16. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predkladateľ, vážená snemovňa, z poverenia predsedu gestorského zahraničného výboru mi dovoľte podať informáciu o prerokovaní predmetného návrhu na prijatie uznesenia Národnej rady vo výbore.
Návrh skupiny poslancov na prijatie uznesenia k prebiehajúcemu konfliktu v Náhornom Karabachu (tlač 322) pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 308 zo dňa 22. októbra 2020 na prerokovanie zahraničnému výboru ako gestorskému výboru. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady bol gestorský výbor zvolaný dňa 23. októbra, avšak nebol uznášaniaschopný, a preto neprijal stanovisko k návrhu poslancov na prijatie uznesenia Národnej rady.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený pán navrhovateľ, spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, krátko chcem vystúpiť k tejto rezolúcii, ktorú, samozrejme, podporujem a podporujem aj to znenie, ktoré vzíde vlastne z rozpravy, ktoré je pripravované. Verím, že sa k tejto rezolúcii pripojí maximálny počet poslancov.
Ale chcel som vystúpiť pred rozpravou aj preto, lebo som navrhnutý ako predseda Skupiny priateľstva s Arménskou republikou a Gruzínskom, ktorá by mala byť vytvorená tu v našom parlamente. Žiaľbohu, zo známych príčin ešte takto nebolo učinené, ale verím, teda ak ma schválite, že táto skupina vznikne. Zatiaľ v tejto skupine evidujeme nejakých desať poslancov a chcel by som aj tých ostatných, ktorí za mnou vystúpia v rozprave aj ktorí sa chystajú reagovať na túto rezolúciu, či by nezvážili a nenahlásili sa do tejto skupiny, a možno by to bolo takého gesto nášho parlamentu, že máme súcit s arménskym ľuďom a že teda budeme podporovať vlastne aj tým, že vytvoríme veľkú skupinu priateľstva, kde si môžeme potom vymieňať rôzne skúsenosti, a aj takouto formou vlastne ich podporovať v nejak v úspešnom, úspešnom boji.
Takže toľkoto z mojej strany. Podpisujem to, čo hovoril pán navrhovateľ, a, samozrejme, vyzývam všetkých, aby ste túto rezolúciu podporili a zvážili túto moju ponuku.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci a pán podpredseda Laurenčík, za tvoje vystúpenie.
Ráno sme sa o tom rozprávali. Ja som sa ako prvý hlásil, že chcem sa pridať do tej skupiny priateľstva s Arménskom, lebo som zistil, že tam nie som, keďže na začiatku volebného obdobia, keď sme sa ako poslanci nahlasovali, tak logicky sme si snažili dať nejaký obmedzený počet tých skupín, aby zas to nebolo len tak pro forma, ale jednak, že ako aj vystúpim v rozprave, naozaj cítim priateľstvo voči Arménsku, a preto v tejto situácii, ktorá teraz takto vznikla tak bolestne a v podstate opätovne po tých bojoch v 90. rokoch, tak chcem vyjadriť to priateľstvo a tú solidaritu s Arménskom, samozrejme, pri zachovaní medzinárodného práva a tej spravodlivosti, o ktorej sme hovorili, o ktorej hovoril aj v úvode pán predseda Krúpa.
Spravodlivosť má byť pre všetkých, ale priateľstvo si môžme vyberať. Takže ja si vyberám priateľstvo s Arménskom, teda resp. hlásim sa aj formálne k tomu priateľstvu, a tiež povzbudzujem kolegov a pridávam sa k tej výzve pána dizajnovaného predsedu tej skupiny priateľstva, ktoré by sme mali tiež schvaľovať, aby sme sa naozaj takto symbolicky, kto chce, v úplnej slobode k tejto skupine priateľstva s Arménskom, je to spoločná Skupina priateľstva s Arménskom a s Gruzínskou republikou, pridali.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, áno, máš pravdu. Moje vystúpenie bolo vlastne inšpirované tým naším dnešným ranným rozhovorom.
