28. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh ústavného zákona do 14. júna 2021. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane jeho určenia ako gestorského výboru.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Panie poslankyne, páni poslanci, keď Slovenská republika získala v roku 1993 samostatnosť, tak po rochu... po rokoch, keď nám vládli cudzí, sme opäť raz mohli povedať, že sme ako národ slobodný a nezávislý. Nikto však vtedy ešte netušil, že táto naša národná sloboda a nezávislosť potrvá len do 1. mája 2004, teda len niečo vyše 11 rokov a potom skončí, pretože sa staneme členom Európskej únie, ktorej sa ako štát plne a so všetkými dôsledkami musíme podriaďovať, a to dokonca priamo v záklonnom zákone nášho štátu, v Ústave Slovenskej republiky.
Hoci hneď prvý článok, prvý odsek a prvá veta ústavy hovorí jasne, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, túto skutočnosť neguje ďalší článok ústavy, ktorý bol prijatý dodatočne práve v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie. Áno, je to už spomínaný čl. 7 a osobitne ods. 2 druhá veta, podľa ktorej právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Všetci dobre vieme, že zvrchovanosť znamená nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej cudzej moci. Tak je to v obyčajných učebniciach práva alebo politológie, tak to jednoducho je. Znamená to, že len občania Slovenskej republiky a my ich volení zástupcova, teda my poslanci Národnej rady máme práve rozhodovať o tom, ako bude vyzerať Slovensko, aké zákony budú u nás platiť, jedine my máme právo rozhodovať o živote a osude nášho štátu a jeho obyvateľov. No realita je taká, že pokiaľ majú právne predpisy Európskej únie prednosť pred našimi vlastnými zákonmi, tak to už nie sme my, čo rozhodujeme o Slovenskej republike a jej občanoch, ale Európska únia. Naša štátna moc sa jednoducho podriaďuje cudzej moci, a teda moci, ktorú predstavuje Európska únia. V praxi to znamená, že ak Európska únia prijme nejaké nariadenie či smernicu, je úplne jedno, či s nimi súhlasíme, alebo nie, jej je jedno, či sú v záujme Slovenskej republiky a jej občanov, musíme ich jednoducho rešpektovať a dodržiavať.
V opačnom prípade nám hrozia vysoké sankcie. Len pripomínam, že v takomto prípade môže Európska komisia podať na Slovenskú republiku žalobu na súdnom dvore Európskej únie, ktorým môže Slovenskej republike uložiť povinnosť zaplatiť paušálnu pokutu v minimálnej výške 886-tisíc euro a penále v rozpätí od výše 1 000 eur až do výšky viac ako 64-tisíc eur za každý deň omeškania s podriadením sa predpisom Európskej únie. Inými slovami, Európska únia môže schváliť prakticky akúkoľvek hlúposť, akýkoľvek predpis poškodzujúci záujmy nášho štátu a jej občanov, no aj keby sa proti tomu postavilo 5 mil. ľudí na Slovensku, tak nič nezmôžeme. Alebo, naopak, ak by sa aj 5 mil. ľudí na Slovensku postavilo alebo požiadalo o niečo, čo by zásadne pomohlo Slovenskej republike a jej občanom, ale nie je to v súlade s predpismi Európskej únie, nikdy to nepresadíme. A prečo? Pretože predpisy Európskej únie majú podľa čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. To je teda tá, podriadenosť to je tá strata zvrchovanosti a suverenity, o ktorej od začiatku hovoríme.
A teraz mi povedzte, aký zmysel, aký zmysel malo zbaviť sa nadvlády Prahy, keď sme ju len vymenili za nadvládu Bruselu. Našu republiku sme si nezaložili na to, aby sme opäť raz niekomu slúžili, aby opäť raz o našich životoch rozhodovali cudzí, ale na to, aby sme boli sami pánmi a strojcami svojho osudu. Z tohto pohľadu je čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky a naše členstvo Európskej únie napľutie do tvárí všetkých našich národných velikánov, ktorí bojovali za našu štátnosť a samostatnosť. Je to jednoducho zrada Slovenskej republiky, zrada našich národných záujmov a premárnenie obrovskej príležitosti, ktorú sme 1. januára 1993 získali. Zhrniem to teda tak, že to nie sme my, kto rozhoduje o zásadných otázkach nášho štátu a o zásadných otázkach nášho štátu rozhoduje Európska únia.
