88. schôdza

Pán predsedajúci, ja som požiadal pána predsedu listom minulý týždeň v piatok o odloženie môjho návrhu na ďalšiu riadnu schôdzu. Ten list bol doručený do podateľne... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Aká tlač, aký to bol návrh?

Baránik, Alojz, poslanec NR SR
1407. (Krátka pauza, telefonovanie predsedu parlamentu služobným telefónom.)

Áno. Ďakujem veľmi pekne. Kolegyne, kolegovia, dovolím si vás informovať, že dnes o 19.00 h v priestoroch, tam, kde, pri ubytovacích priestoroch, ako sú tie kontrolné výbory, tak vo výbore na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, či... miestnosť číslo 71, sa uskutoční mimoriadny branno-bezpečnostný výbor k téme poskytnutia alebo rozhodnutia o poskytnutí migov-29 na Ukrajinu. Tento výbor bude v režime dôverné. To znamená, že dostanete informácie, ktoré sú do stupňa, do úrovne stupňa utajenia dôverné, teda ktoré krajiny doteraz poskytli stíhačky na Ukrajinu.
Takže vítam vás tam, kapacita je tam asi 40, možno 50 ľudí, takže... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. A takisto sa chcem poďakovať, že môžem ísť ako prvá vzhľadom na to, že už mám len pár dní do pôrodu.
Rada by som odôvodnila návrh novely zákona o zdravotnej starostlivosti, sme v druhom čítaní.
Cieľom tejto novely je, aby sme maloletým pacientom, deťom, garantovali právo na prítomnosť blízkej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, teda aby deti v nemocniciach sa nedostali do situácie, kedy tam budú samé bez blízkej osoby. Napriek tomu, že toto právo deťom vyplýva z medzinárodných zmlúv a záväzkov, kde je Slovenská republika signatárom, stále na Slovensku prevláda nerovnosť a heterogenita v uplatňovaní tohto práva naprieč zdravotníckymi inštitúciami, takže mojím cieľom je, aby sme naozaj postupovali jednotne v tejto veci a neporušovali tieto detské práva.
Túto novelu som už raz v minulosti predložila, no žiaľ... (Ruch v sále.) Poprosím vás, kolegovia, ktorí chcete sa tejto téme venovať, ostaňte, ak nie, ťažko sa mi vás prehlušuje.
Túto novelu som už raz v minulosti predložila, no žiaľ, v rámci politických diskusií som často dostávala takú zľahčujúcu odpoveď, že toto nie je v zdravotníctve téma dňa, že po tejto zmene nie je dopyt. A aj vtedy, aj dnes viem, že to jednoducho nie je pravda. Odkedy som túto tému otvorila, deň čo deň, naozaj každý deň sa na mňa obracajú buď rodičia detí, ktorí boli v nemocnici oddelení od svojich detí, s tým, čo to spôsobilo za psychickú ujmu im a ich deťom, ale tiež sa na mňa obracajú tínedžeri a dospelí ľudia, ktorí takéto osamotenie počas detstva zažili a dodnes majú z toho traumu.
Dôkazom toho, že táto zmena je naozaj žiaduca a verejnosť, najmä rodičia, ale aj mnohí zdravotníci po nej volajú, je úspešnosť petície, ktorú som na podporu tejto novely zorganizovala a do dnešného dňa ju podpísalo viac ako 62-tisíc ľudí.
Využijem však tento priestor aj na to ísť hlbšie do tejto problematiky, lebo samotná choroba a s tým spojené ambulantné ošetrenie alebo aj hospitalizácia je pre dieťa naozaj náročnou životnou situáciou, spojená so strachom z neznámeho prostredia... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec Šeliga, opakovane vás vyzývam, choďte diskutovať vonku. Ďakujem.

Marcinková, Vladimíra, poslankyňa NR SR
... ďalej tam dochádza k separácii od rodiny a tieto negatívne javy ešte umocňujú a sú významným stresorom v prístupe k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti a k tomu cieľu, prečo tam to dieťa v tej nemocnici alebo zdravotníckom zariadení je, aby sa jeho stav zlepšil.