Ja som to zobral ako dobrý nápad z tvojej strany, a preto som chcel vyzvať aj kolegov, aby takto učinili. Ozaj, ozaj to môže byť symbolom a dneska symboly sa nosia, takže keď takýto symbol Národná rada vyšle, tak určite to bude mať nejakú hodnotu.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán podpredseda, ja nemám procedurálny návrh, ale ja by som sa chcel ospravedlniť pani kolegyni Brisudovej, ak som sa jej včera dotkol vo svojej, vo svojom vystúpení v rozprave, totižto ja som v žiadnom prípade nemal záujem nikdy sa dotknúť jej osoby ani som žiaden útok nemal v úmysle smerovať na jej osobu. Jediné, čo som kritizoval, bol jej pozmeňujúci návrh, s ktorým nesúhlasím. Ale uznávam, že to mohlo vyznieť aj tak, že kritizujem jej osobu. Takže nie je tomu tak a ešte raz sa ospravedlňujem.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dôvod na tú výmenu bude jasný hneď z prvého odstavca môjho príhovoru. Odkedy sme totiž s kolegom Jurajom Krúpom predstavili v tomto pléne v ten nešťastný minulý covidový týždeň pôvodný text rezolúcie, jednak sa situácia v regióne vyvinula, a jednak sa ozvalo viacero z vás s prosbou o text, a v snahe skutočne, ako spomenul kolega Krúpa, aby táto, toto uznesenie získalo čo najväčšiu podporu, pripravili sme nový text a dovoľte mi teda touto cestou predložiť mierne pozmenený text uznesenia ako pozmeňovací návrh a požiadať vás (ruch v sále a zaznievanie gongu) o podporu tohoto nového znenia. Prečítam ho. Je veľmi krátke a zároveň upozorním na tú oblasť, je to v podstate iba jedna, kde nastala zmena.
Čiže návrh nového znenia rezolúcie k tlači 322:
Národná rada Slovenskej republiky, rešpektujúc princípy medzinárodného práva, nevyhnutnosť zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť a dodržiavanie univerzálneho záväzku uskutočňovať mierovými prostriedkami úpravu alebo riešenie medzinárodných sporov, vyjadruje hlboké znepokojenie nad správami o bombardovaní oblastí obývaných civilným obyvateľstvom a týmto tiež vyjadrujeme úprimnú sústrasť rodinám, ktoré v tomto konflikte stratili blízkych;
odsudzuje ozbrojené akcie a násilie v oblasti Náhorného Karabachu a okolitých častiach regiónu;
žiada všetky strany zainteresované v tomto konflikte, aby ukončili paľbu a iné aktivity podporujúce pokračovanie tohto konfliktu;
podporuje snahu spolupredsedov Minskej skupiny OBSE o dosiahnutie politického riešenia konfliktu prostredníctvom rokovaní a vyzýva Arménsko a Azerbajdžan k zapojeniu sa do substantívnych rokovaní pod záštitou OBSE.
Na záver vyzýva na potrebu dodržiavať základné princípy Minskej skupiny, medzi ktoré patria územná celistvosť, právo národov na sebaurčenie a povinnosť vyhnúť sa použitiu sily.
Tá hlavná zmena je práve v tom poslednom odstavci, kde sme naše vlastné slová s predsedom Krúpom o potrebe dodržiavať medzinárodné právo z pôvodnej rezolúcie nahradili doslovným prepisom textu, ktorý používa tzv. Minská skupina, Francúzsko, Rusko a USA, ktorá sa už dlhšie usiluje o mier v tomto regióne. A ten dôvod na zmenu popri tom, že sme sa snažili skutočne získať čo najširšiu podporu z tejto, z tohto pléna, bol ten, že nechceme ani len náznakom podrývať mierové úsilie týchto krajín, ktoré, samozrejme, má podporu Slovenska a Európy.
Dovoľte mi tiež využiť túto príležitosť na tri krátke postrehy nie k textu ako takému, ale k samotnému významu tohto uznesenia, prečo ho navrhujeme a prečo ho navrhujeme tak, ako ho navrhujeme. Nie je totiž pravidlom, že sa Národná rada vyjadruje k medzinárodným sporom či konfliktom. Deje sa toho veľa v tomto momente, o čom mlčíme: sfalšované voľby v Tanzánii, puč v Thajsku, mohol by som pokračovať, preto je namieste otázka, že prečo Náhorný Karabachu. Odpoveď je, že táto vojna neprebieha niekde na opačnom konci zemegule. Arménsko aj Azerbajdžan sú priamo na hraniciach Európy a sú súčasťou nášho politického sveta. Ako už upozornil kolega Krúpa, obe krajiny sú členmi Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE, sú zároveň členmi Východného partnerstva Európskej únie a Partnerstva za mier Severoatlantickej aliancie. Politicky sú nám zhruba rovnako blízke ako napríklad štáty západného Balkánu. Asi sa zhodneme, že ak by tam vypukla vojna, ako v 90. rokoch, asi by sa k nej Národná rada vyjadrovala a to, že do Arménska či Azerbajdžanu nechodíme na dovolenky, neznamená, že v mnohom nie sú Európe blízke.
