nemalo prístup do priestorov rozmiestňovania, a teda ani informácie o prípadných jadrových hlaviciach. Niet teda divu, že odchod sovietskych vojsk patril medzi prvé požiadavky verejnosti v novembri 1989.
Federálne zhromaždenie vyhlásilo v decembri 1989 zmluvu o pobyte sovietskych vojsk za neplatnú a štát požadoval urýchlený odchod vojsk. Dňa 26. februára 1990 bola v Moskve ministrami zahraničných vecí podpísaná zmluva medzi vládami Česko-Slovenska a Sovietskeho zväzu o odchode sovietskych vojsk z územia ČSSR. Následne naše územie opustilo 73 500 vojakov, 39 000 ich rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a 95 000 ton munície. Posledný transport so sovietskymi vojakmi bol vypravený 19. júna 1991 z Milovíc a o dva dni neskôr, teda 21. júna, prekročil tento posledný vojenský transport východnú hranicu Slovenska.
Proces odsunu okupačných vojsk bol formálne ukončený podpisom protokolu o ukončení odsunu 25. júna 1991. O dva dni neskôr naše územie opustil aj posledný zástupca okupačnej Sovietskej armády, veliteľ Strednej skupiny vojsk generálplukovník Eduard Vorobjov.
K návrhu pomenovania pamätných dní sa používa aktuálne platný názov Česko-Slovensko. Tak ako je to v roku, tak ako je to od roku 1990 zakotvené v kodivika... kodivicha... v kodifikačných, pardon, Pravidlách slovenského pravopisu a v Krátkom slovníku slovenského jazyka.
Predkladaný návrh zákona nemá žiaden vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, nezakladá žiadne sociálne vplyvy a nemá žiadny vplyv na životné prostredie a informatizáciu spoločnosti. Predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Ďakujem.