Výskumy ukazujú, že prítomnosť blízkej osoby vedie k lepšiemu manažmentu bolesti, je to zmerané, zníženiu stresu, rýchlejšiemu zotaveniu, u predčasne narodených detí to má preukázateľný vplyv na neurobehaviorálny vývoj dieťaťa, v pooperačnej starostlivosti to bolo skúmané napríklad pri prebúdzaní sa z narkózy, akým spôsobom to pozitívne ovplyvňuje zotavovanie, akým spôsobom to má vplyv na včasnú rekonvalescenciu. Dnes už máme naozaj desiatky štúdií, ktoré majú presne zmerané tieto parametre a vplyv blízkosti rodiča alebo inej blízkej osoby na zotavenie pacienta a na priebeh jeho, jeho uzdravovania.
Prítomnosť rodičov u chorého dieťaťa má pozitívny vplyv ale nielen na to dieťa, ale aj na psychiku samotného rodiča. Mimoriadne dôležité, na to upozorňujú zdravotníci, je to najmä u rodín dlhodobo liečených pacientov. Toto sú oddelenia, s ktorými som ja posledný rok a pol naozaj intenzívne komunikovala, to sú oddelenia, ktoré najviac volajú po týchto zmenách, kde v tom procese dlhej, niekoľkomesačnej liečby naozaj vidia, aký významný vplyv to má, ak tam ten rodič je.
Cieľom ošetrovateľskej starostlivosti je predchádzať negatívnym javom v súvislosti s chorobou a hospitalizáciou, a to napĺňaním aj biologických, aj psychologických, aj sociálnych potrieb. To všetko dnes majú napĺňať napríklad sestry, ale my vieme, že v našich podmienkach je napĺňanie týchto potrieb pri detskom pacientovi veľmi náročné aj vzhľadom na nedostatok zdravotníckeho personálu. Aj tu je prítomnosť rodiča veľkou výhodou, lebo dokáže zdravotnícky personál odbremeniť od mnohých základných úkonov, ako je kŕmenie, prebaľovanie, ochrana pred poranením, polohovanie, monitorovanie priebehu zdravotného stavu, dokáže komunikovať s detským pacientom ten rodič v rozsahu, ktorému to dieťa rozumie, má na to viac času, dokáže to citlivejšie ako jeho blízky človek. A toto sú naozaj niekedy potreby, ktoré preťažený zdravotnícky personál nevie zabezpečiť v takej miere, v akej potrebujeme. A dokazujú to aj štatistiky. Veď len pripomeniem, že v krajinách OECD pripadá na tisíc obyvateľov v priemere 9,1 zdravotných sestier, u nás len 5,7. Čiže my aj z objektívnych príčin potrebujeme tých rodičov na oddeleniach, aby dopomáhali tomu personálu.
Ďalší benefit, ktorý vidím v prítomnosti rodiča pri dieťati, je šanca zmierniť pocit úzkosti a poskytnúť istotu, že pre dieťa bolo urobené maximum. Keď tam ten rodič je a vidí to poskytnutie zdravotnej starostlivosti, často vie, aký bol aj priebeh a nemá len druhotné informácie, a to naozaj môže a verím, že aj prehĺbi tú dôveru medzi zdravotníckym systémom a medzi pacientami, rodičmi pacientov a podobne.
V rámci ústavnoprávneho výboru bol prijatý aj pozmeňujúci návrh k tomuto zákonu, ktorý vzišiel z diskusie, a som rada, že takáto diskusia na pôde parlamentu bola. Po zverejnení môjho návrhu sa začali objavovať otázky, či bola potrebná v navrhnutom znení veta, ktorá dáva ošetrujúcemu lekárovi možnosť obmedziť prítomnosť sprevádzajúcej osoby na nevyhnutný čas a v nevyhnutnej miere, ak by bola táto prítomnosť nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu. Čo to v praxi znamená?