Ten druhý dôvod pre našu pozornosť vyplýva z povahy udalostí v Náhornom Karabachu. To, čo sa tam deje, nejaké, nie je nejaké malé nedorozumenie, nejaká malá prestrelka, ale vojna. Poctivá, nechutná, krvavá. Na najväčšie mesto v Národnom Karabachu Stepanakert už niekoľko týždňov dopadá denne, dopadajú denne delostrelecké granáty a utieklo odtiaľ vyše 50 % obyvateľov, to je porovnateľné s dianím v Sarajeve počas vojen na Balkáne v 90. rokov. Straty na životoch vojakov sú rovnako šokujúce. V prepočte na obyvateľa už prišli Arménsko a Azerbajdžan o viac vojakov ako Spojené štáty počas celej vojny vo Vietname. To, že vojnu v Zakaukazsku nevidíme každý večer na našich obrazovkách, neznamená, že sa nedeje, zabíjanie pokračuje aj v tomto momente a v takom rozsahu, ktorý si, myslím, zaslúži našu pozornosť aj počas koronakrízy.
A do tretice. Bolo nám v konzultáciách s niektorými z vás vytknuté, že prečo používame taký diplomatický jazyk, taký formálny, prečo nepovieme priamo, že kto je vinný, prečo nepovieme priamo, že koho treba trestať. To nie je náhoda, že tak nerobíme.
Naopak, jedných z kľúčových pravidiel diplomacie je, že keď už nevieš priamo pomôcť, aspoň neprilievaj olej do ohňa. Za situácie, kedy vraždenie pokračuje, by sme ukazovaním prstov len dali dôvod jednej či druhej strane pokračovať v násilí a rozhodnúť veci nie cestou diplomacie, ale mocou. To nie je zodpovednosť, ktorú si ja chcem zobrať na svedomie, a dúfam, že sa v tomto vieme zhodnúť.
Vďaka za vašu podporu a teším sa na diskusiu.
Týmto zároveň odovzdávam nové znenie rezolúcie nášmu spravodajcovi. Vďaka.

Ďakujem za slovo. Na úvod chcem povedať, pán poslanec, že každý súdny človek musí odsúdiť takýto ozbrojený konflikt medzi dvoma suverénnymi krajinami, v tomto prípade medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Ale ak si dobre pamätáte, na rokovaní zahraničného výboru, kedy ste s pánom poslancom Krúpom predložili návrh uznesenia, tak ja som sa v diskusii prihlásil a vyčítal som, že v bode B ste napísali, že odsudzuje ozbrojené akcie a násilie v regióne Náhorného Karabachu a iných častiach Azerbajdžanu, pretože automaticky po prečítaní si takejto vety nám každému evokuje to, že Náhorný Karabach je časť Azerbajdžanu, a tým pádom aj svojím spôsobom trošku legitimizujeme právo Azerbajdžanu na to, aby toto územie patrilo jemu. Ja som to hneď odmietol, a preto vítam, že prichádza k tejto zmene a už sa nehovorí v iných častiach Azerbajdžanu, ale v okolitých častiach Náhorného Karabachu, ak som to dobre postrehol.
Ja, ja rozumiem aj tomu diplomatickému jazyku, nám sa v prvom rade, my musíme mať ambíciu, aby sa tento spor vyriešil diplomatickou cestou, ale jednoducho kocky sú hodené a nebude to také jednoduché. Ale na druhej strane, treba aj otvorene povedať, kto tento konflikt prvý vyvolal, a určite je to azerbajdžanská strana. Máme informácie o tom, že tam používajú kazetové bomby, ktoré sú zakázané, a bombarduje sa civilné obyvateľstvo. A to by sme sa nemuseli báť povedať aj pri inak používaní toho diplomatického jazyka.
Ďakujem pekne.