Na tomto mieste by mohla zaznieť síce námietka, že ako člen Európskej únie máme aj my právo spolurozhodovať o predpisoch, ktoré Európska únia vydáva. No otázka je, akú váhu má hlas Slovenska v orgánoch Európskej únie. V prvom rade si musíme uvedomiť, že už len samotná skutočnosť, že sa musíme o rozhodovacej právomoci deliť s ďalšími členskými štátmi, výrazne oslabuje naše postavenie, a to ešte viac ako v bývalom Československu. Tam sme sa totiž delili o právomoci len s Čechmi, alebo teda resp. s Českou republikou, dnes sa musí však deliť o právomoci s ďalšími 26 členskými štátmi Európskej únie. A ešte horšie je to, že Slovenská republika nemá rovnoprávne postavenie s ostatnými členmi Európskej únie. V Európskej únie totiž neplatí princíp rovnosti medzi všetkými členskými štátmi. Naopak, tak v Európskom parlamente, ako aj v Rade Európskej únie, teda v najdôležitejších orgánoch, ktoré schvaľujú predpisy Európskej únie, platí, že napríklad Nemecko, Francúzsko či iné veľké štáty majú viac hlasov, ako máme my či iné menšie štáty.
Napokon mierou, akou sa Slovenská republika podieľa na rozhodovaní Európskej únie, najlepšie vyjadruje počet hlasov, resp. zastúpenie Slovenska v tzv. v Rade Európskej únie, v Európskom parlamente, v Európskej komisii na Európskom súdnom dvore v percentách.
V Európskom parlamente je tento podiel cca 2 %. V Rade Európskej únie pri rozhodovaní v závislosti od počtu štátov je naše percentuálne zastúpenie necelé 4 % a pri rozhodovaní v závislosti od počtu obyvateľov dokonca len 1 %. V Európskej komisii sú to necelé 4 % a na Európskom súdnom dvore rovnako. To je teda náš reálny podiel na moci v Európskej únii. Podiel Slovenskej republiky je maximálne 4 %. O kľúčových otázkach financií, ekonomiky, hospodárstva Slovenskej republiky, teda o najpodstatnejších otázkach nášho štátu, teda z 96 % rozhodujú cudzinci. Jednoducho rozhoduje sa o tom mimo územia Slovenskej republiky.
A to hovorím len o súčasnosti, pretože v budúcnosti to bude ešte horšie. Európska únia sa čoraz viac centralizuje, čoraz viac obmedzuje suverenitu členských štátov a čoraz viac smeruje k vytvoreniu jedného federálneho superštátu, k spojeným štátom európskym. To je teda to jadro Európskej únie, ktorá má aj, bohužiaľ, aj v tomto parlamente svojich stúpencov tak v radoch vládnych, bohužiaľ, aj v radoch štandardných opozičných poslancov. A tu uvediem len jeden príklad za všetky, ako sa Európska únia za posledné desaťročia centralizuje.
Lisabonská zmluva. Vyjadrené v číslach. Európska únia získala Lisabonskou zmluvou kompetencie rozhodovať v ďalších 49 nových oblastiach a zrušilo práva veta, právo veta v 19 oblastiach, kde sa dovtedy rozhodovalo jednomyseľne. Napríklad do prijatia Lisabonskej zmluvy patrila oblasť, oblasť azylovej a prisťahovaleckej politiky k oblastiam, v ktorých sa prijímali rozhodnutia jednomyseľne, a teda každý štát mal právo veta. Dnes to už neplatí. Pri hlasovaní o povinných kvótach na imigrantoch či iných nezmysloch nás môžu jednoducho kedykoľvek prehlasovať. Toto je teda trend, ktorým sa uberá Európska únia, ďalšie a ďalšie odoberanie právomoci členským štátom a ich presúvanie do Bruselu. A ak tento trend nezastavíme, bude len otázkou času, kedy prídeme o našu nezávislosť úplne.
A možno na záver, panie poslankyne, páni poslanci, spomínaný čl. 7 ods. 2 našej ústavy nepotrebujeme dokonca ani z pohľadu nášho členstva v Európskej únie, pretože primárne ani sekundárne právo Európskej únie nijako nezaväzuje členské štáty Európskej únie, aby vo svojich ústavách upravili vzájomný vzťah medzi predpismi Európskej únie a vnútroštátnymi predpismi a tobôž členské štáty nezaväzuje k tomu, aby vo svojich ústavách zakotvili prednosť predpisov Európskej únie pred ich vnútroštátnymi predpismi. Ústavné zakotvenie tejto prednosti ani nikdy nebolo podmienkou nášho členstva v Európskej únii. Dokonca dokazuje to teda aj fakt, že existujú členské štáty, ktoré vo svojich ústavách nijako neupravujú túto prednosť. Ide napríklad štáty ako Maďarsko, Holandsko, Slovinsko, Belgicko či Chorvátsko, alebo Španielsko.