Vytvorili sme v rámci tejto mojej novely aj priestor pre ošetrujúceho lekára zabrániť prítomnosti rodiča vtedy, ak je to na prospech pacienta. Ak napríklad dochádza k rozsiahlej operácii, pri ktorej, samozrejme, ten rodič môže byť kontraindikáciou, nie je možné, aby bol prítomný pri tej operácii, tak, samozrejme, tam ošetrujúci lekár má právo povedať, teraz nie, rodiča poslať preč, ale nie preč z nemocnice, nie preč z oddelenia, ale vytvoriť mu podmienky na to, aby hneď, ako sa ten operačný zák... operačný zákrok uskutoční, aby mohol byť znova so svojím dieťaťom. Tieto detaily sa však do zákonov nepíšu, nikde v krajinách, v ktorých sme sa inšpirovali touto úpravou, to nemajú tak upravené, píšu sa buď do podzákonných predpisov, alebo metodických pokynov.
Ja som poskytla aj v rámci minulej rozpravy, aj dnes tak robím, ako vzor metodický pokyn v Českej republike k uplatňovaniu tohto práva, ktorý je veľmi podrobný a podľa mňa veľmi vhodný aj na našu situáciu, pretože práve tam majú upravené detaily, detaily tohto práva v praxi, trebárs pri preberaní sa z narkózy je rodič, v prípade takej a onakej operácie rodič nie je. V prípade, ak máme lôžka k dispozícii rodičom, dáme tam rodičovi lôžko, môže byť ubytovaný s detským pacientom. Ak nemáme lôžka, musí mu stačiť stolička. Jednoducho ak tieto veci vieme pekne upraviť podzákonným predpisom, o čo sa snažíme pozmeňujúcim návrhom, ktorý práve zaväzuje ministerstvo k vytvoreniu takéhoto podzákonného predpisu, máme istotu v rovnakom uplatňovaní tohto práva naprieč Slovenskom. Podarilo sa to v iných krajinách, ja verím a som vďačná za ústretovosť ministerstva voči tomuto pozmeňujúcemu návrhu, že práve toto je cesta aj u nás.
Tento zákon, táto novela nie je čierno-biela, lebo naozaj zasahuje široké spektrum práv, a preto bolo nevyhnutné konzultovať ju aj s ústavnými právnikmi, pretože tu dochádza k stretu dvoch ústavných práv. Jedným je tá nepretržitá prítomnosť medzi rodičom a dieťaťom, ktorú garantuje ústava, a druhým je právo na ochranu života a zdravia toho dieťaťa, to je to, že rodič v niektorej situácii jednoducho nemôže byť pri tom dieťati, keď je dôležité, aby tomu dieťaťu bola buď poskytnutá neodkladná zdravotná starostlivosť, alebo ide o nejaký ťažký operačný výkon. Čiže museli sme to napísať, tento, túto novelu tak, aby to bolo v súlade s jedným aj druhým ústavným princípom a aby spolu kooperovali. Preto som veľmi vďačná, že po tom, čo som oslovila naozaj špičkových ústavných právnikov v krajine, všetci sa mi k tomu vyjadrili a na základe aj ich dôvery a posvätenia tohto znenia som presvedčená, že je to to najlepšie znenie, aké sme mohli priniesť, takže, takže toľko vlastne k tomu, prečo je to napísané tak, ako to je napísané. Bolo to precizované naozaj špičkami ústavného práva a veľmi mi záležalo na tom, aby to bolo dobre napísané, aby sme dokázali predísť možno tým ťažkostiam, ktoré zlou právnou úpravou boli spôsobené v iných krajinách.
Toľko asi na úvodné slovo, rada vystúpim potom ďalej aj v rozprave a do tej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku predkladám informáciu o výsledkoch rokovania výborov k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362).
Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1976 z 2. februára 2023 rozhodla, že návrh zákona prerokujú výbory: ústavnoprávny výbor a výbor pre zdravotníctvo.
Ústavnoprávny výbor súhlasil s predloženým návrhom zákona a odporučil Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, ktoré sú obsiahnuté v druhej časti informácie.
Výbor pre zdravotníctvo o návrhu zákona nerokoval, nakoľko podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nebol uznášaniaschopný. Gestorský výbor nedostal žiadne stanoviská poslancov, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený.
Návrh spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Mariána Viskupiča a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 1362a), prerokoval výbor dňa 14. marca 2023. Stanovisko gestorského výboru ani návrh spoločnej správy neboli schválené, keďže návrh gestorského výboru odporučiť Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh zákona schváliť nezískal súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru podľa § 52 ods. 4 zákona NR SR č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Predseda výboru ma poveril, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky informoval o výsledku prerokovania predloženého návrhu vo výboroch. Podľa § 80 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku budem navrhovať, aby sa o bodoch 1 až 4 informácie hlasovalo spoločne.