Pán kolega, ja rovnako vítam, že z tej, že ste sa tej pôvodnej rezolúcie vzdali, pretože tam tá konštatácia, že národný..., Náhorný Karabach je súčasť Azerbajdžanu, je absurdná a vlastne dáva za pravdu Azerbajdžanu, čiže bolo to vlastne proazerbajdžanské vyjadrenie, čo považujem za šialené v situácii, kedy tí Azeri tam mlátia a likvidujú Arménov v Náhornom Karabachu.
Ten región, naozaj je otázkou diskusie, komu patrí. Arméni hovoria, že patrí im, je to republika Arcach, je to región obývaný z 97 % Arménmi a 2-tisíc rokov je to pravda. Čiže tu sa baviť o tom, že Azeri na to majú právo len preto, že to tak Stalin rozhodol počas Sovietskeho zväzu, je z tohto hľadiska absurdné.
Mne sa skôr nepáči, že v tom našom novom texte, a budeme sa ešte baviť, keď budem vystupovať, o tom, že procedurálne je to absurdné, keďže ja nadväzujem na váš starý, pôvodný text so svojimi doplnkami, tak som veľmi zvedavý, akým spôsobom to vyriešime pri hlasovaní, lebo toto sa tu hádam ešte nestalo, že by ste si stiahli tesne pred hlasovaním svoj starý text, dali nový, je to chaos. Ale tento text je neuveriteľne alibistický a to je hlavný problém. Vy hovoríte, že diplomatický. No, viete, to je asi tak, ako keby v II. svetovej vojne Nemecko Hitlerove napadlo Poľsko, a my povieme, nepomenujeme vinníka a nepomenujeme útočníka a agresora, ale povieme, že hm, tak nech sa dohodnú. Však nebláznime, hej, Azerbajdžan spustil túto agresiu voči Arménom. Oni to tam vyhladzujú. A my sa teraz tvárime, že budeme diplomatickí?
Tento parlament mal dosť odvahy v roku 2004 odsúdiť genocídu Arménov, čo spáchali Turci. A aj vtedy sa mohli na nás Turci hnevať, ale mali sme tú odvahu a neboli sme prehnane diplomatickí. Nájdime tú odvahu aj dneska a postavme sa za našich arménskych bratov.
Ďakujem pekne.

Vďaka, pán predsedajúci. Len veľmi krátko, však nás čaká rozprava.
Pán poslanec Kéry má úplnú pravdu, to, že z toho vypadlo, tá zmienka, že sa bojuje v Azerbajdžane a priľahlých okolnostiach, nebolo náhodou. Aby bolo úplne jasné, medzinárodné právo dáva jasne za pravdu Azerbajdžanu, čo sa týka Náhorného Karabachu, je to stále podľa medzinárodných zákonov súčasť Azerbajdžanu.
Čo však tiež platí, a to sme zohľadnili v tomto znení novej rezolúcie, je to, že je tu nejaký mierový proces, je tu nejaká Minská skupina, tá má nejaké dohodnuté princípy riešenia. Jedným z tých dôležitých princípov je, že neprejudikujme už teraz konečný status Azerbajdžanu - pardon, konečný status Náhorného Karabachu - a skúsme sa dohodnúť na nejakom prechodom štatúte a potom nechať nejaký čas, až potom sa rozhodne, komu presne bude Náhorný Karabach patriť, preto sme zosúladili našu rezolúciu s tým konaním Minskej skupiny.
Veľmi rýchle k tomu, čo povedal pán poslanec Blaha. Ja, je tu zásadný rozdiel, a so všetkou úctou, medzi dianím a medzi koncom 2. svetovej vojny a dianím v Náhornom Karabachu. Ten rozdiel je v tom, že 2. svetová vojna sa skončila totálnou porážkou a totálnou kapituláciou porazených mocí, či to bolo cisárskeho Japonska, či nacistického Nemecka.
Bavíme sa momentálne v situácii v Náhornom Karabachu o situácii, kedy ani jedna, ani druhá strana nie je blízka totálnej porážke. A pevne veríme, že k tomu nikdy nedôjde, preto to znamená ďalšie krviprelievanie a ďalšie tisíce životov stratených a ďalšie desaťtisíce ľudí vyhnaných z regiónu.
