16. schôdza

Pani poslankyňa Kozelová.

Vážený pán kolega, obe strany v tomto konflikte sú vinné a hlavne zo zabíjania civilov, takže to treba povedať. A ja si myslím, že v tejto situácii prvá vec, ktorú treba urobiť, je najskôr zastaviť násilie a potom hľadať riešenia.
A, a na margo toho, toho samotného konfliktu, ktorý eskaloval v poslednom období, konflikt má svoju históriu, to už som povedala predtým a treba si spomenúť aj na vyhostenie 25 % obyvateľov azerbajdžanského pôvodu a Arménsko navyše okupuje šesť provincií Azerbajdžanu mimo Náhorného Karabachu. Tým nechcem povedať, že by som schvaľovala to, čo sa deje, a neschvaľujem, samozrejme, ani kroky Azerbajdžanu, len poukazujem na to, že obe strany sa dopustili spústy krívd. Ale ako som povedala už na začiatku svojej faktickej pripomienky, v prvom rade potrebujeme zastaviť násilie a hľadať riešenia.
Ďakujem.

Pán poslanec Petrák.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, myslím si, že je veľmi dobré, že tento príspevok zaznel dnes v pléne Národnej rady, lebo, myslím si, že bola podaná dobrá analýza problému, tak ako, ako to vidíš ty, a, a bola podaná analýza problému taká, ktorá nie je úplne totožná s analýzou Európskej únie, prípadne iných mocností.
Stotožňujem sa s tým, čo bolo povedané, že situácia v Náhornom Karabachu nie je jednoduchá, ale zase na druhej strane treba povedať, že tento typ politiky, ktorý robí v tejto chvíli aj Európska únia, v zásade ku ktorej sa prihlasujeme aj dnešným návrhom na uznesenie, ktoré by sme boli radi, keby bolo doplnené, ale v prípade, ak nebude doplnené, tak, samozrejme, že každý zahlasuje za výzvu, aby sa upustilo od násilia a nevinných obetí z radov civilistov, ale treba povedať, že takáto bezzubá politika Európskej únie v zásade nerieši nič vo svete. Ak sa staviame a chceme stať globálnym hráčom, tak musia byť naše kroky úplne jednoznačnejšie.
Ak hľadáme odpoveď na otázku, ako von z tohto problému, tak treba povedať, že pri angažovanosti Turecka v tomto probléme s obrovskou 1,5-miliónovou armádou s vynikajúcou vyzbrojenosťou pravdepodobne bez zainteresovania dvoch hlavných hráčov, ktorými sú Ruská federácia a Spojené štáty americké, tam sa nedosiahne žiadne riešenie. Čiže ak by sme mali, ak by sme chceli hľadať reálne riešenie, tak pravdepodobne by sme mali hľadať aj vyzývanie týchto mocností, aby sa podieľali na efektívnom riešení tohto problému.

Pán poslanec Valášek.

Vďaka, pán predsedajúci. Ja len krátko, pretože pán poslanec Blaha už dvakrát jasne pomenoval svoje návrhy a ja už som raz jasne vysvetlil, prečo si myslím, že by to bolo chybou, nielen ja, ale aj pani poslankyňa Kozelová a iní.
Dovoľte mi dodať len jednu vec, ak teda ešte kolegovia váhajú nad správnosťou toho postupu, a že či predsa len nepritvrdiť, dodám len, že ten jazyk, ktorý sme zvolili, sme nevymysleli s pánom poslancom Krúpom niekde večer pri počítači v kancelárii. Kopírujeme úplne presne postup a jazyk tzv. Minskej skupiny, ktorá nie je nejaký západný blok, je v nej Francúzsko a Spojené štáty, áno, je v nej aj Rusko. Takže opäť kopírujem úplne presne postup, pod ktorý sa podpísala aj Moskva, nie je to niečo, čo sme si vymysleli na kolene, je to v danej situácii ten najlepší postup, na ktorom sa vedela zhodnúť medzinárodná komunita, opakujem, vrátane Ruska.
Vďaka.