Pán predsedajúci, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne.
Musela som si to aj rozdeliť, aby som sa nadýchla, ale chcela by som v rámci rozpravy zodpovedať niektoré praktické otázky, ktoré vyvstávali pri komunikácii o tejto novele a buď z radov občanov, alebo aj z radov poslancov, ktorí sa ma na to pýtali, takže možno zodpoviem aj niečo, čo by inak zaznelo potom v rámci rozpravy. Boli to otázky, ktoré som už spomenula, že čo ak napríklad nemocnice nemajú pre rodičov lôžka, je stolička pri lôžku dostatočným naplnením tohto práva, má nemocnica riešiť stravu, čo ak dieťa pri sebe rodiča nechce, čo ak je tu dôvodné podozrenie, že rodič dieťa týra alebo zneužíva, čo vtedy robí nemocnica a tak ďalej, čiže toto sú všetko dôležité otázky, ktoré podľa mňa by mali zaznieť aj v rámci rozpravy.
V prípade, ak má na to zdravotnícke zariadenie vhodné podmienky, samozrejme, ideálnym scenárom je, ak je prítomnosť rodiča realizovaná formou pobytu spolu s maloletým pacientom. Ale my vieme, že toto nie je realita slovenského zdravotníctva, takže nie je porušením tohto práva, ak je tá nepretržitá prítomnosť alebo jednoducho prítomnosť toho rodiča zabezpečená tým, že mu je napríklad prisunutá stolička. Tak to majú upravené aj ostatné krajiny. Nemajú to upravené v zákone, majú to upravené v podzákonných predpisoch a toto je návrh metodického pokynu v rámci Českej republiky, kde to tiež majú explicitne upravené, práve túto pasáž.
Ďalším, ďalším takým otáznikom bolo, že či má nemocnica riešiť stravu. Tak, samozrejme, ak je to v rámci pobytovej starostlivosti, ak môže, je to vítaný benefit, ale nie je to súčasťou naplnenia tohto práva, s tým sa musia rodičia jednoducho zmieriť, že to tak je. Malo by byť naším záujmom, záujmom politikov, aj keď nie sme v exekutíve, ale sme v parlamente, aby sme tlačili na to, aby sa tá humanizácia nemocničného prostredia týkala detských pacientov vo zvýšenej miere, aby tieto procesy napredovali, ale, samozrejme, musíme byť aj realisti vzhľadom na to, koľko si vyžadujú tieto zmeny času. Preto treba jasne povedať, aká je situácia a nie sme schopní v tejto situácii to poskytovať a nie je to ani štandardom v rámci zabezpečenia tohto práva v iných krajinách.
Čo ak dieťa rodiča pri sebe nechce? Toto je tiež veľmi dôležitá otázka. V každom prípade vždy je vhodné, aby poskytovateľ zdravotníckych služieb, ak to dieťa už je vybavené nejakou rozumovou vyspelosťou a dokáže prejaviť vôľu, zistil, že či tam toho rodiča chce, alebo nechce. Aj to majú krajiny bežne upravené vlastne v rámci metodických pokynov. Väčšinou sa táto rozumová vyspelosť pripisuje deťom starším ako 12 rokov, kedy už vedia posúdiť, či už chcú byť v tej nemocnici samy alebo bez rodiča. Tam aj na základe medzinárodných predpisov, aj na základe našej vnútroprávnej úpravy vlastne musí byť rešpektovaný ten záujem dieťaťa, musíme ho zisťovať. Takže toto je niečo, čo už máme upravené v iných predpisoch. A áno, je na mieste sa aj o tom baviť, lebo puberťák úplne normálne môže proste povedať, že tam chce byť bez matky, ale tiež môže povedať, že tam toho rodiča chce. A vtedy to musíme jednoducho zabezpečiť, aby tam ani tento pacient nebol osamotený.