Ak chceme, aby situácia skončila teraz, nikdy to nebude jednoznačnou kapituláciou jednej ani druhej strany. Bude to musieť byť len mierovou dohodou, ktorá uznáva a rešpektuje práva oboch. Preto sme to formulovali tak citlivo. V oboch situáciách vidím zásadný rozdiel.
Vďaka.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, no, už sme odštartovali rozpravu, už padlo niekoľko pohľadov, niekoľko názorov. Čo sa týka toho upraveného uznesenia, vítam ten posun, tak ako aj viacerí kolegovia. Ja by som povedal, že je to taký posun viac do stredu, do nejakého objektívna, a rozumiem tomu, že potrebujeme vzhľadom na postavenie Slovenska, ktoré je reálne také, aké je, vzhľadom na medzinárodné právo zvoliť snáď takýto jazyk. Ja som sa o tom snažil komunikovať napríklad aj s pánom štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí a nechať si vysvetliť, aká je naša pozícia.
Na druhej strane medzinárodné právo, tak ako je, by nás nemalo nejakým spôsobom zväzovať v zmysle vyjadrení a podnikaní krokov v prospech spravodlivosti. Už to tu zaznelo, hranice Azerbajdžanu, Arménska, ale aj ďalších krajín sú pozostatkom hraníc bývalého Sovietskeho zväzu aj takej – nielen, ale najmä – Stalinovej politiky, kde častokrát tam platilo to rozdeľuj a panuj, alebo teda rovno aj odsuň, presuň, a bolo tam veľa nespravodlivosti, ktorá sa nenapravila.
Ja by som teraz chcel špeciálne hovoriť o Arménoch. Bude takmer, o dva roky bude presne 100 rokov od skončenia alebo zániku Osmanskej ríše. Keby sme sa pozreli na situáciu Arménov pred viac ako 100 rokmi, lebo genocída Arménov prebehla na začiatku 20. storočia, tak by sme videli, že veď oni boli vlastne v rámci územia hraníc Osmanskej ríše a v istom zmysle by sme mohli mať takú, taký pocit, že veď to rešpektujeme, veď čo si robia na svojom území, je vlastne ich vec. V každom prípade bola veľká chyba a bol veľký problém, že medzinárodné spoločenstvo akýmsi spôsobom nereagovalo na tú genocídu Arménov.
Ja som mal možnosť v októbri 2016 byť na zahraničnej pracovnej ceste v Jerevane a v rámci toho sme sa zúčastnili aj návštevy Múzea arménskej genocídy a bolo to teda veľmi silné. Mali sme tam výklad, videli sme tie materiály, obrázky a tak ďalej, ale poviem úprimne to, čo ma najviac tak prebralo, lebo videl som rôzne múzeá, videl som, však poznáme 2. svetovú vojnu, 1. svetovú vojnu, ďalšie konflikty, akosi možno sme už takí trošku aj otrlí dneska, tých obrazových materiálov vidíme mnoho. Ale to, čo ma naozaj prebralo, keď sme vychádzali z toho Múzea arménskej genocídy, tak na takých schodíkoch, kde sa vychádzalo, bol ešte veľký nadpis, ktorý mal byť takým mementom. A bolo tam napísané: „Kto by si dnes už spomenul na nejakých Arménov? Adolf Hitler.“ Pretože presne tieto slová použil Adolf Hitler, keď vysvetľoval svojim jednotkám, najmä teda SS a pripravoval ich na genocídu Židov. Nebojte sa, to prejde, tak ako prešla genocída Arménov. Kto, kto to dnes rieši? Bolo to zhruba 30 rokov po tých udalostiach, kto bude riešiť genocídu Židov.
Som veľmi rád, že naša spoločnosť, aj slovenská spoločnosť sa k holokaustu, ku genocíde Židov stavia jasne a nezabúdame. Mnohí z nás sú aj členmi Skupiny priateľstva s Izraelom a okrem iných dôvodov, ktoré máme, tak jeden z nich je aj to, aby sme naozaj nezabudli a aby sa to neopakovalo, takáto genocída akéhokoľvek národa, v tomto prípade Židov. Mnohí z nás sú pozvaní a zúčastňujú sa podujatia Spravodlivý medzi národmi, kde oceňujeme tých, ktorí pomohli v čase vojne práve týmto prenasledovaným Židom.