Dokonca existujú aj také členské štáty Európskej únie, ktoré neupravujú vo svojich ústavách dokonca ani prednosť medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi predpismi, ako je to napríklad v Rakúsku, Poľsku alebo Luxembursku.
Dámy a páni, dnes máme možnosť urobiť zo Slovenskej republiky opäť slobodný, suverénny a nezávislý štát. Štát, v ktorom nebudeme v nejakom područí alebo otroctve akejkoľvek cudzej moci, štát, v ktorom nebudeme slúžiť cudzím záujmom, ale výlučne našim vlastným národným záujmom, štát, v ktorom si budeme vládnuť sami ako hrdý a sebavedomý národ. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja budem stručný. S týmto návrhom ste, kolegovia, dokázali, že tomu vôbec nerozumiete. Medzinárodné právo je vždy nadradené vnútroštátnemu právu. Tak to bolo vždy a tak to vždy bude. To isté platí aj o práve Európskej únie.
V prípade, že by sme vypovedali takúto zmluvu, v tom prípade (povedané so smiechom) prestane platiť vôbec princíp fungovania Európskej únie a tým pádom prestane fungovať Európska únia. To je niečo, čo v podstate vidím, že chcete týmto akože docieliť. Ale, samozrejme, že ste úplne mimo. Je to absolútne nepochopenie podstaty fungovania Európskej únie a vôbec takejto medzinárodnej inštitúcie alebo organizácie. A ono, viete, toto platilo v podstate, takáto, tieto zmluvy, ktoré sa dodržiavajú platili odjakživa, už od Rímskej ríše sa hovorí pacta sunt servanda.
Takže asi toľko. Čiže toto, čo vy žiadate, je naozaj úplne mimo. (Potlesk.)

Vďaka, pán predsedajúci. Ako nechcem byť a priori negatívny, hľadám aj pozitíva. Ten zákon by bol dával logiku, keby ste hneď na začiatku neboli bývali zle zaradili výhybku. Popísali ste Európsku úniu ako cudziu moc. Áno, v prípade, že by EÚ bola cudzia moc, by bolo nelogické, aby sme boli riadení jej právom.
Ja podotýkam, že Európska únia nie je cudzia moc. Je to spolok, ktorého prvoplat... plnoplatnou súčasťou sme aj my, čo ste, mimochodom, potom naznačili v druhej časti svojho príhovoru, čím ste protirečili prvej časti svojho príhovoru, kde ste ju označili za cudziu moc. Európska únia cudzou mocou nie je. Je to spolok, v ktorom sa my podieľame na rozhodovaní rovnako ako iné členské krajiny, preto je úplne logické, že rozhodnutie, pod ktorým, pod ktoré sa aj my podpíšeme, ktoré aj my prijmeme v Bruseli, by nás mali viazať. Veď predsa to dáva úplný zmysel, že niečo, čo my takisto odsúhlasíme, že sa tým aj riadime. Súčasné zaria... nariadenia alebo súčasný systém je to, čo dáva logiku, a nie jeho, nie to vydanie alebo ten smer, tá zmena, ktorú navrhujete.
Dodám tiež opäť, že sám priznávate v tej druhej časti toho príhovoru potom, že EÚ nie je cudzia moc, že sa vlastne v nej spolupodieľame na rozhodovaní. A keďže vám nevychádzalo, aby sa to zmestilo do logiky, pomohli ste si k tomu výsledku, že v EÚ, že reálne nemáme žiadnu moc alebo právomoc, prekrútením rozhodovacieho procesu v EÚ.
Nie, parlament nie je ten hlavný ani jediný rozhodovací proces. O zákonoch v EÚ sa rozhoduje v tzv. trialógu medzi Komisiou, Radou a Parlamentom. Pripomínam, že aj v Komisii, aj v Rade platí unaminita, teda platí, že každých, všetkých 27 krajín má svojho zástupcu. Áno, veľa, o veľa zákonoch sa dnes rozhoduje na základe kvalifikovanej väčšiny, ale zďaleka naplatí, že máme ten 4-percentý hlas, aký ste popísali, v dvoch z troch kľúčových mechanizmov máme jeden hlas z 27 ako každá iná krajina.