A veľmi dôležitá otázka, čo ak je tu dôvodné podozrenie, že rodič dieťa týra alebo zneužíva. Čo má vtedy robiť nemocnica? No, je treba v tejto situácii jednak myslieť na to, že toto už máme dávno upravené v § 8 zákona o sociálnoprávnej ochrane, kde sa spomínajú aj explicitne zdravotnícke zariadenia ako tie orgány, ktoré sú povinné poskytnúť dieťaťu okamžitú pomoc pri ochrane jeho práv, keby napríklad dieťa upozornilo na to, že rodič ho zneužíva, ubližuje mu alebo mu jeho prítomnosť nevyhovuje. Takže je dobré, že táto otázka zaznieva v rámci tejto diskusie, ale tieto otázky už máme upravené v iných zákonoch a v inej právnej úprave, takže nebolo nevyhnutné sa im duplicitne venovať aj v rámci tejto úpravy, pretože toto už máme dávno ošetrené.
Ja si veľmi vážim, že sa na nás obrátila aj organizácia Návrat, ktorá sa venuje osvojeniu, ktorá sa venuje príprave na osvojenie a spolu s Jankou Žitňanskou vlastne sme vyšli v ústrety ich zlepšeniu tohto zákona, aby sme vytvorili podmienky aj pre adoptívnych rodičov a pre rodičov, ktorí prebiehajú vlastne tým procesom adopcie, aby mohli sprevádzať svoje dieťa v zdravotníckych zariadeniach. Toto sú presne tie pripomienky z praxe, ktoré podľa mňa obohacujú ten zákon a tú novelu a naozaj sú dôležité. Čiže tam o tom povie moja kolegyňa Janka Žitňanská viac. Ďakujem jej za spoluprácu v tejto veci.
Veľmi rada zodpoviem na akékoľvek vaše otázky v rámci, v rámci rozpravy a chcem vás poprosiť, aby ste tento zákon, túto novelu podporili. Podpísalo sa pod toto znenie naozaj viac ako 60-tisíc ľudí, ktorí sa vyjadrili v petícii, a pozmeňujúci návrh, ktorý prešiel ústavnoprávnym výborom, je kompromisom aj s ministerstvom zdravotníctva, aj s pánom predsedom zdravotníckeho výboru a aj ja ho vnímam ako kompromis v tom, aby sme docielili aj prijatie toho metodického pokynu alebo vyhlášky alebo proste podzákonného predpisu, ktorý zlepší tú situáciu v tom, že nám dá odpovede na praktické otázky. Tým, že ten český je strašne podrobný a skvelo napísaný a vznikal naozaj pomerne dlho, nie je to pre nás až, až taká strastiplná cesta, lebo sa môžme inšpirovať Čechmi, ktorí si niekoľko rokov vlastne vytvárali, poviem, že zbierku situácií, ktoré bolo treba riešiť v praxi a podarilo sa im to týmto pätnásťstranovým predpisom. Takže toto je cieľom pozmeňujúceho návrhu, aby aj u nás bol prijatý k tejto novele takýto predpis. (Poslankyňa nadvihla ľavou rukou svoje podklady.)
Ďakujem pekne.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani kolegyňa, trvalá prítomnosť rodiča pri lôžku dieťaťa nie je v našich podmienkach naozaj reálna a nie je reálne uchopiteľná, pretože nemocničné zariadenia majú kapacitné problémy s tým, aby vôbec dieťatko bolo umiestnené na samostatné lôžko, niekedy na adekvátne samostatné lôžko a aby sme ešte vytvorili buď lôžko, alebo 24-hodinovú službu rodiča na stoličke, podľa mňa to je čistý úlet. Ak malé dieťa je hospitalizované v nemocničnom zariadení, tak ten rodič naozaj sa vie doslova a do písmena na tej jednej posteli s tým dieťatkom nejakým spôsobom prekombinovať z jedného dňa na druhý alebo stráviť tam nejaký čas. Ale aby rodič dieťaťa, ktoré potrebuje samostatné lôžko, mohol byť umiestnený na stoličke, to podľa mňa nie je jednoducho reálne.