Ako ďalší v rozprave, pán poslanec Marcinčin, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa. Ubehlo skoro presne sto rokov od udalosti v meste Hadžin, vtedy v Osmanskej ríši, bola nedeľa ráno a 10-ťtisíc obyvateľov tohto Arménskeho mesta sa zhromaždilo vo svojich chrámoch, aby chválilo Boha. V tých chvíľach mesto prepadli moslimskí ozbrojenci. Ešte v ten deň bol arménsky Hadžin minulosťou. Masaker Arménov v Hadžine sa stal jedným z kričiacich symbolov arménskej genocídy, ktorú Slovenská národná rada uznala ako jedna z prvých parlamentov sveta.
Masakre, pogromy, etické čistky pokračovali v tomto regióne ďalej. Mnohí z nás si ešte pamätáme na protiarménske pogromy v azerbajdžanských mestách Sumgait či Baku v rokoch, keď sa rozpadal Sovietsky zväz. Práve v tých rokoch sa začala vojna, ktorú sledujeme aj dnes. Vtedy sa zrodil Azerbajdžan bez Arménov a Náhorný Karabach bez Azerov. Jablkom sváru sú hranice, ktoré stanovil ešte Stalin v 20. rokoch 20. storočia.
V duchu idey internacionalizmu v každom štáte mali žiť veľké menšiny, napr. Arméni v Náhornom Karabachu v rámci sovietskeho Azerbajdžanu. Keď budeme mierni, nazveme takto stanovené hranice nemúdrymi. Vojna, ktorá začala protiarménskymi pogromami v Azerbajdžane, horí aj dnes. Azerbajdžan s podporou svojho tureckého spojenca bombarduje civilné oblasti Náhorného Karabachu. Zbombardovala aj najstaršiu kresťanskú katedrálu Náhorného Karabachu, hoci popliesť si ju s vojenským objektom je skutočne ťažké.
Toto je iba strohý popis reality konfliktu, ktorý je pre nás vzdialený, ale v niečom blízky. Aj naši predkovia bojovali v dlhej 150-ročnej vojne s Osmanskou ríšou. Máme v pamäti slová Chalúpkovej slávnej básne Turčín Poničan, ktorá pripomína tieto pre našich dedov kruté časy. V tejto súvislosti vidíme v inom svetle aj teroristické útoky vo Viedni, ktoré sa odohrali presne 100 rokov odo dňa vyvraždenia arménskeho Hadžinu. Na Malom Kaukaze ide o konflikt, ktorý sa bytostne dotýka civilného obyvateľstva. Je to región, kde víťaz berie všetko.
Národná rada Slovenskej republiky musí ctiť záujmy Slovenskej republiky, a teda sa postaviť na stranu dodržiavania medzinárodného práva vrátane ochrany princípu nemennosti štátnych hraníc proti vôli daného štátu. Na druhej strane sa musíme ako ľudia, ako kresťania postaviť barbarským útokom proti civilnému obyvateľstvu. Tu niet kam uhnúť.
Rokujeme o rezolúcii ku konfliktu o Náhorný Karabach. Rokovaniami sa podarilo upraviť text tak, text tak, aby splnil tri hlavné ciele: vyjadroval záujmy Slovenskej republiky, jasne pomenoval strašnú realitu vojny v oblasti Náhorného Karabachu a vyzval na mierové urovnanie konfliktu, čo umožní žiť obyvateľov regiónu bez obáv z toho, že odkiaľsi priletí bomba a definitívne zmení či ukončí ich životy.
Chcem oceniť prácu predkladateľov pána Valáška a pána Krúpu pri predkladaní tejto deklarácie a zároveň poďakovať pani poslankyni Záborskej za jej vklad do prípravy finálneho textu pozmeňovacieho návrhu pánov poslancov Krúpu a Valáška. Predložená deklarácia nerieši všetko. Ani nemôže. Národná rada Slovenskej republiky na to nemá dostatok síl. Riešenie konfliktu je predovšetkým na Arménoch a Azerbajdžancoch a ich vedúcich predstaviteľoch. Ako konflikt dopadne, teda či sa nájde spôsob na opätovné včlenenie Náhorného Karabachu do Azerbajdžanu, alebo sa Náhorný Karabach, teda republika Arcach, stane nezávislým, je iba na obyvateľoch regiónu. My môžeme a musíme vyzvať Arménsko, Azerbajdžan, Turecko a Rusko na intenzívne rokovania a dosiahnutie mieru.
Ja za seba aj kolegov z Kresťanskej únie môžem povedať, že podporujeme návrh deklarácie v znení pozmeňujúceho návrhu kolegov Krúpu a Valáška.
Ďakujem.

Ďakujem. Na vaše vystúpenie nie sú žiadne faktické poznámky.
Pán poslanec Drdul, nech sa páči. Poprosím, zapnite mikrofón pánovi poslancovi. Stlačte trojku alebo procedurálny, nech vás identifikujú. O. K.?
Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, už tu bolo toho povedané relatívne veľa, obsiahlo, tak ja si dovolím len pár slov ku tomuto návrhu uznesenia, ktorým Národná rada vyjadruje svoj postoj k situácii v oblasti Náhorného Karabachu.
Chcem povedať, že jednoznačne podporujem túto iniciatívu koaličných poslancov a vážim si ju. Vítam vyvážený postoj predkladateľov, ktorý jednoznačne odsudzuje násilie, vyzýva ku riešeniu sporu mierovou cestou a nefavorizuje ani jednu, ani druhú stranu, no volá po dodržiavaní princípov medzinárodného práva. Som presvedčený, že naozaj posledné, čo tento zložitý región potrebuje, sú ďalšie konflikty a násilie medzi jeho obyvateľmi. Konflikty by sa mali riešiť za rokovacím stolom, nie prostredníctvom zbraní, a tak ako ja, aj Národná rada dôrazne odsudzujeme akékoľvek násilné riešenie sporov medzi štátmi bez ohľadu na to, akého sú tieto spory pôvodu, a to nielen preto, že takýto postup je v rozpore s medzinárodným právom, no hlavne kvôli dopadom na civilné obyvateľstvo, ktoré vždy najviac trpí každým jedným konfliktom. Pre obyvateľov v epicentre konfliktu totiž nie je najdôležitejšie, kto si s kým začal a kto je prvý na vine, ale najdôležitejší je podľa môjho skromného názoru pre nich mier, stabilita a možnosť žiť pokojne svoj život.
Nechcem, samozrejme, ešte raz hovorím, nekriticky zastávať a nezastávam pozíciu jednej strany, obe majú totiž svoj podiel viny a sú na nich podozrenia aj z útokov voči civilnému obyvateľstvu, chcem sa ale pridať k výzve všetkým zúčastneným, aby sa namiesto ozbrojených stretov a konfrontácií zamerali na mierové riešenie celej tejto situácie v záujme rešpektovania princípov medzinárodného práva, pokojného riešenia sporov medzi štátmi a v záujme obyvateľov Náhorného Karabachu.
Ďakujem veľmi pekne.