Ďakujem za slovo. Môžme vidieť, že z Európskej únie sa nestal už iba pakt hospodársky, ale hlavne sa z nej stal pakt politický. A možno pre tých, čo sedia v Bratislave, tak si o tom myslia, že je všetko v poriadku. Ale treba si, treba si ísť pozrieť aj iné regióny Slovenska, v ktorých spôsobili, že opatrenia Európskej únie... a zavedením sankcií napríklad proti Rusku spôsobili to, že niektorí ľudia, ktorí vo fabrikách robili naozaj celý život v takých regiónoch, kde je vysoká nezamestnanosť a nie je možnosť sa tam zamestnať, tak tieto sankcie spôsobili, že naozaj tí ľudia nemajú teraz momentálne z čoho žiť. Treba sa ísť pozrieť trebárs napríklad aj do mesta Tisovec, kde bola veľká fabrika, ktorá vyrábala mechanizmy, ktoré vyvážali na východ. A vyvážajú to tam celé roky. A zavedením sankcie Európskej únie títo ľudia prišli zo dňa na deň o živobytie a jednoducho v tom regióne, kde bolo viac takýchto fabrík, ktoré fungovali dlhé roky, v tom regióne sa tí ľudia nemajú kde zamestnať. A čo teraz majú robiť? Európska únia im to jednoducho zakázala. A to nejde len o ťažký priemysel. Takisto ak ide aj o zákon o verejnom obstarávaní, tak ak škola obstaráva mliečne výrobky, tak nemôže uprednostniť domáceho výrobcu, pretože by automaticky od úradu dostala pokutu. A mňa by zaujímalo, či niekde vo Francúzku alebo Belgicku, alebo v Nemecku v školách majú jogurty, ja neviem, z Čiech, zo Slovenska, z Maďarska alebo z Poľska. No tak to asi veľmi ťažko.
Ďakujem.

Pán poslanec Krúpa, hovorili ste o tom, že keby by sme vypustili ten článok o podriadenosti slovenských zákonov predpisom Európskej únie, tak že by sa Európska únia rozpadla, že je prirodzené, že také niečo v ústave máme, že jednoducho sa majú dohody dodržiavať a podobne. No ak by to bola pravda, to, čo hovoríte, tak potom mi vysvetlite, prečo teda tých deväť členských štátov Európskej únie, ktorých som menoval, ja ich vymenujem ešte raz: Maďarsko, Holandsko, Slovinsko, Belgicko, Chorvátsko, Španielsko, Rakúsko, Poľsko, Luxembursko, prečo oni nemajú vo svojich ústavách takéto niečo upravené, keď je to teda niečo samozrejmé, niečo, čo v našej ústave má byť. Prečo to majú... Teda prečo to tam nemajú? A keď to tam nemajú, tak potom už by Európska únia by nemala tiež dávno fungovať na základe tejto vašej logiky.
Pán poslanec Valášek, vy ste tam hovorili o tom, vy ste tu hovorili o tom, že tie čísla nejakým spôsobom nesedia. Ale keď teda najdôležitejším orgánom, ktorý prijíma legislatívu v Európskej únii, je Rada Európskej únie, a vo voľakých procedúrach sa už naozaj rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, tá oblasť sa naďalej rozširuje, to právo veta už je čoraz menšie a menšie práve tou Lisabonskou zmluvou, tak pri týchto kvalifikovanom hlasovaní je náš hlas jeden z 27. Jeden z 27. A to je predsa menej ako 4 %. Čiže keď z 96 % rozhodujú o nás v rámci Európskej únii iné členské štáty, tak potom z tohto pohľadu je Európska únia cudzou mocou.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi na úvod, aby som povedal, že tento návrh zákona bez ohľadu na to, ako sa na to pozeráte, je aj bez ohľadu na to, či ste zástancom nášho členstva v Európskej únii alebo či ste odprorcavia, či ste odporcovia nášho členstva v Európskej únii, tento návrh zákona je absolútne apolitický. Nemá absolútne nič spoločné s tým, či má Slovenská republika zostať, alebo vystúpiť z Európskej únie.
Tento náš návrh zákona je v prvom rade o tom, že to ustanovenie čl. 7 ods. 2, ktoré hovorí o tom, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, je v našej ústave absolútne nadbytočný. A v budúcnosti by mohla vzniknúť situácia, z ktorej by sme asi veľmi ťažko mohli vykorčuľovať, pretože na tom zrejme zákonodarci nemysleli. Ja sa to pokúsim vysvetliť vo svojom príspevku.