Z vlastnej praxe, z vlastnej skúsenosti viem to posúdiť, pretože ako rodič som so svojimi deťmi strávil niekoľko nocí alebo niekoľko dní v nemocnici a naozaj sme boli na tom jednom lôžku a bolo to dosť náročné. A nedokážem si predstaviť byť tam nejaký dlhý alebo denný čas na stoličke. Ako opatrovateľ alebo ošetrovateľ v domove sociálnych služieb som strávil, myslím, že dva dni alebo dvadsaťštvorku s klientom v nemocničnom zariadení a naozaj vám poviem, nie je to nič príjemné. Naozaj som tam strávil ten čas na stoličke. Jednoducho je to, nedá sa to vydržať, pretože suplovať nemocničné zariadenie, aby ešte dávalo do pozornosti svoju kompetenciu a suplovalo zariadenie sociálnych služieb alebo ešte suplovalo sociálnu kuratelu a dávali sme to do kontextu s... jednoducho so zákonom o sociálnoprávnej ochrane detí a mládeže, no, neviem. V našich podmienkach to naozaj považujem za nezrealizovateľné, neuskutočniteľné, pretože nemocnice sú poddimenzované personálne a tie lôžka sú naozaj určené pre to, aby ten pacient – či už detský, alebo odrastený – dostal adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Čiže kombinácia takejto formy s formou zdravotnej starostlivosti nemocničného zariadenia je podľa mňa nerealizovateľná.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Pani poslankyňa, kde začať? A pre krátkosť času poviem iba niekoľko vecí.
Po prvé, jestvujúci právny systém umožňuje, aby už teraz rodič bol s dieťaťom. To je prvá vec.
Druhá vec, hovoríte operačné sály. Len ten, kto tomu nerozumie, bude tlačiť rodičov na operačnú sálu. Operačné sály sa riadia istými procedúrami aseptického prostredia, musí byť čo najmenej ľudí pri tej operácii a tak ďalej a tak ďalej. Čiže operačné sály, teraz si predstavte, že v praxi ten lekár povie tým rodičom, že nepôjdete na tú operačnú sálu. Budú z toho konflikty a tak ďalej.
Druhá vec. Keďže ste poslankyňa vládnej koalícii a nepostavili ste ani jednu nemocnicu, nezväčšili ste ani jedno lôžko, počet lôžok a vy chcete natláčať do nemocníc ešte rodičov? A kam potom pôjdu tie choré deti, tie ďalšie choré deti? Tento zákon je absolútne v praxi nevykonateľný a nerozumiem, prečo do tohoto tlačíte. A ako lekár a dlhoročný riaditeľ fakultných a národných ústavov vám poviem, že tento zákon je v praxi ne-vy-ko-na-teľ-ný a je populistický z vašej strany.
Ďakujem.

Ja, práve naopak, chcem poďakovať kolegyni Marcinkovej za jej empatiu, s akou pristupuje k potrebám detského pacienta, a za jej zápal, s akým obhajuje jeho záujmy. Veď aj pre dospelého človeka je pobyt v nemocnici nepríjemným a často stresujúcim až traumatizujúcim zážitkom. Čo už potom pre dieťa vytrhnuté zo známeho prostredia či z náručia milujúcej matky. Takýto zážitok ho môže predsa poznamenať až na celý život. Myslím, že napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sú spomenuté, o to, aby takéto niečo bolo možné, by sa mala usilovať každá spoločnosť, ktorá je humánna a demokratická.

Ďakujem veľmi pekne, kolegovia, za vaše pripomienky. Nepovažujem to za úlet, lebo naozaj medzinárodné predpisy, ktoré sme podpísali, či Dohovor na ochranu práv dieťaťa alebo Charta práv pacienta alebo už základné naše princípy ako, ktoré sú obsiahnuté v ústave alebo v zákone o rodine, jednoducho hovoria o tom, že dieťa nemožno oddeliť od rodiča a ani v rámci zdravotníckych zariadení. Čiže my sme povinní napĺňať toto právo a mať to obsiahnuté aj v zákonoch, ktoré sa týkajú zdravotníckych zariadení a poskytovania zdravotnej starostlivosti. Majú to v konečnom dôsledku v nejakej forme upravené na výnimku jednej alebo dvoch všetky krajiny EÚ. Tam je to možné a tu hovoríme, že je to nevykonateľné, že je to nemožné. Nuž, nie je to tak, pretože my sme povinní ako zákonodarcovia zákony dodržiavať a my nemôžeme prispôsobovať vlastne práva nedostatočnej infraštruktúre. Tiež nehovoríme pri povinnej školskej dochádzke, že nevezmeme dieťa do školy kvôli tomu, že nemáme tridsať lavíc, ale, ale len, len pätnásť v tej škole. Čiže my musíme vytvárať infraštruktúru, ktorá teda tieto práva najmä detského pacienta bude napĺňať a bude podporovať.