A myslím si, že veľmi podobne by sme naozaj nemali zabúdať na genocídu Arménov, ktorá, bohužiaľ, zdá sa, že nie je úplne minulosťou, že znova sa opakuje. Teda moja, moja ako keby námietka nesmeruje k tomu, že by sme mali zmeniť návrh uznesenia, tam oceňujem, že je tam tá snaha o tú vyváženosť, diplomatickú reč a tak ďalej, ale naozaj by sme nemali zostať v takej neutrálnej polohe, čo sa týka národa Arménov, ktorí znova zažívajú čosi, čo majú ešte v historickej pamäti, čo možno ešte ich generácie si pamätajú, nejakí prastarí rodičia, že znova ich niekto ničí len preto, že sú Arméni, len preto, že nevyhovuje niekomu, že tam bývajú, že ich proste vyhladiť. A to je to, k čomu je treba, aby sme sa vyjadrili.
Ja by som sa vrátil k roku 2004, ktorý tu už bol spomínaný, 30. novembra 2004 Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie, bolo to uznesenie č. 1341 podané poslancom Františkom Mikloškom a zaujímavé, v akej rozprave to bolo, v rozprave o návrhu stanoviska Slovenskej republiky k začatiu prístupových rokovaní Európskej únie s Tureckou republikou. V roku 2004. A to uznesenie znie veľmi jednoducho: „Národná rada Slovenskej republiky uznáva genocídu Arménov v roku 1915, pri ktorej zahynuli státisíce Arménov žijúcich v Osmanskej ríši, a považuje“ tento zločin, „tento čin za zločin proti ľudskosti.“
Bol to návrh, ktorý nakoniec získal podporu. Pri hlasovaní zaň hlasovalo 70 poslancov zo 128 prítomných, čiže nebolo to sedemdesiatšestkou, nebolo to ústavnou väčšinou, ale bolo to jednoduchou väčšinou, ktorá azda aj za dnešných okolností by možno stačila, keď nie sú všetci prítomní, zvlášť ak sú ospravedlnení viacerí. A ja som si pozrel aj kvôli takej historickej pamäti to hlasovanie. V dnešnom parlamente sedí jeden jediný človek, jeden jediný poslanec, ktorý hlasoval za. A bol aj vtedy členom a hlasoval za. A to je Dušan Jarjabek, ktorý bol vtedy členom klubu HZDS, dnes je členom klubu SMER-u - SD.
Chcem povedať, lebo spomínal to aj pán poslanec Blaha, že on, teda ak som si to dobre všimol, tak nebol vtedy poslancom, ale viacerí jeho kolegovia tu boli a hlasovania sa zdržali, čo nejakým spôsobom nekritizujem, ale teda chcem vyzdvihnúť, že majú v klube aj človeka, ktorý hlasoval za, ale väčšina z ich klubu to nepodporila v tom čase. Mali na to asi svoje dôvody.
Slovenská ná..., teda, pardon, Národná rada Slovenskej republiky, vtedy to už bola NR SR, jasne dala stanovisko k tomu, že túto genocídu uznávame, a teda uznávame, že ten čin je genocída, hej, aby to nevyzeralo, že ju schvaľujeme. Uznávame, že tento čin je genocída a že je to zločin a že to treba jasne povedať. Ja som na to veľmi hrdý.
Neviem, či viete, máme aj pamätník tejto genocídy na druhej strane Dunaja v Petržalke. A aj dnes by sme mali si povedať toto. Nechceme, aby bol ničený arménsky národ. Nechceme, aby bol ničený akýkoľvek národ, či židovský, či arménsky, alebo prípadne či sú to tí Azeri, alebo ktokoľvek, ale nemôžme zostať ticho. Nemôžme si povedať, no, prijmeme nejaké uznesenie, musíme byť diplomatickí, sme len malá krajina, bude to stačiť. Chápem, že v tejto chvíli a absolútne rešpektujem a uznávam to ako veľmi dobre a bez akýchkoľvek pripomienok úsilie dvoch predsedov výborov, pána predsedu Krúpu, pána predsedu Valáška, dať takéto vyhlásenie, je to vždy dobré, pretože môžme povedať, nielen tak alibisticky, ale môžme povedať, neboli sme ticho. Týmto uznesením sa vytvoril aj priestor, že o tom v Národnej rade Slovenskej republiky debatujeme, môžme vyjadriť svoje názory. Niekto ich má možno diplomatickejšie, niekto možno ostrejšie, ale je to veľmi dobré. Za to im, za to im ďakujem.