Európska dohoda o pridružení uzavretá medzi Slovenskou republikou a Európskymi spoločenstvami a jej členskými štátmi bola podpísaná dňa 4. októbra 1993 a po skončení ratifikačného procesu v členských štátoch Spoločenstva nadobudla platnosť 1. februára 1995. V zmysle dohody sa malo konať zbližovanie existujúcich a budúcich právnych predpisov Slovenskej republiky a zabezpečovanie postupnej kompatibility alebo zlučiteľnosti slovenského práva s právom Spoločenstiev. Z týchto dôvodov bol neskôr do Ústavy Slovenskej republiky zakomponované nové znenie čl. 7 ods. 2, ktoré aj v súčasnosti znie, prečítam ho celé: „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právnych záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“
Takáto novela Ústavy Slovenskej republiky je, úplne podriadila Slovenskú republiky právu Európskej únie, čím sa dostala do rozporu s čl. I ods. 1, ktorý znie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Pojem zvrchovanosť, ktorá ako prvá definuje Slovenskú republiku, znamená, že moc pochádza od ovládaných, nie od vládcov. Zvrchovanosť ľudu vychádza z ideí, že všetka zákonitá moc pochádza od ľudí, ktorým sa vládne, a nie z nejakého božského či iného externého zdroja. To znamená, že ak má byť Slovenská republika zvrchovaný štát, tak moc musí pochádzať od občanov Slovenskej republiky, ktorí si volia svojich zástupcov do najvyššieho zákonodarného zboru, to znamená do Národnej rady Slovenskej republiky, a volia si v priamych voľbách prezidenta Slovenskej republiky, ktorý potom na základe volieb menuje vládu Slovenskej republiky.
Čl. VII ods. 2 pritom hovorí, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, teda pred zákonmi, ktoré prijala Národná rada Slovenskej republiky ako občanmi zvolený zákonodarný orgán. Orgán, ktorý dostal od občanov moc na prijímanie zákonov. Občania Slovenskej republiky si nevolia svojich zástupcov do Európskej komisie, ktorá má v Európskej únie aj legislatívnu právomoc, a do Európskeho parlamentu, kde sedí v súčasnosti 705 poslancov, má Slovenská republika minimálne zastúpenie, teda v súčasnosti iba 14 poslancov. Niet preto pochybností, že čl. VII ods. 2 je v rozpore s čl. I ods. 1, ktorý Slovenskú republiku definuje ako zvrchovaný, demokratický a právny štát. Tento článok je v rozpore aj s akoukoľvek snahou občanov Slovenskej republiky, ktorí by chceli referendom vystúpiť z Európskej únie.
Predstavme si scenár, že občania Slovenskej republiky vyzbierajú 350-tisíc podpisov na vyhlásenie referenda. Prezident alebo prezidentka Slovenskej republiky referendum vyhlási a občania by sa v potrebnej väčšine vyjadrili, že nechcú, aby Slovenská republika zotrvala v Európskej únii, tak ako sa to v konečnom dôsledku stalo aj vo Veľkej Británii. Výsledok tohto referenda by sa vyhlásil ako zákon a vláda Slovenskej republiky spolu s Národnou radou Slovenskej republiky by museli urobiť potrebné kroky k naplneniu tejto požiadavky, ako je napr. aktivácia čl. 50 Zmluvy o Európskej únii. Avšak na novelizáciu ústavy, kde by sa musel neskôr tento sporný článok odstrániť, je potrebná ústavná väčšina v Národnej rade Slovenskej republiky, to znamená minimálne 90 hlasov. Ak by sa však nenašla potrebná väčšina v parlamente, mohlo by dôjsť k situácii, kedy Slovenská republika vystupuje, resp. vystúpi z Európskej únie, no napriek tomu má v európskej, no napriek tomu má v Ústave Slovenskej republiky zadefinované podriadenie sa nariadeniam Európskej únie. To by bol precedens, na ktorého vyriešenie by bol potrebný široký politický konsenzus, a ten by sa mohol hľadať naozaj veľmi ťažko. To by predlžovalo nezmyselný stav a z toho by mohlo vychádzať množstvo ďalších problémov.