A čo som povedala aj v rozprave, možno to nezaznelo dosť explicitne, ale my máme túto situáciu napríklad tých operácií, o ktorých hovoríte, pán Valocký, obsiahnutú v tejto novele, pretože práve vtedy, ak je to nevyhnutné z pohľadu zdravotného výkonu, môže ošetrujúci lekár obmedziť toto právo a to je presne ten priestor pre operácie a pre iné zdravotné úkony, kde je prítomnosť rodiča kontraindikáciou. Čiže toto sme my s legislatívcami ošetrili, takéto situácie. V Česku to možné je, majú to v zákone, nehovorme, že sme horší v tomto.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne. Zazneli tu informácie, ktoré hovorili teda proti tomuto zákonu. Ja by som rád aspoň na niečo z toho zareagoval.
Pán Kočiš hovoril o tom, že si nevie predstaviť stráviť dni, noci s dieťaťom povedzme na stoličke. Máte aj osobnú skúsenosť teda. Po prvé, ten zákon nehovorí, že to ten rodič musí urobiť. Samozrejme, ak nebude chcieť, tak to neurobí. Ten zákon mu to umožňuje ako rodičovi. Moja osobná skúsenosť z dlhodobej práce v charitatívnej organizácii Dobrý anjel je tá, že rodičia, ktorí majú dieťatko či už vážne choré, alebo možno aj menej vážne choré, urobia všetko pre to, aby s tým dieťaťom ten čas stráviť s dieťaťom v nemocnici mohli, pretože si veľmi dobre uvedomujú, aké benefity to pre to dieťa znamená. Kľudne sa choďte pozrieť na onkológie po Slovensku, či už v Bratislave, Košiciach, v Banskej Bystrici, a uvidíte mamy, ktoré ležia niekedy na zemi, ale aj sedia na stoličkách. Takže to je reálna skúsenosť tých rodičov, ktorí, opakujem, môžu, nemusia túto možnosť využiť a veľmi radi ju využívajú, keď cítia, že to dieťa takúto podporu potrebuje.
Ďalej ste hovorili o tom, že nemocnice sú personálne poddimenzované, a tým pádom nebude možné niečo takéto vykonať. Aj kolegyňa Vladimíra hovorila o tom, že a aj keď sa informujete alebo viete, ako moderné zdravotníctvo má fungovať, ten rodič sa stáva v západnej Európe, v Amerike, to znamená v krajinách, ktorými by sme sa mali inšpirovať v tom zdravotníckom systéme, stáva sa integrálnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a západná medicína veľmi rada využíva rodičov na to, aby pomáhali zdravotnej starostlivosti, či už je to v takých činnostiach, ako je kŕmenie, no a potom aj nejaké polohovanie a tak ďalej. Samozrejme, že je to vždycky prípad od prípadu, ako to, aký ten pacient chorý je alebo nie je. Čiže, samozrejme, viem si predstaviť situácie, kedy môže nastať nejaká, nejaké nedorozumenie medzi, medzi rodičmi a personálom danej nemocnice, ale v drvivej väčšine prípadov z mojej skúsenosti a to teda nielen z Dobrého anjela, ale aj z pôsobenia v nemocniciach Sveta zdravia, penťáckych nemocniciach, kedy sme obhospodarovali 17 nemocníc, tak moja skúsenosť je, že, samozrejme, takéto prípady nastanú, ale v oveľa väčšej miere tie prínosy presahujú tie negatíva.
Ďalej chcem ešte teda povedať, reagovať aj na pána Valockého, ktorý tu už teda nie je, že teda slovenské zdravotníctvo na to nie je pripravené, že si to nevie predstaviť na operačných sálach a tak ďalej. Otázka znie, že dokedy budeme čakať, lebo tak ako vidíme v súčasnosti vývoj slovenského zdravotníctva, tak ide veľmi pomaly, ak vôbec dopredu. To znamená, že ak chceme naplniť toto právo, ku ktorému sme sa zaviazali už v medzinárodných zmluvách, tak potom sa asi načakáme ďalších 20 – 30, možno tu o 40 rokov niekto iný bude presadzovať tento zákon a opäť vystúpi niekto, kto bude hovoriť teda, že slovenské zdravotníctvo na to nie je pripravené.