Takisto ďakujem aj pánu predsedovi, navrhnutému predsedovi Skupiny priateľstva s Arménskom a Gruzínskom pánovi podpredsedovi Laurenčíkovi. Ja som mal nápad, že by sme sa mohli viacerí prihlásiť do tej Skupiny priateľstva s Arménskom a dať takýto symbol. Pokladal som to za správne konzultovať s ním, keďže som si našiel, že on je teda navrhnutý skupina..., predseda skupiny priateľstva. A ja som sa mu prvý prihlásil, že chcem sa teda ešte doplniť do tej skupiny, keďže v úvode volebného obdobia som to nechcel preháňať s účasťou vo viacerých skupinách, a ako som spomenul, som napr. členom Skupiny priateľstva s Izraelom, kde som už tretie volebné obdobie, ale v tejto situácii to pokladám za dobré.
Takisto by som chcel vyzvať ďalších kolegov, kolegyne podľa vašej, vašej preferencie, podľa vašej vôle vás povzbudzujem, prihlásme sa a dajme signál, že sme priateľmi s arménskym národom, lebo ako hovoríme, medzinárodné právo treba rešpektovať bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie. Nemôžme si raz vyberať, čo budeme hodnotiť, nejaké územné nároky, resp. nejakú situáciu v rámci nejakých hraníc tak, potom onak. Je tam treba kontinuita a s tým súhlasím.
Na druhej strane priateľstvo si vyberať môžme. Arménsky národ, arménsky ľud je nám v mnohom blízky, aj keď sú relatívne ďaleko, sú až za Tureckom, až východne od Turecka, tak sú nám kultúrne blízki. Veľké, veľké skupiny Arménov žijú napríklad vo Francúzsku, ale aj v Spojených štátoch amerických, čiže uprostred našej západnej, západnej civilizácie.
Chcem teda k tomu povedať, že za toto uznesenie budem hlasovať, podporujem ho a som vďačný, že prišlo v takejto aj obnovenej verzii, a zároveň teda chcem deklarovať, že buďme spravodliví, dodržujme právo, ale buďme priateľmi tých, na ktorých sa už zhruba pred 100 rokmi zabudlo. A zároveň buďme ale aj opatrní voči tým, ktorí aj pred 100 rokmi, aj teraz vytvárajú určité problémy. A tak ako som to naznačil, že to uznesenie o arménskej genocíde bolo prijaté, keď slovenský parlament rokoval o začatí prístupových rokovaní Tureckej republiky k Európskej únii, tak dnes vieme, že ten proces skončil niekde na opačnej strane a že, bohužiaľ, namiesto toho, aby sa Turecko vydalo smerom k európskym hodnotám, k európskej civilizácii, tak ako by sa tak vzdialilo aj podľa toho svojho územného rozdelenia viac k, nechcem povedať k ázijským hodnotám, lebo nechcem dehonestovať, že nejaké ázijské hodnoty sú horšie ako európske, to nie, to by bolo hlúpe a povýšenecké, ale treba povedať, že Turecko je krajina na pomedzí kultúr, na pomedzí civilizácií a musí si vyberať.
Osmanská ríša skončila pred ani nie 100 rokmi, v roku 1922, a vidíme, že znova po tých 100 rokoch ožívajú niektoré, niektoré postoje napríklad v Egejskom mori, ktoré sú problematické, kde sa hovorí o..., a vyhráža sa slovami o vojne. Čiže je to problém. Zároveň Turecko je stále členom NATO. To znamená, že toto sú veci, ktoré tiež sa musia riešiť. Slovensko má miesto pri rokovacom stole v NATO, to znamená, sú to veci, ktoré potrebujeme deklarovať, potrebujeme strážiť, potrebujeme sa k nim vyjadrovať.
Súhlasím s tým, aby sme nevytvárali alebo nezaujímali postoj nepriateľstva k Azerbajdžanu, k Turecku, ku komukoľvek. Ale buďme objektívni, buďme diplomatickí a priateľstvo môžme vyjadriť smerom k arménskemu ľudu aspoň za seba, hovorím, že to tak robím aj budem ďalej v tom konať.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.