Nielen kvôli tomuto je potrebné takéto ustanovenie čl. VII ods. 2 odstrániť, nielen kvôli tomu, že by raz mohla Slovenská republika z Európskej únie vystúpiť, ale najmä kvôli tomu, že je, je tento článok v Ústave Slovenskej republiky absolútne zbytočný a nadbytočný. Veď pôvodné znenie čl. VII ods. 2 bolo, že Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou alebo na jej základe preniesť časť svojich zvrchovaných práv na medzinárodnú organizáciu, ktorej je členom, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva a ak takáto medzinárodná organizácia vydáva právne záväzné akty, sú tieto priamo záväzné a majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Takéto pôvodné ustanovenie bolo úplne dostačujúce na to, aby Slovenská republika mohla počas svojho členstva prijímať nariadenia Európskej únie, a zároveň, keby z Európskej únie vystúpila, nebolo by potrebné novelizovať Ústavu Slovenskej republiky.
My navrhujeme, aby sa táto veta o podriadenosti voči Európskej únie za našej ústavy odstránila a tým sa navrátila vážnosť Slovenskej republiky, aby sa začali potrebné kroky k návratu zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci. Kolegovia tu už vysvetlili ten postup a ja len zopakujem, že každý európsky právny predpis je založený na konkrétnom článku zmluvy, ktorý sa označuje ako aj právny základ predpisu. Tým je určený legislatívny postup, ktorý sa musí použiť. Zmluva stanovuje rozhodujúci proces vrátane návrhov Komisie, následných čítaní v Rade a Parlamente a stanovisko poradných orgánov. Takisto stanovuje prípady, kedy sa na prijatie právneho predpisu v Rade vyžaduje jednomyseľnosť a kedy stačí kvalifikovaná väčšina.
Veľká väčšina právnych predpisov Európskej únie sa prijíma v rámci riadneho legislatívneho postupu. V tomto postupe majú zákonodarnú právomoc Parlament a Rada. Je možná ešte aj účasť občanov prostredníctvom európskej iniciatívy občanov, kedy môže jeden milión občanov Európskej únie pochádzajúcich aspoň z jednej štvrtiny krajín EÚ vyzvať Komisiu na predloženie legislatívneho návrhu týkajúceho sa konkrétnej záležitosti. Komisia dôkladne preskúma všetky iniciatívy, ktoré patria do rámca jej právomoci a ktoré podporil 1mil., 1 mil. občanov. V parlamente sa uskutočňuje vypočutie týkajúce sa danej iniciatívy. Takéto iniciatívy môžu preto ovplyvniť prácu inštitúcií Európskej únie, ako aj verejnú diskusiu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Beluský perfektne vysvetlil, o čo vlastne ide. Ja si myslím, že, nie som si teda istá, či poslanci koaliční pochopili náš zámer. Tu nejde vôbec o vystúpenie z Európskej únie, tu ide len o odstránenie rozporu v ústave. My sme mali pôvodne ten čl. I, ktorý hovorí o zvrchovanosti Slovenskej republiky, na druhej strane sa tam dodatočne schválil čl. VII, ktorý hovorí o tom, ak sú, že rozhodnutia Európskej únie sú nadradené , resp. zákony Európskej únie sú nadradené slovenským.
Ja chcem podotknúť, že my chceme len odstrániť, tento návrh teda chce odstrániť tento rozpor. A zároveň by sme sa v budúcnosti chceli vyhnúť rôznym komplikáciám, ktoré v podstate sú neriešiteľné, resp. sú veľmi ťažko riešiteľné. Takže treba to takto chápať. Ide tu len o odstránenie tohto rozporu, nehovoriac o tom, že skutočne buď chceme byť zvrchovaní, áno alebo nie, aj napriek tomu, že ostávame v Európskej únii. A pritom, ako spomenul poslanec Schlosár, 9 či 11 štátov je, nemá takýto článok v ústave. Čiže to nebolo povinné. Zdá sa mi, že to bola akási nadpráca poslancov, ktorí schválili takýto článok v ústave.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Martin, ďakujem ti za veľmi dobrý analytický rozbor problému a takisto sa chcem k tomu pripojiť, že niektoré štáty Európskej únie to nemajú, my to máme. Je to pre nás, myslím si, z môjho pohľadu naozaj nevýhodné, lebo tie podniky, tie fabriky a tí výrobcovia sú obmedzovaní týmito nariadeniami Európskej únie a nemôžeme s tým nič robiť.
Slováci nemôžu vyvážať na východ, ale Francúzi, Nemci a iné veľké štáty Európskej únie vyvážajú cez sprostredkovateľov úplne bez problémov. Ak by sme to urobili na Slovensku, dostaneme také strašné pokuty, že by ich tí ľudia v živote už ani nesplatili.
Ďakujem pekne.