Ale aby som odpovedal konkrétne na tie výhrady, ktoré zazneli od pána Valockého, ktorý hovoril o tom teda, že nie je možné to poskytnúť a nie je možné mať dieťa na... rodiča na operačnej sále, tak to je presne to, čo hovorila kolegyňa Marcinková o tom, že do zákona sa nedávajú úplné konkrétnosti o tom, ako to má fungovať. Na to sú napríklad vyhlášky, vykonávacie predpisy a tá referencia na Českú republiku vychádza aj v tomto. To znamená, že ten zákon je rovnako stručný, ako je stručná úprava, ktorú navrhujeme, a zároveň odkazuje na to, že vznikne nejaká vyhláška, ktorá bude upravovať fungovanie aj napríklad na, aj napríklad na jednotkách intenzívnej starostlivosti alebo na operačných sálach. No a tá vyhláška, ktorú, ktorú máte aj vy k dispozícii, hovorí napríklad toto, ja sa ospravedlňujem, bude to v českom jazyku: "Právo na nepretržitou přítomnost rodičů u detí tedy není právem absolutním, bezbřehým a lze je omezit, pokud se dostane do střetu s iným základním právem", v tomto prípade s právom na, s právom na zdravotnú starostlivosť. A skúmajú sa tam rôzne požiadavky. Jedna je požiadavka vhodnosti, požiadavka potrebnosti a požiadavka primeranosti v užšom slova zmysle. To znamená, že práve to, čo sa nedá dať do znenia toho zákona, pretože taká je legislatívna prax, tak sa upravuje v takejto vyhláške. To znamená, že to nebude bezbrehá, bezbrehé právo týchto rodičov. Bude sa posudzovať.
A potom tá vyhláška ďalej hovorí, a teraz sa dostanem k tomu pánovi Valockému, že teda ako sú upravené, aká je upravená prítomnosť týchto rodičov na operačnom sále. Napríklad "na operačním sále (uspaní před zákrokem a probuzení po zákroku)" a v tej vyhláške sa píše: "nepretržitou přítomnost zákonního zástupcu lze s ohladem ke stavebně technickému a provozní stránce či epidemiologicko-hygienickému režimu omezit na operačním sále, zejména v průběhu zákroku jako takového. Potřebná predoperační příprava včetne premedikace je prováděná na oddělení či v předsálí operačních sálů nebo operačního traktu za přítomnosti doprovodu dětského pacienta. Zákonní zástupce doprovází dítě spoločně se zdravotním personálem, na samotní operační sál spravidla nevstupuje."
To znamená, že toto sú presne tie ďalšie pokyny, ktoré ale nemôžte dať do zákona, lebo taká je legislatívna prax. Sme tvorcovia legislatívy, tak by sme to mali vedieť, ktoré sú, ktoré sú následne riešené v takýchto vyhláškach, ktoré jasne upravujú, ako, aký má byť ten režim tej prítomnosti toho leká... toho, toho rodiča na jednotlivých oddeleniach, a takto je to spracované v tej vyhláške pre ambulantnú sféru, pre štandardné lôžka, pre operačné sály, pre jednotky intenzívnej starostlivosti a tak ďalej. A toto je presne to, v čom sa, na čo sa my v tom zákone vlastne aj odvolávame, že ministerstvo takúto vyhlášku vytvorí a jednotlivé nemocnice sa budú prispôsobovať tomu, ako majú fungovať. Sú nemocnice, ktoré môžu sa prispôsobiť tej vyhláške lepšie, sú nemocnice, ktoré sa môžu prispôsobiť tej vyhláške horšie, samozrejme, lebo máme rôzne nemocnice na Slovensku, ale práve táto vyhláška to umožní tak, aby boli komfortní aj rodičia, ale, samozrejme, aj nemocnica a lekári.
Ďakujem veľmi pekne.